Svätý ...D O M I N I K ...G U Z M Á N...-zakladateľ rádu dominikánov.../kazateľov/ -sviatok 8.august
Sv. Dominik Guzmán, zakladateľ rádu Dominikánov,1172-1221,sviatok 8.august
Žil v dobe ako aj sv.František,obaja založili významné rehole,ktoré mali pomôcť a zachrániť evanjeliový život cirkvi.Sv.František staval na chudobe,pokore a láske k prírode...Sv.Dominik zase na učenosti,vzdelanosti a pastorácii,hlavne proti vtedajším bludným smerom Albigéncov,ktorí mali niektoré zásady priamo z evanjelia,,,ale celkovo sa dostali do extrémov,ktoré narušovali ľudskú existenciu /zákaz manželstiev,prísny zákaz požívania mäsa, mlieka,vajec,syra -produktov pohlavného styku u zvierat/.Jesť sa mohli len ryby....Sv.Dominik zasvätil svoj život obracaniu bludárov ako ich obrane katolickej cirkvi proti nepriateľom...
Ježiš Kristus stará sa o svoju sv. cirkev každého času a posiela jej na pomoc horlivých a neohrožených apoštolských mužov, ktorí stálou svojou vieru, skvelými cnosťami a neunavenou prácou mnohé zlé napravujú. V dvanástom storočí, v ktorom počas križiackych vojen veľká nákaza mravov v Európe panovala a mnohé bludy šíriť sa začali, vyvolil si Boh sv. Dominika, aby svoje pozemské kráľovstvo milosťou svojou znovu oživil.
Sv. Dominik narodil sa roku 1170 v dedine Calaruega, v biskupstve Osme, vo Španielsku. Jeho otec menoval sa Felix a pochádzal zo staroslávnej rodiny Guzmanov, ktorá ešte dnes v Španielsku veľkej cti požíva. Jeho matka bola Anna Janka z Azy, ktorej Boh pred narodením synovým jeho budúcu slávu zjavil, keď sa jej prisnilo, že porodila psa, ktorý mal v ústach lúč a celý svet ňou zapálil. Jeho slávny život neskôr objavil, čo tento hmlistý obraz znamenať mal.
Caleruega je obec v španielskom autonómnom spoločenstve Kastília a León , v provincii Burgos . Leží južne od Burgosu a asi 175 kilometrov od Madridu . Žije tu 415 obyvateľov.
Obec bola založená medzi rokmi 912 a 1085 a od začiatku bola obohnaná hradbami. V roku 1207 tu bol postavený kláštor mníšok dominikánskeho rádu , ktorý tu stojí dodnes. Narodil sa tu svätý Dominik de Guzmán . Žila a zomrela tu aj jeho matka, blahoslavená Jána z Azy a brat, blahoslavený Mannes Guzmán .
Akonáhle sv. Dominik svoje učenie dokončil, bol za kňaza vysvätený. I držiaval verejné prednášky o sv. Písme a kázaval tak horlivé, že mnohí zatvrdelí hriešnici sa obrátili. Biskup Don Diego sriadil r. 1198 v Osme kapitulu a povolal za kanonika sv. Dominika. A sluha Boží bol tu takým nábožným, že si o ňom ľud rozprával, ako ustavičným modlením vykľačal kolenami mramor v kostole. Najviac dojímalo jeho útle srdce nešťastie hriešnikov a núdznych, za ktorých modlil sa neprestajne.
Pápež Innocenc III. pochválil ich horlivosť a dovolil osmaskému biskupovi, aby za dva roky vo Francúzsku sa pobavil a pravé učenie Kristovo kacierom ohlasoval. Roku 1205 prišli biskup Diego so sv. Dominikom pešky, bez peňazí a sluhov, ako opravdiví apoštolovia do mesta Montpellieru a začali vo svojej chudobe, sebazapieraní a pokore pracovať na obrátení kacierov, ktorí katolíckemu kňažstvu bohatstvo a rozkoše vytýkali.
Raz mu riekli kacíri, keď hádal sa s ich vodcom: «Nie slovo, ale skutok nech rozhodne! Oba hoďte svoje spisy do ohňa. Čí spis nezhorí, ten bude naším učiteľom pravdy.» Hodili spis kacírov do ohňa, i hneď zhorel. Trikrát hodili potom spis Dominikov do plameňov, ale nebol porušený. No, kacíri títo boli v blude takí zarytí, že sa neobrátili a len jeden z nich navrátil sa do lona sv. cirkve a oznámil tento zázrak svetu.
Katolíci rozhnevali sa a gróf z Montfortu napadol dňa 12. septembra roku 1213 zúrivých kacírov a porazil ich v krvavej bitke úplne. Sv. Dominik modlil sa za poblúdených, a pracoval. Keď videl, že bludári kazia najmä ženskú mládež, založil v Prulliane kláštor pre mníšky, v ktorom dcéry chudobných šľachticov vychovávané boli. Keď videl, že Boh požehnáva prácu jeho a spolupracovníci pochopili svoju úlohu, uzavrel, že založí kazateľský rád.
Šestnásť spoločníkov, ktorí pripojili sa boli k nemu, utvrdili ho v tomto predsavzatí. Za stanovy rádu vzal tie predpisy, ktoré sv. Augustín pre spoločenský svätý život ustanovil. Sv. Dominik pridal k nim ešte niektoré pravidlá sv. Norberta. A tak predpísal svojim učeníkom popri cvičení sa v pokáni a v pôstoch najväčšiu mlčanlivosť a opovrhovanie každým majetkom, a pripravoval ich za učiteľov sv. evanjelia, aby slovom i príkladom kráľovstvo Božie medzi ľudom šírili.
Roku 1217 išiel sv. Dominik do Ríma, kde pápež Honorius III. chrám sv. Sixta jeho rádu daroval. Jedného dňa modlil sa sv. Dominik v chráme sv. Petra a Pavla; i mal tam videnie. Videl na nebi Spasiteľa, ako by rozhnevaný tri kopije na zem hádzať chcel. Pred Neho predstúpila Panna Maria a priviedla k Nemu dvoch mužov, skrze ktorých kázanie a bohumilé účinkovanie mal napraviť sa zkazený svet a odvrátiť hnev Boží.
V jednom z nich poznal sv. Dominik seba, druhý bol mu neznámy. Na druhý deň uzrel sv. Dominik v kostole muža, ktorý bol podobný tomu druhému. Hneď pristúpil k nemu a zvolal: «Ty si môj súdruh; budeme bojovať spolu za vec Božiu!» I rozprával mu, čo v noci v chráme videl. Bol to sv. František z Assisi, ktorý tiež od Boha povolaný bol, aby svoj bohumilý rád založil.
Sv. Otec Honorius vymenoval sv. Dominika za učiteľa bohoslovia ku svojmu boku, pod menom «magister sacri palatii», ktorého úradu prv nebolo. A sv. Dominik konal svoj úrad horlivé. Vyučoval sluhov pápežských vo sv. náboženstve, kňazom prednášal teoógiu, v chráme sv. Petra ohlasoval slovo Božie a láskavé karhal nemravníkov. Veľké množstvo ľudu shromažďovalo sa vždy na jeho horlivé kázne.
