SVIATOK...V Š E T K Ý CH ...S V A T Ý CH - 1.november
Odpradávna bol 1.november ako sviatok Všetkých svätých-ľudovo Všechsvätých u našich dávnych predkov výrazný predel v ročnom období...pomaly končí jeseň a blíži sa zima...tma ráno i večer,dlhé zimné večery a noci...Odjakživa si naši predkovia chystali všelijaké ozdoby-vence,kvety,čečinu na hroby svojich blízkych...Oba významné sviatky -Všetkých svätých i Dušičiek -1 a 2.november zliaté akoby do jedného veľkého sviatku spomienky na duše svätcov i našich blízkych zosnulých...na duše oslávené v nebi a duše trpiace v očistci...Len v tieto dva významné dni sviatkov sú tak veľmi prepojené cirkev oslávená v nebi a trpiaca v očistci...s Cirkvou putujúcou...a to sme my živí...
Len svätých mučeníkov,ktorí vyliali svoju krv za vieru v Krista sú milióny...Len za obdobie prenasledovaní Cirkvi počas 300 rokov v Rímskej ríši prebehlo 10 veľkých prenasledovaní kresťanov jednotlivými rímskymi cisármi...V poslednom, najväčšom prenasledovaní kresťanov za rímskeho cisára Diokleciána v rokoch 303-304 bolo umučených asi 6 miliónov kresťanov-mučeníkov po celej rozľahlej Rímskej ríši...
1. novembra.
Slávnosť všetkých Svätých a Svätíc Božích pôvodne sa svätil 13.mája...od r.731 sa svätí 1.novembra
Sme v Ríme...píše sa rok 608 a je podvečer 12.mája...slnko pomaly zapadá,vanie lhodný,jarný vetrík,ovzdušie je naplnené ľúbeznou,čarokrásnou vôňou kvetov a rozkvitnutých stromov...
V podzemných katakombách sa už od rána usilovne pracuje,sú osvetlené fakľami a množstvo robotníkov,sluhov vynáša z podzemia na svetlo božie vzácne,tajomné skrinky...
Bonifác IV-pápež
Svätý
Sviatok: 8. máj
† 8. máj 615 Rím, Taliansko
Význam mena: dobrodinec (lat.)
Pontifikát: 608 – 615
Bonifác bol synom doktora z l’Aquila; stal sa dekanom a pokladníkom pápeža sv. Gregora Veľkého. Napriek svojmu vysokému postaveniu žil veľmi jednoducho. Svoj dom premenil na kláštor. Za pápeža bol zvolený v r. 607, na pápežský stolec sa však dostal až v septembri 608, keď cisár Fokas potvrdil jeho voľbu. Cisár mu daroval Panteón, chrám všetkých pohanských bohov, ktorý Bonifác pokresťančil a zmenil na chrám zasvätený Božej Matke a všetkým mučeníkom. Do nového chrámu premiestnil mnoho relikvií svätých mučeníkov z katakomb. Posviacka pôvodne pohanského chrámu sa konala v roku 608. Chrám stojí doteraz. Od roku 608 sa na nariadenie pápeža sv. Bonifáca začal sláviť sviatok Všetkých svätých. Bonifác zomrel roku 615. Za svätého ho vyhlásil pápež Bonifác VIII. (1294-1303).
Pápež zvolal na 1. november 731 synodu do chrámu sv. Petra, a určil aj sviatok Všetkých svätých sláviť 1.novembra...
pápež Gregor III.
Roku 25. pred narodením Spasiteľa, Pána nášho Ježiša Krista, postavil za panovania cisára rimského Augusta konsul a zať jeho, Markus Menenius Agrippa, nádherný chrám v Ríme, ktorý bol zasvätený nepravému bohu Jupiterovi Ultorovi (Paromovi), najvyššej to pohanskej modle, a všetkým bôžkom, ktorých poverčiví a zaslepení Rimania ctili, i nazvali ho «Pantheonom», to je chrámom všetkých bohov.
Pôvod sviatku je veľmi starý.Za čias rímskej ríše počas prenasledovaní za 300 rokov bolo umučených asi 6 miliónov kresťanov-mučeníkov.Písali sa ich životy v Aktách mučeníkov...ale len pár je známych...Ostatné anonymné množstvá sú známe len Bohu...Je množstvo svätých,ktorí žili svoj život v skrytosti a o ktorých svätosti vie len Boh...Medzi svätými na nebesiach sú mučeníci,ktorí vyliali svoj krv za vieru v Krista,pápeži,kňazi,duchovní,reholníci a reholníčky,vyznavači,svätí králi a kráľovné,biedni otroci,žobráci,roľníci,pastieri,služky,pustovníci a pustovníčky,učitelia cirkvi,teologovia,sväté matky,vdovy,vojaci,misionári,učitelia,vedci,študenti,manželia,otcovia a matky rodín,politici a umelci,speváci,lekári,sestričky,vizionári,katechéti...z každého stavu a oblasti...sú svätí...každý stav a remeslo má svojho patróna...
Preto cirkev na pamiatku všetkých týchto miliónov svätých stanovila jeden deň pre všetkých,ktorí sú anonymní,skrytí a neoslavujú sa samostatne...ale viedli zbožný život,prispôsobený ich stavu...
Svätosť môže dosiahnúť každý človek,ak úprimne nasleduje Krista...
Acta Martyrum alebo Aktá mučeníkov sú v užšom zmysle oficiálne záznamy súdnych zapisovateľov o procesoch so starokresťanskými mučeníkmi, v širšom všetky správy či príbehy o procesoch s týmito mučeníkmi, rozsudkoch a ich popravách, ktoré sú sčasti založené na výpovediach očitých svedkov a protokoloch zo súdov...
Delia sa na tri podskupiny:
acta– protokoly zo súdneho konania
passiones/martyria– kresťanský autor rozpráva príbeh o posledných dňoch mučeníka
legendy– obsahujú viacero ľudových predstáv, jadro však býva pravdivé.
