ThDr. Ján Košiar na konferencii SLOVEXIT 2023: Kultúrny tlak EÚ – proti Bohu aj národom. Čo nám EÚ dala a čo vzala?
Prepis príhovoru - ThDr. Ján Košiar na konferencii SLOVEXIT 2023: Kultúrny tlak EÚ – proti Bohu aj národom. Čo nám EÚ dala a čo vzala?
Kultúrny tlak EÚ – proti Bohu aj národom. Čo nám EÚ dala a čo vzala? Tridsať rokov 2. Slovenskej republiky nám dáva príležitosť hodnotiť uplynulé obdobie v dejinách nášho štátu i národa. Rovnako pri tejto príležitosti treba aspoň stručne bilancovať politický experiment, akým bol vstup 2. Slovenskej republiky do Európskej únie1, ku ktorému došlo 1. mája 2004. 2
Základ vzniku EÚ dala Zmluva o Európskej únii alebo Maastrichtská zmluva.3 Táto zmluva vytvorila predpoklady pre politickú jednotu medzi jednotlivými členskými štátmi.4 Nikto vtedy nahlas nepovedal, kam to všetko speje. Mnohé ale už naznačovalo, že to smeruje k vytvoreniu suverenity pozbavených štátov typu Sovietskeho zväzu.
My Slováci do pádu komunizmu i ZSSR sme nemohli mať žiadnu priamu účasť na týchto všetkých krokoch vo formovaní EÚ. Keď sme 1. januára 1993 obnovili našu štátnosť, tak sme do tohto procesu mohli vstúpiť, hoci nehrali sme ani len druhé husle. Studenú vojnu sme prehrali, a víťazi – Západ nás vzal ako vojnovú korisť aj do EÚ.
V holandskom Shengene bola ešte 15. júna 1985 podpísaná dohoda o postupnom voľnom pohybe kapitálu, tovaru i ľudí, ku ktorej sa následne pridávali ďalšie štáty. Takto sa prakticky postupne zrušili v EÚ hraničné kontroly. Slovensko do shengenského priestoru oficiálne vstúpilo 21. decembra 2007 spoločne s Českom, Estónskom, Lotyšskom, Litvou, Maďarskom, Maltou, Poľskom a Slovinskom. 5 Ako sme ale zažili počas korona krízy rokoch 2020 a 2021, táto sloboda cestovania platí len za pekného počasia. Zažili sme, ako sa strážili nielen hranice štátov, ale i okresov. Nevyžadovali sa však cestovné pasy, či občianske preukazy, ale tzv. covid pasy.
Ďalšími krokmi v upevňovaní európskeho superštátu bolo prijatie Európskej ústavy, ktorá sa podpísala 29. 10. 2004 v Ríme.6 Mesiace, možno i roky predtým sa viedla diskusia, či v Ústave EÚ majú byť spomenuté kresťanské korene Európy i Boh ako najvyššia morálna autorita. Na čele tejto iniciatívy stál samotný pápež Ján Pavol II., ktorý viackrát o tom verejne hovoril.7 Európa bola a je hlboko a rozsiahlym spôsobom preniknutá kresťanstvom.8 Viackrát vyzval kompetentných, aby sa pozreli na korene, z ktorých sme vyrástli. Žiaľ, jeho hlas ostal nevypočutý.9
Náš biskup Stanislav Stolárik sa vtedy takto vyjadril: „Tento podpis, ale aj celá príprava samotnej ústavy boli sprevádzané požiadavkou týkajúcou sa zmienky o kresťanských koreňoch v Európe. Mne to tak pripadá, že sme vyšli z nejakej rodiny a momentálne sa nepriznávame k svojim rodičom, prípadne k starým rodičom. Chceme byť odrazu akoby na zelenej lúke. Vieme však veľmi dobre, že národ nemajúci minulosť, môže len ťažko vravieť o budúcnosti. Čím sú hlbšie korene, tým je pevnejšia stavba. Je nám teda ľúto, že sa tam zmienka nenachádza. V žiadnom prípade však nemôžu končiť iniciatívy nás kresťanov. Táto, nebojme sa povedať diskriminácia, nás ešte väčšmi môže zmobilizovať, aby sme sa zviditeľnili, prezentovali v Európe.“ 10
Za spomienku Boha a kresťanstva v Ústave EÚ sa konali v Európe aj petície. Aj u nás.11 V tom čase, deň si presne nepamätám, bol v Ríme na medzinárodnej konferencii, ktorá sa venovala tejto téme aj prof. Milan S. Ďurica, vtedy ešte aktívny aj v Padove. V taliančine tam predniesol príspevok, ktorý bol v skrátenej forme odvysielaný po slovensky aj na vlnách Vatikánskeho rozhlasu.
