Svätý ...M A X I M I L I Á N -biskup a mučeník-sviatok 12.október
12. októbra
Svätý Maximilián je významný svätec z čias rannej Cirkvi ...biskup a mučeník,uctievaný hlavne v Rakúsku a Nemecku,kde je aj živá jeho pamiatka.Narodil sa začiatkom 3 storočia za čias Rímskej ríše v meste Celje-dnešnné Slovinsko,ktoré patrilo ro rímskej pohraničnej provincie Noricum...ktorá zahrňala časť dnešného Rakúska,s hlavným mestom Lorch,blízko dnešného Linca /Linz/. Ako mladý muž sa stal kňazom a rozdal svoj majetok chudobným a vydal sa na púť do Ríma,kde sa stretol r.257 s pápežom Sixtom II...a ten ho vysvätil za biskupa a poslal na misie do Noricuma.Tam sv.Maximilán ohlasoval evanjelium takmer 20 rokov...Ale za vlády cisára Numeriána r.283-4 došlo k prenasledovaniu kresťanov,kde bol aj tento misijný biskup odsúdený na smrť,mučený a nakoniec sťatý mečom -12.október r.283 v Lorchu.
A hoci svetovládni rímski cisári vynaložili všetku svoju silu, aby kresťanskú vieru potlačili a mladistvú sv. Cirkev v jej zárodku zadlávili, predsa len sa ona rozširovala zázračným spôsobom po celej rozsiahlej Rímskej ríši.
Kresťania prenasledovaní Rímom sa rozišli do všetkých krajín a zaniesli tam semeno spasiteľného Kristovho učenia. A mnohí vojaci boli už v 1. a 2. storočí po Kristu Pánu osvietení svetlom sv. evanjelia. Rovnakým spôsobom svetlo sv. viery prišlo zavčasu aj do podunajskej rímskej provincie, do Panónie, ku ktorej patrila časť terajšieho Rakúska, Dolného Štajerska (dnešné Slovinsko), Chorvátska a Slavónie, Srbska, aj Uhorska po Dunaj.
Aj v týchto krajoch vzbudil dobrotivý Boh oduševnených mužov, ktorí už v 1., 2. a 3. storočí veriacich kresťanov k stálosti v krvavých prenasledovaniach povzbudzovali a neohrozene sv. evanjelium pohanom ohlasovali, ba aj svoju krv pre pravdu Božieho učenia vyliali. História z tých hrôzyplných čias uchováva len mená niektorých sv. mužov a medzi nich náleží aj sv. Maximilián, rodák z Celei (Claudia Celeia, teraz Celje) v Slovinskom alebo Dolnom Štajersku, mesto náležiace v 2. storočí k rímskej provincii Panónia.
Sv. Maximilián sa narodil začiatkom 3. storočia v meste Celeia v rímskej provincii Noricum, dnešné Slovinsko, vznešeným kresťanským rodičom, ktorí pochádzali zo staroslávneho rímskeho šľachtického rodu, panujúceho nad rozsiahlymi statkami. Bohabojní a bohatí rodičia dali svojho jediného synka zbožnému kňazovi do výchovy, aby ho vo vedách, vo svätom náboženstve a v kresťanskej dokonalosti vychovával. Mladý učeník mal od Boha výborný rozum, sv. vôľu a láskavé srdce, i pokračoval rýchlo vo vedách a v kresťanskej dokonalosti. A tak vyrástol na vznešeného mládenca, ktorý bol chválou a potechou zbožných rodičov.
Sv. Maximilián opustil po niekoľkých rokoch rodné mesto, v ktorom pohania bôžikovi vojny Marsovi nádherný chrám vystavali a pohanskí žreci šíreniu kresťanskej viery veľmi prekážali a odišiel do mesta Lauriacum, hlavného mesta rímskych osadníkov a legionárov, ktoré sa nachádzalo neďaleko dnešného mesta Enns v Hornom Rakúsku, donedávna na jeho mieste ležalo mestečko Lorch, ktoré je dnes mestskou časťou spomenutého Enns. Tu bola už na začiatku 3. storočia založená hlavná biskupská stolica. Mnoho rokov bol v Lauriacu arcibiskupom Eutherius, ktorý v roku 250, mimochodom, aj vo Vindobone (dnes Viedeň) sv. evanjelium ohlasoval, a v roku 251 zomrel blahoslavenou smrťou. Po ňom viedol biskupstvo v Lauriacu sv. Quirinius a práve k nemu prišiel sv. Maximilián, aby sa stal sluhom sv. Cirkvi. Sv. Quirinius vysvätil Božieho sluhu za kňaza, a ten potom v tom kraji horlivo pracoval na šírení sv. náboženstva medzi pohanmi.
Keď roku 258 sv. biskup Quirinius zomrel, kňazstvo a veriaci ľud zvolili si sv. Maximiliána za biskupa a túto voľbu potvrdil aj pápež Sixtus II. Pokorný Boží sluha sa spočiatku vzpieral prevziať túto vysokú dôstojnosť, vydal sa preto do Ríma, aby Sv. Otca prosil o milosť, žeby také ťažké bremeno na jeho slabé plecia nevkladal. Ale Sv. Otec vyslyšal prosbu veriacich a prehovoril sv. Maximiliána, aby prijal hodnosť biskupa, vysvätil ho, dal mu svoje apoštolské požehnanie.
Od tých čias sv. Maximilián venoval celý svoj život biskupským povinnostiam, bol vzorom kresťanského života slovami i skutkami, láskou aj vierou. Všemožne pracoval na vykorenení modlárstva, presviedčal pohanov o ničomnosti pohanských povier a bôžikov a vštepoval im do mysle svetlo sv. evanjelia. Bojoval proti neprávostiam, ohlasoval pokoru, čistotu, spravodlivosť, lásku k blížnym aj nepriateľom a dobročinnosť.
