Slová pápeža Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy o Amoris laetitia
17/06/2016 18:34
POSUŇ ĎALEJ:
Vatikán 17. júna – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy dňa 16. júna 2016 v Lateránskej bazilike a jeho odpovede na otázky prítomných, ktoré nasledovali:
Dobrý večer! Všetkých päť lodí zaplnených. Dobre! Vidno, že je tu chuť pracovať...
„Radosť lásky: cesta rodín v Ríme“: to je téma vášho diecézneho kongresu. Nezačnem hovoriť o exhortácii, keďže vy sa ňou budete zaoberať v rôznych pracovných skupinách. Chcel by som spolu s vami pripomenúť si niektoré kľúčové myšlienkové pnutia, ktoré sa objavili na synodálnej ceste, a ktoré nám môžu pomôcť porozumieť duchu, ktorý sa odráža v exhortácii. Tento dokument bude môcť usmerniť vaše úvahy a vaše rozhovory a tak «dodať odvahu, povzbudenie a pomoc rodinám v ich úsilí a ich ťažkostiach» (Radosť lásky, 4). A toto predstavenie niektorých kľúčových myšlienkových pnutí by som rád urobil pomocou troch biblických obrazov, ktoré nám umožnia nadviazať kontakt s vanutím Ducha v rozlišovaní synodálnych otcov. Tri biblické obrazy.
Prvý: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! » (Ex 3,5). Tak znelo pozvanie Boha adresované Mojžišovi pred horiacim kríkom. Územie, ktoré bolo treba prejsť a témy, ku ktorým sa bolo treba na Synode postaviť, si vyžadovali zaujať špecifický postoj. Nešlo o analyzovanie hocakej problematiky; nestáli sme pred hocijakou situáciou. Mali sme pred sebou konkrétne tváre toľkých rodín. A viem, že v niektorých pracovných skupinách počas Synody, ešte pred začatím práce, sa synodálni otcovia podelili s vlastnou rodinnou realitou.
Toto pridelenie tváre témam – tak povediac – si vyžadovalo (a vyžaduje) atmosféru rešpektu, schopnú pomôcť načúvať tomu, čo nám Boh hovorí uprostred našich situácií. Nie diplomatický alebo politicky korektný rešpekt, ale rešpekt plný ustarostenosti a úprimných otázok, upriamených na starostlivosť o životy, ktoré sme povolaní pásť. Ako to pomáha, keď témam dáme tváre! A ako pomáha uvedomiť si, že za papierom sa nachádza tvár. Ako veľmi to pomáha! Oslobodzuje nás to od toho, aby sme sa ponáhľali získať dobre formulované závery, avšak mnohokrát bez života; oslobodzuje nás to od abstraktného vyjadrovania, aby sme sa priblížili ku konkrétnym ľuďom a zaangažovali sa v tom. Chráni nás od ideologizovania viery prostredníctvom dobre vybudovaných systémov, ktoré však ignorujú milosť. Koľkokrát sa stávame pelagiánmi! Ale toto je možné robiť len v atmosfére viery. Je to viera, ktorá nás nabáda, aby sme neúnavne hľadali Božiu prítomnosť v dejinných premenách.
Každý z nás mal skúsenosť s rodinou. V niektorých prípadoch sa v nás rodí vďakyvzdanie s väčšou ľahkosťou než v iných, no všetci sme zažili túto skúsenosť. V tomto kontexte nám Boh prišiel v ústrety. Jeho Slovo prišlo k nám nie ako sled abstraktných teórií, ale ako spoločník na ceste, zaopatrilo nás uprostred bolesti, povzbudilo nás v oslave a vždy nám ukazovalo smer (Radosť lásky, 22). Toto nám pripomína, že naše rodiny, rodiny v našich farnostiach s ich tvárami, ich príbehmi so všetkými ich komplikáciami „nie sú problémom, sú príležitosťou“, ktoré Boh stavia pred nás. Príležitosť, ktorá nás vyzýva vyvinúť misionársku kreativitu schopnú objať všetky konkrétne situácie, v našom prípade situácie rímskych rodín. Nie len tie, ktoré prichádzajú do kostola alebo sú zapojené vo farnostiach: to by bolo viac-menej ľahké; ale môcť prísť až ku rodinám našich štvrtí, k tým, čo do kostola neprichádzajú.
