Svätý ...M A R T I N...D E...P O R R E S -dominikán,apoštol chudobných v PERU,divotvorca s nadprirodzenými schopnosťami-sviatok 3.november
Svätý Martin de Porres-reholník,dominikán-Peru-sviatok 3.november
divotvorca,liečiteľ,mních a svätec...patrí k najkarjším a najvoňavejším kvetom 16. storočia v Južnej Amerike-v Peru...Mal zázračné dary levitácie-vznášania sa vo vzduchu a bilokácie-byť naraz na viacerých miestach,vzdialených od seba... naraz...Jeden z mnohých svätcov,ktorí mali tento nadprirodzený dar.../p.Pio,Don Bosco,Anton Paduánsky,František Xaverský...
Na začiatku tohto podivného príbehu o jednom veľkom svätcovi z čarokrásnej,kvetmi zaváňajúcej Južnej Ameriky...a veľkomesta Limy v Peru...bola nešťastná a smutná láska slávneho španielskeho granda- šľachtica-rytiera z radu Alcantary,rodáka z Burgosu -Juana de Porres a mladej černošskej otrokyne Anny Velasques...Písal sa rok 1579 a v meste Lima žili viacerí svätci...na čele s Rosou z Limy...Slávny španielsky grand,rytier zo staroslávneho rodu Juan ako vojak sa preplavil cez oceán do Južnej Ameriky a tu sa spoznal s peknou černoškou otrokyňou Annou,ktorá pracovala v Paname a Annu si z Panamy Juan doviezol do Limy,kde bol úradne prideleny k vojsku miestokráľa...Juan Annu vykúpil z otroctva...ale pretože bola černoška,nemohol sa s ňou oženiť,lebo vtedajšie mravy a zákony to nedovoľovali a on bol aj rytierom...Z hriešneho vzťahu sa narodil Martin,ktorého matka,zbožná Anna dala pokrstiť v kostole sv.Sebastiána v Lime...ale bez mena otca.Rytier Juan udržiaval s Annou hriešny pomer a r.1581 sa im narodila dcéra Jana,ktorá tiež úradne nemala otca...Anna sa veľmi trápila sama s dvoma malými deťmi,zarábala si trochu peňazí ako práčka.Juana prevelili do susedného Ecuadoru,tak Annu opustil...Juan a Jana boli mulati...teda poločernosi a tak boli zaznávaní...ako otroci.8 rokov Anna sa sama trápila s deťmi,bez pomoci...Ich otec Juan získal v Ecuadore výsostné postavenie,ako guvernér...Pri spovedi vyznal kňazovi svoj ťažký hriech a vinu...lebo svedomie ho ťažilo roky...Kňaz mu dal ako pokánie úlohu postarať sa o svoju rodinu...družku a deti...Juan sa vrátil do Limy a priznal sa úradne ako otec detí a vzal ich k sebe na výchovu do Ecuadoru aj Annu a dal jej peniaze,aby mohla slušne žiť.V Ecuadore zaistil deťom riadnu výchovu,školy a staral sa o nich...deti prežili šťastných 5 rokov s otcom...ktorý doviedol aj ich matku...a chcel žiť už konečne ako rodina...Ale roku 1592 bol menovaný španielskym kráľom Filipom II. za guvernéra a miestokráľa Panamy,kde sa musel odobrať...ale bez rodiny a detí...13 ročného syna Martina dal na výchovu nazad k matke do Limy a dcéru Janu k jednému príbuznému a dal im peniaze na obživu...Neskôr sa Martin stáva reholníkom-dominikánom a venuje sa ošetrovaniou chorých.Koná aj tie najpodradnejšie práce v kláštore v Lime a neskôr vyniká veľkou duchovnosťou,že za nim chodili mnohí význační ľudia na radu...Martin dostal aj mnohé charizmy od Boha a mal schopnosť levitácie a bilokácie.
Mnoho zázračných uzdravení sa popisuje a Martin sa priatelil s vtedajšími veľkými svätcami žijúcimi v Lime...Je nesmierne populárny svätec v celej Južnej Amerike...Roku 1639 ho v Lime navštívil nový mexický arcibiskup,ktorý vážne ochorel a už nebolo nádeje na jeho vyzdravenie...tak posledná nádej bol brat Martin,ktorý naozaj arcibiskupa zázračne vyliečil...Arcibiskup bol z toho zázraku taký hotový ,že hneď vybavil v kláštore,že si Martina berie do Mexika,spolu s ním odpláva loďou a tam mu bude pomáhať...Ale Boh zmenil plány,Martin ťažko ochorel,dostal vysoké horúčky a zimnice ...pravdepodobne sa nakazil maláriou a 3.novembra 1639 umiera pri modlitbe vo svojom kláštore vo veku 60 rokov...Jeho pohreb bol národnou púťou...tisíce a tisíce ľudí prichádzali k jeho truhle sa pokloniť a pomodliť,z hôr zišli aj Indiáni,ktorým sa roky venoval a tak celé veľkomesto Lima ho odprevádzalo na jeho poslednej púti...spolu so sv. Rósou z Limy je najpopulárnejší svätec celej Južnej Ameriky...tisíce kaplniek,kostolov je mu zasvätených a jeho pamiatka žije aj po takmer 400 rokoch...
Martin splnil Kristovo evanjelium naozaj na sto percent...niet čo by sa mu dalo vytýkať...Jeho život bol samá láska,obeta,poníženosť,zbožnosť a súcit k chorým i zvieratám...Svojím jednoduchým,čistým životom sa priblížil k ideálu Krista a Jeho evanjeliu
Dátum a miesto narodenia: 9. decembra 1579, Lima, Peru
Dátum úmrtia: 3. novembra 1639, Lima, Peru
Rodičia: Juan de Porras de Miranda, Ana Velázquez
Miesto posledného odpočinku: Basilica and Convent of Santo Domingo, Lima, Peru
Súrodenci: Juana de Porres
Svätorečenie: 6. máj 1962; Ján XXIII. Vatikán
Keď Martin odišiel z rodného domu, ubytoval sa v dome Ventura de Luna. Vždy oddaný katolík trávil veľa času v kostole. Raz pýtal od svojej gazdinej niekoľko sviečok. Zvedavá, na čo mu ich treba, ho jednej noci špehovala kľúčovou dierkou. Vtedy sa stala svedkom Martinovho bdenia v extatickej modlitbe – v praxi, v ktorej pokračoval po celý svoj život.
Svätý Martin de Porres zomrel 3. novembra 1639 obklopený svojimi rehoľnými bratmi, keď sa modlili vyznanie viery. Svoj život skončil slovami „et homo factus est“ („a stal sa človekom“). Na jeho pohrebe sa zúčastnili tisíce Peruáncov zo všetkých spoločenských vrstiev, ktorí súperili o získanie kúska „svätomartinského“ habitu ako relikvie. Tie boli neskôr spojené s nespočetným množstvom zázrakov.
Milosrdný Bože, svätého Martina de Porres si priviedol po ceste pokory do nebeskej slávy. Daj, aby sme podľa jeho príkladu pomáhali svojim blížnym v núdzi a chorobe, a tak s ním dosiahli účasť na radosti svätých v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen
Martin de Porres, OP, rehoľník
Svätý
Sviatok: 3. november
*9. december 1579, Lima, Peru
+ 3. november 1639, Lima, Peru
sv. Martin de Porres
Životný príklad svätého Martina de Porres nikdy nestratil na aktuálnosti. No zasluhuje si osobitnú pozornosť v období, keď sa ľudská spoločnosť usiluje s konečnou platnosťou odstrániť rasovú a spoločenskú diskrimináciu. Sv. Martin de Porres bol synom španielskeho šľachtica a čiernej otrokyne. Narodil sa 9. decembra 1579 v Lime, hlavnom meste juhoamerickej krajiny Peru, ktoré bolo v tom čase aj sídlom španielskeho miestokráľa pre Južnú Ameriku. Keďže chlapec sa narodil s tmavou pokožkou, otec sa k nemu nechcel hlásiť. V matrike ho zapísali ako syna neznámeho otca. Ten istý osud postihol aj Martinovu sestru Janu, ktorá sa narodila o dva roky neskôr. Deti žili niekoľko rokov v biednych podmienkach s matkou.
Martin s tým bol spokojný a s radosťou vykonával všetky práce, ktoré mu určili. Metla sa stala jeho najpoužívanejším nástrojom. Okrem toho však slúžil spolubratom aj ako holič a liečiteľ. Neraz s ním zachádzali hrubo a urážlivo, ale on všetko znášal so spokojnou poníženosťou. Ochotne si prisvojoval hanlivú prezývku “mulatský pes”, a keď bol kláštor v hospodárskych ťažkostiach, ponúkol sa predstaveným, aby ho predali za otroka. Sám sa nazýval čierny pes (je to aj slovná hračka – po latinsky pes môjho pána je Domini Canis – dominikán, čierny pes – lebo mal mamu černošku).
Plnoprávny rehoľný život znásobil Martinovu horlivosť v Božej službe. Dlhé hodiny strávil pred svätostánkom, trikrát za noc sa bičoval na zadosťučinenie za seba i za druhých. Ked’ rozjímal o Kristovom utrpení, neraz upadol do extázy, pričom bol niekedy pozdvihnutý nad zem.
Okrem prirodzenej rozumovej bystrosti a obratnosti v mastičkárskom umení Martin mal aj rozličné charizmy, mimoriadne dary proroctva, zázrakov a bilokácie (schopnosť byť súčasne na rozličných miestach), ktoré naplno využíval pre službu iným, zvlášť chudobným a chorým. No nielen bedári sa zaujímali o služby brata Martina, ale aj vážení mešťania, arcibiskup a španielsky miestokráľ, ktorý viac ráz osobne prišiel za poníženým rehoľníkom. A keď ho našiel v extáze, nevyrušoval ho, ale úctivo čakal, kým sa mu brat bude môcť venovať. Trvalým pomníkom jeho starostlivosti bol ústav Svätého Kríža pre chudobné deti, ktorý vznikol na jeho podnet v Lime.
