Včera sa svet utápal v radovánkach a samotní kresťania sa oddávali zábavám, ale dnes ráno zaznela posvätná trúba, o ktorej hovorí prorok Joel, aby ohlásila slávnostné otvorenie pôstu, čas pokánia, blížiace sa veľké výročia našej spásy. Povstaňme, kresťania, a pripravme sa na Pánove boje.
Duchovná výzbroj.
Nezabúdajme však, že v boji ducha proti telu musíme byť vyzbrojení: preto nás svätá Cirkev zhromažďuje vo svojich chrámoch, aby nás zasvätila do duchovnej domobrany. Svätý Pavol nás už oboznámil s podrobnosťami obrany týmito slovami: "Stojte teda pevne, opásaní bedrami pravdy, oblečení pancierom spravodlivosti, s nohami obutými do prípravy evanjelia pokoja. Predovšetkým si vezmite štít viery, prilbu pevnosti a meč ducha, čiže Božie slovo" (Ef 6, 14 - 17). Knieža apoštolov dodáva: "Keďže Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte rovnakým zmýšľaním" (1 Pt 4, 1).
Pripomínajúc nám dnes tieto apoštolské učenia, Cirkev pridáva ešte jedno, nemenej výrečné, ktoré nás zaväzuje vrátiť sa späť do čias predsavzatí, ktoré si vyžiadali tie zápasy, ktoré sa chystáme podstúpiť, a vylúčenia, ktorými musíme prejsť.
Nepriatelia, proti ktorým treba bojovať
Napádajú nás dva druhy nepriateľov: vášne v našom srdci, diabol zvonka; obe poruchy, ktoré pramenia z pýchy. Človek odmietol poslúchnuť Boha; napriek tomu ho ušetril, ale pod tvrdou podmienkou, že bude trpieť smrťou: "Človeče," povedal, "prach si a v prach sa obrátiš" (Gn 3, 19). Ach, prečo sme na toto varovanie zabudli? Stačilo, aby nás Boh varoval pred nami samými; uvedomujúc si svoju ničotnosť, nikdy sme nemali porušiť jeho zákon. Ak teraz chceme vytrvať v dobrom, ku ktorému nás jeho milosť priviedla späť, musíme sa pokoriť, prijať rozsudok a považovať život za viac-menej krátku cestu, ktorá sa končí v hrobe. V tomto svetle sa všetko stáva novým, všetko je jasnejšie.
Vo svojej nesmiernej dobrote sa nám Boh, ktorý si na nás, bytosti odsúdené na smrť, rád vylial všetku svoju lásku, javí ešte obdivuhodnejší. V najkratších hodinách našej existencie sa nám nevďačnosť a drzosť, s ktorými sme sa naňho vrhli, zdajú byť čoraz viac hodné nášho opovrhnutia a oprávnenejšie a spasiteľnejšie sa nám zdá zadosťučinenie, ktoré je teraz možné a ktoré on ráči prijať.
Posypanie popolom
Práve na to myslela svätá Cirkev, keď sa nechala primäť k tomu, aby predbehla pôst o štyri dni a otvorila tento posvätný čas posýpaním čiel vinníkov svojich detí popolom a každému z nich zopakovala slová, ktorými ich Pán odsúdil na smrť.
Ako znak poníženia a pokánia sa však popol používal ešte pred touto inštitúciou. V skutočnosti ho nachádzame praktizované už v Starom zákone. Dokonca aj Jób, ktorý patril k pohanom, si pokryl popolom svoje telo roztrhané Božou rukou, aby ho takto prosil o milosrdenstvo (Jób 16, 16). Neskôr žalmista vo vrúcnej ľútosti svojho srdca primiešal popol do chleba, ktorý jedol (Ž 101, 10). Podobných príkladov je v historických knihách a prorokoch Starého zákona veľa. Aj vtedy sa pociťoval vzťah medzi prachom spálenej hmoty a hriešnym človekom, ktorého telo sa pod ohňom božskej spravodlivosti premení na prach. Aby si hriešnik zachránil aspoň dušu, utiekal sa k popolu, a keď si uvedomoval toto smutné bratstvo s ním, cítil sa viac chránený pred hnevom toho, ktorý sa pyšným vzpiera a pokorným odpúšťa.