Veriacich kresťanov utvrdzoval vo viere, ujímal sa všetkých biednych, staral sa o nemocných, aj o tých, ktorí pred susednými nepriateľmi do okolia Lauriaca utekali. Sám žil skromne, postieval sa prísne, denne venoval mnoho času modlitbe a sv. rozjímaniu.
V tom čase, keď sv. Maximilián ako biskup v Lauriacu úradoval, bývala jeho Cirkev vystavená prenasledovaniu pohanských rímskych cisárov, ako boli Valerianus, Aurelianus, Probus a Carus, ako aj vpádmi barbarských národov, ktoré sa valili k Dunaju a častokrát ho aj prekračovali, aby sa v Noricu mohli usadiť. Takýmito pohanskými národmi boli aj Markomani a Sarmati. Sv. biskup však svojou horlivosťou dosiahol, že Cirkev ostala nenarušená, ba áno, zo dňa na deň sa ešte aj vzmáhala.
Roku 283 zomrel rímsky cisár Carus (pravdepodobne zavraždený pretoriánskou strážou) a jeho nástupcovia – synovia Numerianus a Carinus – síce nevydali rozkaz, aby kresťania boli prenasledovaní, avšak miestodržitelia jednotlivých provincií predsa len prelievali nevinnú kresťanskú krv.
Márne sa namáhal horlivý biskup, aby vlažných kresťanov od tohto zločinu odvrátil. Vo svätom hneve a apoštolskej horlivosti smútil Boží sluha nad neprávosťou nešťastníkov, ktorí sa do večnej záhuby rútili. Hodil sa na kolená a so slzami v očiach prosil dobrotivého Boha, aby ráčil posilniť neohrozenosť Svojich veriacich, aby si pohania nemohli s opovrhnutím robiť posmech: «Kdeže je teraz ich Boh?»
Keď sv. Maximilian dokončil svoju skrúšenú modlitbu, začul slová Spasiteľa: «Neboj sa, Maximilián! Povstaň, choď smelo k tyranovi, a zahanbi jeho opovážlivosť.» Posilnený týmto zjavením, šiel sv. Maximilián smelo k miestodržiteľovi, predral sa veľkým zástupom pohanov k jeho stolcu a zvolal:
«Či si nebol poslaný do tejto krajiny, aby si ju chránil pred nepriateľom? A ty si horší ako nepriateľ, lebo uvrhuješ do záhuby tých, ktorých máš chrániť!» Miestodržiteľ zahanbený tou smelou rečou, rozkázal vojakom, aby sv. Maximiliána k Marsovmu oltáru privliekli a nútili ho obetovať. Keď sv. biskup kadidlo na zápalný oltár hodiť nechcel a povýšeným hlasom zvolal, že je len jeden pravý Boh, Stvoriteľ neba i zeme, ktorý sa hnevá na Rimanov, že stvorené veci a vymyslených bôžikov vzývajú – sľuboval mu Eulasius život a hodnosť najvyššieho žreca boha Marsa, ak svoje náboženstvo, ktoré rímski cisári nenávidia, zaprie. Svätý Maximilián sa však vysmial týmto sľubom. Keď to Eulasius počul, hrozil sv. biskupovi strašnými mukami a smrťou. Márna bola jeho námaha. Rozkázal potom katom, aby sv. Maximiliána mučili, von z mesta ho vyvliekli a hlavu mu zoťali.
zdroj: celje.si
Kati poslúchli príkaz a zbičovaného sv. Maximiliána vyvliekli za bránu jeho rodného mesta a zoťali mu hlavu. Biskupove posledné slová boli: «O Ježišu, prijmi moju dušu!» To sa stalo dňa 12. októbra roku 283. Zbožní kresťania v noci vzali hlavu a telo sv. Maximiliána a pochovali ho v tichosti na poli. Ku koncu 8. storočia prišiel sv. Rupert, biskup salzburský do Celje, a vystaval na mieste, kde sv. Maximilián podstúpil mučenícku smrť, chrám a dal jeho telesné ostatky preniesť do Lauriacu (Lorch). Za panovania Henricha II., nemeckého cisára, boli prenesené ostatky sv. Maximiliána do krásneho chrámu v meste Passau (slov. Pasov), ktoré čarokrásne leží na hranici medzi Rakúskom a Bavorskom tam, kde rieka Inn mieša svoje vlny s veľkým Dunajom, a až doposiaľ tu odpočívajú. A dobrotivý Boh oslávil Svojho verného sluhu už na tejto zemi mnohými zázrakmi, ktoré sa stali pri jeho hrobe.
Sv. Maximilián sa vyobrazuje v biskupskom rúchu, s mečom v ruke, ktorým bol usmrtený.
Poučenie
Sv. Maximilián zasvätil celý svoj život božskému Spasiteľovi, lebo vedel, že obetovať celé dielo svojho života oslave mena Ježiša Krista je len nepatrná splátka za Jeho nesmiernu pôžičku. Pre meno Ježiša Krista bol hotový podstúpiť aj mučenícku smrť a so vzývaním tohto najsvätejšieho mena odovzdal milostivému Bohu svoju zbožnú dušu. A meno Ježiš je veľmi mocné a vznešené! Sv. apoštol Pavol píše v liste Filipanom (Flp 2,9–10): «Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.»
