Svätý ...M A R T I N ...Z...T O U R S-rímsky vojak,biskup a vyznavač-sviatok 11.november
Svätý Martin Toursky
* 316 alebo 317, Sabaria (dnes Szombathely) – † 8. november 397, Candes-Saint-Martin) je jeden z najznámejších a najpopulárnejších svätcov rímskokatolíckej cirkvi. Bol synom pohanského rímskeho dôstojníka, mníchom a neskôr biskupom v Tours.
Pochádzal zo severu Rímskej ríše,provincia Panónia-dnešné Maďarsko a južné Slovensko...jeho otec bol vojenský dôstojník Rímskej armády...nasledoval otca ako vojak...ešte bol pohanom...ale túžil sa stať kresťanom...bol katechumenom...ale vtedajší biskup sa bál hnevu jeho otca pohana,tak mu zo strachu nedovolil pokrstiť sa...Ale túžba mladého vojaka bola silná a ako 23 ročný sa dal pokrstiť na _Veľkú noc r.339 a to i napriek hnevu jeho otca pohana a vydal sa na cestu za Kristom...S vojskom sa dostal až do Francúzska /stará rímska provincia Gália/ do mesta Amiens,kde sa za chladnej,mrazivej,zimnej noci stala najslávnejšia príhoda jeho života,ktorá ho navždy preslávila a získala mu nehynúcu,večnú slávu...Mečom rozrezal svoj vojenský plášť a odial ním polonahého,mrazom trasúceho sa žobráka,lebo mal dobré a ľútostivé srdce a lásku k biednym...Potom sa mu zjavil Kristus a ukázal tú polovicu plášťa,že ho zohriala...lebo On bol tým žobrákom...
Najslávnejší svätec zo 4.storočia...rímsky vojak,ktorý zanechá po 25 rokoch vojenský zbroj v službách rímskych légii a vydá sa za Kristom...
V noci sa potom snívalo Martinovi...že ten žobrák sa premenil na samého Ježiša a odmenil sa Martinovi...
Napriek tomu, že sv. Martin Tourský žil v dávnom 4. storočí, vieme o jeho živote pomerne veľa. Zaslúžil sa o to predovšetkým jeho žiak Sulpicius Severus, ktorý napísal obšírny životopis sv. Martina. Sulpiciove údaje možno kriticky porovnávať s údajmi sv. Paulína z Noly a iných jeho súčasníkov, ktorí po sebe zanechali cenné písomné svedectvá.
V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridŕžal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára. Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Galii, terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorú s obľubou zobrazovali maliari a ktorá je charakteristická pre tohto svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa.
Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako člen cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Bol kamarátsky a veselý, ale vždy v hraniciach kresťanského poriadku. Ako dôstojník mal sluhu. Ale zachádzal s ním po bratsky: jedol s ním pri jednom stole, a keď bol sluha ustatý, on sám mu slúžil.
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov vojaci dostávali osobitné peniaze, nazývané "donativum". Ale Martin neprijal túto prémiu a oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ sa rozčúlil a obvinil svojho podriadeného zo zbabelosti. Ten však, aby dokázal, že ho pri rozhodovaní nevedie zbabelosť, sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec neprišlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier. Kresťania v tom videli zázrak a Martina už bez ťažkostí prepustili z vojska.
Bývalý dôstojník sa vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom sv. Hilár, o ktorom Martin pravdepodobne počul už predtým. Horlivý biskup prijal Martina veľmi priateľsky a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol. Okrem skromnosti ho k tomu mohla viesť skutočnosť, že kňazi a veriaci neradi videli bývalých vojakov v duchovnej službe a neskoršie cirkevné predpisy priamo zakazovali udeliť bývalým príslušníkom armády vyššie svätenia. Hilár teda ustanovil Martina za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby. Pritom ho mohol hlbšie zasväcovať do cirkevnej služby a do cirkevnej vedy.
Na začiatku roku 360 sa Martin dozvedel, že biskup Hilár sa vracia z vyhnanstva. Ponáhľal sa mu oproti do Ríma, ale tam ho už nestretol. Našiel ho až v Poitiers. Biskup s radosťou privítal Martina, vysvätil ho za diakona a neskôr pravdepodobne za kňaza. Martin však neostal v meste, ale s Hilárovým súhlasom žil mimo mesta ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. Vznikol tak kláštor Ligugé, najstarší známy kláštor v západnej Európe.
V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila. Keď roku 371 zomrel biskup Libor v meste Tours, na sever od Poitiers, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Keďže predpokladali, že sa bude brániť, pozvali ho pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa.
Duchovní v Marmoutier žili takmer kláštorným životom. Všetko imanie mali spoločné. Spoločne sa modlili, spoločne i jedli. Ich jedlo bolo jednoduché, chudobné, podobne i šaty. Mladí klerici venovali veľa času opisovaniu Svätého písma a diel starých kresťanských spisovateľov. Takto sa nielen šírila cenná kresťanská literatúra, ale mladí duchovní získavali vedomosti, potrebné pre úspešné účinkovanie. Podľa Sulpicia Severa, žiaka a prvého životopisca sv. Martina, Marmoutier sa stalo školou askézy, ale súčasne aj semeniskom mníchov a biskupov.
Z Toursu a prostredníctvom Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádzal do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farností. S ňou súvisela aj ďalšia, a to pastoračná vizitácia diecézy, ktorá sa rozprestierala na väčšom území. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peši. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieka v 4. a 5. storočí.
Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silne viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych. Ľudia zvlášť obdivovali jeho odvahu, s ktorou sa vedel postaviť zoči-voči nebezpečným nepriateľom, a tí mu nemohli ublížiť. Viackrát sa smelo predstavil aj tvrdým mocipánom a dosiahol u nich oslobodenie ľudí, ktorí boli nespravodlivo väznení, prípadne odsúdení na smrť. Tak sa v záujme spravodlivosti a kresťanskej ľudskosti odvážil ísť až k cisárom Valentiniánovi a Maximovi.
Biskup Martin Tourský sa dožil vyše 80-tich rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho pochovali 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovali ho na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal. Čoskoro však vznikla nad jeho hrobom jemu zasvätená bazilika.
Sv. Martin Tourský patrí medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A táto úcta sa mimoriadne rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Pomerne veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali tiež v Taliansku, Nemecku, Rakúsku a zvlášť v Uhorsku, kde kedysi stála jeho kolíska. Mnoho kostolov a farností je zasvätených sv. Martinovi aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie sú dóm sv. Martina v Bratislave a katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule a v Podskalí.
Sv. Martin, biskup a vyznavač.
Vo štvrtom storočí skvel sa jako hviezda prvej veľkosti na obzore sv. cirkve svätý Martin, biskup v gallickom meste Túre (Tours). Súveký spisovateľ cirkevný Sulpicius Severus hovorí, že svätý Martin narodil sa roku 316 v meste Sabarii (teraz Kôszeg, Kamenec, Stein am Anger) v Pannonii (v zadunajskom Uhorsku) z pohanských rodičov. Otec jeho bol sa vyšvihol z obecného vojaka na hodnosť tribúna či plukovníka vojenského.
Jako útlé dieťa dostal sa svätý Martin s rodičami svojimi do mesta Pavie v Itálii, kde sa mu dostalo prvého starostlivého vychovávania a vzdelávania. Ačkoľvek rodičia jeho boli pohanmi, predsa strážili nad synkom svojím, aby nemravnými pohanskými vojakmi pokazený nebol. Ešte viac strážilo nad ním oko milosrdenstva Božieho. Nadaný chlapčok ošklivil si pohanské nemravy, povery a obyčaje, chránil sa i najmenšieho hriechu a túžil po poznaní pravdy.
Častoráz počul o zriedkavých cnosťach kresťanov, ba obdivoval ich vlastnými očami, i zatúžil po náboženstve kresťanskom. Zvedavosťou ponúkaný vklzol sa jako desaťročný chlapec do shromaždenia kresťanov a dojímavé služby Božie zatriasly mohutne mysľou a srdcom jeho. I počal bez vedomia pohanských rodičov do shromaždenia katechumenov či čakancov svätého krstu chodievať a pravdám sv. náboženstva Kristovho sa usilovne učiť.
Za dva roky učil sa vtipný a zbožný chlapčok sv. náboženstvu, i bol tak oduševnený pravdami náboženstva kresťanského a tak rozpálený láskou k pravému Bohu, že chcel na niektorú púšť odísť, jako pustovník prísny kajúcny život viesť a tým spôsobom večnú odmenu v budúcom živote si zabezpečiť.
Ale duchovný predstavený katechumenov odradil nezkúseného dvanásťročného Martina od toho predsavzatia; i dal sa sv. Martin nahovoriť, že ostal ešte za tri roky v Pavii jako katechumen pod správou zbožného kňaza, ktorý ho na ceste ku spravodlivosti a dokonalosti kresťanskej s veľkým úspechom viedol. Avšak nenadále bol vykázaný zbožnému mladíkovi Martinovi iný úkol života.
V pätnástom roku veku svojho mal obdržať sviatosť krstu a mal byť prijatý do sboru pravoverných kresťanov. A hľa, cisár rimský Konštantín I. vydal rozkaz, aby všetci schopní synovia starých a vyslúžilých vojakov do radov bojovných vriadení boli.
V hluku života vojanského, medzi pohanskými a surovými bojovníkmi, ktorí mnohých neprávostí sa dopúšťali, zachoval sa zbožný mladík Martin čistým, neporušeným bojovníkom Kristovým; pod železným pancierom (oružím) jeho bilo kresťanské srdce, plné lásky k Bohu a ku biednym bližným.
