Pripomíname si 36. výročie sviečkovej manifestácie, na ktorej občania žiadali menovanie katolíckych biskupov, úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie občianskych práv. Žiaľ, Cirkev na Slovensku je na tom dnes horšie, ako v čase Bratislavského Veľkého piatku v roku 1988
Pripomíname si 36. výročie sviečkovej manifestácie, na ktorej občania žiadali menovanie katolíckych biskupov, úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie občianskych práv. Žiaľ, Cirkev na Slovensku je na tom dnes horšie, ako v čase Bratislavského Veľkého piatku v roku 1988
Hlavný zvolávateľ Sviečkovej manifestácie František Mikloško, ktorý ešte počas života vdp. Vladimíra Jukla a Silva Krčméryho úplne stratil ich dôveru, dnes podporuje na politickej scéne kandidátov, ktorí presadzujú tie najväčšie ohavnosti a morálne zvrátenosti
Dňa 25. marca 2024 si pripomíname 36. výročie sviečkovej manifestácie na ktorej veriaci občania s horiacimi sviecami v rukách prišli podporiť tri požiadavky:
– za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého Otca – za úplnú náboženskú slobodu v Česko-Slovensku – za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku
Zvolávateľom zhromaždenia bol oficiálne František Mikloško, ale podieľali sa na ňom o.i. aj Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Silvester Krčméry, vdp. Vladimír Jukl, ale aj tajný biskup Ján Chryzostom Korec.
Toto pokojné zhromaždenie veriacich za občianske a náboženské slobody sa skončilo tvrdým policajným zásahom. Biskup Ján Chryzostom Korec bol zaistený už pri odchode zo svojho bytu v Petržalke. Na manifestáciu na Hviezdoslavovo námestie prišlo približne 2 000 ľudí, ďalšie tisíce boli v priľahlých uliciach.
Verejná i štátna bezpečnosť proti manifestujúcim s horiacimi sviecami v rukách tvrdo zasiahla. Boli použité obušky i vodné delá. Desiatky ľudí vrátane tých, ktorí sa v centre Bratislavy ocitli náhodou, bezpečnosť zatkla a dlhé hodiny vypočúvala. Manifestácia sa konala na sviatok Zvestovania Pána a dostala označenie Bratislavský Veľký piatok. Smutné bolo, že na strane štátnej moci stáli aj predstavitelia duchovenstva združení v Pacem in terris.
Jeden z hlavných aktivistov Tajnej Cirkvi, kňaz Vladimír Jukl sa vyslovil: „Žiadali sme slobodu pre Cirkev, ale tiež sme chápali, že nemožno bojovať len za seba samých, za naše náboženské záujmy. V spoločnosti boli ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne, a možno aj viac, ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv. Nechceli sme chápať slobodu ako niečo, čo sa týka iba nás. Ako kresťanom nám záležalo na tom, v akej spoločnosti žijeme. To bolo podstatné. V našej aktivite to bol nový verejný prvok. Aby ľudia boli ochotní túto myšlienku podporiť, aj keď to bolo spojené s rizikom, to si vyžadovalo určitý čas na dozretie.“ (Ján Šimulčík: Čas svitania, 1998)
Ani dnes, 36 rokov od Sviečkovej manifestácie nemôžu veriaci na Slovensku hovoriť o úplnej náboženskej slobode. Tvrdý útok voči Kristovej Cirkvi ale najmä právam veriacich nastal predovšetkým tzv. pandémiou, keď bolo veriacim nielen bránené pristupovať k sviatostiam ale prišlo to až tak ďaleko, že KBS dala zatvoriť kostoly na celom Slovensku, hoci školy, reštaurácie a obchodné centrá na celom Slovensku boli ešte stále pootvárané, čo sa zrejme extrémistickým zástancom bojového ateizmu a vzbúrencom proti Bohu nikde inde na svete, okrem Slovenska, nepodarilo! Boľševikom dneška sa podarilo to, o čom sa boľševikom do roku 1989 mohlo len snívať.
O liturgických predpisoch v Božích chrámoch už nerozhodovala Svätá stolica (Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí), ale hlavný hygienik Ján Mikas. Najväčším zásahom o.i. do slobody a autonómie Cirkvi zo strany štátnej moci voči KBS bolo vnucovanie znesväcujúceho prijímania Najsvätejšej Eucharistie do rúk, odstránenie patén (čo trvá dodnes!) a svätenej vody. Týmto bezprecedentným zásahom štátu prostredníctvom pandemických opatrení bola de facto zrušená autonómia Cirkvi (a teda aj náboženská sloboda), ktorú jej zaručuje nielen Ústava SR, ako aj medzinárodné zmluvy i Listina základných ľudských práv a slobôd.
Extrémistickí zástancovia bojového ateizmu a vzbúrenci proti Bohu aj v radoch Cirkvi už niekoľko rokov útočia na zopár statočných biskupov, kňazov i laikov, ktorí sa verne držia učenia Cirkvi a Kristovho evanjelia, predovšetkým prostredníctvom liberálno-progresívnych médií. Deje sa to aj cez tzv. katolícke média, tak ako v časoch Pacem in terris.
