Kardinál Müller: Naším najvyšším Pastierom je Kristus, nie hlava štátu
Kardinál Müller:
Naším najvyšším Pastierom je Kristus, nie hlava štátu
Vatikán, 6.5.2020 (LifeSiteNews) 026 310 – Uvádzame interview s kardinálom Gerhardom L. Müllerom z La Nuova Bussola Quotidiana.
Eminencia, pre mnohých veriacich znamená utrpenie choroby aj ďalšie utrpenie zákazu svätej omše a iných sviatostí a čo je horšie - je to nariadené cirkevnou hierarchiou.
Toto je veľmi vážne, je to sekularistická myšlienka, ktorá si našla cestu do Cirkvi. Jedna vec sú preventívne opatrenia na minimalizáciu nákazy, no iná vec je zákaz liturgie. Cirkev nie je klientom štátu a nijaký biskup nemá právo zakázať týmto spôsobom Eucharistiu. Navyše máme svedectvá kňazov potrestaných biskupmi za slúženie svätej omše pre zopár ľudí, čo znamená, že sa chápu ako štátni úradníci. No naším najvyšším Pastierom je Ježiš Kristus a nie Giuseppe Conte či nejaká iná hlava štátu. Štát má svoju úlohu, ale Cirkev má svoju vlastnú.
Zdá sa, že mnohí majú problémy zladiť svoju povinnosť so štátom v oblasti nutnosti verejného uctievania Boha.
My sa musíme modliť aj verejne, pretože vieme, že všetko závisí od Boha. Boh je univerzálnou príčinnosťou a potom je tu dôvod, ktorý sa týka našej slobody. My, smrteľné stvorenia, nevieme koľko z toho, čo sa deje, závisí od kauzality Boha a koľko závisí od nás. To je dôvod modlitby. Musíme sa modliť k Bohu, aby sme prekonali výzvy nášho osobného aj spoločenského života, ale nesmieme zabúdať na transcendentálny rozmer, víziu večného života a intímne spojenie s Bohom a s Ježišom Kristom dokonca aj v našom utrpení. My sme povolaní brať na seba kríž každý deň, ale musíme aj vysvetľovať blížnym ich utrpenie v zmysle kritérií Evanjelia. Zákaz účasti na liturgii ide opačným smerom. Urobiť isté vonkajšie opatrenia to je úloha štátu, našou úlohou je brániť slobodu a nezávislosť Cirkvi a nadradenosť Cirkvi v duchovnom rozmere. My nie sme agentúra podriadená štátu.
Sú mnohí, vrátane kňazov a biskupov, ktorí si uvedomujú, že je tu veľké riziko nesprávneho chápania liturgie kvôli preneseniu omší do televízie a na internet.
Tieto formy nemožno pokladať za náhradu omše. Samozrejme, ak ste vo väzení alebo v koncentračnom tábore, či inej výnimočnej situácii, môžete sa duchovne zúčastniť na Eucharistii, ale to nie je normálna situácia. Boh nás stvoril ako telo a dušu. Boh sprevádza svoj ľud históriou, On ho oslobodil z otroctva v Egypte, On nerealizoval virtuálne oslobodenie. Ježiš, Boží Syn, sa stal Telom a my veríme vo vzkriesenie tela. Preto je fyzická prítomnosť pre nás absolútne potrebná. Pre nás, nie pre Boha. Boh nepotrebuje sviatosti, my ich potrebujeme. Boh ustanovil sviatosti pre nás. Manželstvo nepôsobí duchovne, je tu potreba spojenia tela a duše. My nie sme platonickí idealisti, my nemôžeme sledovať svätú omšu z domu, okrem mimoriadnych okolností. Nie, my musíme ísť do kostola, stretávať sa s inými, komunikovať Božie slovo. Celý slovník Cirkvi tiež indikuje túto potrebu: Sväté prijímanie – communio – znamená zhromaždiť sa. Cirkev je zhromaždený Boží ľud. Žalm hovorí: „Aké dobré a krásne je, že bratia žijú spolu.“
Sú teológovia a biskupi, podľa ktorých je Eucharistia „preceňovaná“ a nedeľná omša ani nie je potrebná.