A preto, kresťan, vyslovuj toto sv. meno s úctou veľakrát denne, vyslovuj ho najmä pri stretnutí s blížnym a hovor: «Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!» A nedaj sa pomýliť bludovercami a «osvietencami», ktorí si navzájom ako pohania «dobrý deň» prajú, veď tým vyznávajú, že sú im milé len telesné pôžitky, po ktorých túžia, ktorým sa, ako pohania modlám, klaňajú a starajú sa podľa slov Krista Pána len o to, «čo budú jesť, čo budú piť a čím sa budú odievať». Tým zbožným vyslovovaním najsvätejšieho mena Ježiš plníme vôľu svojho Spasiteľa: «Kto Mňa vyzná pred ľuďmi, toho vyznám i Ja pred Otcom, ktorý je v nebesiach.»
Sv. apoštol Pavol vo svojich listoch, ktoré veriacim písaval, opakoval sv. meno Ježiš vyše dvestokrát a keď jeho hlava bola odťatá, vykríkla to najsvätejšie meno ešte trikrát. Sv. Bernard nechcel nič počuť, ani písať, ani čítať bez toho najsvätejšieho mena. Sv. Ján Kapistránsky viedol kresťanské vojsko proti veľkej presile krvilačných Turkov, 60 000 kresťanov proti 400 000 nevercom, a s krížom v ruke neustále volal v bitke pri Belehrade mohutným hlasom: «Ježiš, Ježiš!» Meno to povzbudzovalo kresťanov (pravdaže, luteránov vtedy ešte v našej vlasti a na svete nebolo!) a Turkom naháňalo strach. Turci boli rozprášení, stratili viac bojovníkov, než bolo v celom kresťanskom vojsku a ich divoká moc bola zlomená.
Podľa toho najlepšie poznať luteránov, že sú bludoverci, a «osvietencov», že sú neveriaci, keď sa posmievajú z kresťanského pozdravu: «Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!». Opravdivému kresťanovi je to najdrahšie a najmocnejšie meno!
Modlitba
O Bože, ktorý si sv. mučeníka Maximiliána slávnou korunou mučeníckou ozdobiť ráčil, popraj nám tej milosti, aby sme cez celý svoj život Tebe verne slúžili a za príkladom jeho pre slávu mena Tvojho bojovali, a s ním niekedy v nebi radovať sa mohli. Amen
Svätý Maximilián z Pongau sa podľa tradície narodil v slovinskom Celje, pochádzal z bohatej rodiny a vychovával ho kňaz Oranius. Po smrti rodičov rozdal svoj majetok chudobným a otrokom daroval slobodu.
V roku 257 sa Maximilián vydal na púť do Ríma, odkiaľ ho pápež Sixtus II. poslal ako posla viery do rímskej provincie Noricum. Po rokoch sa ako putujúci biskup usadil v meste Lorch pri rieke Enns, kde pôsobil 20 rokov.
Keď kresťania v jeho vlasti trpeli prenasledovaním, vycestoval tam, aby sa rečnícky postavil na stranu svojich krajanov proti miestodržiteľovi Ejulasiovi. Keď tento videl, že jeho autorita je spochybňovaná, prikázal priviesť Maximiliána do Marsovho chrámu na obetovanie. Tam však biskup vyjadril svoj odpor k uctievaniu modiel tak odhodlane, že bol odsúdený na smrť mečom a sťatý.
Historicky je isté, že svätý Rupert preniesol Maximiliánove kosti do Bischofshofenu v Pongau. Odtiaľ sa Maximiliánove relikvie dostali v 9. storočí do Altöttingu a v 10. storočí do Pasova, kde spočívajú v striebornej schránke v bočnej lodi katedrály a sú vystavované vždy 12. októbra. Maximilián je patrónom mnohých rakúskych arcivojvodov.
Maximilián z Lorchu
Prejsť na navigáciuPrejsť na vyhľadávanie
Spomienka: 12. októbra a 12. marca (prenesenie jeho telesných pozostatkov)
Maximilián pochádzal z kresťanskej rodiny z Celeia (Celje v Slovinsku), bohatého rímskeho mesta. Podľa legendy ho rodičia odovzdali na výchovu kňazovi a chlapec sa vraj už od začiatku vyznamenal milosťou k chudobným. Po skorej smrti svojich rodičov prepustil otrokov, ktorí slúžili v dome jeho rodičov, a rozdal svoje dedičstvo chudobným. Počas púte do Ríma ho pápež Sixtus II. poveril hlásaním evanjelia v Panónii. Jeho misijná činnosť sa však neobmedzovala len na túto oblasť, ale rozšírila sa aj na oblasť Freisingu. Podľa miestnej tradície vraj Maximilián premenil pohanský chrám na Freisingovom Dombergu na Pani kaplnku. Hlavným miestom jeho pôsobenia však bolo Lauriacum (dnes: Lorch), hlavné mesto rímskej provincie Noricum. Dvadsať rokov stál na čele miestnej kresťanskej komunity ako biskup. Keď boli v jeho rodnom meste Celeia v roku 284 prenasledovaní kresťania, odišiel tam, aby sa za nich prihovoril u cisárskeho miestodržiteľa Eulázia. Chcel ho však prinútiť obetovať Marsa rímskemu bohu vojny. Keďže Maximilián odmietol, guvernér mu dal sťať hlavu mečom.
Svätý biskup Rupert zo Salzburgu sa dozvedel o hrobe sv. Maximiliána v Pongau (dnes: Bischofshofen) a postavil tam v roku 710 kostol na jeho počesť. V Bischofshofene sa úcta k tomuto svätcovi zachovala už od neskorej antiky. Jeho relikvie boli v roku 878 prenesené do Altöttingu a pred rokom 985 biskupom Piligrim prenesené do katedrály v Pasove, kde sú dodnes.