Nikto nepočul mladého dôstojníka zlorečiť, alebo neslušné slová hovoriť. K podriadeným vojakom bol láskavým, oproti predstaveným svojim choval sa slušne a pokorne: a tak vážili si ho všetci a ctili i pohania, ačkoľvek vedeli, že je horlivým kresťanom. Sluhu svojho, ktorý mu bol k službám pridelený, ctil jako brata. V jedle a v nápoji nepreberal si, lež bol veľmi striedmy a tak mohol zo skromného platu svojho ubiedených bližných svojich štedre napomáhať.
Životopisec jeho naznačil nie jeden skvelý skutok milosrdenstva, ktorý sv. Martin v mladom veku svojom bližným preukazoval. Toho času udal sa známy príbeh života sv. Martina pred bránou mesta Amianu (Amiens), ktorý podnet zavdal umelcom, že by ho jako zvláštneho hrdinu kresťanskej lásky vyobrazovali. V tuhej zime, keď mnohí ľudia od zimy a od hladu vo Francúzsku mreli, ponáhľal sa sv. Martin s oddelením jazdy rimskej do mesta Amianu.
Keď vchádzal do brány, uzrel žobráka, ktorý polonahý, zimou zkrahnutý o smilovanie prosil. Nikto nepovšimol si bedára, ktorý na celom tele od zimy a od hladu sa triasol. Mladý zbožný dôstojník Martin bol už rozdal chudobným všetky peniaze, ktoré u seba mal. Nemal ničoho pri sebe okrem zbroja a vrchného vojanského rúcha, bez ktorého nemohol sa zaobísť.
Ale súcit s trpiacim bližným podal mu do ruky meč; i preťal mečom plášť svoj na dve polovice, z ktorých jednu podal polonahému zkrahnutému žobrákovi, druhou odial ramená svoje. Keď to videli niektorí z pohanských dôstojníkov, posmievali sa sv. Martinovi surovými vtipami; ale našli sa i takí pohanskí vojaci, ktorí obdivovali štedrotu kresťanského dôstojníka a boli pohnutí k tomu, že i srdcia ich zacítily lásku k biednym a súcitne podporovali potom nešťastných bližných svojich.
V noci zjavil sa svätému mládencovi Pán Ježiš Kristus, Vykupiteľ božský, odiaty polovicou plášťu, ktorú sv. Martin žobrákovi včerajšieho dňa bol daroval, i riekol anjelom, ktorý Ho sprevádzali: «Týmto rúchom zaodial Mňa Martin, ačkoľvek iba začiatočník vo sv. viere, i zachránil Mňa pred zimou.» Toto zjavenie Božie preniklo srdce zbožného osemnásťročného Martina tak veľmi, že hneď ráno nasledujúceho dňa prosil kresťanského kňaza, ktorý sa v meste nachádzal, aby mu sv. krst udelil a do sv. cirkve ho prijal.
Od toho času, jako prijal sviatosť krstu, túžil ešte vrúcnejšie po dokonalosti kresťanskej. I vzýval milostivého Boha neprestajne, aby mu zjavil, jakú cestu má nastúpiť, že by duševné spasenie svoje zabezpečil; lebo služba vojanská prekážala veľmi snahe po vyššej dokonalosti. Na domluvu priateľa ostal ešte pri vojsku za niekoľko rokov.
Ale keď po smrti cisára Konštantína Veľkého nástupca jeho Konštancius podporoval bludárov arianských a utláčal sv. cirkev, nechcel sv. Martin v cisárskom vojsku viacej slúžiť. Cisár Konštancius ponúkal vyslúžilcom peňažnú odmenu, keď ďalej budú slúžiť. Sv. Martin neprijal odmenu a žiadal o prepustenie zo stavu vojanského. Toho času napádali bojovní Nemci a iné germánske národy Galliu, ktorá Rimanom bola podriadená.
Plukovník riekol svätému Martinovi, že preto žiada o prepustenie, poneváč rozhodná bitka s nepriateľmi sa blíži a on sa smrti bojí. Svätý Martin riekol: «Pane, daj ma strážiť až ku rozhodnej bitke a vtedy postav ma na čelo pluku bez zbroja a štítu; i nech bude zbrojou mojou jedine zástava so sv. krížom. Takto ozbrojený vrhnem sa do radov barbarov a dokážem ti, že sa nebojím ani nepriateľa, ani smrti.»
Tak ostal sv. Martin jako dôstojník pri vojsku, kým nepriatelia neboli premožení a do hôr svojich sa neuchýlili. I obsiahol prepustenie od vojska a utiahol sa do samoty, kde na modlitbách a vo svätom rozjímaní bohumilý život viedol.
A sv. Martin venoval sa celkom vedám sv. náboženstva, službe Božej a prísnemu zapieraniu seba samého. Tak žil sv. Martin za dlhší čas pod duchovnou správou sv. Hilariusa, keď dopočul, že rodičia jeho Itáliu opustili a do rodného mesta svojho v Pannonii sa navrátili. I rozlúčil sa so svätým Hilariusom a vybral sa za rodičmi do vlasti, aby jak ich, tak i druhých pohanov na sv. vieru obrátil. Pri lúčení sľúbil sv. učiteľovi svojmu, že sa k nemu zase časom navráti.
Na ceste prepadli vo vrchoch Alpských zbožného pútnika zbojníci. Poneváč sv. Martin nemal žiadné poklady, pozdvihol jeden z nich meč svoj, aby ho zavraždil. Svätý Martin pozrel vážne na vraha a neľakal sa smrti. Túto neohroženosť zbadal druhý lúpežník, i zachytil ruku vrahovu, odviedol sv. Martina na stranu a pýtal sa ho na meno a na stav jeho. Sv. Martin odpovedal: «Ja som kresťan, sluha živého Boha.»
Zbojník pýtal sa ďalej: «A nebojíš sa v tomto veľkom nebezpečenstve?» Sv. Martin riekol vážne: «Prečo by som sa mal ľakať, keď som presvedčený, že pod ochranou Božou stojím a že mi bez dopustenia Božieho nič zlého stať sa nemôže? Ale ty a súdruhovia tvoji, ktorí neprávosti páchate a nevinnú krv ľudskú vylievate, máte sa všetkým právom obávať pomsty Božej, ktorá vás iste neminie!»
Zbojník zblädol a triasol sa na celom tele. Sv. Martin napomínal ho, aby do seba vstúpil, vo sv. náboženstve dal sa poučiť, i aby prijal sv. krst Kajúcny hriešnik bol tak dojatý napomínaním sv. muža, že hneď opustil krvavých súdruhov, išiel so sv. Martinom, dal sa pokrstiť, a vstúpil do kláštora, kde bohumilý život svoj dokonal. Sv. Martin prišiel šťastlivé do rodného mesta Sabarie v Pannonii a začal horlivé ohlasovať slovo Božie.
I podarilo sa mu, že za krátky čas dala sa matka jeho pokrstiť a s ňou i veľké množstvo pohanov vstúpilo do lona sv. cirkve; iba otec jeho zostal pohanom až do smrti svojej a nijak nechcel opustiť povery a obyčaje pohanské, v ktorých bol odchovaný a sa i zostaral. Za mnohé roky pôsobil sv. Martin vo vlasti svojej na vinici Pánovej, i obrátil veľké množstvo pohanov v Pannonii na vieru Kristovu.
Toho času zúrili prívrženci bludára Aria proti pravoverným kresťanom po celej ríši rimskej, lebo cisár Konštancius veľmi ich zastával. I v Pannonii pozdvihli bludárski Ariáni pyšné hlavy svoje a prenasledovali krvavé každého horlivého katolíka. Sv. Martin postavil sa neohrožene proti bezbožným kacierom, vyvracal jasne a učene bohaprázdny blud ich a skvele zastával učenie sv. cirkve o božstve Pána Ježiša Krista.
Kacieri zúrili proti sv. Martinovi, prenasledovali ho všemožne, a keď nemohli odolať učenosti a horlivosti jeho, ubičovali ho a vyhnali z vlasti. Horlivý sluha Boží odišiel do Itálie, poneváč počul, že i v Gallii Ariáni zúria proti pravoverným kresťanom a že i učiteľa jeho a priateľa sv. Hilariusa, biskupa " meste Piktaviume (Poitiers) krvavé prenasledujú. I usadil sa v pustom kraji neďaleko mesta italského Milána a ohlasoval slovo Božie.
Ale ani v Itálii nemal sv. Martin od Ariánov pokoja, i tam prenasledovali ho tak dlho, kým sa neutiahol na ostrôvok, Gallinaria menovaný, ktorý proti mestu Genue v mori ležal. Na tomto ostrôvku vyhľadal si sv. Martin v pustých vrchoch jaskyňu, utiahol sa s jedným zbožným kňazom pred pomstivým arianským biskupom Auxenciom do tej pustovne a živil sa s ním biedne zelinami a ovocím lesným.
Konečne uslyšal sv. Martin, že priateľ jeho sv. Hilarius, biskup piktaviumský, z vyhnanstva svojho vo Frygii, kam roku 356 bol vypovedaný, na prestol svoj sa navracia. I vybral sa hneď do Gallie a odprevadil učiteľa svojho do mesta Piktaviumu (Poitiers), kde ich mešťania roku 360 s radosťou privítali. Sv. Martin ostal iba za krátky čas u sv. Hilariusa biskupa, ktorý ho chcel za kňaza ku boku svojmu vysvätiť.
Pokorný sluha Boží zdráhal sa prijať dôstojnosť kňazskú a prijal iba jednu z nižších posviacok, i stal sa exorcistom.
Sv. biskup videl, že pokorný učeník jeho Martin túži po samote a po kajúcnom živote, i neprekážal mu, ale bol mu po ruke, že neďaleko mesta Piktaviumu (Poitiers) malý kláštor vystaval, v ktorom sa usadil s niekoľkými zbožnými mužmi, aby s nimi viedol prísny život mníšsky. To bol počiatok mníšskeho života v Gallii; lebo driev boli neznámi v Gallii cirkevní mužovia, ktorí by spoločenský zbožný život boli viedli.