Áno, je aj španielsky arcibiskup Victor Fernandez z Arcidiecézy La Plata, ktorý sa hrdí tým, že píše pápežove príhovory a dokumenty a ktorý tvrdí, že chodiť na omšu v nedeľu je prikázanie, ktoré zaviedla Cirkev. Je to ďalší príklad katastrofálnej teologickej formácie. Tretie prikázanie má svoje základy v Božom zákone - povinne zaväzuje židov svätiť deň Pána. Pre nás kresťanov je to deň vzkriesenia.
Je to aj prikázanie, ktoré nám dal Ježiš: „Toto robte na moju pamiatku.“ A sv. Pavol hovorí: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde,“ (1 Kor 11,26).
Toto je reálna a sviatostná prezentácia spásnej smrti Ježiša a jeho vzkriesenia. Na omši máme účasť na veľkonočnom tajomstve. Druhý vatikánsky koncil to jasne uvádza v Sacrosanctum Concilium a Lumen Gentium (11).
Napriek tomu sú biskupi, ktorí hovoria, že niektorí veriaci sú „príliš pripútaní k Eucharistii“. To je absurdné. Eucharistia je jediné pravé uctievanie Boha skrze Ježiša Krista. Nie je to jedna z mnohých foriem liturgie -naopak - všetky formy liturgie majú príčinu svojej existencie v Eucharistii. Všetko nadobúda silu a konzistentnosť z Eucharistie.
Tiež badáte manifestáciu jasného útoku na Eucharistiu, srdce Cirkvi?
Áno. Len pomyslite na tých, ktorí pred Synodou biskupov o Amazónii a počas nej intenzívne hlásali, že domorodé národy absolútne potrebujú Eucharistiu a preto je potrebné svätiť ženatých mužov za kňazov. Teraz tí istí ľudia nehanebne vyhlasujú pravý opak – že nepotrebujeme Eucharistiu. Argumentujú ako protestanti ignorujúc, že ústredným bodom kontroverzie od počiatku protestantskej reformácie bola a je Eucharistia! A teraz sú biskupi, ktorí sa nazývajú katolíkmi a nechápu ústrednú hodnotu Eucharistie. Je to ozajstný škandál – tí sú vraj pravými vernými duchovnými a nie tí, ktorí berú Ježišove slová a náuku Cirkvi seriózne. Je to zvrátený spôsob myslenia. A tento „moderný“ katolicizmus je seba-deštruktívnou ideológiou. Najmä v Taliansku je veľká potreba biskupov ako je osobnosť sv. Karola Boromejského a ktokoľvek v Rímskej kúrii by si mal vziať za vzor kardinála Roberta Bellarmina.
V týchto mesiacoch sme počuli popredných predstaviteľov episkopátu často hovoriť, že ich prvou povinnosťou je chrániť zdravie.
To je meštiacka sekularizovaná Cirkev a nie Cirkev, ktorá žije zo slov Ježiša Krista. Ježiš povedal: „Hľadajte v prvom rade Božie kráľovstvo“. Čo je hodný život, všetky veci sveta vrátane zdravia, ak stratíte svoju dušu? Táto kríza ukázala, že mnohí z našich pastierov myslia ako svet, chápu sa viac ako úradníci spoločenského náboženského systému a nie ako pastieri Cirkvi, ktorá je intímnym spoločenstvom s Bohom a s každým človekom. Musíme vždy kombinovať vieru a rozum. Očividne nie sme fideisti, nie sme ako tie kresťanské sekty, ktoré hovoria, že nepotrebujeme medicínu, že sa zverujeme iba Bohu. No zverovať sa Bohu neprotirečí oceneniu všetkých ponúk modernej medicíny. Ale moderná medicína nenahrádza modlitbu – sú to dve dimenzie, ktoré by nemali byť oddeľované, ale ani extrémne predpisované.
Niektorí ospravedlňujú zrušenie verejných omší tým, že keď nakazíme iných, sme zodpovední za ich prípadnú smrť.
Lekári sa tiež vystavujú riziku, riziko je v každej ľudskej činnosti. Je isté, že musíme byť obozretní, aby sme neohrozili život a zdravie iných, ale to nie je najvyššia hodnota. Žiaľ, táto situácia ukázala, že mnohým veľmi dobrým kňazom a biskupom chýba teologický základ na zváženie tejto situácie a nedokážu ponúkať jej posúdenie v zmysle Evanjelia a náuky Cirkvi.
