Dnešné evanjelium má dve veľmi odlišné a desivé scény (a ak si myslíte, že nie sú strašidelné, vráťte sa a prečítajte si ich znova!) V prvej scéne Ježiš a jeho učeníci narazia na muža, ktorý sa tak vymyká kontrole, komunita už mu nemôže pomôcť. Pri pohľade na Ježiša sa k nemu muž rozbehne a vykríkne (hlasom, ktorý nie je jeho vlastným). Keď sa ho Ježiš opýta na meno, démoni v mužovi odpovedia: „Moje meno je Légia. Je nás veľa.“ Príbeh sa potom presunie na ďalšiu scénu; Ježiš nariaďuje, aby z človeka vyšli démoni do stáda svíň. Ošípané sa potom vrhnú na smrť zo strmého útesu. Niet divu, že evanjelium hovorí, že svedkovia boli naplnení strachom. Späť v čítaní evanjelia chcel muž, ktorý dal vyhnať démonov, nasledovať Ježiša. Môžete mu to vyčítať? Život musel byť katastrofou: Neschopný fungovať, bol pripútaný, alebo nútený držať sa ďalej od všetkých, ktorých poznal. Ale Ježiš to nepripúšťa. Namiesto toho Ježiš hovorí mužovi, aby šiel domov k svojej rodine a povedal im, čo Pán urobil. Čo si z toho všetkého máme myslieť? Čiastočne si ako veriaci ľudia musíme vždy uvedomovať prítomnosť zla a brať ho vážne. Prítomnosť zla je vždy urážkou Boha, ktorý je vo všetkom dobrý. Nemali by sme sa zahrávať s démonmi. Máme si byť vedomí. Vieme, že zlo existuje. Poznáme ľudí, ktorí bojujú (ako muž v evanjeliu) s démonmi. Dokonca o závislých hovoríme: „Bojuje so svojimi vlastnými démonmi“. Vidíme správy o vojnách, vojaci ktorí strieľajú do nevinných ľudí, alebo ich berú ako rukojemníkov. Naozaj, existuje zlo v ľuďoch. Moje príklady su apoštolské, čiže v prítomnosti zla priviesť iných k viere. Potom by sme sa mali usilovať o Ježišove pokyny: Choď domov k svojej rodine a oznám im všetko, čo pre teba Pán vo svojej ľútosti urobil. (Mk 5,19) Nikdy nemáme vyhľadávať zlo, ale naša viera by mala byť taká, aby sme mohli svedčiť (byť apoštolskí) a ohlasovať všetkým dobrú zvesť.