Láska a dobročinnosť brata Martina sa vzťahovala aj na zvieratá, s ktorými sa vedel zhovárať, ošetroval ich a živil. Ony zase ho poslúchali, keď im zakazoval robiť škodu. Dokázal vraj vyhnať hlodavce z každého príbytku, či záhrady a tak ochrániť úrodu i domáce zásoby.
Veľká úcta k čiernemu bratovi v bielom habite neustala ani po jeho smrti, takže čoskoro sa mohol začať proces jeho blahorečenia. Rozličné prekážky, medzi iným aj spoločenské predsudky, oddialili jeho dokončenie. Brata Martina de Porres vyhlásil za blahoslaveného pápež Gregor XVI. roku 1837 a za svätého pápež sv. Ján XXIII. roku 1962.
Svätý Martin de Porres
Osemročný Martin de Porres nebol tým, čo by väčšina ľudí nazvala „normálne dieťa“. Bol rok 1587 a on žil v peruánskej Lime. Učil sa za holiča, čo v jeho svete zároveň znamenalo byť chirurgom, lekárnikom i lekárom. A charakterizovalo ho aj niečo iné: Martin sa veľmi rád modlil. Isabel Garciová, u ktorej býval, prišla raz neskoro v noci do jeho izby a našla ho na kolenách pred krížom, pričom tvár mal zaliatu slzami. Čo urobilo už v ranom veku tohto človeka takým oddaným Bohu? Niektoré fakty v Martinovom príbehu poukazujú na prekvapivé odpovede. Ukazujú nám, že v matematike Božieho kráľovstva sa aj veľké mínus môže zmeniť na plus.
Hoci boli tieto zázraky úžasné, najväčší zázrak bol sám Martin. Jeho postoj dobročinnosti a obety si získaval ľudí rovnako ako zázraky, ktoré vykonal. Pre chorých by urobil čokoľvek. Celé noci bdel pri ich posteli a spal tam, kde mohol. Táto hrdinská dobročinnosť dostávala Martina do problémov, lebo ľudia sa k nemu hrnuli aj do kláštora. Bratia dominikáni namietali najmä vtedy, keď privádzal chorých do svojej cely. Jeden brat sa sťažoval, že Martinove plachty zapáchajú a že asi šíri infekciu, ale Martin odpovedal: „Trochu mydla a vody vyčistí plachty, ale len pokánie odstráni škvrnu neláskavých slov.“ Napokon mu prior nariadil, aby prestal používať svoju celu ako nemocnicu. Martin poslúchol a zariadil si to inak - okrem jedného prípadu, keď istý Indián potreboval okamžitú pomoc.
Martin de Porres, OP, rehoľník
Svätý
Sviatok: 3. november
* 9. december 1579, Lima, Peru
† 3. november 1639, Lima, Peru
Životný príklad svätého Martina de Porres nikdy nestratil na aktuálnosti. No zasluhuje si osobitnú pozornosť v období, keď sa ľudská spoločnosť usiluje s konečnou platnosťou odstrániť rasovú a spoločenskú diskrimináciu.
Sv. Martin de Porres bol synom španielskeho šľachtica a čiernej otrokyne. Narodil sa 9. decembra 1579 v Lime, hlavnom meste juhoamerickej krajiny Peru, ktoré bolo v tom čase aj sídlom španielskeho miestokráľa pre Južnú Ameriku. Keďže chlapec sa narodil s tmavou pokožkou, otec sa k nemu nechcel hlásiť. V matrike ho zapísali ako syna neznámeho otca. Ten istý osud postihol aj Martinovu sestru Janu, ktorá sa narodila o dva roky neskôr. Deti žili niekoľko rokov v biednych podmienkach s matkou.
Po čase sa však v otcovi pohlo svedomie a uznal deti za svoje. Keď mal Martin osem rokov, otec ho vzal i s mladšou Janou do Ecuádoru, kde spolu prežili päť spokojných rokov. Otec sa staral aj o ich vzdelanie. Potom však otca vymenovali za guvernéra do Panamy. Tam nechcel brať deti so sebou; dcérku zveril istému príbuznému a Martina odviedol do Limy k matke. Dal jej peniaze na ďalšie chlapcove školy a na to, aby sa vyučil nejaké povolanie. Martina veľmi zaujímalo liečiteľstvo. Najprv sa priúčal v lekárni istých známych a potom sa učil za holiča, s čím bolo vtedy spojené aj ránhojičstvo a niektoré chirurgické praktiky. Mládenec si osvojil toto umenie rýchlo a dobre, takže sa stal vyhľadávaným mastičkárom.
Keď mal Martin 15 rokov, žiadal o prijatie do dominikánskeho kláštora v Lime. Ale keďže bol mulat (miešanec belocha a černocha) a v matrike bol vedený ako nezákonný, rehoľníci ho prijali iba ako člena tretieho rádu, ktorý môže v komunite vykonávať len tie najnižšie služby.
Martin s tým bol spokojný a s radosťou vykonával všetky práce, ktoré mu určili. Metla sa stala jeho najpoužívanejším nástrojom. Okrem toho však slúžil spolubratom aj ako holič a liečiteľ. Neraz s ním zachádzali hrubo a urážlivo, ale on všetko znášal so spokojnou poníženosťou. Ochotne si prisvojoval hanlivú prezývku „mulatský pes“, a keď bol kláštor v hospodárskych ťažkostiach, ponúkol sa predstaveným, aby ho predali za otroka. Sám sa nazýval čierny pes (je to aj slovná hračka – po latinsky pes môjho pána je Domini Canis – dominikán, čierny pes – lebo mal mamu černošku).
Predstavení ho nielenže nepredali, ale stále viac si uvedomovali jeho mimoriadnu hodnotu, až sa napokon rozhodli prijať ho za rehoľného brata. Martin najprv z poníženosti nechcel, ale potom súhlasil a 2. júna 1603 zložil slávnostné rehoľné sľuby. Mal vtedy 24 rokov.
Plnoprávny rehoľný život znásobil Martinovu horlivosť v Božej službe. Dlhé hodiny strávil pred svätostánkom, trikrát za noc sa bičoval na zadosťučinenie za seba i za druhých. Ked‘ rozjímal o Kristovom utrpení, neraz upadol do extázy, pričom bol niekedy pozdvihnutý nad zem.
V Lime žili vtedy viacerí svätci, ako arcibiskup Turibius de Mogrovejo, františkán František Solano, dominikánska terciárka Ružena Limská a dominikánsky rehoľný brat Juan Macias. Keď mal Martin možnosť, rád sa s nimi stretal a tak sa navzájom prehlbovali v duchovnom živote.
Okrem prirodzenej rozumovej bystrosti a obratnosti v mastičkárskom umení Martin mal aj rozličné charizmy, mimoriadne dary proroctva, zázrakov a bilokácie (schopnosť byť súčasne na rozličných miestach), ktoré naplno využíval pre službu iným, zvlášť chudobným a chorým. No nielen bedári sa zaujímali o služby brata Martina, ale aj vážení mešťania, arcibiskup a španielsky miestokráľ, ktorý viac ráz osobne prišiel za poníženým rehoľníkom. A keď ho našiel v extáze, nevyrušoval ho, ale úctivo čakal, kým sa mu brat bude môcť venovať. Trvalým pomníkom jeho starostlivosti bol ústav Svätého Kríža pre chudobné deti, ktorý vznikol na jeho podnet v Lime.
Láska a dobročinnosť brata Martina sa vzťahovala aj na zvieratá, s ktorými sa vedel zhovárať, ošetroval ich a živil. Ony zase ho poslúchali, keď im zakazoval robiť škodu. Dokázal vraj vyhnať hlodavce z každého príbytku, či záhrady a tak ochrániť úrodu i domáce zásoby.
Keď sa bratovi Martinovi blížil šesťdesiaty rok života, navštívil ho nový mexický arcibiskup, ktorý bol postihnutý vážnou chorobou. Brat ho vyliečil. Vtedy ho arcibiskup so súhlasom predstavených chcel vziať so sebou do Mexika. Ale brata Martina prepadla ťažká zimnica (malária?), ktorej podľahol 3. novembra 1639.
Veľká úcta k čiernemu bratovi v bielom habite neustala ani po jeho smrti, takže čoskoro sa mohol začať proces jeho blahorečenia. Rozličné prekážky, medzi iným aj spoločenské predsudky, oddialili jeho dokončenie. Brata Martina de Porres vyhlásil za blahoslaveného pápež Gregor XVI. roku 1837 a za svätého pápež sv. Ján XXIII. roku 1962.
S
Prvým atribútom, ktorý pri sv. Martinovi určite neprehliadneme, je metla. Martin pochádzal z peruánskeho mestečka Lima, podobne ako sv. Ružena Limská. Už ako 15-ročný žiadal o prijatie do dominikánskeho kláštora. No keďže bol mulat, prijali ho len do tretieho rádu. Práve pre svoju farbu pleti sa neraz stretal s ponižovaním a urážkami. V kláštore robil tie najpodradnejšie práce a jeho najpoužívanejším nástrojom bola metla. Všetko však znášal s radosťou a veľkou dávkou pokory. Práve v nej nám môže byť príkladom – prijať a pustiť sa aj do prác, ktoré nám príliš ,,nevoňajú“ či do ktorých sa nám nechce.
Túto mimoriadnu zrelosť si neskôr všimli aj jeho spolubratia, a tak mu v r. 1603 povolili zložiť doživotné sľuby. Z Martina sa tak stal rehoľný brat.
Druhým znakom je kríž. Sv. Martin mal veľkú úctu a lásku k Eucharistii a Kristovmu umučeniu. Počas hodín strávených pred bohostánkom a rozjímaním sa často stávalo, že upadol do extázy, počas ktorej sa vznášal nad zemou. Boh ho obdaril aj týmito nadprirodzenými darmi. Okrem toho sa veľmi rád modlil, najmä v noci, a obľúbil si aj pôst. Horlivosť v modlitbe môže byť ďalším príkladom.