„Autori návrhu Ústavy EÚ sa dôsledne vyhli spomenutiu Boha, ktorý je najvyššou duchovnou hodnotou pre vyše 80 percent obyvateľov Európy, a v ktorého mene sa cez posledné dve tisícročia nielen duchovne formovala európska spoločnosť, ale vyše tisíc rokov od neho odvádzali svoju moc aj všetky legálne hlavy európskych štátov, a svoju identitu všetky národné spoločenstvá európskeho priestoru.“12
Už 4. októbra 1993 predseda vlády SR Vladimír Mečiar podpísal Asociačné zmluvy o pridružení SR k EÚ. Trvalo to však až do konca roka 1998, kým Európsky parlament prijal rezolúciu ku kandidatúre SR. Po ďalších šiestich rokoch a po referende, 1. mája 2004 vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda, ktorý bol za bombardovanie Belehradu, podpísal vstup SR do EÚ.13 Popredná talianska sociologička prof. Ida Magli, (osobne hlásiaca sa k ateizmu), ktorá ako málo iných mala trpezlivosť osobne si preštudovať všetky tisíce dokumentov EÚ, konštatovala a neváhala aj verejne vyhlásiť, že tragickým omylom Maastrichtských zmlúv bolo, „že postavili základy EÚ na skrachovanom princípe Karla Marxa o absolútnom primáte ekonomiky a konštatovala, že v žiadnom z maastrichtských dokumentov EÚ sa slovo „náboženstvo“ vôbec nevyskytuje. ´Plne sa stotožnili s marxistickou poučkou, že náboženstvo je ópium ľudstva.“14
Vo svojej poslednej knihe, ktorá vyšla po jeho smrti, v januári 2023. to spomína aj pápež Benedikt XVI., Kniha sa volá: Čo je to kresťanstvo. Akoby duchovný testament.15
„Po útrapách druhej svetovej vojny sme v Nemecku prijali ústavu, kde sme jasne vyhlásili, že sme zodpovední pred Bohom a že to je hlavným kritériom nášho správania. Text tejto nemeckej preambuly je tento: Vedomý si svojej zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi, inšpirovaný vôľou slúžiť mieru vo svete ako rovnocenný člen v zjednotenej Európe, si nemecký ľud dal tento základný zákon na základe svojej ustanovujúcej moci.16 Po polstoročí, píše ďalej Benedikt XVI., už do európskej ústavy nebolo možné prijať túto zodpovednosť pred Bohom ako rozhodujúcu vo vzťahoch v ľudskom spoločenstve. Boh je dnes v centre pozornosti len v malej skupine ľudí a nemôže byť prijatý ako kritérium vzťahov v spoločnosti v jej celku. V tejto situácii sa odzrkadľuje situácia Západu, kde Boh sa stal privátnou záležitosťou menšiny“.17
Francúzsko a Holandsko rímsku dohodu z októbra 2004 napokon neratifikovali, a tak sa proces natiahol až do 1. decembra 2009, kedy vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva,18 „ktorá reviduje všetky zakladajúce zmluvy EÚ a vytvára legislatívno-právne predpoklady na výrazné posilňovanie ingerencie spoločenstva v rozhodovacích procesoch a pozícií medzinárodného postavenia EÚ.19
Prakticky od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 patril vstup do Európskej únie medzi priority slovenskej zahraničnej politiky.
