Svätý M E D A R D -biskup,záchranca malej princezny Radegundy,odsúdenej na smrť-sviatok 8.jún

Svätý Medard,biskup,sviatok 8.jún

Svätý Medard,biskup,sviatok 8.jún-záchranca dievčatka odsúdeného na smrť...,unesené dievčatko,malú princeznú Radegundu mučili a kyjom jej rozbili hlavu...ale žila...bola odsúdená na smrť...ale biskup Medard prosil kráľa o milosť pre nevinné dievčatko a ujal sa jej ako siroty a vychoval ju...a Radegunda sa stane slávnou kráľovnou...ale nakoniec odíde do kláštora a tam dožije svoj život ako veľká svätica 6 storočia...

Medardova kvapka,40 dní kapká-svetoznáme

Svätý Medard bol francúzsky biskup vo Vermandois.

Dátum a miesto narodenia: Salency, Francúzsko

Dátum úmrtia: 8. júna 560 po Kr., Noyon, Francúzsko

Súrodenci: Saint Gildard

Rodičia: Protagia, Nectaridus

sviatok : 8. júna

RUŽOVÁ SLÁVNOSŤ O ČNOSTNÚ PANNU

Medard sa usiloval o cnostný život svojho ľudu viacerými spôsobmi. Zaviedol napríklad "ružovú slávnosť" s vyhlásením najcnostnejšej panny, ktorej potom prislúchal titul: ružová kráľovná. Niečo na spôsob súčasnej mis, ale hodnotila sa krása duše. Výťažok 12 jitier polí venovaných Medardom bol najmenej 12 toliarov, ktoré dostala najctnostnejšia panna okrem venca bielych ruží. Na šatách mala modrú stuhu a ako mariánsku dcéru ju do kostola k obete svätej omše sprevádzalo 12 družičiek. Rodičia ju sprevádzali ako ochrancovia a odovzdávali Matke Božej. Pri oltári jej bol daný na hlavu veniec z bielych ruží a po bohoslužbe nasledovala veselica v mariánskom duchu. (Slávnosť sa potom konávala poctivo po stáročia a rozšírila sa aj na Moravu/.

8. júna.
Sv. Medard, biskup.

V šiestom storočí bol jedným z najslávnejších a najnábožnejších biskupov vo Francúzsku sv. Medard. Zriedkavý muž tento narodil sa na hrade Salenciaku (Salency) pri meste Noyone v Pikardii roku 457. Rodičmi starostlivo vychovávaný, prejavoval už čo chlapec nábožného ducha a citlivé srdce oproti nešťastným a chudobným. Často nejedol svoje jedlo, ale nasýtil ním hladných. Jedného dňa uvidel na ulici slepé dieťa v roztrhanom obleku; vyzliekol svoj nádherný vrchný oblek a odial ho.

Raz daroval cudzincovi, ktorého v neďalekej hore zlodeji okradli, koňa z otcovej stajne. Keď Medard trochu vyrástol, poslali ho rodičia na učenie do mesta Vermondu a neskôr na vysoké školy do Tornaku (Tournai), kde francúzsky kráľ býval. Na známych školách týchto vyznačoval sa nadaný mladík usilovnosťou, pobožnosťou a pokorou.Žil osamelo v modlitbách a pôstoch, stretával sa , len so svojím spolužiakom Eleutheriom, s ktorým si rozumel a skvelú budúcnosť mu predpovedal.

V 22. roku svojom vrátil sa podľa vôle svojich rodičov do Vermondu, kde pod vedením tamojšieho biskupa ku duchovnému stavu sa pripravoval, bohoslovecké vedy sa učil, sv. Písmo rozjímal a v kázaní sa cvičil. V 33. roku svojho veku bol za kňaza vysvätený; i stal sa ozdobou kňazského stavu. Žil v rodisku svojom Salenciaku a čiastočne i vo Vermonde čo duchovný správca.

Ako taký jednu časť času obetoval modlitbám a svätému rozjímaniu, druhú úradným prácam a najmä hlásaniu Božieho slova. Kázne jeho otriasli divotvorne srdcami poslucháčov. Behom štyridsať rokov účinkoval takto blahonosne medzi ľudom. I podarilo sa mu pozostatky pohanstva v kraji tom celkom vykoreniť. Akým svätým kňazom bol Medard, vidno z toho, že ho Boh omilostil darom zázrakov.