Kláštor Ligugis (Ligyžé, Ligugé) stal sa veľmi slávnym pod správou prvého opáta svojho, sv. Martina. V tomto prvom gallickom kláštore žil sv. Martin s bratmi svojimi veľmi prísny život; avšak ačkoľvek bol život jeho skrytý pred ľuďmi, oslávil ho milostivý Boh a oznámil zadivenému svetu mnohými divami a zázrakami. Vznešená kresťanská rodina odovzdala sv. Martinovi synáčka svojho, aby ho vo sv. náboženstve dôkladne vyučil a potom aby mu sviatosť krstu udelil.
Jedného dňa navštívil sv. Martin priateľa svojho sv. Hilariusa v meste Piktaviume, ktoré iba dve hodiny cesty bolo vzdialené, aby sa s ním poradil v záležitosti kláštora svojho. A hľa, zomrel chlapčok bez toho, aby bol sv. krst obdržal. Keď sv. Martin vrátil sa do kláštora, našiel bratov svojich s plačom a nariekaním stáť pri mŕtvole chlapčoka, ktorý sverený bol opatere ich.
Nenadalá smrť nepokrsteného chlapca dotkla sa tak veľmi citlivého srdca sv. Martina, že horko zaplakal, smútiacích bratov odstránil, k mŕtvole sa hodil a tak dlho milostivého Boha s plačom prosil, kým mladík k životu nebol vzkriesený.
Tento syn vznešených rodičov žil potom dlhé roky na svedoctvo divu a zázraku, ktorý milostivý Boh na prímluvu sv. Martina učinil. Podobne vzkriesil sv. Martin jedného obesenca. A všemohúci Boh oslávil verného sluhu Svojho ešte i mnohými inými divami a zázrakami a oznámil svetu, že v ňom má zvláštné zaľúbenie. Po celej Gallii niesla sa slávná povesť o svätom opátovi Martinovi.
Roku 371 uprázdnila sa biskupská stolica v meste Túre (Tours). Duchovenstvo a veriaci ľud žiadali si jednosvorne sv. Martina za biskupa. Avšak keď zbadali, že pokorný sluha Boží neprijme túto vysokú dôstojnosť a kláštor svoj na žiadon spôsob neopustí, použili úskoku. Jedného dňa prišiel do kláštora posol s prosbou, že by sv. Martin nemocnú ženskú navštívil, ju vyspovedal a potešil.
Keď sv. Martin túto žiadosť vyplnil, obstali mešťania z Túru dom nemocnej a chceli sv. muža sebou odviesť, aby sa biskupom ich stal. Sv. Martin zbadal nástrahu i schoval sa v dome nemocnej za posadu (chlievik) husaciu; ale husi prezradily ho gagotom svojim. Preto vyobrazuje sa sv. Martin, s husou pri boku svojom.
Mešťania vyviedli sv. Martina násilím z úkrytu, priviedli ho s jasotom do Túru a prinútili ho, že sa dal vysvätiť za biskupa. A sv. Martin ostal i jako biskup pokorným, chudobným mníchom.
Aby si požehnanie Božie vyprosil, utiahol sa do chudobnej chyžky pri chráme biskupskom a neustále trval na modlitbách, vo sv. rozjímaní a usilovne čítaval sv. Písmo a spisy sv. Otcov cirkevných, aby úradu biskupskému zodpovedať mohol. Ale pokorný sluha Boží nemal od ľudí ani v tomto skromnom úkryte pokoja.
I vyvolil za obydlie svoje iné miesto, ktoré bolo asi dve míle od mesta Túru (Tours) vzdialené a medzi riekou Loarou (Loire) a veľkými bralami ležalo ukryté. Ku tomuto pustému miestu viedla iba jedna úzka strmá cestička. Tu vystavil sv. Martin drevený kláštor, z ktorého neskôr povstalo slávné opátstvo Marmutierske (Marmoutiers) a to jedno z najväčších v Gallii (Francúzsku).
V krátkom čase shromaždilo sa okolo sv. Martina biskupa osemdesiat učeníkov, z ktorých niektorí, jako učiteľ ich, v drevených chyžkách, iní v jaskyňach nedostupných skál žili.
Sv. Martin slúžil im za príklad jako kresťan a jako biskup. Mnísi so sv. biskupom nemali žiadneho osobného majetku, nesmeli niečo kúpiť, alebo predávať, nosievali drsné rúcho zo srsti veľblúdovej, postievali sa každodenne až do západu slnca, a potom požívali skromné jedlo; za nápoj slúžila im voda. Mladší bratia obrábali pole a odpisovali spisy náboženské a učené; starší mnísi venovali sa modlitbe a sv. rozjímaniu.
Sv. Martin vyučoval mníchov svojich príkladom svojím, kresťanskou pokorou a tichosťou. Keď ho obrazil niekto z mníchov alebo z veriacich, toho vážil si a miloval ešte viac než driev. Vždy mal myseľ svoju k Bohu obrátenú a poučovanie svoje prednášal s takou dôstojnosťou a s takým posvätením a pomazaním, že mohutne pôsobil na srdcia všetkých učeníkov.
I odchoval veľké množstvo zbožných mužov, ktorí neskôr na biskupské stolice boli povolaní a okrasou sv. cirkve v Gallii (Francúzsku) sa stali.
Vždy bol veselej mysle; nikdy nebol znepokojovaný a k hnevu povzbudený a nebeský pokoj žiaril s tvári jeho; lebo srdce jeho bolo preplnené zbožnosťou, pokojom a milosrdenstvom, prekypovalo láskou k Bohu a k bližným. Každá vec upomínala sv. Martina na všemohúceho a milostivého Boha a slúžila mu za predmet rozjímania a poučovania.
Raz uzrel ostrihanú ovcu. I riekol radostne si biskup: «Táto ovca vyplnila prikázanie sv. Evanjelia: mala dve vrchné rúcha, z ktorých jedno dala tomu, ktorý nič nemal. Podobne čiňme i my, bratia moji!» Druhý raz uzrel pastiera sviň, ktorý veľmi núdzne bol zaodiaty. I riekol sv. Martin mníchom: «Pozrite Adama, z raja vyhnaného! Vyzvlečme i my starého Adama, ktorého tento človek predstavuje, a oblečme na seba nového!»
Keď raz prišiel sv. Martin k potoku, kde ptáci za rybami sliedili a ich lovili, riekol k učeníkom svojim: «Hľa, obraz nepriateľov spasenia nášho! Ukrývajú sa v nástrahe, aby duše naše uchvátili a ukoristili.» Zriedka opúšťal sv. Martin samotu kláštornú a to stávalo sa vtedy, keď išlo o starosť otcovskú ohľadom svereného stáda a o súrné záležitosti sv. cirkve. Pokorný muž Boží vedel vystúpiť rozhodne a neohrožene jako biskup a to proti komukoľvek, keď to požadoval prospech bližných.
Cisár Valentinian I. a brat jeho Valens klonili sa k bludu Ariovmu a prenasledovali pravoverných kresťanov. Tak dal už roku 370 cisár Valens 80 katolíckych kňazov pre vyznávanie učenia sv. cirkve upáliť. Horlivý biskup, sv. Martin, hneď po nastúpení na stolicu biskupskú (roku 371) vybral sa ku cisárovi Valentinianovi I. do Trevíru (Trieru), aby ho pokarhal a napomenul, aby pravoverných kresťanov neprenasledoval.
Cisár bol síce vlažným katolíkom; ale miloval poriadok a pokoj v ríši svojej. Avšak manželka cisárova Justína bola oddaná bludu Ariovmu, i popudzovala Valentiniana I. proti pravoverným biskupom. Tak poštvala Justina, cisárskeho manžela svojho, i proti sv. Martinovi, ktorý na dvor cisárov do Trevíru prišiel. Valentinian I. naložil sluhom, aby horlivého biskupa pred neho nepripustili. Márne žiadal sv. Martin dvoranov tri razy, aby ho k cisárovi pripustili.
Horlivý sluha Boží zarmútil sa veľmi, že v prospech sv. cirkve s cisárom shovárať sa nemôže; i obliekol kajúcne rúcho, posýpal sa popolom a postil sa, modlil a vzdychal s plačom k Bohu, aby sa nad ním smiloval. Na siedmy deň zjavil sa mu Spasiteľ a napomenul ho, aby smele do paláca cisárskeho išiel. Sv. Martin išiel hneď ráno do paláca. A hľa, dvere otvorily sa mu samy od seba, i stál pred cisárom.
Cisár rozpálil sa hnevom a zavolal na sluhov, jako sa opovážili proti príkazu jeho biskupa pred trón cisársky pripustiť. I chcel s nehroženým sluhom Božím surovo nakladať.
A hľa, hrozný strach zalomcoval zúrivým cisárom; lebo zpod trónu jeho vyšľahovaly plamene. I sostúpil s trónu objal sv. Martina a sľúbil, že všetko vyplní, o čo sv. biskup žiadať ho bude. A tak sa i stalo. Cisár vyplnil žiadosť sv. Martina ohľadom voľnosti sv. cirkve a častoráz povolal ho na dvor, aby sa s ním radil a vždy uhostil ho pri stole svojom.
Roku 386 cestoval sv. Martin zase do Trevíru ku cisárovi Maximusovi, aby prosil o milosť pre zajatých kresťanov, ktorých cisár na smrť odsúdil. Cisár povolal sv. Martina ku stolu svojmu. Ale sv. biskup neprijal pozvanie, poneváč vraj nemôže obcovať s panovníkom uchvátiteľom, ktorý dvoch cisárov okradol a síce Graciana o život a Valentiniana II. o najkrajšie územia (provincie).
