Kultúrna vojna je náboženská vojna alebo Prečo ju treba bojovať, prečo je nevyhnutná a prečo nakoniec vyhráme
Mnohí z tých, ktorí v súčasnosti trochu dôkladnejšie hľadia na katolíkov a ich správanie, si možno spomenú na známy výrok Winstona Churchilla: „Mohli si zvoliť medzi vojnou a hanbou. Teraz však budú mať aj vojnu, aj hanbu.“
V tom výroku je obsiahnuté všetko. Celá nevyhnutnosť fiaska bezodnej ustráchanosti a kompromisníctva so svetom, krátkozrakosť malodušnej vypočítavosti, hlúposť umelohmotného dialógu a diskusií, útek pred nevyhnutnosťou a nakoniec – pád do smradľavej stoky hanby. Hanby, ktorej smrad sa nešíri len ulicami a poliami, ale čo je pre zahanbených najhoršie – stúpa k Nebesiam.
Vojna je nevyhnutná a to nie preto, žeby to chcel nejaký jednotlivec, ktorý rád vyhľadáva spory. Samotná povaha a zákonitosti sveta, také, ako ich správne načrtol sv. Augustín vo svojom kolosálnom diele Boží štát ju prinášajú. Sme vo vojne a každý katolík, ktorý sa chce pred ňou ukryť s naivnou predstavou, že jej nakoniec unikne, skončí rovnako ako postava z divadelnej hry Calderóna de la Barcu Život je sen. Tento, podľa vlastného hodnotenia, všetkými masťami mazaný sluha Clarín, skrývajúci sa pri finálnej bitke v kríkoch, aby „to“ v pokoji prečkal, nakoniec padá ako jediná z hlavných postáv zastrelený bludnou guľkou. Hanba a smrť v jednom…
V stopách tohto krátkozrakého úbožiaka dnes kráčajú katolíci trápneho kompromisu. Trápneho, pretože nič nerieši a len v strachu odďaľuje zjavný konflikt, ktorý sa na nich valí zo všetkých strán. Od prelátov až po poslednú zmodernizovanú katolícku babičku, celá táto plejáda nám predvádza desivú tragikomédiu snahy uhrať so svetom aspoň nejaký, hoc aj ten najsmradľavejší a najhanebnejší mier. A predsa im to nepomôže – vojna bude.
...a ona už aj je. Len slepý ju môže nevidieť. Valí sa všade okolo nás a nezastaví sa, kým nás nezničí ako si predsavzala. Alebo kým ju nevyhráme.
To, čo sa totiž odohráva okolo nás nie je žiadna „kultúrna vojna“, aby sme si už konečne naliali čistého vína, keď účtujeme, ale je to klasická náboženská vojna.
...a vždy to aj bola náboženská vojna. Jej cieľom je zničenie kresťanstva a neprestane, pretože nemôže prestať. Niet dôvodu na to, aby prestala. Ten, ktorý ju riadi, totiž už nemá čo stratiť. Stratil všetko ešte skôr ako prišiel Syn človeka na Svet. Viesť túto vojnu je náplňou jeho existencie.
Náboženský charakter každej ľudskej spoločnosti
Tento svet bol Bohom stvorený a uspôsobený tak, aby v ňom zvíťazilo jediné pravé a Ním zjavené náboženstvo – náboženstvo, ktoré hlása jediná, svätá, apoštolská a katolícka Cirkev, poverená samotným Božím Synom, aby ho hlásala. Tomuto cieľu je prispôsobená štruktúra sveta a spoločnosti. Je uspôsobená tak, aby umožňovala a vždy smerovala k cieľu náboženskej homogénnosti.
Toto svoje nastavenie však ľudská spoločnosť nestráca ani vtedy, keď sa odvráti od Bohom zjavenej Pravdy a Náboženstva. A z toho vyplýva niekoľko skutočností, ktoré zrejme unikajú milovníkom kompromisu a dialógu medzi katolíkmi. Alebo sa o nich zúfalo snažia nič nevedieť a utiecť pred nimi:
a) aj bludné náboženstvá alebo pseudonáboženské sekulárne ideológie nevyhnutne smerujú k homogénnemu ovládnutiu spoločnosti;
b) nie je možné dosiahnuť náboženské vákuum – ústup jedného náboženstva znamená nevyhnutne expanziu iného (nech už sa tvári akokoľvek – ako sociálna ideológia či náboženský kult);
c) spoločná rovnocenná koexistencia náboženstiev vo fiktívnom vákuu je nemožná – snaha (vedomá či nevedomá) o potlačenie a zničenie (aj keď v konečnom dôsledku nemožné, vzhľadom na dedičný hriech) nepriateľského náboženstva je implicitne obsiahnutá v štruktúre spoločnosti.