Jedna matka, menom Guta Dona, navrátila sa z jeho kázne domov, i našla svoje nemluvniatko v kolíske mrtvé. Vzala ho na ruky a s plačom položila ho v chráme Sixtinskom k nohám sv. Dominika. Svätý, pohnutý jej žiaľom, modlil sa skrúšene nad zomrelým nemluvniatkom. A keď ho požehnal sv. krížom, ožilo dieťa. Ľud začal ho zvelebovať a svätý bol ešte pokornejším. Z Ríma odišiel do Francúzska a Španielska, kde ponavštevoval kláštory svojho rádu.
Keď cestoval, hovoril často k bratom: «Iďte trochu napred, i nechajte ma myslieť na Pána.» Dominikán Jordánus, ktorý s ním často jednal, píše: «Ráno venoval veselej mysli, slzy zanechal na večer, deň obetoval bližnému, noc Bohu.» Vo svojej vlasti založil prvý svoj kláštor v meste Seville. Roku 1220 sriadil sv. Dominik prvé všeobecné zhromaždenie svojich bratov.
Roku 1221 povolal sv. Dominik druhé valné zhromaždenie bratov rádu do Bolone. Rád jeho podelený bol už na osem provincií, ktoré šesťdesiat kláštorov tvorilo. Jeho bratia boli zašli už i do Maroka v Afrike, do Švédska, Norska a Írska. Často vysielať musel mladých mníchov do ďalekých krajín a źveroval im ťažký a veľký úrad.
A keď oni poukazovali na svoje malé schopnosti, riekol: «Iďte, buďte všemožne užitočnými, napomínajte každého k pokániu; horlivé, ale s láskavosťou karhajte hriešnikov: Boh požehná vašu prácu a nebude vám nič chybovať.» A oni išli v mene Božom do práce a stali sa cnostnými mníchami, učenými bohoslovcami a apoštolskými kazateľmi. Sv. Dominik svietil svojím svätým a pokorným životom svojim učeníkom.
Keď raz peši cestoval z Milána do Bolone, rozhorúčený vstúpil do kostola a celú noc sa tam modlil. Ráno zachvátila ho prudká zimnica, ktorá uložila ho na smrteľné lôžko. Vyspovedal sa z celého svojho života a prijal sv. sviatosti zomierajúcich veselou mysľou.
Zarmúteným bratom riekol: «Zanechávam vám svoje dedictvo: lásku, pokoru a chudobu. Kto túto pozostalosť prijme, ten bude spoludedičom mojím pri delení kráľovstva nebeského. Môj odchod od vás, drahí bratia, nech vás nezarmucuje. Tam, kam teraz odchádzam, budem vám úžitočnejším, než tu na zemi.» Bratia modlili sa: «Príďte na pomoc, anjeli Boží, vezmite dušu jeho a zaneste ju pred tvár Božiu!»
Poučenie.
Keď krstili sv. Dominika, uzrela jedna nábožná žena na jeho čele skvejúcu sa hviezdu. Boh poukázal týmto znamením, že svätý stane sa skvelou hviezdou, ktorá celú cirkev osvieti. A sv. Dominik svietil už v útlej mladosti nábožnosťou a láskou ku kajúcnosti. Neskôr osvecoval celú zem ohňom Božej lásky skrze svoje horlivé kázne a najmä založením svojho kazateľského rádu.
I dnes pôsobí ohlasovanie slova Božieho veľmi blahodarne vo sv. cirkvi, ako skrze jeho učeníkov, tak skrze iných kazateľov. Keď za našich časov rozsievané semä slova Božieho málo ovocia donáša a v srdciach ľudských požehnane nepôsobí, kto je na príčine? Slovo Božie dozaista nie; veď je ono to samé, ktoré sv. Peter ohlasoval a ktorým raz tritisíc ľudí obrátil. Ani kazatelia nie sú toho príčinou, lebo moc slova Božieho nezávisí od hodnosti, lebo nehodnosti kazateľovej.
Kazateľ je posol, ktorý ti slovo Božie ohlasuje. Nerozmýšľaj, či kazateľ vládne prijemným hlasom, či vládne krásou reči a obrazov; jeho slová sú rozkaz Boží a to dostačuje, aby si bol poslušným. Navštevuj ochotne a usilovne chrám Boží, kde hlása sa slovo Božie; i mysli si, že je to možnno posledná milosť, ktorú ti Boh preukazuje, aby ťa na cestu cnosti napravil. Slovo Božie je to tajomomné semeno, o ktorom Ježiš Kristus vo sv. Evanjeliu hovorí.
Sv. Lukáš píše (11): «Blahoslavení sú tí, ktorí slovo Božie slyšia a zachovávajú.»
Modlitba.
Svätý Dominik Guzmán (* okolo 1172 – 1173, Caleruega, Španielsko – † 6. august 1221, Bologna, Taliansko) bol kastílsky rímskokatolícky kňaz a teológ, odporca albigéncov, zakladateľ dominikánskej rehole. So sv. Dominikom sa spája vznik ruženca.
Dominik sa narodil približne v rokoch 1172 až 1173 v obci Calaruega v Kastílii. Študoval teológiu a filozofiu na vtedy slávnej palencijskej škole. Už počas štúdií preukazoval veľkú zbožnosť. Po štúdiách sa pridal ku kapitule pri katedrále v Osme, ktorá ho neskôr zvolila za podpriora.
Okolo roku 1206 začal rozvíjať medzi albigéncami kazateľskú činnosť v okolí mesta Toulouse. Za jeho úspechom stál hlavne príklad evanjeliovej chudoby a dialóg – v tom čase nový prvok evanjelizácie. Pápež Inocent III. túto formu šírenia viery pre dobré výsledky svätého Dominika schválil.
V roku 1206 založil ženský kláštor v Prouille, ktorý mal slúžiť ženám na vzdelávanie a prípravu a kazateľom na pomoc a v prípade potreby aj ubytovanie. V tom čase tiež vytvoril základ pre budúcu rehoľu, keď založil prvé konventné bratstvo.
Zomrel 6. augusta 1221 v Bologni. Svätorečil ho pápež Gregor IX. 3. júla 1234.
Dominik Guzmán
zakladateľ Rehoľe kazateľov (dominikánov)
Maľba svätého Dominika od bl. Fra Angelica
Biografické údaje
Narodenie
okolo 1172 – 1173
Caleruega, Španielsko
Úmrtie
6. august 1221
Bologna, Taliansko
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa
Rehoľa kazateľov (OP)
(dominikáni)
Kňaz
Kňazská vysviacka
?
Svätec
Kanonizácia
3. júl 1234
Gregor IX.
Sviatok
8. august
V cirkvách
katolícka
Atribúty
dominikánsky habit
Albigénstvo alebo katarstvo bolo prvé veľké stredoveké kacírske hnutie na Západe, ktoré malo nadnárodný charakter, nebolo viazané na meno určitého kazateľa a v rôznych krajinách malo rôzne mená. Prívrženci albigénstva sa volajú albigénci (alebo zastarano albigenskí) resp. katari.
Názvy na albig- sú odvodené z mesta Albi v južnom Francúzsku, kde bolo jedno z ich najväčších centier, názov katari pochádza z gréckeho καθαρός – katharos, čo znamená čistý, v tomto prípade dokonalý. Pôvodne tak boli označovaní iba albigénski učitelia a predáci, ale čoskoro sa rozšírilo ako označenie pre všetkých prívržencov hnutia. Z tohto slova je odvodený aj slovenský výraz kacír.
