II. Vat. koncil, to je revolúcia 1789, kedy človek zhodil vládu Krista Kráľa - vtedy vo svete, dnes v Cirkvi
XIV. kapitola
Druhý vatikánsky koncil, to je revolúcia 1789, kedy človek zhodil vládu Krista Kráľa - vtedy vo svete, dnes v Cirkvi
Keď porovnám krízu Cirkvi s Francúzskou revolúciou, nie je to jednoduchá metafora. Sme celkom na línii filozofov 18. storočia a prevratu, ktorý spôsobili ich myšlienky vo svete. Tí, ktorí túto otravu vniesli do Cirkvi, to aj sami priznávajú. Kardinál Suenens vyhlásil: „Druhý vatikánsky koncil je rok 1789 v Cirkvi“ a okrem iných neprikrášlených vyhlásení dodal: „Človek z Francúzskej revolúcie alebo z ruskej nič nepochopí, ak nepozná starý režim, ktorému pripravili koniec...
Práve tak sa dá v cirkevnej oblasti správne posúdiť situácia iba pri zohľadnení predchádzajúceho stavu vecí.“ Čo je predchádzajúci stav a čo po ňom musí byť odstránené, je vynikajúca hierarchická budova na čele s pápežom, zástupcom Ježiša Krista na zemi. „Druhý vatikánsky koncil značí koniec jednej epochy a ak zaujmeme čo len trochu väčší časový odstup, tak Koncil znamená koniec jedného radu epoch, koniec jedného veku.“
Páter Congar, jeden z pôvodcov reforiem, to vyjadril inak: „Cirkev pokojne uskutočnila svoju Októbrovú revolúciu.“ Celkom vedome poznamenal: „Vyhlásenie o náboženskej slobode uvádza v podstate protiklad Sylabu.“ Mohol by som citovať celý rad priznaní takého druhu.
Jezuita, P. Joseph Gélineau, jedna z vedúcich osobností Národného centra pre liturgickú pastoráciu (Centre national de pastorale liturgique), nenechal ani najmenšiu ilúziu tým, ktorí chceli vidieť v Novus Ordo Missae síce niečo odlišné, ale nič vážne šokujúce, od obradu, ktorý sa dovtedy všade používal: „Reforma, na ktorej sa uzniesol Druhý vatikánsky koncil, udala znamenie pre odmäk... Rúcali sa celé steny...
Človek sa nesklamal: pretlmočiť neznamená povedať to isté inými slovami. Znamená to zmeniť formu. Keď sa menia formy, mení sa obrad. Keď je jeden z prvkov zmenený, mení sa celý zmysel. Musí sa to povedať bez okolkov: rímsky obrad, ako sme ho poznali, už neexistuje. Je zničený.“
Liberálni katolíci naozaj spôsobili revolučný stav. V knihe jedného ich predstaviteľa, senátora departmentu Doubs M. Prelota, čítame toto: „Bojovali sme jeden a pol storočia, aby sme dopomohli našim názorom preraziť vo vnútri Cirkvi, a nedosiahli sme svoj cieľ. Konečne prišiel Druhý vatikánsky koncil a zvíťazili sme. Odteraz sú tézy a princípy liberálneho katolicizmu s konečnou platnosťou a oficiálne akceptované.“
Pomocou liberálneho katolicizmu si revolúcia pod krycím plášťom pacifizmu, všeobecného bratstva otvorila dvere. Omyly a nesprávne zásady moderných ľudí prenikli do Cirkvi a nakazili klérus vďaka pápežom, ktorí tiež boli liberálni, ale pod ochranou Druhého vatikánskeho koncilu.
Keďže nadišla chvíľa, aby sa vyjasnili určité veci, rád by som pripomenul, že som nebol proti aby sa konal ekumenický koncil v roku 1962. Naopak, privítal som ho s veľkou nádejou. List, ktorý som v roku 1963 poslal Otcom od Svätého Ducha, to môže dosvedčiť. Uverejnil som ho v jednej z mojich predchádzajúcich kníh. Napísal som: „Povedzme bez váhania, že isté liturgické reformy boli nutné a že Koncil by touto ceste mohol pokračovať.“
Uznal som, že sa ukázala nutnosť obnovy, aby sa ukončila akási meravosť pochádzajúca z toho, že vznikla priepasť medzi modlitbou, ktorá sa obmedzovala iba na miesta bohoslužby a praktickým životom, školou, zamestnaním a životom spoločnosti.
