P O H R E B ...Z A T R A T E N C A a videnie pekla Sv. Teréziou z Avily
Svätá Terezia z Avily a jej videnie zatratenej duše na jej pohrebeUdalosť z r.1560 opísaná samotnou Teréziou vo svojom životopise...
Desivá smrť nekajúceho,bezbožného muža bez sv. spovede...
Videnie duše zatratenca
Svätá Terézia Ježišova alebo Terézia z Ávily, vlastným menom Teresa Sánchez de Cepeda y Ahumada (* 28. marec 1515, Ávila, Španielsko – † 4. október 1582, Alba de Tormes) bola španielska mystička, ktorej dielo predstavuje jeden z vrcholov španielskeho mysticizmu.
Jej dielo sa vyznačuje tým, že ani v okamihoch výsostnej extázy nezabúda na veci denného praktického života, a ďalej, že do svojej túžby po splynutí s Bohom dáva celú svoju bytosť, všetko duchovné snaženie a fyzickú realitu, každodennú existenciu.
Terézia z Ávily
španielska mystička a svätica
Narodenie
28. marec 1515
Ávila, Španielsko
Úmrtie
4. október 1582 (67 rokov)
Alba de Tormes, Španielsko
Podpis
Zomrel jeden vážený boháč, o ktorom som sa neskôr dozvedela, že žil dlhý čas veľmi hriešne,bezbožne,nemravne a rúhavo.Z ľudí si nič nerobil a Boha odmietal ..ale žil len pre svoje bezbožné a nemravné skutky,pre bohatstvo a zlobu...Mnohých ľudí obral o majetok podvodmi,mnohých dostal na žobrácku palicu,ktorí mu uverili.Žil verejne nemravne a robil veľké pohoršenia...Myslel si,že tu bude žiť stovky rokov a tak aj jednal veľmi bezbožne a hriešne...
Keď na pohrebe bola truhla s telom spustená do hrobu, naraz sa z vnútra zeme vyrojilo množstvo čiernych tieňov a potom som ich jasne uvidela,boli to hnusné bytosti z pekla...boli to samotní diabli...bolo ich mnoho, tí diabli už na mrtvého v hrobe čakali., Tí diabli sa vrhli na to telo a hrozne ho týrali...nikto to nevidel...len ja som stála v hrôze a bola som od strachu zmeravená...Pomyslela som si v hrôze,čo potom budú tí diabli robiť s dušou hriešnika...keď toto robia s jeho telom...
Náramne som bola vydesená,zhrozená a dozvedela som sa od ľudí,že to bol veľký hriešnik a umrel v nekajúcnosti... Ten človek bol posledné dva roky veľmi chorý a už sa zdalo,že tá choroba ho predsa zmieri s Bohom a že sa polepší a bude sa kájať a ľutovať všetko zlo zo svojho života....Ale ten muž nakoniec na smrteľnej posteli odmietol kňaza ,sv.spoveď,neľutoval svoje zločiny,bol do posledného dychu namyslený, pyšný a vysmieval sa božej láske a milosrdenstvu... tak bol do posledného dychu zatvrdilý,V blížiacej hodine smrti sa ten muž aj akoby chcel sa zmieriť s Bohom...ale ,množstvo diablov ho obstúpilo a nedovolilo mu kájať sa...A tak aj umrel...nekajúcne bez svätej spovedi a ľútosti...Videla som škeriacich sa démonov,diablov ako sa radujú,že už majú jeho dušu a odnášajú si ju do večného zatratenia a pekelného ohňa...
Tak aj umrel, nekajúcne, bez svätej spovede. Jeho duša nemusela prísť do večného zatratenia,keby ľutoval a vyznal svoje hriechy... Boh vo svojej láske a milosrdenstvu dopustil, na toho muža chorobu,ktorá bola ešte posledná šanca na jeho obrátenie.Ale nekajúcnik všetko odmietol...v poslednej chvíli poslúchol diabla a zavrhol Boha...
Keby duše žijúce v ťažkom hriechu uvideli tú strašnú hrôzu, ktorú som ja videla! Myslím, že by sa hneď obrátili k Bohu. Z toho som sa poučila a pochopila som,ako musím byť Bohu vďačná,že ma svojou milosťou a láskou ochraňuje od nekajúcnosti a zatratenia...
Nakoniec som to všetko povedala svojmu spovedníkovi a ten bol tiež z toho prekvapený a vyľakaný. Chvejem sa strachom, keď si na to spomeniem.... Svätá Terezia z Avily vo svojich spomienkach
Podľa svedkov, ktorí žili v blízkosti sv. Terézie z Avily, ona sama dokázala v štvrtom extatickom stupni aj levitovať.
„Jedného dňa som bola náhle prenesená do pekla, bez toho, aby som vedela ako. Bolo to veľmi krátke videnie, ale zdá sa mi, že naň nebudem môcť zabudnúť, aj keby som žila mnoho rokov. Vchod sa mi javil ako veľmi dlhá a tesná podzemná chodba, podobná nízkej, temnej a úzkej peci; podlaha bola samé páchnuce bahno a plná hnusných plazov. V pozadí v stene bola vykopaná akási dutina ako výklenok a cítila som, ako som bola do neho zatvorená. To, čo som vtedy vytrpela, presahuje všetku ľudskú predstavivosť, ani sa mi nezdá možné nejako to len i naznačiť, pretože sú to veci, ktoré sa mi nedajú opísať. Cítila som v duši oheň, ktorý nedokážem opísať, zatiaľ čo neznesiteľné bolesti trýznili telo. Vo svojom živote som ich zakúsila veľmi mnoho; ba aj tie najťažšie, akými podľa lekárov môže niekto na zemi trpieť, pretože všetky moje nervy stuhli, takže som bola celá skrútená, a to nehovorím o mnohých iných utrpení rôzneho druhu, ktoré mi spôsobil zlý duch. Nemenej sa s tými nedajú ani porovnať, zvlášť ak si pomyslím, že tá trýzeň mala byť bez konca a bez akejkoľvek úľavy. Avšak aj to bolo ničím proti smrteľnému zápasu duše. Bol to drvivý útlak, úzkosť, hlboký smútok, taká živá a zúfalá bolesť, že neviem, ako to mám vyjadriť. Zostala som zdrvená strachom, a som ešte aj teraz, keď to píšem, hoci už uplynulo takmer šesť rokov, takže na mieste trniem strachom. Od tej doby, ako vravím, nebolo žiadne trápenie, ktoré by sa mi nezdalo ľahké v porovnaní s jediným okamžikom, aký som vytrpela tam. Z tohto videnia sa vo mne zrodil veľký zármutok nad stratou toľkých duší…“