A na záver sú to zvieratá, ku ktorým mal sv. Martin veľmi dobrý vzťah. Kŕmil ich, staral sa o ne a dokázal sa s nimi podobne ako sv. František zhovárať. Dbať na naše okolie, živé tvory ale aj prírodu je veľmi aktuálnym povzbudením do doby, ktorú práve žijeme.
Jednoduchosť, pokora, modlitba a záujem o ľudí aj stvorenstvo sú inšpiráciou, ktoré nám ponúka život sv. Martina de Porres. Skúsme preto aj dnes prosiť sv. Martina o jeho orodovanie!
Milosrdný Bože, svätého Martina si priviedol po ceste pokory do nebeskej slávy; daj, aby sme podľa jeho príkladu pomáhali svojim blížnym v núdzi a chorobe, a tak dosiahli s ním účasť na radosti svätých v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Svätý Martin de Porres (* 9. december 1579, Lima, Peru – † 3. november 1639, Lima) bol peruánsky svätec.
Bol nemanželským synom španielskeho granda Jána de Porres, aristokrata rytiera rádu z Alcantary, a Anny Velasquez, oslobodenej černošskej otrokyne z Limy. Pokrstili ho v kostole sv. Sebastiána v Lime. Otec vzťah s otrokyňou legalizoval až neskôr a syna si vzal k sebe. Pretože bol mulat, zažil Martin vo svojom živote veľa ponižovania, a to nielen pred vstupom do kláštora, ale aj v kláštore.
Na živobytie si zarábal ako učeň u holiča, ktorý bol zároveň aj chirurgom a tak okolo roku 1583 sa pri ňom aj vyučil za felčiara. Pomáhal rovnako aj v lekárni a aj z tejto oblasti - oblasti farmácie niečo pochytil. S týmito vedomosťami (holič, lekárnik, chirurg) mal pred sebou skvelú budúcnosť, ale Martinovi to nestačilo.
Preto si v roku 1586 obliekol rehoľné rúcho v dominikánskom kláštore v Lime. Keďže bol mulat, stal sa laickým bratom (terciárom). Pracoval ako sluha a upratovač, aj keď sa jeho otec za neho hanbil, on svoju službu vykonával dôkladne. Keď bol kláštor v zlej finančnej situácii, sám požiadal predstaveného, aby ho predali ako otroka. Až vtedy si predstavení všimli jeho duchovnú zrelosť a prijali ho do kláštora, už nie ako laického brata, ale ako rehoľníka. Po čase sa stal známym duchovným sprievodcom a po radu k nemu prichádzajú miestodržitelia, ale aj cirkevní hodnostári. Často ho nemohli zastihnúť doma, lebo veľa času trávil medzi chudobnými a chorými.
Keď v meste vypukol mor a aj jeho spolubratia sa nakazili touto chorobou, Martin premenil časť kláštora na nemocnicu. Staral sa o ľudí, ktorí boli nakazení, ale aj o chudobných, bez rozdielu rasy či farby pleti. Keď bolo v kláštore málo miesta, zriadil v dome svojej sestry sirotinec so školou a ďalšiu nemocnicu pre chudobných. Ľudia si čoskoro všimli jeho intenzívnu aktivitu a začali šíriť chýr o jeho nadprirodzených schopnostiach bilokácie a levitácie. Skúsenosť uzdravenia mal aj mexický arcibiskup, ktorý ho chcel vziať so sebou, ale Martin svojich chudobných neopustil.
Zomrel na následky silnej maláriovej horúčky 3. novembra 1639. Hneď po smrti bol pre obyvateľov Peru svätcom, ale cirkev ho až v roku 1837 vyhlásila za blahoslaveného a 16. mája 1962 bol pápežom Jánom XXIII. kanonizovaný. Jeho sviatok sa slávi 3. novembra.
Sám sa nazýval čierny pes (je to aj slovná hračka – po latinsky „pánov pes“ je „domini canis“ – dominikán; čierny pes – lebo mal mamu černošku).
Bol súčasník sv. Ruženy Limskej.
Je patrónom:
holičov a kaderníkov (vyhlásil to pápež Pavol VI.)
sociálnej spravodlivosti
školstva
porozumenia medzi rasami
Je ochrancom:
pred hlodavcami - vedel vraj zázračne liečiť, ale aj zázračne ovládať zvieratá. Dokázal vraj vyhnať hlodavce z každého príbytku, či záhrady a tak ochrániť úrodu i domáce zásoby.
Martin de Porres
Narodenie
9. december 1579
Lima, Peru
Úmrtie
3. november 1639 (59 rokov)
Lima, Peru
Rehoľník
Rehoľa
Rehoľa kazateľov (OP)
(dominikáni)
Prvé sľuby
1603
Svätec
V cirkvi
katolícka
Blahorečenie
29. október 1837
Gregor XVI.
Rím, Pápežský štát
Svätorečenie
6. máj 1962
Ján XXIII.
Vatikán
Patronát
černochov, miešancov, Peru, chudobných
Atribúty
metla, krucifix, ruženec, srdce, zvieratá jediace z jednej nádoby
Sviatok
3. november
Martinus de Porres
3. listopadu, nezávazná památka
Postavení:
laický bratr OP
Úmrtí:
1639
Patron:
od r. 1966 holičů a kadeřníků; dále právníků a mohl by být i ochránců zvířat
Atributy:
koště, myši, pes, kočka
ŽIVOTOPIS
Pocházel z Limy v jižní Americe. Stal se holičem a ranhojičem. Patřil k pohrdané vrstvě obyvatel a jako míšenec měl těžkosti i se vstupem do dominikánského řádu. Později mu zde byla svěřena péče o nemocné. Vynikl mimořádnými ctnostmi, zvláště obětavou láskou k lidem i nemalou ke zvířatům. Měl charisma zázraků, žil asketicky a vedle léčení poskytoval nemocným i duchovní rady. Zemřel obklopen láskou na nákazu malárií.
ŽIVOTOPIS PRO MEDITACI
„Martin od lásky“
Narodil se 9. 12. 1579 v Limě v Peru jako nemanželský syn španělského šlechtice Juana de Porres z Burgosu a bývalé černošské otrokyně Anny Velasquez z Panamy. Otec se zprvu k němu nechtěl znát, proto byl při Martinově křtu v kostele sv. Šebestiána uveden jako neznámý. Měl o dva roky mladší sestru Janu. Po nějaké době se otec k dětem, jimž matka dala křesťanskou výchovu, přiznal a vzal je na čas do Guayaquil, přístavu v Ekvádoru. Poté co se stal vládcem Panamy, svěřil Janu do výchovy příbuzného a Martina s tmavou pletí nechal v Limě u matky.
Z prostředků otce se měl Martin v Limě vyučit nějakému řemeslu a tak se v 15 letech stal holičským učněm a zároveň se seznámil s léčitelstvím, které se tehdy s tímto oborem praktikovalo. Získal jisté základy medicíny a farmacie a stal se uznávaným odborníkem v přírodním léčitelství. Jeho touhou však bylo stát se dominikánem, jejichž první klášter se nacházel právě v Limě. Zákony v té době však byly proti přijímání Indiánů, černochů a jejich potomků do řeholního řádu. Nemělo pomoci ani postavení otce.
Představený konventu Santa Rosario, Juan de Lorenzana, byl nakonec ochoten tento problém přehlížet a Martina, kterého vzal nejprve mezi terciáře (r.1594) nechal 2. 6. 1603 složit řeholní sliby. Uvádí se, že tomu předcházel Martinův návrh, aby ho prodali za otroka a zlepšili si tak špatnou finanční situaci kláštera.
Martin de Porres trpělivě a neúnavně pečoval především o chudé nemocné, nedělal rozdíly mezi lidmi různé pleti a postavení. Prostory kláštera, jehož část změnil na nemocnici, brzy přestávaly stačit a tak prý zřídil nemocnici v domě své sestry, kde později vznikl i sirotčinec. Založil také školu pro vzdělávání chudých dětí, která byla první v zemi.
Za epidemie moru se sám staral o šedesát spolubratrů a nikdo z nich nezemřel. Žil velmi skromně, asketicky. Toužil být i misionářem, ale pro svůj původ se tehdy nesměl stát ani knězem. Dokázal však objasňovat složité teologické otázky, aniž se někdy studiem teologie zabýval. Těm, kteří mu ublížili, vždy dokonale odpouštěl, považujíc své hříchy za větší než mají druzí. Když bylo třeba, objevoval se ve stejnou dobu na dvou různých místech a byl obdařen charismaty zázraků i levitace. Nejchudším opatřoval jídlo, šaty a léky; venkovanům a pohrdaným lidem pomáhal jak jen mohl. Vysloužil si tím přezdívku „Martin od lásky,“ ale i velkou vyčerpanost.
Při kanonizační bohoslužbě papež zdůraznil, že „Martin příkladem svého života dosvědčuje, že můžeme dosáhnout spásy a svatosti cestou, kterou ukázal Ježíš Kristus - budeme-li na prvním místě milovat Boha celým svým srdcem, celou svou duší a celou svou myslí, a svého bližního jako sebe.“ Připomenul Martinovu lásku k Ježíši ukřižovanému, i to, že při rozjímání o jeho utrpení se Martin neubránit pláči. Řekl o něm: „Zvláštní láskou si i zamiloval nejsvětější svátost oltářní: skryt v sakristii kostela, klaněl se jí zpravidla po mnoho hodin a toužil se jí živit co nejčastěji.... Tento světec svým slovem, příkladem i ctnostným životem uměl přesvědčivě získávat druhé pro Krista a dovede i nyní podivuhodně povznášet naši mysl k nebi.“
PŘEDSEVZETÍ, MODLITBA
Po příkladu sv. Martina budu snášet s pokorou, když mě někdo ukřivdí a při první příležitosti udělám nějaké větší dobro pro druhé.