Také sú fakty, potvrdené všetkými doteraz zaznamenanými dejinami a pokiaľ by sa niekto naivne pokúsil poukázať na údajnú dobu antickej náboženskej „tolerancie“, tak nech si uvedomí, že práve v nej mal svet do činenia so skutočným dlhodobým víťazstvom a homogénnym ovládnutím celého spoločenského priestoru jediným superbludným náboženstvom, skrývajúcim sa pod rôznymi maskami – pohanstvom. Odtiaľ tá „tolerancia“.
Čo by už mohli mať v zásade proti sebe oddaní služobníci rovnakého pána? Ako píše sv. Augustín, každý si len vybral tú formu diabolského našepkávania, ktorá mu vyhovovala, pričom ich hlavný nepriateľ – pravé zjavené náboženstvo, čupelo vtedy ešte v palestínskom kúte, nezaujímajúce väčšinu Sveta a čakajúce na Spasiteľa.
Až po príchode Božieho Syna sa v skutočnosti začali náboženské vojny. Pravé náboženstvo totiž začalo vytláčať náboženstvá falošné, rovnako ako teraz vytláčajú falošné náboženstvá to pravé. Ak by sa podarilo pohanstvu opäť zvíťaziť, určite by sme uvideli znovu tú krásnu „toleranciu“ medzi tými či onými usilovnými inštitucionalizovanými poslucháčmi zlého.
Je liberálna sloboda možná?
Je preto zrejmé, že takzvaná liberálna sloboda, čiže rovnocenná koexistencia protikladných náboženstiev v spoločenskom ideovom vákuu, je zavádzajúca a nerealizovateľná fikcia. Od svojho vyhlásenia približne pred 250 rokmi, vykazuje táto liberálna doktrína stále rovnaké znaky utópie odporujúcej základnému nastaveniu ľudskej spoločnosti. Odtiaľ potom u nej pramení tá nutnosť neustáleho zavádzania, falšovania, diskutovania, hľadania, neurčitosti a zahmlievania. Ide (alebo skôr donedávna išlo) v skutočnosti o vyčkávací stav, ktorý mal uspôsobiť mysle kresťanov do polohy, v ktorej by uverili možnosti koexistencie protikladných náboženstiev a ideológií.
Samozrejme, bystrejším pozorovateľom bolo už v zárodku nápadné, že táto ideológia ideového vákua vykazuje sama znaky sekularizovanej pseudonáboženskej ideológie a domáha sa homogénneho ovládnutia spoločnosti, paradoxne, či skôr rafinovane, pod plášťom hlásania jej nehomogénnosti. Dochádza pritom k zaujímavému paradoxu: to, čo vyčíta liberalizmus netolerantným náboženstvám – snahu homogenizovať spoločnosť (pričom sa tvári, že on koná inak, že je akýmsi nadstraníckym sekulárnym orgánom, ktorý ich bude manažovať, aby spolu dokázali tolerantne nažívať), to sa, potvrdzujúc tak zákonitosti spoločnosti, stáva aj jeho údelom.
Liberalizmus, stávajúc sa, či už chtiac alebo nechtiac sekulárnym pseudonáboženstvom, stáva sa zároveň najtristnejším potvrdením faktu o nemennosti náboženského nastavenia spoločnosti. Najtristnejším pre liberálov a najmä liberálnych katolíkov, najúbohejšej to formy politického zhlúpnutia. To, čo malo byť pascou na kresťanov, sa v skutočnosti stalo pascou najmä pre naivných truhlíkov, ktorí v liberalizmus úprimne uverili. Stojac teraz medzi Skyllou a Charibdou, vajatajú v zmätku od jedného skaliska k druhému, postavení pred voľbu, s ktorou nepočítali ani v najtemnejšom sne – voľbou medzi svojim kresťanským náboženstvom a liberálnym pseudonáboženstvom, ktoré sa snaží (tak ako všetky protikresťanské pseudonáboženstvá) definitívne vytlačiť kresťanské náboženstvo zo spoločenského priestoru.