Od svojich rodičov zdedil statok v Salenciaku. Dôchodky svoje daroval z väčšej čiastky chudobným. Sám žil veľmi skromne a jednoducho. Zlodej vnikol sa raz do jeho včelína, roztrepal klát (úl) a chcel med ukradnúť. Včely vyrojili sa, celého ho obkolesili ho a štípali, že musel zutekať. Včely ale prenasledovali ho všade, kam sa obrátil; nevediac si rady, utekal ku sv. Medardovi, hodil sa pred ním na kolená, vyznal svoj zločin a prosil za odpustenie.

Sv. Medard prežehnal ho a včely odleteli nazpät do svojich klátov. Jedného jesenného dňa vnikol sa zlodej do jeho záhrady, natrhal hrozien a iného ovocia a pošliapal jeho kvety. Keď ale chcel utiecť zo záhrady, nemohol sa dostať von a blúdil po nej až do rána. Ráno chytili ho a on držal ukradené ovocie v rukách a nemohol ho odhodiť. Keď sv. Medard k nemu prišiel, napomenul ho a prepustil ho i s ovocím.

Zase ukradol mu sused na paši vola. Vôl mal na krku zvonec. Zlodej napchal do zvonca trávy, aby ho neprezradil. A zvonec cengal. Strhol ho s vola a lepšie ho upchal. Keď prišiel domov, hodil zvonec do kúta a ten zavše cengal. Zakrútil ho dobre do plátna a hodil do skrine, ale zvonec len vždy cengal. Susedia počujúc ustavičné cenganie prišli k nemu a pýtali sa, čo by to znamenalo? Zlodej priznal sa im po dlhom dopytovaní s plačom, čo vykonal.

Títo radili mu, aby išiel ku sv. Medardovi a skrúšene vyznal, čo urobil. Keď prišiel k nemu a svoj zločin vyznal, utíchol zvonec. A sv. Medard daroval ako za pokánie svojho vola. Vo svojom rodisku Salenciaku založil čo farár tak nazvanú ružovú slávnosť. Keď totižto badal, že mnohé panny proti čistote sa prehrešujú, modlil sa skrúšene po horlivom kázaní; i prišiel na myšlienku, že najcnostnejšiu pannu tým vyznačí, keď jej daruje dvanásť toliarov a ružový veniec.

Prvá, ktorá si tento dar zaslúžila, bola jeho vlastná sestra. Vyznačenie toto malo skvelý následok. Mravy sa napravili. Roku 530 umrel vo Vermonde biskup Alomer čili Eligius, a Medard bol jednohlasne za jeho nástupcu vyvolený. Svätý muž nechcel túto veľkú hodnosť prijať, lebo sa bál veľkej zodpovednosti pred Bohom. Ľud a duchovenstvo neprestajne ho prosili; kráľ Klotar I. potvrdil jeho voľbu a doliehal na neho, aby všeobecnú vôľu vyplnil.

I odovzdal sa do vôle Božej a dal sa od sv. Remigia, biskupa Remžského, za biskupa posvätiť. Ako biskup nezmenil svoj život, ba bol ešte pokornejším, dobročinnejším a pobožnejším. Jeho horlivosť pre šírenie slávy Božej a pre spásu sebe zvereného stáda stávala sa vždy väčšou. Peši precestoval mestá a dediny svojho biskupstva a kázaval všade s takým zápalom, že tisíce zatvrdílých hriešnikov k Bohu sa obracali.

Veľmi zarmútil sa, keď divokí Hunnovia a Vandali ohňom a mečom jeho biskupstvo pustošili. Chudobní a na mizinu prišli nachádzali v ňom milujúceho otca; smútil a plakal s nimi, tešil a napomáhal ich, kde len mohol. Keď jeho sídelné mesto bolo v nebezpečenstve, že ho divokí pohania napadnú, opustil ho a prešiel bývať do bezpečnejšieho mesta Noyonu. Roku 531 zomrel priateľ jeho mladosti, sv. Eleutherius, biskup v Tornaku.

Kňazstvo a ľud prosili kráľa Klotara I., žeby biskupstvo Tornakské pripojil ku biskupstvu Noyonskému a sv. Medard obidve spojené biskupstvá riadil. Kráľ vyhovel ich žiadosti, a arcibiskup Remžský, sv. Remigius, vyprostredkoval od pápeža potvrdenie. Behom 500 rokov mali tieto dve biskupstvá od toho času len jedného biskupa. A sv. Medard mal zase príležitosť stať sa misionárom medzi pohanmi.

Vo Flandersku, ktoré prv pod biskupstvo Tornakské patrilo, bolo ešte mnoho pohanov. Sv. Medard precestoval tieto pohanské kraje, ohnivou horlivosťou ohlasujúc pohanom sv. Evanjelium. Z počiatku počúvali pohania slová jeho neradi, a malé požehnanie donášala neúnavná práca jeho. Zakúsiť musel mnohé nepríjemnosti a protivenstvá. Často siahali mu na život divokí Flandrovia. Ale to všetko neodstrašilo sv. biskupa v jeho neustálej apoštolskej práci.

