Video: Homília vdp. J. Košiara na sv. omši za zosnulých členov Únie slovenských spisovateľov J. Tomka, J. Halmu, M. S. Ďuricu, J. Tockého a Dr. J. Tisa
Video: Homília vdp. J. Košiara na sv. omši za zosnulých členov Únie slovenských spisovateľov J. Tomka, J. Halmu, M. S. Ďuricu, J. Tockého a Dr. J. Tisa
„V Boha verili a jemu slúžili aj naši dnešní vzácni priatelia, na ktorých dnes osobitne myslíme: Pán kardinál Jozef Tomko, pán profesor Milan Stanislav Ďurica, salezián don Ján Tocký a majster Jozef Halmo i pán prezident Jozef Tiso“
Drahí spolubratia, duchovní otcovia, bratia a sestry, milí priatelia!
Dnešné evanjelium nám pripomína slová Pána Ježiša, že „nik nemôže prísť k nemu, ak ho nepritiahne Boh Otec.“ Platí to aj pre nás dnes, lebo aj nás tu dnes pritiahol Boh. Otec, a darca života, časného i večného.
Milí moji, to je ale otázka viery v Boha aj v našich časoch. V Božiu a Kristovu prítomnosť vo svete a v Cirkvi verili mnohí ľudia v dejinách, miliardy, od čias pozemského života Pána Ježiša. V Boha verili a jemu slúžili aj naši dnešní vzácni priatelia, na ktorých dnes osobitne myslíme: Pán kardinál Jozef Tomko, pán profesor Milan Stanislav Ďurica, salezián don Ján Tocký a majster Jozef Halmo i pán prezident Jozef Tiso.
Nikto z nich svoj talent, ktorý dostal od Boha, nezakopal, ale veľmi účinne zúročil. Všetkých týchto, na ktorých si dnes tu osobitne spomíname, spája aj členstvo v Únii slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov. Ďakujem jej predsedovi Jozefovi Rydlovi, že nás povzbudil, aby sme sa tu dnes takto v Božom chráme zišli.
Myslím, že nepreháňam, keď poviem, že pôsobenie kardinála Jozefa Tomku malo celosvetový dosah a právom sme všetci Slováci naňho hrdí, lebo on ako „jeden z nás“ dosiahol vo svete ozaj veľký úspech a postavenie v našej milovanej Katolíckej cirkvi. Veľa sa o ňom popísalo, a nemálo toho napísal aj on sám. On vedel, že littera scripta manet.
Jozef Tomko bol v skupine piatich slovenských kňazov-exulantov (Michal Lacko, Félix Litva, Ľudovít Macák, Štefan Náhalka, Jozef Tomko), ktorí na Vianoce v roku 1959 prišli s myšlienkou postaviť v Ríme slovenské stredisko, ktoré sa zrealizovalo postavením z „grošov chudobnej vdovy“ – Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v roku 1963.
Ďakujem jej predsedovi Jozefovi Rydlovi, že nás povzbudil, aby sme sa tu dnes takto v Božom chráme zišli
Z posolstva pre Slovákov sa mi zdá tu najvhodnejšie pripomenúť pár slov z prejavu otca kardinála v SNR 25. apríla 1991: „U Slovákov je spojivo kultúry kresťanskej viery hmatateľné v celej histórii už od samého začiatku. Vytrhnúť Krista a kresťanstvo z dejín Slovákov by znamenalo negovať a falšovať slovenské dejiny. Mravná obroda nemôže obísť rodinu, ktorá je základnou bunkou ľudskej spoločnosti, národného i náboženského spoločenstva. Tu má štátna správa a zákonodarci nesmiernu zodpovednosť priam za fyzickú existenciu národa, keď dnes skoro všetky západoeurópske národy začínajú proces vymierania s úpadkom rodiny.“
Ďalším, vzácnym Slovákom, na ktorého dnes osobitne myslíme, je prof. Milan S. Ďurica, aj on dostal veľa talentov, ktoré mnohonásobne zúročil. Jeho bibliografia má vyše 4300 jednotiek. Prof. Milanovi Ďuricovi ja vďačím osobne za veľa. Mal som tú česť osobne ho spoznať v roku 1985. Sú momenty v živote, na ktoré sa nedá zabudnúť. Poznať profesora Milana Ďuricu nielen ako vedca, historika, spisovateľa a publicistu, ale aj osobne ako kňaza a človeka, bolo a je pre mňa veľkou cťou a povzbudením. Povzbudením, že netreba sa báť, a že za svojim vypovedaným či napísaným slovom si človek musí stáť.