Pápež ma vymenoval za člena Centrálnej prípravnej komisie Koncilu a dva roky, po ktoré trvali prípravné práce, som sa na nich pravidelne a s nadšením zúčastňoval. Táto Centrálna prípravná komisia mala za úlohu preskúmať a zhodnotiť všetky pripravované koncepcie, ktoré prichádzali z príslušných odborných komisií. Bol som teda na správnom mieste, aby som vedel, čo sa spracovávalo, čo sa muselo preskúmať a čo malo byť predložené koncilovému zhromaždeniu.
Túto prácu som vykonával s veľkou svedomitosťou a dokonalosťou. Mám 72 prípravných schém, v ktorých je učenie Cirkvi absolútne pravoverné, hoci sú istým spôsobom prispôsobené našim časom, ale s veľkou miernosťou a múdrosťou.
Všetko bolo pripravené k stanovenému termínu a 11. októbra 1962 zaujali konciloví otcovia miesto v Bazilike svätého Petra v Ríme. Tu sa však udialo niečo, s čím Svätá stolica nerátala. Koncil bol hneď v prvých dňoch obkľúčený progresivistickými silami. Zažili sme to a pociťovali, a keď poviem „my“, myslím tým vtedajšiu väčšinu koncilových otcov. Mali sme dojem, že sa deje čosi nezvyčajné, a tento tlak sa potvrdil veľmi rýchlo: štrnásť dní po otváracom zasadaní nezostala ani jedna z týchto 72 koncepcií. Všetko bolo odmietnuté, zavrhnuté, ležalo v odpadkovom koši.
Odohralo sa to takto: Rokovací poriadok Koncilu uvažoval o potrebe dvoch tretín hlasov, aby mohla byť pripravovaná koncepcia zamietnutá. Keď prišlo k hlasovaniu, bolo 60 percent hlasov proti koncepciám a 40 percent za. Tí, čo boli proti, teda nemali požadované dve tretiny, a tak Koncil mal normálne prebiehať na základe pripravených schém.
V tejto chvíli sa ale pozdvihla mocná, veľmi mocná organizácia, ktorá bola nominovaná „kardinálmi z brehov Rýna“ a k dispozícii mala dokonale pracujúci sekretariát. Jej zástupcovia vyhľadali pápeža Jána XXIII. a povedali mu: „Svätý Otče, je neúnosné, keď od nás chcú, aby sme preštudovali koncepcie, ktoré nedostali väčšinu.“ A dosiahli, čo chceli: obrovská vykonaná práca vyšla navnivoč, koncilové zhromaždenie ostalo úplne nepripravené, s prázdnymi rukami. Ktorý predseda správnej rady hoci len celkom malej spoločnosti by sa zaoberal zasadaním bez rokovacieho poriadku, bez podkladov? A predsa, Druhý vatikánsky koncil sa začal takýmto spôsobom.
Potom prišla aféra s koncilovými komisiami, ktoré sa mali ustanoviť. Ťažko riešiteľný problém: predstavte si biskupov, ktorí prídu zo všetkých krajín sveta, a celkom bezprostredne sa vidia spolu v aule. Väčšina sa navzájom vôbec nepoznala, z 2 400 prítomných poznala troch či štyroch koncilových otcov, azda ešte niekoľkých ďalších z počutia. Ako mohli vedieť, ktorí otcovia sú tí najvhodnejší, aby patrili do komisie pre kňazstvo, pre liturgiu, pre cirkevné právo atď.?
Plným právom nechal kardinál Ottaviani doručiť všetkým zoznamy členov prípravných koncilových komisií, teda osobností, ktoré vybrala Svätá stolica, a už teda spracovávali predmetné témy, o ktorých sa malo rokovať. To by bolo mohlo pomôcť pri voľbách bez toho, aby existoval nejaký záväzok, a určite by bolo bývalo žiaduce, aby niektorí z týchto skúsených mužov patrili do komisií.