Členstvo v EÚ predpokladá už Ústava 2. SR z 1. septembra 199220 v článku sedem: „Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom.“
Žiaľ, už novelizáciami 21 tejto našej ústavy sa k článku sedem pridali ďalšie štyri body. Hneď druhý hovorí, že: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“
Tento bod sa do Ústavy SR pridal pri tretej, tzv. veľkej novelizácii ústavným zákonom č. 90 z 23. februára 2001.22 Hlasovalo sa, resp. bolo veľa pokusov o hlasovanie: od 14. júna 2000 (32. schôdza) do 23. januára 200123 (45. schôdza). Návrh predsedu NR SR Jozefa Migaša aby sa hlasovalo tajne, neprešiel. Novela bola prijatá 90 poslancami, teda ústavnou väčšinou, len dvaja boli neprítomní, ale všetci poslanci za HZDS a SNS boli proti. Proti bol aj – vtedy nezávislý – odí- dený z SDĽ – Róbert Fico.24 Bol to doposiaľ najzávažnejší zásah do Ústavy SR, a to tak z systémového hľadiska, ako aj kvantitatívneho hľadiska; dotkol sa asi 40% pôvodného ústavného textu.25
O päť rokov, 1. januára 2009, sme prijali euro, čím Slovenská republika stratila vlastnú menu, podstatný atribút svojej samostatnosti. Euro ako nová spoločná mena v EÚ bolo zavedené už 1. 1. 1999 a bolo už odvtedy používané v bezhotovostnom platobnom styku. Hotovostné euro v starých štátoch únie bolo zavedené 1. 1. 2002. Má to svoje výhody, že nemusíme meniť peniaze pri cestách do krajín EÚ, ale ako každá mena peňazí, aj táto urobila ľudí chudobnejšími. Dnes stojí jedno euro to, čo kedysi stálo jednu korunu.
Príklady tu, myslím, netreba uvádzať. Dnes vidíme, že to nie je všetko tak, ako nám to sľubovali v duchu hesla: Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú.
Nie je veľmi známe, že jedným z hlavných iniciátorov procesu európskej integrácie bol ten istý človek, ktorý vymyslel pre európske národy aj plán genocídy. Je to tajomná persóna, ktorú elity považujú za zakladateľa Európskej únie. Volá sa Richard Nicolaus von Coudenhove-Kalergi26 (1894 – 1976). Medzi prvými jeho podporovateľmi boli Masaryk a Beneš. Jeho Paneurópske hnutie,27 si dalo za cieľ vytvoriť Nový svetový poriadok, založený na federácii krajín pod vedením USA. Európska integrácia chce byť takto prvým krokom svetovlády. Tento svoj program napísal v Paneurópskom manifeste v roku 1923. Projekt rozvíja v ďalšej práci Praktischer Idealismus28, kde naznačuje, že „človek budúcnosti bude zmiešanej rasy. Rasy a triedy dneška postupne zmiznú a eurázijsko-negroidná rasa budúcnosti, zovňajškom podobná starovekým Egypťanom, nahradí diverzitu národov i diverzitu jednotlivcov.“ 29
Politici svojho času Kalergiho počúvali a americké banky i iné fondy financovali jeho projekty. Neviem, či nejaká učebnica politológie Kalergiho spomína, ale vidíme, že jeho myšlienky sú hlavnými princípmi dnešnej EÚ. Myšlienky, že národy Európy by sa mali zmiešať s Afričanmi a Ázijčanmi, úsilie, aby bola zničená naša identita a vytvorená jedna miešanecká rasa, sú základom všetkých politík, ktoré si kladú za cieľ ochraňovať menšiny. Nie z nejakých humanitárnych dôvodov, ale kvôli nariadeniam vydaným bezohľadným režimom, ktorý tajne pripravuje najväčšiu genocídu v histórii. Na jeho počesť existuje aj Coudenhove-Kalergiho európska cena, ktorá sa udeľuje Európanom, ktorí vynikli v podpore tohto zločinného plánu. Medzi ocenenými touto cenou je napr. Otto von Habsburg, Helmuth Kohl, Ronald Reagan, Sandro Pertini, či Angela Merkelová.30
Všetko, čo sa dnes deje, ukazuje, že Kalergiho plán sa realizuje. Čelíme fúzii Európy s tretím svetom. A zmiešané medzirasové manželstvá vytvárajú každý rok tisíce ľudí „Kalergiho deti“. A tak sa Európania učia zriecť svojho pôvodu, svojich národných identít. Je nevyhnutné čeliť týmto klamstvám, a každý by mal otvoriť oči a zbadať, že európska integrácia predstavuje genocídu pôvodného obyvateľstva. Nemáme inú možnosť, alternatívou je národná samovražda.“31
Taliansky novinár Antonio Socci v roku 2012 pripomenul jedného sovietskeho disidenta, vtedy už zosnulého, Vladimíra Bukovského,32 ktorý si v roku 2000 dovolil prirovnať Európsku úniu k ZSSR. 33 Európska únia sa po rusky povie Евросоюз.