Keďže však ešte stále veria, že v prípade liberalizmu nemajú do činenia s pseudonáboženstvom usilujúcim o homogenizáciu spoločnosti, ale naopak, s garantom pestrosti a teda zárukou svojho dvojakého osobného blaha: jednak toho, že im ako kresťanom bude zaručené aké-také posmrdkávajúce živorenie na liberálnom trhu ideí, a po druhé toho, že budú zbavení nepríjemnej povinnosti viesť duchovnú vojnu v mene pravého náboženstva, ktoré vyznávajú, volia si vo svojom vajataní nakoniec s pravou usvedčujúcou pseudonáboženskou posadnutosťou radšej liberalizmus.
Svojím nadradením liberalizmu, ako údajného neutrálneho manažéra znepriatelených ideológií v spoločnosti nad vlastné náboženstvo však len v tej najokatejšej a vizuálne ľahko postrehnuteľnej forme ukazujú pravý stav vecí – prisudzujúc liberalizmu, ako pseudonáboženskej utopickej fikcii neutrálneho priestoru funkciu nadradenú svojmu náboženstvu, potvrdzujú nie jeho nadnáboženský charakter, ale naopak jeho pseudonáboženský charakter.
Pretože ak nejaká ideológia nahradí Boha nárokujúceho si absolútnu poslušnosť a podriadenosť človeka sebou, nárokujúc si tiež na rovnako absolútnu platnosť (a to si každá ideológia vrátane liberalizmu nutne nárokuje, inak by nemohla byť mocenskými prostriedkami v spoločnosti presadzovaná, pretože by jej chýbal ideový dôvod na svoje presadzovanie a nadvládu nad inými náboženstvami a ideológiami), tak je zrejmé, že máme do činenia s pseudonáboženstvom. Nezabúdajme, všetko čo nahrádza (nadraďuje, vytláča) jedno náboženstvo niečím spoločensky a ideologicky rovnocenným je náboženstvom alebo pseudonáboženstvom. Ideové vákuum neexistuje.
Z toho plynie, že liberálna sloboda ako si ju liberáli predstavovali nie je možná a je len prechodným stavom prípravy na úplne prevzatie moci v prospech iného náboženstva alebo pseudonáboženstva. Reálne existuje len tendencia k spoločenskej homogenite. Aj keď dosiahnuteľná vždy len v približnej miere, vzhľadom na už pripomenutý fakt dedičného hriechu.
V prípade jej dosiahnutia kresťanstvom však existuje ešte navyše, ako určitá a pred kresťanstvom nepoznaná kuriozita dejín, trpná tolerancia voči tým, čo ju odmietajú, vyplývajúca z Bohom zjavenej úcty ku každej Ním stvorenej ľudskej bytosti a jej slobodnej vôli. V prípade dosiahnutia homogenity pohanskými či antikresťanskými silami neprichádza do úvahy ani deklarovaná trpná tolerancia. Pokiaľ by samozrejme Boh dopustil ich úplne víťazstvo, čo ako veríme sa nestane. Trpná tolerancia pohanských a antikresťanských síl voči kresťanom má vždy povahu nedostatku moci, nie chcenej trpnej tolerancie.
Politická sloboda – jej zdroje, možnosti a hranice
Pokiaľ sme teda odmietli fikciu zdroja liberálnej slobody – rovnocennú koexistenciu rôznych náboženstiev a ideológií v spoločnosti, a nevyhnutne vzhľadom nato potom aj z nej vyplývajúcu fikciu liberálnej slobody jednotlivca v zmysle štátom garantovaného a odporúčaného prehrabávania sa na voľnom trhu náboženstiev a ideológií, neznamená to, že ako kresťania máme rezignovať na určitú autonómnosť ľudskej osoby voči spoločnosti a štátu. A to presne v duchu horeuvedenej úcty ku každej Bohom stvorenej a neopakovateľnej ľudskej bytosti a jej Bohom ustanovenej slobodnej vôli.