Zistiť, koľko mučeníkov pri prenasledovaní kresťanov zahynulo, je náročné, nie je to možné. Odhaduje sa, že okolo roku 300 žilo v Rímskej ríši približne 7 miliónov kresťanov (cca 10 % obyvateľstva). Obete prenasledovania sa rátali na desaťtisíce. Všetci starí cirkevní pisatelia opisujú udalosti prenasledovania kresťanov ako veľmi krvavé, z obdobia prenasledovania kresťanov pochádza množstvo legiend. K najznámejším legendám patria Aktá mučeníkov, ktoré obsahujú informácie o mučeníctve mnohých kresťanov, najmä sv. Polykarpa, sv. Perpetuy a Felicity, sv. Cypriána… Bádatelia tieto legendy vysoko hodnotia.
Sv.cirkev prespevuje dnes pri vchode sv. omše: «Radujme sa všetci dnes v Pánu, ktorí slávime tento deň ku cti všetkých Svätých, nad ktorých slávou anjeli plesajú a jednohlasne oslavujú Syna Božieho. Veseľte sa spravodliví v Pánu, na úprimných svedčí sa chválenie!»
Dnes je veľký, významný sviatok! Svätá katolícka cirkev ustanovila ho k oslave nie iba jedného, ale k oslave všetkých známych i neznámych Svätých a Svätíc Božích. Sv. Bernard hovorí: «Prospech je náš a nie Svätých, že oslavujeme pamiatku ich. Nemyslievam nikdy na nich bez toho, že by som necítil vrúcnu túžbu po spoločnosti, po blahoslavenstve a po orodovaní ich.
Keď pamätáme na Svätých, znamená toľko, jako keď by sme videli ich, i cítime, že sme podľa lepšej čiastky svojej prenesení do kraja živých, lebo láska sprevádza myšlienky naše do neho. Tam sú Svätí skutočne prítomní, a my sme skrze žiadosti svoje u nich. Oj, kedy budeme spojení s otcami svojimi?! Kedy staneme sa spolumešťanmi blahoslavených duchov, praotcov, prorokov, apoštolov, mučeníkov, panien? Kedy pridružení budeme zborom Svätých?
Pamiatka na jedného-každého z nich je, tak rečeno, novou pohnútkou, alebo radšej horiacou svieteľňou (pochodňou, smolnicou, fakľou), ktorá oheň, v srdciach našich horiaci, rozmnožuje tak, že s vrúcnou túžbou túžime po tom šťastí, aby sme ich uzreli, a v láske s nimi spojení sa stali, i medzi nimi už prítomní boli. Z miesta vyhnanstva svojho spojujeme sa skrze žiadosti duševné s celým zhromaždením Svätých, keď rozjímame o jednom, lebo o druhom z nich.
Akou veľkou bola by malodušnosť naša, keby sa duše naše nepovznášali ku tomuto svätému zástupu, keby srdcia naše v ustavičnej túžbe nežíznili!? Cirkev prvorodených volá nás, a my neodpovedáme?! Svätí prajú si, aby mali nás u seba, a my nedbáme na to? Predchádzajme vo vrúcnej horlivosti tých, ktorí nás očakávajú; ponáhľajme sa, aby sme boli prijatí do spoločnosti, ktorá očakáva nás.»
Pripusťme si k srdcu i tie zlaté slová, ktoré blahoslavený Tomáš Kempenský hovorí: «Viď a pozoruj divotvorné skutky Božie vo svätej cirkvi Jeho, chrámy Kristove a Svätých, zástupy kresťanov, i jako v nich stráža a modlia sa, a bojujú proti diablovi! Pevnosti Krista a svätých Jeho nepominú sa nikdy, lebo ony sú pomníkami radosti ich v nebi, kde s Kristom panujú takí, ktorí opovrhovali týmto svetom.
Mená Svätých — sú strelami (ranami) a bleskami hromovými pre diablov, ktorými bývajú nastrašení tak, že pred nimi utekajú. Skutky Svätých posilňujú srdcia malomyseľných, že stávajú sa vytrvalými a na úzkom chodníku nasledujú ich. Spisy Svätých sú horiacimi svetlami pútnikov pozemských, aby nepoblúdili vo viere, ale výpoveďami Svätých utvrdení vo viere sa neklátili. Divy Svätých zahanbujú skutky bezbožníkov, aby celkom nepotlačili dobrých.
Ostatky Svätých posilňujú vieru, že (veriaci) sa neboja smrti, lež majú pevnú nádej, na zmrtvýchvstanie s vyvolenými.» Sv. cirkev v tomto zmysle zasvätila každý deň v roku k úcte niektorého Svätého, aby pri pozemskom putovaní našom poukazovala nám na tú pravú cestu, ktorou Svätý lebo Svätica Božia kráčali k nebu. A dnes odhaľuje nám pohľad do neba a objavuje nesčíselné zástupy Svätých a Svätíc Božích, ktorých odchovala pre nebo.
A prečo to zvlášť dnes činí svätá cirkev? Prečo ustanovila túto slávnosť? Stalo sa to preto, aby Boha v Svätých, v ktorých sa On takým podivným spôsobom zjavoval, ctila a Jemu, jako pôvodcovi svätosti, za preukázané im dobrodenia ďakovala.
Stalo sa to i ohľadom veriacich dietok, ktoré putujú týmto svetom, aby nám živo pripomínala obcovanie Svätých, to je všetkých opravdových dietok svätej katolíckej cirkve, či ony už patria k bojujúcej cirkvi na zemi, či k trpiacej v očistci, alebo k oslávenej v nebesiach, zvlášte aby nám na srdce kládla obcovanie Svätých, ktorí v nebi prebývajú, s nami, ktorí ešte na zemi putujeme a bojujeme.
