TERAZ CHODÍ... To dievčatko bolo staré 3 roky a 4 mesiace, ale stále nechodilo. Rodičia ju previezli do špecializovaného pediatrického centra, kde sa podrobila všetkým možným diagnostickým vyšetreniam …Viac
TERAZ CHODÍ...
To dievčatko bolo staré 3 roky a 4 mesiace, ale stále nechodilo. Rodičia ju previezli do špecializovaného pediatrického centra, kde sa podrobila všetkým možným diagnostickým vyšetreniam, z ktorých niektoré neboli pre tak malé dieťa úplne bez rizika. Výsledky neukazovali nič, čím by sa daný stav dal uspokojivo vysvetliť. Za pomoci svojich rodičov pár krôčkov urobila, ale akonáhle ju nechali bez opory, ihneď si sadala a v chôdzi nepokračovala. Rodičov to pochopiteľne veľmi trápilo, takže sa dostali až na hranicu nervového zrútenia. Keď som bol oboznámení o celom priebehu tohoto prípadu, poradil som rodičom, aby začali so sériou modlitieb za oslobodenie a uzdravenie. Myslel som si, že by sa mohlo jednať o nejaké prekliatie, prípadne o následok nejakého zlorečenia. To prekliatie mohla spôsobiť jedna z babičiek, ktorá z neutešeného stavu svojej malej vnučky mohla vyťažiť niečo pre seba. Usilovala totiž o to, aby jej dcéra opustila terajšie vzdialené miesto trvalého pobytu a presťahovala sa naspäť do domu k nej. Zistil som totiž, že potom ako sa dcéra vydala, jej matka ochorela veľmi záhadnou chorobou, s ktorou si lekári nevedeli rady. Žena následne musela byť po dobu 3 mesiacov hospitalizovaná. Možno to vyplynulo z jej odporu voči svadbe vlastnej dcéry, ktorú tým pádom do určitej miery stratila.
Obrátil som sa teda 23.decembra 1999 na jednu modlitebnú skupinu s prosbou, aby jej príslušníci začali so sériou modlitieb za oslobodenie a uzdravenie danej maličkej. Tak sa stalo v dňoch 23. - 29. decembra a niektorí potom pokračovali až do 31. decembra, aby sa pomodlili celú novénu. Nasledujúceho dňa, teda 1. januára 2000, dieťa zrazu začalo úplne samo chodiť. Maličká asi 10-krát prešla sem a tam naprieč vstupnou chodbou domu. Rodičia na to hľadeli s veľkým údivom. Od tej doby chodí úplne normálne. O modlitbách skupiny sme rodičom predtým nič nepovedali. Bývajú ďaleko od Ríma. Len som ich požiadal o to, aby ma informovali o reakciách toho dievčatka. Následne sa rodičia chceli obrátiť na nejakého exorcistu. Poslal som ich za jedným zo svojich kolegov. Nebolo to celkom jednoduché, pretože títo ľudia neboli na nič podobného vôbec pripravení. Nakoniec ale všetko zvládli. Teraz sú spokojní s tým, ako sa k nim daný kňaz zachoval, a najmä s výsledkami jeho snaženia.
Zdroj: Gabriele Amorth: Víťezit Boží mocí. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2012, str. 146-147, ISBN 978-80-7195-576-4.
Foto: PIXNIO - Public Domain Images & Free Stock Photos Autor: Bicanski
To dievčatko bolo staré 3 roky a 4 mesiace, ale stále nechodilo. Rodičia ju previezli do špecializovaného pediatrického centra, kde sa podrobila všetkým možným diagnostickým vyšetreniam, z ktorých niektoré neboli pre tak malé dieťa úplne bez rizika. Výsledky neukazovali nič, čím by sa daný stav dal uspokojivo vysvetliť. Za pomoci svojich rodičov pár krôčkov urobila, ale akonáhle ju nechali bez opory, ihneď si sadala a v chôdzi nepokračovala. Rodičov to pochopiteľne veľmi trápilo, takže sa dostali až na hranicu nervového zrútenia. Keď som bol oboznámení o celom priebehu tohoto prípadu, poradil som rodičom, aby začali so sériou modlitieb za oslobodenie a uzdravenie. Myslel som si, že by sa mohlo jednať o nejaké prekliatie, prípadne o následok nejakého zlorečenia. To prekliatie mohla spôsobiť jedna z babičiek, ktorá z neutešeného stavu svojej malej vnučky mohla vyťažiť niečo pre seba. Usilovala totiž o to, aby jej dcéra opustila terajšie vzdialené miesto trvalého pobytu a presťahovala sa naspäť do domu k nej. Zistil som totiž, že potom ako sa dcéra vydala, jej matka ochorela veľmi záhadnou chorobou, s ktorou si lekári nevedeli rady. Žena následne musela byť po dobu 3 mesiacov hospitalizovaná. Možno to vyplynulo z jej odporu voči svadbe vlastnej dcéry, ktorú tým pádom do určitej miery stratila.
Obrátil som sa teda 23.decembra 1999 na jednu modlitebnú skupinu s prosbou, aby jej príslušníci začali so sériou modlitieb za oslobodenie a uzdravenie danej maličkej. Tak sa stalo v dňoch 23. - 29. decembra a niektorí potom pokračovali až do 31. decembra, aby sa pomodlili celú novénu. Nasledujúceho dňa, teda 1. januára 2000, dieťa zrazu začalo úplne samo chodiť. Maličká asi 10-krát prešla sem a tam naprieč vstupnou chodbou domu. Rodičia na to hľadeli s veľkým údivom. Od tej doby chodí úplne normálne. O modlitbách skupiny sme rodičom predtým nič nepovedali. Bývajú ďaleko od Ríma. Len som ich požiadal o to, aby ma informovali o reakciách toho dievčatka. Následne sa rodičia chceli obrátiť na nejakého exorcistu. Poslal som ich za jedným zo svojich kolegov. Nebolo to celkom jednoduché, pretože títo ľudia neboli na nič podobného vôbec pripravení. Nakoniec ale všetko zvládli. Teraz sú spokojní s tým, ako sa k nim daný kňaz zachoval, a najmä s výsledkami jeho snaženia.
Zdroj: Gabriele Amorth: Víťezit Boží mocí. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2012, str. 146-147, ISBN 978-80-7195-576-4.
Foto: PIXNIO - Public Domain Images & Free Stock Photos Autor: Bicanski
Za mnohými prekliatiami je len závisť. Či už chce niekto niečo alebo niekoho získať alebo sa nechce vzdať
Monika Alman
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Presne tak. Závistlivé zlomyselné svokry, majetnícke matky, pošahané príbuzné/-ý - napr. za to, že mne zomrel náhle manžel , nikto v okolí nebude mať šťastné manželstvo...ale aj odmietnutí bývalí partneri, susedia či zakomplexovaní tupci.