Boh požehnal konečne jeho namáhaniu. Učením kresťanskej viery napraviliá sa mravy tohto surového pohanského ľudu, modly zmizli z hájov a chrámov a z neľudských pohanov stali sa pokorní, pokojní, tichí, láskaví kresťania. Obrátenie toto Flandrov na vieru kresťanskú ďakovať mal sv. Medard i zázrakom, ktoré Boh na jeho modlitbu konal. I navrátil sa sv. Medard do Noyonu, kde ho kráľovná Radegunda túžobne očakávala.Jeho malé dievčatko,ktoré zachgránil pred mučením a smrťou už vyrástla,stala sa kráľovnou,ale nebola šťastná v násilnom manželstve s vrahom svojich blízkych a svojho brata,ktorého dal kráľ Klotar I zabiť.

Násilne unesená princezná Radegunda kráľom Chlotárom,jej rodičov kráľ zabil,princeznú spočiatku mučili a kráľ ju donútil,aby sa za neho vydala...Radegunda zažila hrôzy vraždenia svojich rodičov a rodiny,bola zajatá ako dievča- otrokyňa a ujal sa jej a vychovával sv. Medard,ktorý jej bol ako otcom...Medard uprosil kráľa,aby diečatko nezabíjal...a dal jej život...nakoniec sa aj ona stala svätou v kláštore...

Radegunda, kráľovná

Svätá

Sviatok: 13. august

* okolo 522 Durínsko, Nemecko
† 13. august 587 Poitiers, Francúzsko

Životopis sv. Radegundy z r. 1498

Sv. Radegunda bola dcérou Bertaira, pohanského kráľa Thuringenu. Narodila sa pravdepodobne v Erfurte na území dnešného Nemecka. Jej otca zabil jeho brat Hermenefrid, ktorého v roku 531 porazil franský kráľ Clotaire I. Následne dvanásťročnú Radegundu spolu s inými zajatcami deportovali ako otrokyňu do Neustrie. Pôvodne mala zomrieť ako ostatní jej príbuzní, no vďaka svojej kráse sa zapáčila kráľovi. Poslal ju do škôl na vzdelávanie a asi o osem rokov neskôr sa s ňou oženil napriek tomu, že nesúhlasila. Roky potom musela znášať cholerickú a krutú povahu svojho manžela. Všetko to však prežívala s veľkou trpezlivosťou. Pomáhala chudobným, chorým, otrokom. Založila nemocnicu pre malomocných. Clotairovi sa to však nepáčilo a začal byť krutým. Vyvrcholilo to tým, že zavraždil aj Radegundinho posledného brata, ktorý ostal ešte nažive, Unstruta. Nato ona opustila kráľovský dvor. Utiahla sa najprv do kláštora v Tours, kde už žila jej svokra sv. Klotilda, tiež pôvodne kráľovná. Odtiaľ prešla do kláštora v Saix. Rehoľné rúcho prijala z rúk biskupa sv. Medarda z Noyonu. Okolo roku 557 vybudovala v Poitiers opátstvo Svätého Kríža, kde sa utiahla. Aj keď naliehali na ňu, aby sa stala opátkou, ona to odmietla. Jej zásluhou sa kláštor stal centrom vzdelanosti. Žila vo veľkej chudobe a askéze. S láskou opatrovala relikvie sv. Kríža. Posledné roky svojho života prežila v samote. Zomrela v kláštore v kruhu svojich spolusestier 13. augusta roku 587.

Radegunda -kráľovná nakoniec ušla od svojho manžela kráľa Chlotára do kláštora a sv.Medard ju ochraňoval,aj ju predtým ako unesené dievčatko vychovával

Keď Klotar I. Thuringov porazil, priviedol odtiaľ do vlasti túto princeznú Radegundu a sv. Medard vyučoval ju na zámku Anties. Neskôr ju Klotar I. za manželku; nežil ale dlho s ňou. Odstránená od dvora, túžila po kláštorskom živote. S privolením kráľovým podal jej sv. Medard mníšsky závoj, dal jej hodnosť diakonisky a ona v kláštore žila čo obraz dokonalosti, i bola po smrti za svätú vyhlásená. Nezadlho potom upadol sv. Medard, 88 ročný starec, do ťažkej nemoce.