Modlitby
Tropár (3. tón)
Ako bohatý mladík si nasledoval Pána a svoje bohatstvo dal na dobročinné skutky. Zvolený za biskupa v Lorchu ste utrpeli mučeníctvo z rúk pohanských modloslužobníkov. Svätý Maximilián, modli sa k Bohu za našu spásu!
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Maximilián z Celje
Prejsť na navigáciuPrejsť na vyhľadávanie
Maximilianus z Celje , tiež Maximilian von Lauriacum alebo von Lorch alebo Maximilian z Pongau (* neznámy v Celje ; † okolo 284 tamže), je vraj podľa tradície z 11./13. storočia. V 19. storočí odovzdal svoje veľké dedičstvo otrokom svojho panstva a vydal sa na púť do Ríma. Tam ho v roku 257 pápež Sixtus II. poslal späť do vlasti, aby tam hlásal svoju vieru. Bol 20 rokov putovným biskupom a prvým biskupom v Lauriacum ( Lorch an der Enns ). Bol sťatý počas prenasledovania kresťanov za cisára Numeriana .
Maximilián je považovaný za druhého diecézneho patróna pasovskej diecézy . Jeho relikvie sú uctievané v tamojšej katedrále od roku 985. Jeho pamätný deň je 12. október. Maxlaunmarkt, pomenovaný po Maximiliánovi, sa každoročne koná v štajerskom mestečku Niederwölz .
Zasvätené kostoly
Kostoly s patrocíniom Maximiliána von Celeia sa nachádzajú najmä v bavorsko-rakúskych a tiež bývalých habsburských oblastiach. Nájdete ich pod názvami ako Maximilian von Celeia Church , (St.) Maximilian(s)kirche alebo Maxkirche . Patronátnym dňom je 12. október .
Sixtus II. († 6. augusta 258 ) (Xystus) bol rímskym biskupom-pápežom od 30. augusta 257 do 6. augusta 258 .
Zomrel ako mučeník za cisára Valeriána . Počas služby v Coemeteriu Callistu bol napadnutý a popravený spolu so štyrmi diakonmi Calixt I. – Wikipedia
12. októbra
SV. MAXIMILIÁN
bislup a mučeník (?)
(3. stor.)
Meno Maximilián sa v minulosti rozšírilo v nemeckej rečovej
oblasti, zvlášť v Rakúsku a Bavorsku, kde sa jeho nositeľmi stali viacerí členovia panovníckych rodín. Všetci títo si ctili ako patróna sv. Maximiliána, ktorého tradícia označovala za prvého arcibiskupa v meste Lorchu neďaleko terajšieho Linca v Rakúsku. Mesto Lorch sa v časoch rímskej vlády nazývalo Lauriacum a bolo hlavným mestom provincie Noricum, ktorá sa rozprestierala na mieste terajšieho Rakúska.
Sv. Maximilián pochádzal z mesta Celje (Celeia) v terajšom Slovinsku. Niekedy v rokoch 257-258 dostal od pápeža sv. Sixta poslanie hlásať evanjelium v Panónii. Potom zomrel ako mučeník v rodnom Celji r. 281.
Sv. Maximilián sa od najstarších čias uctieval ako apoštol Norika a ako patrón pasovského a lineckého biskupstva. Najstarší zachovaný dokument o úcte sv. Maximiliána hovorí, že prvý salzburský biskup sv. Rupert (zomr. asi 718) dal postaviť v Bischofshofene na juh od Salzburgu kaplnku nad Maximiliánovým hrobom. Nevedno, či ide o toho istého Maximiliána, ktorého ostatky dal kráľ Karolman v r. 878 spolu s ostatkami sv. Felicity uložiť v novovybudovanom kostole v Altöttingu. V zachovaných dokumentoch do r. 985 sa sv. Maximilián označuje ako vyznavač, kým vo frízinskom misáli (omšovej knihe) z r. 990 sa uvádza ako mučeník.
12. októbra.
Sv. Maximilian, biskup a mučeník.
Ačkoľvek svetovládni cisári rimskí všetku silu svoju vynaložili, aby kresťanskú vieru potlačili a mladistvú sv. cirkev v zárodku jej zadlávili, rozširovala sa ona predsa divotvorným spôsobom po celom rozsiahlom štáte rimskom. Prenasledovaní v Ríme kresťania rozišli sa do všetkých krajín a zaniesli ta semeno spasiteľného učenia Kristovho. I mnohí vojaci boli už v prvom a druhom storočí po Kristu Pánu osvietení svetlom sv. Evanjeliuma.
A tak prišlo svetlo sv. viery veľmi zavčasu i do rimskej provincie podunajskej, do Pannonie, ku ktorej patrila časť terajšieho Rakúska, Štyrska, Krajiny, Horvatska a Slavonie, i Uhorska po Dunaj. I v týchto krajoch vzbudil dobrotivý Boh oduševnených mužov, ktorí už v prvom, druhom a treťom storočí veriacich kresťanov k stálosti v krvavých prenasledovaniach povzbudzovali a neohrožene sv. Evanjelium pohanom ohlasovali, ba i krv svoju pre pravdu učenia Božieho vyliali.
Len mená niektorých sv. mužov prechováva dejepis z tých hrôzy plných časov a medzi nich náleží sv. Maximilian, rodák z Celeje (Claudia Celleia, teraz Ceľ, Cilli) v Štyrsku, ktoré mesto v druhom storočí ku provincii rimskej Pannonii náležalo.
Sv. Maximilian narodil sa začiatkom tretieho storočia v Celeji zo vznešených, kresťanských rodičov, ktorí pochádzali zo staroslávneho šľachtického rodu rimského a mali rozsiahlé statky. Bohabojní a bohatí rodičia dali jediného synáčka svojho zbožnému kňazovi, menom Oraniovi, aby ho zavčasu vo vedách, vo svätom náboženstve a v kresťanskej dokonalosti vychovával.