Možno práve z tohto dôvodu mnohí biskupi ignorovali žiadosť talianskych veriacich o zasvätenie Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. To sa potom v talianskom prípade stalo „aktom zverenia“ a nakoniec sa vykonalo nedbalým a falošným spôsobom.
Podceňuje sa tu nadprirodzený aspekt. My sme ponorení do naturalistickej koncepcie, ktorá vychádza z osvietenstva. Cirkev, milosť, sviatosti nemožno vysvetľovať z hľadiska prirodzenej dimenzie. Srdcom nášho kresťanského náboženstva je transcendentný Boh, ktorý sa stáva imanenciou v našom živote. On je Kristus, pravý človek a pravý Boh skrze vtelenie.
Je to celkom tak, akoby sme rezignovali v dosiahnutí sveta, ktorý argumentuje iba prirodzenými termínmi a nazývame to realizmus.
Je to ideológia pragmatizmu. Dnes napríklad prevažuje v Cirkvi idea, že potrebujeme biskupov, ktorí sú iba pastiermi, teda pragmatickí. Ale biskup je služobník Slova, on musí premýšľať o Slove. Sv. Pavol a sv. Peter neboli hlúpi, otcovia Cirkvi neboli iba pragmatickí, oni uvažovali o kresťanskej viere a jej dopadoch.
Dobrý učiteľ viery musí byť schopný vysvetľovať situáciu, akou je tá súčasná a začať od viery v jej nadprirodzenom zmysle, nie naturalizmom. Ešte raz – dve dimenzie sa musia spájať dokopy - nemôžeme zredukovať ľudskú existenciu iba na prírodu a súčasne ani nepomyslieť na to druhé – ako tvrdia marxisti – že kresťanstvo sa zaujíma iba o posmrtný život. V Ježišovi Kristovi máme jednotu medzi posmrtným životom a imanenciou života. Dobrý kresťan by mal vedieť ako byť excelentným lekárom a vedcom, ale to neprotirečí dôvere v Boha. V prírodných vedách je integrácia medzi vierou a rozumom, medzi dôverou v Boha a kompetenciou.
(preklad zg)
Naším najvyšším Pastierom je Kristus, nie hlava štátu
Vatikán, 6.5.2020 (LifeSiteNews) 026 310 – Uvádzame interview s kardinálom Gerhardom L. Müllerom z La Nuova Bussola Quotidiana.
Eminencia, pre mnohých veriacich znamená utrpenie choroby aj ďalšie utrpenie zákazu svätej omše a iných sviatostí a čo je horšie - je to nariadené cirkevnou hierarchiou.
Toto je veľmi vážne, je to sekularistická myšlienka, ktorá si našla cestu do Cirkvi. Jedna vec sú preventívne opatrenia na minimalizáciu nákazy, no iná vec je zákaz liturgie. Cirkev nie je klientom štátu a nijaký biskup nemá právo zakázať týmto spôsobom Eucharistiu. Navyše máme svedectvá kňazov potrestaných biskupmi za slúženie svätej omše pre zopár ľudí, čo znamená, že sa chápu ako štátni úradníci. No naším najvyšším Pastierom je Ježiš Kristus a nie Giuseppe Conte či nejaká iná hlava štátu. Štát má svoju úlohu, ale Cirkev má svoju vlastnú.
Zdá sa, že mnohí majú problémy zladiť svoju povinnosť so štátom v oblasti nutnosti verejného uctievania Boha.
My sa musíme modliť aj verejne, pretože vieme, že všetko závisí od Boha. Boh je univerzálnou príčinnosťou a potom je tu dôvod, ktorý sa týka našej slobody. My, smrteľné stvorenia, nevieme koľko z toho, čo sa deje, závisí od kauzality Boha a koľko závisí od nás. To je dôvod modlitby. Musíme sa modliť k Bohu, aby sme prekonali výzvy nášho osobného aj spoločenského života, ale nesmieme zabúdať na transcendentálny rozmer, víziu večného života a intímne spojenie s Bohom a s Ježišom Kristom dokonca aj v našom utrpení. My sme povolaní brať na seba kríž každý deň, ale musíme aj vysvetľovať blížnym ich utrpenie v zmysle kritérií Evanjelia. Zákaz účasti na liturgii ide opačným smerom. Urobiť isté vonkajšie opatrenia to je úloha štátu, našou úlohou je brániť slobodu a nezávislosť Cirkvi a nadradenosť Cirkvi v duchovnom rozmere. My nie sme agentúra podriadená štátu.