Sv. cirkev slávnosťou dnešnou chce i povzbudiť nás, aby sme túžili po podobnej svätosti, akú vyvolenci Boží dosiahli, i aby poučila nás, že toto posvätenie naše nie je nemožné; lebo keď mohli tisíci a tisíci ľudia stať sa svätými, ktorí boli slabí, pokúšaní, synovia a dcéry Adama a Evy jako i my: prečo by sme nemohli byť i my svätými, ktorí podobne môžeme všetko v Tom, ktorý nás posilňuje a ktorý k posväteniu nášmu zoslal Ducha svätého?
Sv. cirkev slávi dnes tento sviatok i preto, aby uctila i tých Svätých, ktorí nemajú pres rok zvláštneho sviatku. Konečne zasvätila sv. cirkev tento deň zvláštnym spôsobom ku cti všetkých Svätých a Svätíc Božích, aby nám Boh ohľadom toľkých orodovníkov udelil dokonalé zmierenie, aby nám poprial, že by sme na zásluhách ich podiel mať mohli, i že by sme boli účastní niekedy v nebi radosti a blahoslavenstva ich. Slávnosť všetkých Svätých koná sa vo sv. cirkvi od začiatku siedmeho storočia.
Roku 25. pred narodením Spasiteľa, Pána nášho Ježiša Krista, postavil za panovania cisára rimského Augusta konsul a zať jeho, Markus Menenius Agrippa, nádherný chrám v Ríme, ktorý bol zasvätený nepravému bohu Jupiterovi Ultorovi (Paromovi), najvyššej to pohanskej modle, a všetkým bôžkom, ktorých poverčiví a zaslepení Rimania ctili, i nazvali ho «Pantheonom», to je chrámom všetkých bohov.
Tento veľký, prekrásny chrám pohanský, ktorý za div starovekého staviteľstva rimského slúžiť môže, vystavený je v ohromnej okrúhlej podobe (rotunda) bez pilierov, stĺpov a okien, svetlo svoje dostáva s vrchu, kde má otvor okrúhly, 8 metrov a 85 centimetrov široký, nezasklenený, tak, že i dážď prší do vnútra chrámu; ale voda, z neho pochádzajúca, steká do priehlbiny kamennej, pod otvorom dolu sa nachádzajúcej, na ktorej priehlbine sú diery, ktorými voda ubieha do podzemného vodovodu.
Predsieň chrámu, z ktorej sa i vychádza na povrch, pozostáva z mohutných 16 stĺpov, 11 a pol metra vysokých, i 5 metrov v objeme; stĺpy sú zo šedivo-červeného granitu egyptského i ozdobené sú korintskými hlavicami z bieleho mramoru. V tomto pohanskom chráme rímskom nachádzaly teda všetky modly celého sveta úctu svoju, prečo nazývaný býval i «Pantheonom».
Čím väčšmi sv. Evanjelium osvetľovalo pravdou Božou národy, tým viac pustli chrámy modlárske a keď i cisári rímski vyznávali učenie Spasiteľove, borili chrámy pohanské a oltáry, aby všetky stopy modlárstva zmazali a zneucťovanie pravého živého Boha zamedzili. I v samom meste Ríme boly porúcané chrámy pohanské, iba «Pantheon» bol zachovaný.
Pápež Bonifác IV. (od r. 607—614) rozkázal vyhádzať z «Pantheonu» všetky modly pohanské, a tak očistený od všetkých pozostatkov pohanstva premenil na preslávený chrám kresťanský. V svätvečer slávnosti posviacania tohoto chrámu dňa 12. mája roku 608 bolo naložené z katakomb (podzemných hrobitovov) rimských na 18. nádherne ozdobených vozoch veľké množstvo ostatkov sv. mučeníkov.
Sv. ostatky boly privezené v slávnostnom sprievode do tohoto chrámu a uložené do skriniek, k tomu účelu prichystaných, ktoré boli vystavené v novom kresťanskom chráme tam, kde prv sochy a obrazy modiel stávaly. V nasledujúci slávnostný deň prišiel pápež Bonifác IV. vo skvostnom ornáte oblečený, obklopený veľkým množstvom duchovenstva svojho, i vysvätil slávnostne dom Boží.
A ako «Pantheon» prv bol venovaný všetkým modlám pohanským, tak bol teraz zasvätený k úcte preblahoslavenej Panny Márie a všetkých sv. mučeníkov, ktorí v borbe pohanstva so sv. cirkvou a s učením božským Pána Ježiša Krista život svoj radi obetovali. I nariadil pápež, aby sa táto slávnosť ku cti všetkých Svätých každoročne v tomto chráme dňa 13. mája vykonávala.
Pápež Gregor III. vystavil roku 731 v chráme sv. Petra kaplnku ku cti všetkých sv. apoštolov, mučeníkov a spravodlivých, i nariadil s odobrením biskupov, aby slávnosť ctenia všetkých Svätých Božích v Ríme dňa 1. novembra každoročne bývala zasvätená, aby veriaci na konci roku cirkevného na všetkých Svätých pamätali, ktorí už do slávy večného Boha vstúpili, najmä na tých, ku ktorých cti behom roku zvláštny deň nie je určený.
Kresťane, keď si žiadaš, aby si dnešnú slávnosť dľa úmyslu sv. cirkve vykonal, máš sa spojiť skrze vieru, nádej a lásku so všetkými Svätými Božími, v nebi prebývajúcimi, máš túžiť po dokonalosti ich a po orodovaní, i pohliadnuť veriacima očima na prameň všetkej svätosti, na Pána Ježiša Krista a na oslávenú cirkev v blahoslavenom kráľovstve Božom, v ktorom miláčik Pána, sv. Ján apoštol, podľa dnešného sv. čítania, videl z dvanástich plemien izraelských stoštyridsaťštyritisíc naznačených a ešte i «zástup veľký, ktorý by nikto prečítať nemohol, zo všetkých národov, a pokolení, a ľudí, a jazykov, stojacich pred trónom a pred tvárou Baránka (Spasiteľa božského), oblečených do bieleho rúcha, a ratolesti palmové v rukách ich (na znak víťazstva nad hriechom, nad svetom, nad smrťou i nad diablom), ktorí volali veľkým hlasom a riekali: «Sláva Bohu nášmu, ktorý sedí na tróne a Baránkovi!»