K prvému zaznamenanému prepuknutiu herézy došlo v Porýní v rokoch 1143 – 1144. Ako informuje premonštrátsky prepošt Everwin zo Steinfeldu, prívrženci herézy sa delili na tri stupne: poslucháčov, veriacich a vyvolených. Prestup z najnižšieho stupňa k veriacim a od veriacich k vyvoleným zaisťovala ceremónia vkladania rúk a systém skúšok. Skupina odmietala piť mlieko, požívať čokoľvek, čo bolo následkom sexuálneho spojenia, a odmietali manželstvo. Pri každom dennom jedle svoje potraviny a nápoje „posväcovali“ Otčenášom. Súčasne tvrdili, že ich viera siaha až do doby mučeníkov a že stúpenci ich viery sú v Grécku (t. j. v Byzancii) a v niektorých ďalších krajinách. To nasvedčuje tomu, že albigénci boli inšpirovaní bogomilstvom, herézou z Balkánu a Byzancie.
Katarstvo vo Francúzsku
Je pravdepodobné, že juhofrancúzske katarstvo vzniklo ako „evanjelická heréza“, teda ako jednostranné zdôraznenie niektorých životných stránok novozákonnej zvesti. Čoskoro do neho však boli prenesené mnohé prvky bogomilstva, zvlášť dualistický pohľad na svet a dôraz na prísnu askézu. Katarstvo tieto prvky prevzalo zrejme po polovici 12. storočia, kedy z Byzancie utekali na západ v niekoľkých vlnách bogomilovia, keď na nich tvrdo doľahlo prenasledovanie cisára Manuela Kommena (1143 – 1180). Rovnako tak bolo bogomilské ponímanie viery prenášané do Flámska a do Francúzska počas druhej križiackej výpravy. Katarské hnutie sa rozšírilo v grófstve Toulouse a v okolí mesta Albi a rýchlo zapúšťalo korene v hospodársky prosperujúcich krajoch Lombardska, Provensálska, Languedocu, Flámska a Porýnia. Jeho rozšírenie súviselo s odporom vidieckej šľachty voči hospodárskym nárokom cirkvi. Na treťom lateránskom koncile roku 1179 sa cirkev dovolávala proti albigénskym hrubého násilia:
„Aj keď sa cirkev na radu svätého Leva uspokojuje kňazským súdom a nesiaha ku krvavým popravám, musí sa predsa utiecť o pomoc k svetským zákonom a dožadovať sa zastania kniežat, aby strach pred časným trestom dohnal ľudí k užívaniu duchovných liekov. Pretože sa teda rýchlo rozmohli v Gaskónsku, v okolí Albi, Toulouse a inde kacíri, ktorých jedni nazývajú katarmi, druhí patarínmi a tretí paulikiánmi, a pretože tam všade verejne hlásajú bludy a snažia sa získať na svoju stranu prostých poslucháčov, prehlasujeme ich za vyobcovaných z cirkvi a aj s ich ochrancami a prechovávačmi. Všetkým nariaďujeme, aby sa s nimi prestali stýkať. Ak zomrú vo svojom hriechu, nech za nich nie je slúžená omša a kresťanský pohreb buď im odopretý.“
Katarská viera
Katarstvo bolo prísne asketické. Pokiaľ sa veriaci chcel stať „dokonalým“, teda dosiahnuť najvyšší stupeň v albigénskej hierarchii, musel preukázať svoje schopnosti viesť život „dokonalého“ ročnou skúškou. Počas nej musel zachovávať každý pondelok, stredu a piatok pôst, vykonať vo všetkých troch obdobiach pokánie iba o chlebe a vode a po celý čas sa zdržať produktov pohlavného styku: mäsa, mlieka, vajec a syra. Jedinú výnimku z tohto prísneho pravidla predstavovala konzumácia rýb, o ktorých katari verili, že nie sú plodom pohlavného styku, ale vody samej. Všetok sexuálny kontakt bol samozrejme zakázaný, najmä v posledných obdobiach hnutia, kedy bol prísne zavrhovaný aj najnevinnejší fyzický kontakt medzi mužom a ženou. Ak bol kandidát na „dokonalého“ ženatý, musel svoju partnerku opustiť, ak nebol, bolo pravidlom dodržiavať celoživotný celibát. Potom ako kandidát dosiahol status „dokonalého“, viedol nový život, v ktorom prísne dodržiaval všetky predpísané pravidlá, a ktorý bol oveľa tvrdší ako obdobný život väčšiny katolíckych asketických rádov, lebo nekompromisná katarská teológia nepripúšťala nápravu chýb žiadnymi prostriedkami, akými boli katolícka spoveď, ľútosť a pokánie. Navyše všetky priestupky boli hodnotené rovnako, preto napr. požitie vajíčka bolo rovnako závažné ako dopustenie sa krádeže alebo spáchanie vraždy. Akékoľvek porušenie kódexu zbavovalo hriešnika postavenia „dokonalého“ a vydávalo ho znovu Satanovmu svetu.
Prenasledovanie
S vyhlásením, že každý, kto sa pokúša vytvoriť osobný názor na Boha, musí byť bez zľutovania upálený, rozhodol pápež Inocent III. v roku 1208 o križiackej výprave proti albigéncom na juhu Francúzska. Pápež predtým poveril cisterciánskych mníchov, aby v tejto oblasti kázali pravú vieru. V roku 1206 sa k nim pripojil Dominik Guzmán, neskorší svätý Dominik, zakladateľ dominikánskeho rádu, ale presviedčanie očividne nepomohlo. Týmto činom sa však značne posunul pôvodný ideál výprav – krížová výprava bola vypravená proti kresťanom priamo v Európe, a oslobodenie Svätej zeme sa tak stalo druhoradou záležitosťou. Výprava začala pod vedením Arnolda, opáta kláštora Cîteaux. Križiaci pustošili celé mestá, vyhladzovali ich obyvateľov a ničili poklady provensálskej kultúry. Stovky zajatcov boli surovo upálených na hraniciach a tisícky ľudí zahynulo pri drancovaní. Napr. v meste Béziers bolo vybité všetko obyvateľstvo – dvadsať tisíc ľudí – bez ohľadu na vyznanie, pretože boli vybíjaní katolíci rovnako ako albigénci alebo príslušníci akejkoľvek inej viery. Ako oznamuje kronikár, pri dobytí mesta Béziersu počuli križiaci krik obyvateľov. „Keď podľa výkrikov poznali, že tam sú spolu s kacírmi aj pravoverní (katolíci), povedali opátovi (t. j. Arnoldovi zo Cîteaux): ‚Čo si máme počať, otče? Nedokážeme rozlišovať dobrých od zlých.‘ A opát (rovnako ako iní) v obave, aby sa kacíri zo strachu pred smrťou nevydávali za pravoverných, povedal, ako sa vraví: ‚Bite ich všetkých, pretože Pán pozná svojich!‘ A pobité bolo ohromné množstvo.“
Vojna prebiehala počas vlády troch francúzskych panovníkov Filipa II. Augusta (1180 – 1223), Ľudovíta VIII. (1223 – 1226) a Ľudovíta IX. (1226 – 1270). Dozvuky mala ešte v roku 1244, kedy padlo posledné útočisko albigéncov, pevnosť Montségur. Jej výsledkom bolo pripojenie veľkej časti juhu k francúzskej korune a úplné vyhubenie albigéncov na tomto území. Ešte celé storočie po skončení križiackej výpravy posielala katolícka inkvizícia bezpočet osôb na hranice, aby sa ubezpečila, že juhofrancúzske kacírstvo bolo úplne zlikvidované. Ale medzitým sa stihlo rozšíriť do krajín západnej a južnej Európy, kde katarský pesimistický životný pocit nadlho pretrvával.
