V súčasnosti zažívame veľké rozdelenie, polarizáciu našej spoločnosti, ktorá prerastá aj do našich vzťahov a každodenného života a spôsobuje mnohé nezdravé prejavy. Aj atentát na premiéra, svedčí o tom, kam až môže doviesť šírenie nenávisti medzi ľuďmi.
Všetko má svoje príčiny a dôsledky. Aj súčasná nezdravá polarizácia má svoje korene. Boj medzi dobrom a zlom je stále aktuálny a človek má poznať čo je dobré a podľa toho aj správne konať. Túžba po moci a ovládaní krajiny mnohých vedie k takým krokom, ktoré možno pokladať za neprípustné v čestnom a spravodlivom zápase, ako klamstvo, podvod, arogancia, urážky, korupcia… v čom môžu žiaľ napomáhať aj média a sociálne siete, ktoré majú výrazný dosah osobitne na mladú generáciu, ktorá nemá dostatok vlastných skúseností a často slepo, nekriticky prijíma to čo jej niekto pod rúškom pokroku a módnosti ponúka.
Akosi sa takmer celkom vytratilo nadšenie z konca totalitného režimu v roku 1989 aj kredit kresťanov, ktorí si získali v boji proti totalite a vrátila sa nám atmosféra rozdelenia, podozrievania, strachu až nenávisti, ktorá naberá na intenzite a my ju pociťujeme v každej sfére nášho života a často ani nevieme ako sa jej brániť.
Akosi lacno a rýchlo opúšťame hodnoty, ba nimi pohŕdame a tých, ktorí sú im verní zosmiešňujeme, ktoré človeka budujú a robia ho spokojným, radostným, úspešným a šťastným a príliš rýchlo si zvykáme na povrchný, prázdny, konzumný, pôžitkársky život a jedinou mierou ktorú dokážeme akceptovať a pre ktorú sme ochotní niečo ešte urobiť, sú peniaze a materiálne veci. Často práve cez ne demonštrujeme svoj imidž, silu, a veľkosť.
V našej kultúre to bola už dve tisícročia Cirkev, ktorá na základe biblických hodnôt, múdro dávala smer celým generáciám, ako formovať osobný, rodinný, národný i spoločenský život, viedla k spokojnému, zdravému a tvorivému životu, k rešpektovaniu hodnôt, ktorých porušenie má zlé následky. Aj reč Cirkvi je dnes akási iná, akoby sa bála hovoriť jasnou rečou a mnohí už si žijú po svojom, ako to pápež Benedikt XVI hovoril: „Akoby Boha nebolo“ a to sa nejedná len o ľudí Cirkvi vzdialených, ktorí sa s ňou nestretli, ale aj ľudia, ktorí v nej vyrástli a formálne sa k nej hlásia.
Svet bez Boha nie je možné budovať. Určite nemôže mať budúcnosť. Boh ho stvoril, On je jeho Pánom, On ho riadi a udržiava a On môže udávať smer jeho chodu, On pozná jeho budúcnosť. Spoliehať sa len na ľudské riešenie existencie a problémov sveta, spoločnosti, ale aj osobného, či rodinného života je nebezpečné a môže viesť k zbytočným tragédiám, ktoré majú trvalé následky nielen pre ich iniciátorov, strojcov a vykonávateľov, ale aj pre široký okruh ľudí aj v nasledujúcich generáciách, ktoré ani nemôžeme správne ani odhadovať či predpokladať.
Ľudské riešenia, ktoré neberú do úvahy Boží plán, a sú v rozpore s ním, sú vždy neúčinné, môžu nás ohrozovať a nemôžu nás obnoviť, uzdraviť ani zachrániť. Nie sú zárukou nášho šťastia a prosperity, ale skôr nových problémov, ktoré nás môžu prerastať. Hriech je hranica, ktorú nie je možné prehliadnuť a už vôbec ho nemožno tolerovať, ani ho podporovať, lebo sa nám to vždy pomstí, a nielen nám… Hodnoty ako úcta k životu, k Bohu, k človeku, k prírode, aj k materiálnym veciam treba rešpektovať, šíriť, viesť k nim a v nich vychovávať.
S úctou k Bohu sa vytráca aj úcta k človeku. Desatoro Božích prikázaní platí, i keby všetky parlamenty sveta a celosvetové organizácie odhlasovali a vyhlasovali niečo iné, ako sa to v súčasnosti žiaľ deje v mnohých národných, štátnych i nadnárodných parlamentoch a organizáciách. Tento zmätok v hodnotách, v ktorom žijeme, spôsobuje to, že ľudia strácajú orientáciu a nechápu celkom, čo buduje a tvorí, ani to čo ničí a spôsobuje mnoho problémov, utrpenia a tragédií, ktoré nás prerastajú a my ich nevieme a niekedy ani nechceme riešiť.
Myslíme si, že sa niečo časom vyrieši, že sa to napraví, zmení, zlepší,… ale život osobný i spoločenský sa nám čoraz viac zamotáva a my niekedy upadáme do smútku, samoty, bolesti, nevieme ako ďalej, kam smerujeme ako ľudia, spoločnosť, Cirkev… V zmysle falošnej progresivity tápame a blúdime, nevieme ani akú Cirkev, akú spoločnosť chceme budovať a akú budujeme a čo nám to prináša a čo to prináša tým okolo nás. Bojovať ľudskými silami proti Bohu, proti morálke, proti prirodzenému poriadku, proti prírode, kultúre, tradícií, rodine sa nám nemôže nikdy vyplatiť, ale vždy sa nám tvrdo pomstí. Už apoštoli vedeli, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ /Sk 5,29/.
Nech sa nám všetkým ľuďom dobrej vôle darí budovať spoločnosť, ktorá rešpektuje prirodzený poriadok a život stavať na pravej Láske a skutočnom Dobre pre všetkých. Ak to nepochopíme ani my, ktorí sa pokladáme za kresťanov, tak kto to ešte môže pochopiť? Sme ešte kresťania soľou, svetlom sveta? /por. Mt. 5,13-14/