Tu sa však zdvihol protestný výkrik. Nemusím tu spomenúť toho hierarchu, ktorý vstal a takto prehovoril: „Tu sa vyvíja neznesiteľný tlak na Koncil tým, že sa predkladajú mená. Koncilovým otcom sa musí nechať sloboda! Rímska kúria sa opäť usiluje presadiť svojich členov a ľudí!“
Do istej miery, vydesení z takého surového zásahu, zasadanie rozpustili a popoludní tajomník, Mons. Felici oznámil: „Svätý Otec uznáva, že azda bude lepšie, keď sa zídu v tejto veci biskupské konferencie a zostavia zoznamy.“
Biskupské konferencie boli v tomto čase ešte v počiatočnom štádiu svojej existencie; zostavovali zoznamy, ktoré sa od nich žiadali, nepružne, napokon aj bez toho, aby sa mohli stretnúť, ako by to bolo potrebné, a mali na to len 24 hodín.
Ale tí, ktorí tento „puč“ zosnovali, vlastnili zoznamy, ktoré už boli úplne hotové, s dobre vybratými osobami z rôznych krajín. Obišli biskupské konferencie a skutočne dosiahli veľkú väčšinu. Výsledkom bolo, že komisie boli utvorené z členov, ktorí patrili z dvoch tretín k progresivistickej pokrokárskej frakcii, zatiaľ čo tretia tretina bola vymenovaná pápežom.
Pomerne rýchlo sa objavili nové návrhy s úplne iným smerovaním, pripravené komisiami úplne odlišnými od predchádzajúcich. Rád by som jedného dňa zverejnil prvé i druhé návrhy, aby ich bolo možné porovnať a zistiť, aké bolo učenie Cirkvi deň pred Koncilom.
Kto má nejaké skúsenosti so svetskými alebo duchovnými zhromaždeniami, pochopí, v akej situácii sa nachádzali konciloví otcovia. Na týchto nových koncepciách sa mohli pozmeniť iba niektoré výrazy, niekoľko viet pomocou návrhov na zlepšenie, ale podstatné na tom sa zmeniť nemohlo. Toto bude mať vážne následky. Text od začiatku zle koncipovaný sa nikdy nedá úplne opraviť; má ráz, aký mu dal jeho autor a ráz myslenia, ktoré ho inšpirovalo. Od tejto chvíle Koncil nabral určitý kurz.
Prispela k tomu ešte tretia okolnosť. Totiž Koncil bol vedený v liberálnom duchu. Namiesto desiatich predsedov koncilových komisií, ktorých vymenoval Ján XXIII., pápež Pavol VI. určil na dve posledné zasadania štyroch moderátorov, ktorí, mierne povedané, neboli vybratí z umiernených kardinálov. A ich vplyv na väčšinu koncilových otcov bol rozhodujúci. Liberáli tvorili menšinu, ale aktívnu, organizovanú, menšinu podporovanú modernistickými teológmi, medzi ktorými sa nachádzali všetky tie mená, ktoré odvtedy neprestajne udávali tón, ako Leclerc, Murphy, Congar, Rahner, Küng, Schillebeeckx, Besret, Cardonnel, Chenu... Kiež sa len pomyslí na obrovskú produkciu tlačív IDOC, Holandského informačného centra subvencovaného nemeckou a holandskou biskupskou konferenciou, ktorá neprestajne tlačila na koncilových otcov, aby rokovali v zmysle, ktorý očakávala medzinárodná mienka, a pritom vyvíjala istý druh psychózy v tom zmysle, že sa nesmú sklamať očakávania sveta, ktorý dúfal, že zažije to, že Cirkev sa pripojí k ich názorom.
Podnecovatelia tohto hnutia hravo, ale tvrdo vyžadovali prispôsobenie sa Cirkvi modernému človeku, to znamená človeku, ktorý sa chce oslobodiť od všetkého. Cirkev predstavovali ako sklerotickú, skostnatenú, ako neprispôsobivú, ako bezmocnú, ktorá sa bije do pŕs pre hriechy svojich predchodcov. Katolíkov predstavovali tak, že majú rovnaký podiel viny na bývalých rozkoloch ako protestanti a pravoslávni a mali poprosiť „oddelených bratov“, ktorí sa objavili v Ríme, kam boli pozývaní vo väčšom počte, aby sa zúčastnili na prácach, o odpustenie.