Bože, Tys dovedl svatého Martina cestou pokory a oddané služby do nebeské slávy; prosíme Tě, veď i nás, ať jednáme podle jeho příkladu a sloužíme trpícím, aby nás v den soudu postavil Tvůj Syn po své pravici. Neboť on s Tebou v jednotě Ducha svatého žije a kraluje po všechny věky věků. Amen
SV. MARTINA DE PORRES, REHOĽNÍKA (1579–1639) – sviatok
Bol obdarený jedinečnou prostotou, bezúhonnosťou a vierou. Prideľovali mu podradné práce, Boh ho však obdaril nebeskými darmi a charizmami. Ovládla ho preveľká láska k tajomstvu Eucharistie a utrpeniu nášho Vykupiteľa. Preto svoj život celkom zasvätil službe lásky k ubiedeným, najmä chorým, nevynímajúc ani zvieratká. Preto zaslúžene bol vyhlásený za nebeského patróna bratov spolupracovníkov. Obľúbil si pôst, veľmi prísne pokánie a modlitbu, ktorú si konal najmä v noci podľa Ježišovho príkladu. Z modlitby čerpal svetlo, ktoré mu obdivuhodne osvetľovalo články kresťanskej viery. Zomrel v Lime 3. novembra 1639. Pápež Gregor XVI. ho roku 1837 vyhlásil za blahoslaveného a bl. Ján XXIII. ho 6. mája 1962 zapísal do zoznamu svätých. Martin si získal srdcia všetkých obyvateľov Severnej a Južnej Ameriky, a to nielen svojou mimoriadnou pokorou, ktorá priťahuje, lež aj tým, že jeho osoba sa stala symbolom.
MODLITBA
Milosrdný Bože, svätého Martina si priviedol po ceste pokory do nebeskej slávy; daj, aby sme podľa jeho príkladu pomáhali svojim blížnym v núdzi a chorobe a tak dosiahli s ním účasť na radosti svätých v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Sv. Martin de Porres OP († 3. novembra 1639) – prelomový svätý
Hoci je význam tohto nenápadného muža v katolíckom svete neprehliadnuteľný, v našom prostredí zostáva neznámou postavou.
V čase jeho života bola Lima (vtedy známa ako Ciudad de los Reyes) koloniálnym miestokráľovstvom španielskej koruny v Peru a centrom koloniálnej správy celej Južnej Ameriky. Martin bol nemanželským synom kastílskeho šľachtica Juana de Porres a černošky Anny, ktorá prišla do Limy z Panamy, kde sa zrejme narodila otrokom násilne privezeným z Afriky. Otec najskôr Martina s matkou a ešte malým dievčatkom menom Juana, o ktorej takmer nič nevieme, opustil. Až s odstupom rokov ho chlapcova prirodzená inteligencia akosi primäla k tomu, že ho uznal za vlastného.
Vďaka otcovi sa mladý Martin vyučil za ránhojiča (sanador), čo bolo v tom čase remeslo, do portfólia ktorého spadalo holenie, strihanie, ošetrovanie rán, liečenie rôznych ochorení a menšie chirurgické zákroky. V koloniálnom prostredí na prelome 16. a 17. storočia bol vyštudovaný lekár dostupný len malej skupine bohatých kolonistov. Aj preto bola práca, v ktorej Martin podľa neskorších svedectiev vynikal, pre zvyšok rastúcej populácie Limy veľmi dôležitá. Napriek šikovnosti zostával kvôli svojmu pôvodu a farbe pleti vo veľmi nízkom spoločenskom postavení.
Treba povedať, že už od konca 16. storočia tvorilo v Latinskej Amerike černošské obyvateľstvo, mulati a mestici dosť veľkú časť populácie. Tí, ktorí neboli otroci, patrili spolu s domorodými indiánmi k tzv. hominculi (z latinského homunculus). To znamenalo, že ich koloniálna spoločnosť považovala za akýchsi neplnohodnotných „ľudkov“, ktorí ani nedokázali plne využívať schopnosti rozumu.
Španielsky katolicizmus bol na základe zložitého systému Patronátneho práva v otázke kristianizácie kolónií de facto podriadený štátu a jeho byrokratickému aparátu. Na základe legislatívy známej ešte z konca 15. storočia ako limpieza de sangre (čistota krvi), nebolo v kolóniách dovolené udeľovať svätenia a vstupovať do reholí nikomu inému, ako len „starým kresťanom“. V praxi to znamenalo, že indiáni, černosi a miešanci nemali ani ako katolíci šancu stať sa duchovnými, prípadne rehoľníkmi.
Táto nespravodlivosť bola definitívne odstránená až na treťom koncile juhoamerickej cirkvi v Lime v roku 1772, pričom prví traja indiánski kňazi prijali vysviacku ešte neskôr – v roku 1794. V každom prípade už od konca 16. storočia dominikáni a františkáni čiastočne prelamovali toto tabu tým, že do svojich radov prijímali príslušníkov vylúčených skupín aspoň ako profesov (tzv. frátrov), teda rehoľníkov s doživotnými sľubmi, ktorí neprijali svätenia.
Martin de Porres bol jedným z nich. Po deviatich rokoch pobytu v dominikánskom kláštore Kráľovnej pokoja ako tzv. donado (niečo ako terciár), tu 2. júna 1603 zložil doživotnú profesiu. V kláštore si svedomito plnil svoje povinnosti a ako liečiteľ s darom uzdravujúcej modlitby sa stal apoštolom chudobných. Z hlavného prameňa jeho života Vida prodigiosa del venerable siervo de Dios Fr. Martin de Porras (Zázračný život Božieho služobníka fr. Martina de Porres) z roku 1671 sa dozvedáme, že svätec mal dar bilokácie a dokázal súčasne pomáhať ľuďom na viacerých miestach.
Napriek každodennému úsiliu v prospech najbiedenejších znášal Martin ako afroperuánec počas celého života od mnohých súčasníkov príkoria spojené s jeho pôvodom a farbou pleti. Pre pozitivistického historika nemusí byť jeho život v nezištnej službe chudobným ľuďom ničím zaujímavý. Veriaci však rýchlo rozpozná, že tento jednoduchý muž oplýval múdrosťou svätcov a bol úplne zasvätený službe Bohu a blížnemu.
Ján XXIII. 6. mája 1962 v kázni počas jeho kanonizácie (beatifikoval ho Gregor XVI. v roku 1837) povedal, že jeho láska k blížnemu vychádzala z neporušenej viery a pokorného ducha a pokračoval: „Považujeme za správne a náležité, aby práve v tomto roku, v ktorom sa bude konať ekumenický koncil, začal byť Martin de Porres uctievaný ako svätec. V kresťanskej svätosti, ktorú dosiahol, a vo vynikajúcich cnostiach, o ktorých vydáva svedectvo celý jeho život, môžeme vidieť spásne plody, ktoré očakávame predovšetkým od blížiaceho sa koncilu. Tento svätec svojim slovom, príkladom a cnostným životom dokázal presvedčivo získavať iných pre Krista a aj dnes dokáže povzniesť našu myseľ k nebu.“
Sv. Martin je vôbec prvý svätec tmavej pleti z amerického kontinentu a spolu s úplne prvou sväticou z Nového sveta, jeho súčasníčkou a spolusestrou v tom istom meste – sv. Ruženou z Limy OP († 1617, kanonizovaná 1671) – ukázal, že cesty apoštolátu, po ktorých sa vtedajší dominikáni v miestokráľovstve Peru vydali, boli správne. V prostredí, v ktorom conquistadori robili všetko preto, aby rýchlo a bezohľadne zbohatli na úkor iných, zasvätili svoj život službe chudobným. V milosti vlastnej sv. Dominikovi našli spôsob, ako sa obetovať pre dobro a spásu tých, ktorí im boli zverení. Okrem toho aj vďaka jeho životnému svedectvu sa už v roku 1670 rozhodli dominikáni v Novom svete zrušiť úzus limpieza de sangre pre vstup do rehole.
Pre bratov dominikánov a celú dominikánsku rodinu vôbec, je tak 3. november veľmi dôležitý sviatok. Pripomíname si ním verejne menej známu črtu našej spirituality, ktorej je sv. Martin de Porres patrónom. Je ňou nepretržité úsilie o sociálnu spravodlivosť. Zatiaľ jediná slovenská kaplnka, zasvätená tomuto pozoruhodnému pomocníkovi v núdzi, je v dominikánskom konventne v Žiline. Sv. Martin je aj patrónom tejto komunity, ktorá prostredníctvom neziskovej organizácie Dominikánsky knižný inštitút zastrešuje chránenú dielňu a poskytuje v nej prácu niekoľkým ľuďom bez domova.
Osobnosť a rôzne charizmy sv. Martina, podopreté veľkodušnou dobročinnosťou, sú aktuálne aj dnes, kedy moderný konzumný materializmus prestáva brať vážne postavenie chudobných a sociálne znevýhodnených. Príbeh prvého svätého Juhoameričana tmavej pleti nás môže inšpirovať k tomu, aby sme aspoň v niečom priložili ruku dielu a pomohli tým, ktorí to v dosahu našich možností najviac potrebujú.
sv.martin de porres - Hľadať Googlom
Modlitba ku sv. Martinovi de Porres: Milosrdný Bože, svätého Martina si priviedol po ceste pokory do nebeskej slávy; daj, aby sme podľa jeho príkladu pomáhali svojim blížnym v núdzi a chorobe, a tak dosiahli s ním účasť na radosti svätých v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen
Novéna k sv. Martinovi de Porres -sviatok 3.november
Úvodná modlitba k svätému Martinovi de Porres
(Každý deň začíname novénu touto modlitbou.)
Najpokornejší Martin de Porres, tvoja horlivá dobročinnosť neobjíma len chudobných a biednych, ale aj zvieratá. Pre tvoj nádherný príklad dobročinnosti ťa uctievame a prosíme o pomoc. Zo svojho miesta v nebi oroduj za svojich biednych bratov, aby sme napodobňujúc tvoje cnosti mohli spokojne žiť v tej situácii, do ktorej nás postavil Boh. Idúc po stopách nášho Vykupiteľa, nesieme svoje kríže so silou a odvahou, aby sme skrze zásluhy nášho Pána Ježiša Krista dosiahli nebeské kráľovstvo. Amen.
