Pýcha a zmyselnosť, Fiducia supplicans prevracia božský poriadok

Pýcha a zmyselnosť, Fiducia supplicans prevracia božský poriadok

Deklarácia prefekta Fernándeza nesie v sebe niektoré charakteristiky revolučného myslenia. Corrêa de Oliveira by ich zhrnul do pýchy a zmyselnosti. V skutočnosti FS odmieta Bohom chcený poriadok a podrobuje rozum a vôľu zmyselnosti.

Dokument Fiducia supplicans , ktorý legitimizuje požehnania nepravidelných a homosexuálnych párov, obsahuje niektoré charakteristiky revolučného myslenia, teda myšlienky, ktorá vedie vojnu proti poriadku ustanovenému Bohom. Pozrime sa na pár týchto charakteristík citovaním niektorých stránok zväzok Revolúcia a kontrarevolúcia (1959) od mysliteľa Plinio Corrêa de Oliveira.

Ten píše: „Dva pojmy koncipované ako metafyzické hodnoty primerane vyjadrujú ducha revolúcie: absolútna rovnosť, úplná sloboda. A najviac jej slúžia dve vášne: pýcha a zmyselnosť“ (s. 98). Začnime kombináciou rovnosti a hrdosti. Corrêa de Oliveira poznamenáva, že „hrdý človek, podriadený autorite druhého, v prvom rade nenávidí jarmo, ktoré ho v skutočnosti ťaží. Po druhé, pyšný človek vo všeobecnosti nenávidí všetky autority a všetky jarmá, a ešte viac samotný princíp autority, chápaný abstraktne. […] A v tom všetkom sa prejavuje pravá nenávisť k Bohu“ (s. 98-99).

Nie je žiadnym tajomstvom, že tento pontifikát na jednej strane odmieta autoritu Cirkvi chápanú ako hierarchickú realitu – spomeňte si na postavu obrátenej pyramídy, ktorú vyvolal pápež, na neučiacu, ale počúvajúcu Cirkev, na zdeformovaný koncept synodalita – ale na druhej strane riadi cirkev autoritárstvom. Odmietnutie autority Cirkvi chápanej ako odmietnutie hierarchie zjavne umožňuje, aby sa tá istá autorita preniesla na Boží ľud, či skôr na ľud, a teda dala morálnu a teologickú platnosť každej požiadavke, ktorá z nej pochádza, pretože pravdu učia ľudia, už nie Cirkev.

Pridali sme príslovku „zrejme“, pretože nástojčivý odkaz na riadne načúvanie základu slúži len na presadzovanie kultúrnej agendy niekoľkých, ktorá sa má nanútiť „neposlušným“. To vysvetľuje nevyhnutný aspekt autoritárstva v súčasnej vláde Cirkvi, skutočný pastoračný motor – motor riadený jediným pastorom – ktorý beží na plné obrátky za zástenou rovnosti, či skôr rovnostárstva.

V tejto agende je určite bod „homosexualita“. Keďže možno synoda o synodalite bola v tejto otázke príliš nesmelá, konáme súrne a vydávame FS. Požehnanie homosexuality okrem iného vyjadruje rozsudok o odmietnutí odsúdenia homosexuality, rozhorčenie nad týmto jarmom považovaným za nespravodlivé. Preto vzbura, ktorej oporou je pýcha alebo ešte lepšie, arogancia, prvý hriech v časovom a významnom zmysle, z ktorého vychádzajú ostatné. Vzbura vo FS je evidentná: odmietnutie autority Zjavenia, ktoré odsudzuje homosexualitu, a teda odmietnutie autority Cirkvi, keď učí opak toho, čo vyjadruje FS.

Pokora by prikázala poslušnosť obom týmto dvom zdrojom, aj keby celý svet povstal a požadoval, aby bola homosexualita požehnaná.

