Ako americkí vojaci mučili prezidenta Dr. Jozefa Tisu v koncentračnom tábore v Nemecku II. časť.

Boli štyri hodiny popoludní. Na hlavnej ceste, ktorá viedla koncentračným táborom, malú skupinku, v ktorej bol prezident a môj brat, viedli rovno, my sme zahli na hlavnú cestu naľavo.

Pri jednom z blokov, otvorili sa veľké vráta s ostnatým drôtom a smutný sprievod vyčerpaných ľudí doterigal sa na dvor budovy, v ktorej sme strávili ďalší štvrť roka väzenia, až do nášho vydania do Česko-Slovenska, koncom októbra 1945.

V izbe veliteľa oddielu na prízemí dostali sme zadelenie do miestností. Dr. Kočiš a ja sme boli zadelení na poval. Dr. Pružinský a Dr. Medrický do neveľkej preplnenej miestnosti na prvom poschodí. Prvá reakcia na prežité popoludnie od jednej do štvrtej prišla v izbe spoluväzňa, ktorý bol veliteľom akéhosi nášho oddielu.

Druhá reakcia hore na pôjde, keď sme si s Dr. Kočišom chystali stoly za naše postele. Lomcoval mnou silný plač. Nie z fyzickej bolesti, ale nad ponížením prezidenta a cez neho nad ponížením celého slovenského národa. Dlho, dlho som plakal. Aj dnes ma ešte zvládne smútok pri živej predstave tých troch hodín, trpkých, najviac ale mravne.

My sme ešte stále verili, že bude možnosť rozprávať o otázke slovenského národa a jeho prirodzenom práve žiť slobodne s ostatnými národmi strednej Európy; verili sme, že na zodpovedných amerických miestach nájdeme porozumenie pre hnutie národa, ktorý sa chce vymaniť z položenia byť iba doplnkom, hospodárskym, geopolitickým, populačným, mocenským, pre iný národ, či už toho istého pôvodu alebo z iného kmeňa.

Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2508

Dúfali sme, že aspoň niektorý vyšší americký dôstojník sa čo iba na chvíľu zamyslí nad „nacizmom“ ľudí, s ktorými prišli do styku, že aspoň jeden-jediný bude hľadieť overiť si faktá, udalosti a okolnosti za ktorých sa slovenský národ dostal na „druhú stranu“. Dúfali sme, že aspoň niekto prejaví čo len trošku ľudský záujem o život katolíckeho kňaza, že aspoň troška objektívne preskúma obžaloby z činov, od pravdivostí ktorých záviseli život a či smrť. Iba toto sme čakali od americkej demokracie.

23. júla, medzi jednou a štvrtou hodinou zrútili sa nám všetky nádeje. Videli sme, že niet východiska. Boľševické vojská na Slovensku a prezident Slovenskej republiky v americkej temnici. Pomaly, pomaly sme sa prehrýzali k rozlišovaniu a odlúčeniu zjavov, ktorých sme boli svedkami a ktoré sme sami zažili, z rúk ľudí v uniforme vojakov demokracie, od ľudí, u ktorých vari predsa bude možno nájsť za politickým štítom demokracie ľudské porozumenie a srdce aj pre niečo nepatrného, keď ide o stámiliónové čísla a o atómové bomby, keď ide o trojmiliónový, v Kristovom učení zakotvený slovenský národ. Bola to ale skôr naša viera v človeka a v božské v človekovi, ktoré začali živiť novú nádej, a nie stretnutia s ľuďmi v americkej uniforme.

Dnes, po rokoch odstupu vidím, že naša nádej, ktorú natrvalo nevedeli ubiť ani takí majstri, akých sme stretli 23. júla, nebola neodôvodnená. Pomôž nám Boh, ak sa aj my sami pričiníme. A ja verím, že verejná mienka Ameriky raz odsúdi 23. júl 1945 a na odčinenie svojho a nášho pohanenia prizná slovenskému národu jeho prirodzené právo žiť a rozvíjať sa slobodne, ako rovnoprávny člen pokojamilovných národov. Poslúži tým Amerika sebe, lebo bude to iba uskutočnenie zásad, ktoré ju urobili veľkou a bude to pre ňu skúška, či tieto zásady sú ešte v Amerike živnou silou alebo či sú iba slovnou príkrasou snahy o materiálny blahobyt.