Dominik Guzmán, kňaz, zakladateľ Rádu kazateľov (dominikáni)
Svätý
Sviatok: 8. august
* okolo r. 1170 Caleruega, Kastília, Španielsko
† 6. august 1221 Bologna, Taliansko
Význam mena: zasvätený Pánovi (lat.)
Emblém: hviezda, pes, kniha, ľalia
Patrón astronómov, krajčírov
Sv. Dominik sa narodil okolo roku 1170 v starokastílskom meste Caleruega
(Španielsko). Jeho rodičia Félix Guzmán a Jana z Azy boli podľa všetkého šľachticmi. Jeho matku si uctievame ako blahoslavenú. Jeho brat Antonio sa stal diecéznym kňazom, ďalší brat Mannes neskôr vstúpil do rádu dominikánov. Mannes je taktiež blahoslavený. Dominik sa od siedmeho do štrnásteho roku vzdelával pod tútorstvom matkinho brata kňaza, ktorý pôsobil v meste Gumiel d’Izan, čo nebolo ďaleko od jeho rodného mesta. Asi v roku 1184 nastúpil na štúdiá filozofie a teológie v meste Palencia. Tu strávil desať rokov. Bol veľmi šikovný a nadaný. Mnohí ho obdivovali. Bol veľmi dobrého srdca. Podporoval chudobných. Raz dokonca predal svoje knihy, aby mohol pomôcť istej chudobnej rodine. Kedy sa stal kňazom, nevieme, pisatelia jeho životopisov o tom mlčia. Vieme, že keď sa stal v meste Osma biskupom Martin de Bazan, povolal Dominika ešte ako študenta do katedrálnej kapituly, aby mu pomohol pri jej reforme. Dominik sa stal zástupcom priora kapituly. Keď sa v roku 1201 stal biskupom Osmy Diego d’Azevedo, Dominika vymenoval za superiora kapituly s titulom prior. Ako kanonik strávil v Osme Dominik deväť rokov. Viedol tichý život, plný modlitby a kontemplácie.
V roku 1203 požiadal kastílsky kráľ Alfonz IX. osmianskeho biskupa Diega, aby šiel k dánskemu princovi požiadať ho o ruku jeho dcéry pre kráľovho syna, princa Ferdinanda. Biskup si vybral ako sprievod Dominika. Keď prechádzali cestou cez mesto Toulouse, s ľútosťou a úžasom pozorovali, že mnoho ľudí prepadlo bludu albigencov (tiež nazývaní katari). Učili, že jestvuje Boh dobra a Boh zla hmoty. Opovrhovali všetkým, čo súviselo s hmotou – súkromným majetkom, manželstvom, cirkevnou organizáciou, kňazstvom, sviatosťami, mäsom i svetskou vrchnosťou. Napriek tomu, že ich vonkajšia životospráva bola prísne asketická, mnoho ľudí ich nasledovalo. Nechali sa krstiť ich krstom, ktorý bol podľa nich nevyhnutnou podmienkou spásy. Bludári rúcali chrámy, prenasledovali a zabíjali kňazov. Pálili mestá i dediny a vraždili tých, ktorí nechceli prijať tento blud. Podporovali ich baróni a grófi, pretože mohli útočiť proti duchovenstvu. Biskup Diego s Dominikom sa na spiatočnej ceste z Dánska rozhodli ísť do Ríma prosiť pápeža o dovolenie, aby mohli pôsobiť medzi albigencami a hlásať pravú vieru. Pápež Inocent III. schválil ich žiadosť. V roku 1205 teda prišli bez peňazí a bez sluhov do mesta Montpellier. Pridali sa k nim aj niektorí horliví kňazi. Dva roky chodili bosí a v chudobnom rúchu, horlivo kázali a apoštolovali. Biskup Diego v roku 1207 zomrel. Dominik zostal sám s ôsmimi spoločníkmi. Výsledky jeho práce boli mizivé a on začal pochybovať o zmysle svojho pôsobenia.
Na jeseň roku 1215 sa Dominik v sprievode biskupa Fulka odobral do Ríma. Chcel dosiahnuť schválenie svojho rádu. No pápež Inocent III., ktorý už dlhšie poznal jeho myšlienku i pôsobenie, mal iný názor. Poradil mu, aby sa vrátil do Francúzska, vybral si niektorú staršiu rehoľu a podľa nej si prispôsobil pravidlá pre nový rád. Poradil mu dokonca aj meno novej rehole: Ordo praedicatorum (Rád kazateľov). Dominik poslúchol a urobil všetko tak, ako pápež kázal. V Ríme sa stretol aj so sv. Františkom Assiským, ktorý bol jeho súčasníkom. Keď sa v roku 1216 vrátil do Francúzska, spolu s rozrastajúcim sa kláštorom sa dohodli, že prijmú augustiniánsku regulu. Prvý kláštor dominikánov bol založený pri kostole sv. Romana v Toulouse. Keďže pápež Inocent v roku 1216 zomrel, novú rehoľu schválil už pápež Honorius III. v tom istom roku v decembri. Dominik bol znovu v Ríme a keď sa v roku 1217 vrátil, vyvinul veľké úsilie, aby zo svojich šestnástich spolubratov vyformoval zodpovedných a svätých mužov. Potom ich po dvoch poslal evanjelizovať do sveta. Všade, kam prišli, zakladali kláštory. Predovšetkým to bolo vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku. Počet členov veľmi rýchlo vzrastal. Dominik potom na jeseň 1217 znova odišiel do Ríma, kde so všetkou horlivosťou apoštoloval. Chodil zásadne bosý, s palicou v ruke, nejedával mäso a postil sa. Prvý kláštor založil pri chráme sv. Sixta. Neskôr založil aj ďalšie kláštory v Ríme, mužské i ženské. Okrem toho založil aj tretie rády – Ružencový spolok a Spolok obrancov viery (Milites Christi). Do tohto tretieho rádu patrila napríklad sv. Katarína Sienská alebo sv. Zdislava. V roku 1221 dominikánska rehoľa mala už desať samostatných provincií, šesťdesiat kláštorov, z ktorých nejeden mal aj vyše sto členov. Dominikáni zašli až do Švédska, Nórska, Írska, ale aj Maroka.