Mladistvý učeník mal od Boha výborný rozum, sv. vôľu a láskavé srdce, i pokračoval rýchle vo vedách a v kresťanskej dokonalosti. A tak vyrástol na vznešeného mládenca, ktorý bol chlúbou a potechou zbožných rodičov. Keď Maximilian mal 15 rokov, ztratil otca, ktorý umrel za vieru Kristovu jako mučeník. O šesť rokov neskôr odobrala sa na večnosť i milovaná matka jeho, a osiralý mládenec stal sa dedičom veľkých statkov.
Keby Maximilian nebol býval tak starostlivé vychovávaný v kresťanskom náboženstve, bol by sa oddal v tom mladom veku svetským rozkošiam a márnosťam; ale on bol už v láske Božej utvrdený a neuchýlil sa s cesty dokonalosti kresťanskej.
Slová Spasiteľove, ktoré mu zbožný učiteľ Oranius zo sv. Písma často opakoval, ozývaly sa vznešenému mládencovi neprestajne v ušiach i v srdci (Mat. 19, 21.): «Keď chceš byť dokonalým, iď, predaj, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi, a poď, nasleduj Mňa.» I prepustil na slobodu početných otrokov svojich, predal majetky svoje, rozdal utŕžené peniaze chudobným a venoval sa službe Božej.
Najprv žil v rodnom meste v najväčšej chudobe, usilovne čítaval sv. Písmo a pod správou zbožných kňazov chystal sa k úradu učiteľskému a kňazskému.
Po niekoľkých rokoch odišiel sv. Maximilian z rodného mesta, v ktorom pohania bôžkovi vojny Marsovi nádherný chrám boli vystavili a žretcovia jeho rozširovaniu kresťanskej viery veľmi prekážali, i prišiel do krajinky Norikuma, kde bolo Laureakum hlavným mestom osadníkov a vojakov rimských, ktoré neďaleko terajšieho mesta Ennsu v Hornom Rakúsku, a síce na mieste terajšieho mestečka Lorchu ležalo.
V tomto meste bola založená už na začiatku tretieho storočia hlavná biskupská stolica. Za dlhé roky bol v Laureakume Eutherius arcibiskupom, ktorý roku 250 i vo Viedni, ktorá sa vtedy Vindobonou menovala, sv. Evanjelium ohlasoval a roku 251 blahoslavenou smrťou zomrel. Za nim riadil sv. Kvirín biskupstvo v Laureakume, a ku nemu prišiel sv. Maximilian a stal sa sluhom sv. cirkve.
Sv. Kvirín vysvätil sluhu Božieho za kňaza, ktorý horlivé pracoval v tom kraji na šírení sv. náboženstva medzi pohanmi. Keď roku 258 sv. biskup Kvirín zomrel, vyvolilo kňažstvo a veriaci ľud sv. Maximiliana na stolicu biskupskú v Laureakume, ktorú voľbu i pápež Sixtus II. potvrdil. Pokorný sluha Boží spieral sa prevzať túto vysokú dôstojnosť a vydal sa do Ríma, aby sv. Otca o milosť prosil, že by také ťažké bremeno na slabé ramená jeho nevkladal.
Ale sv. Otec vyslyšal prosbu veriacich, nahovoril sv. Maximiliana ku prijatiu hodnosti biskupskej, vysvätil ho, dal mu apoštolské požehnanie svoje a vypravil ho do Laureakuma. Od tohto času venoval sv. Maximilian celý život svoj povinnosťam biskupským, i bol vzorom kresťanského života slovami i skutkami, láskou i vierou. Všemožne pracoval na vykorenení modlárstva, presvedčoval pohanov o ničomnosti pohanských povier a bôžkov a vštepoval im do mysli svetlo sv. Evanjeliuma.
Mohutne bojoval proti neprávosťam a ohlasoval pokoru, čistotu, spravodlivosť, lásku k bližným i nepriateľom a dobročinnosť. Veriacich kresťanov utvrdzoval vo viere, ujímal sa všetkých biednych, staral sa o nemocných, i o tých, ktorí pred nepriateľmi susednými do okolia Laureakuma sa utiekali. Sám žil skrovne, postieval sa prísno, denne venoval mnoho času modlitbe a sv. rozjímaniu.
On bol biskupom, jakého si sv. Pavel apoštol prial, keď Timotheovi písal (I. 4, 12.): «Buď príkladom veriacich v slove, v obcováni, v láske, vo viere, v čistote.» Keď usporiadal biskupstvo svoje, keď upevnil sv. vieru a zbožnosť u veriacich, keď sriadil všade primerané služby Božie, cestoval i po druhých krajoch a ohlasoval sv. Evanjelium veriacim. Na apoštolských cestách svojich zašiel až do Bavorska a síce až k mestu Frajsinku (Freising).
Tu ohlasoval sväté Evanjelium a vystavil na tom mieste, kde teraz chrám biskupský stojí, kostolík ku cti preblahoslavenej Panny Márie. Toho času, v ktorom sv. Maximilian jako biskup v Laureakume úradoval, vystavená bývala jeho cirkev ukrutnému prenasledovaniu pohanských cisárov rimských, jakými boli Valerian, Aurelian, Probus a Karus, jako i vpádami neskrotených národov, ktoré sa k Dunaju valily a častoráz ho i prekračovaly, aby sa v Norikume osadiť mohly.