Cisár Maximus riekol ku ospravedlneniu svojmu, že on trón cisársky neuchvátil, lež ku prijatiu purpuru a berly bol prinútený, a že nepriatelia jeho iba na poli bitky život utratili.
I zahrozil sv. Martinovi, že keď s ním a s biskupom Ithaciom jako biskup obcovať nebude, výrok smrti nad odsúdencami (Priscillianistami), za ktorých sv. biskup prosiť prišiel, dá ihneď previesť. Sv. Martin ponáhľal sa k cisárovi a oznámil mu, že ho z obcovania cirkevného nevytvorí, a že s Ithaciom biskupom, ktorý naliehal na usmrtenie kacierov, obcovať bude, keď väzňov na slobodu prepustí. A tak sa i stalo. Láskavý biskup prekazil vraždenie kacierov a usiloval sa ich dobrotou sv. cirkvi získať.
Na to išiel sv. Martin i ku stolu cisárovmu, odprevádzaný jedným kňazom svojím. Pri obede bol konsul Liodius, brat cisárov, ujec jeho a mnoho dvoranov. Sv. Martin bol usadený po boku cisárovom, sprievodca jeho medzi pokrevných Maximusových. Toho času bolo obyčajou, že prostred hostiny prišiel sluha, čašník, a podal pohár vína tomu, ktorý bol pri stole najvzácnejší a keď sa ten napil, podal ho tomu, ktorý bol v dôstojnosti najbližší po ňom.
Čašník dľa obyčaje podal pohár vína cisárovi Maximusovi, ale tento rozkázal sluhovi, aby ho podal sv. Martinovi. Keď sv. Martin víno z pohára okúsil, nepodal ho cisárovi, ale kňazovi svojmu, ktorého považoval za najdôstojnejšieho pri stole cisárovom. Všetci hostia zadivili sa a sám cisár obdivoval sv. biskupa, ktorý pri stole najväčšieho mocnára ukázal, že dôstojnosť kňazská je na svete najvyššia a to vykonal, čo by druhý biskup nebol sa opová- žil ani pri stole mešťanostu urobiť.
Od toho času vážil si cisár Maximus sv. Martina veľmi vysoko; ale ešte väčšmi ctila ho cisárovná. Kedykoľvek cisárovná sv. Martina k stolu povolala, vždy chystala sama jedlá, prikryla stôl a obsluhovala sama úctivé a radostne sv. biskupa. Po hostine sobrala sama obrusy (prikrývadlá) a posbierala ostatky obedu, a prechovávala ich jako drahocennú pamiatku.
Divno je človekovi, že sv. Martin, ktorý všetkých ľudí viac než seba miloval, mohol mať i nepriateľov a utrhačov. Medzi kňazmi jeho nachádzal sa dákysi Brikeius, ktorý sv. Martina veľmi nenávidel a to tak, že ostatní kňazi radili sv. biskupovi, aby ho jako ľahkomyseľníka od seba odstránil. Sv. Martin to neurobil, ale napomínal poblúdenca, aby sa na pokánie dal.
Jedného dňa pýtal sa na ulici cudzinec Brikcia: «Kde že býva sv. Martin? Nemocný som a ufám, že na prímluvu jeho budem uzdravený.» Ľahkomyseľný Brikeius odpovedal zadivenému cudzincovi: «Keď potrebuješ toho blázna, pozri, tamto stojí. Pozri len, jako tam stojí, oči k nebu otvára, jako by bol bez rozumu.» Sv. Martin priblížil sa k posmešníkovi a riekol pokojne: «Dobre tak, Brikcie!» Lahtikár zahanbil sa a tajil všetko.
Sv. Martin riekol láskavé: «Dobre som všetko počul. A predsa ubezpečujem teba, že Boh vyslyšal modlitbu moju: ty budeš po smrti mojej nástupcom na biskupskej stolici. Chystaj sa už teraz k tej dôstojnosti; lebo, hovorím tebe, budeš ťažký kríž znášať.»
Brikeius stal sa po smrti sv. Martina biskupom v meste Túre (Tours). Vtedy otvorily sa mu oči, i žil veľmi kajúcne, bol horlivým biskupom, znášať musel mnohé krivdy a zomrel r. 444 jako svätý. V okolí mesta Túru (Tours) žili za času sv. Martina ešte mnohí pohania. Horlivý biskup nemal pokoja, kým všetkých nepokrstil. Rúcal pohanské modly a pozotínal stromy, ktorým poverčivý ľud úctu božskú vzdával.
Jedného dňa chcel sv. Martin vyvrátiť modlársky chrám a posvätený strom pri ňom. Najvyšší žretci a niektorí pohania protivili sa svätému biskupovi a konečne riekli: «Keď tak veľmi dôveruješ Bohu svojmu, ktorého menuješ pravým a všemohúcim, nuž zotneme sami tento strom; ale ty musíš tam stáť, kde ti miesto vykážeme.» Sv. Martin dôveroval v Boha, dal sa poviazať a na tú stranu postaviť, na ktorú sa strom chýlil a spadnúť mal.
Strom zoťatý klesal, sv. Martin prežehnal sa znamením sv. kríža, padajúci naň strom prehodil sa v povetrí, jako by bol víchrom býval zachvátený, i dopadol na zem na druhej strane.
Pohania vykríkli zadivení a prosili sv. biskupa, aby na nich ruky složil a ich ku sv. krstu chystal. Podobne účinkoval sv. Martin i v obdalnejších krajoch: všade padaly modly a povstávaly chrámy kresťanské. Sv. Martin vysoko vážil si ľudí, ktorí seba zapierali. Sám viedol až do najvyššej staroby svojej veľmi prísny život. Spával na holej zemi a často trávieval celé noci na modlitbách. Pokrm jeho bol jednoduchý a skoro vždy sa zapieral prísnym pôstom, aby pokúšaniam diabla mohol odolať.
Toho času žila v Gallii veľmi zbožná kresťanská panna na vonkovskom statku svojom. Chýr o svätom jej živote dostal sa i k sv. Martinovi. Keď horlivý biskup do toho kraja zavítal, v ktorom sv. panna žila, chcel uctiť zásluhy jej i obmýšľal, že ju navštívi. Avšak sv. panna bola složila slávnostný sľub, že u seba neprijme žiadneho muža. Sv. Martin oznámil zbožnej panne úmysel svoj, aby ju príchodom svojím neprekvapil.
Ale sv. panna odkázala horlivému biskupovi, že ho prijať nemôže. Sv. Martin pochválil vytrvalú obozretnosť múdrej panny, ktorá sľub svoj bez ohľadu na osoby zachováva a prijal pokrm, ktorý mu jako dar poslala. I oslavoval prísné zapierame a pokánie zbožnej panny.
I učeníkom svojím odporúčal častoráz odriekanie sa sveta a prísné zachovávanie nevinnosti. Raz ukázal im lúku, ktorej čiastka bola od volov a od kráv vypasená, čiastka od sviň rozrýpaná a čiastka ostala nedotknutá a jako krásny pokrovec bola kvetinami pokrytá.
Sv. Martin riekol mníchom: «Tá čiastka lúky, ktorá je ešte posiaľ zelená, ale má kvietky vypasené, je obraz stavu manželského. Tá čiastka, ktorá je rozrýpaná od ošípaných, značí necudnosť a smilstvo. A tá čiastka, ktorá posypaná je voňavými kvietkami, je sv. stav panenský a mládenecký. Smilstvo zasluhuje prísny trest, manželstvo náleží medzi veci dovolené, panenstvo a mládenectvo je vecou slávy.»
Sv. Martin dožil popri mnohých obťažných prácach a vytrvalom snažení po rozšírení slávy Božej na zemi a upevnení sv. cirkve, popri prísnom zapieraní seba, popri mnohých protivenstvách a pokúšaniach vysoký vek požehnaného života svojho. Mal už osemdesiatštyri roky, keď mu milostivý Boh zjavil, že blíži sa konec pozemského putovania jeho. Ponavštevoval farnosti biskupstva svojho, i napadla ho v obdialnom kraji veľká slabosť.
Uchýlil sa do fary a povolal k sebe kňazov a mníchov, aby ich ku zbožnosti napomenul a od nich sa odobral. Všetci prítomní učeníci žialili nad odchodom milovaného majstra a otca svojho, a so slzami v očiach hovorili: «Otče, prečo chceš nás opustiť? Komu ponecháš starosť o synov svojich? Pažraví vlci napadnú stádo tvoje a kto nás obháji, keď nebude hlavného pastiera?
Známe, že túžiš po spojení s Pánom Ježišom Kristom; ale veď odplata tvoja je poistená, keď bude i život pozemský tebe predĺžený! Ach, daj sa pohnúť k útrpnosti biedou našou, hľaď na nebezpečenstvá, ktorým nás ponechávaš i neopúšťaj nás!»
Sv. Martin slzami a prosbou učeníkov svojich dojatý, pozdvihol oči k nebu a modlil sa: «Pane, keď som ľudu Tvojmu ešte potrebný, neodhadzujem sa od práce, nech sa stane svätá vôľa Tvoja!» Slabosť a zimnica zväčšovaly sa a predsa ležal sv. Martin na holej zemi posypanej popolom, odiaty do drsného kajúcneho rúcha cez celú noc a modlil sa vrúcne k Bohu.
Učeníci chceli podložiť pod boľavú hlavu jeho trochu slamy; ale svätý riekol: «Popol má byť lôžkom zomierajúceho kresťana, a ja obávam sa, aby som vám iný príklad nedal.»
Dvaja kňazi chceli ho na druhú stranu obrátiť, aby mu úľavu spôsobili, svätý nedovolil a riekol: «Bratia moji, nechajte ma, nech radšej zomierajúc do neba pozerám, než po zemi, aby duch môj, ktorý je na ceste k Bohu, od pravej cesty sa neuchýlil.» Tešil sa z trpkosti zápasu smrteľného, pozeral ustavične k nebu, prespevoval radostné žalmy a tak odovzdal čistú dušu svoju do rúk Stvoriteľových dňa 11. novembra roku 400.