I počuješ, jako jeden z tých starcov pýta sa sv. Jána: «Kto sú títo, ktorí oblečení sú do bieleho rúcha a zkade prišli?» I jako mu sv. apoštol odpovedá, uslyšíš: «Pane môj, Ty (lepšie) vieš!» I dozvieš sa od sv. starca: «Toto sú tí, ktorí prišli z veľkého súženia, a obmyli rúcha svoje, a zabielili ich v krvi Baránkovej. Preto sú pred trónom Božím, a slúžia Mu deň a noc v chráme Jeho, a Ten, ktorý sedí na tróne, prebývať bude s nimi.
Nebudú lačnieť, ani smädnúť, a nebude dorážať na nich slnce, ani žiadna horúčosť. Lebo Baránok, ktorý je uprostred trónu, bude spravovať ich, a dovedie ich k studniciam vôd živých a sotre Boh všetky slzy s očú ich ... . A smrti viacej nebude, ani nariekania, ani kriku, ani boľasti nebude viacej; lebo prvé veci pominuli.»
A Ten, ktorý sedí na tróne, riekne: «Hľa, nové činím všetko! Ja som počiatok a konec! Ja smädnému dám darmo zo studnice života. Kto zvíťazí, bude týmito veciami vládnuť, a budem mu Bohom, a on Mne bude synom!» Kresťane, hľa, jakú odmenu chystá Boh tým, ktorí Ho milujú a v boji so svetom a s hriechom za príkladom Svätých Božích víťazia! Nasleduj Svätých! A či to snáď nemožné? Pravda je, že kráľovstvo Božie násilie trpí a že iba silní na seba ho sťahujú.
Niektorí z nich vyhľadávali spásu svoju na púšti alebo v samote kláštorskej. Niektorí z nich dosiahli blahoslavenstvo v stave panenskom, iní v manželskom. Hľa, každý stav a vek života môže ťa spasiť! Kresťane, nasleduj len učenie Spasiteľovo, jako dnešné sv. Evanjelium ti podáva: «Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské», hovorí Pán Ježiš Kristus. Kresťane, i ty môžeš nasledovať sv. apoštolov, ktorí pre Krista Pána časné veci zanechali.
I ty môžeš stratu majetku svojho s oddanosťou do vôle Božej znášať. I ty môžeš byť s nízkym a chudobným stavom spokojný. I ty môžeš v poníženosti málo o sebe myslieť a iba milosť Božiu vyhľadávať. «Blahoslavení tichí,» hovorí Učiteľ božský. Kresťane, i ty môžeš nešťastie, ktoré Boh na teba zosiela, s oddanosťou do vôle Božej ticho znášať, na ľudí sa nehnevať, keď ti krivdia.
«Blahoslavení, ktorí lačnia a žížnia po spravodlivosti», hovorí Pán Ježiš. Kresťane, i ty môžeš celé srdce svoje a život Bohu posvätiť, svätú vôľu Jeho nado všetko milovať a nasledovať a v tejto láske vytrvale a verne život svoj tráviť; i ty môžeš túžiť po konaní každej cnosti: «Blahoslavení milosrdní», hovorí láskavý Vykupiteľ. Kresťane, i ty môžeš sušiť slzy jako milosrdný Samaritán trpiacich, nešťastných bližných svojich, lačných spolubratov skromným chlebom svojím nasyťovať, nahých odievať, smutných tešiť a otcom sirôt sa stať.
«Blahoslavení pokojní», hovorí Pán Ježiš. Kresťane, i ty môžeš zachovať pokojné svedomie a tento pokoj a mier môžeš i u spolubratov udržovať, obnovovať. Ako láskavý Spasiteľ, i ty môžeš bližných svojich pozdravovať: «Pokoj buď s vami!» «Blahoslavení, ktorí protivenstvo znášajú pre spravodlivosť», hovorí konečne Učiteľ Boží.
Kresťane, i ty môžeš s trpezlivosťou kresťanskou, stálosťou a radosťou, jako Svätí Boží, znášať prenasledovanie, posmievanie, áno usmrtenie pre pravú vieru. Všetko toto činili Svätí a tým si vydobyli korunu kráľovstva nebeského. Pozdvihni, mučeníku pravdy a cnosti, oči svoje do slávy Božej a uzrieš odplatu, ktorá nasleduje po časnom utrpení a cnostnom živote!
Muky, ktoré pretrpeli, ačkoľvek boly hrozné, trvalý za krátky čas, za niekoľko hodín: a odplata ich trvať bude — večne! Kresťane, pozdvihni dnes srdce svoje k nebu a pros Svätých Božích o prímluvu u trónu Božieho, že by tebe týchto osmoro cností a blahoslavenství od Boha vyprosili. Veď Svätí a Svätice Božie sú vyvolené nádoby milosti Božej a priatelia Boží, ktorým milostivý Boh dal moc panovať s Ním.
Preto ustanovila sv. cirkev tento sviatok, aby sme všetkých Svätých vospolok o prímluvu vzývali.
Modlitba.