Toto stretnutie je pre nás výzvou, aby sme nič a nikoho nestratili, ale aby sme hľadali, obnovovali nádej vo vedomí, že Boh naďalej koná v našich rodinách. Je to pre nás výzva, aby sme nikoho neopustili len preto, lebo nie je na úrovni, aká sa od neho požaduje. A to si od nás vyžaduje, aby sme vykročili z principiálnych vyhlásení a mohli sa ponoriť do pulzujúceho srdca rímskych štvrtí a ako remeselníci sa vložiť do utvárania Božieho sna v tejto realite, niečo, čo môžu robiť len ľudia viery, tí, čo neprekážajú v ceste konania Ducha. A že si [pri tom] zašpinia ruky? Uvažovať nad životom našich rodín, takých aké sú a takých aké ich stretáme, si od nás vyžaduje vyzuť si obuv, aby sme objavili prítomnosť Boha. Toto je prvý biblický obraz; vykročiť. Je tam Boh. Boh, ktorý koná, Boh, ktorý žije, Boh, ktorý je ukrižovaný... ale je to Boh!
2. Teraz druhý biblický obraz. Obraz farizeja, ktorý pri modlitbe hovoril Pánovi: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik» (Lk 18,11). Jedno z pokušení (porov. Radosť lásky, 229), ktorému sme neustále vystavení je mať separatistickú logiku. Je to zvláštne. Aby sme sa obhájili, veríme, že získame na identite a na istote zakaždým, keď sa odlíšime alebo sa izolujeme od druhých, najmä od tých, ktorí žijú v inej situácii. Identita sa však neuskutočňuje v separovaní sa: identita sa dosahuje v príslušnosti. Moja príslušnosť k Pánovi: to mi dáva identitu. Neodťahujem sa od iných, ako keby ma mali nakaziť...
Považujem za potrebné urobiť dôležitý krok: nemôžeme analyzovať, uvažovať a už vôbec nie modliť sa za realitu, ako by sme my boli na opačnej strane alebo sa cítili odlišní, ako keby sme boli mimo dejín. Všetci sa potrebujeme obrátiť, všetci potrebujeme prísť pred Pána a zakaždým s ním obnoviť zmluvu a povedať spoločne s mýtnikom: Bože môj, zmiluj sa nado mnou hriešnym! S týmto východiskovým bodom zostaneme začlenení na tej istej „strane“ – nie oddelení: začlenení na tej istej strane – a predstupujeme pred Pána s postojom pokory a načúvania.
Správne, hľadieť na naše rodiny s tým jemnocitom, s akým na ne hľadí Boh, nám pomáha nasmerovať naše svedomie rovnakým smerom. Dôraz na milosrdenstvo nás stavia pred skutočnosť realisticky, nie však s akýmkoľvek realizmom, ale s Božím realizmom. Naše analýzy sú dôležité, sú nevyhnutné a pomáhajú nám, aby sme mali zdravý realizmus. Ale nič sa nevyrovná evanjeliovému realizmu, ktorý sa nezastavuje pri opise situácií, problémov – ešte menej hriechu – ale ktorý neustále ide ďalej, ide vpred a dokáže vidieť za každou tvárou, každým príbehom, každou situáciou možnosť, príležitosť.
Evanjeliový realizmus sa angažuje pre iného, pre iných a nerobí z ideálov a z toho, ako to „musí byť“ prekážku pre stretnutie sa s inými v situáciách, v akých sa nachádzajú. Nejde tu o to, že by sa nepredložil evanjeliový ideál. Nie, o to nejde. Naopak pozýva nás, aby sme ho žili uprostred dejín, so všetkým, čo to obnáša. A toto neznamená nebyť jasnými v náuke, ale vyhnúť sa tomu, aby sme upadli do súdov a postojov, ktoré nezohľadňujú komplexnosť života. Evanjeliový realizmus si špiní ruky, lebo vie, že ,pšenica a kúkoľ‘ rastú spoločne, a aj tá najlepšia pšenica – v tomto živote – bude vždy pomiešaná s trochou kúkoľa.
«Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, ktorá by neponechala miesto nijakému zmätku», chápem ich. «Ale úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch rozsieva uprostred krehkosti: ako Matku, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, ,nezrieka sa možného dobra, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice‘». Cirkev schopnú «prijať logiku spolucítenia voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám či príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium od nás požaduje nesúdiť a neodsudzovať» (porov. Mt 7,1; Lk 6,37)» (Radosť lásky, 308).
A tu odbočím. Dostal sa mi do rúk obrázok – určite ho poznáte – hlavice Baziliky sv. Márie Magdalény vo Vézelay na juhu Francúzska, kde sa začína „Cammino“ – púť do Santiaga, je tam na jednej strane Judáš, obesený s jazykom trčiacim z úst, a na druhej strane hlavice je Ježiš Dobrý pastier, ktorý ho nesie na chrbte a nesie ho so sebou. Toto je záhada. No títo stredovekí ľudia, ktorí vyučovali katechézu cez zobrazenia postáv, chápali tajomstvo Judáša. A don Primo Mazzolari má o tomto nádhernú reč na Zelený štvrtok: nádherná reč. Je kňazom nie tejto diecézy, ale je z Talianska. Kňaz z Talianska, ktorý dobre pochopil túto komplexnosť evanjeliovej logiky. A ten, kto si najviac zašpinil ruky, je Ježiš. Ježiš sa zašpinil najviac. Nebol kýmsi „čistým“, ale chodil k ľuďom, medzi ľudí a bral ľudí takých, akí boli, nie takých, akí by mali byť. Vráťme sa k biblickému obrazu: „Ďakujem Ti, Pane, že som z Katolíckej akcie alebo z tejto asociácie, či z Charity, odtiaľto, alebo odtadiaľ, a nie ako títo, čo bývajú v susedstve a sú zlodeji a delikventi a...“ Toto nepomáha pastorácii!
3. Tretí biblický obraz: «Vaši starci budú mávať sny» (porov. Joel 3,1). Takéto bolo jedno z proroctiev Joela pre obdobie Ducha. Starší budú mávať sny a mládenci budú mať videnia. Týmto tretím obrazom by som chcel podčiarknuť dôležitosť, akú synodálni otcovia dali hodnote svedectva ako miesta, v ktorom možno nájsť Boží sen a život ľudí. V tomto proroctve hľadíme na neodvolateľnú skutočnosť: na snoch našich starších mnoho ráz závisí možnosť toho, aby naši mladí mohli mať nové videnia, mohli mať opäť budúcnosť – myslím na mladých Ríma, z rímskych periférií –, aby mohli mať zajtrajšok, aby mohli mať nádej. No ak 40 percent mladých od 25 rokov nadol nemá prácu, akú môžu mať nádej? Tu, v Ríme. No ako nájsť východisko?
Sú to dve skutočnosti, ktoré idú pospolu, ktoré vzájomne potrebujú jedna druhú a sú prepojené. Je krásne nájsť manželov, páry, ktorí i v staršom veku naďalej jeden druhého vyhľadávajú, hľadia na seba, naďalej sa majú radi a obnovujú si vzájomnú voľbu. Je také krásne nájsť ,starkých‘, ktorí vo svojich tvárach zvráskavených časom prejavujú radosť, ktorá sa rodí z toho, že urobili rozhodnutie z lásky a pre lásku.
Do Domu ,Santa Marta‘ prichádzajú mnohé páry, ktorí oslavujú 50, 60 rokov manželstva; a ja im aj pri osobných podaniach rúk na stredajších audienciách vždy objímem, poďakujem im za ich svedectvo a opýtam sa: ,Kto z vás mal viac trpezlivosti?‘ A zakaždým povedia: ,Obaja!‘ Občas niekto žartovne povie: ,Ja!‘ no potom vraví: ,Nie, nie, žartoval som‘. No je to taká pekná odpoveď, myslím, že všetci to tak cítili... Nuž, je aj jeden pár zosobášený 60 rokov, ktorý bol schopný to vyjadriť: ,Ešte sme zamilovaní!‘ Aké krásne, však? Starkí, ktorí vydávajú svedectvo! A ja vždy hovorím: ,Tak to ukážte mladým, ktorí sa skoro unavia, lebo po dvoch, troch rokoch vravia: ,Vrátim sa k mame!‘... Starkí...