Prvý deň:
Pokora
Svätý Martin napodobňoval Pána, ktorý bol tichý a pokorný srdcom. Vo svätom Martinovi nebola žiadna pýcha ani márnivosť. Uvedomoval si, že Boh je náš Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. Pochopil, že Boh nás miluje ako deti a chce, aby sme boli šťastní. Svätý Martin sa úplne podriadil Božej vôli. Napodobňujme aj my svätého Martina v plnení Božej vôle.
Modlitba: Svätý Martin, vypros nám od nášho Pána milosť skutočnej pokory, aby sme neboli pyšní, ale boli spokojní s darmi, ktoré nám Boh dáva. Vypros nám svetlo Ducha Svätého, aby sme ako ty pochopili, že pýcha je prekážka v zjednotení sa s Bohom a pravé šťastie pochádza z plnenia Božej vôle. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Druhý deň:
Láska k Bohu
Svätý Martin bol úplne naplnený ohňom Božej lásky. Vedel, že Boh poslal svojho Syna na svet, aby trpel a zomrel na kríži za naše hriechy. Táto myšlienka naplnila Martinovo srdce hlbokou náklonnosťou a láskou k Spasiteľovi. Jeho život bol dôkazom úprimnej vďačnosti. Učme sa aj my čoraz viac milovať nášho Záchrancu a dokazujme to dobrými skutkami.
Modlitba: Svätý Martin, prečo sú naše srdcia studené a chýba v nich láska k Božiemu Synovi, ktorý sa pre našu spásu stal malým dieťaťom? Prečo tak zaostávame v láske k Ježišovi? Veď On nás tak miloval, že dal za nás svoj život. Pros Boha o milosť, aby sme si uvedomili, že jediná cesta ku šťastiu spočíva v milovaní a slúžení Bohu celým naším srdcom a dušou. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Tretí deň:
Láska k chudobným
Svätého Martina volali aj „otec chudobných“. Chudobných, chorých a zomierajúcich videl ako Božie deti a všemožne im pomáhal. Študoval medicínu, aby im mohol pomáhať. Každý deň dával almužny a pre deti postavil sirotinec. Napodobňujme aj my milosrdenstvo svätého Martina, aby nás mohol Boh požehnať tak ako jeho.
Modlitba: Svätý Martin, nauč aj nás štedro rozdávať dary, ktoré nám Boh dal. Urob nás súcitnými s postihnutými a trpiacimi. Oroduj za nás u nášho Vykupiteľa, aby sme vždy boli voči našim susedom láskaví a nápomocní, pretože aj oni sú deti nášho nebeského Otca. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Štvrtý deň:
Viera
Svätý Martin mal živú vieru v učenie Katolíckej cirkvi. Vedel, že Cirkev založil Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý prišiel, aby nám ukázal cestu k Otcovi. Boh odmenil jeho vieru, osvietil mu myseľ a Martin tak pochopil tajomstvá nášho náboženstva. Nech i nám dá Boh milosť, aby sme vždy verili pravdám, ktoré nám boli odhalené.
Modlitba: Svätý Martin, v týchto dňoch, keď sa spoločenstvo Cirkvi považuje za zbytočné, potrebujeme silnú vieru v Boha a jeho svätú Cirkev. Oroduj za všetkých ľudí, aby prišli k poznaniu a láske k Cirkvi, aby tak našli cestu k spáse a šťastiu. Vypros u Ježiša, aby sme sa stali Jeho vernými učeníkmi v živote i v smrti. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Piaty deň:
Dôvera
Svätý Martin vložil celú svoju dôveru v Božiu dobrotu a prísľuby. Dúfal, že dosiahne večnú odmenu skrze Božiu milosť a zásluhy Ježiša Krista. My vieme, že dôvera svätého Martina nebola zbytočná. Veríme, že Boh nám odpustí naše hriechy vtedy, keď skutočne ľutujeme. Daruje nám večný život, ak mu budeme verne slúžiť a plniť jeho príkazy.
Modlitba: Svätý Martin, pomáhaj nám, aby sme mali dôveru vo všemohúceho Boha. Vypros nám milosť, aby sme pochopili, že on je náš priateľ, ktorý nás nikdy neopustí. Drž nás ďaleko od naivného domnievania sa, že budeme spasení bez nášho pričinenia. Drž nás ďaleko od zúfalstva, ktoré zabúda na Božie milosrdenstvo. Vypros nám u Ježiša, aby sa v našich srdciach rozmnožila viera, nádej a milosrdenstvo. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Šiesty deň:
Oddanosť v modlitbe
Svätý Martin mal svoju myseľ stále pozdvihnutú k Stvoriteľovi a jeho stvoreniu. Modlitby vychádzali z hĺbky jeho bytia. Úplne prirodzene velebil Boha, ďakoval mu a prosil ho o pomoc. Svätý Martin sa modlil s pokorou a vytrvalosťou a Boh zázračne vypočul jeho modlitby. Svätý Martin bude aj za nás orodovať v nebi pred Božím trónom.
Modlitba: Svätý Martin, pomáhaj nám, aby sme verili Ježišovým slovám: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ (Mt 7, 7) Daj, aby sme sa s vierou zúčastňovali na svätej omši a každý deň sa venovali osobnej modlitbe –, aby sme tak získali Božie požehnanie. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Siedmy deň:
Duch pokánia
Svätý Martin bol odvážny muž; nebál sa práce a všetku energiu venoval službe druhým. Napriek tomu, že ťažko pracoval, neraz si uložil pokánie za vlastné hriechy a za spásu druhých. Ak si taký svätý človek uložil pokánie, o čo viac by sme to mali robiť my, ktorí sme skutočnými hriechmi urazili Boha!
Modlitba: Svätý Martin, ty nás učíš, ako sa nezištne darovať druhým. Učíš nás, ako sa vyhnúť lenivosti a sebectvu. Vypros nám ducha pokánia, aby sme vytrvali v boji s pokušením. Vypros nám od ukrižovaného Ježiša, aby sme bojovali dobrý boj. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Ôsmy deň:
Odmena
Svätý Martin zomrel pokojnou a svätou smrťou. Svoj život prežil konaním dobra ako pokorný brat dominikánov. Veď kto z pokorných by sa vyvyšoval? Čoskoro sa Martinov hrdinský život stal známy po celom svete a 6. mája 1962 ho pápež Ján XXIII. slávnostne vyhlásil za svätého. Tešme sa z toho, že máme medzi svätými v nebi takého silného ochrancu.
Modlitba: Svätý Martin, ty si bol vzkriesený Bohom, aby si nám ukázal cestu k nášmu skutočnému domovu. Dal si nám príklad odvahy. Takto si uvedomujeme, že všetko, čo musíme urobiť, aby sme si zaslúžili večnú odmenu, je milovať a slúžiť. Nech sme aj my pokorní, aby sme boli odmenení večným životom. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Svätý Martin de Porres, oroduj za nás!
Deviaty deň:
Zázraky
Svätý Martin urobil mnoho zázrakov v živote aj po smrti. Môžeme k nemu prichádzať s dôverou a on vypočuje naše prosby, ak sú pre naše blaho. Jeho srdce miluje pomáhať nám rôznymi spôsobmi. My mu len musíme zveriť naše ťažkosti a prosiť ho o pomoc. Ak my urobíme, čo treba, náš priateľ, svätý Martin, vyprosí ostatné.
Modlitba: Pane Ježišu Kriste! Ty si zapálil srdce svätého Martina horlivou láskou k chudobným. Ty si ho učil, aby sa vždy odovzdal do Božej vôle. Udeľ aj nám ozajstnú pokoru srdca a lásku k trpiacim. Amen.
1x Otče náš…, 10x Zdravas´, Mária…, 1x Sláva Otcu…
Litánie k sv. Martinovi de Porres
5. novembra 2020 luigino 2176 Views 0 Comments
Pane, zmiluj sa!
Kriste, zmiluj sa!
Pane, zmiluj sa!
Kriste, vyslyš nás!
Kriste, uslyš nás!
Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami!
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože,
Duch Svätý, Bože,
Svätá Trojica, jeden Boh,
Svätá Mária, oroduj za nás!
Kráľovná posvätného ruženca,
Svätý Martin, stále v Božej prítomnosti,
Svätý Martin, verný služobník Krista,
Svätý Martin, milovník svätej Eucharistie,
Svätý Martin, oddaný blahoslavenej Matke,
Svätý Martin, ctený syn svätého Dominika,
Svätý Martin, milovník posvätného ruženca,
Svätý Martin, apoštol milosrdenstva,
Svätý Martin, príklad láskavosti,
Svätý Martin, zázračne dopravený do vzdialených krajín,
Svätý Martin, horliteľ za obrátenie hriešnikov,
Svätý Martin, ochranca pokúšaných a kajúcich,
Svätý Martin, pomocník duší v pochybnostiach a temnotách,
Svätý Martin, súcitiaci so smutnými a postihnutými,
Svätý Martin, tešiteľ zastrašovaných a nešťastných,
Svätý Martin, mierotvorca v nezhodách,
Svätý Martin, dotknutý všetkým utrpením,
Svätý Martin, tešiteľ chorých a zomierajúcich,
Svätý Martin, anjel v nemocniciach a vo väzení,
Svätý Martin, nástroj zázračného uzdravenia,
Svätý Martin, ochranca opustených detí,
Svätý Martin, pokora skrývajúca Božiu silu,
Svätý Martin, oddaný svätej chudobe,
Svätý Martin, príklad poslušnosti,
Svätý Martin, milovník hrdinského pokánia,
Svätý Martin, silný v sebazápore,
Svätý Martin, obdarovaný darom proroctva,
Svätý Martin, symbol rasovo zmiešaného bratstva,
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.
Oroduj za nás, svätý Martin,
aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.
