Františkova svätá vojna. Svätý Otec sa dočkal neobvyklého ocenenia. Top konzumný časopis Esquire a jeho ateistický bloger Stephen Marche palcujú titulky: Je načase priznať: pápež František je z druhu …Viac
Františkova svätá vojna.
Svätý Otec sa dočkal neobvyklého ocenenia. Top konzumný časopis Esquire a jeho ateistický bloger Stephen Marche palcujú titulky: Je načase priznať: pápež František je z druhu úžasných.
Na demonštráciu tohto faktu Marche cituje siahodlhý zoznam jasných momentov z prvých sto dní jeho pontifikátu, vrátane zaplatenia svojho vlastného účtu za hotel po zvolení do čela Cirkvi.
František predstavuje osviežujúcu príchuť skromnosti, milosrdenstva, prístupnosti a súcitu. „Tieto malé gestá predstavujú veľký rozdiel“, hovorí. Prečo? Pretože „Katolícka cirkev sa javí ako posledná veľká inštitúcia vo svete, ktorá tvorí koherentný argument proti úplnej absorbcii konzumným kapitalizmom.“
To áno, ale je v tom ešte oveľa viac. Celé je to tak trochu úsmevný paradox, pretože tento muž vedie proti konzumu hotovú križiacku výpravu
V službe sebe samému
Zamietnuc to, čo nazval „divokým kapitalizmom“, František sa koncentruje na to, čo je vo vnútri a vec, proti ktorej bojuje v skutočnosti je proces uspokojovania vlastných potrieb, čo je hodnota, ktorá prakticky drží pokope celú modernú kultúru. Potreby a ich uspokojovanie sú elementárnou tézou moderných učebníc trhovej ekonomiky, podobne ako tvorba nadhodnoty robotníckou triedou v marx-leninizme. Priamym útokom na ne zasadzuje František konzumnému kapitalizmu ranu priamo do srdca.
Hneď deň na to kázal proti kresťanskému životu, ktorý je zložený „ako koláž rôznych vecí“ či aktivít, ktoré si kresťan vyskladá sám, podľa vlastnej ľubovôle. „Nedá sa byť kresťanom na čiastočný úväzok.“
Vojna proti sebauspokojovaniu
Moderný kresťan možno rád načúva jazyku, ktorý dáva prednosť celku pred časťou, ale po praktickej stránke s tým nechce mať nič spoločné. Namiesto toho moderné doktríny ponúkajú možnosť vyhnúť sa všetkému, čo neslúži našim vlastným záujmom a tieto o to dôslednejšie chrániť.
Jedným slovom, to čo robí kapitalistický konzument s toustovačmi, to robí aj s náboženstvom. Problém je hlbší ako ekonomický systém a tým je neposvätené ľudské srdce a to sa manifestuje všade, nielen pri kreditných kartách.
Esquier sa tomu vyhýba. Napríklad autor ako ateista tvrdí, že sa nestará o vatikánsku korupciu. Ale Františkovo úsilie aj na tomto poli je práve súčasťou jeho širšieho ataku na uspokojovanie vlastných potrieb.
Prišlo sebaobvinenie
Toto je témou pápeža už nejaký čas. Ako arcibiskup Buenos Aires hovoril o „vlastných, individuálnych ideách“, ktoré porazia „milosrdnú otvorenosť k blížnemu.“
Na boj proti tomuto, František používa sebaobvinenie, niečo, čo je v absolútnom rozpore s modernou kultúrou, egocentrickým lifestilovým magazínom ako je Esquire, ale aj modernými náboženskými doktrínami, ktoré vždy zo všetkého poľahky obviňujú každého, okrem seba.
Hoci to očividne nechápu, pokora, ktorú obdivujú na Františkovi pochádza práve odtiaľto. Pápežova pokora je následkom ochoty preveriť svoje vlastné srdce a potom obetovať vlastné túžby.
To čo milujú na pápežovi Františkovi je to, čo ich vlastné srdce nevie vystáť. Tak ako sedavý muž, pokrikujú na bežca z tieňa vlastnej verandy.
Ale bežec sa otočí a zvolá cez rameno : „Pridaj sa ku mne.“
www.esquire.com/…/pope-francis-is…
www.patheos.com/…/pope-francis-wa…
Svätý Otec sa dočkal neobvyklého ocenenia. Top konzumný časopis Esquire a jeho ateistický bloger Stephen Marche palcujú titulky: Je načase priznať: pápež František je z druhu úžasných.
Na demonštráciu tohto faktu Marche cituje siahodlhý zoznam jasných momentov z prvých sto dní jeho pontifikátu, vrátane zaplatenia svojho vlastného účtu za hotel po zvolení do čela Cirkvi.
