LURDY -NAŠA NEBESKÁ MATKA ČAKÁ, KEDY SA JEJ ZVERÍME SO SVOJIMI PROBLÉMAMI.
Skutočný príbeh Lýdia ako 16 ročná ochorela. V r. 1924 ju operovali na slepé črevo. Rana sa však nechcela zahojiť. Lekári ju poslali do sanatória v Davose, kde ju liečili ako suchotinárku so zvýšenou teplotou. Za 6 mesiacov nenastalo nijaké zlepšenie, ba dostala ešte žalúdočný vred. Poslali ju teda domov, keďže jej všeobecný stav nedovoľoval už nijaký chirurgický zákrok. Po viacročnom utrpení ju dali r. 1927 do sadry, lebo tuberkulóza napadla chrbticu a keďže stavce utvorili hrb, mávala pri ležaní neznesiteľné bolesti. Výkaly a moč poukazovali na ochrnutie a ustavičná nespavosť zapríčinila jej hotové mučeníctvo. V r. 1928 kostná tuberkulóza privodila hnisanie, ktoré sa usilovalo vytekať cez nazbierané fistuly. Zvýšená teplota a slabosť srdca zhoršili jej stav. V r. 1929 tuberkulóza zasiahla pobrušnicu a museli ju umelo živiť. Ochrnulo jej ľavé rameno. Lekár očakával veľmi skorú smrť. Veľká túžba nemocnej, jej posledná nádej, bola ísť do Lúrd a nájsť tam alebo uzdravenie alebo smrť. Hoci sa lekár a farár obávali, že pacientka nevydrží únavu tejto cesty, napokon súhlasili s jej želaním. 6. mája 1930 odniesli nešťastnicu na nosidlách vyložili ju v Zürichu do pútnického vlaku. Na ceste sa jej stav zhoršil. Aj napriek morfiovým injekciám trpela strašnými bolesťami. Nemocná a ošetrujúce rehoľné sestričky si vydýchli, keď došli do Lúrd. Prvý kúpeľ v pizcine jej okamžite uľavil. Čoskoro však túto úľavu vystriedali ešte väčšie bolesti a záchvaty slabosti. Nasledujúce dni sa už neodvážili ponoriť ju do vody. Uspokojovali sa iba s umývaním. Na posledný deň, 13. mája, sa sestry a vedúci púte vzájomne pýtali, či ju privezú domov živú. Potajomky kúpili krížik, aby mali po ruke pohrebný kríž. Nemocná si žiadala, aby ju ešte raz ponorili do zázračnej vody. Zatiaľ, čo ju opatrne spúšťali do studenej vody, šepkala nežne: "Bože môj, urob so mnou, čo sa ti zaľúbi." Ostatní pútnici vonku súčasne hovorili: "Pane, ten, koho miluješ, je chorý, zachráň ho!" Sotva ju vytiahli z pisciny, krutá bolesť prebehla celým jej telom. Myslela si, že nadišla jej posledná chvíľa. No ihneď nato sa cítila celkom dobre. Chcela vstať a chodiť. Po podrobnej prehliadke, ktorá trvala dve hodiny, lekári vyhlásili, že také náhle a také úplné uzdravenie sa nemôže vysvetliť iba prirodzenými silami. Zhrbený chrbát sa vyrovnal, hnisavá rana sa zahojila a zavrela novou membránou. Po lekárskej prehliadke, dav zasypal kvetmi uzdravenú. Keď ju jej matka videla zoskočiť z vlaku a vrhnúť sa jej do náručia, radosť a šťastie celej rodiny a tých, čo ju videli v sadre pri jej odchode, boli bez hraníc. Len čo prišla domov, vybehla rýchlo po schodoch a vystrela sa pred sochou Panny Márie, aby sa jej poďakovala. Všetci lekári, čo ju poznali predtým a potom, tvrdia, že jej uzdravenie sa nedá vysvetliť prirodzene. Vidíme, že príhovor Panny Márie, našej matky je veľký. Nebojme sa jej zveriť naše problémy, ona sa postará, veď je naša mama.