Tradičná Cirkev bola vinná pre svoje bohatstvo a svoj triumfalizmus; konciloví otcovia sa cítili vinní, lebo stáli mimo sveta a nepatrili k svetu; červenali sa už aj pre svoje biskupské insígnie. A neskôr sa mali červenať aj preto, že chodia v reverendách.
Táto liberálna atmosféra mala čoskoro víťaziť vo všetkých oblastiach. Duch kolegiality bude Noeho prikrývkou, ktorou cudne zahalia moc osobnej autority, ktorá sa tak veľmi prieči mentalite človeka 20. storočia, povedzme to presnejšie, liberálnemu človekovi! Náboženská sloboda, ekumenizmus, teologický výskum, revízia cirkevného práva, to všetko malo oslabiť triumfalizmus Cirkvi, ktorá o sebe tvrdila, že je jedinou archou spásy. Ako sa hovorí, že sú „ostýchaví chudobní“, tak sú aj „hanbliví biskupi“, ktorých ovplyvnili tým, že v nich vzbudzovali zlé svedomie. To je metóda, ktorá sa používala pri všetkých revolúciách.
O účinkoch sa možno dočítať na mnohých miestach koncilových dokumentov. Na začiatku návrhu „Cirkev v dnešnom svete“ sa dočítame o zmenách moderného sveta, o urýchlenom behu dejín, o nových pomeroch, ktoré ovplyvňujú náboženský život, o prevahe prírodných vied a techniky. Nemáme vidieť v týchto textoch výraz najčistejšieho liberalizmu?
Mohli sme mať nádherný Koncil, keby sme si boli vzali za učiteľa pápeža Pia XII. Nemyslím si, že existuje nejaká aktuálna otázka moderného sveta, o ktorej by nerozhodol vďaka svojim veľkým vedomostiam, teológii i celou svojou svätosťou. Dával takmer konečné riešenia, lebo skutočne pozeral na veci z hľadiska viery.
Ale tak sa nemohli veci vidieť, a to od okamihu, keď odmietli konať dogmatický koncil. Druhý vatikánsky koncil je pastoračný koncil; povedal to Ján XXIII. a Pavol VI. to zopakoval. V priebehu zasadaní sme viackrát chceli, aby sa definovali pojmy. Odpovedali nám: „Ale my sa tu nezaoberáme nijakým dogmatizmom, nijakou filozofiou, zaoberáme sa pastoračnou teológiou.“ Čo je sloboda? Čo je dôstojnosť človeka? Čo je kolegialita? Človek je nútený donekonečna analyzovať texty, aby sa dozvedel, čo sa pod tým myslelo, ale podarí sa to len približne, lebo použité výrazy nie sú jednoznačné. A to sa nestalo z nedbalosti, ani to nebola náhoda. P. Schillebeeckx k tomu dodal: „Na Koncile sme používali dvojznačné výrazy a vieme, čo z toho potom urobíme.“ Títo ľudia vedeli, čo robili!
Všetky ostatné koncily, ktoré sa uskutočnili v priebehu stáročí, boli dogmatické. Všetky bojovali proti bludným náukám. A Pán Boh vie, s koľkými a akými bludnými náukami treba bojovať v našich časoch! Dogmatický koncil by bol vrcholne nutný. Spomínam si, ako nám kardinál Wyszyński povedal: „Urobte predsa koncepciu o komunizme! Ak existuje dnes závažný blud, ktorý ohrozuje svet, je to komunizmus. Keď pápež Pius XI. považoval za nutné napísať encykliku o komunizme, bolo by predsa potrebné, aby sme aj my, ktorí sme sa tu zišli ako valné zhromaždenie, venovali tejto otázke pozornosť.“
Komunizmus, strašná bludná náuka, ktorá kedysi vyšla zo satanovho ducha, má svoje oficiálne prístupy do Vatikánu. Jeho svetová revolúcia je jedinečným spôsobom uľahčená oficiálne zabudnutým odporom Cirkvi. Nachádza tam dokonca hojnú podporu napriek zúfalým varovaniam kardinálov a biskupov, ktorí sami zažili väzenie v krajinách východného bloku. Zdráhanie tohto pastoračného koncilu slávnostne odsúdiť komunizmus stačí samo osebe na to, aby pred celými dejinami zakrylo hanbu, keď myslíme na milióny mučeníkov a tých kresťanov a disidentov, ktorí boli vedeckými metódami okradnutí o svoju osobnosť na psychiatrických klinikách a použití ako pokusné králiky.