Vtedy 23. júl splní svoje poslanie, a tak ako Dr. Tiso bude pre tento deň prameňom inšpirácie pre vieru a poslanie jednotlivca a osobnosti v národe, tak sa stane 23. júl prameňom viery, že aj z najhorších udalosti môže vyrásť povzbudenie pre spravodlivosť, inými slovami, že dielo vladára zloby môže Boh zapriahnuť do služieb dobra. V tom prípade by sa nik netešil viac svojmu utrpeniu, ako Dr. Tiso. Taký on bol.

Za najtragickejšie chvíle života Dr. Tisu považujem popísané popoludnie 23. júla 1945 a nie kroky k smrti 18. apríla 1947. V Bratislave, uprostred milujúceho národa bola mu protivníkom inštitucionovaná moc boľševizmu a nenávisti Beneša s jeho pážatmi a šaškami. Mravná veľkosť prezidenta a jeho chápania politiky vysoko čneli nad jeho „sudcami“, ktorí akoby v malom reprezentovali celý ten organizovaný nástup negácie duchovného v človekovi a mimo človeka, ktorým je bezbožný, „vedecký“ komunizmus. Tuná pevne a sústavne víťazil jeden človek proti systému a čriede ľudí, ktorých prezidentova mravná výška jednoducho tak znížila, že im zostal iba jediný argument: šibenica. Prezident by sa jej bol mohol ľahko vyhnúť. Prijal ju, lebo si bol vedomý toho, že čo on zastupuje, presahuje všetko, čo je hmotné a viditeľné, aj šibenicu.

Tu na dvore kasární v Garmisch–Partenkirchen boli jeho protivníkmi iba zúriaci holomci, či už v uniformách alebo v civilných šatách. V Bratislave siahli ku šibenici, keď videli, že svoju menejcennosť a svoju mravnú porážku niet už čím zakryť. – Títo siahli ihneď k biču. Držitelia moci v Bratislave z rokov 1945 mali mnoho čo ďakovať pevnému kresťanskému svetonázoru Dr. Tisu, mnohí aj za záchranu svojich životov. Podlým ľuďom už sama existencia dobrodincu je nežiadúca, keď oni majú možnosť konať dobro. Dobrodincu sa treba zbaviť, lebo je stálou výčitkou, nemým symbolom a mierou ich vlastnej podlosti a živým a hlasným výrazom túžieb národa, ktorí držitelia moci chcú sputnať a zlomiť. Život hodený na váhu v tomto dejinnom zápase má svoj zmysel nielen ako prejav osobnej vernosti večným zásadám, z ktorých prýšti poznanie a svetlo pre plnenie ľudského poslania, ale aj ako rozhodujúci pohyb v tomto zápase. Veľkosť tragédie je akoby vyvážená Veľkosťou hrdinstva a zmyslom konania.

Títo tu (v Garmisch-Partenkirchen) sa, ale privalili ako nejaká neosobná pohroma. Nikdy nepočuli o ľuďoch, ktorých trýznili, nevedeli dať žiaden nadosobný zmysel svojmu zúreniu. Tragika vznikla nie z napätia zápasu o niečo, ale celkom jednostranne, z osobnej Veľkosti prezidenta a jeho kňazského charakteru. Nebolo protiváhy. Iba bič, zauchá a kopance. Akoby vlk zubami kmásal človeka.

Tábor v Garmisch-Partenkirchen bol rozdelený asi na 6-7 oddielov, podľa počtu kasárenských budov. Každý oddiel bol obkolesený vysokým plotom so silných kovových drôtov. Oddiely boli zaplňované podľa príchodu väzňov. Dr. Kočiš, Dr. Pružinský, Dr. Medrický a ja sme boli zadelení spolu do jedného z oddielov, a pravda, tešili sme sa tomu. Keď prezident a môj brat po týždni v temnici bez jedla boli prepustení, ale naše aj susedné oddelenie už bolo zaplnené, ich zaviedli do posledného oddelenia nášho radu; delilo nás teda jedno oddelenie. Príchod väzňov šiel totiž plným prúdom.

