RIEŠENÍM VŠETKÝCH ŤAŽKOSTÍ ŽIVOTA JE PODRIADIŤ SA BOŽSKÝM ZÁKONOM JEŽIŠA KRISTA
"V iných kruhoch je módou, keď sa hovorí o sociálnej otázke, najprv odložiť bokom božstvo Ježiša Krista a potom hovoriť len o jeho zvrchovanej miernosti, o jeho súcite so všetkými ľudskými biedami, o jeho naliehavých výzvach k láske k blížnemu a bratstvu.
Iste, Ježiš nás miloval nesmiernou, nekonečnou láskou a prišiel na zem trpieť a zomrieť, aby všetci ľudia, zhromaždení okolo neho v spravodlivosti a láske, oživovaní rovnakými citmi vzájomnej lásky, mohli žiť v pokoji a šťastí. Ale na uskutočnenie tohto časného a večného šťastia si zverenou autoritou stanovil podmienku, aby sme boli súčasťou jeho stáda, aby sme prijali jeho učenie, aby sme praktizovali čnosti a aby sme sa nechali učiť a viesť Petrom a jeho nástupcami.
Navyše, ak bol Ježiš dobrý k strateným a hriešnikom, nerešpektoval ich chybné presvedčenie, nech sa zdalo akokoľvek úprimné; všetkých miloval, aby ich poučil, obrátil a spasil. Ak volal k sebe, aby potešil smútiacich a trpiacich, nebolo to preto, aby im hlásal závisť chimérickej rovnosti. Ak pozdvihol pokorných, nebolo to preto, aby v nich vzbudil pocit nezávislej dôstojnosti, ktorá sa vzpiera poslušnosti. Ak jeho Srdce prekypovalo miernosťou k dušiam dobrej vôle, rovnako sa vedel vyzbrojiť svätým rozhorčením proti znesväcovateľom Božieho domu, proti ničomníkom, ktorí pohoršujú maličkých, proti autoritám, ktoré utláčajú ľudí pod ťarchou ťažkých bremien, bez toho, aby pohli prstom, aby ich pozdvihli.
Bol rovnako silný ako mierny; karhal, hrozil, trestal, vedel a učil nás, že strach je často začiatkom múdrosti a že niekedy je lepšie odrezať úd, aby sa zachránilo telo. Napokon, pre budúcu spoločnosť neohlásil vládu ideálneho šťastia, z ktorej by bolo vyhostené utrpenie; ale svojimi ponaučeniami a príkladmi vytýčil cestu možného šťastia na zemi a dokonalého šťastia v nebi: kráľovskú cestu kríža. Toto je učenie, ktoré by bolo chybou aplikovať len na individuálny život s ohľadom na večnú spásu; je to eminentne sociálne učenie a ukazuje nám v našom Pánovi Ježišovi Kristovi skutočnosť úplne odlišnú od humanizmu bez dôslednosti a bez autority."
(sv. Pius X.
"V iných kruhoch je módou, keď sa hovorí o sociálnej otázke, najprv odložiť bokom božstvo Ježiša Krista a potom hovoriť len o jeho zvrchovanej miernosti, o jeho súcite so všetkými ľudskými biedami, o jeho naliehavých výzvach k láske k blížnemu a bratstvu.
Iste, Ježiš nás miloval nesmiernou, nekonečnou láskou a prišiel na zem trpieť a zomrieť, aby všetci ľudia, zhromaždení okolo neho v spravodlivosti a láske, oživovaní rovnakými citmi vzájomnej lásky, mohli žiť v pokoji a šťastí. Ale na uskutočnenie tohto časného a večného šťastia si zverenou autoritou stanovil podmienku, aby sme boli súčasťou jeho stáda, aby sme prijali jeho učenie, aby sme praktizovali čnosti a aby sme sa nechali učiť a viesť Petrom a jeho nástupcami.
Navyše, ak bol Ježiš dobrý k strateným a hriešnikom, nerešpektoval ich chybné presvedčenie, nech sa zdalo akokoľvek úprimné; všetkých miloval, aby ich poučil, obrátil a spasil. Ak volal k sebe, aby potešil smútiacich a trpiacich, nebolo to preto, aby im hlásal závisť chimérickej rovnosti. Ak pozdvihol pokorných, nebolo to preto, aby v nich vzbudil pocit nezávislej dôstojnosti, ktorá sa vzpiera poslušnosti. Ak jeho Srdce prekypovalo miernosťou k dušiam dobrej vôle, rovnako sa vedel vyzbrojiť svätým rozhorčením proti znesväcovateľom Božieho domu, proti ničomníkom, ktorí pohoršujú maličkých, proti autoritám, ktoré utláčajú ľudí pod ťarchou ťažkých bremien, bez toho, aby pohli prstom, aby ich pozdvihli.
Bol rovnako silný ako mierny; karhal, hrozil, trestal, vedel a učil nás, že strach je často začiatkom múdrosti a že niekedy je lepšie odrezať úd, aby sa zachránilo telo. Napokon, pre budúcu spoločnosť neohlásil vládu ideálneho šťastia, z ktorej by bolo vyhostené utrpenie; ale svojimi ponaučeniami a príkladmi vytýčil cestu možného šťastia na zemi a dokonalého šťastia v nebi: kráľovskú cestu kríža. Toto je učenie, ktoré by bolo chybou aplikovať len na individuálny život s ohľadom na večnú spásu; je to eminentne sociálne učenie a ukazuje nám v našom Pánovi Ježišovi Kristovi skutočnosť úplne odlišnú od humanizmu bez dôslednosti a bez autority."
Protože tedy zchytralost modernistů (tak jsou totiž právem nazýváni) spočívá v tom, že své nauky nepředkládají pohromadě, ale rozptýleně, jako by ani k sobě nepatřily a zdály se jen dvojsmyslné a neurčité, ač jsou ve skutečnosti jednoznačné a souvislé, bude záhodno, ctihodní bratři, napřed tyto nauky shrnout, abychom pak objevili příči- ny těchto bludů a předepsali léky na odvrácení …Viac
Protože tedy zchytralost modernistů (tak jsou totiž právem nazýváni) spočívá v tom, že své nauky nepředkládají pohromadě, ale rozptýleně, jako by ani k sobě nepatřily a zdály se jen dvojsmyslné a neurčité, ač jsou ve skutečnosti jednoznačné a souvislé, bude záhodno, ctihodní bratři, napřed tyto nauky shrnout, abychom pak objevili příči- ny těchto bludů a předepsali léky na odvrácení zkázy. Abychom však v této složité záležitosti řádně postupovali, je nutno především upo- zornit na to, že každý modernista hraje několik úloh, které stále směšuje. Jsou to úlohy filosofa, věřícího, teologa, historika, apologety a obnovovatele. Kdo chce správně po- znat jejich naukovou soustavu a pochopit její předpoklady a důsledky, musí všechny tyto úlohy přesně rozeznat. z encykliky svatého Pia X. Pascendi Dominici Gregis
