Pedofilní kňazi. Hanba, potupa a pravda o útokoch na Cirkev a Benedikta XVI.

Pedofilní kňazi. Hanba, potupa a pravda o útokoch na Cirkev a Benedikta XVI.

„Za vzniknutú „hanbu“ nesú zodpovednosť predovšetkým biskupi, ktorí niekedy „veľmi vážne zanedbali aplikáciu už dávno kodifikovaných noriem kánonického práva“.

Hanba a utrpenie. Ako sa to mohlo stať? Pedofilní kňazi existujú
Pedofilní kňazi existujú. Mnohým z nás by sa azda páčilo, keby šlo iba o zlý sen alebo ohováranie bulvárnej tlače, no žiaľ, nie je to tak. A takémuto postoju nás neučí ani Svätý Otec. V nádhernom Pastierskom liste írskym katolíkom z 19. marca 2010 Benedikt XVI. hovorí o Cirkvi zranenej a zmätenej správami o pedofilných kňazoch, správami, ktoré bohužiaľ, niekedy boli podložené. Svätý Otec rázne odsúdil „nevídané zločiny“, „hanbu a nečestnosť“, potupenie dôstojnosti obetí a úder Cirkvi, „aký jej nedokázali zasadiť ani stáročia prenasledovania“. (1)

V mene Cirkvi „otvorene vyjadruje zahanbenie a výčitku“. (2)

Benedikt XVI. pristupuje k problému v prvom rade z hľadiska kánonického práva: za vzniknutú „hanbu“ nesú zodpovednosť predovšetkým biskupi, ktorí niekedy „veľmi vážne zanedbali aplikáciu už dávno kodifikovaných noriem kánonického práva“ (3), a nie samotné normy, ako to často prezentuje liberálna tlač. Svätý Otec situáciu vníma tiež z hľadiska duchovného života kňazov, ktorého zanedbanie je dôvodom pedofílie, a preto žiada návrat k nemu prostredníctvom eucharistickej adorácie, misii a častej svätej spovede. Ak sa tieto prostriedky budú brať vážne, je možné, že Božia prozreteľnosť, ktorá dokáže vydobyť dobro aj z najhoršieho zo všetkých ziel, môže priviesť „obdobie znovuzrodenia a duchovnej obnovy“ (4) a „všetkým ukázať, že tam, kde sa rozmnožil hriech, rozhojnila sa milosť (porov. Rim 5, 20)“ (5). Mimochodom, „nikto si nemyslí, že by sa táto bolestná situácia vyriešila v krátkom čase“ (6).

Ako sa to mohlo stať?
Ako sa mohla odohrať taká obrovská tragédia? Svätý Otec sa nechce miešať sociológom do remesla, no ponúka prvky, ktorými možno interpretovať korene tohto problému, ktorý, samozrejme, „nie je špecifikom ani Írska, ani Cirkvi“ (7). Pripomína stáročnú slávu írskeho katolicizmu – sú to dejiny, na ktoré nemožno a ani neslobodno zabudnúť – a potom poukazuje na posledné desaťročia a na „nové a ťažké výzvy, ktoré vyplynuli z rýchlej transformácie a sekularizácie írskej spoločnosti“ (8).

„Prebehli,“ hovorí Svätý Otec, „veľmi rýchle spoločenské zmeny, ktoré boli často nepriateľské voči tradičnej oddanosti ľudu katolíckemu učeniu a hodnotám.“ (9)

Prišlo k veľmi rýchlemu odkresťančeniu spoločnosti a súčasne bolo badať v Cirkvi – aj zo strany kňazov a rehoľníkov – sklon „preberať spôsoby zmýšľania a posudzovania svetských skutočností bez ich dostatočného vzťahu k evanjeliu. Program obnovy , ktorý navrhol Druhý vatikánsky koncil, bol často zle pochopený“ (10). „Veľmi často sa sviatostná a náboženská prax, ktoré podporujú vieru a umožňujú jej rásť – ako napríklad časté pristupovanie k svätej spovedi, denná modlitba a každoročné duchovné cvičenia-, začali zanedbávať.“ (11)

V tomto všeobecnom kontexte „sa musíme snažiť pochopiť znepokojujúci problém sexuálneho zneužívania detí, ktorý nemalou mierou prispel k oslabeniu viery k strate úcty voči Cirkvi a jej učeniu“ (12).

V štvrtom bode Pastierskeho listu írskym katolíkom sa Benedikt XVI. dotkol roviny, ktorá sa týka aj sociológie a nie je striktne oddelená od od iných prvkov interpretácie. Samozrejme, normy kánonického práva neboli rešpektované a duchovný život kňazov zoslabol. Ale prečo sa to stalo? A kedy? Ak si všimneme hlavné tém učenia Benedikta XVI., tak príčinu nevidí v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ale v jeho „zlom pochopení“. Avšak aj toto „nedorozumenie“, ktoré je dnes predmetom širokej diskusie, sa udialo vo všeobecnom kontexte, v rámci ktorého Cirkev nemohla stáť úplne mimo.

Benedikt XVI. tak vstupuje do dôležitej debaty o „sekularizácii“, ktorá je v strede záujmu súčasnej sociológie náboženstiev. Ide o debatu, ktorá bola koncom 20. storočia mimoriadne silná, ale dosiahla výsledok, (aj vďaka výmene názorov, ktoré nie vždy boli zdvorilé), s ktorým väčšina teológov súhlasí.

Ak existujú tri rozmery náboženstva, (tri „b“: v angličtine je to believing- veriť, belonging – prináležať (patriť) a behaving správať sa), všetci súhlasia s tým, že na Západe (hovoríme totiž len o Západe, pretože v Afrike alebo v Ázii je situácia iná) nebadať významnú sekularizáciu tém viery (believing). Veľká väčšina ľudí sa hlási k veriacim. Napriek aktívnej propagande počet ateistov nerastie. Všetkým je však jasné, že existuje široká sekularizácia správania (behaving). Občianska spoločnosť a jej zákony, keď ide o rozvody, potraty a homosexualitu , berú čoraz menej do úvahy prikázania Cirkvi.

Vedie sa živá debata o sekularizácii prináležania (belonging) a o ústupe náboženskej praxe, a keďže sa medzi Spojenými štátmi americkými a Európou (ale aj medzi ich jednotlivými štátmi) vedie široká polemika o spôsobe, akým sa robia štatistiky, čísla sú veľmi rozdielne. Je však pravda, že v niektorých štátoch sa počet praktizujúcich veriacich katolíkov a protestantov za posledných päťdesiat rokov drasticky znížil. K týmto krajinám patrí predovšetkým Veľká Británia, aj keď v Írsku absolútne čísla, ktoré sú tiež na zostupe, zostávajú vyššie ako európsky priemer.

Z knihy Pedofilní kňazi. Hanba, potupa a pravda o útokoch na Cirkev a Benedikta XVI. Autor: Massimo Introvigne, Vydavateľstvo Don Bosco 2010

Pripravil: Anton Čulen

(1) Pastiersky list írskym katolíkom Benedikt XVI.
(2) Tamtiež, č. 2.
(3) Tamtiež, č. 11.

(4) Benedikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom, č. 13.
(5) Tamtiež, č. 10.
(6) Tamtiež, č. 2.
(7) Tamtiež.
(8) Tamtiež, č. 4.
(9) Tamtiež.
(10) Benedikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom
(11) Tamtiež.
(12) Tamtiež.
alianciazanedelu.sk/archiv/15145