Bolo okolo 15:15 hod. v sobotu 12. júna 2010 a páter Ippolito, mních z kláštora Polla, prechádzajúci popred sochu svätého, si všimol, že mu z očí padajú slzy. Socha vyzerala ako živá, oči boli červené a lesklé ako u človeka, ktorý už dlho plače a očné viečka akoby zachytávali slzy, ktoré vychádzali z očí. Po lícach sv. Antona stekali dve slzy. Slzenie sa opakovalo v nepravidelných intervaloch až do neskorého večera a potom aj ráno nasledujúceho dňa. 13. júna okolo šiestej ráno prišiel do Polly aj Jeho Excelencia Monsignor Angelo Spinillo, vtedajší biskup diecézy Teggiano-Policastro. Keď si všimol, čo sa deje, kľakol si, vzýval Ducha Svätého a modlil sa k sv. Antonovi litániami a spevom Si Quaeris Miracula. Keď sa modlitba skončila, prikázal odstrániť všetku tekutinu nachádzajúcu sa na soche, vykonať potrebné kontroly, a tak bolo možné pomocou injekčnej striekačky odobrať asi 10 cm kubických tekutiny, tvár sv. Antona potom vysušili ľanovým plátnom. Šesť rehoľníkov a biskup diecézy videli mokrú tvár svätca. Monsignor Angelo Spinillo založil Diecéznu vyšetrovaciu komisiu, ktorá po ôsmich mesiacoch analýz, vedeckých zistení a svedectiev vytvorila bohatú dokumentáciu, ktorá ho 13. februára 2011 podnietila vyhlásiť dekrétom pravdivosť udalosti. Pri tej istej príležitosti monsignor Spinillo zapečatil puzdro s obsahom, ktorý sa použil na sušenie sĺz sochy a stalo sa tak „relikviou“ a svedectvom zázraku.