Arcibiskup Ján Sokol vo svojej knihe Je čas mlčať a čas hovoriť (Pamäti arcibiskupa Sokola: rozhovor s Petrom Sokolovičom, 2020) na otázku, či prišlo z jeho strany aj k podpore občianskeho demokratického pohybu, o.i. uvádza: „Áno. Dňa 4. decembra 1989 sme mali spolu s kňazmi slovenských diecéz v Trnave stretnutie, na ktorom sme sa zhodli na vlastných požiadavkách. Išlo napríklad o požiadavku zrušenia dozoru štátu nad Cirkvou v plnom rozsahu, o dištancovanie sa od činnosti a vyhlásení predstaviteľov Pacem in terris, ktorých sme žiadali, aby prestali so svojou činnosťou, pripojili sme sa k požiadavkám bohoslovcov CMBF v Bratislave. Žiadali sme okamžité odstúpenie a odvolanie predstaviteľov Spolku sv. Vojtecha a Katolíckych novín, pretože stratili dôveru Cirkvi, ako aj zrušenie vtedajšej podoby Charity a aby sa reholiam vrátilo pôvodné poslanie podľa tradície i dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.
Ďalej sme žiadali, odstúpenie a odvolanie všetkých farárov mesta Bratislavy, ako aj všetkých farárov kľúčových farností vo všetkých diecézach na Slovensku, ktorí stratili dôveru Cirkvi svojou činnosťou v Pacem in terris. Poslednou požiadavkou bolo, aby arcibiskup menoval kňaza pre kontakt s masmédiami, prípadne i s občianskymi iniciatívami, ktoré sa snažia o demokratizáciu a slobodu pre všetkých. Ako sme v závere napísali: Na otázky, či toto celoštátne hnutie obnovy zvíťazí, hľadíme my, kňazi, optimisticky, lebo vieme, že pravda zvíťazí na lžou, dobro nad zlom a mocnejšia ako nenávisť je láska. Zareagoval som aj osobne listom z 30. decembra 1989, ktorý som po postkomúnii 7. januára 1990 prečítal veriacim a povzbudil ich k vytváraniu kresťanskodemokratických klubov.“
Dnes je na tom Katolícka cirkev na Slovensku v ešte horšom stave, ako to bolo v roku 1988. Hlavný zvolávateľ Sviečkovej manifestácie František Mikloško, ktorý ešte počas života vdp. Vladimíra Jukla a Silva Krčméryho úplne stratil ich dôveru, dnes podporuje na politickej scéne kandidátov, ktorí presadzujú tie najväčšie ohavnosti a morálne zvrátenosti. Všetko tomu nasvedčuje, že chce do bodky naplniť svoje slová, ktoré v jednom videu povedal kandidátom podporujúcim protikresťanskú LGBTI agendu „A pravda bude poražena“. Podobne je na tom aj celé KDH, ktoré neháji ani záujmy slovenských katolíkov, ani Slovenska.
Niet sa preto čomu čudovať, že katolíci na Slovensku sú apatickí, znechutení a zmätení. Ešte pred niekoľkými rokmi ich biskupi usmerňovali a boli ich učiteľmi. Dnes sa katolíkov na Slovensku okrem niekoľkých statočných kňazov, trnavského arcibiskupa Jána Oroscha a niekoľkých emeritných biskupov takmer ani nemá kto zastať. Katolíci, hoci je ich väčšina, nemajú na Slovensku politickú stranu, ktorá by v duchu Desatora a Evanjelia Ježiša Krista hájila práva slovenských rodín, Bohom dané manželstvo muža a ženy, ochranu seniorov, starých a bezvládnych, presadzovanie sociálneho učenia Cirkvi, morálky, národa, náboženskej slobody a ľudských práv. Nedokážu v žiadnych voľbách postaviť svojich vlastných charakterných kandidátov na poslancov a majú problém postaviť aj vlastného prezidentského kandidáta, a tak sú nútení zvoliť si kandidáta, ktorý je pre nich takmer neprijateľný.
Aj dnes, 36 rokov od Sviečkovej manifestácie stojíme pred rovnakými problémami ako pred rokom 1989. Aj dnes by sa mali stretnúť kňazi všetkých slovenských diecéz a zhodnúť sa na podobných požiadavkách. Ak sa Cirkev na Slovensku tak, ako vtedy neočistí od novodobých „pacistov“, ak nedôjde k odvolaniu predstaviteľov „Spolku sv. Vojtecha a Katolíckych novín, pretože stratili dôveru Cirkvi“, ak „nedôjde k požiadavke na odstúpenie a odvolanie všetkých farárov mesta Bratislavy, ako aj všetkých farárov kľúčových farností vo všetkých diecézach na Slovensku, ktorí stratili dôveru Cirkvi“ svojou činnosťou a šikanovaním veriacich počas pandémie, prípadne ešte aj dnes, ak si Cirkev na Slovensku nezačne znovu vážiť svojich veriacich, ak sa neospravedlní za urážky Božieho Majestátu za zradu Krista a veriacich počas pandémie, ak Cirkev znovu nenadviaže kontakt „s občianskymi iniciatívami, ktoré sa snažia o demokratizáciu a slobodu pre všetkých“, tak žiadna duchovná obnova Slovenska nenastane a nečaká nás nič optimistické.
Či už sa k tomu Cirkev na Slovensku odhodlá, či neodhodlá, tak, ako uviedli kňazi slovenských diecéz v Trnave v roku 1989, aj tak nakoniec „pravda zvíťazí nad lžou, dobro nad zlom a mocnejšia ako nenávisť je láska.“
Boh žehnaj Slovensko, Sedembolestná Panna Mária, oroduj za nás!
Boh žehnaj aj Vám za pravdivé slová, ktoré už dnes katolíci na Slovensku nepoznajú. Je smutné kam kráčame a ako sme sa odklonili od pravej viery. Cesta do života je úzka a málo ľudí kráča po nej
