Acibiskup Lefebvre - Bezradným katolíkom IX. Nová teológia
Pustošenie viery takouto katechézou vychádza najavo pri všetkých generáciách, ktoré ňou už prešli. Vzal som do študijného poriadku mojich seminárov, tak ako túto povinnosť Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu nariadila od roku 1970, na začiatok šesťročného štúdia, jeden rok spirituality. Spiritualitu, to znamená asketiku, mystiku, výchovu k meditácii a k modlitbe, prehĺbenie pojmu cudnosť, nadprirodzená milosť, prítomnosť Ducha Svätého...
Veľmi skoro sme museli byť menej náročnými, lebo sme zistili, že mladí ľudia, ktorí prišli k nám so živým želaním stať sa pravými kňazmi, ktorí žili omnoho hlbším vnútorným životom než mnohí ich rovesníci a ktorí boli zvyknutí na modlitbu, že títo mladí ľudia nepoznali ani základné pojmy našej viery. Nikde ich to nenaučili. Museli sme ich počas ročného štúdia spirituality učiť katechizmus.
O dejinách vzniku seminára v Écône som už viackrát rozprával. Plánovali sme, že budúci kňazi v jednom dome v kantóne Valais, nachádzajúcom sa medzi Sionom a Martigny, absolvujú najprv tento prvý rok spirituality a by potom mali navštevovať prednášky na univerzite vo Fribourgu. No veľmi skoro sme sa rozhodli založiť kompletný seminár, lebo sme už nemohli mať istotu, že na univerzite vo Fribourgu nájdu skutočne katolícku náuku.
Cirkev vždy považovala katedry teológie, kánonického práva, liturgie a cirkevného práva za orgány svojho učiteľského úradu, alebo prinajmenšom za miesta ohlasovania viery. Nepopierateľnou skutočnosťou však je, že dnes sa už na všetkých, alebo takmer na všetkých katolíckych univerzitách nevyučuje pravá katolícka náuka. Nevedel som ani o jednej jedinej univerzite ani v slobodnej Európe, ani v USA, ani v južnej Amerike, ktorá by ju vyučovala. Stále existujú profesori , ktorí si pod zámienkou teologického výskumu dovoľujú vyjadrovať názory, ktoré protirečia našej viere, a to vôbec nie v druhoradých otázkach.
Hovoril som už o tom dekanovi Teologickej fakulty v Štrasburgu, ktorý porovnáva prítomnosť nášho Pána vo svätej omši s prítomnosťou Wagnera na hudobnom festivale v Bayreuthe. Pre neho už neprichádza do úvahy ani len Novus Ordo. Svet sa vyvíja tak rýchlo, že tieto veci patria veľmi rýchlo už minulosti. On si myslí, že sa treba vidieť takú Eucharistiu, ktorá vzíde zo samotnej skupiny ľudí. A v čom to má spočívať? On sám to nevie. „Ale,“ tak prorokuje v svojej knihe Pensée contemporaine et expression de la foi eucharistique, „členovia skupiny, keď sú medzi sebou, si vzbudia pocit zjednotenia s Kristom, ktorý bude uprostred nich, ale určite nie pod spôsobom chleba a vína.“ Usmieva sa nad Eucharistiou, ktorú nazývame „účinný znak“, čo je aj spoločnou definíciou všetkých sviatostí. „Je to smiešne,“ hovorí, „dnes už nemôžeme o takom niečom hovoriť; to už v našich časoch nemá nijaký zmysel.“
Mladých študentov, ktorí počujú tieto veci z úst svojho profesora, navyše k tomu aj dekana fakulty, teda mladých seminaristov, ktorí tieto prednášky navštevujú, postupne tak preniká omyl; dostávajú vzdelanie, ktoré už nie je katolícke. Podobný prípad sa týka aj študentov, ktorí nedávno počuli, ako ich uisťoval istý profesor, dominikán, vo Fribourgu, že predmanželské vzťahy sú normálne a želateľné.
Moji vlastní seminaristi zažili iného dominikána, ktorý ich učil tvoriť nové kánony: „Vôbec to nie je ťažké; ja vám poviem niektoré hlavné zásady, ktoré potom môžete ľahko používať, keď budete kňazmi.“ Mohli by sme tu uviesť mnohé ďalšie príklady. Pierre Smulders z Vysokej školy teologickej v Amsterdame podozrieva svätého Pavla a svätého Jána, že vraj nenáležite nanútili veriacim nesprávnu predstavu o Ježišovi ako Božom Synovi. Odmieta dogmu o vtelení.