„Takmer 50 rokov,“ povedal vtedy Bukovský, „sme žili vo veľkom nebezpečenstve pod Sovietskym zväzom, krajinou agresora, ktorá chcela vnútiť svoj politický model celému svetu. Niekoľkokrát v živote som zažil nenaplnený sen o páde ZSSR. Potom sme sledovali, ako sa toto zviera zvíja a umiera pred našimi očami. Ale namiesto toho, aby sme sa z toho tešili, išli sme cestou vytvorenia ďalšieho monštra. Toto nové monštrum je nápadne podobné tomu, ktoré sme práve pochovali.“ Takto sa vyjadril o Európskej únii a dodal: „Kto vládol v ZSSR? Pätnásť ľudí, nikým nevolených, ktorí volili sami seba navzájom. Kto riadi EÚ? Dvadsať nevolených ľudí, ktorí sa vyberajú spomedzi seba sami“. „Ako vznikol ZSSR? Hlavne vojenskou silou, ale aj prinútením republík zjednotiť sa s finančnou hrozbou, čím sa ekonomicky vystrašia. Ako vzniká EÚ? Núti štáty republiky, aby sa zjednotili tiež pod finančnou hrozbou.
Podľa oficiálnej politiky ZSSR národy neexistovali, existovali len „sovietski občania“. Ani EÚ nechce národy, chce len tzv. „Európanov“. Teoreticky mala každá republika ZSSR právo odtrhnúť sa. V praxi ale neexistoval žiadny postup, ktorý by toto umožňoval. Nikto nikdy nepovedal, že nemôžete opustiť Európu. Ale ak by sa z toho niekto pokúsil dostať, zistí, že postup neexistuje“.
No, ako vidíme, Veľká Británia do dokázala. Bukovský napísal aj knihu Európska únia, nový ZSSR?, ktorá vyšla v Monaku.34 Okrem iného tam píše: „Rovnakým spôsobom ako ZSSR, Cоюз нерушимый республик свободных, ako to hlásala sovietska hymna, bol kedysi vytvorený, aby priniesol ľudstvu šťastie, aj nový hegemón EÚ sa o toto naoko usiluje. EÚ, ako jej sovietsky predchodca, tiež hlása pekné princípy slobody, pokroku, či ľudských práv. A používa tiež tie isté argumenty, aby zabezpečila svoju večnosť a diskreditovala každú kritiku.“ S podpornými argumentmi nám Bukovský v plnej nahote odhaľuje ako pod vplyvom socialistických ideí a vodcov, sa EHS transformovalo z jednoduchej hospodárskej únie na nové byrokratické monštrum podľa tých istých princípov, na ktorých bol založený Sovietsky zväz.“
O Bukovskom a jeho mienke o EÚ písal v roku 2012 aj jeden malý katolícky, farský časopis Il Mantice v obci Vanzaghello neďaleko Milána.35 Rozhovor s Bukovským v tomto časopise spomína inú knihu, ktorú Bukovský napísal spolu s Pavlom Stroilovom v roku 2007, 36 kde na základe dokumentov zo sovietskych archívov z roku 1992 píše o plánoch ako transformovať EÚ na Zväz socialistických republík vo všetkom identických s bývalým Sovietskym zväzom. 37