Modlime sa: Otče, Ty povyšuješ ponížených. Ty si prijal svätého Martina, tvojho vyznávača, do nebeského kráľovstva. Na jeho príhovor a pre jeho zásluhy udeľ nám milosť, aby sme aj my nasledovali jeho príklad pokory tu na zemi a tak si zaslúžili byť s ním v nebi, skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Vitajte v Lime, hlavnom meste Peru. Ide o administratívne, ekonomické a kultúrne centrum krajiny, zároveň je zďaleka najväčším peruánskym mestom. Lima leží na prímorskej rovine na západnom úpätí Ánd vo vzdialenosti 12 km od pobrežia Tichého oceánu. Je modernou metropolou s koloniálnymi pozostatkami, ktoré mestu udelili Španieli. A tiež výborným východiskovým bodom na spoznávanie Peru.
Dátum založenia: 18. januára 1535 založil Francisco Pizarro
Lima je hlavné a najväčšie mesto Peru.
Kostol svätca v Lime
Dejiny Limy
Lima bola založená 18. januára 1535 založením mesta španielskym conquistadorom Franciscom Pizarrom. Pôvodný názov mesta bol Ciudad de los Reyes (slovensky: Mesto kráľov). Mesto bolo založené v údolí rieky Rímac v oblasti osídlenej Yschmami, ktorí tvorili súčasť ríše Inkov. Roku 1543 sa Lima stala hlavným mestom miestokráľovstva Peru a sídlom súdu Real Audiencia. V roku 1551 bola založená najstaršia univerzita v Latinskej Amerike, v roku 1563 ju nasledovalo divadlo. V 17. storočí mesto, napriek zemetraseniam aj hrozbe v podobe pirátov, prosperovalo ako centrum rozsiahlej obchodnej siete. V 18. storočí však kvôli bourbonským reformám začalo upadať.
Obyvateľstvo Limy hralo v rokoch 1821-1824 významnú úlohu v peruánskej vojne za nezávislosť; mesto bolo sužované aj zo strany royalistov, aj zo strany povstaleckých armád. Po získaní nezávislosti sa Lima stala hlavným mestom novej Peruánskej republiky. V polovici 19. storočia zažívala krátke obdobie prosperity až do vypuknutia druhej tichomorskej vojny medzi Peru a Bolíviou na jednej strane a Čile na strane druhej v rokoch 1879-1883, kedy bolo mesto obsadené a vyplienené čilskými jednotkami. Po skončení vojny Lima prechádzala obdobím populačného rastu aj urbanistického rozvoja. Značný populačný nárast nastal najmä v 40. rokoch 20. storočia vďaka prisťahovalcom z peruánskych Ánd. To prispelo aj k veľkému rozšíreniu slumových mestečiek (známych ako pueblos jóvenes) na predmestiach Limy, pretože úrady nedokázali rozširovanie mesta udržať pod kontrolou.
V roku 1988 bolo historické centrum mesta zapísané na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.
Geografia a podnebie
Lima sa nachádza neďaleko pobrežia Tichého oceánu. Hoci sa nachádza na 12 stupni južnej zemepisnej šírky, mesto má mierne podnebie bez extrémov tepla alebo chladu. Počas leta teplota nepresiahne 29 stupňov Celzia. Zimy sú vlhké s teplotami medzi 12 a 19 stupňov Celzia.
Slováci, ktorí tu pôsobili
Alojz Hudek(*1887 – †1961) – rímskokatolícky kňaz,salezián, misionár, pedagóg, náboženský rozhlasový redaktor.
Lima je rušné mesto, ktoré založil španielsky dobyvateľ Francisco Pizarro v 16. storočí. Postupne sa stalo jedným z najväčších v Južnej Amerike. Lima, kedysi známa ako Mesto kráľov, je dnes rozľahlou metropolou, ktorú lemujú malebné kopce a údolia, ako aj nedotknuté pláže pri Tichom oceáne.
V Lime zažijete všetko - či už ide o prvotriedne jedlo, nočný život, architektúru v koloniálnom štýle alebo surfovanie. Tento peruánsky klenot, milujeme, skutočne poskytuje niečo iné pre každého cestovateľa. Poďme si ho predstaviť bližšie.
Stručne o Lime
S populáciou takmer 11 miliónov obyvateľov ubytuje Lima takmer tretinu celej peruánskej populácie.
Lima ponúka historické pamiatky, centrum s nádychom kolonializmu, mnoho parkov, múzeí, obchodíkov, ale i streetfoodov či reštaurácií so širokou škálou miestnych špecialít - určite stoja za ochutnanie.
Mesto Lima je považované za politické, kultúrne, finančné a obchodné centrum Peru. Je domovom jednej z najstarších inštitúcií vyššieho vzdelávania: Národnej univerzity San Marcos založenej v roku 1551. Táto univerzita je prvou oficiálne založenou a najstaršou nepretržite fungujúcou univerzitou v celom tzv. Novom svete.
Lima je tiež jednou z tridsiatich najľudnatejších mestských aglomerácií na svete.
Disponuje aj najväčším námorným prístavom v krajine – Callao, kde sa nachádza okrem aj medzinárodné letisko Jorge Chávez. Predstavuje tak strategickú polohu a do hlavného mesta 20. najväčšej krajiny sveta sa dostanete po zemi, po vode i vzduchom.
História Limy
Lima bola založená v roku 1535 najväčším dobyvateľom Južnej Ameriky a pokoriteľom ríše Inkov – spomenutým Franciscom Pizarrom. Pôvodne ju nazval „Mesto kráľov“ (Ciudad de los Reyes). Vzniklo to z toho dôvodu, že založenie mesta pripadlo na deň katolíckeho sviatku Troch kráľov - 6. januára.
Španieli prišli do Peru hľadať zlato a striebro, ktoré by mohli vziať späť do vlasti. Hľadali bohatstvo a slávu, keď pristáli na pobreží Peru, pripravení založiť kolóniu v novoobjavenej krajine na novom kontinente (Nueva España – Nové Španielsko). Jednou z výhovoriek, ktorú mali Španieli na kolonizáciu Peru, bolo, že chceli dosiahnuť spásu ľudí tým, že im prinesú slovo Božie. A preto dávalo zmysel pomenovať mesto po tomto náboženskom sviatku.
Názov sa ale neujal a krátko po založení mesto stratilo pôvodný názov. Pôvodní obyvatelia oblasti Lima počas príchodu Španielov, ktorí boli podriadení Inkom, nazývali oblasť „Limaq“. Španieli však nedokázali vysloviť posledné „q“, a tak ho upustili, čím vytvorili mesto, ktoré teraz poznáme a milujeme ako „Lima“.
Dnes je Lima pre Peruáncov väčšinou známa ako „Lima la gris“ (v preklade Sivá Lima) práve kvôli hustej hmle, ktorá pokrýva mesto takmer po celý rok. Ale zatiaľ čo názov „Mesto kráľov“ sa prestal používať, Lima zostáva hlavným mestom Peru a najväčším mestom v krajine.
6 fotografií
Lima - tradície a karnevaly
Francisco Pizarro splnil svoj sľub, ktorý dal svojim trinástim verným a do Peru sa vrátil. Po návrate do Panamy v roku 1528 sa musel pre povolenie na tretiu výpravu pobrať až do Španielska. Zobral so sebou vzorky zlata, striebra, ba dokonca aj jednu lamu. Mali to byť jeho tromfy, ktoré presvedčia kráľa Karola I., aby mu výpravu umožnil.
A, naozaj, jeho popis bohatej krajiny, ktorú si v mene jeho veličenstva podmaní, na kráľa veľmi zapôsobili. V roku 1529 už mal v rukách dekrét, ktorým bol menovaný guvernérom Novej Kastílie (Nueva Castilla), ktorou sa mala stať ríša Inkov po jej dobytí. Kým zariadil všetko potrebné, trvalo to ešte dosť dlho, ale 27. decembra roku 1530 už bol naspäť v Paname. A v roku 1532 už viedol boje na území Inkov v dnešnom Peru.
V meste Cajamarca zajal kráľa Atahualpa, ten sa musel vykúpiť zlatom, ale aj tak mu to nepomohlo a Španieli ho popravili. Dobyvačná vojna nemilosrdne pokračovala až do úspešného konca a Pizarro sa ujal vlády, preto potreboval nové sídlo ako symbol zmeny. A tak bolo založené Mesto kráľov. Názov sa ale neujal, všetci ho volali Lima.
Architektúra nového hlavného mesta Novej Kastílie kopírovala systém výstavby koloniálnych hlavných miest v Latinskej Amerike. Všimnite si, že všetky kolonizované mestá v Latinskej Amerike majú rovnaké centrum mesta – jadro tvorí hlavné námestie, v Južnej Amerike sa často nazýva Plaza de Armas (Námestie zbraní, kvôli tomu, že to bolo miesto, z ktorého sa distribuovali zbrane v prípade nejakého útoku nepriateľa), na ktorom boli postavené najdôležitejšie historické budovy - katedrála, dom guvernéra, mestská radnica a ostatné honosné stavby, šľachtické domy a rezidencie pre bohatú vrstvu.
Lima zhora.
Kolmo na námestie sa zo všetkých strán budovali ulice do šachovnicovej schémy a po ich stranách ďalšie luxusné domy pre Španielov, ktorí sem prichádzali najprv ako dobyvatelia a neskôr ako administrátori alebo obchodníci. Každý z nich bol príslušníkom vládnucej triedy. Tú tvorili len ľudia narodení v Španielsku. Pod nimi bola vrstva ich potomkov, ktorí sa už narodili v Peru a mali španielskych predkov (nazývali sa criollos alebo kreolovia).
Žien sem však prichádzalo stále podstatne menej ako mužov, a tak si Španieli často brali za manželky domorodé krásavice. Vznikla ďalšia kasta – mestici (miešanci). Tí zastávali spodné rebríčky v hierarchii spoločnosti. Niektorí z nich sa narodili v manželskom zväzku, ale väčšina mimo neho, a to sa prísne rozlišovalo. Napríklad miešanci mimo manželského zväzku nemohli dediť. Najnižšiu vrstvu novej spoločnosti tvorili domorodí obyvatelia, ameroindiáni, ktorí boli často utláčaní a diskriminovaní.