Edward Schillebeeckx z Univerzity v Nijmegene vyjadruje tie najnesprávnejšie myšlienky, vymyslel pojem transsignifikácie, dogmu podrobuje zmenám, ktoré sú vraj nevyhnutné v dôsledku aktuálnych pomerov čias, a náuke o spáse pripisuje sociálny a pozemský cieľ. Hans Küng v Tübingene, skôr než mu zakázali vyučovať na katedre katolíckej teológie, spochybnil tajomstvo Najsvätejšej Trojice, panenstvo Panny Márie i sviatosti, a Ježiša označil za verejného rozprávača rozprávok „bez akéhokoľvek teologického vzdelania“.
Rudolf Schnackenburg z Univerzity vo Würzburgu obviňuje svätého Matúša, že si vymyslel príbeh o vyznaní v Cézarei, aby potvrdil Petrov primát. Prednedávnom zosnulý Karl Rahner vo svojich prednáškach v Mníchove bagatelizoval Tradíciu, pričom prakticky popieral vtelenie tým, že ustavične hovoril o našom Pánovi ako o človekovi „počatom prirodzeným spôsobom“, popieral dedičný hriech a nepoškvrnené počatie a odporúčal teologický pluralizmus.
Všetci títo ľudia sú vyzdvihovaní do neba avantgardou neomodernizmu. Veľmi účinne ich podporuje tlač, a preto ich teórie v očiach verejnosti nadobúdajú význam a aj ich mená sú všeobecne známe. Preto budia dojem, že zastupujú celú teológiu a šíria názory, že učenie Cirkvi sa zmenilo.
V svojom ničiteľskom učení pokračujú už veľa rokov, pričom sú prerušení len občas nejakými ľahkými sankciami. Pápeži pravidelne pripomínajú hranice úlohy teológa. Ešte prednedávnom Ján Pavol II. povedal: „Nie je možné odvracať sa a oddeľovať od základných orientačných bodov, za ktoré treba považovať definované dogmy, bez toho, že sa vystavíme nebezpečenstvu straty katolíckej identity.“ Schillebeeckx, Küng, či páter Pohier boli pokarhaní, páter Pohier za knihu, v ktorej popiera telesné zmŕtvychvstanie Krista. No potrestaní neboli.
Mohol by si človek vôbec predstaviť, že na rímskych univerzitách vrátane Gregoriánskej pod zámienkou teologického výskumu by boli dovolené tie najnepravdepodobnejšie teórie o vzťahu medzi Cirkvou a štátom, o rozvode či o iných zásadných otázkach?
Úplne zrejmé je, že zmenou Svätého ofícia, ktoré sa v Cirkvi vždy považovalo za súdny dvor pre vieroučné otázky, sa pomohlo týmto nešvárom. Predtým mohol každý, veriaci či kňaz, a prirodzene aj biskup, predložiť Svätému ofíciu spis, časopis, článok a spýtať sa, či sa zhoduje alebo nie s katolíckou náukou. O mesiac, či šesť týždňov mu Ofícium odpovedalo: „To je správne, to druhé je nesprávne; pri tomto sa musí rozlišovať; toto je pravdivé čiastočne a čiastočne mylné.“
Každý dokument bol takýmto spôsobom skúmaný a podľa toho sa o ňom rozhodlo s konečnou platnosťou. Pohoršujete sa, že takýmto spôsobom mohli byť privedené pred súd spisy niekoho tretieho? A čo sa deje v občianskej spoločnosti? Neexistuje aj tu ústavný súd, aby rozhodol o tom, čo zodpovedá ústave a čo nie? Neexistujú súdy, na ktoré sa môžu pre porušenie práv obrátiť tak súkromné osoby, ako aj ustanovizne? Dokonca možno požiadať sudcov, aby zakročili v prípadoch porušovania verejnej mravnosti, proti pohoršujúcemu plagátu, či proti tomu, keď sa za bieleho dňa predávajú noviny, ktorých titulný list predstavuje previnenie voči dobrým mravom – hoci v poslednom čase sa v mnohých krajinách značne rozšírili hranice toho, čo je dovolené.