Koncom júla 1221 išiel Dominik z Ríma do Bologne. Tam rozhorúčený vstúpil do chladného kostola, kde zostal celú noc v dlhej modlitbe. Ráno dostal silnú horúčku. V kláštore odmietol všetko pohodlie, ľahol si na zem na hrubé súkno, nechal sa vyspovedať a s radosťou prijal sviatosti. Zomrel večer 6. augusta 1221. Mal niečo vyše päťdesiat rokov. Pochovali ho pod dlažbu kostola sv. Mikuláša. Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor IX. v roku 1234.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
sv. Dominik
Dominicus, presb. a zakladateľom Ord. kazateľov
8. augusta, pamiatka
Postavení:
kňaz a zakladateľ OP
Úmrtí:
1221
Patron:
Bologne, dominikánov, krajčírov; vzývaný proti krupobitiu
Atribúty:
dominikán, holubica, hviezda, chlieb, kniha, guľa, Kristus, ľalia, Panna Mária, pes, pochodeň, vták, ruženec, zemegule
Pochádzal z Caleurega v Španielsku a podľa rodu býva nazývaný Guzmán. Od r. 1195 bol kanonikom v Osme. Okolo r. 1205 začal hlásať vieru v južnom Francúzsku. Podľa vzoru apoštolov v chudobe a pešo. V roku 1215 založil v Toulouse poriadok chudobných kazateľov – dominikánov, ktorých pravidlá vychádzali z rehole sv. Augustína. Dominik potieral albigénske bludy a zapaľoval oheň lásky v poblúdených srdciach. Dosahoval to vriacou modlitbou, štúdiom, neúnavným kázaním a trpezlivosťou v diskusiách s bludármi. Neohrozene ich vyhľadával as láskou napomínal, hoci sa ho pokúsili zabiť. Konal za nich kajúce skutky a prinášal obete, aby ich vyslobodil z omylov. Traduje sa, že sa podieľal na vzniku modlitby sv. ruženca. Zomrel v Bologni.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
HORIACA POCHODENIA
Pochádzal z rytierskej rodiny zo severnej časti Starej Kastílie. Narodil sa okolo roku 1174 v dedine Caleruega (Španielsko) Jane z Azy a Felixovi Guzmánu. Mal dvoch bratov, Antonína a Mannesa.
Pri spiatočnej ceste cez Montpellier vo Francúzsku sa zamýšľal nad neúspechmi cisterciánskych mníchov, poverených misijným pôsobením medzi bludármi. S pomocou vieroučných znalostí mali cisterciáci nad bludmi zvíťaziť. Valdénci neuznávali hiearchiu a albígenci hmotný a zmyslový svet pokladali za zlo. Problém prijatia pravdy však nebol vo vysvetľovaní náuky, ale v tom, že ľudia nedbali na slová, ale hľadeli na život kazateľov.
Albígenci vzbudzovali úctu životom podľa prísnych mravných zásad a oboje pomýlení kazatelia vynikali v evanjeliovej jednoduchosti, v prostote. Život katolíckych hlásateľov však nezodpovedal evanjeliu, ktoré prišli prezentovať. Dominik videl v prepychovom živote katolíckych kazateľov protirečenie a pokrytectvo. Preto s biskupom týchto kazateľov dôrazne napomínali. Cisterciáci však požadovali od biskupa Diega osobný príklad. To im ani on, ani Dominik neodmietli. Poslali kráľovskú delegáciu domov do Kastílie a začali život najchudobnejších kazateľov. Pohybovali sa iba pešo a slovami aj príkladom zapaľovali srdce.
V novembri 1206 pápež Inocent III. schválil ich formu apoštolátu. V tom čase Dominik zakladal už ženský kláštor v Prouille blízko Toulouse, ktorého sestry mali za úlohu dávať príklad evanjeliovej dokonalosti a modlitbou i obeťami podporovať prácu misionárov. Jednalo sa o prvú "lastovičku" neskôr vzniknutej ženskej vetvy budúceho rádu kazateľov a jej základ. V ďalšom roku sa biskup Diego vrátil do svojej diecézy a potom náhle zomrel.
Na začiatku roku 1208 albigenci zavraždili pápežského legáta Petra de Castelna a pápež proti nim vyhlásil križiacku vojnu, čo ohrozilo Dominikovú misiu.
Traduje sa, že v ťažkej dobe, keď sa zdala byť všetka Dominikova asketičnosť slabá, zjavila sa mu Panna Mária a vyzvala ho k novému spôsobu modlitby (označenej sprvu za Máriin žaltár, neskôr, keď niekto prirovnal Zdravasy k duchovným kvetom ako ružiam podávaným P.). Márii, dostala názov ruženec). P. Mária Dominika naučila modlitbe so 150 "Zdravas Mária" as modlitbou "Otče náš" medzi desiatkami.
Pri svojom pôsobení prijímal aj úlohy od pápeža, medzi ktoré patrilo aj reformovanie rímskych rehoľníc, ku ktorému použil aj sestry z Prouille.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Modlitbu ruženca sa pomodlím za premáhanie bludov tohto sveta.
Pomáhaj, Bože, svojej cirkvi, nech čerpá silu zo životného diela svätého Dominika, vynikajúceho hlásateľa Tvojej pravdy a na jeho príhovor jej posielaj horlivých kazateľov, aby sa vo svete šírilo svetlo evanjelia. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Sv. Dominik Guzmán – svätec, ktorému Panna Mária dala modlitbu svätého ruženca
Dnes si pripomíname sv. Dominika Guzmána, ktorého Panna Mária naučila modlitbu svätého ruženca a skrze neho sa táto modlitba rozšírila do celého sveta. Svätý Dominik Guzmán, je jeden zo svätcov, o ktorom sa každému mariánskemu ctiteľovi skutočne oplatí dozvedieť niečo viac.
Dnes – 8. augusta – si pripomíname jednu z najväčších postáv Cirkvi, Dominika Guzmána, známejšieho ako svätý Dominik. Narodil sa v Španielsku v roku 1170 do šľachtickej rodiny. Jeho matkou bola bl. Jana z Azy, ktorá tiež mala známy prorocký sen o tom, že jej dieťa bude „psom, ktorý zapáli celý svet“. Aj preto jej chlapec dostal meno Dominik, čo inak znamená „Boží pes“ (po lat. je to Domini canis).
Keď Španielsko v roku 1191 zasiahol hladomor, Dominik, vtedy študent teológie a umenia, predal všetok svoj majetok, vrátane rukopisov a vlastného oblečenia, aby nakŕmil chudobných. Známa je jeho veta: „A vy by ste chceli, aby som sa učil z kože týchto mŕtvych ľudí, keď umierajú od hladu?“ Neskôr sa chcel mladík sám predať do moslimského otroctva, aby mohol vyslobodzovať otrokov.
V roku 1194 sa Dominik pripája k rádu Benediktínov. V tom čase zameral pápež Inocent III. svoju pozornosť na juh Francúzska a konkrétne na sektu albigéncov, ktorá od svojich členov požadovala podivné, až protiľudské spôsoby (napríklad oslavovala samovraždu sebavyhladovaním).
Benediktíni mali ísť do tohto kraja kázať ľuďom, aby sa obrátili a vstúpili do pravej Cirkvi, no neboli úspešní, čo Dominika veľmi trápilo. Keď si už nevedel rady, jediné čo mu ostávalo, bola modlitba. Keď sv. Dominik videl, že zločiny ľudí boli prekážkou obráteniu albigéncov, vošiel do lesa pri Toulouse a tam strávil tri dni a tri noci v neustálej modlitbe a pokání. Neprestával žalostiť, plakať a ranami trýzniť svoje telo, dokedy neupokojil Boží hnev až tak, že padol polomŕtvy.