Asi prvé dva týždne dostávali sme „stravu“ (ak sa to dá volať stravou) jeden raz do dňa. Okolo dvanástej priniesli väzni z iného oddelenia v plechovej konve na odpadky (garbage can) polievku. Konva bola celkom naplnená, takže sa dosť často stalo, že keď ju väzni niesli, niečo polievky sa vylialo na zem. Boli väzni, ktorí sa vrhli na zem a lízali miesto, na ktoré polievka vyčapla. – Jedna zo zábav amerických vojakov pozostávala v tom, že hodili krátky špaček horiacej cigarety cez drôt oddelenia väzňov a smiali sa, keď videli, ako sa viacerí naň vrhli, ako sa bili za horiaci kúsok cigarety a ako ho víťaz bitky „doťahoval“.

S polievkou sme dostali aj kúsok chleba a niekedy aj kúsok syra. Dozvedel som sa, že prezident a môj brat v temnici týždeň nejedli, a to od spoluväzňov nášho oddelenia, ktorí tiež strávili týždeň v temnici (každý kňaz bez rozdielu vierovyznania musel ísť do temnice). Odložil som si dva-tri chleby so syrom a poprosil som jedného väzňa – bol to Maďar zo susedného oddielu, aby ich preniesol Dr. Tisovi a Ivanovi Murínovi, ktorí boli v jeho susednom oddelení. Keď som mal neskôr možnosť urobiť návštevu do oddelenia, v ktorom boli prezident a môj brat, spýtal som sa ich, či dostali chlebíky. „Nie.“ Môj sused ich napriek prísľubu nikdy nedoručil. Naisto ich zjedol on sám.

V našom oddelení bolo aj niekoľko lekárov. S týmito sme niekedy diskutovali o našej strave a o tom, ako sa umiera hladom, či je smrť bolestivá alebo nie.

Nemôžem nespomenúť „hody“, alebo skôr vzácnu udalosť, ktorú nám pripravil Štefan Polakovič. Niekedy v septembri, keď sa dozvedel, že nás Američania držia v koncentračnom tábore Garmisch-Partenkirchen, vybral sa sem na ťažkú a dlhú cestu, vari aj s blahou nádeje, že nás bude môcť osobne stretnúť. Návštevy väzňov, ale boli neprípustné. Zašiel preto na miestnu faru, zložil u kaplána slušnú sumu peňazí a požiadal ho, aby nám kupoval a dodával dobrú stravu. Svedomitý kaplán Frimmel to aj urobil a za istý čas nám dodával naozaj chutné jedlá. Boli to pre nás akoby hody, a takto sme dobrého a štedrého Štefana Polakoviča mali vo svojom žalúdku, keď sme ho aj osobne nemohli stretnúť. V srdciach sme ho mali už pred touto injekciou vo vyživovaní.

Každý deň americkí vojaci vybrali istú skupinu väzňov do práce. Ja som bol tiež viac razy zadelený do pracovnej skupiny. Práce boli pomerne ľahké a tam bolo možno rozprávať sa s vojakmi, nakoľko nám to naša príliš skromná a lámaná angličtina dovolila. Na prácach sa vojaci chovali k nám slušne.

Ako som už spomenul, asi po dvoch týždňoch strava sa podstatne zlepšila. Voľný čas sme strávili rozhovormi a hrou na šach. Usporiadali sme v našom oddelení šachový turnaj; v tých časoch som bol dosť dobrý hráč, vyhral som „majstrovstvo“ nášho oddelenia. Neskôr som mohol aj navštíviť prezidenta a môjho brata v ich oddelení. Život v tábore sa podstatne zlepšil. Niekoľko dní po našom príchode bol privedený aj Dr. Štefan Tiso. Umiestnili ho do susedného oddelenia, prišiel teda v týždni, keď prezident a môj brat boli ešte v temnici. Často sme s ním rozprávali cez naše susediace drôty a on mohol zasa rozprávať s prezidentom a s mojím bratom. Za takýchto okolností sme čakali čo sa s nami stane; týždne bežali. Začiatkom augusta sme sa dozvedeli o atómovom bombardovaní Japonska a o zakončení vojny.

Z knihy Dr. Karol Murín: Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ontário, Kanada, Zahraničn…