Takými pohanskými národami boli Markomani a Sarmati. Horlivosťou svojou prekonal sv. biskup, že cirkev jeho nenarušená ostala, áno so dňa na deň sa vzmáhala. Roku 283 zomrel cisár rimský Karus, ktorého pretorianský vodca Aper zavraždil, a nástupníci jeho, synovia Numerian a Karinus, nevydali síce rozkaz, aby kresťania boli prenasledovaní; ale miestodržitelia jednotlivých krajín predsa prelievali kresťanskú nevinnú krv.
V Norikume a v Pannonii bol toho času miestodržiteľom Eulasius, ktorému bolo naložené, aby bojoval proti Markomanom a Sarmatom, nápady na podunajské provincie rimské robiacimi. Pohanskí Rimania mysleli, že Mars, boh vojny, na nich pre kresťanov sa nahneval, ktorí ho nectili, i vydal Eulasius rozkaz, aby každý občan bez výnimky urazeného bôžka verejnými obetami smieriť a o víťazstvo ho prosiť sa usiloval.
Tento rozkaz vykonávať sa mal všade, menovite v meste Celeji, kde modle Marsovi slávný chrám bol vystavený a kde i miestodržiteľ rimský býval. Kto z kresťanov ten rozkaz neplnil, musel neposlušnosť svoju smrťou zaplatiť. Mnohí kresťania vyznávali Krista Pána až do smrti, ale mnohí zapreli vieru svoju a obetovali modle.
Keď to počul sv. Maximilian, vybral sa do rodného mesta svojho, aby veriacich kresťanov vo sv. viere posilňoval, na nastávajúce mučenie ich pripravoval a nových vyznavačov sv. cirkvi získal. Keď sv. Maximilian prišiel do Celeje, dal Eulasius vyvolávačom vyhlasovať, že budúceho dňa bude sa vydržiavať slávnosť v chráme Marsa, pri ktorej všetci obyvatelia prítomní byť majú.
Včas ráno na druhý deň zavznela trúba a pohania pospiechali s radosťou do modlárskeho chrámu, áno i mnohí vlažní kresťania nasledovali ich a sypali kadidlo na zápalný oltár. A márne namáhal sa horlivý biskup, aby vlažných kresťanov od toho zločinu odvrátil. Vo svätom hneve a apoštolskej horlivosti smútil sluha Boží nad neprávosťou nešťastníkov, ktorí do večnej záhuby sa rútili.
I hodil sa na kolená svoje a prosil so slzami dobrotivého Boha, aby ráčil posilniť neohroženosť veriacich Svojich, že by nemohli pohania s opovržením sa vysmievať: «Kde je Boh ich?» Keď sv. Maximilian dokončil skrúšenú modlitbu svoju, počul slová Spasiteľove: «Neboj sa, Maximilian! Povstaň, iď smelo ku tyranovi, a zahanbi opovážlivosť jeho.»
Posilnený týmto zjavením, išiel sv. Maximilian smelo ku miestodržiteľovi Eulasiovi, predral sa veľkým zástupom pohanov ku stolici jeho a zvolal: «Či si nebol poslaný do tejto krajiny, aby si ju chránil pred nepriateľom? A ty si horším, než nepriateľ, lebo uvrhuješ do záhuby tých, ktorých máš chrániť!» Miestodržiteľ tou smelou rečou zahanbený, rozkázal vojakom, aby sv. Maximiliana ku oltáru Marsovmu zavliekli a k obetovaniu ho nútili.
Keď sv. biskup kadidlo na zápalný oltár hodiť nechcel a povýšeným hlasom zvolal, že je len jeden pravý Boh, Stvoriteľ neba i zeme, ktorý sa hnevá na Rimanov, že stvorené veci a vymyslených bôžkov vzývajú, — sľuboval mu Eulasius život a hodnosť najvyššieho žretca Marsovho, keď náboženstvo svoje zapre, ktoré rimskí cisári nenávidia. Svätý Maximilian vysmial sa týmto sľubom.
Keď to počul Eulasius, hrozil sv. biskupovi hroznými mukami a smrťou. Márné bolo namahánie jeho. I rozkázal katom, aby sv. Maximiliana mučili, von z mesta ho vyviedli a hlavu mu zoťali. I vyviedli katovia ubičovaného sv. Maximiliana za bránu rodného mesta jeho Celeje, a zoťali mu hlavu pri slovách: «O Ježišu, prijmi dušu moju!» To stalo sa dňa 12. októbra, roku 283. Nábožní kresťania vzali nočného času hlavu a telo sv. Maximiliana a pochovali ho v tichosti na poli.
Ku koncu VIII. storočia prišiel sv. Rupert, biskup Solnohradský do Celeje, vystaval na mieste, kde sv. Maximilian mučenícku smrť podstúpil, chrám a dal telesné ostatky jeho do Laureakuma (Lorchu) preniesť.
Za panovania Henrika II., cisára nemeckého, boly prenesené ostatky sv. Maximiliana do krásneho chrámu v meste Pasové (Passau), ktoré čarokrásne leží na hranici medzi Rakúskom a Bavorskom, tam, kde rieka Inna vlny svoje mieša s valným Dunajom, kde ony až posiaľ odpočívajú. A dobrotivý Boh oslávil verného sluhu Svojho už na tejto zemi mnohými divami, ktoré sa stály pri hrobe jeho. Sv. Maximilian vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, s mečom v ruke, ktorým bol usmrtený.
Poučenie.
Sv. Maximilian zasvätil celý život svoj Spasiteľovi božskému, lebo vedel, že celé dielo života svojho obetovať oslave mena Ježiša Krista je len nepatrná splátka za nesmiernu pôžičku Jeho. Pre meno Ježiša Krista bol hotový i smrť mučenícku podstúpiť a so vzývaním tohože najsvätejšieho mena odovzdal milostivému Bohu zbožnú dušu svoju. A meno Ježiš je veľmi mocné a vznešené!