Kráľ Chlotár I. Sv.Radegunda,kráľovná

Keď to počul kráľ Klotar I., ponáhľal sa do Noyonu, aby od sv. biskupa ešte raz požehnanie obdržal. Kráľ pýtal sa ťažko nemocného sv. pastiera, kde ho majú pochovať, a sv. Medard žiadal, aby ho v biskupskom kostole v meste Noyone pochovali, lebo že chce pri svojom stáde odpočívať. Kráľ prosil ho tak dlho, až privolil, že ho v sídelnom kráľovskom meste Soasone (Soissons) pochovať môže. Svätý Medard zomrel dňa 8. júna r. 545.

Za 16 rokov riadil čo biskup veriacich svojich, ktorí ho už za života čo svätého ctili. Telo jeho prenesené bolo do Soasonu a tam leží pochované. Nad hrobom jeho začal kráľ Klotar I. nádherný chrám stavať, ktorý ale len jeho nástupca Sigebert dostaval. Sv. Medard ctený býva čo patrón lúk, vinohradov a vôbec úrody poľnej. Vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, vedľa neho žobrák a nad ním tri holubice.

Poučenie.

Sv. Medard založil v Salenciaku tak zvanú ružovú slávnosť, ktorá sa tam až podnes udržala a po celej Európe kde-tu sa slávi. Založil fundáciu, aby najcnostnejšia panna dostala každoročne dvanásť toliarov a ružový veniec. Slávnosť konala sa týmto poriadkom. Dňa 8. júna, vo sviatok sv. Medarda, pomenované boli tri najcnostnejšie panny, z ktorých správca statku vyvolil tú, ktorá mala byť ovenčená.

Meno jej oznámil miestny farár s kazateľne, aby všetky panny súdily, či je toho hodná, alebo nie. Obliekla sa do bieleho rúcha, rozpustila vlasy, ktoré jej dolu plecami viseli, a odprevádzaná od príbuznych a dvanásti bielo odených panien, každá na pleciach mala modré stužky, ktoré dvanásti mládenci v rukách niesli. Tak poberal sa sprievod s ružovou kráľovnou okolo druhej hodiny popoludní pri hlučnej hudbe na zámok.

Odtiaľ viedol ju správca alebo druhý úradník do kostola ku službám Božím, kde pre ňu pripravené bolo čestné miesto. Po službách Božích poberalo sa duchovenstvo do kaplnky sv. Medarda a tam svätil farár ružový veniec na oltári. Veniec tento ozdobený bol modrými stužkami a striebornými obrúčkami. Farár držal primeranú reč o panenskej čistote a nevinnosti, potom ovenčil kňaz ružovú kráľovnú a dal jej dvanásť toliarov.

Potom šli naspät do kostola, kde spievalo sa slávnostné «Te Deum» («Teba Boha chválime») a iné piesne ku cti sv. Medarda. Na zámockom dvore boli hody a nevinné ihry a radovánky. Prvá ružová kráľovná bola sestra sv. Medarda, ktorú sám korunoval. I nedá sa opísať, aký veľký vplyv mala táto krásna slávnosť na mravnosť mládeže v celom meste.

U nás zaviedol ružovú slávnosť v Nádaši, v prešporskej stolici, imrich Štvrtecký, najprv farár za 30 rokov v Nádaši pod Bielymi Horami, potom kanonik v Prešporku. On založil 2000 zl. fundáciu r. 1836, z ktorej úroky na účel tento krásny a bohumilý vynakladané byť majú.

Lósom za najcnostnejšiu uznaná panna obsiahne 100 zl., jako i z bielych ruží veniec so zlatými klasami; ostatné peniaze úrokové vynakladali sa na knižky pre chudobné školské dietky, na výročnú sv. omšu za ľahké odpočinutie zakladateľa a ostatok rozdáva sa medzi chudobných. Ružová táto slávnosť koná sa v Nádaši asi takým poriadkom, ako to sv. Medard v Salenciaku ustanovil. Bože, daj, aby ružová slávnosť v každej farnosti našej zavedená bola!

Veď už i medzi našim dobrým a cnostným prv ľudom prichádza do módy novoveká «osveta», opovrhuje sa najdrahším pokladom panenskej cudnosti a nevinnosti. Či možno potom, aby manželia šťastne žili? Na dobre sporiadanom živote kresťanských manželov zakladá sa rozkvet sv. cirkve.

Bože, daj, aby každý duchovný otec podľa príkladu sv. Medarda usiloval sa vo farnosti svojej do života uviesť ružovú slávnosť, žeby tak mládež naša ku cnostnému životu ponúkaná, od nákazy nemravnosti chránená, neporušená do stavu sv. manželstva vstupovala.

Modlitba.

