Pápež František sa aj mýli. To, že nie je spolupracovníkmi napomenutý, je výsmech z kolegiality. Aj z ohlasovania evanjelia. A tí, čo sa na to odvážia budú postupne už všetci mimo oficiálnu službu??
Nemôžeme ignorovať, že takto štruktúrovaná ekonomika zabíja, pretože dáva do centra a slúži jedine modle peňazí. Peniaze sa nemajú špekulatívne vytvárať peniazmi, ale prácou.Beda Vám boháči sme povinní ako kresťania ohlasovať. Nerobíme to.
Bojíme sa tých pracháčov? Sponzorujú vojnu za vojnou, sú to satanisti. A ich vláda veľmi neslávne jednoducho končí.
Prečo nemáme bullu na tých "bulov" ,ktorá by karhala tých pár jednotlivcov čo vlastnia peniaze? Zadlžujú diabolsky obrovskými dlžobami štáty a vedia, že tie zločinne nafúknuté čísla v počítači sa nikdy nesplatia! Sú to iba umelé nástroje na zotročenie všetkých a do neba už kričiacich extrémov a vygradovaných samoznesvätení lakomosťou, neľudskosťou a škodoradosťou /666/
Evangelii gaudium
Korán na viacerých miestach vyzýva ku násiliu voči neveriacim. Množstvo výbojných vojen v histórii bolo preto, lebo boli inšpirované textami z neho. Nespomenúť to slušne a bez negatívnych emócií v dialógu by od kresťana bolo fér? Alebo klamať inému, že nech si zostane moslimom, a nech si naružovo vysvetluje aj Korán aj históriu podľa svojvoľne prekrútených interpretácií je ok?? Diplomatické špekulácie nás nezachránia. Ani ich. Vyrobia iba mnoho gradujúcich nepokojov a tragédií.
Takto peknými rečičkami za pár rokov sme si ich do EU vpustili niekoľko miliónov. Naberajú na sile. A niekde je už neznesiteľná situácia kôli vyčíňajúcim agresívnym gangom...To je aké ovocie ? Dobré veru nie. Podobné evanjelizačné zabávanie sa ku pápežstvu "patrí" iba možno ako cirkusantský doplnok či ako zúfalý pokus zasmiať sa cez slzy nad jednou našou veľkou biedou
Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam,
ktoré stále existujú vo svete!
Kiež by každý, podľa vlastných možností
a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok,
aby sa urobil koniec toľkým nespravodlivostiam.
Nie „kultúre“ egoizmu a individualizmu
Tieto slová sú veľmi správne. Ale vysloviť ich treba napr. v americkom kongrese,
alebo na Wall Street, nie iba v brazílskej favelle/ niečo ako u nás rómska osada/
Nie je to dogma viery ale rád si predstavujem, že peklo je prázdne. Takto sa utešujem...
Takéto šantenie s peklíčkom pre hlupáčikov, alebo s chudobnými, s mohamedánmi,
ignorovaním sodomie či apolitického satanizmu, a už aj propotratárskymi politikmi,
ktorým je oficiálne povolený prístup ku sv. eucharistii, či to nie je jednoznačné priznanie sa,
že s milosrdenstvom sa už preháňa a vo svätých úradoch sa ktosi nesväto ktovie už prečo pochabí?..
Žeby vedenie matky cirkvi sa už prešibane preformátovalo na managerov mimovládky tohoto sveta?