Človek sa čuduje, prečo by mala byť homosexualita nakoniec požehnaná, teda prečo by sa táto orientácia a s ňou súvisiace správanie malo považovať za dobro, až sa to presadzovalo aj v rámci liturgie. A tu prejdeme k druhej kombinácii, ktorú naznačil Correa de Oliveira: úplná sloboda a zmyselnosť. „Inteligencia musí viesť vôľu a tá musí usmerňovať citlivosť […]. Revolučný proces […], ktorý sa raz prenesie do síl duše, musí vyprodukovať poľutovaniahodnú tyraniu všetkých bezuzdných vášní nad slabou a neúspešnou vôľou a zakalenou inteligenciou. Najmä nadvláda horlivej zmyselnosti nad všetkými emóciami skromnosti. Keď revolúcia hlása absolútnu slobodu ako metafyzický princíp, robí to len preto, aby ospravedlnila voľný priebeh najhorších vášní a najosudnejších omylov“ (s. 102-103).

Nadvláda zmyselnosti nad inteligenciou a vôľou

Skutočne zlo je triviálne. V skutočnosti je oporný bod FS všetko tu: nadvláda zmyselnosti nad inteligenciou a vôľou. Neprirodzenú vášeň, ktorá vyžaduje uspokojenie, uspokojenie, vníma inteligencia ako dobro, ku ktorému sa musí vôľa usilovať, inak sa pristrihnú krídla slobody. Umiernenosť alebo orientácia vášní podľa indícií recta ratio sa čítajú ako útoky na osobnú slobodu. A preto aj tu máme obrátenie hierarchickej pyramídy, ktorú si želal Boh, keď nariadil sily duše: sú to vášne, ktoré diktujú zákon rozumu a vôli.

Potom sa vracia autoritárstvo, ktoré hlása rovnosť, ale potom vnucuje jedinečnosť niektorých myšlienok: „Liberalizmus [t. j. sloboda chápaná v absolútnom zmysle] dáva slobode malý význam pre dobro. Sloboda ho zaujíma len pre zlo. Keď je pri moci, ľahko a dokonca veselo berie slobodu dobra, a to v maximálnej možnej miere. Ale chráni, uprednostňuje, podporuje, mnohými spôsobmi, slobodu pre zlo. […] Kým na jednej strane je tyransky zakázaných tisíc dobrých alebo aspoň neškodných vecí, na druhej strane sa podporuje metodické ukojenie, niekedy s charakteristikou strohosti, najhorších a najnásilnejších vášní, ako je závisť, lenivosť, žiadostivosť“ (s. 103-104). Napokon, hľadaná sloboda je len tá, ktorá smeruje k zlu.

Sloboda tých, ktorí žijú dobre, sa považuje za hrozbu – aj keď len preto, že každému otravne pripomína, kde leží pravda – a treba ju potlačiť.

Niekto by mohol namietať, že FS nezaväzuje k požehnaniu nepravidelných a homosexuálnych párov. Veci však nie sú také. Tlačová správa Dikastéria pre náuku viery zo 4. januára 2024, vypracovaná s cieľom vysvetliť povahu tohto dokumentu a teda platná ako autentický výklad, totiž výslovne deklaruje, že napriek niektorým výhradám musí dokument skôr, resp. neskôr realizovať biskupské konferencie a teda aj jednotliví kňazi. Text je jasný: „Obozretnosť a pozornosť k cirkevnému kontextu a miestnej kultúre by mohla umožniť rôzne spôsoby aplikácie, ale nie úplné alebo definitívne popretie tejto cesty, ktorá sa kňazom ponúka. […] Zostáva dôležité, aby tieto biskupské konferencie nepodporovali náuku odlišnú od deklarácie schválenej pápežom, keďže ide o náuku všetkých čias“ (č. 2-3. Všimnite si, že nevyhnutne pastoračný náznak, ako napr. že o požehnaní párov sa homosexuáli môžu odvolávať len na doktrínu).

Stručne povedané, na začiatku sú vášne, ktoré ovládajú intelekt a vôľu: oddávať sa im sa zdá byť jediným spôsobom, ako sa oslobodiť. Rozumové rozhodnutia sú teda v jasnom protiklade s Božou vôľou. Tu potom pýcha pred Ním nezohýba kolená a nerešpektuje jeho autoritu a autoritu Učiteľského úradu všetkých čias, ale volá: „My neslúžime!“

Napokon, ak považujeme nezvládnuteľné vášne za dobro, možno ich len nanútiť každému. To je v konečnom dôsledku súčasťou ideovej štruktúry, na ktorej je FS založená.

Tommaso Scandroglio
alianciazanedelu.sk/archiv/16291