Tento kresťanstvom vopred deklarovaný nárok človeka na určitú autonómiu jeho osobnosti voči spoločnosti a štátu, odlišuje kresťanstvo od zvyšku svetového náboženského kvasu a je príčinou a zdrojom tzv. občianskych alebo politických slobôd, alebo vzhľadom na banalizáciu slova „sloboda“ radšej „autonómií“, v európskom kresťanskom kontexte. Z akého zdroja táto autonómia vyrastá si môžeme zdokumentovať na podriadení sa cisára Theodosia I. Veľkého príkazu milánskeho biskupa sv. Ambróza, v prípade brutálneho zásahu voči návštevníkom hipodrómu v Solúne. Pokánie, ktoré bolo cisárovi nariadené biskupom bez reálnej vojenskej moci a jeho pokorné prijatie, by bez deklarovania a poznania tejto autonómie nebolo možné, vzhľadom na to, že v kontexte iného uvažovania išlo len o smrť zanedbateľného množstva „bezcenných“ jedincov.
Táto zárodočná sociálna a politická autonómia kresťanov sa rozvinula počas stredoveku, a to hierarchicky, čiže postupnou štrukturalizáciou spoločnosti do stále väčšieho počtu autonómnych celkov až k jednotlivcom. Autonómnosť aristokracie, slobodných miest, cechov, náboženských reholí, slobodných obcí, privilegovaných kolonistov, roľníkov, tisíce autonómnych výnimiek, právnych vzťahov a privilégií postupne vytvorili niečo, čo by sme mohli obrazne prirovnať k syru zvanému ementál. Stále väčší a väčší počet autonómnych dier nakoniec vytvoril spoločnosť, ktorej homogénna náboženská škrupina tvorila len tenký základný rámec medzi autonómnymi bublinami.
Ale pozor, v tom spočíva jej paradox – tieto autonómne politické a spoločenské diery/bubliny mohli držať pohromade len práve vďaka homogénnosti „syra“, ktorý zvonku a zdiaľky vyzerá ako pravidelný hranol, ale zvnútra ako systém bublín, ktoré od seba oddeľuje (a zároveň drží pohromade) práve homogenita pravoverného kresťanstva.
...a nebola to len tendencia kresťanského Západu. Najnovšie výskumy už dostatočne preukázali, že v údajne „totalitnej“ Byzantskej ríši, bola štruktúrovanosť spoločnosti a autonómie rôznych cechov, reholí, miest a iných zoskupení na úrovni, akú by pred 150 rokmi nikto ešte nepredpokladal, a samozrejme na takej úrovni, akú umožňovala situácia neustáleho ohrozenia pohanskými nepriateľmi.
Pokiaľ teda odmietneme fikciu nadnáboženskej liberálnej slobody jednotlivca a zároveň prijmeme fakt jedinej realizovanej politickej a spoločenskej autonómnosti (a doslova partikulárnosti; z čoho často u moderných historikov pramenia súdy o „stredovekej anarchii“) človeka, rodiny, spolku, obce atď. v dejinách, ktorá sa započala a rozvinula počas stredovekej Christianitas (aby sme ju z jej stále viac vysychajúceho prameňa čerpali dodnes), tak nám nutne zostáva konštatovať, že jedinou možnosťou ako dosiahnuť záruku partikulárnej autonómnosti v spoločnosti, pričom neustále viac a viac pozorujeme v najnovšej dobe jej ubúdanie smerom k pohanskej totalite, je priznanie si nevyhnutnosti náboženskej homogénnosti založenej na kresťanskom náboženstve, ako to napokon vždy vyžadovalo učenie katolíckej Cirkvi, ktoré si vždy nárokovalo na svoju exkluzivitu jediného pravého náboženstva a na povinnosť štátov, spoločnosti a jednotlivcov túto exkluzivitu akceptovať.