Čo sv. Martin zomieral, kľačal priateľ jeho a životopisec Sulpicius Severus v izbičke svojej a modlil sa, i zjavil sa mu svätý v bielom skvelom odeve a s vyjasnenou tvárou vkladal na neho ruky a požehnával ho. Zjavenie zmizlo a nezadlho prišla do kláštora zpráva, že sv. biskup dokonal. Telo sv. Martina skvelo sa po smrti nebeskou žiarou, i odniesli ho v slávnostnom sprievode nariekajúcich veriacich a 2000 mníchov do sídelného mesta Túru (Tours) a bolo neďaleko mesta pochované.
K hrobu jeho, ktorý nezadlho bol preslávený mnohými divami a zázrakmi, putovávali veriaci nielen z Gallie (Francúzska), ale i zo všetkých okolitých krajín.
Poučenie .
Sv. Martin objavoval v živote svojom veľkú bázeň Božiu, horlivosť v službe Božej, prísné zapieranie seba a milosrdenstvo oproti bližným svojim. Aby záležitosti biskupstva svojho a sv. cirkve šťastne mohol pokonať, používal k tomu zvláštné prostriedky: utiekal sa k milostivému Bohu skrze pôst, kajúcne rúcho, zapieranie seba a skutky milosrdenstva.
Kresťane, nasleduj sv. Martina. I ty máš dosť príležitosti, aby si konal skutky milosrdenstva duchovného i telesného. Duchovné skutky milosrdenstva sú: hriešnikov karhať; neumelých poučovať; pochybujúcim dobre radiť; zarmútených tešiť; nespravodlivosť trpezlive znášať; tým, ktorí nás obrážajú, radi odpúšťať a konečne po siedme — za živých a mrtvých Bohu sa modlievať. Kresťane, to čiň a budeš nasledovať sv. Martina.
Ale on konal i telesné skutky milosrdenstva; i tie sú sedmoré: lačných kŕmiť, smädných napájať, nahých odievať, väzňov vysvobodzovať, nemocných navštevovať, pocestných do domu prijímať a mrtvých pochovávať. I ty, kresťane, môžeš, jako sv. Martin, ku pomoci prispievať telu ľudskému telesnými skutkami milosrdenstva. K tomu zaviazaní sme už i prirodzeným zákonom lásky. Už v Starom Zákone nachádzame veľmi pekné príklady tejto obetovavej lásky k bližným.
Keď Tobiaš (Kniha Tobiašova 1.) s mnohými Židmi bol uväznený v meste Ninive, povolil mu kráľ Salmanasar, že by po meste slobodne chodil. A čo robil Tobiaš v meste? Sv. Písmo hovorí: «Tobiaš každý deň chodieval k priateľom svojim a tešil ich jako mohol; lačných kŕmil z majetku svojho, nahým dával odev, mrtvých a pobitých usilovne pochovával.»
A milosrdný i trpezlivý Job (Kn. Job, 30.) hovorí: «Plakával som niekdy nad tým, ktorý bol trápený a ľútosť ukazovala duša moja k chudobnému.» Keď chudobná Ruth (Kn. R. 2.) na poli Boozovom klasy sbierala, uzrel ju Booz a milosrdenstvom hnutý dovolil jej nielen klasy sbierať, ale rozkázal žencom, aby jej i niektorý snop dali, že by si zbožie vymlátila, chleba napiekla a sa nasýtila.
A v Novom Zákone hovorí Kristus Pán (Mat. 25, 34—40.), že čokoľvek chudobným a núdznym udeľujeme, Bohu to dávame: «Poďte požehnaní Otca môjho, vládnite kráľovstvom vám pripraveným od ustanovenia sveta: lebo som lačnel a dali ste Mi jesť; smädný bol som a dali ste Mi piť; pocestným bol som a prijali ste Mňa; nahý bol som a priodiali ste Mňa; nemocný bol som a navštívili ste Mňa; v žalári bol som a prišli ste ku Mne.
Amen, vravím vám, čokoľvek ste učinili jednému z bratov týchto Mojich najmenších, Mne ste učinili.» Najmenší bratia sú chudobní a núdzni. Preto zbožní predkovia naši toľko nemocníc a domov pre chudobných vystavali, že pamätali na tie slová Spasiteľove.
Modlitba.
O Bože, ktorý znáš, že my nijako z vlastnej moci nemôžeme sa udržať, popraj milostivé, aby sme na prímluvu sv. vyznavača a biskupa Tvojho Martina proti všetkému zlému boli ochránení a posilnení. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Svätý
Sviatok: 11. november
* 316/317 (alebo okolo 336) Sabaria, dnes Szombathely, Maďarsko
† 8. november 397 (?) Candes, dnes Candes-Saint-Martin pri Tours, Francúzsko
Význam mena: zasvätený rímskemu bohovi vojny Marsovi (lat.), prenesene bojovný
Atribúty: vojenský plášť, žobrák, hus; zobrazuje sa ako rímsky jazdec na koni alebo ako biskup
Patrón vojakov, jazdcov, kováčov, zbrojárov, tkáčov, garbiarov, krajčírov, výrobcov opaskov, rukavíc a klobúkov, hlásateľov, hotelierov a hostinských, cestujúcich, chudobných, žobrákov, čističov, utečencov, väzňov, pastierov, debnárov, vinohradníkov, mlynárov, abstinujúcich, husí; pri ružienke, vyrážkach a uštipnutí hadom; pri prosbe za dobrú úrodu; patrón mnohých kostolov, miest, farností, diecéz a štátov
Sv. Martin sa narodil v meste Szombathely na území dnešného Maďarska okolo roku 316 v pohanskej rodine. Jeho otec mal vysokú hodnosť vo vojsku, bol tribúnom (plukovníkom). Rodičia sa presťahovali do Pavie v severnom Taliansku. Neboli síce pokrstení, ale veľmi dbali na to, aby Martina nepokazili vojaci svojou nemravnosťou a tvrdosťou. Malý Martin bez vedomia rodičov začal chodiť na stretnutia katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst). Keď mal pätnásť rokov, mal byť pokrstený. Vtedy však cisár Konštantín vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martinovmu otcovi sa nepáčilo synovo tiché a utiahnuté správanie, a tak ho tiež prihlásil do vojska. Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko). Martin sa však nepokazil. Ku všetkým, aj k svojim podriadeným bol láskavý, bol štedrý voči svojmu sluhovi, aj voči chudobným. V meste Amiens sa odohral aj ten známy príbeh, keď stretol pri svojej ceste na koni žobráka, ktorý sa triasol zimou. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič, a tak mu dal polovicu svojho plášťa. Vtedy v noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Hneď na druhý deň sa dal Martin v meste pokrstiť. Bolo to roku 339, mal vtedy asi dvadsaťtri rokov.
Po čase odišiel z vojska, utiahol sa do samoty. Nejaký čas potom počúval biskupa sv. Hilára v Poitiers (západná Galia) a potom odišiel za svojimi rodičmi, ktorí sa medzitým presťahovali späť do Martinovho rodného mesta. Martinova matka sa stala tiež kresťankou. Otec neopustil pohanské zvyky až do smrti. Martin sa stal neúnavným bojovníkom proti bludu ariánov. Tí ho však za to vyhnali z mesta. Chcel ísť za Hilárom, no toho tiež stihol podobný osud. A tak sa nakoniec ocitol až na malom ostrove Galinaria oproti Janovu, kde osamote žil. Začiatkom roka 360 sa Hilár vrátil z vyhnanstva, Martin sa rozhodol ísť za ním. Hilár ho chcel vysvätiť za kňaza, no Martin sa necítil hodný. Usadil sa radšej v meste Piktavium v Galii, kde žil v prvom galskom kláštore spolu s niekoľkými mužmi.
V roku 371 sa uprázdnil biskupský stolec v meste Tours. Ľudia si žiadali, aby bol biskupom práve Martin. On samozrejme nechcel. No násilím ho vyviedli z jeho úkrytu, ktorý mal medzi husami, ktoré ho svojím gagotom prezradili. Kvôli tomu sa niekedy vyobrazuje s husou. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Za svoje sídlo si zvolil miesto asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam aj s asi osemdesiatimi učeníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne. Martin zriedka opúšťal samotu, ale vedel rázne zakročiť, keď bolo treba. Keď dal cisárov brat Valens upáliť osemdesiat katolíckych kňazov, Martin sa vybral za cisárom Valentiniánom, aby ho napomenul. Valentinián si ho potom často volal ako poradcu na svoj dvor. Martin mal veľa zásluh aj na obrátení mnohých pohanov, ktorých bolo v okolí Tours veľmi veľa. Po zvyšok svojho života zostal skromným, poníženým, spával na holej zemi. Zomrel 8.novembra 397. Jeho telo pochovali 11.novembra na cintoríne za mestom Tours. Na tom mieste teraz stojí veľký chrám, ktorý je mu zasvätený.
Martin sa narodil v Sabárii, v rímskej provincii Panónia, v dnešnom Maďarsku (mesto Szombathely). Jeho rodičia boli pohania, otec bol dôstojníkom rímskej armády. Jeho životopisec Sulpicius Severus nehovorí o roku narodenia, aktuálne sa akceptuje rok 316. Bol vychovávaný v Pavii, na území dnešného Talianska. Ako desaťročný žiadal, aby bol prijatý medzi katechumenov. Pod nátlakom otca zložil vo veku pätnásť rokov vojenskú prísahu. V armáde sa zdokonaľoval v cnostiach, bol viac mníchom než vojakom.