Šokujúce výroky pápeža Františka
Nemôžeme ujsť pred Pánovými slovami, veď na základe nich budeme súdení: či sme dali jesť hladnému a piť smädnému. Či sme prichýlili pocestného a zaodeli nahého. Či sme si našli čas, aby sme navštívili chorého alebo väzňa (porov. Mt 25, 31 – 45). Rovnako sa nás opýtajú, či sme pomohli odstrániť pochybnosti, ktoré sú často zdrojom strachu a osamelosti; či sme dokázali zvíťaziť nad nevzdelanosťou, v ktorej žijú milióny ľudí, najmä detí, ktoré nemajú potrebnú pomoc, aby vyviazli z chudoby; či sme boli nablízku tým, ktorí sú osamelí a smutní; či sme odpustili tým, ktorí nás urazili, a či sme odmietli každú nevraživosť a nenávisť, ktoré vedú k násiliu; či sme boli trpezliví podľa vzoru Boha, ktorý má s nami takú veľkú trpezlivosť; a konečne, či sme zverovali v modlitbe Pánovi svojich bratov a sestry. V každom z týchto „najmenších“ je prítomný sám Kristus
Nie v každom človeku je prítomný Ježiš. Možno latentný a trpiaci, ale nie normálne žijúci. Napr. rozdrapenom pseudoimigrantovi, skôr ekonomickom špekulantovi či hocijakom darebákovi je prítomný Kristus? Iba v tom, ktorý je pokrstený a snaží sa plniť Božiu vôľu. Prejavuje sa to tak, že je schopný elementárnej ľudskej slušnosti. Ak sa niekto chová ako divá zver, neklamme sebe aj jemu o nejakom falošnom kristovi. Odporúčanie nerozlišovania v tomto podstatnom bode je nezodpovednosť a infantilizácia más.
Dať sa zaočkovať je skutok lásky k blížnemu. Nerozumiem tým, čo to spochybňujú. Veď je to ako samovražda.
Išlo o falošné a neoverené vakcíny. A bol tu vyvolaný extrémny falošný poplach s umelo vyrobeným vírusom. Podporou násilného očkovania a požehnaním celého plandemického cirkusu sa iba všetkým prezradilo, že vo Vatikáne pôsobia nasadení poradcovia, ktorí pracujú oveľa viac pre vládcov tohoto sveta než pre Kráľa nebies. Obrovskou chybou pápeža bolo zignorovanie učenia sv. Jána Pavla II. že vakcínam s bunkovými líniami z potratených detí treba odporovať. Zavretie kostolov a prenasledovanie katolíkov, čo si uplatnili výhradu vo svedomí bolo chybou ešte väčšou. A najväčšou je nepochopiteľné a nekajúce ignorovanie hroznej reality masového poškodenia zdravia a úmrtí u mnohých obyvateľov dostrašenej a dezinformovanej celej planéty.
28. Nikomu nemožno brániť v tomto vzdávaní vďaky a každý človek, aj keď žije v situáciách, ktoré nie sú v súlade s plánom Stvoriteľa, má niečo pozitívne, za čo môže chváliť Pána.
29. S ohľadom na vzostupný rozmer, keď si človek uvedomuje Pánove dary a jeho bezpodmienečnú lásku, srdce veriaceho vzdáva Bohu chválu a dobrorečí mu, dokonca aj v situáciách hriechu, najmä keď je nejaká modlitba vypočutá. Takáto forma požehnania je pre každého, nikoho nevynímajúc. Každý – individuálne alebo v spojení s inými – môže vznášať k Bohu svoju chválu a vďaku.
III. Požehnanie párov v iregulárnych situáciách a párov rovnakého pohlavia
31. V rámci tu načrtnutého horizontu existuje možnosť požehnania párov v iregulárnych situáciách a párov rovnakého pohlavia, ktorého forma by nemala nadobudnúť nijaké rituálne ukotvenie zo strany cirkevných autorít, aby nedošlo k zámene s požehnaním vlastným sviatosti manželstva. V týchto prípadoch sa udeľuje požehnanie, ktoré má nielen vzostupnú hodnotu, ale je aj vzývaním zostupného požehnania od samotného Boha pre tých, ktorí uznávajú, že sú úbohí a potrebujú jeho pomoc; nenárokujú si legitimitu pre svoj vlastný stav (status), ale prosia, aby všetko, čo je v ich živote a vzťahoch pravdivé, dobré a ľudsky hodnotné, bolo naplnené, uzdravené a pozdvihnuté prítomnosťou Ducha Svätého. Tieto formy požehnania vyjadrujú prosbu k Bohu, aby im udelil takú pomoc, ktorá pochádza z podnetov jeho Ducha – ktoré klasická teológia nazýva „aktuálne milosti“ –, aby ľudské vzťahy mohli dozrievať a rásť vo vernosti evanjeliovému posolstvu, oslobodzovať sa od svojich nedokonalostí a slabostí a vyjadrovať sa v čoraz väčšom rozmere Božej lásky