A posledný útok mocných vládcov Európskej únie je nátlak prijať všade Istanbulský dohovor. To by bolo na samostatnú prednášku. Ale predsa aspoň niečo k tomu: Plný názov ID znie: Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Zbežné prelistovanie dokumentu človeku veľa neprezradí, ale je tam jedna veľmi vážna vec, totiž definícia rodu, ktorý je podľa tohto dokumentu: „Súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“.38 Doteraz sme mali rody iba dva: mužský a ženský a v gramatike (slovenskej, nemeckej, ruskej, latinskej) aj stredný. Inými slovami: „Text Dohovoru úplne popiera prirodzené biologické rozdielnosti, ktoré existujú medzi mužským a ženským pohlavím, lebo prirodzené rozdiely medzi mužom a ženou sa pokladajú čisto za spoločenský výtvor („social construct“), ktorý je ľudstvu nanútený tradíciou. Moderný človek si vraj má slobodne môže vybrať a určiť svoju pohlavnú identitu. Vedie to až k takým absurdnostiam, že muž, ktorý sa „slobodne rozhodne“, že je ženou, môže na olympijských hrách súťažiť ako žena, preobliekať sa v ženských šatniach, a keď ho potreba núti, ísť do ženského WC.
Toto liberálne evanjelium je nielen urážkou zdravého rozumu, ale aj útokom na kresťanskú vieru, ktorá učí, že človek bol stvorený na Boží obraz a bol natrvalo stvorený ako muž, alebo žena.“39
Kriticky sa vyjadril a varoval pred genderizmom aj pápež Benedikt XVI. už v roku 2012: „Rod (gender) nie je podľa tejto filozofie prirodzenou danosťou, ktorú by mal človek prijať a osobne naplniť zmyslom, ale ide o sociálnu rolu, pre ktorú sa slobodne rozhoduje. Hlboký klam tejto teórie i antropologickej revolúcie, ktorá sa v nej ukrýva, je evidentný. Človek popiera, že by jeho prirodzenosť bola daná jeho telesnosťou a tvrdí, že si ju sám môže tvoriť…. Človek tak popiera vlastnú prirodzenosť. … Tam, kde sa popiera Boh, tam sa stráca aj dôstojnosť človeka. Kto teda bráni Boha, bráni aj človeka.“40
Vecné pripomienky k ID dobre spracoval aj napr. Patrik Daniška,41 ktorý ich zverejnil na stránke Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku. Slovenský dohovor za rodinu organizoval aj petíciu42 , aby sa ID neratifikoval a aby vláda SR stiahla spod neho svoj podpis. V petičnom výbore bol aj kňaz vdp. Marián Kuffa, ktorého poznáte iste aj z mnohých osobných stretnutí alebo z prednášok, ktoré sú na youtube. Mám tu niečo z Kuffovho stanoviska zo 16. februára 2020: „Prijatím Istanbulského dohovoru by okrem iného náš národ stratil aj svoju suverenitu. Rozhodovali by o nás v zásadných veciach cudzí – „genderoví“ ľudia, ktorých náš národ nevolil a ktorí sú zásadne proti kresťanským hodnotám. Takým je napríklad už v súčasnosti existujúci výbor Grevio – ktorý má podobné právomoci a imunitu, ako mali v nedávnej minulosti Gestapo a KGB a ktorých tiež v tom čase nebolo možné za ich podlé skutky na ľuďoch vziať na zodpovednosť.“ 43
Dnešná Európa sa žiaľ zriekla a to priam pred našimi očami svojich kresťanských koreňov, zásad a minulosti. Dejiny 20. storočia, dnes máme za sebou už i prvých 23 rokov 21., nám pravdivo ukazujú, že humanizmus bez Boha alebo proti Bohu je odsúdený na neúspech.