A pastoračný koncil mlčal! Od biskupov sme dostali 450 podpisov na odsúdenie komunizmu. Boli zabudnuté v zásuvke... Aj v tejto veci sme kládli otázky. Spravodajca pre konštitúciu Gaudium et spes v odpovedi povedal: „Boli predložené dve petície na odsúdenie komunizmu.“ „Dve?“ zvolali sme, „bolo ich cez 400!“ „Ach, potom nie som v obraze.“ Hľadali, a prirodzene našli ich, ale príliš neskoro.
To všetko som ja sám zažil. Spolu s Mons. de Proenca Sigaudom, arcibiskupom z Diamantiny (Brazília), som priniesol podpisy tajomníkovi koncilu Mons. Felicimu a musím konštatovať, že sa udiali veci, ktoré boli skutočne neprípustné. Nehovorím to, aby som odsudzoval Koncil, a dobre viem, že také niečo značne prispeje k bezradnosti početných katolíkov. Lebo veria, že napokon napriek všetkému je Koncil inšpirovaný Duchom Svätým!
Nie bezpodmienečne! Tu nie dogmatický, ale pastoračný koncil predkladá náuku, ale nie je vybavený neomylnosťou. Keď sme na konci zasadania prosili Mons. Feliciho: „Nemohli by ste nám dať ,poznávacie znamenie Koncilu‘, ako to nazývajú teológovia?“, odpovedal: „Musíme rozlišovať tie návrhy a kapitoly, ktoré už boli predmetom dogmatických definícií v minulosti; proti rozhodnutiam, ktoré sú novotami, možno mať výhrady.“
Druhý vatikánsky koncil nie je teda koncilom ako ostatné, a preto máme právo ho posudzovať, pravdaže, s prezieravosťou a opatrnosťou. Akceptujem z tohto Koncilu a jeho reforiem všetko, čo je v plnej zhode s Tradíciou. Dielo, ktoré som založil, je toho plným dôkazom. Zvlášť naše semináre celkom zodpovedajú želaniam koncilu a Ratiu fundamentalis Kongregácie pre katolícku výchovu.
Predsa však nie je možné tvrdiť, že iba pokoncilová aplikácia záverov Koncilu je zlá. Či neposilnil Koncil vzburu klerikov, popieranie pápežskej autority, všetky extravagancie v liturgii a v novej teológii, či nespôsobil vyprázdnenie kostolov? Donedávna sa tvrdil opak tohto. To všetko je ovocím Koncilu!
Chápem, znepokojení moji čitatelia, že svojím výkladom iba zväčšujem vašu bezradnosť. A predsa, v tejto vzbure zažiarilo jedno svetlo, ktoré bolo schopné zničiť úsilie sveta – pripraviť Kristovej Cirkvi koniec: Svätý Otec zverejnil 30. júna 1968 svoje vyznanie viery. To bol akt, ktorý je z dogmatického hľadiska dôležitejší ako celý Koncil.
Toto Krédo, zložené nástupcom Petra na potvrdenie v Petrovej viere, je mimoriadne slávnostné. Keď sa pápež zodvihol, aby ho zarecitoval, zodvihli sa aj kardináli a všetci ostatní prítomní chceli urobiť to isté, ale všetci sa museli znova posadiť. Pápež, ako zástupca Krista, chcel sám vyznať svoje vyznanie viery, a urobil to najslávnostnejšími slovami v mene Najsvätejšej Trojice, pred svätými anjelmi, pred celou Cirkvou. Týmto urobil taký skutok, ktorým záväzne vyjadril vieru Cirkvi.
Tak máme túto útechu a dôveru, že Duch Svätý nás neopustil. Možno povedať, že archa viery, ktorá má svoj oporný bod v prvom vatikánskom koncile, nachádza nový oporný bod vo vyznaní viery Pavla VI.