43. Pri neustálej snahe o rozlišovanie Cirkev môže dospieť aj k uvedomeniu si, že niektoré jej vlastné zvyklosti – nesúvisiace priamo s jadrom evanjelia, aj keď hlboko zakorenené v priebehu dejín – dnes už nie sú interpretované rovnakým spôsobom ako kedysi a ich posolstvo nie je viac chápané vhodným spôsobom. Môžu byť pekné, ale už neslúžia potrebe odovzdávania evanjelia. Nebojme sa ich prehodnotiť. Rovnako tiež existujú cirkevné predpisy a príkazy, ktoré mohli byť veľmi efektívne v dobe, keď vznikli, ale dnes už nemajú tú istú výchovnú silu na usmerňovanie životov ľudí. Svätý Tomáš Akvinský zdôrazňoval, že príkazov daných Božiemu ľudu priamo Kristom a apoštolmi „je veľmi málo“.[Citujúc svätého Augustína poznamenával, že dodržiavanie predpisov, ktoré Cirkev pridala neskôr, treba vyžadovať s miernosťou, aby „sa príliš nepreťažil život veriacich“ a naša viera sa nepremenila na otroctvo, keďže „Božie milosrdenstvo chcelo, aby bola slobodná“. Toto varovanie, vyslovené pred mnohými storočiami, je stále nesmierne aktuálne. Malo by byť jedným z kritérií, ktoré treba brať do úvahy, keď premýšľame nad takou reformou Cirkvi a jej hlásania, ktorá by skutočne umožnila zasiahnuť všetkých.
72. Musíme ho hlbšie preskúmať, aby sme dokázali vstúpiť do takého dialógu, aký Pán viedol so Samaritánkou pri studni, kam ona prišla, aby uhasila svoj smäd (porov. Jn 4, 7 – 26).
Nie sterilnému pesimizmu
84. Radosť evanjelia nám nikto a nič nebude môcť vziať (porov. Jn 16, 22). Všetky zlá tohto sveta – aj tie, ktoré sa týkajú Cirkvi – nemôžu ospravedlniť zmenšenie nášho úsilia a nášho zápalu. Považujme ich za výzvy na rast. Okrem toho pohľad viery je schopný rozpoznať svetlo, ktoré šíri Duch Svätý uprostred temnoty – pamätajúc na to, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Naša viera má pred sebou výzvu vycítiť víno, na ktoré môže byť premenená voda, a objaviť zrno, ktoré rastie uprostred kúkoľa.
Päťdesiat rokov po Druhom vatikánskom koncile, aj keď nás trápia bolesti našej doby a máme už ďaleko od naivného optimizmu, náš väčší realizmus nesmie znamenať menšiu dôveru v Ducha Svätého ani menšiu štedrosť. V tomto zmysle sa môžeme vrátiť a započúvať do slov blahoslaveného Jána XXIII., ktoré povedal v pamätný deň 11. októbra 1962: „Nie bez zármutku počúvame o tých, ktorí – hoc aj zapálení nadšením pre vieru – hodnotia veci bez dostatočnej objektívnosti a rozumného úsudku. V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič iné ako ruiny a trápenia... Zdá sa nám, že musíme rozhodne nesúhlasiť s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta. V súčasnom stave vecí, v ktorom sa zdá, že ľudstvo vstupuje do nového poriadku, treba predovšetkým venovať pozornosť tajomným plánom Božej prozreteľnosti, ktoré sa uskutočnia v nasledujúcich časoch prostredníctvom činnosti ľudí, často presahujúc ich očakávania, a s múdrosťou nasmerujú všetko, dokonca aj ľudské protivenstvá, pre dobro Cirkvi.“[65]
85. Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti.
Inteligentne vystihnuté aj mnohé iné od kard. Fernandéza. Ale:
V dokumente Fiducia suplicans sa odporúča požehnávať iregulárne heteropáry aj homopáry bez upozornenia, že sa majú snažiť žiť kajúco a snažiť sa žiť čistotu podľa svojho stavu? To sa chceme komu páčiť? Slobodomurárskym lóžam miesto Živého Boha?! Nie je to už ale veľmi podozrivé svetáctvo, pred ktorým viac krát varoval sám pápež František a tu sa akoby vrelo doporučuje?: 95. "Toto temné zosvetštenie sa prejavuje v mnohých zdanlivo opačných postojoch, ktoré však majú tú istú snahu – „ovládať priestor Cirkvi“...