František predstavuje osviežujúcu príchuť skromnosti, milosrdenstva, prístupnosti a súcitu. „Tieto malé gestá predstavujú veľký rozdiel“, hovorí. Prečo? Pretože „Katolícka cirkev sa javí ako posledná veľká inštitúcia vo svete, ktorá tvorí koherentný argument proti úplnej absorbcii konzumným kapitalizmom.“
To áno, ale je v tom ešte oveľa viac. Celé je to tak trochu úsmevný paradox, pretože tento muž vedie proti konzumu hotovú križiacku výpravu
V službe sebe samému
Zamietnuc to, čo nazval „divokým kapitalizmom“, František sa koncentruje na to, čo je vo vnútri a vec, proti ktorej bojuje v skutočnosti je proces uspokojovania vlastných potrieb, čo je hodnota, ktorá prakticky drží pokope celú modernú kultúru. Potreby a ich uspokojovanie sú elementárnou tézou moderných učebníc trhovej ekonomiky, podobne ako tvorba nadhodnoty robotníckou triedou v marx-leninizme. Priamym útokom na ne zasadzuje František konzumnému kapitalizmu ranu priamo do srdca.
Hneď deň na to kázal proti kresťanskému životu, ktorý je zložený „ako koláž rôznych vecí“ či aktivít, ktoré si kresťan vyskladá sám, podľa vlastnej ľubovôle. „Nedá sa byť kresťanom na čiastočný úväzok.“
Vojna proti sebauspokojovaniu
Moderný kresťan možno rád načúva jazyku, ktorý dáva prednosť celku pred časťou, ale po praktickej stránke s tým nechce mať nič spoločné. Namiesto toho moderné doktríny ponúkajú možnosť vyhnúť sa všetkému, čo neslúži našim vlastným záujmom a tieto o to dôslednejšie chrániť.
Jedným slovom, to čo robí kapitalistický konzument s toustovačmi, to robí aj s náboženstvom. Problém je hlbší ako ekonomický systém a tým je neposvätené ľudské srdce a to sa manifestuje všade, nielen pri kreditných kartách.
Esquier sa tomu vyhýba. Napríklad autor ako ateista tvrdí, že sa nestará o vatikánsku korupciu. Ale Františkovo úsilie aj na tomto poli je práve súčasťou jeho širšieho ataku na uspokojovanie vlastných potrieb.
Prišlo sebaobvinenie
Toto je témou pápeža už nejaký čas. Ako arcibiskup Buenos Aires hovoril o „vlastných, individuálnych ideách“, ktoré porazia „milosrdnú otvorenosť k blížnemu.“
Na boj proti tomuto, František používa sebaobvinenie, niečo, čo je v absolútnom rozpore s modernou kultúrou, egocentrickým lifestilovým magazínom ako je Esquire, ale aj modernými náboženskými doktrínami, ktoré vždy zo všetkého poľahky obviňujú každého, okrem seba.
Hoci to očividne nechápu, pokora, ktorú obdivujú na Františkovi pochádza práve odtiaľto. Pápežova pokora je následkom ochoty preveriť svoje vlastné srdce a potom obetovať vlastné túžby.
To čo milujú na pápežovi Františkovi je to, čo ich vlastné srdce nevie vystáť. Tak ako sedavý muž, pokrikujú na bežca z tieňa vlastnej verandy.
Ale bežec sa otočí a zvolá cez rameno : „Pridaj sa ku mne.“
www.esquire.com/…/pope-francis-is…
www.patheos.com/…/pope-francis-wa…
dominikguzman
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Ozaj pekný príspevok Mária. Krásna antifóna Salve Regina, a pápež František sa naozaj činí. Stále ma prekvapuje čo robí. Je to revolucionár a to doslova, ale v dobrom slova zmysle :). Nejde len proti kapitalizmu, ale aj proti neomarxistom, ktorý tu hojne rozosievajú svoju lobby v spolupráci so slobodomurármi a ich šéfmi iluminátmi. Síce sa mi nepáči, koľko vecí sa dostalo von z Jehovistickej …Viac
Ozaj pekný príspevok Mária. Krásna antifóna Salve Regina, a pápež František sa naozaj činí. Stále ma prekvapuje čo robí. Je to revolucionár a to doslova, ale v dobrom slova zmysle :). Nejde len proti kapitalizmu, ale aj proti neomarxistom, ktorý tu hojne rozosievajú svoju lobby v spolupráci so slobodomurármi a ich šéfmi iluminátmi. Síce sa mi nepáči, koľko vecí sa dostalo von z Jehovistickej dieľne k tejto téme, ktorá je len podšitá dezinformáciami a prekrútenými pravdami a polopravdami, a ktorú množstvo ľudí hltá. Pápež František je sám za seba. Ide proti väčšine. Uvažuje, kriticky sa pozerá na všetko. To je môj človek. Benedikt XVI. to vzdal, ale vo Františkovi je toľko energie ako keby bol junák. 