Stretnutie so žobrajúcim Kristom
V prvých rokoch vojenskej služby sa odohrala známa udalosť „dobrého skutku“ pri meste Amiens v dnešnom Francúzsku - plášť rozdelený so žobrajúcim, udalosť, ktorá na stáročia poznačila martinovskú ikonografiu:
„Jedného dňa, keď nemal na sebe nič, len zbrane, vojenskú výstroj a jednoduchý vojenský plášť, a bola krutá zima, ktorá silnela viac, než obvykle, až tak, že veľké množstvo osôb bolo podchladených silným mrazom, sa mu prihodilo, že pri mestskej bráne Amiens stretol nahého chudobného. Žobrák prosil prechádzajúcich, aby sa zmilovali nad ním, no všetci prechádzali ďalej, nebrali naňho ohľad.
Martin, muž plný Boha, pochopil, že, keď ostatní odmietali skutok lásky, tento chudák bol určený pre neho. Ale čo mal robiť? Nemal nič, okrem plášťa do ktorého bol oblečený; v skutočnosti už všetko ostatné obetoval predtým v podobnom dobrom skutku. A tak, vytiahol meč, ktorý mal na opasku, rozdelil plášť na polovicu a podaroval svojmu chudobnému jednu polovicu a druhou sa priodial. Keď si jeho neupravený, zničený odev všimli niektorí okolostojaci, začali sa smiať. Tí však, ktorí boli múdrejší, hlboko ľutovali, že neurobili niečo podobné - keďže vlastnili bezpochyby viac než Martin a mohli zaodiať toho chudobného bez toho, aby zostali nahí.
Nasledujúcu noc Martin uvidel v spánku Krista, oblečeného do časti jeho plášťa. Bolo mu nariadené, aby pozorne uvažoval nad Pánom a aby rozpoznal odev, ktorý mu daroval. Potom Ježiš povedal jasným hlasom množstvu anjelov, ktorí stáli okolo neho: «Martin, ktorý je ešte len katechumenom, ma prikryl svojím plášťom». Ten istý Pán, ktorý kedysi vyhlásil: «Vždy, keď ste pomohli jednému z týchto mojich najmenších stvorení, mne ste pomohli», vyhlásil, že bol oblečený v osobe toho chudobného. Na potvrdenie Martinovho dobrého skutku sa Ježiš nehanbil ukázať v tom istom odeve, ktorý chudobný dostal do daru. Keď to Martin videl, nenamýšľal si príliš o sebe, naopak, videl vo svojom skutku Božiu dobrotu. Keď mal osemnásť rokov prijal krst a ešte dva roky pokračoval vo vojenskej službe.“
(Vita Martini 3, 1 – 5)
Martin prijal krst v roku 344, no z dôvodu priateľstva s tribúnom zostal v armáde ešte dva roky. V meste Vangiones získal od cisára Júliána dovolenie opustiť armádu. Bolo to v prvých mesiacoch roku 356, keď sa cisár nachádzal v Galii (dnešné Francúzsko). Martin mal už 40 rokov a za sebou 25 rokov vojenskej služby (331 – 356).
Martin a biskup Hilár
Po odchode z armády vyhľadal biskupa Hilára v Poitiers. Sv. Hilár vošiel do dejín ako veľká osobnosť štvrtého storočia, pretože zohral dôležitú úlohu v zápase proti ariánskemu bludu, ktorý hlásal, že Ježiš Kristus nie je Bohom. Cisár Costanz, ktorý naopak arianizmus presadzoval, poslal za to Hilára do vyhnanstva. Martin, ktorý túžil po asketickom živote, bol nadchnutý Hilárovou autoritou a chcel sa ním nechať duchovne viesť. Prvé stretnutie týchto dvoch mužov síce bolo krátke (Martin opustil armádu v lete roku 356 a Hilár odišiel do exilu najneskôr koncom toho istého roka), no pretavilo sa do pevného duchovného priateľstva, ktoré trvalo až do Hilárovej smrti v roku 368. Hilár chcel pripútať Martina k cirkvi v Poitiers tak, že ho zamýšľal vysvätiť za diakona. Martin to však odmietol a prijal pokornejšiu službu exorcistu. Toto stretnutie bolo kľúčovým nielen pre Martina, ale aj pre začiatky mníšskeho života v Galii.
Neskôr Martin odišiel do Milána a potom do rodnej Panónie, kde na kresťanskú vieru obrátil svoju matku. Vydal sa do Illirika, rímskej provincie na Balkáne a opäť do Milána. Počas tejto cesty verejne vystupoval proti arianizmu po vzore svojho duchovného učiteľa biskupa Hilára. K druhej návšteve Milána sa viaže prvá mníšska skúsenosť Martina. Utiahol sa do pustovne, ale kvôli biskupovi Ausenziovi, ktorý bol tiež stúpencom arianizmu, bol Martin vyštvaný z mesta a spolu s istým kňazom sa utiahol na ostrov Gallinaria. Ostrov sa podobal púšti. Tu žil Martin asketickým životom, stravoval sa veľmi prísne, jedol korienky rastlín. Prvým z mnohých Martinových zázrakov bolo samouzdravenie, keď po konzumácii jedovatej rastliny modlitbou zahnal nebezpečenstvo z otrávenia.
Keď sa Martin dozvedel o Hilárovom návrate z exilu, šiel za ním do Poitiers. Nepridal sa však ku pastoračnej službe Hilára, pretože chcel definitívne realizovať svoj mníšsky ideál. V tejto súvislosti sa poslednýkrát hovorí o Hilárovi: „Bol ním (Hilárom) veľmi milo prijatý, usídlil sa v eremitskej cele neďaleko od mesta.“ Išlo o tretiu Martinovu pustovnícku skúsenosť pri Ligugé, kde žil sedem rokov, pričom zostal v kontakte z biskupom v blízkom Poitiers. Pravdepodobne to bol Hilár, ktorý Martinovi odovzdával skúsenosti východných mníchov, keďže predtým štyri roky svojho vyhnanstva strávil v provincii Frígia, ktorá sa nachádzala v Anatólii, v ázijskej časti dnešného Turecka, kde mohol Hilár dokonalejšie spoznať spôsob života sýrskych mníchov.
Martin biskupom v Tours
Hilár zomrel asi v roku 367 alebo 368 a v roku 371 bol Martin z vôle ľudu zvolený za biskupa. Naďalej, nielen vnútorne, ale i navonok, ostal mníchom v Ligugé. Cela pri kostole dostatočne nespĺňala ideál samoty, preto sa usadil do pustovne, vzdialenej asi dve míle od mesta. Založil tam kláštor v Marmoutier. Ideál, ktorý sa približoval k živote mnícha na púšti.
V jeho životopise sa dá nájsť aj to, ako zázračnými zásahmi ničil pohanské chrámy, ako plný lásky uzdravoval, exorcizmami vyháňal démonov alebo darom rozlišovania ich dokázal odmaskovať, vždy, keď sa skrývali ako pohanskí bôžikovia, alebo boli ukrytí v inej podobe. Životopisec Sulpicius Severus charakterizoval Martina nasledovne:
„Nikto ho nevidel nahnevaného, nikto ho nevidel rozrušeného, nikto smutného, nikto urehotaného; bol stály: tvár mu žiarila radosťou takpovediac nebeskou, zdal sa oslobodený od ľudskej prirodzenosti. Ničoho už nebolo viac na jeho ústach, než meno Krista; nič iné nebolo v jeho srdci, než láska, pokoj a milosrdenstvo. Často mal vo zvyku oplakávať i hriechy tých, ktorí mu ubližovali...“
(Vita Martini 27, 1-2)
Smrť v čnostiach
Martin tušil čas blížiacej sa smrti a prosil svojich spolubratov, aby mohol zomrieť v kláštore medzi nimi. Zomrel 8. novembra v Candes-Saint Martin a pochovali ho 11. novembra 397 v Tours. Jeho životopisec o tom píše:
Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi.
Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“
Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa.“
Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“
S týmito slovami odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje bohatý do neba.
(Z Listov Sulpicia Severa. Epist. 3, 6. 9-10. 11. 14-17. 21)
Zaujímavosťou je text na Martinovom náhrobku, ktorý dokazuje prítomnosť Slovanov v Podunajsku už v polovici 6. storočia:
„...Pod zbožnú zmluvu Kristovu prijal si obrovské a rozličné kmene; Aleman, Sas, Durínčan, Panón, Rug, Slovan, Noričan, Sarmát, Ostrogót, Frank, Burgund, Dák, Alán sa teší, že pod tvojím vedením poznali Boha...“
Povesť svätca
Uctievanie hrdinských čností sv. Martina z Tours sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka životopisu Sulpicia Severa, ale aj vďaka mnohým zázrakom. Jeho kult je dodnes veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to veľké množstvo kostolov, ktoré sú vo Francúzsku zasvätené sv. Martinovi. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov. Veľmi skoro boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Cantenbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a v Holandsku. Okolo roku 1800 už 173 starobylých chrámov nieslo jeho meno. Na Slovensku je mu zasvätených 122 kostolov a kaplniek.
Meno a najmä zobrazenie sv. Martina v erbe, či v názve sa spája s nejednou obcou, či mestom. V roku 2005 Rada Európy vyhlásila pútnickú cestu Via Sancti Martini, spájajúcu mestá Szombathely v Maďarsku a Tours vo Francúzsku, za Európsku kultúrnu trasu.
Svätomartinská zbierka
V celej Bratislavskej arcidiecéze sa každoročne koná Svätomartinská zbierka na konkrétny charitatívny projekt. V histórii arcidiecézy sa konalo šesť týchto zbierok, prvá v roku 2009. Finančné prostriedky sa vtedy použili na prestavbu a prístavbu domu pre Komunitu Cenacolo v Kráľovej pri Senci. V roku 2010 bola zbierka určená na povodňami zničený most v obci Bukovce, na východe Slovenska. V ďalšom roku získala výnos zo zbierky Detská fakultná nemocnica v Bratislave, použila ho na zakúpenie lekárskeho prístroja. Zbierka z roku 2012 bola určená na prístrojové vybavenie škôl pre slabozrakých a nevidomých v Bratislave a v Levoči. Výťažok z roku 2013 bol venovaný na zariadenie kotolne v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Výnos zbierky v roku 2015 bol určený pre pomoc utečencom v irackom Erbile a v Sýrii.