Sú mnohí, vrátane kňazov a biskupov, ktorí si uvedomujú, že je tu veľké riziko nesprávneho chápania liturgie kvôli preneseniu omší do televízie a na internet.
Tieto formy nemožno pokladať za náhradu omše. Samozrejme, ak ste vo väzení alebo v koncentračnom tábore, či inej výnimočnej situácii, môžete sa duchovne zúčastniť na Eucharistii, ale to nie je normálna situácia. Boh nás stvoril ako telo a dušu. Boh sprevádza svoj ľud históriou, On ho oslobodil z otroctva v Egypte, On nerealizoval virtuálne oslobodenie. Ježiš, Boží Syn, sa stal Telom a my veríme vo vzkriesenie tela. Preto je fyzická prítomnosť pre nás absolútne potrebná. Pre nás, nie pre Boha. Boh nepotrebuje sviatosti, my ich potrebujeme. Boh ustanovil sviatosti pre nás. Manželstvo nepôsobí duchovne, je tu potreba spojenia tela a duše. My nie sme platonickí idealisti, my nemôžeme sledovať svätú omšu z domu, okrem mimoriadnych okolností. Nie, my musíme ísť do kostola, stretávať sa s inými, komunikovať Božie slovo. Celý slovník Cirkvi tiež indikuje túto potrebu: Sväté prijímanie – communio – znamená zhromaždiť sa. Cirkev je zhromaždený Boží ľud. Žalm hovorí: „Aké dobré a krásne je, že bratia žijú spolu.“
Sú teológovia a biskupi, podľa ktorých je Eucharistia „preceňovaná“ a nedeľná omša ani nie je potrebná.
Áno, je aj španielsky arcibiskup Victor Fernandez z Arcidiecézy La Plata, ktorý sa hrdí tým, že píše pápežove príhovory a dokumenty a ktorý tvrdí, že chodiť na omšu v nedeľu je prikázanie, ktoré zaviedla Cirkev. Je to ďalší príklad katastrofálnej teologickej formácie. Tretie prikázanie má svoje základy v Božom zákone - povinne zaväzuje židov svätiť deň Pána. Pre nás kresťanov je to deň vzkriesenia.
Je to aj prikázanie, ktoré nám dal Ježiš: „Toto robte na moju pamiatku.“ A sv. Pavol hovorí: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde,“ (1 Kor 11,26).
Toto je reálna a sviatostná prezentácia spásnej smrti Ježiša a jeho vzkriesenia. Na omši máme účasť na veľkonočnom tajomstve. Druhý vatikánsky koncil to jasne uvádza v Sacrosanctum Concilium a Lumen Gentium (11).
Napriek tomu sú biskupi, ktorí hovoria, že niektorí veriaci sú „príliš pripútaní k Eucharistii“. To je absurdné. Eucharistia je jediné pravé uctievanie Boha skrze Ježiša Krista. Nie je to jedna z mnohých foriem liturgie -naopak - všetky formy liturgie majú príčinu svojej existencie v Eucharistii. Všetko nadobúda silu a konzistentnosť z Eucharistie.
Tiež badáte manifestáciu jasného útoku na Eucharistiu, srdce Cirkvi?
Áno. Len pomyslite na tých, ktorí pred Synodou biskupov o Amazónii a počas nej intenzívne hlásali, že domorodé národy absolútne potrebujú Eucharistiu a preto je potrebné svätiť ženatých mužov za kňazov. Teraz tí istí ľudia nehanebne vyhlasujú pravý opak – že nepotrebujeme Eucharistiu. Argumentujú ako protestanti ignorujúc, že ústredným bodom kontroverzie od počiatku protestantskej reformácie bola a je Eucharistia! A teraz sú biskupi, ktorí sa nazývajú katolíkmi a nechápu ústrednú hodnotu Eucharistie. Je to ozajstný škandál – tí sú vraj pravými vernými duchovnými a nie tí, ktorí berú Ježišove slová a náuku Cirkvi seriózne. Je to zvrátený spôsob myslenia. A tento „moderný“ katolicizmus je seba-deštruktívnou ideológiou. Najmä v Taliansku je veľká potreba biskupov ako je osobnosť sv. Karola Boromejského a ktokoľvek v Rímskej kúrii by si mal vziať za vzor kardinála Roberta Bellarmina.