Dnes zbierame plody rozhodnutia politikov Európskej únie, že v Ústave EU nie je spomenutý Boh ani kresťanstvo. A preto vidíme, že to všetko stojí na hlinených nohách. Ako Babylonská veža. A už naši otcovia vedeli, že bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.
Bez zodpovednosti pred Bohom, ktorej nikto neunikne a bez náboženského spojenia človeka s Bohom, existuje síce ako-taká sloboda, ktorá ale môže viesť až k strate všetkých noriem, k anarchii i k vojne aj medzi štátmi a národmi. Etika bez zakotvenia v Bohu zostáva len vecou dohody a politici, Božím ľudom delegovaní vo voľbách, ju môžu meniť podľa svojich záujmov. A aj to robia a my sa na to len bezmocne dívame.
Za tie roky jasne vidíme, že tých nevýhod EÚ je viac ako výhod. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ale tá je aj v našich rukách.
ThDr. Ján Košiar na konferencii SLOVEXIT 2023 – Banská Bystrica 27. máj 2023
8 Ecclesia in Europa – Cirkev v Európe. Posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II., Katolicka cirkev na Slovensku, č. 24.
9 O pripravovanej európskej ústave sa Ján Pavol II. vyjadril aj veľmi konkrétne a vyjadril svoje sklamanie nad textom navrhovanej ústavy Európskej únie, ktorú schválili predstavitelia EÚ 19. júna a ktorá vôbec nespomína kresťanské korene nášho svetadielu. Nemôžeme sa oddeliť od našich koreňov… V posledných mesiacoch sa intenzívne pracovalo na redakcii novej Európskej ústavy, ktorej definitíva verzia bude schválená na medzivládnej konferencii v októbri tohto roku. Aj Cirkev cíti, že musí dať svoj príspevok k tejto dôležitej úlohe, ktorá sa týka všetkých zložiek európskej spoločnosti. Okrem iného Cirkev pripomína, že Kresťanstvo totiž tvorí v zložitých dejinách Starého kontinentu, ústredný a charakteristický prvok, ktorý sa upevňoval na základe klasického dedičstva a rozličných príspevkov, ktoré priniesli etnicko-kultúrne prúdy, striedajúce sa v priebehu stáročí. Možno teda povedať, že kresťanská viera utvárala kultúru Európy, spojila sa v jedno s jej dejinami a napriek bolestnému rozdeleniu medzi Východom a Západom, sa kresťanstvo stalo náboženstvom samotných Európanov. Jeho vplyv ostal významný aj v modernej dobe i v súčasnosti, napriek silnému a rozšírenému javu sekularizácie. Cirkev vie, že jej záujem o Európu pramení z jej samotného poslania, lebo Cirkev chráni evanjelium, podporuje a rozvíja tie hodnoty, ktoré dosiahli, že európska kultúra sa teší všeobecnej úcte. Toto dedičstvo sa nesmie stratiť. Naopak, novej Európe je treba pomôcť, „aby sa budovala tak, že opäť oživí svoje kresťanské korene, z ktorých vyrastala.“ Ján Pavol II. osobitne prosil Pannu Máriu, Matku nádeje, aby bdela nad Cirkvou a nad zodpovednými predstaviteľmi národov; aby sa ujali výstavby spoločného domu, v ktorom sa bude ctiť dôstojnosť a právo každého človeka. Porov.: Ján Pavol II. sklamaný euroústavou bez kresťanstva: Anjel Pána 20. Júna 2004; online tkkbs.sk/view.php cisloclanku=2004062114.
12 Ignorovali sa všetky prejavy kultúrnych, politických i náboženských predstaviteľov, tiež aj všeobecne uznávaná najvyššia duchovná autoritu pápeža Jána Pavla II., mnohých katolíckych biskupov a predstaviteľov kresťanských cirkví, ako aj viacerých členských štátov EÚ. Odsúhlasili text preambuly, ktorý je v ostrom protiklade tak s dvetisícročnými dejinami, ako aj s nimi vytvorenými duchovnými hodnotami európskych národov. (Prof. MILAN S. ĎURICA vo Vatikánskom rozhlase 21. júla 2003.)