Sulpicius Severus
Pri spomienke na život sv. Martina nemožno nespomenúť autora jeho životopisu, Sulpicia Severa. Jemu vďačíme za biografiu, ktorá sa stala najobľúbenejšou v stredoveku a vzorom pre všetkých vtedy žijúcich spisovateľov, ktorí sa zaoberali životopismi svätých. Martin je totiž považovaný za prvého svätca v dejinách Cirkvi, ktorý nezomrel mučeníckou smrťou.
Sulpicius Severus vyštudoval právo, výhodne sa oženil s bohatou dedičkou prestížnej senátorskej rodiny, ale jeho manželka zomrela predčasne. Po tejto udalosti, vo veku okolo 30 rokov, sa na radu svojho priateľa Paulína z Noly, tiež neskoršieho veľkého svätca, zriekol svojej sľubnej kariéry a oddal sa askéze. Od roku 396 sa zdržiaval v meste Tours, pôsobisku svätého Martina. Fascinovaný jeho životom sa pustil do písania jeho životopisu. Roku 399 sa úplne vzdal svojho majetku a s finančnou podporou svojej svokry založil kláštor v južnej Galii. Tu zostal až do svojej smrti okolo roku 420. O dôvodoch vzniku diela Vita Martini Sulpicius Severus napísal:
Naozaj, raz, keďže som počul rozprávať o jeho (Martinovej) viere, o jeho živote a čnostiach, horiac túžbou ho spoznať, vydali sme sa na dlhú a vďačnú cestu, aby sme ho uvideli. Keďže moja duša túžila veľmi silne napísať jeho život, sčasti sme sa vypytovali jeho samého, v miere v akej to bolo možné klásť mu otázky, sčasti sme prebrali jeho skutky od tých, ktorí boli ich svedkami a ho poznali.
Nedá sa predstaviť s akou láskou, s akou dobrotou ma prijal, ako veľmi sa potešil naplnený radosťou v Pánovi, keďže si nás tak veľmi vážil za to, že sme prekonali tak dlhú cestu za ním, aby sme sa s ním stretli. Úbohý aký som – odvážim sa to vyznať – bol tak láskavý, že so mnou jedol, on sám lial vodu na naše ruky. A večer to bol opäť on, čo lial vodu na naše nohy a nemali sme odvahu sa vzoprieť a protirečiť jeho vôli: jeho autorita ma tak presahovala, žeby som to považoval za svätokrádež, ak by som s tým nesúhlasil. Jeho rozhovor s nami bol iba o tom, aby sme zanechali vábenia a ťažoby sveta, aby sme nasledovali Pána Ježiša odpútaní v plnej slobode; prekladal nám ako najvyšší príklad našej doby Pavlína, vznešenú osobnosť, o ktorej sme sa už zmienili, ktorý sa zriekol svojich mnohých dobier, aby nasledoval Krista a tak, asi jediný v týchto časoch uplatnil evanjeliové rady.
Tak sme mali slúžiť, to ukazoval ako model na nasledovanie; a bola to blažená chvíľa za tak veľkú lekciu viery a čnosti, keďže podľa Pánových slov, boháč, ktorý mal veľa majetku, tým, že to predal a daroval chudobným, umožnil svojím príkladom to, čo bolo nemožné vykonať. A potom v jeho slovách, v jeho rečiach, koľko bolo vážnosti a koľko dôstojnosti. Koľko horlivosti a intelektuálnej sily, koľko pripravenosti a ľahkosti preukazoval pri riešení ťažkosti v Písme! A keďže viem, že veľa ľudí tomu neverí - sám som ich videl, keď som im o tom rozprával - volám za svedkov Ježiša a našu spoločnú nádej, že som nepočul na ústach nikoho toľko múdrosti, toľko geniality, toľko dobroty a čistotu v reči. Aj keď v tomto traktáte o Martinových rečiach, koľko je málo toho chválenia. V každom prípade, je mimoriadne, že nevzdelanému človeku nechýbala ani táto milosť.“
Svätý Martin Toursky [vyslov: túrsky] (iný názov: (svätý) Martin z Tours; na kresťanskom Východe: Martin Milosrdný; lat. Martinus; * 316 alebo 317, Sabaria (dnes Szombathely) – † 8. november 397, Candes-Saint-Martin) je jeden z najznámejších a najpopulárnejších svätcov rímskokatolíckej cirkvi. Bol synom pohanského rímskeho dôstojníka, mníchom a neskôr biskupom v Tours.
Mladosť
Narodil sa v Panónii (v dnešnom Maďarsku). Otec mu dal meno po starorímskom bohu Marsovi - boh vojny. Po stopách svojho otca rovnako vstúpil do armády. Pravdepodobne bol iba brancom medzi 15. - 17. rokom života. Od mladosti chcel byť kresťanom, zapísal sa medzi katechumenov a bol presvedčený, že oddanosť Bohu mu bráni, aby mohol byť zároveň kresťanom a slúžiť aj ako vojak. Za tieto myšlienky sa dostal do väzenia, z ktorého ho neskôr prepustili. Krst neprijal hneď, biskup sa bál nepríjemností zo strany jeho otca, preto Martin pristupuje k sviatosti neskôr, pravdepodobne na Veľkú noc v roku 339.
Vojenský plášť
Po prepustení sa mu stala známa príhoda v Amiens, ktorú umelci často znázorňujú vo svojich dielach. Martin mečom rozrezal svoj vojenský plášť, aby ochránil polonahého žobráka pred zimou. V noci sa mu vo sne zjavil Kristus zaodetý polovicou plášťa, ktorú daroval Martin žobrákovi.
Život mnícha
Po tomto sne sa Martin stal žiakom sv. Hilária v Poitiers a prijal krst a stáva sa pustovníkom v Ligugé v prvom kláštore na území Galie. Už po prvých mesiacoch svojím životom oslovoval ľudí tak, že sa k nemu pridávali ďalší a Martin sa tak stal „priekopníkom západného mníšskeho stavu“ až do roku 371, keď ho vymenovali za biskupa v Tours ako následníka po biskupovi sv. Litoriovi.
Život biskupa
Keďže videl veľkú potrebu zasväteného života, ako prostriedok pokresťančovaní vidieckych oblastí, založil niekoľko kláštorov. Dovtedy bolo kresťanstvo sústredené predovšetkým v mestách.
Martinovi sa pripisuje ničenie pohanských chrámov a posvätných stromov. Rovnako jemu sa pripisujú prvé „vizitácie“ diecéz. Jeho 25-ročná biskupská služba sa vyznačovala slávou, ktorá vyšla z dogmatických debát (debaty sa týkali prisciliánov), zo zázračných uzdravení malomocných, a dokonca sa vraví, že vzkriesil mŕtveho k životu.
Koniec života
Martin tušil čas blížiacej sa smrti a prosil svojich spolubratov, aby mohol zomrieť v kláštore medzi nimi. Zomrel vo veku asi 80 rokov 8. novembra v Candes-Saint-Martin a pochovali ho 11. novembra 397 v Tours. Na jeho biskupské miesto bol vymenovaný sv. Brictius.
Uctievanie
Uctievanie sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka jeho zázrakompočas života a po smrti, ale aj vďaka životopisu, ktorý napísal Sulpicius Severus. Tento životopis sa stal najobľúbenejším v stredoveku a vzorom pre všetkých vtedy žijúcich hagiografov.
Jeho kult je veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to 500 dedičských a 4 000 farských kostolov, ktoré sú zasvätené sv. Martinovi, iba vo Francúzku. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov. Onedlho boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Canterbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a Holandsku. Okolo roku 1800 už 173 starobylých kostolov nieslo jeho meno.
Rímskokatolícka cirkev slávi jeho sviatok 11. novembra. Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev si ho pripomína 12. októbra.
Uctievanie na Slovensku
Tomuto svätcovi je na Slovensku zasvätených mnoho chrámov. Medzi najznámejší patrí katedrála sv. Martina v Bratislave, ako aj katedrála v Spišskej Kapitule.
O veľkej úcte a obľúbenosti tohto svätca svedčia početné pranostiky, napr. Dážď martinský znamená mráz a suchotu. alebo Na svätého Martina drž sa, synku, komína.
Život Martina v umení
Najobľúbenejším výjavom je scéna, keď Martin je na bielom koni a delí sa o svoj plášť so žobrákom. Je ešte veľa ďalších zobrazení v knihách a vitrážach v Tours, Chartres, Beauvais a Bourges.
Jeho atribútom je buď ohnivá guľa, ktorá sa zjavila nad jeho hlavou, keď slúžil sv. omšu, alebo hus (z 15. stor.) – ľudia chceli z Martina spraviť biskupa, ale on nechcel – utekal pred nimi na gazdovstvo, kde sa skryl medzi husami, tie ho však svojím gagotom prezradili a ľudia Martina nasilu vytiahli spomedzi husí a ustanovili za biskupa. Vtedy Martin pochopil, že je to Božia vôľa a viac sa nebránil.