Všemohúci, večný Bože, ktorý si nám zásluhy všetkých Svätých Svojich jednou slávnosťou ctiť poprial, prosíme Teba, ráč nám z ohľadu na toľkých orodovníkov túžobne žiadaného milosrdenstva plnosť udeliť. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Sviatok je oslavovaný naprieč katolíckym a ortodoxným kresťanstvom , pričom cirkvi vzídenej zo západného kresťanstva ho oslavujú 1. novembra , zatiaľ čo východní kresťania prvú nedeľu po Turícach . Rímskokatolícka cirkev a niektoré ďalšie západné cirkvi nadväzujú 2. novembra na tento sviatok Spomienkou na všetkých verných zosnulých, ľudovo tzv. Dušičkami . V tieto dva dni je v krajinách s kresťanskou tradíciou zvykom navštíviť cintorín a rodinný hrob (alebo rozptylovú lúčku) a zapáliť tu sviečku, položiť kyticu či veniec a so spomienkou sa pomodliť.
História sviatku
Na Východe sa od 4. storočia slávil spoločný sviatok všetkých mučeníkov (v sýrskom obrade v čase veľkonočnej ( 13. mája ) av byzantskom obrade prvú nedeľu po Letniciach. Dôvodom zavedenia sviatku bola nemožnosť oslavovať každý jednotlivý deň svätcov. Pápež Gregor III. a následne Gregor IV.sviatok pre západnú cirkev v 7. storočí presunuli na 1. november, výročný deň posvätenia rímskeho Pantheonu Řím – Wikipedie pôvodne pohanského chrámu všetkých rímskych bohov ) na kresťanský kostol zasvätený Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom .6 storočia sa v Írsku av Anglicku začal sláviť sviatok Všetkých svätých (nielen mučeníkov) 1. novembra (snáď preto, že u Keltov je tento deň začiatkom roka.) Slávenie tohto sviatku sa čoskoro rozšírilo av Ríme sa tento sviatok oslavuje od 9. storočia .
Historicky sa v tento deň uzatvárali zmluvy so služobníctvom na ďalší rok. Teda od všetkých svätých, do všetkých svätých.
Sviatok všetkých svätých a Pamiatka na zosnulých
Slávnosť Všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkov. Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých.
Spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky
Na slávnosť Všetkých svätých nadväzuje Spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
viatok: 1. november
Liturgické slávenie: Slávnosť; prikázaný sviatok
Korene sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia. Vo Východnej cirkvi sa totiž už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru. V Západnej Cirkvi sa datuje vznik spomienky na všetkých svätých na začiatok 7. storočia. V roku 608, dňa 13. mája, sa slávila posviacka bývalého pohanského chrámu Panteónu, ktorý bol vystavaný v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta. Pohania ho zasvätili všetkým bohom. Je to div slávneho rímskeho staviteľstva. Chrám je totiž okrúhly, bez okien, bez pilierov a bez stĺpov. Svetlo sa doň dostáva len zhora, kde je okrúhly nezasklený otvor o priemere 8,85 m. Voda, ktorá naprší dnu, je odvádzaná kanalizáciou, ktorá je zabudovaná do podlahy. Chrám má rovnaký priemer i výšku – 43,29 m. Oproti vchodu stál oltár najvyššieho rímskeho boha Jupitera a po stranách boli oltáre a sochy ostatných rímskych bohov. Postupne, ako kresťanstvo zapúšťalo korene v Ríme, rúcali sa pohanské chrámy a oltáre. Jediný Panteón zostal ako posledný. Zachovali ho ako kultúrnu pamiatku. Pápež sv. Bonifác IV. nariadil, aby z neho vyhádzali všetky pohanské modly a premenil Panteón na kresťanský chrám. Deň pred spomínanou posviackou doviezli na osemnástich nádherne vyzdobených vozoch do tohto chrámu množstvo relikvií svätých mučeníkov a uložili ich do skriniek, ktoré tam boli na tento účel pripravené. Pápež zasvätil tento chrám Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Zároveň nariadil, aby sa vo výročný deň tejto posviacky konala slávnosť všetkých svätých.
U nás známy sviatok Všetkých svätých, je sviatkom, ktorý sa svätí v katolíckej cirkvi. Na druhý deň „na Dušičky“ sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. No vo viacerých podobách sa tento sviatok slávi takmer po celom svete. Protestantská cirkev neuznáva kult svätých a neoslavuje Sviatok všetkých svätých, no pripomínajú si Pamiatku zosnulých. Jedným z najväčších sviatkov je pre nich 31. október – Deň reformácie z roku 1517, v rámci ktorého si pripomínajú aj zosnulých.
Pre katolíkov je to sviatok, kedy spomíname na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba a spája sa s nádejou na vzkriesenie. Sviatok sa slávil už dlhé storočia – väčšinou v jarnom období. Súviselo to s prebúdzaním prírody a príletom vtákov. Ľudia verili, že duše zosnulých sa vtedy, v podobe vtákov, vracajú k živým.
Pápež Bonifác IV. ustanovil v 7. storočí, 13. máj, za Sviatok všetkých mučeníkov. Spájal sa s posviackou chrámu Panteón, z ktorého sa stal chrám, zasvätený Panne Márii a je tu uložených množstvo relikvií svätých mučeníkov. Pôvodne pohanský sviatok a pohanský chrám tak získal nový, kresťanský rozmer. V roku 844 určil pápež Gregor IV. nový termín sviatku na 1. november. Práve tento deň pripadol na výročie zasvätenia oratória pôvodnej Baziliky svätého Petra v Ríme všetkým svätým, apoštolom a mučeníkom.
| Kategória: Informačný servis diecézy, Katedrála, Nezaradená, Oznamy, Oznamy, Podujatia v katedrálnom chráme
Katolícka cirkev si v novembri pripomenie dva významné sviatky. Prvým je Slávnosť všetkých svätých (1. november). Druhým je Spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky (2. novembra). Cirkev už po stáročia spája so Slávnosťou všetkých svätých nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti, a nie strachu. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých. Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých nás vedú až do 4. storočia po Kristovi. Svätý Efrém Sýrsky (306 – 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 – 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých. Slávnosť všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkov. Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. Na Slovensku je Slávnosť všetkých svätých dňom pracovného pokoja.