Zjavila sa mu svätá Panna sprevádzaná troma nebeskými kniežatami a povedala mu: „Vieš ty, môj drahý Dominik, akými zbraňami si poslúžila Svätá Trojica k obnove sveta? Ó Pani, Ty to vieš lepšie ako ja, pretože po svojom Synovi Ježišovi Kristovi si ty bola hlavným nástrojom našej spásy. Ona dodala: Vedz, že hlavnou zbraňou bol Anjelský žaltár, ktorý je základom Nového zákona. Preto ak chceš získať pre Boha tie zatvrdlivé srdcia káž môj žaltár (sv. ruženec).“ Svätec sa zodvihol celkom potešený a žiariaci horlivosťou za spásu týchto ľudí a vstúpil do katedrály. Zvučiace zvony zneli prispením anjelov zhromaždiť obyvateľov. Na začiatku kázne sa strhla strašná búrka. Zem sa chvela, slnko sa zatmelo, všetci poslucháči zbledli a rozochveli sa od hromov a bleskov. Ich hrôza vzrástla, keď uvideli ako svätá Panna na obraze vystavenom na čelnom mieste zdvihla ruky trikrát k nebu aby žiadala pomstu Boha proti tým, ktorí sa neobrátia a nebudú sa utiekať k posvätnej ochrane Božej Matky. Nebo chcelo týmito divmi zväčšiť novú úctu svätého ruženca a učiniť ju známejšou. Búrka napokon na modlitby svätého Dominika prestala. Pokračoval vo svojej reči a vysvetľoval jedinečnosť svätého ruženca s takou vrúcnosťou a silou, že obyvatelia Toulouse si ju takmer všetci zamilovali. I zriekli sa svojich omylov a zakrátko došlo v živote mesta k veľkej zmene mravov a života.
Toto zázračné zavedenie svätého ruženca, ktoré má akýsi vzťah k spôsobu, ktorým Boh dal svoj Zákon ľuďom na hore Sinaj, jasne ukazuje vzácnosť tejto Božskej praktiky. Svätý Dominik inšpirovaný Duchom Svätým, poučený svätou Pannou i vlastnou skúsenosťou, zvyšok svojho života kázal svätý ruženec príkladom i živým slovom. V mestách, dedinách, pred veľkými i malými, pred vzdelanými i neučenými, pred katolíkmi i bludármi. Svätý ruženec, ktorý sa denne modlil bol pred kázňou jeho prípravou a po kázni jeho zaľúbenou schôdzkou.
Svätému Dominikovi sa neskôr zjavil sám Pán Ježiš Kristus a povedal mu: „Dominik, som rád, že sa neopieraš o vlastnú múdrosť, ale v pokore sa usiluješ o spásu duší viac, než zaľúbiť sa márnym ľuďom. Mnoho kazateľov brojilo proti ťažkým hriechom, no neuvedomovalo si, že než sa podá ťažko znesiteľný liek, treba urobiť prípravu, aby bol liek osožný a účinný. Preto najprv treba ľudí viesť k zbožnej modlitbe a osobitne k môjmu Anjelskemu žaltáru (sv. ružencu). Až keď sa ho všetci začnú modliť, niet pochýb, že tým, ktorí vytrvajú bude Božská dobrotivosť naklonená. Káž teda môj žaltár.“
Všetci rečníci a kazatelia povzbudzujú kresťanov, aby na začiatku kázne vyprosovali milosť Anjelským pozdravom. To má podklad v zjavení sv. Dominikovi, ktorému blahoslavená Panna povedala: „Dominik, synu, nediv sa, že máličko dosiahneš. Veď pracuješ na pôde nezavlaženej dažďom. Vedz, že keď Boh chcel obnoviť svet, najprv zoslal dážď Anjelského pozdravu, teda tak bol lepšie obnovený. Vzývaj teda ľudí aby sa neustále modlili môj ruženec a zožneš ovocie mnohých duší.“ To svätý Dominik verne robil a tak jeho kázanie prinášalo znamenité ovocie.
Dnes už albigénska sekta zrejme neexistuje. Ruženec, ktorý dala Panna Mária svätému Dominikovi, túto herézu poslal raz a navždy do pekla, kam patrí. Keby sa ruženec modlil dostatočný počet ľudí, aj všetky dnešné herézy a nepravdy by dopadli takisto. Veď to koniec-koncov tvrdí sama Najsvätejšia Panna.
V roku 1216 potom dostal už od pápeža Honoria III. povolenie na založenie vlastného rádu Dominikánov, ktorí boli nazvaní „rád kazateľov“. Svätý Dominik chodieval po mestách a dedinkách kázať o Kristovi a Jeho Matke. Chodieval bosý a nikdy nespal na posteli. Ako kráčal, neustále sa modlil. Rozprával sa buď s Bohom alebo s inými o Bohu. Jeho jediným vlastníctvom bol malý uzlík a palica. V uzlíku mal Evanjelium sv. Matúša a listy sv. Pavla. V júli 1221 Dominik náhle ochorel a už o pár týždňov na to zomrel vo veku 51 rokov.
Svätý Dominik, oroduj za nás!
Zo života svätého Dominika Guzmána rád rozprával svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort túto epizódu:
Keď Dominik kázal o ruženci v blízkosti Carcassone, predstavili mu jedného albigénskeho bludára, ktorý bol posadnutý démonmi. Svätec pred zástupom vyše dvanásťtisíc osôb prikázal démonom povedať, koho sa medzi všetkými svätými neba najviac boja a kto si zaslúži najviac lásky a úcty od ľudí. Pri tejto otázke pekelní duchovia začali kričať. A keď videli naliehanie svätého a nechceli odpovedať, začali lamentovať a plakať a dúfali, že tak sa nad nimi zľutuje, no on neochvejne pokračoval. Vtedy mu sľúbili, že odpovedia, ale v tajnosti, do ucha, nie pred všetkými. Svätý Dominik odolal a prikázal im hovoriť nahlas, každé jeho naliehanie však bolo zbytočné, démoni zaryto mlčali. Vtedy si svätý kľakol na kolená a začal prosiť Máriu: „Pani premocná, Mária, pre svoj ruženec prikáž týmto nepriateľom ľudského pokolenia, aby odpovedali na moju otázku!“ hneď po tomto zvolaní horiaci plameň vyšiel z uší, nozdier a úst toho posadnutého človeka, prítomní sa triasli od strachu, ale nikomu to neuškodilo. Démoni znovu prosili svätého, aby ich nemučil. On sa vtedy na kolenách opäť obrátil k Panne Márii: „Ó, najdôstojnejšia Matka múdrosti, prosím ťa pre tu prítomný ľud, ktorý sa začal modliť, ako treba, anjelský pozdrav (Zdravas, Mária), prinúť týchto svojich nepriateľov vyhlásiť verejne plnú a jasnú pravdu o ruženci!“ Po skončení modlitby uvidel pri sebe Pannu Máriu obklopenú množstvom anjelov, ako zlatou palicou udrela démona a hovorila: „Odpovedz môjmu služobníkovi Dominikovi na jeho požiadavku!“ Máriu nevidel ani nepočul nikto okrem svätého Dominika. Pri tomto rozkaze démoni začali kričať:
Žena, pes a fakľa – vízia o sv. Dominikovi
Juana pochopila, že táto vízia v sebe skrýva posolstvo z nebies o jej dieťati. V roku 1170 priviedla na svet chlapca, ktorému dala meno Dominik. Vo vízii, ktorú mala pred jeho narodením videla psa, ako vyskakuje z jej lona a v papuli drží horiacu fakľu. Pes potom obišiel celý svet zapaľujúc ho pochodňou. Vtedy ešte nevedela, že sa jej syn Dominik stane zakladateľom Rehole kazateľov (dominikáni). Poslaním, všetkých dominikánov neskôr bude aby horlivým šírením učenia o svätých tajomstvách kresťanstva zapálili svet ohňom lásky k Ježišovi. Dominikánov spočiatku mnohí nazývali „Boží psi“ (z lat. Domini canes).