Len opätovné vytvorenie onoho rámca, ktorý sme vizuálne demonštrovali na zrejúcom spoločenskom „syre“, a ktorý postupne vytvára bubliny autonómie držané pohromade homogénnym kresťanstvom, umožní zachovanie autonómie (politickej a sociálnej) človeka. To sú hranice a možnosti ľudskej slobody. Ďalej nie je možné ísť, pretože:
a) sa zrúti jednotiaci rámec homogénneho kresťanského náboženstva, ktoré ako jediné preukázateľne doposiaľ v dejinách umožnilo vznik takejto štruktúry;
b) následne nová homogénna ideológia alebo náboženstvo, nemajúce exkluzívne kvality kresťanského náboženstva nevytvorí tieto autonómne bubliny, ale naopak bude ich ničiť.
Tak znie voľba: buď obmedzíme našu slobodu/autonómiu na najvyššom, rámcujúcom vrchole spoločnosti – na úrovni náboženstva a získame čiastočnú autonómnosť politickú a sociálnu, alebo uveríme v blud liberálnej slobody jednotlivca, zničíme kresťanský rámec spoločnosti a jeho miesto zaplní iné náboženstvo alebo ideológia, ktorá však v konečnom dôsledku prinesie zrútenie autonómnych štruktúr spoločnosti, ako to môžeme v priamom prenose pozorovať denne.
Tretia možnosť neexistuje.
Víťazstvo
Že nakoniec zvíťazíme, o tom sme ako kresťania presvedčení. Naše skutočné Kráľovstvo nie je z tohto sveta a stojí pevne. V každom ohľade, či už ako mučeníci, alebo ako tí, ktorým Božia milosť nakoniec umožní vstúpiť do Nebeského kráľovstva nekrvavou cestou, nemusíme sa utápať v zúfalstve a obavách viac, než nám to prikazujú naše stavovské, rodinné a spoločenské povinnosti.
Túto vojnu nemôžeme prehrať, a my ako ľudia už vôbec nie, pretože ju za nás vybojovali veličiny vymykajúce sa ľudským kritériám. Otázka preto už len znie, do akej miery má ešte kresťanstvo šancu na opätovný časný návrat v zmysle spoločenského rámca nadradeného celému životu spoločnosti?
V zmysle možného zázraku samozrejme veľkú, ale o tom ako, kde a kedy Boh plánuje konať zázraky my ako prostí smrteľníci nič nevieme. Rovnako ako nič nevieme o tom, kedy príde koniec všetkého, aby sme akékoľvek premýšľanie o reinštalácii kresťanskej spoločnosti mohli definitívne odložiť do metafyzického naftalínu.
Z čisto svetského hľadiska je šanca na reinštaláciu veľmi malá, aspoň v čase, na ktorého horizonty sme schopní dohliadnuť. Avšak zostáva jeden efekt, ktorý nevyhnutne so sebou prináša pohanstvo a ktorý pôsobil intenzívne aj v spoločnosti tesne pred príchodom Božieho Syna – je to pre pohanov ťažko definovateľná a uchopiteľná prázdnota ich životov, ktorá ich stravuje a ničí. Ich nepokoj, vraždy, ohavné smilstvá, rafinované hriechy každého druhu stravujú ich duše. Teraz, keď ešte stále – a máme od Boha potvrdené, že už navždy – svieti a bude svietiť svetlo kresťanstva, môžeme dúfať a predpokladať, že po období chaosu, rozvratu, pohanskej krutovlády, šialeného experimentovania s ľudskou prirodzenosťou, ľudských obetí a zmaru, sa ozve v srdciach pohanov rovnaká prázdnota a zúfalstvo. A oni pohliadnu s nádejou na ono Svetlo v tmách.
Vtedy vyjde možno Cirkev opäť z katakomb, do ktorých je už teraz evidentne zaháňaná a pokúsi sa opäť v procese, ktorý môže trvať stáročia obnoviť znovu tú formu spoločnosti, ktorá nám doposiaľ priniesla najväčšiu možnú mieru politickej a sociálnej autonómie, aká je možná v okolnostiach dedičného hriechu a diabolských útokov.
V Nebeskom kráľovstve môžeme podobne ako lotor na kríži zvíťaziť s istotou už dnes. Rovnakú istotu máme aj ohľadom víťazstva Cirkvi na konci vekov, ale ani časné víťazstvo kresťanstva na svete nemožno úplne vylúčiť. Vojna je v plnom prúde, a my, tak či onak – zvíťazíme!