13 Samotnému vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie predchádzali niekoľkoročné tzv. predvstupové rokovania. Prístupová zmluva Slovenskej republiky s EÚ bola podpísaná 16. apríla 2003, 1. júla 2003 bola schválená v parlamente. 16. a 17. mája 2003 sa v tej veci konalo aj referendum, ktoré bolo doteraz ako jediné u nás úspešné. Do EÚ Slovenská republika vstúpila 1. mája 2004.
14 I DA MAGLI: Contro l’Europa. Tutto quello che non vi hanno detto di Maastricht. Milano : Bompiani, 1997; La dittatura europea. Mentre l’Unione mostra la sua inutilità, la politica tace. La più irriducibile avversaria di Maastricht racconta le storie, i dati, le testimonianze, di come il sogno comunitario ci stia togliendo la libertà. Collana Futuro passato. Milano : BUR, 2010.
15 BENEDETTO XVI.: Che cos’è il Cristianesimo. Milano : Mondadori, 2023, 204 s. 16 Ústava NSR z 23. mája 1949..
17 Che cos’è il Cristianesimo, s. 155.
18 Zmluva o Ústave pre Európu nebola ratifikovaná. Francúzsko a Holandsko ju odmietlo a koncom jari 2005 sa začalo „obdobie reflexie!. Cieľom bolo znovu spojiť občanov s európskym projektom a rozhodnúť o ďalšom osude Ústavy. To, že Ústavu odmietli dve zakladajúce krajiny EÚ, vyvolalo v Únii šok. Hlavným cieľom obdobia reflexie bolo dať krajinám viac času na diskusiu o Ústave a jej ratifikáciu. V decembri 2009 podpísali všetky členské krajiny Únie Lisabonskú zmluvu, ktorá vzišla z neúspechu pripravovanej Ústavnej zmluvy, „obdobia reflexie“ a diskusií o budúcnosti Európskej únie. Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísaná 13. decembra 2007 s účinnosťou od 1. decembra 2009, je poslednou zmluvnou úpravou fungovania EÚ. Zmluva rieši inštitucionálne zmeny, politik EÚ a posilňovanie demokracie; online Európska ústava.
19 V prípade Slovenska by sa mohlo stať, že Európsky parlament vysloví dôveru európskej vláde a bude spoločne s európskou vládou implementovať zákony a nariadenia, napríklad aj v oblasti migračnej politiky, registrovaných partnerstiev alebo daní. Ak sa nezmenení tento súčasný nastavený politický kurz, môžu sa „Spojené štáty európske“ stať o pár rokov realitou. Musíme si položiť otázku, či sa nájdu na európskej a národnej úrovni takí politici, ktorí budú presadzovať spoluprácu suverénnych národných štátov s tým, že vrátia väčšinu kompetencií späť do rúk členských štátov Európskej únie, pričom ich spoločným cieľom bude len ekonomická a bezpečnostná spolupráca“. Pozri MATEJ MINDÁR: Zvyšky slovenskej suverenity sa otriasajú. In: SNN, 2019; online Zvyšky slovenskej suverenity sa otriasajú | Slovenské národné noviny.
21 Podľa prof. Jaroslava Chovanca ich bolo 20. Pozri tu: JAROSLAV CHOVANEC : Ústava SR – pojem, vznik, štruktúra a novelizácia. In: Štát a právo, s. 134 – 146. Dostupné online: umb.sk/app/cmsSiteAttachment.php?-ID=6950.