DUŠIČKY V OČISTCI
Pamiatka zosnulých alebo Dušičky poznáme až o čosi neskôr. Sviatok zaviedol v roku 998 svätý opát Odilon z Cluny. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec – prechodné miesto na ceste do Raja, či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia kam sa ráno zas museli vrátiť. 2. november sa tak vďaka clunyjským mníchom rozšíril ako Pamiatka zosnulých po celom Francúzsku a ďalej do sveta.
Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. Zdobenie hrobov kvetmi, či vencami, je novou tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia.
S Dušičkami sa spájajú aj viaceré ľudové pranostiky. Jedna napríklad hovorí, že „ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy“.
AMERICKÝ (?) HALLOWEEN A ZLÝ JACK
Moderný sviatok, ktorý sa aj u nás udomácnil, hoci mnohým nie veľmi po chuti a vlastne vôbec nie je moderný. Má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Halows´ Eve“ alebo „All Hallows´Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Slávil sa v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa Halloween dostal práve vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí. Aj tu ľudia verili, že v túto magickú noc sa vedia dostať duše mŕtvych do sveta živých a preto sa snažili ochrániť sa prezlečením do strašidelných kostýmov a zapaľovaním sviečok v oknách.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o´- lantern“ alebo „Will-o´-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla tak, že ho vylákal na strom, na ktorý potom vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme dušu. No Jack bol počas života taký zlý, že ho nemohli vziať ani do neba, preto zostal navždy blúdiť po zemi. Aby videl na cestu, diabol Jackovi hodil nehasnúci uhlík, z ktorého si Jack urobil lucerničku.
Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci. Dnes sa do tekvíc vyrezávajú rôzne strašidelné tváre, ktoré majú symbolizovať rôzne ľudové bytosti a majú slúžiť ako ochrana pred zlými duchmi.
Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená, „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám“. Za koledu dostávajú koledníci odmenu. A lakomcov neminie nejaká neplecha. Tekvice, ktoré koledníci so sebou v minulosti nosili, ich nielen chránili, ale tiež im ukazovali cestu tak, ako Jackovi uhlík, ukrytý do repy.
DNI MŔTVYCH
Sú rovnakým sviatkom v Mexiku. Tu ho oslavujú vo veselšom tóne, v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nás vracajú aj duše detí a našich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú. Nesmú samozrejme chýbať modlitby za duše zomrelých.
ZVYKY A TRADÍCIE
Tieto sviatky si pripomíname v kostoloch, návštevou cintorínov, zapaľovaním sviečok a prinesenými kvietkami a venčekmi na hroby našich blízkych. V minulosti sa dodržiavalo viacero tradícií. Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky – prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Na Dušičky sa robili malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť. V tento deň sa nesmelo zametať, aby gazdiné nevyplašili príchodzie duše.
A VIETE ČO JE SVETLONOS?
V Amerike sa ujalo vyrezávanie tekvíc, ktoré bolo jednoduchšie, ako vyrezávanie do repy, či zemiakov. No aj u nás sme mali takýto krásny starý zvyk, ktorý bol známy ako „hľadanie svetlonosa“. Ľudia si aj u nás vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. Aj to boli svetlonosi.
No podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že Svetlonos kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Svetlonos bol bludným svetielkom a mal moc najmä nad tými, ktorí nemali čisté svedomie. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom, či volal menom. Vláčil človeka po poliach, do močiarov, na cintoríny, útesy, či do tŕnia, často s tragickým koncom.
Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne, či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním, alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri Štredrovečernom stole. Svetlonosi často symbolizovali duše detičiek, ktoré nestihli pokrstiť, či duše ľudí, ktorí zomrelí násilnou smrťou.
No neskôr sa táto tradícia úplne vytratila. Bolo tak v čase kolektivizácie v 50. rokoch, kedy komisári, ktorí nútili ľudí vstupovať do družstva a tí sa tomu priečili, rozchýrili poveru, že ani oni po smrti nenájdu pokoj a skončia ako svetlonosi.
18. novembra.
Sv. Odo, opát.
V meste frankskom Túre (Tours) žil v deviatom storočí rytier, menom Abbo, ktorý bol nielen výtečným učencom práva, ale pri zámožnosti svojej i veľmi bohabojným kresťanom. Zbožná bola i vznešená manželka jeho. Žili šťastne, ale šťastie ich nebolo úplné; lebo nemali potomka, ktorému by boli mohli zanechať značný majetok svoj.
Nábožný otec pokľakol v Svätvečer pred jasličky, v jakých odpočíval novonarodený Spasiteľ sveta, a vylieval vrúcné modlitby k milostivému Bohu, aby popriať ráčil mu túžobne žiadaného syna. Milostivý Boh vyslyšal prosbu jeho. Roku 879 narodil sa mu syn, ktorému dali zbožní rodičia pri sv. krste meno Odo (to jest bohatý, znamenitý). Sotva bol pokrstený Odo, vzal ho na ruky zbožný otec Abbo a odporúčal ho vrúcnym vzývaním sv. Martinovi.
Aby syn mohol sa vychovať zdarné, odovzdal ho, keď poodrástol, kňazovi, ktorý žil sväté. Malý vtipný Odo prosieval často Matku Božiu o prímluvu, aby život jeho bol milým Bohu. Keď vyrástol na mládenca, poslal otec syna svojho na dvor vojvodcu Vilhelma z Akvitánie, aby sa priučil cnosťam rytierskym. Tam bol hlučný, skvelý život.
Neskúsený mladík, ponechaný na seba, vssal do seba jed zlého príkladu ľahtikárskych mladých rytierov; ihry rytierske a poľovačky boly obľubou jeho; vyhýbať začal službám Božím, ktoré driev v dome otcovskom bývalý jedinou zábavou a potešením jeho. Milosť Božia upomínala a strašila s času na čas svedomie jeho snami. I priblížil sa Svätvečer narodenia Pána a nestály, do nešťastia poklesajúci mladík vzýval Matku Božiu, aby nenechala zahynúť ho v nebezpečenstvách zkazeného sveta.