Sv. Pavel, apoštol píše kresťanom v meste Filipi (2; 9, 10.) obydleným: «Preto i Boh povýšil ho a dal Mu meno, ktoré je nad všetky mená, aby v mene Ježiša každé koleno kľakalo nebeských, zemských a pekelných.» A preto, kresťane, vyslovuj toto sv. meno s úctou častoráz denne, vyslovuj ho najmä pri stretnutí sa s bližným svojím a riekaj: «Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!»
A nedaj sa mýliť bludovercom a «osvietencom», ktorí si navzájom jako pohania «dobrý deň» prajú; veď tým vyznávajú, že sú im milé len pôžitky telesné, po ktorých túžia, ktorým sa, jako pohania modlám, klaňajú a starostliví sú len dľa slov Krista Pána o to, «čo budú jesť, čo budú piť a čím sa budú odievať.»
Tým zbožným vyslovovaním najsvätejšieho mena Ježiš plníme vôľu Spasiteľa svojho: «Kto Mňa vyzná pred ľuďmi, toho vyznám i Ja pred Otcom, ktorý je v nebesiach.» Sv. Pavel apoštol v listoch svojich, ktoré veriacim písaval, opakoval to sv. meno Ježiš vyše dvestokrát a keď hlava jeho bola odťatá, vykríkla to najsvätejšie meno trikrát. Sv. Bernard nechcel nič slyšať, ani písať, ani čítať bez toho najsvätejšieho mena.
A sv. Henrik Suso bol takým milovníkom presladkého mena Ježiš, že si ho nad srdcom do živého tela vrezal. Sv. Ján Kapistrán viedol kresťanské vojsko proti veľkej presile krvolačných Turkov, 60.000 kresťanov proti 400.000 nevercov, a s krížom v ruke volal neustále v bitke pri Belehrade mohutným hlasom: «Ježiš, Ježiš!» Meno to bolo kresťanom ku povzbudeniu (pravda, že lutheránov vtedy ešte vo vlasti našej a na svete nebolo!) a Turkom na postrach.
Turci boli rozprášení, ztratili viac bojovníkov, než bolo v celom kresťanskom vojsku a divoká moc ich bola zlomená. Podľa toho poznať najlepšie lutheránov, že sú bludoverci, a «osvietencov», že sú neverci, keď sa posmievajú z pozdravovania kresťanského: «Pochválen buď Pán Ježiš Kristus». Opravdivému kresťanovi je to najdrahšie a najmocnejšie meno!
Modlitba.
O Bože, ktorý si sv. mučeníka Maximiliana slávnou korunou mučeníckou ozdobiť ráčil, popraj nám tej milosti, aby sme cez celý život svoj Tebe verne slúžili a za príkladom jeho pre slávu mena Tvojho bojovali, a s ním niekdy v nebi radovať sa mohli. Amen.
Svätý Maximilián, biskup a mučeník z Lorchu, Rakúsko, + 12.10.283 – Sviatok: 12.10.
Ako prvý vyznávač kresťanského mena v Rakúsku vystupuje svätý biskup Maximilián, ktorý svojou krvou spečatil svätú vieru. Narodil sa v Celeii v Noricu, dnešnom Cilly v Dolnom Štajersku, zo zbožných a bohatých rodičov. V siedmich rokoch ho rodičia odovzdali učenému a zbožnému kňazovi Araniusovi, ktorý starostlivo vycvičil chlapcove vynikajúce dary mysle a srdca a naplnil ho zvláštnou láskou k pokore, miernosti, cudnosti a pohŕdaniu pozemskými statkami a rozkošami. Vo veku devätnástich rokov sa smrťou svojich rodičov dostal k značnému majetku. Staral sa len o verne nasledovanie Krista a o spásu svojej duše, rozdelil všetko svoje bohatstvo medzi chudobných a všetkým otrokom dal slobodu.
Chudobný pre Krista, bohatý na cnosti, Maximilián žil ticho a utiahnuto v Laureacu, dnešnom Lorchu v Hornom Rakúsku, a slovom a príkladom získal mnoho duší pre Božie kráľovstvo. Po smrti biskupa z Lorchu si klérus a ľud v roku 257 jednohlasne zvolili dobrosrdečného, mravne čistého a znalého Maximiliána za hlavného pastiera. Vo svojej pokore odmietol zaujať pozíciu, ktorá je príliš ťažká aj na ramená anjelov. Ale keď už nemohol odolávať neprestajnému tlaku ľudu, súhlasil, ale najprv podnikol cestu do Ríma, aby získal potvrdenie a apoštolské požehnanie od pápeža Sixta II. Svätý Otec ho prijal s veľkou láskou, vysvätil za biskupa a vyzval ho, aby sa postaral o prenasledovaných kresťanov v Noriku a Panónii.
S požehnaním Svätého Otca sa biskup Maximilián vrátil domov, ukázal sa ako živý príklad všetkých kresťanských cností, chodil kázať po celej krajine, zhromažďoval rozptýlené ovečky Kristovho stáda, rúcal modly, sadil kríž a vozil všade vyháňali pohanstvo zbraňami Božieho slova a krstili pohanov túžiacich po spáse. Na svojich apoštolských cestách sa dostal až do Bavorska a v oblasti Freisingu postavil malý kostol na počesť Márie, Kráľovnej nebies. Preto je dodnes medzi obyvateľmi Horného Bavorska uctievaný ako osobitný patrón.