V súčasnosti má Lima takmer 10 miliónov obyvateľov. Je to obrovské mesto s množstvom problémov. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Geografia Peru a klimatické pásma
Až 2 500 km dlhé peruánske pobrežie je posiate pieskovými plážami. Je tu aj raj pre surfistov a nájdete tu jedny z najlepších vĺn pre nadšencov surfovania. Geograficky je Peru veľmi zaujímavé, keďže územie je rozdelené na 3 úplne odlišné územia: pobrežia (Costa), horský masív Andy (Sierra) a oblasť tropického dažďového pralesa (Selva).
Pobrežná časť je oddelená Andami, teda druhým najvyšším pohorím na svete a vysočinou Altiplanom - druhou najväčšou náhornou plošinou na svete. Klíma v pobrežnej oblasti je suchá a drsná, keďže zrážky od Pacifiku zachytia práve tieto majestátne hory a vzduch sa ochladí.
Tretie klimatické pásmo je džungľa ležiaca v Amazonskej panve, ktorá zasahuje do našich pľúc Zeme, najväčšieho tropického dažďového pralesa na Zemi - Amazonského pralesa.
Počasie v Lime
V Lime je priemerná teplota počas roka okolo 20 stupňov a ročné zrážky sú na úrovni iba 48 mm. Je to mesto, kde takmer vôbec neprší. Tieto suché klimatické podmienky ovplyvňujú aj morské prúdy, konkrétne studený oceánsky Humboltov prúd (prezývaný aj Peruánsky) na západnom pobreží juhoamerického kontinentu, ktorý zabraňuje tvorbe zrážok a jeho vplyvom vznikla aj najsuchšia púšť na svete – Atacama na západnom pobreží Južnej Ameriky.
Rozprestiera sa 1 000 km od pobrežia a tento prúd prináša živiny do povrchových vôd oceánu, čo podporuje mimoriadne bohatý morský život (približne 18 až 20 % svetového úlovku rýb pochádza z Humboldtovho prúdu). Hovoríme hlavne o sardinkách, ančovičkách a makrelách. Okrem rýb tu nájdete aj tulene ušaté či veľryby, množstvo a druhov morských vtákov.
Ako sa dostať do Limy
Medzinárodné letisko Jorge Chávez - medzinárodné letisko, hlavné a zároveň najväčšie v Peru. Nachádza sa približne 11 km od mesta centra mesta Lima. V roku 2017 letisko odbavilo viac ako 22 miliónov cestujúcich. Pravidelné medzinárodné lety spájajú hlavné letiská v Južnej Amerike, Latinskej Amerike, USA, Kanade a Európe.
Z letiska, ktoré je vzdialené 12 km od centra, sa doň dostanete pohodlnou autobusovou linkou Airport express. Táto linka premáva takmer každú hodinu a ceny začínajú na 15 soles (4 doláre). Môžete využiť aj online taxi službu Uber alebo Cabify (cena je okolo 15 eur) či regulárny taxík (cena od 20 eur vyššie – treba zjednávať).
Námorný prístav Callao - prístav El Callao, ktorý založil v roku 1537 Francisco Pizarro, sa čoskoro stal hlavným prístavom španielskeho obchodu v Peru. Od roku 1550 je známy pod názvom Callao. Niektoré zdroje poukazujú na podobnosť portugalského slova „calhau“, čo znamená kamienkový a mohol by sa vzťahovať na skalnaté pláže.
Keď došlo k vývozu tovaru vyrobeného v Peru, Bolívii a Argentíne, tovar najprv previezli cez pohorie Ánd mulicami alebo koňmi prichádzajúcimi do Callao, len aby ho dodali loďou do Panamy. Potom sa opäť prepravil po súši a nakoniec do Španielska z prístavu Panama. Dnes ide o jeden z najväčších prístavov Južnej Ameriky.
Vlakové spojenie - železničná doprava v Peru má pestrú históriu. Nikdy nevytvorila skutočnú sieť pozostávajúcu predovšetkým zo samostatných tratí, ktoré vedú z pobrežia do vnútrozemia a sú postavené podľa potreby nákladnej dopravy a nie podľa potrieb cestujúcich. Hlavná železnica, Ferrocarril Central del Peru, bola otvorená 17. mája 1851 a spája tichomorský prístav Callao a hlavné mesto Lima.
Železnica Tacna-Arica prechádza hranicou s Čile a premáva dvakrát denne, raz ráno a raz neskoro popoludní. Južná železnica zabezpečuje spojenie s Bolíviou loďou cez jazero Titicaca.
Problémy Limy (nielen dopravné):
Lima je obrovské mesto s množstvom problémov. Doprava je tu chaotická. Niekedy môže trvať hodiny, než sa dostanete z jedného konca mesta na druhý. Zápchy sú veľmi bežné a vzdialenosti obrovské.
Unikátny a intenzívny zážitok je miestna mestská hromadná doprava. Autobusy Metropolitano sú síce v špičke preplnené, ale majú vyhradený pruh a často predstavujú rýchlejší spôsob dopravy ako auto či taxík. Pre turistov sa ale odporúča taxík na presun mestom.
Na zastávkach je, našťastie, vždy nejaký zamestnanec, ktorý usmerňuje cestujúcich, dáva im rady a najmä nás cudzincov nasmeruje na správny spoj.
V dôsledku sucha tu natrafíte na veľa domov bez strechy alebo autá bez stieračov. V meste je často problém s vodou a stretnete sa s ním v Lime aj v oblastiach, kde je voda k dispozícii len niekoľko hodín za deň. Niektoré dediny dokonca musia kupovať vodu z cisterny.
Prehliadka Limy – top pamiatky mesta
Prehliadku Limy začíname v rámci BUBO zájazdov do Peru na Plaza de San Martín – ide o jedno z historických námestí, ktoré spája hlavné námestie s ulicou Jirón de la Union (sem sa ešte dostaneme). V strede námestia sa týči socha národného osloboditeľa Josého de San Martína. Výstavba budov, ktoré obklopovali námestie, prebiehala postupne.
Divadlo Colón a budova Giacoletti boli prvé stavby, ktoré tu postavili v roku 1914 – pred výstavbou námestia. Ostatné budovy postavili neskôr, postupne v troch etapách. Dve budovy obklopujúce námestie v posledných rokoch zachvátil požiar: Giacoletti v roku 2018 a Marcionelli v roku 2023.
K najdôležitejším pamiatkam tohto námestia patrí Gran Hotel Bolivar. Postavili ho v roku 1924 ako prvý veľký moderný hotel v Lime. Navrhol ho Rafael Marquina. Club Nacional postavili v roku 1929 Ricardo de Jaxa Malachowski a Enrique Bianchi. V tretej a poslednej etape projektu z rokov 1935 až 1945 vybudovali zostávajúce boky námestia výstavbou Cine Metro, Fénix, Boza a Sudamérica – budov v neokoloniálnom štýle.
Vďaka tomu si námestie zachováva jednotnosť vzhľadom na fasády svojich budov. Jeho celkový vzhľad je predovšetkým barokový. Architektonický štýl, ku ktorému patrí väčšina okolitých budov, je teda neohispánsky alebo neokoloniálny.
Gran Hotel Bolívar zažíva dnes zašlú slávu, no v polovici minulého storočia tu boli ubytované osobnosti ako Carlos Santana, Rolling Stones (tých vraj museli vyhodiť kvôli nevhodnému správaniu), Orson Welles, Ava Gardner, John Wayne, Charles de Gaulle, Robert Kennedy, cisár Akihito, William Faulkner či Ernest Hemingway.
V 70. rokoch začal hotel upadať kvôli zlému hospodáreniu a rôznym podvodom, ba dokonca začal manažment hotela rozširovať fámy o duchoch, ktorí sa v hoteli objavujú. Viac ako desať rokov boli preto najvyššie poschodia zatvorené a nikto sa tam neodvážil. Dnes je hore otvorený bar, kde kedysi pili Pisco Sour známe hviezdy. Dáte si aj vy?
Prechádzame obchodnou ulicou Jirón de la Union. Na začiatku tejto ulice si vieme zameniť peniaze, ak potrebujeme soles v hotovosti. Po tejto obchodnej ulici prichádzame do centra. Prechádzame okolo krásneho jezuitského kostola – Iglesia de La Merced s nádherným zlatým barokovým oltárom a prichádzame k hlavnému námestiu.
Plaza Mayor - tu sa odohráva a nachádza všetko podstatné.
Foto: Laura Lackovičová — BUBO
Hlavné námestie Limy
Plaza Mayor alebo Plaza de Armas - srdcom celého mesta je hlavné námestie Plaza Mayor. Toto hlavné námestie je obostavané najkrajšími a najvýznamnejšími historickými budovami, medzi ktorými dominujú katedrála a prezidentský a arcibiskupský palác. V strede námestia je fontána. Tá dnešná je z roku 1651 a na jej vrchole stojí anjel slávy, ktorý trúbi smerom na palác guvernéra.
Toto námestie je rodiskom historickej časti Limy a je obostavané najkrajšími a najvýznamnejšími budovami, medzi ktorými dominujú katedrála, prezidentský a arcibiskupský palác. Plaza Mayor je spojená rušnou nákupnou pešou zónou s námestím Plaza San Martín. Všimnite si chilské palmy vysadené na námestí a pozornému oku neuniknú ani krásne drevené balkóniky, ktoré zdobia okolité domy.
Typické balkóny na budovách historického centra Limy boli jedným z dôvodov, prečo mesto zaradili na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Môžete ich vidieť na budovách okolo hlavného námestia. Sú to domy, kde bývala bohatá šľachta v koloniálnom období. Najkrajšiu ukážku udržiavaných balkónikov nájdete na ulici Jirón Ucayali - len kúsok od hlavného námestia.
Palacio de Torre Tagle má nádhernú fasádu postavenú v andalúzskom barokovom štýle a zobrazuje vyrezávané kamenné portikusy, oblúky a dva umelecké drevené balkóny z mudéjarskeho dreva, kde nájdete cédrové a mahagónové drevorezby. Čo sa týka architektonického štýlu tohto domu, architekt Héctor Velarde Bergmann špecifikuje:
"Palacio de Torre-Tagle je symbolom Limy a je bezkonkurenčný pre svoj štýl, pôvab a bohatstvo. Táto luxusná elegancia a estetická kvalita je dokonalá ako jeho vyjadrenie času a miesta.“ Materiály použité pri stavbe Palacio de Torre Tagle priviezli zo Španielska, Panamy a ďalších krajín Strednej Ameriky.