Ako spoločnosť sme našich starších obrali o hlas – je to sociálny hriech súčasnosti, však? Obrali sme ich o ich priestor; obrali sme ich o možnosť porozprávať nám svoj život, ich príbehy, ich skúsenosti. Odsunuli sme ich nabok a tak sme stratili bohatstvo ich múdrosti. Tým, že ich vyraďujeme, vyraďujeme možnosť nadviazania kontaktu s tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať. Zbavili sme sa svedectva manželov, ktoré nielenže časom uchovali, ale ktoré uchovávajú vo svojom srdci s vďačnosťou za všetko to, čo prežili (porov. Radosť lásky, 38).
Tento nedostatok vzorov, svedectiev, tento nedostatok starkých, otcov schopných vyrozprávať sny nedovoľuje mladým generáciám ,mať videnia‘. A ostávajú stáť. Nedovoľuje im to robiť projekty, keďže budúcnosť vytvára neistotu, nedôveru, strach. Jedine svedectvo našich rodičov, môcť vidieť, že bolo možné bojovať za niečo, čo za to stálo, im pomôže pozdvihnúť zrak. Ako môžeme chcieť, aby mladí brali výzvu rodiny, manželstva, ako dar, ak od nás neustále počúvajú, že to bremeno? Ak chceme „videnia“, nechajme našich starkých, aby nám rozprávali, aby sa podelili o svoje sny, aby sme mohli mať proroctvá zajtrajška.
A tu by som sa chcel na chvíľu zastaviť. Toto je hodina povzbudenia starkých, aby snívali. Potrebujeme sny starkých a vypočuť si tieto sny. Spása prichádza odtiaľto. Nie náhodou – nie náhodou! – keď malého Ježiška priniesli do Chrámu, prijali ho dvaja starkí, ktorí rozprávali svoje sny. Ten starec [Simeon] sníval: Duch mu prisľúbil, že uvidí Pána. Nadišla hodina – a nie je to metafora, však? – nadišla hodina, keď starí ľudia musia snívať. Primäť ich snívať, aby nám niečo povedali. Oni sa cítia vyradení, ak nie priamo opovrhnutí. Radi hovoríme v pastoračných programoch: ,Nadišla hodina odvahy‘, ,Nadišla hodina laikov‘, ,Nadišla hodina...‘ – No ak by to bolo na mne, tak ,Nadišla hodina starých ľudí! ‘ – ,Ale, otče, otče, kráčate späť, ste predkoncilový!‘ – Je tu hodina starých ľudí, aby starkí snívali a aby sa mladí učili prorokovať, to znamená uskutočniť svojou silou, svojou fantáziou, svojou prácou sny starkých. Nadišla hodina starých ľudí. A toto by sa mi veľmi páčilo, keby ste sa vo svojom uvažovaní pri tom pristavili. To by sa mi veľmi páčilo.
Tri obrazy, ako čítať Amoris laetitia:
1. So životom každej osoby, so životom každej rodiny sa musí zaobchádzať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou. Osobitne keď uvažujeme nad týmito vecami.
2. Dávajme si pozor, aby sme nedali priestor pastorácii giet a pre getá.
3. Dajme priestor seniorom, aby sa opäť snívali.
Tri obrazy, ktoré nám pripomenú, že «viera nás neodťahuje od sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje» (Radosť lásky, 181). Nie ako tí dokonalí a bezchybní, ktorí si myslia, že vedia všetko, ale ako osoby, ktoré zakúsili lásku, ktorú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16).
A v takej viere, s takou istotou, s veľkou pokorou a úctou sa chceme priblížiť všetkým našim bratom, aby sme žili radosť z lásky v rodine. S takou dôverou sa zriekame ohrád, «ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudskej drámy, aby sme tak naozaj prijali, že nadviažeme kontakt s konkrétnym bytím druhých a spoznáme silu nežnosti» (Radosť lásky, 308). To od nás vyžaduje rozvinúť rodinnú pastoráciu schopnú prijímať, sprevádzať, rozlišovať a integrovať. Pastoráciu, ktorá nám dovolí a umožní vytvoriť vhodné oporné lešenie, aby život, ktorý je nám zverený našiel oporu, akú potrebuje, aby sa rozvinul podľa sna – dovoľte mi redukcionizmus – podľa sna toho najstaršieho: podľa Božieho sna. Ďakujem.
Pokračovanie...
sk.radiovaticana.va/…/1238100