Na druhý deň ráno pri službách Božích, keď kňazi prespevovali chválospev, začala boleť hlava Oda a veľké bôle sužovali ho potom za tri roky. Už pochybovalo sa o uzdravení jeho; i složil sľub, že chce venovať celý život svoj službe sv. Martina. A hľa, bôle prestaly a on ozdravel. Bolo mu vtedy deväťnást rokov. I stal sa klerikom u chrámu sv. Martina. Každú noc navštevoval hrob sv. Martina, biskupa Túrskeho, ačkoľvek bol veľmi pokúšaný zlým duchom.
V kláštore žil utiahnute a usilovne zaoberal sa učením bohoslovia; čítaval i svetských spisovateľov, najmä Virgila, ktorého reč si obľuboval. Ale Boh dal mu na vedomie, že spisy pohanské nepatria tým, ktorí posvätili sa Bohu. A Odo zriekol, sa tohoto čítania na vždy, i čítaval od tohoto času iba sv. Písmo a spisy sv. Otcov cirkevných. Posvätený za kňaza, stal sa učený a zbožný Odo kanonikom u sv. Martina. Učenosť jeho bola veľká.
I požiadali ho raz. kanonici, aby vysvetlil im morálku (náuku o mravoch) svätého pápeža Gregora. Odo vzpieral sa v pokore svojej. I zjavil sa mu sám sv. pápež, podal mu pero do ruky a naložil mu, aby vyplnil žiadosť ich. A vyhovel požiadavke skvele. Jako kanonik žil veľmi prísno. Všetok dôchodok rozdal chudobným a nestaral sa o pokrm na budúce dni. Tu spísal i krásné duchovné spisy. Milostivý Boh zjavil vernému sluhovi, aby vstúpil do rádu sv. Benedikta.
I opustil Odo kláštor kanonický u sv. Martina Túrskeho, vzal si sto kníh svojich a odišiel do kláštora v Bóme (Beaume), ktorý riadil blahoslavený muž, opát Berno. V tomto kláštore zachovávané boly prísné pravidlá svätého Benedikta. Opát Berno, ktorý znal učenosť Odovu, tú «otvorenú knižnicu», jako býval nazývaný, sveril mu hneď dozor nad školou kláštorskou. Pri mnohých prácach a starosťach svojich nezabúdal učený Odo na plnenie prísnych pravidiel rádu.
A milostivý Boh zjavil úľubu Svoju nad prísnym plnením predpisov so strany Odovej zrejmým divom. Pravidlá rádu predpisovaly medzi iným, aby každý mních posbieral odrobiny, ktoré odpadávaly pri jedení a požil ich pred dokončením čítania slova Božieho, alebo iných nábožných spisov. Jedného dňa oneskoril sa Odo, a keď práve niesol rukou odrobiny do úst, pokynul opát, aby sa prestalo čítať. Čože si mal počať teraz poslušný a pokorný Odo s odrobinami?
Keby bol položil ich na stôl, bolo by to bývalo prestúpením pravidla; keby bol požil ich po čítaní sv. Písma, bolo by to bývalo tiež neposlušnosťou. Po dokončenej modlitbe išiel ku prísnemu opátovi, hodil sa k nohám jeho a vyznal pochybenie svoje. Opát Berno žiadal, aby mu ukázal tie odrobiny. Odo otvoril ruku, a hľa, miesto odrobín boly tam drahocenné perly. Opát zdesil sa a vynaložil divotvorné perly ku ozdobe chrámu.
V Bóme (Beaume) stalo sa tiež, že hlasno oznámil prítomným, jako trápený je skrze zlého ducha pre odrobiny chlebové, ktoré nechával upadnúť na zem. On hovoril, že diabol naplnil celé vrece odrobinami a teraz pri súde Božom ukazuje to vrece. Úzkosť a strach zomierajúceho pôsobily veľmi dojemne na prítomných, že žiadon z nich neopovážil sa prestupovať pravidlá rádu, ba ani túto nepatrnú požiadavku.
Po smrti sv. Berná vyvolený bol sluha Boží Odo za opáta kláštora benediktínskeho. On uviedol ešte prísnejší poriadok do kláštora v Bóme. Niektorí noví mnísi nechceli sa podrobiť prísnym pravidlám. Horlivý muž Boží nechcel tiež popustiť na prísnosti. I uzavrel, že opustí Bóm (Beaume) a utiahne sa do kláštora v Klyni (Clugny), ktorý nedávno bol sriadený skrze svätého Berná. Svätý Odo odišiel skutočne do kláštora v Klyni a niektorí bratia nasledovali ho.
Toho času ten kláštor bol ešte veľmi biedny. Svätý opát utiekal sa o prímluvu ku svätému Martinovi Túrskemu. A svätý potešil ho uistením, že prozreteľnosť Božia neopustí ho. Sv. opát pracoval neunavene. Najprv dostavil sv. Odo kláštor a potom vystaval veľký a nádherný chrám kláštorský. I mnohí mužovia a mladíci zo vznešeného a bohatého rodu vstupovali do slávneho kláštora. A tak výsledok dosvedčil zjavenie sv. Martina: kláštor Klynický stal sa najslávnejším vo Franksku.
Svätý Odo bol veľmi štedrým oproti chudobným a biednym ľudom, a to i vtedy, keď boli dotieravými; nikoho neprepustil z kláštora bez almužny. On hovorieval: «Slepí, kulhaví, biednici sú vrátnymi nebies; kto odstrkuje ich na zemi, má príčinu báť sa, že v hodine smrti odoprú mu prístup do neba.»
A keď zbadal, že niektorý mních tvrdo okríkol chudobného človeka, privolal bedárovi: «Priateľu, keď tento brat niekdy príde ku bráne nebeskej, nuž zachádzaj s ním práve tak, jako nakladá teraz on s tebou!»