Ó Bože, ktorý si sv. Medarda, vyznavača Svojho a biskupa, veriacemu ľudu za verného pastiera ustanoviť ráčil, popraj nám, žeby sme na jeho prímluvu vernými v Tvojej službe nalezení boli a bohatí na zásluhy korunu večného života obsiahnuť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

8. júna má sviatok Medard a asi každý pozná niektorú z pranostik o počasí vzťahujúcu sa k tomuto ochrancovi úrody a patrónovi sedliakov, sládkov či vinárov. Ľudia sa k nemu vždy modlili za suché počasie - za úrodu polí i viníc.

Svätý Medard si bol francúzsky biskup vo Vermandois, ktorý žil v 5. a 6. storočí. Už od detstva sa prejavoval veľmi ľudsky a milosrdne – svoje šaty dal slepému žobrákovi a napríklad jedlo zapieral, aby ho mohol dať chudobným. Po štúdiách Medard prijal kňazské svätenie, potom pôsobil ako kňaz a neskôr aj biskup vermandoiský. V roku 540 v Noyone zomrel.
V kresťanskom náboženstve je Medard považovaný za ochrancu úrody a patróna sedliakov, pastierov, meteorológov, sládkov a vinárov a tiež za patróna proti bolesti zubov. Ľudia sa k nemu modlili za suché počasie pri sušení sena, za úrodu polí a viníc, ale aj proti horúčke a choromyseľnosti.

PRANOSTIKY NA MEDARDA A RUŽOVÁ SLÁVNOSŤ O ČNOSTNÚ PANNU
Jedna legenda rozpráva, že malého Medarda zastihla hrozná búrka a veľký lejak. Zrazu sa z ničoho nič nad ním objavil orol a roztiahol svoje krídla. Tým malého chlapca ochránil.

Dodnes preto poľnohospodári prosia sv. Medarda za suché počasie pri prvých kosbách.
K Medardovi sa viaže mnoho pranostik, ktoré predpovedajú počasie v období od 6. do 18. júna.
Medardova kapucňa-kvapka, štyridsať dní kvapká.
Keď na Medarda prší, ťažko sa seno suší.
Keď na Medarda prší, voda brehy vŕši.
Aké počasie na Medarda býva, šesť nedeľ trvania máva.
Keď na Medarda prší, jún mokrý je a studený – bývajú žatvy pokazený.
Keď Medard sa rozvodní, prší šesť týždňov.
Keď prší na Medarda, namokne každá brázda.
Ak plače Medard, aj jačmeň zaplače.
Tak ako na svätého Medarda búri, tak sa celý mesiac po tom búrky slúžia.
Medardove mrazy vínnej révy nepokazia.
Po Medardovi ostrá zima už nechodí, ani mráz vinicu viac neuškodí.
Keď na Medarda prší, nebudú toho roku huby rásť.
Ak prší na svätého Medarda, prší ešte štyridsať dní po sebe a neusušia sa sená.
Jasný deň na Medarda tíši roľníkovo nariekanie.

Životopis sv. Medarda

Medard sa narodil na území dnešného Francúzska v mestečku Salency, veľmi blízko pri dnešnom starobylom meste Noyon. Bolo to okolo roku 456 alebo 458. V Medardovom živote sa Ježiš oslávil osobitným spôsobom, a preto si jeho osobu uctievame aj my.

Uprostred napätých a búrlivých spoločenských premien biskup Medard slúžil ľuďom svojej doby. Hlboko inšpirovaný a uchvátený osobou Ježiša chcel spolu s inými hľadať a zdielať hodnoty, ktoré pozdvihujú ľudskú dôstojnosť a poukazujú na veľkosť Stvoriteľa. Ženám a mužom predložil víziu ľudskosti a vzájomnej úcty. Ukázal im hodnotu vzájomného rešpektu a poukázal na význam oceňovania práce a morálneho rozmeru druhých. Mimoriadna hmotná štedrosť a veľkodušnosť v pomoci druhým boli silnými stránkami jeho osoby.
V roku 489 sa Medard stal kňazom a v roku 530 bol zvolený za biskupa. Žil v období, kedy sa vo Franskej ríši evanjeliové posolstvo ešte len udomácňovalo a evanjeliové hodnoty sa neprijímali rýchlo. Veľmi dobre poznal ťažkosti, ktorými prechádzala spoločnosť, v ktorej žil. Poznal aj premeny, akými prechádzalo manželstvo. Bol v osobnom vzťahu s manželskými pármi a poznal ich konkrétne potreby, nakoľko ako biskup veľa času strávil chodením po mestách, dedinách, osadách a lazoch. Vedomý si spoločenských a kultúrnych premien svojej doby Medard dal manželstvu hodnotu. Pre cirkev ženatých a vydatých rozmýšľal o nových cestách do budúcnosti. Biskup Medard zomrel 8. júna roku 560.