Martin Toursky (čítaj Túrsky)
vojak, biskup a svätec
Funkcie a tituly
biskup v Tours
370 – 397
Litorius
Brictius
vojenský tribún (asi 332 – 335)
Rodné meno
Martinus
Narodenie
316 alebo 317
Savaria (dnes Szombathely, Maďarsko)
Úmrtie
8. november 397
Candes-Saint-Martin, Francúzsko
Pochovaný
Bazilika sv. Martina, Tours
Svätenia
Cirkev
Rímskokatolícka cirkev
Biskup
Konsekrácia
370
Svätec
Sviatok
11. november (Rímskokatolícka cirkev, Protestantské cirkvi, Anglikánska cirkev) (spomienka), 12. október (Pravoslávna cirkev)
V cirkvách
Rímskokatolícka cirkev, Protestantské cirkvi, Anglikánska cirkev, Pravoslávna cirkev, Starokatolícka cirkev
Patrón
vojakov, jazdcov, vinárov, cestujúcich, zajatcov, domácich zvierat, úrody na poliach
Atribúty
vojak na koni, meč a plášť, žobrák, hus, biskupské insígnie
sv. Martin
Martinus, ep. Turonen
11. novembra, pamiatka
Postavenie:
biskup
Úmrtí:
397
Patron:
Francie; vojáků, jezdců, kovářů, tkalců, koželuhů, krejčích, hoteliérů, cestovatelů, chudáků, vězňů, pastýřů, vinařů, abstinentů
Atributy:
voják na koni, meč, plášť, žebrák, husa, biskupská mitra, berla, kniha
ŽIVOTOPIS
Pocházel z území dnešného Maďarska a ako syn důstojníka římské posádky začal v Itálii vojenskou sezónou. Jako voják se dostal do Amiens v Galii, kde sa v dobe svojho katechumenátu podelil o svoj dôstojný plášť s chudákom, trpiacim nouzí. Po odchode z armády žil jako poustevník, stal se knězem av Ligugé poblíž Poitiers založil najstarší klášter. Konal misie i zázraky. V r. 371 sa stal biskupom mesta Tours a apoštolsky pôsobil v širokom okolí až do 80 let.
ŽIVOTOPIS PRO MEDITACI
"COKOLI JSTE UDĚLALI PRO JEDNOHO Z MÝCH NEJPOSLEDNĚJŠÍCH BRATŘÍ, PRO MNE JSTE UDĚLALI"
(Mt 25,40)
Narodil sa roku 316 v posádkovom meste Sabaria v Horní Panonii (dnes Szombathely v Maďarsku). Otec bol vysokým římským důstojníkem a dal mu jméno po římském bohu války, Marsovi.
Značne podrobný životopis sv. Martina nám zanechal jeho súčasník a spisovateľ Sulpicius Severus (363 - 425) z Aquitanie, ktorý jeho meno vykládá jako "odvážný" a "smělý".
Již v prvním roce Martinova života se jeho rodina přestěhovala do Pavie v severní Itálii. Zde, po základnej škole, už v patnácti letech (o dva roky dříve, než bylo zvykem) jej otec měl k následování ve vojenské kariéře.
V Pavii sa Martin s kresťanstvom a rozhodl sa pre kresťanstvo. Stačil se zde mezi katechumeny pouze zapsat, pretože ho jako mladého vojáka přeložili do Amiens v severní Galii (dnešní Francii). V té době prožil příhodu, která ho učinila mnohem slavnějším než jeho hrdinské skutky.
Vyprávia sa, že za veľmi nepriaznivého počasia, keď kontrolujú vojenské hliadky, sa u mestskej brány stretli s polonahým žebrákom, ktorý prosil o almužnu. Uvádza sa, že Martin nemal so sebou peniaze, ale celým srdcom cítil s týmto chuďasom, tresoucím sa zimou. Nerozpakoval sa a mečem rozpúlil svoj vojenský plášť, aby ubožáka ochránil pred následky prochlazení. Nasledujúce noci sa mu vo mne zjavil Kristus zahalený polovinou jeho plášť a zaslechl jeho slová: "Martin, ještě jako katechumen, mne zakryl tímto pláštěm."
Svatý křest přijal o velikonocích v r. 339. Ač v srdci mal touhu po zasvätenom živote, pre dôstojné povinnosti a zodpovednosť setrval u cisárskej armády ešte 15 let. Jako velitel byl přátelský a se svým sluhou jedna bratrsky. Zval ho ke stolu a když byl zmožen únavou, tak mu Martin dokonce sám posloužil. O odchode z armády vyzval v marci 354, kedy odmietol tzv. donativum - peněžitý dar od cisára, ktorý byl dáván vojákům před bojem. Toto odmítnutí bylo zprvu pokládáno za zbabělost. Martin sa kvôli tomu ponúkol a tiež jel proti germánskym nepriateľom z Alemania pred vojskom a miesto zbrane si vzal kríž. Proti nemu potom vyrazilo germánske poselstvo, žiadajúce o mír. To bolo kresťany hľadalo sa za zázrak a Martinovi tiež odchod z vojska. Odešel do Poitiers, kde mu biskup Hilarius (pam. 13. 1.) chcel udeliť jáhenské svěcení, které zprvu odmítl, pretože se věřícím nelíbil přechod od armády k duchovní službě. Hilárius jej vtedy ustanovil exorcistu a snažil sa o jeho teologické vzdelávanie.
V mimoriadnom snu mal Martin ďalší zážitok, týkajúci sa rodičov, prebývajúcich opäť v Panonii. Považoval to za pokyn, aby som ho navštívil a pokúsil sa obrátiť sa ku katolíckemu vieru. Podarilo sa mu to len u matky. Zároveň sa v Panonii dostali do sporu s ariánskymi bludármi, ktorí boli pod ochranou cisára a preto mali odvahu tvrdo postupovať proti katolickému obhájcovi.
V té době byl biskup Hilarius poslán do vyhnanství v Elinasien ve Frygii, pretože Konstans svévolně vyměňoval katolické biskupy za ariánské. Martin sa to dozvedel asi pri príchode do Milána a chcel u tohoto města vést a poustevnický život, ale bol vyhnán. Odešel na severozápade Itálie do Ligurie a poustevnický život vedl ešte s jedným knezem u Albenga na ostrove Gallinara do začiatku roku 360, kedy sa dozvedel o návratu biskupa Hilaria. Setkal sa s ním opäť v Poitiers a bol od neho vysvätený na jáhna a po určité době přijal kněžské svěcení. S biskupským súhlasom žil blízko mesta opäť poustevnickým životom a hlásal evanjelium venkovanom. S biskupovou pomocou tiež založil mnišské komunity v Ligugé av Marmoutier. Vtedy sa začali tiež šíriť povesti o jeho divoch.
V roce 371 zemřel biskup Libor v Tours, 100 km severně od Poitiers. V zájmu věřících sem byl Martin vylákán a manifest zvolen biskupem. Niektoré legendy hovoria o tom, že sa Martin pokúsil pred zvolením schovať medzi husy, ale ich hlasitým kejháním byl prozrazen. Preto sa husa dostala medzi jeho atribúty i do tradičných svätomartinských pokrmov.
Martin nakoniec voľbu prijal a prijal 4. 7. 371 bol vysvätený za biskupa Tours Z tohto mesta sa vydával na misijnú cestu po Francúzsku a snažil sa o apoštolské pôsobenie medzi venkovským obyvatelstvem. Nápomocný mu byl klášter v Marmoutier, kde se opisovala kresťanská literatura a ve škole askeze vyrůstali noví duchovní.
Martin každého roku navštívil všetky farnosti biskupstva, cestujeme najprostším spôsobom - pešo, na oslu alebo v lodice. Zakládal malé venkovské kláštery a zasloužil se o pokřesťanštění galského venkova. ešte životopisci pripomínajú četné zázraky, ktoré souvisely s úkonmi víry a prejavy jeho oddané lásky vo forme služby postihnutým ľuďom. Zasazoval sa za nespravedlivú a tvrdú vieru a záujem kresťanskej ľudskosti sa neváhal brániť i na cisára, aby zabránil rozsudku smrti. Spomínam si, ako sa zastával Prisciliána, odsúdeného ako bludaře, ktorý bol na nátlak španielskeho biskupa Ithacia popraven a ako sa Martin znova zasadil u cisára Maxima za ďalších odsúdených k smrti. Na ich záchranu a aby zabránil masakrům v Španielsku, uzavreli církevní společenství s Ithaciem, ktoré bolo cisárovou podmienkou, hoci považovalo počínanie Ithacie za odsúdenéhodné a namířené proti asketickým mnichom.
Dožil sa 80 let a zomrel pri pastoračnej návšteve v Candes 8. novembra 397. Po rieke Loire bolo jeho telo prepravené do Tours a 11. novembra, za mimoriadne veľkú účasť ľudu, uložené ako si prial do jednoduchého hrobu medzi veriacimi. V čele čele po dva tisíce mních a zasvätených panovníkov.
Nad jeho hrobom, ktorý je cieľom mnohých poutníkov, bola postavená veľká bazilika. Za Francúzske revolucie bola zničená, ale úcta k nemu sa neprestala šíriť. Ve Francii mu prý bylo zasvěceno přes 3600 kostelů a klášterů. Další v Itálii, Německu, Rakousku av Uhersku. V hlavnom meste Slovenska je mu zasvätený najväčší dóm. Jeho meno nesou niektoré města i ostrov v Karibiku.
Kéž si jeho myšlienku : "Komu se v životě dobře daří, neměl by zapomínat na ty, kteří žijí v nouzi" (Antologia, s. 637) , osvojí všetci, ktorí nouzi netrpia.
PŘEDSEVZETÍ, MODLITBA
Dnešného dňa budem usilovať o konaní skutkov milosrdenstva a večer je doplním modlitbu za všetkých trpiacich nouzí.
Bože, s Tvou pomocou bol svatý Martin stále pripravený nést břemeno svoje biskupské služby i prijať smrť a oslávil ťa ochotným konať Tvé vôli; pomáhej i nám svoju milost, ať nás ani život ani smrť neodloučí od Tvé lásky. Prosíme o to skrze Tvého Syna Ježiša Krista, našeho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha svatého žije a kraluje po všetky veky. Amen