Aby pohol bratov svojich ku štedrosti oproti bedárom, rozprával im častejšie túto udalosť: «Mladý mních poberal sa v studenej noci zimnej ku službám Božím. Pri bráne chrámu zbadal polonahého žobráka. Pohnutý útrpnosťou, podal mu vrchné rúcho svoje. Počas služieb Božích a modlitby hodinkovej trpel veľkú zimu.
Keď potom po modlitbe «Laudes» navrátil sa do celly (izbičky) svojej, aby sa zohrial v lôžku, našiel zlatú knihu, ktorej cena bola taká veľká, že ľahko mohol si zadovážiť nové vrchné rúcho.» Sv. Odo nikdy nespomenul meno toho mnícha; ale všetci bratia predsa verili, že sám dostal túto divotvornú odmenu; lebo bolo obyčajou jeho, že hovorieval o sebe iba v tretej osobe, keď išlo o preukázanie milosti alebo o povzbudzujúce skutky.
Sv. opát Odo rozšíril slávnú kongregáciu klyniskú, ktorej predpísal zvláštné pravidlá; pozakladal tiež mnohé iné kláštory. Pápež Lev VII. povolal ho dva razy do Ríma. Keď roku 938 druhý raz bavil sa v Ríme, naložené bolo mu, aby opravil dialógy o živote svätého Martina, spísané skrze Sulpicia Severa. Svätý opát Odo prichytil sa do práce a písal s jedným mníchom v záhrade naloženú knihu. Zvon kláštorný dal znamenie ku modlitbe večernej.
Svätý muž, ktorý znal pravidlo, dľa ktorého nebolo slobodno napísať ani jednu písmenu, keď volá hlas zvonu k modlitbe, nechal ležať otvorenú knihu na stole v záhrade a poberal sa ochotne do chóru. Po modlitbách išiel za povinnosťami svojimi a kniha ležala roztvorená cez celú noc na slobodnom povetrí. V noci lial sa dážď prívalom a zalial i zaplavil všetko v záhrade.
A hľa, kniha bola neporušená, a to tak, že, ačkoľvek biele kraje listov boly ovlažené, žiadna písmena nebola sotretá.
Roku 942 povolal pápež Štefan II. sv. opáta Oda do Ríma, a poslušný sluha Boží, ačkoľvek nemocou zoslabený, poberal sa po tretí raz do večného mesta ku hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla. Ale keď cítil blízku smrť svoju, prosil o dovolenie, aby mohol navštíviť ešte raz hrob ochrancu a orodovníka svojho, sv. Martina Túrskeko. I prišiel po mnohom namáhaní do mesta Túru a odovzdal tam pri hrobe sv. Martina dušu svoju do rúk Božích dňa 18. novembra roku 940.
I na hrobe jeho stály sa mnohé divy a preto bol vriadený do počtu svätých. Spisy jeho prechovávaly sa v knižnici v Klyni. Sv. Odo vyobrazuje sa v rúchu benediktínskom jako opát s palicou pastierskou, kľačiac na stupňoch oltára, na ktorom zjavuje sa mu Panna Maria s Ježiškom v náručí.
Poučenie.
Sv. opát Odo vyhýbal všetkým starosťam o veci pozemské a staral sa úzkostlivé iba o duševné spasenie, svedomitým plnením i tých najnepatrnejších povinností stavu svojho, a dôveroval úplne v prozreteľnosť Božiu. Ked išlo o plnenie pravidiel prísneho rádu, pretrhol i tú najvážnejšiu prácu svoju, ktorá dala sa odložiť na iný čas.
Kresťane, tu máš pokynutie, jako máš žiť v stave svojom. Rozváž si, čo hovorí v tomto ohľade sv. Tomáš Akvinský: «Ježiš Kristus nezabraňuje síce každú starosť o časné veci dľa stavu svojho; ale On zakazuje iba veľmi úzkostlivú starosť, ktorú máva človek o tieto veci.» Múdry Šalamún zvolal (Prísl. 30.): «Žobroty a statkov nedávaj mi (ó Bože); iba daj potrebu živnosti mojej.» Veď i prorok Boží hovorí (Žalm. 127.): «Z práce rúk svojich jedávať budeš, blahoslavený si, a dobre bude tebe.»
Sv. Odo veľmi sa zarmútil, keď nepožil odrobinky chlebové dľa pravidla v čase svojom. To pravidlo o sbieraní odrobiniek chlebových mali by si pripustiť k srdcu mnohí márnotratní kresťania, dľa mena, času nášho. Mali by spomnieť si na slová Krista Pána, najmä pri bohatých hostinách, ktoré slová privolal po učinenom zázraku sv. apoštolom a učeníkom (Ján 6., 12.): «Soberte odrobiny, ktoré pozostalý, aby nezahynuly!»
Pán Ježiš učil sám apoštolov, jako sa modlievať máme; a v tej modlitbe stojí prosba: «Chlieb náš vozdajší daj nám dnes.» Tými slovami posvätil Pán Ježiš chlieb jako najpotrebnejší pokrm. Zbožný kresťan menuje chlieb «darom Božím,» a keď chce uctiť niekoho, podá mu chleba, aby si odkrojil. Tak vážili si zbožní predkovia naši chlieb a vážia si ho i dnes dobrí kresťania, že sbierajú odrobiny jeho, poľúbia ich a s úctou požívajú.
Modlitba.
O dobrotivý a milosrdný Bože, ktorý si pomáhal svätému sluhovi Svojmu, opátovi Odovi, milosťou Svojou vždycky, aby si odmenil dôveru jeho na prozreteľnosť Svoju; popraj nám milostivé skrze zásluhy jeho a orodovanie, aby sme silne dôverovali v Teba a vždy účastnými boli milostí a dobrodení Tvojich. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.