Svätý Medard. Tvoj vzťah k ľuďom vzbudzoval obdiv a úctu. Ty si sa staral o duchovné i hmotné potreby ľudí okolo Teba. Ukazuj aj nám cestu vernosti evanjeliu, aby sme sa nedali zlákať pokušeniami našej doby. Podobne ako Spasiteľ, aj Ty si miloval deti. Svojimi hmotnými darmi si pomohol dcéram slušne sa vydať. Prosíme Ťa, svätý brat, o túto priazeň skrze dobro, ktoré šíril Pán Ježiš. Na Tvoj príhovor Boh už udelil mnoho milostí pre ľudí, za ktorých si prosil. Prihováraj sa za nás, aby sme vo svojom živote spoznávali Božiu vôľu a veľkoryso ju prijali. Bože, Ty si dal svätému Medardovi moc uzdravovať ľudí od chorôb, pomôž nám prosiacim oslobodiť (môžeme vysloviť meno trpiaceho) od terajšej choroby. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

ŽIVOTOPISY SVATÝCH

sv. Medard

Medardus

8. júna, pripomienka

Postavení:

biskup

Úmrtí:

561

Patron:

sedliakov, vinárov, sládkov a väzňov; vzývaný proti dažďu a za dobrú úrodu; ako pomocník pri bolestiach zubov, proti horúčke a choromyseľnosti

Atribúty:

almužna, biskup, tri holubica, kameň, guľa, orol, stopy

ŽIVOTOPIS

Pochádzal z francúzskeho šľachtického rodu. Bol nadmieru dobrotivý a záslužné skutky konal najradšej potajomky. Zlodeja často obdarovával tým, o čo ho chceli okradnúť. Proti nepriateľom sa bránil iba bezhraničnou láskou, ktorá odzbrojuje aj otrlých zločincov. V 70 rokoch bol zvolený za biskupa. Sídlil v Nyone a odtiaľ úspešne pôsobil na pokresťanštenie svojho rodného Francúzska. Bola mu pridelená aj diecéza tournayská v Belgicku. Po svojej smrti bol medzi prvými oplakávaný francúzskym kráľom, ktorý nežil ako mal.

ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

MUŽ S CITOM PRE MORÁLNU VÝCHOVU

Narodil sa v Salency v Pikardii na severe Francúzska asi okolo roku 472, niektoré životopisy uvádza aj rok 459. Bol synom bohatého šľachtica Nektarda a Protagie. Od detstva prejavoval útrpnosť a milosrdnú lásku. Raz dal zimou trpiacemu starcovi svoj plášť a keď inokedy stretol cudzinca, okradnutého o koňa, venoval mu z otcovho stáda iného. Robilo mu vždy radosť, keď mohol chudobných obdarovávať jedlom Otec jeho štedrosť schvaľoval a bol rád, že Medard má citlivé srdce voči blížnym.

Podľa legendy zastihla Medarda v chlapčenskom veku búrka v prírode av tej chvíli sa nad neho zniesol obrovský orol, ktorý ho roztiahnutými peruťami chránil pred dažďom. Príbeh sa stal podnetom na vzývanie Medarda proti daždivému počasiu najmä o senách.

Medard študoval vo Vermandois a v Tournaye, ktoré bolo kráľovským sídlom. Kamarátil s Eleutheriom, spoločne sa modlili a neskôr aj pripravovali na duchovný stav. Býva uvádzané, že konečné vzdelanie dosiahli na Saint-Quentin a údajne roku 505 prijali kňazské svätenie. Medard ako kňaz pôsobil v rodisku.

Mnohé príbehy z jeho života viedli k tomu, že bol považovaný aj za patróna zlodejov, hoci jeho milosrdný postoj k nim predpokladal ich obrátenie. Medard svojou láskou odzbrojoval aj otrlých zločincov. K drobným zlodejom sa správal s veľkou dobrotivosťou a každého prepúšťal s napomenutím. Zlodeji hrozna, ktorému sa nedarilo nájsť východ z vinice, odpustil poškodenie viniča a daroval kradnuté plody. Milosrdne sa zachoval aj k tomu, čo zatúžil po obsahu jeho včelína a oslobodil ho od útoku včiel. Iným zlodejom mu bola podľa legendy ukradnutá krava, ktorú mu hriešnik za niekoľko dní kajúcne doviedol späť, pretože zvonček na jej krku neprestával vyzváňať a snaha o jeho odstránenie bola bezúspešná.