Napĺňajúc prorockú víziu blahoslavenej Jany sa Dominikovi nebeskí psi túlali po cestách i necestách celého sveta, „vyňuchávali“ kacírstvo a vykoreňovali ho zo sŕdc a myslí poblúdených. Práve preto má na väčšine malieb sv. Dominik po boku psa, ktorý v papuli drží fakľu.
Blahoslavená Jana dala svetu vo svojom synovu jednu z najjasnejších pochodní, aká kedy prežiarila temnoty. A to je božský zázrak ruženca!
Sila modlitby sv. ruženca
Modlitba ruženca má podľa tradície pôvod na prelome 12. a 13. storočia. Hovorí sa, že jej autorom a šíriteľom bol sv. Dominik, ktorý zomrel v r. 1221. V jeho diele ďalej pokračoval a aj dodnes pokračuje Rád kazateľov (dominikáni), ktorý založil tiež sv. Dominik. U nás na Slovensku sa napríklad starajú o tzv. ružencové bratstvá, ktoré jestvujú v mnohých farnostiach a ich cieľom je modliť sa ruženec. Iné domnienky zase hovoria, že ruženec jestvoval už pred sv. Dominikom. Ruženec patrí medzi najrozšírenejšie modlitby vo svete katolíckej Cirkvi. Pozostáva zo štyroch častí, z ktorých každá má svoje pomenovanie podľa tajomstiev, ktoré nám sprostredkúva: radostný ruženec (udalosti Ježišovho detstva), ruženec svetla (Ježišovo účinkovanie), bolestný ruženec (Ježišovo umučenie) a slávnostný ruženec (zmŕtvychvstanie). Každá z týchto častí má päť desiatkov. Každý desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu a Ó, Ježišu. Modlitbu Pána (Otče náš) nám dal Ježiš, Boží Syn. Modlitba
MODRA KNIHA: Blumenfeld (Nemecko), 7.októbra 1992 Sviatok Panny Márie ružencovej
Anjel s kľúčom a s reťazou
„Dnes sa nachádzaš tu, v sídle môjho Hnutia v Nemecku, aby si uskutočnil večeradlo s kňazmi a veriacimi, zasvätenými môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Uctievate ma ako Kráľovnú svätého ruženca. Ruženec je moja modlitba, je to modlitba, s ktorou som prišla z neba a ktorú som žiadala od vás, pretože je zbraňou, ktorú môžete použiť v týchto časoch veľkého boja a je znakom môjho istého víťazstva.Moje víťazstvo sa vybojuje, keď satan so svojím mocným vojskom všetkých pekelných duchov bude zavretý vo vnútri svojho kráľovstva temna a smrti, odkiaľ nebude môcť viac vyjsť na svet, aby škodil.Preto musí zostúpiť z neba anjel, ktorému bude daný kľúč pekla a reťaz, s ktorou zviaže veľkého draka, starého hada, satana, so všetkými jeho nasledovníkmi. Anjel je duch, ktorý bude poslaný Bohom splniť zvláštne poslanie. Ja som Kráľovná anjelov, preto vstupuje do môjho, toho istého plánu, ku ktorému som pozvaná Pánom, aby som splnila najväčšie a najdôležitejšie poslanie – zvíťaziť nad satanom.Vskutku už z princípu som predurčená ako tá, ktorá je nepriateľkou hada, tá, ktorá bojuje proti nemu, tá, ktorá na konci mu rozšliape hlavu.„Položím nepriateľstvo medzi tebou a ženou, medzi tvojim a jej potomstvom. Ona ti rozšliape hlavu, zatiaľ čo ty budeš číhať na jej pätu.“Moje potomstvo je Kristus.
Našu rehoľu založil sv. Dominik Guzmán a pápež ju schválil v roku 1216. Pôsobí celosvetovo, je organizovaná v provinciách, náš najvyšší predstavený (magister rehole) sídli v Ríme. Hlavným cieľom rehole podľa túžby sv. Dominika je kázať pre spásu duší. Naša spiritualita sa opiera o 4 piliere: modlitbu, štúdium, bratský život a kázanie.
Po páde socializmu sa dominikáni vrátili do svojho jediného historického kláštora na Slovensku – v Košiciach a založili kláštory v Bratislave, Žiline, Dunajskej Lužnej a vo Zvolene. Samostatná Slovenská provincia, zasvätená Ružencovej Panne Márii, vznikla v roku 2001. V súčasnosti má 51 členov, 9 bratia pôsobia v zahraničí.
Heslo: Pravda
Čomu sa venujeme?
Hlásame evanjelium rôznymi spôsobmi. Naše kázanie nie je len akademické či vedecké, ani sa nesnaží jednoducho „útočiť na city“. Pochádza z nášho poznania milujúceho Boha, formovanom štúdiom a modlitbou. Kázaním chceme dať druhým to, čo sme sami dostali – Pravdu, ktorú sme v Kristovi spoznali, a Lásku, ktorú sme dostali ako dar Ducha Svätého.
Naši bratia na Slovensku pôsobia na univerzitách, stredných aj základných školách, v ružencovom apoštoláte, vo farnostiach, na poli kultúry aj v charitatívnych dielach.
Dominikáni na Slovensku -link
Rehoľa dominikánov na Slovensku - Bratislava, Košice, Žilina, Zvolen, Dunajská Lužná
facebook.com/cookie/consent_prompt/?next_uri=https://mbasic.fac
Rehoľa Dominikánov na Slovensku
Rehoľa bratov kazateľov (dominikáni) je súčasťou Katolíckej cirkvi. Bola založená sv. Dominikom Guzmánom a oficiálne schválená pápežom Honoriom III. v roku 1216. Od počiatku až doteraz je hlavným cieľom rehole podľa túžby sv. Dominika kázať pre spásu duší. Bratia kazatelia sa v prvých rokoch svojej existencie rýchlo rozšírili po vtedajšej stredovekej Európe.