Ale v Cirkvi sa už prestalo akceptovať zasahovanie súdu. Už by sa nemalo súdiť, ani odsudzovať. Modernisti, tak ako protestanti vytrhli jednu vetu z evanjelia, ktorá sa im pre ich ciele zdala vhodná: „Nesúďte!“ (Mt 7, 1). Nezohľadnili však skutočnosť, že náš Pán hneď na to povedal: „Chráňte sa falošných prorokov... Poznáte ich po ovocí“ (Mt 7, 15, 16).
Katolík nesmie chyby svojich bratov, ich osobné konanie unáhlene odsudzovať. Kristus mu však prikázal, aby si zachoval svoju vieru. A ako by to mohol bez kritického pohľadu na to, čo sa mu dáva čítať alebo počúvať? Keď sa mu nejaký názor zdá pochybný, obráti sa na Učiteľský úrad cirkvi. Na to slúžilo Sväté ofícium. No od reformy, ktorou bolo postihnuté, sa samo definovalo ako „úrad pre teologický výskum“. Rozdiel je veľmi zreteľný.
Spomínam si, že som sa spýtal kardinála Michaela Browneho, bývalého generálneho predstaveného dominikánov, ktorý veľmi dlho pôsobil pri Svätom ofíciu:
„Eminencia, máte dojem, že táto zmena je radikálna alebo len taká povrchná, nepodstatná?“
A on mi na to odpovedal: „Ó, nie! Zmena je veľmi podstatná.“
Preto nás nesmie udivovať, keď sa už neodsudzuje, alebo len veľmi málo, keď súd Cirkvi pre vieroučné otázky voči teológom a všetkým tým, čo píšu o náboženských témach, už nevykonáva svoj úrad. Dôsledok toho je, že sa všade šíria omyly. Tieto opustili katedry univerzít, aby prenikli do katechizmov a do tých najvzdialenejších farských spoločenstiev. Otrava bludmi zasahuje napokon celú Cirkev a učiteľský úrad Cirkvi sa ocitá vo veľmi ťažkej kríze.
Používajú sa tie najabsurdnejšie argumentácie, aby sa nahrávalo do rúk týmto teológom, ktorí sú nimi len podľa mena. Existuje istý páter Duquoc, profesor v Lyone, ktorý prešiel celým Francúzskom a prednášal o účelovosti udelenia dočasného kňazstva určitým veriacim, aj ženám. Značný počet katolíkov tu i tam protestoval až jeden biskup v južnom Francúzsku zaujal rozhodné stanovisko proti takýmto pochybným kazateľom. A čosi také ešte stále existuje. V Lavale (mesto západne od Paríža, pozn. red.) však rozhorčení laici z biskupského paláca dostali túto odpoveď:
„V tomto prípade je našou najdôležitejšou povinnosťou brániť slobodu prejavu v Cirkvi.“
To je zarážajúce. Odkiaľ len vzali tento pojem slobody prejavu? Cirkevnému právu je úplne cudzí. A navyše sa z toho robí absolútna povinnosť biskupa! Smeruje to k tomu, že sa úplne prevracia zmysel zodpovednosti biskupa, ktorá predsa spočíva v tom, aby obhajoval vieru a chránil jemu zverený ľud pred bludmi.
Musel som tu uviesť tieto príklady, ktoré sú napokon známe z verejného života. Urobil som to preto, aby mi čitateľ uveril, že som túto knihu nenapísal kvôli kritike určitých osôb. Sledujem stanovisko, aké vždy zaujímalo Sväté ofícium. Nebralo ohľad na osoby, ale na ich diela. Nejaký teológ sa sťažoval, že mu odsúdili jednu z jeho kníh bez toho, aby si ho vypočuli. Sväté ofícium však odsúdilo na základe dôkazov práve diela, a nie ich autorov. Rozsudok znel: „Táto kniha obsahuje vety, ktoré nie sú v súlade s tradičnou náukou Cirkvi.“ A to bolo všetko! Načo sa obrátiť na toho, kto tieto vety napísal? Jeho úmysel, jeho vina, patrí pred iný súd, ten pre pokánie.