Medard sa usiloval o cnostný život svojho ľudu viacerými spôsobmi. Zaviedol napríklad "ružovú slávnosť" s vyhlásením najcnostnejšej panny, ktorej potom prislúchal titul: ružová kráľovná. Niečo na spôsob súčasnej mis, ale hodnotila sa krása duše. Výťažok 12 jitier polí venovaných Medardom bol najmenej 12 toliarov, ktoré dostala najctnostnejšia panna okrem venca bielych ruží. Na šatách mala modrú stuhu a ako mariánsku dcéru ju do kostola k obete svätej omše sprevádzalo 12 družičiek. Rodičia ju sprevádzali ako ochrancovia a odovzdávali Matke Božej. Pri oltári jej bol daný na hlavu veniec z bielych ruží a po bohoslužbe nasledovala veselica v mariánskom duchu. (Slávnosť sa potom konávala poctivo po stáročia a rozšírila sa aj na Moravu. Tam sa konávala do r. 1795 v Mikulovickom panstve, kde najvhodnejšia chudobná panna dostávala k venci 150 zlatých a mala ich potom ako veno aj s úrokmi.

Ako úspešný moralista dokázal Medard prehovoriť aj vojakov kráľa Chlotara, aby vrátili korisť, ktorú počas vojny nahromadili pri plienení dobytého územia.

Po smrti biskupa vermandoiského bol vo veku asi 70 rokov menovaný za jeho nástupcu. V nasledujúcom roku, snáď z bezpečnostných dôvodov, premiestnil svoje sídlo do opevneného mesta Nyonu. Po smrti biskupa z Tournaya došlo k spojeniu diecéz pod Medardovu správu na prianie Chlotara I. aj arcibiskupa Remigia. Toto spojenie potom zostalo po 500 rokov. Aj v požehnanom veku Medard s veľkou horlivosťou cestoval po celej diecéze, v ktorej bolo plno pohanov a hlásal im o veľkej láske Krista. Učil, napomínal, prosil a tešil, prekonávajúc všetky ťažkosti a nebezpečenstvá. Raz ho vraj pohania chceli dokonca zabiť, pretože ich mnoho privádzal do katolíckej cirkvi. Medard poklesnutej diecézy doviedol k veľkému rozkvetu.

Francúzsky kráľ Chlotar I., ktorý si podmanil Durynkov, zajal dospievajúcu princeznú Radegundu, dcéru zabitého kniežaťa, a dal ju na výchovu k Medardovi. Keď sa stala kresťankou a dospela, bez jej súhlasu si ju vzal Chlotar za manželku. Za krátko nato ju zmyselný kráľ zavrhol a ona bola prosiť Medarda, aby jej umožnil stať sa rehoľníčkou. Mnohí ho upozorňovali, že proti sebe poštve kráľa, ktorý s tým nesúhlasil, ale snáď vďaka Medardovým schopnostiam Chlotar nakoniec rozhodnutie prijal bez výčitiek. A kráľovná v kláštore vyprosovala pokáním Božej milosti pre Francúzsko.

Až vo vysokom veku Medard vážne ochorel ak jeho lôžku prišiel poprosiť o posledné požehnanie aj Chlotar I. Ten si tiež vyprosil súhlas, aby miesto v biskupskom chráme mohlo Medardovo telo spočinúť v kráľovskom Soissonse. Tam teda boli jeho pozostatky uložené a nad osláveným hrobom bol Chlotarovým synom Sigibertom vystavaný chrám a pri ňom zriadené opátstvo. Na Medardovom hrobe boli uchovávané aj okovy zajatcov, ktorí na jeho príhovor u Boha boli zázračne oslobodení.

V roku 1356 Karol IV. získal pre pražský chrám ráme z tela sv. Medarda, takže pri jeho pozostatkoch môžeme prosiť aj vo svojej vlasti.

PREDSAVZATIE, MODLITBA

Budem sv. Medarda prosiť o príhovor u Boha za obnovu mravov vo svojej vlasti ao povznesenie morálnych hodnôt.

Bože, Ty si naplnil svätého Medarda svojou láskou, dal si mu vieru, ktorá premáha zlobu sveta, a pridružil si ho k zástupu svätých biskupov; na jeho príhovor nám pomáhaj v našom národe pozdvihnúť mravné a morálne hodnoty, ku ktorým on vychovával. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.

Svätý Medard

Svätý Medard (asi 457 - asi 540) bol franský biskup vo Vermandois .