Keď som v 90. rokoch pracoval v STV, vrcholila kampaň proti jeho knihe Dejiny Slovenska a Slovákov, kde sa proti nemu postavila celá armáda postkomunistických historikov združených v Slovenskej akadémii vied. A pritom v tejto knihe ide len o stručný prehľad slovenských dejín z národného, slovenského hľadiska, kde okrem bežných známych udalostí sú zaznamenané hlavne tie, ktoré boli zamlčované alebo ktoré boli predstavované v úplne falošnom ideologickom svetle. Kniha vyšla v šiestich vydaniach, naposledy v roku 2021.
Tí, ktorí M. S. Ďuricu najviac kritizovali a kritizujú, s veľkou pravdepodobnosťou nikdy od neho nič nečítali, lebo ak by si dali tú námahu, zistili by, že profesor M. S. Ďurica predstavoval verejnosti historické dokumenty v ich súvislostiach, a nie vlastné názory.
A druhá významná kniha v slovenčine prof. Ďuricu je o našom prvom prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, ktorého 77. výročie popravy si pripomíname práve dnes. Tá kniha – Životopisný profil – má vyše 700 strán. To hovorím na okraj jedného článku na Postoji, že vraj najlepšiu monografiu o Jozefovi Tisovi nenapísal slovenský historik, ale Američan James Ward (rok narodenia 1960!). Prof. Ďuricu za jeho vedeckú a kultúrnu činnosť poctil vysokým štátnym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky aj prezident Talianskej republiky Oscar Luigi Scalfaro. Slovenské štátne vyznamenanie už môže dostať len in memoriam. Moje stretnutia s profesorom Ďuricom trvali do posledných dní jeho pozemského života a vždy boli pre mňa povzbudením, že Božie talenty (Mt 14, 25-30), ktoré sme dostali, v nijakom prípade nesmieme zakopať.
Milana Ďuricu predstavení vyslali v roku 1947 na štúdiá do Talianska ako jedného z najlepších študentov. V rokoch 1951 – 1955 pomáhal dokončiť teologické štúdia slovenským saleziánskym bohoslovcom, ktorí utiekli na Západ po roku 1948 s pomocou odvážnych spolubratov bl. Titusa Zemana, Errnesta Macáka a Františka Revesa.
K 56 mladým saleziánom, ktorí v rokoch 1950 – 1952 ušli na Západ, patrí aj don Ján Tocký, na ktorého tiež dnes osobitne myslíme. On bol v poslednej skupine, ktorá preplávala Moravu 29. apríla 1952. Bolo ich tam až 32 a nikoho nechytili. Všetkých saleziánov na Slovensku, ktorých zatkli a internovali počas Barbarskej noci, bolo 286 v trinástich komunitách. Ján Tocký sa narodil 30. decembra 1930 v Žiline, bol najmladší zo siedmich detí. V roku 1948 vstúpil k saleziánom.
Po Barbarskej noci skončil v Podolínci, ale nakoľko bol ešte len 20 rokov, poslali ho dobrovoľne nasilu do preškoľovacieho tábora v Kostolnej pri Trenčíne. Odtiaľ viacerých mladých poslali na stavbu Priehrady mládeže. Nasledovalo PTP v Plzni do decembra 1950. Z PTP bol prepustený a vrátil sa domov, kde pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Žiline. V tom čase skrýval spolubrata Antona Semeša, aj toho som dobre poznal. Tonka potom chytili pri pokuse o útek na Západ na jar 1952.