V týchto mesiacoch sme počuli popredných predstaviteľov episkopátu často hovoriť, že ich prvou povinnosťou je chrániť zdravie.
To je meštiacka sekularizovaná Cirkev a nie Cirkev, ktorá žije zo slov Ježiša Krista. Ježiš povedal: „Hľadajte v prvom rade Božie kráľovstvo“. Čo je hodný život, všetky veci sveta vrátane zdravia, ak stratíte svoju dušu? Táto kríza ukázala, že mnohí z našich pastierov myslia ako svet, chápu sa viac ako úradníci spoločenského náboženského systému a nie ako pastieri Cirkvi, ktorá je intímnym spoločenstvom s Bohom a s každým človekom. Musíme vždy kombinovať vieru a rozum. Očividne nie sme fideisti, nie sme ako tie kresťanské sekty, ktoré hovoria, že nepotrebujeme medicínu, že sa zverujeme iba Bohu. No zverovať sa Bohu neprotirečí oceneniu všetkých ponúk modernej medicíny. Ale moderná medicína nenahrádza modlitbu – sú to dve dimenzie, ktoré by nemali byť oddeľované, ale ani extrémne predpisované.
Niektorí ospravedlňujú zrušenie verejných omší tým, že keď nakazíme iných, sme zodpovední za ich prípadnú smrť.
Lekári sa tiež vystavujú riziku, riziko je v každej ľudskej činnosti. Je isté, že musíme byť obozretní, aby sme neohrozili život a zdravie iných, ale to nie je najvyššia hodnota. Žiaľ, táto situácia ukázala, že mnohým veľmi dobrým kňazom a biskupom chýba teologický základ na zváženie tejto situácie a nedokážu ponúkať jej posúdenie v zmysle Evanjelia a náuky Cirkvi.
Možno práve z tohto dôvodu mnohí biskupi ignorovali žiadosť talianskych veriacich o zasvätenie Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. To sa potom v talianskom prípade stalo „aktom zverenia“ a nakoniec sa vykonalo nedbalým a falošným spôsobom.
Podceňuje sa tu nadprirodzený aspekt. My sme ponorení do naturalistickej koncepcie, ktorá vychádza z osvietenstva. Cirkev, milosť, sviatosti nemožno vysvetľovať z hľadiska prirodzenej dimenzie. Srdcom nášho kresťanského náboženstva je transcendentný Boh, ktorý sa stáva imanenciou v našom živote. On je Kristus, pravý človek a pravý Boh skrze vtelenie.
Je to celkom tak, akoby sme rezignovali v dosiahnutí sveta, ktorý argumentuje iba prirodzenými termínmi a nazývame to realizmus.
Je to ideológia pragmatizmu. Dnes napríklad prevažuje v Cirkvi idea, že potrebujeme biskupov, ktorí sú iba pastiermi, teda pragmatickí. Ale biskup je služobník Slova, on musí premýšľať o Slove. Sv. Pavol a sv. Peter neboli hlúpi, otcovia Cirkvi neboli iba pragmatickí, oni uvažovali o kresťanskej viere a jej dopadoch.
Dobrý učiteľ viery musí byť schopný vysvetľovať situáciu, akou je tá súčasná a začať od viery v jej nadprirodzenom zmysle, nie naturalizmom. Ešte raz – dve dimenzie sa musia spájať dokopy - nemôžeme zredukovať ľudskú existenciu iba na prírodu a súčasne ani nepomyslieť na to druhé – ako tvrdia marxisti – že kresťanstvo sa zaujíma iba o posmrtný život. V Ježišovi Kristovi máme jednotu medzi posmrtným životom a imanenciou života. Dobrý kresťan by mal vedieť ako byť excelentným lekárom a vedcom, ale to neprotirečí dôvere v Boha. V prírodných vedách je integrácia medzi vierou a rozumom, medzi dôverou v Boha a kompetenciou.
(preklad zg)