Palacio de Torre Tagle v Lime.
Foto: Laura Lackovičová — BUBO
Povinnou zastávkou je aj Metropolitná katedrála. Oficiálne bola dokončená v roku 1622, aj keď hlavný vstup vystavali až v roku 1632 a vežu v roku 1649. Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1687 a 1758 poškodili aj katedrálu a musela byť rekonštruovaná. Jej dnešný výzor jej dal pôvodom český architekt Juan Rher prestavbou v rokoch 1755 až 1778.
Vo vnútri je katedrála zmesou rôznych štýlov. Strop je gotický, oltár bol pôvodne barokový, dnes skôr neoklasický. Vyzdobený je sochami od najlepších sochárov koloniálnej éry. Vnútri má pätnásť kaplniek, z ktorých jedna obsahuje telesné pozostatky zakladateľa Limy - Francisca Pizarra.
Hrobka Pizarra je pokrytá mozaikami dobytia ríše Inkov. Na sarkofágu je vidno, že hlava je oddelená od tela. Tak ho totiž pôvodne pochovali v útrobách starej katedrály. Nachádza sa tu aj významné múzeum s cennou zbierkou náboženského umenia. Na jednej zo stien môžete vidieť erb Limy. Metropolitná katedrála je považovaná za najvýznamnejší kostol v Peru a je dejiskom veľkolepých katolíckych podujatí vedených arcibiskupom z Limy. Cez týždeň slúži katedrála ako múzeum, v sobotu a v nedeľu sa tu konajú bohoslužby. Cez sviatky je kostol pre verejnosť uzavretý.
Arcibiskupský palác sa nachádza hneď vedľa Metropolitnej katedrály. Arcibiskupa môžete v súčasnosti vidieť v podobe, akú mu dal architekt Malachowski. Fasáda je baroková s typickými drevenými balkónmi. Interiér má nádhernú výzdobu venovanú hlavne pamiatke svätej Barbory, patrónky Kuby. Cez strop presvitá denné svetlo cez farebné sklíčka vo francúzskom štýle. Všetky vnútorné schodiská sú vyrezávané z dreva.
Palacio de Gobierno (Palác guvernéra), dnešný prezidentský palác na námestí, začal stavať Francisco Pizarro v roku 1536. Pôvodná stavba mala dve podlažia a dva veľké dvory pre vojakov. Toto bolo aj miesto, kde Pizarra zavraždili. Po ňom tu bývalo ďalších 43 guvernérov až posledný z nich, José de la Serna, bol vyhnaný v roku 1821. Samozrejme, palác prešiel mnohými prestavbami. V roku 1687 bol zničený zemetrasením, znovu postavený a znovu zničený ďalším zemetrasením v roku 1746.
V roku 1821 z neho vyhlásil generál José de San Martín nezávislosť Peru a stal sa prezidentským palácom. Keď máte šťastie, môžete pred palácom vidieť slávnostnú výmenu stráží (ale nie je to pravidlo). Je to aj miesto protestov proti nestálej politickej situácii v Peru.
Foto: Ivana Ďurčová — BUBO
Na rohu námestia sa nachádzajú písmenka LIMA, čo slúži ako vďačný fotoobjekt pre turistov. Vedľa toho si všimnite fontánu, miesto ktorej kedysi stála socha Francisca Pizzara. Po nespokojnosti miestnych však. Túto sochu presunuli ďalej od centra - do parku Parque de la Muralla.
Prechádzame popri ulici Jirón Conde de Superunda a zbadáme zaujímavé sochy. Sú to tapadas limeñas. Toto označenie v čase miestokráľovstva Peru v prvých rokoch republiky poukazovalo na označenie žien v Lime, ktoré si zakrývali hlavy a tváre pohodlnými hodvábnymi mantónmi odhaľujúcimi len jedno oko.
Jeho používanie sa začalo v 16. storočí a rozšírilo sa až hlboko do 19. storočia. To znamená, že jeho používanie trvalo tri storočia a neobmedzovalo sa len na „Mesto kráľov“, ale aj na ďalšie významné mestá v regióne. V Lime tento zvyk zostal až do hlbokej republiky, keď ho francúzska móda zavrhla.
Je možné, že išlo o maurský vplyv silný hlavne v Andalúzii, a teda vplyv moslimských žien. Tapada bola symbolom slobody limských žien a tento symbol sa používal na odlíšenie sa od žien iných tried a koreňov.
Čo treba vidieť v 323 mestách sveta.
všetky prehliadky
Tapadas limeñas boli ikonou starovekej Limy, ktorá neexistovala v žiadnom inom meste v Hispánskej Amerike. Symbol tajomnosti ženskej slobody upútala pozornosť umelcov či spisovateľov, napr. francúzskej spisovateľky peruánskeho pôvodu Flory Tristan v knihe Peregrinaciones de una paria.
Zabočíme doprava na ulicu Jirón Camaná a popri dominikánskom kláštore Convento de Santo Domingo a pouličných streetfodových obchodoch prichádzame k rieke Rimac. Z kamenného mosta (Puente de Piedra) je výhľad na farebnú štvrť Santa Rosa. Z kopca Cerró San Cristóbal sa na nás trpko usmievajú farebné domy chudobnej štvrte neslávne známe pod názvom pueblos jovenes, v ktorých by sme podmienky miestnych obyvateľov mohli prirovnať k brazílskym favelám.
Na vrchu kopca ľudom požehnáva socha Ježiša Krista. Hneď za mostom môžete vidieť najmenší kostol na svete - Iglesia Virgen Del Rosario v rozmeroch len osem metrov na šírku a dvanásť metrov dĺžku.
Z kopca Cerró San Cristóbal sa na nás trpko usmievajú farebné domy peruánskej favely.
Foto: Natália Kapinová — BUBO
Bývalá vlaková stanica
Pokračujeme ďalej, smerom k bývalej vlakovej stanici. Casa de la Literatura Peruana - Budova bola pôvodne hlavnou vlakovou stanicou v Lime (Estacion de Desamparados) a bola otvorená v roku 1912. Nachádza sa za prezidentským palácom pri rieke Rimac a bola symbolom pokroku a rozvoja mesta na začiatku 20. storočia.
V tom čase bolo hlavné mesto Peru úplne prerobené. Vzorom pre „Novú Limu“ bol Paríž (v Latinskej Amerike považovaný za hlavné mesto kultúry sveta). Mnoho starých koloniálnych budov muselo uvoľniť miesto tejto modernizácii centra - aj sirotinec a kostol, ktorý stál na mieste, kde dnes nájdeme Estacion Desamparados a ktorý dal vlakovej stanici aspoň meno.
Budova pekne zapadá do starého mesta a zároveň odráža modernosť tejto éry. Pôsobivá fasáda je určite neoklasicistická. Interiéru staníc dominujú železné konštrukcie a množstvo skla. Na začiatku 20. storočia bol „Desamparados“ okrem iných destinácií východiskovým bodom pre jednu z najväčších svetových železničných ciest - cestu z Limy do Huancayo v centrálnych Andách.
Žiaľ, služby pre cestujúcich boli ukončené už dávno. Ale od začiatku roka 2007 trasu obnovili. Približne raz za mesiac si môžete urobiť toto úžasné a vzrušujúce turné. V roku 2009 získala budova nový účel a premenovali ju na „Casa de la Literatura Peruana“ (Dom peruánskej literatúry). Dnes tu sídli Kultúrne centrum s dočasnými výstavami umenia a rozsiahlou knižnicou. Múzeum pozostáva z 13 izieb, kde nájdete ukážku významných peruánskych literárnych štýlov a autorov.
Foto: Laura Lackovičová — BUBO
Zastávky na jedlo – čo a kde ochutnať
Na rohu pred Domom peruánskej literatúry si všimnite Restaurante Cordano – jednu z najstarších reštaurácií v meste, ktorá sa od svojho vzniku v roku 1905 veľmi nezmenila.
V tradičnom interiéri s drevenými stoličkami so žulovými podlahami, starožitným nábytkom a fotografiami na stenách významných Peruáncov, ako sú maliar Victor Humareda, spisovatelia Alfredo Bryce Echenique a Julio Ramon Ribeyro, fotograf Mario Testino, laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 2010 Mario Vargas Llosa či množstvo prezidentov a významných peruánskych politikov.
Založili ju talianski prisťahovalci, ponúka kreolskú kuchyňu nielen peruánskym umelcom, bohémom a celebritám. Nie je tu televízia, hudba a určite ani wifi. Ochutnajte dve ikonické jedlá reštaurácie - butifarra, teda francúzska bageta plnená plátkami vidieckej šunky s kreolskou omáčkou (cibuľa, limetka a korenie) a tacu tacu. Toto je tradičné jedlo z ryže a fazule vyprážanej na panvici.
Alebo dajte prednosť tradičnému lomo saltado (marinované prúžky sviečkovice zmiešané s cibuľou, paradajkami, hranolkami, obvykle podávaná s ryžou). Osviežte sa peruánskou Inca kola – úplne iná ako slávnejšia Coca Cola.
Foto: Ivana Ďurčová — BUBO
Pokračujeme ďalej po ulici Jirón Carabaya a zastavujeme sa v čokoládovom múzeu. V Choco Museo môžete ochutnať rôzne druhy peruánskych čokoládok a kúpiť si lahodné sunýri domo. Môžete tu ochutnať aj Pisco, národný peruánsky nápoj. Hneď vedľa sa nachádza Museo de Pisc, pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť čo najviac o tomto obľúbenom alkoholickom nápoji a ochutnať rôzne druhy miešaného nápoja Pisco Sour.
Na konci ulici prichádzame opäť na hlavné námestie a kroky nás vedú do podzemia Limy. Ideme navštíviť Basílica y Convento de San Francisco de Lima.