Maximilián dlho neúnavne pracoval na šírení a upevňovaní kresťanstva, keď sa vo svojom rodnom meste Cilly cítil hnaný bojovať proti modlárstvu, ktoré ešte nebolo úplne vykorenené. V tom čase začal rímsky cisár Numerián kruté prenasledovanie kresťanov. Jeho guvernér v Noricu, Evilasius, ochotný nástroj tyranského cisára, vydal prísny príkaz, aby sa v istý deň pri prvom zaznení trúby všetci obyvatelia Cilly, bez ohľadu na postavenie, zhromaždili v chráme Marse. , boh vojny a obety. Maximilián s hlbokým zármutkom videl, že aj viacerí kresťania zo strachu pred ľudskosťou nasledovali volanie tyrana a obetovali modle. Potom zahorel spravodlivým hnevom a po prosbe o silu od Boha pre seba a pre veriacich s dôstojnou smelosťou kázal na verejnom trhu proti hlúpostiam pohanského modlárstva a vyzýval kresťanov, aby boli verní a pevní vo svojej viere, a sľúbil im na oplátku korunu nebies. Evilasius sa rozzúril biskupovou odvahou a nechal svojich stúpencov odviesť ho do Marsovho chrámu. Maximilián tu vyjadril svoje znechutenie nad pohanskými hlúposťami ešte dôraznejšie a vyčítal miestodržiteľovi jeho nespravodlivosť a krutosť. Potom ho prisluhovači rozhnevaného Evilasia vyvliekli z mesta a 12. októbra 288 mu odrezali hlavu.
V noci preniesli kresťania telo na spoločný cintorín, odkiaľ ho dal svätý biskup Rupert priviesť do Lorchu. Keď sa pre časté vpády Avarov presťahoval biskupský stolec z Lorchu do Passau, kosti svätého Maximiliána priviezli do Pasova, kde dodnes odpočívajú a sú uctievané. V Cilly stále môžete vidieť miesto, kde tiekla mučeníkova krv a fontánu, ktorá sa zázračne zdvihla zo zeme v deň jeho smrti.
Maximilián, biskup a mučeník
Svätý
Sviatok: 12. október
* Claudia Celeia, dnes Celje, Slovinsko
† 284 alebo 281 tamtiež (?)
Sv. Maximilián žil v 3. storočí. O jeho živote vieme toho veľmi málo. Narodil sa na území dnešného Slovinska v meste Claudia Celeia (dnes Celje). V rokoch pontifikátu pápeža Sixta II. si vykonal púť do Ríma. Osobne sa stretol aj s pápežom a ten mu dal poverenie, aby šiel hlásať evanjelium do Pannónie. Neskôr sa stal arcibiskupom v meste Lorch (na juhovýchod od Linzu). Tam pôsobil asi dvadsať rokov. V roku 281 alebo 284 bol na rozkaz rímskeho prefekta Numeriána sťatý, keďže odmietol obetovať pohanským bohom a zostal verný svojej viere. Stalo sa to pri jeho rodnom meste Celje. Považuje sa za patróna diecézy Passau a Linz.
Maximiliána z Pongau
tiež: z Celeia / Cilli / Celja, z Lorchu
1 Katolícky pamätný deň: 12. október
Festival v diecéze Passau
Pamätný deň sa nevyžaduje v diecéze Graz-Seckau, Salzburg a Mníchov-Freising Linz
Diecézny kalendár
Prenesenie pozostatkov: 12. marca
Meno znamená: najväčší
a: z rodu Aemilianov (lat.)
prvý biskup z Lorchu, mučeník (?)
* v Claudia Celeia, dnes Celje v Slovinsku (?)
† 284 alebo 281 tam (?)
Podľa tradície bol Maximilián synom bohatých rodičov a po ich smrti rozdal svoj majetok otrokom svojho panstva, ktorým dal aj slobodu, a chudobným a vykonal púť do Ríma , odkiaľ bol Prinesený do Ríma pápežom Sixtom II v roku 257 ako posol viery bol poslaný späť domov do Norika . Pôsobil tam 20 rokov ako potulný biskup a prvý biskup z Lauriacum - dnešného Lorche na Enns - a bol sťatý ako mučeník počas prenasledovania kresťanov za cisára Numeriana.
Existujú historické dôkazy, že na mieste dnešného farského kostola v Bischofshofen im Pongau bola v roku 711 postavená kaplnka nad hrobom Maximiliána od Ruperta zo Salzburgu . Relikvie Maximiliána priniesol do kláštora, ktorý založil v Altöttingu v roku 878, kráľ Karlmann a odtiaľ do Passau okolo roku 985 biskup Pilgrim . Väčšia časť zhorela pri požiari mesta v Passau v roku 1662, pozostatky ležia od roku 1687 na bočnom oltári a každoročne 12. októbra sú vystavené v striebornej svätyni v katedrále v Passau.
Maximiliánova úcta bola obnovená v 13. storočí a teraz sú relikvie spojené s legendou o biskupovi z Lauriacum .
Ranokresťanský biskupský kostol Lauriacum stál pravdepodobne na mieste neskoršieho kostola Maria Anger , ktorý bol postavený na stenách centrálnej budovy legionárskeho tábora a bol zbúraný v roku 1792.
Keď bola v rokoch 1783/85 založená diecéza v Linzi odčlenením od diecézy Passau , Maximilián sa stal patrónom novej diecézy. Keďže o Maximiliánovi bolo málo historických dôkazov, v roku 1935 sa druhým diecéznym patrónom stal Severin von Norikum . V roku 1971 bol Maximilián konečne vylúčený ako patrón a nahradený Floriánom , po tom, čo bola Floriánova historicita zabezpečená, kým predtým bola považovaná skôr za legendu.