Možno poznáte temné chvile,..... Boh k nám hovorí v každej chvili,....Více
Možno poznáte temné chvile,.....
Boh k nám hovorí v každej chvili,....
Boh k nám hovorí v každej chvili,....
Veřejná doména
Možno poznáte tie temné chvíle,
keď vám všetko to krásne, úplne uniká.
Už nepomáha pozrieť na kríž a položiť všetky bremená,
stále je to tu, stále to bolí,
problém neodchádza
a už sa neviem poriadne pozrieť na Boha
a ďakovať Mu.
Nevládzem.
Koniec.
Viera akoby niekam odišla.
Viem o tom všetkom, ale len z diaľky,
niekde to tuším, niekde to je,
ale je to tak ďaleko,
ako by to už ani nebola …Více
Možno poznáte tie temné chvíle,
keď vám všetko to krásne, úplne uniká.
Už nepomáha pozrieť na kríž a položiť všetky bremená,
stále je to tu, stále to bolí,
problém neodchádza
a už sa neviem poriadne pozrieť na Boha
a ďakovať Mu.
Nevládzem.
Koniec.
Viera akoby niekam odišla.
Viem o tom všetkom, ale len z diaľky,
niekde to tuším, niekde to je,
ale je to tak ďaleko,
ako by to už ani nebola pravda.
Sú to chvíle keď chválime Boha,
len všetkým sebazaprením a všetkou silou vôle,
ktorú v sebe dokážeme pozbierať.
Chvíle, keď povieme:
„Bože, chválim ťa, lebo si hoden.
To je všetko.
Si hoden.
Nemám nič viac.“
A aj to málo, povieme cez slzy,
pretože je to tak ťažké!
Ale náš nebeský Otec nepozerá na množstvo slov.
On vidí naše trápenia a je s nami:
Keby som kráčal hoci temným údolím,
nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou,...
Nemusíme povedať nič.
Môžeme si len vyplakať svoje srdce,
dať Mu všetku svoju bolesť.
A naša viera,
že nás počuje,
aj keď v tej chvíli nám nepripadá byť vierou,
ale skôr prázdnotou a zúfalým volaním,
je pred tvárou nebeského Otca vzácnym pokladom.
Pre Boha sa nemusíme dostaviť do radostnej nálady,aby sme si Ho uctili.
Pre Neho je v takýchto chvíľach viac ako čokoľvek,
keď len prídeme,
schúlime sa Mu do náručia a povieme:
„Tu som.
Nič nemám,
len ťažkosť a bolesť,
ale prišiel som s tým za tebou.“
A Boh je tým vyvýšený.
Lebo sme aj vo svojej bolesti prišli za ním.
Nie reptať a frflať,
ale schúliť sa do Jeho objatia,
aby nás pohladil a pofúkal naše bolesti,
ako milujúci Otec svojmu dieťaťu.
keď vám všetko to krásne, úplne uniká.
Už nepomáha pozrieť na kríž a položiť všetky bremená,
stále je to tu, stále to bolí,
problém neodchádza
a už sa neviem poriadne pozrieť na Boha
a ďakovať Mu.
Nevládzem.
Koniec.
Viera akoby niekam odišla.
Viem o tom všetkom, ale len z diaľky,
niekde to tuším, niekde to je,
ale je to tak ďaleko,
ako by to už ani nebola pravda.
Sú to chvíle keď chválime Boha,
len všetkým sebazaprením a všetkou silou vôle,
ktorú v sebe dokážeme pozbierať.
Chvíle, keď povieme:
„Bože, chválim ťa, lebo si hoden.
To je všetko.
Si hoden.
Nemám nič viac.“
A aj to málo, povieme cez slzy,
pretože je to tak ťažké!
Ale náš nebeský Otec nepozerá na množstvo slov.
On vidí naše trápenia a je s nami:
Keby som kráčal hoci temným údolím,
nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou,...
Nemusíme povedať nič.
Môžeme si len vyplakať svoje srdce,
dať Mu všetku svoju bolesť.
A naša viera,
že nás počuje,
aj keď v tej chvíli nám nepripadá byť vierou,
ale skôr prázdnotou a zúfalým volaním,
je pred tvárou nebeského Otca vzácnym pokladom.
Pre Boha sa nemusíme dostaviť do radostnej nálady,aby sme si Ho uctili.
Pre Neho je v takýchto chvíľach viac ako čokoľvek,
keď len prídeme,
schúlime sa Mu do náručia a povieme:
„Tu som.
Nič nemám,
len ťažkosť a bolesť,
ale prišiel som s tým za tebou.“
A Boh je tým vyvýšený.
Lebo sme aj vo svojej bolesti prišli za ním.
Nie reptať a frflať,
ale schúliť sa do Jeho objatia,
aby nás pohladil a pofúkal naše bolesti,
ako milujúci Otec svojmu dieťaťu.