Toto s covidom je už domyslené - ako sa hovorí - "na kľúč", a zdá sa, že na politický alebo aj občiansky odpor je totálne neskoro. Naši súčasní vládni politici nie sú našimi politikmi, a tí, ktorí teraz burcujú, všetka česť, ale mali začať už dávnejšie a vytvoriť jedotný šík. Źiaľ - tzv demokracia, - výtvor slobodomurárov, ich dokonale opantal vo falošnej nádeji, že týmito prostriedkami "rozumej demokratickými" môžu nastoliť právo a spravodlivosť. To je dnes už absolútna ilúzia, pretože tento systém im to nikdy nedovolí, "kocky sú hodené" ako hovorí klasik a teraz sa mnohí zobúdzajú a zisťujú, že sú vlastne v putách. Napokon zostane už len slobodná vôľa resp.rozhodnutie nezradiť a zo cťou zomrieť za svoje presvedčenie, resp. vieru.

Nuž, z pohľadu kresťana nie je väčšou výsadou ako zomrieť za Krista. Mnohým úprimne veriacim túto túžbu dáva Ježiš do srdca. Ale vytrvať v dobrom až do konca, a byť schopní prijať mučenícku smrť, je tiež veľkou Božou milosťou, ktorú si človek musí vyprosiť. Netreba zabúdať na to, že duša mučeníka ide rovno do neba, a v nebi má jedinečnú výsadu medzi inými dušami. Človek by povedal, že každý kresťan by mal mať túžbu zomrieť ako mučeník.

Dominik, presne tak, mučeníctvo je milosť. Kto si myslí, že v poslednom okamihu sa rozhodne zomrieť pre Krista a že to záleží iba od neho, sa veľmi mýli. Bolo už veľa "hrdinov" zo sekerou na krku, ktorí šmahom ruky zradili. A bolo už veľa "obyčajných" ľudí, ktorí odrazu pre Krista zomreli s piesňou na perách Dispozície na to sú proste skryté a ani samotný mučeník zrejme nevie, že sa tak v poslednej chvíli zachová. Nerozmýšľa o tom. Mučeníctvo - doslova "smrť na kríži", je ako vyznamenanie od samotného Krista. Kto ho dostane a prečo, to my nevieme.