31 RICCARDO P ERCIVALDI: Legálna genocída alebo Kalergiho plán. In: Kultúra, roč. 21 (2018), č. 5, s. 12. 32 Vladimír Konstantinovič Bukovský (Владимир Константинович Буковский (1942– 2019) ruský politický aktivista, neurofyziológ a spisovateľ. V 60. a 70. rokoch 20. storočia bol známym disidentom, ktorý kritizoval politické zneužívania psychiatrie vo ZSSR. Dvanásť rokov strávil Gulagu a v psychiatrických liečebniach. V roku 1971 sa mu podarilo prepašovať na Západ dokumentáciu o zneužívania psychiatrie. Tieto na Západe zverejnené materiály vyvolali prudkú reakciu odbornej verejnosti a Sovietsky zväz potom od niektorých kritizovaných praktík ustúpil. Po vyjednávaní medzi ZSSR a USA Bukovský bol 18 decembra 1976 vymenený za čílskeho politického väzňa, generálneho tajomníka Komunistickej strany Čile, Luisa Corvalána. Ten bol vo väzení po zvrhnutí komunistickej vlády Salvadora Allendeho Pinochetom v roku 1973. Bukovský žil potom v Cambridge vo Veľkej Británii, kde zomrel 27. októbra 2019. V roku 2007 súhlasil s kandidatúrou na prezidenta Ruskej federácie vo voľbách, ktorá boli v roku 2008. Volebná komisia ho však vyradila, lebo posledných desať rokov nežil v Rusku. (Vladimir Bukovsky - Wikipedia ).
34 V LADIMIR BUKOVSKY : L’Union européenne, une nouvelle URSS? Monaco: Du Rocher éditions, 2015. 181 s.
35 Il piano segreto per far diventare L’Europa come l’Unione Sovietica. In: Il Mantice, roč. 18, č. 46, 30. decembra 2012, s. 4-5.
36 Unione Europea delle Repubbliche Socialiste Sovietiche. Milano: Spirali, 156 s.
37 Tohto pána farára (don Armanda Bosaniho) z Vanzaghella som osobne poznal, iste ešte žije, rok narodenia 1953. Všimli si ho aj veľké talianske médiá nedávno aj vďaka jeho kritike povinného očkovania proti covidu.
38 Článok 3 písm. c) Istanbulského dohovoru.
39 F RANTIŠEK VNUK: Úvodné slovo. In: ANTON ČULEN: Orol zo žakovskej fary. Bratislava: Aliancia za nedeľu – Slovensko, o. z. v spolupráci s VSSS Bratislava, 2020, s. 5-6.
42 Petícia SDZR v r. 2015 žiadala: „My, občania SR, podporujeme odstraňovanie násilia na ženách bez diskriminácie obetí, a preto Vás ako zástupcov Národnej rady SR a vlády SR vyzývame, aby ste oznámili Rade Európy, že Slovenská republika sa nehodlá stať zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru a tak „vzali späť“ podpis zástupcu nášho štátu pod diskriminačným a rodovo ideologickým Istanbulským dohovorom a v žiadnom prípade ho neratifikovali. Každá obeť násilia si zaslúži rovnakú ochranu! Odmietame rodovú ideológiu, ktorú chce vnútiť Istanbulský dohovor do škôl. Nikto nemá právo experimentovať na našich deťoch. Muž je muž a žena je žena, lebo sa takí narodili. Rod si nevyberám podľa toho ako sa cítim. Ideológia, ktorá sa tvári, že pohlavie môžem mať opačné ako rod, je vedecky je nezmyselná, pretože rod nie je len „súbor rolí“ či „sociálny konštrukt“, ktorý nemá súvis s biologickým pohlavím. Odmietame, aby sa naše deti na všetkých stupňoch škôl učil i tzv. „nestereotypným“ rolám. Odmietame snahu vykoreniť tzv. „stereotypné“ roly a odstraňovať tradície založené na stereotypných rolách mužov a žien. Stereotypy nie sú vždy niečo zlé. Sme presvedčení, že všetky obete násilia a týrania vrátane týraných žien si zaslúžia, aby im štát reálne pomáhal a nemíňal prostriedky na zbytočné kampane za prijatie Istanbulského dohovoru.“; studnickapozba.sk/…ntent/uploads/2015/10/peticny_harok_sdzr_final.pdf.
EU--pôvod vedenie tejto grupy spočíva vo fašistických predkov,,,konkretne schwab ľajnová,,JE ZAUJIMAVE že fašistický pôvod vrcholných predstaviteľov EU nikomu nevadí,,,,,,,,,EU vám berie slobodu