Janko Tocký po niekoľkých týždňoch strávených vo Viedni, v Linzi a v utečeneckom tábore Wels v Rakúsku, sa spolu s ďalšími mladými spolubratmi dostal do saleziánskeho strediska Valdocco v Turíne, kam prišli takmer všetci zo Slovenska ušlí saleziáni. Po štúdiu a rehoľnej formácii zložil Ján Tocký v roku 1955 večné sľuby a v roku 1967 bol vysvätený za kňaza. Pracoval v komunitách vo Veľkej Británii, v škole Melchet Court [Melčet Cout] neďaleko Salisbury, to je na juhozápad od Londýna a v Belgicku, v Ramegnies-Chin [Rameňje Ša] neďaleko Lille v Belgicku.
Od roku 1981 bol v rímskej komunite v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde bol prefektom, teda vychovávateľom seminaristov, a ekonómom. Tam som ho aj ja osobne spoznal v roku 1983 ako veľmi láskavého a vždy ochotného priateľa. V Ríme žil až do roku 1992, keď sa vrátil na Slovensko do rodnej Žiliny. Zomrel 21. februára tohto roku, 2024.
Štvrtým, na ktorého dnes spomíname, je majster Jozef Halmo, ročník 1939 (13. marca). Pochádzal z Bošian, svoj veľký vzťah k hudbe i talent, úspešne rozvinul štúdiom na Konzervatóriu v Bratislave. Učil na hudobnej škole v Bánovciach nad Bebravou a pôsobil aj ako kultúrny pracovník v Okresnom osvetovom stredisku v Topoľčanoch. Vo februári roku 1969 emigroval na Západ a po rušnom živote hudobníka v cirkuse a v iných podnikoch sa usadil v Mníchove, kde sa mu s Božou pomocou a na príhovor Panny Márie podarili veľké veci, ktoré sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva: Vianočná omša Radostná zvesť z roku 1974 a Kráľovná nebies. Je veľmi dojímavé v jeho pamätiach čítať, že inšpirácia prišla v kostolíku v Hintersee, kde pôsobil Franz Mohr, autor textu najslávnejšej vianočnej piesne Tichá noc. Vianočná omša i Kráľovná nebies sa spieva dodnes v našich chrámoch po celom Slovensku.
Možno najlepšia je interpretácia Kráľovnej nebies v podaní Juraja Hurného, sólistu opery v rakúskom Grazi. Túto vianočnú sv. omšu nájdete na CD vo Svojeti a je vo francúzštine i v nemčine, a Kráľovná nebies v podaní Juraja Hurného je na you tube. Jozef Halmo sa dožil aj veľkého uznania od našej Cirkvi – v roku 2015 mu KBS za jeho prínos v oblasti sakrálnej tvorby a na poli evanjelizácie kultúry na Slovensku i v zahraničí udelila cenu Frá Angelico. Joschi Halmo – také bolo jeho umelecké meno – zomrel v Mníchove 22. decembra v roku 2023. Pochovaný je v rodných Bošanoch.
Na záver je milé bratia a sestry potrebné dodať, že čo mali títo naši veľkí Slováci spoločné: Milovali Cirkev, slovenský národ a tešili sa z obnovenia slovenskej štátnosti v roku 1993.
Bez obety vlastného života prezidenta Prvej Slovenskej republiky, Dr. Jozef Tisu, ktorého krutú smrť si pripomíname práve dnes, by tej druhej veru nebolo, a preto je iste namieste pripomenúť jeho posledný odkaz s výzvou, aby sa nám ho raz podarilo naplniť: „V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a za národ – vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril a do národa a každého príslušníka vštepil.
Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a za národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej“.