Dominikáni sa usádzali predovšetkým vo veľkých mestách, univerzitných centrách a biskupských sídlach. Z poverenia pápeža a pod jeho ochranou kázali pre spásu duší. Slovensko bolo v stredoveku súčasťou Uhorského kráľovstva. Do Uhorska prišli prví dominikáni vďaka bratovi Pavlovi, ktorý študoval a prednášal v Bologni kánonické právo. Tam sa stretol so sv. Dominikom a pripojil sa k novozaloženej reholi. Postupne boli na našom území založené kláštory – konventy v Trnave, Banskej Štiavnici, Košiciach, Komárne a vo Veľkom Šariši. Náznaky prítomnosti dominikánov sa viažu ku Gelnici a Kláštoru pod Znievom, čo však nie je historicky overené.
Doba reformácie priniesla dominikánom v Uhorsku úpadok. Z historických kláštorov sa podarilo obnoviť na Slovensku len konvent v Košiciach. Po zániku Rakúsko-Uhorskej monarchie sa stali slovenskí dominikáni súčasťou českej provincie. V dobe socializmu pôsobili slovenskí dominikáni v „podzemnej cirkvi“. Predovšetkým páter Akvinas Juraj Gabura sa po prepustení z väzenia nenechal odradiť ťažkosťami doby a zapálený ideálom rehole pracoval na jej obnovovaní. Po páde socializmu pribúdal počet bratov a dominikáni sa mohli vrátiť do košického kláštora. Okrem košického kláštora sa založili konventy v Bratislave a v Žiline (tajne tesne pred pádom socializmu), v Dunajskej Lužnej a vo Zvolene. V roku 1997 bola vyhlásená Slovenská viceprovincia zasvätená Ružencovej Panne Márii a v roku 2001 bola založená Slovenská provincia bratov dominikánov. V súčasnosti má provincia 58 bratov.
Rehoľa (bratov) kazateľov (lat. Ordo Praedicatorum, skratka OP), hovorovo rehoľa dominikánov alebo dominikáni, je katolícky žobravý rehoľný rád, ktorý založil v 13. storočí svätý Dominik Guzmán a jeho vznik potvrdil v roku 1216 pápež Honorius III. a dal mu meno „Bratia kazatelia“. Riadi sa regulou sv. Augustína, doplnenou vlastnými ustanoveniami. Po prvýkrát v dejinách cirkvi sa z poverenia pápeža stala integrálnou súčasťou života nejakého rádu služba vyhradená biskupom – kázanie Božieho slova. Rád mal biskupom pomáhať tým, že im poskytoval spoločenstvo vzdelaných a pripravených kazateľov.
Heslami dominikánov sú: "Veritas" (Pravda) a "Contemplata aliis tradere" (Rozjímané odovzdať iným).
Sv. Dominik
Pochádzal zo Španielska, narodil sa okolo r. 1170 v Kastílii, v dedine Caleruega. V mladosti najskôr študoval u svojho strýka arcikňaza, potom navštevoval katedrálnu školu v Palencii, kde sa učil slobodné umenia a teológiu. V r. 1215 založil spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov.[3]
Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšíreným hnutím katarov, prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku. Povedľa boja proti zmieneným náukám boli tiež dominikáni neskôr zapojení pápežom Gregorom IX. (1227 – 1241) do služieb inkvizície, ktorej zriadeniu predchádzali horlivé vystúpenia práve v radoch dominikánov, požadujúce očistenie cirkvi od všetkých podľa cirkvi nesprávnych a bludných náuk. Odsúdili okrem iných aj Janu z Arku, Giordana Bruna či Jana Husa.
Predpoklad pre ich činnosť videl Dominik v dôkladnom štúdiu teológie. Rád sa sústredil na kázanie právd viery podporovaných modlitbou a štúdiom, dôveryhodnosť života v chudobe, vytváranie spoločenstva a na misijné poslanie. Vzhľadom na to, že hlavným zameraním rádu je kazateľstvo, pozostáva hlavne z kňazov.[5]
V Anglicku a v niektorých iných krajinách sa im hovorí aj Black Friars (čierni bratia) kvôli čiernemu „cappa“ alebo plášťu, ktorý nosia cez biele habity. Odev dominikánov okrem toho pozostáva zo škapuliara a kapucne, a z koženého opaska, na ktorom je vľavo zavesený pätnásťdesiatkový ruženec.
Už po štyroch rokoch pôsobenia rádu kapitula zastupovala 25 kláštorov asi s troma stovkami rehoľníkov. Prenikali už aj k národom, ktorým kresťanstvo ešte nebolo hlásané.
Dominik ešte nejakú dobu pokračoval v kazateľskej službe, ale vyčerpanie a choroba ho zbavili síl. Koncom júna sa vrátil do bolonského kláštora, kde 6. augusta 1221 zomiera so slovami: "Zachoval som neporušenosť tela až do tejto chvíle; hľaďte aj vy pestovať čistotu; zotrvajte v pokore a dobrovoľnej chudobe; pamätajte, že Bohu slúžiť znamená panovať." Pohrebné obrady viedol kardinál Hugolín, jeho priateľ a podporovateľ, ktorý ho neskôr, už ako pápež Gregor IX., v r. 1234 kanonizoval.
V ikonografii je zobrazovaný ako kazateľ v dominikánskom odeve. Jeho atribútmi sú kniha, ľalia, vrabec, kameň, palica, hviezda a ruženec.
Mníšky
Misionári mali ako svoj oporný bod kláštor v Prouille, ktorý bol Dominikom založený pre ženy v r. 1216, aby tu mohli slúžiť „svätému kázaniu“ modlitbou a pokáním. Riadia sa regulou sv. Augustína a vlastnými konštitúciami. Dominikánky sú zamerané iba na kontemplatívny život. Mnoho bratov bolo viazaných starostlivosťou o potreby ženských kláštorov, ale keďže na jej vykonávanie bolo neustále vyžadovaných viac bratov, Svätý stolec ich zbavil tejto funkcie. Len dva kláštory – v Prouille a sv. Sixta v Ríme mali mať právo na starostlivosť zo strany bratov. Členky ostatných konventov mohli nosiť habit a riadiť sa rehoľnými pravidlami, ale nemali vyžadovať pomoc od dominikánov. V Ríme sa Dominik venoval reforme tamojších ženských kláštorov, ale popritom nezabúdal ani na kazateľské pôsobenie, predovšetkým v severnom Taliansku.
Rehoľa bratov kazateľov
Základné informácie
Latinský názov
Ordo Praedicatorum, Ordo Fratrum Praedicatorum
Krátky názov
OP
Motto
Veritas
(Pravda)
Contemplata aliis tradere
(Rozjímané odovzdať iným)
Laudare, Benedicere, Praedicare
(Chváliť, dobrorečiť, kázať)
Patrón
svätý Dominik Guzmán
Mária Magdaléna
svätá Katarína Sienska
Vznik
1206 ženský rád
1215 mužský rád
1216 vznik rádu potvrdil pápež Honorius III.
Typ
žobravý rád
Úloha
pastorácia, misie a vzdelávanie
Zakladateľ
svätý Dominik Guzmán
Sídlo
Rím (Bazilika Santa Sabina, Piazza Pietro d'Illiria 1)
Generálny predstavený
Gérard Francisco Timoner III.
Pôsobenie
celosvetová organizácia
Jazyk
taliančina, latinčina alebo miestne jazyky
Celkový počet členov
5 786
Odev
Čierny plášť cez biely habity, doplnený o škapuliar, kapucňu a kožený opasok, na ktorom je vľavo zavesený pätnásťdesiatkový ruženec.