Životopis

Narodil sa v roku 457 nl v Salency . Bol synom bohatého šľachtica Nektarda a Protagie. Od detstva prejavoval útrpnosť a milosrdnú lásku. Svoje šaty dal slepému žobrákovi, jedlo zapieral, aby ho mohol dať chudobným. Medard študoval vo Vermandois av Tournaye, ktoré bolo kráľovským sídlom. Býva uvádzané, že konečné vzdelanie dosiahol na Saint-Quentin a údajne roku 505 prijal kňazské svätenie. Medard ako kňaz pôsobil v rodisku. Po smrti biskupa vermandoiského v roku 530 bol vo veku asi 70 rokov vo Vermandois menovaný za jeho nástupcu. V nasledujúcom roku, snáď z bezpečnostných dôvodov, premiestnil svoje sídlo do opevneného mesta Nyonu. V roku 540 -8.júna v Noyone zomrel.

Patronát

V kresťanskom náboženstve je považovaný za ochrancu úrody a patróna sedliakov, pastierov, meteorológov, sládkov a vinárov a proti bolesti zubov. Ľudia sa k nemu modlili za suché počasie pri senoseči, za úrodu polí a viníc, aj proti horúčke a choromyseľnosti.

Pranostika

Medardova kvapka, 40 dní kvapká.Keď na Medarda prší, voda brehy vŕši.

Medard je mužské meno germánskeho pôvodu. Jeho vznik je vykladaný ako spojenie dvoch slov macht – „moc, sila“ a hardus – „tvrdý, statočný, silný“. Význam mena je tak „ten, kto je silný“.

Domácke podoby mena zahŕňajú Medek, Medík, Med, Medardek, Medardík, Dard, Dardek či Dardík. S menom sa dá stretnúť aj v ďalších európskych jazykoch, vo francúzštine má podobu Médard, v taliančine a španielčine Médardo, v nemčine potom Medard.

V občianskom kalendári má sviatok 8. júna .

Odkazy

Socha sv. Medarda na kostole v Miloticiach

Svätý
Medard

Socha svätého Medarda
biskup
Narodenie

asi 457
Salency
Úmrtie

asi 540
v Noyone
Sviatok

8. júna
Obdobie

Rímska ríša
Vyznanie

katolícka cirkev
Úrady

biskup
Uctievaný cirkvami

rímskokatolícka cirkev a cirkvi v jej spoločenstve,
pravoslávna cirkev
Patrónom

sedliakov, vinárov, sládkov a väzňov; vzývaný proti dažďu a za dobrú úrodu; ako pomocník pri bolestiach zubov, proti horúčke a choromyseľnosti

Medard, biskup

Svätý

Sviatok: 8. jún

* okolo 475 Salency, Francúzsko
† okolo 550 alebo 560 Noyon, Francúzsko

Význam mena: čestný a odvážny (zast. nem.)

Atribúty: biskupská berla, srdce v ľavej ruke, s úsmevom

Patrón roľníkov, vinohradníkov, dobrej úrody

Sv. Medard sa narodil v Salency v kraji St. Quentin blízko mesta Noyon v severnom Francúzsku pred rokom 500 v šľachtickej rodine. Jeho otec bol potomkom franských dobyvateľov a matka z galsko-románskeho rodu. Školu navštevoval v blízkom kláštore a neskôr vysokú školu v meste Tournai. Keď mal tridsaťtri rokov, bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval vo svojom rodnom meste Salency. Veľmi sa snažil, aby obyvatelia, zvlášť mladé dievčatá, zachovávali čistotu, keďže s tým bol v meste veľký problém. Jeho zásluhou stúplo zachovávanie mravnosti najmä medzi mládežou. Okolo roku 545 sa stal biskupom v meste Noyon. Ako biskup spravoval svoju diecézu pätnásť rokov. Z jeho života je známa len jedna udalosť, ktorá sa opisuje v životopise sv. Radegundy, kráľovnej, ktorá z jeho rúk prijala rehoľný závoj napriek odporu svojho manžela Klotara I. Krátko potom Medard upadol do ťažkej choroby. Zomrel zakrátko, 8. júna asi roku 560. Uctieva sa ako patrón lúk, vinohradov a poľnej úrody. Je to azda aj na základe udalosti, ktorá sa údajne stala, ešte keď bol kňazom. Okrem iného mal vo vlastníctve aj včelín, do ktorého sa vkradol zlodej. Chcel ukradnúť med. Včely sa však na neho vyrojili a prenasledovali ho. Nešťastník nevedel, čo robiť. Utekal, no napokon pribehol k Medardovi a prosil ho o odpustenie. Medard nad ním spravil kríž a vtedy včely od neho odleteli.

SALENCY – RODISKO SV. MEDARDA

NOYON – PÔSOBISKO SV. MEDARDA