Žalostné mlčanie. O kňazovi, ktorý už nevie hovoriť s Bohom
„Kresťania musia byť vždy identifikovateľní ... A príde čas, keď sa už Evanjelium z kazateľníc nedostane k ľuďom. Práve normálny človek bude o Ježišovi svedčiť v každodennom živote a bude ľudí povolávať ku viere. Ako hovorí Biblia: Keď klérus zmĺkne, kamene budú kričať."
Komentár: Peter Hahne
Berlín, 2.8.2021 (kath.net) 027 733 - Čitatelia sa dnes pýtajú: Kde zostali vlastne biskupi v takom prípade? Áno, kde sú vlastne v tejto katastrofe záplav? Katastrofická záplavová oblasť Nemecka je predsa baštou katolicizmu! A dokonca evanjelická biskupka Margot Käßmannová, inak veľmi oddaná duchu doby, je užasnutá: "Či to pánom kolegom nestačilo ani na Žalm 23?" pýta sa v novinách "Bild am Sonntag". A tie to vlastne celé rozbehli obrovským titulkom:
Farár: "Ja už nehovorím s Bohom."
Vôbec nechápem, ako môže kňaz takto myslieť a predovšetkým takto hovoriť! Prirodzene sú chvíle, keď by sme chceli na Ježiša Krista zavolať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" No ako kresťania vieme predsa zo Svätého písma, čo potom prišlo - posledné slová Ježiša na kríži, slová istoty vo všetkých pochybnostiach a útočisko vo veľkej biede: „Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha." Jemu môžem zveriť svoj život, svoj osud, ba dokonca moju nevieru. Či to všetko nevie pán farár, duchovný pastier v najpostihnutejšej oblasti katastrofy?
„Modlíte sa?“ pýta sa reportérka.
Odpoveď farára: „Nie, v teraz vôbec nehovorím s Bohom…. Slová, ktoré som inak používal, sa nehodia.“
Som posledný, kto by lámal palicu nad týmto úbohým mužom. Nie, všetci sa môžeme dostať do takej situácie. No rovnako málo ako istý kandidát na kancelára, ak chce niekto byť ako autorita braný vážne a uprostred trosiek biedy sa smie usmievať, tak pre všetko na svete ani farár nemôže také niečo povedať verejne! Pretože najčítanejším nedeľným novinám Európy predsa išlo o utešovanie ľudí. Preto zavolali farárovi! Stále to ešte nedokážem pochopiť! On sa pri telefóne rozplakal, ako píšu. Nuž to chápem. Ale napadá ma pieseň Julie Hausmannovej zrodená z najhlbšej núdze: "Ak aj práve nič necítim z tvojej moci, ty ma predsa vedieš k cieľu, aj v noci. Tak vezmi moje ruky ... "
Karl Carstens, jeden z najväčších nemeckých prezidentov - typické, že je zabudnutý - mi raz ako mladému reportérovi rozprával, ako svedectvom svojej manželky Veroniky dospel k živej viere v Ježiša Krista. Bola to vážená lekárka. A potom prišla jeho rada:
„Kresťania musia byť vždy identifikovateľní a je jedno či sú žiaci alebo učitelia, či je niekto lekárkou alebo ženou v domácnosti. A príde čas, keď sa už Evanjelium z kazateľníc nedostane k ľuďom. Práve normálny človek bude o Ježišovi svedčiť v každodennom živote a bude ľudí povolávať ku viere. Ako hovorí Biblia: Keď klérus zmĺkne, kamene budú kričať."
A ako tie kričia! Je tu podnikateľ, ktorý za ohrozenia vlastného života zachránil celú oblasť pred zaplavením priehradou!
"Modlil som sa, nechal som sa požehnať. Vedel som: Boh mi pomôže!" Aké svedectvo!
Alebo hasič, ktorý sa v strhávajúcej záplave zachytil kamenného náhrobného kríža a držal sa ho celých šesť hodín! „Ježišov kríž mi zachránil život!"
Kríž, ktorý naši duchu doby biskupi v Jeruzaleme zložili z hrude a zapreli!
Áno, je to hodina laikov.
Hlboko veriaca žena z Ahrweileru rozprávala, ako jedine jej dom na celej ulici zostal nepoškodený. Jediný dom v ulici!
„My žijeme s Ježišom. A on nás nenechá napospas nešťastiu!"
Viera nie je poistenie proti utrpeniu. To je pravda. A Boh nám utrpenie nerobí jasnejším na pochopenie. Ale v každom prípade znesiteľnejším. Útecha znamená: Božia prítomnosť v utrpení. Túto lekciu sa chcem znova naučiť. Možno tak urobí aj ten farár v oblasti záplav. Ach áno - v jednom s ním súhlasím. On pre noviny povedal:
"S Cirkvou momentálne neviem žiť. To posledné na čo myslím, je systém Cirkvi. Viete, pre ten krám Cirkev práve teraz nerobím vôbec nič."
Jasné, zaoberá sa svojimi mylnými neschodnými synodálnymi cestami - teda niečím oveľa ‚podstatnejším‘ ako je rodová rovnosť, zákaz liturgie, záchranné lode pre utečencov, pseudo-ponuky odstúpenia kardinála Marxa, ničenie malých pastoračne účinných farností atď. Áno to všetko je úbohé. Hodné poľutovania. Nuž ako ten farár, ktorý sa už nemôže modliť. (zg)
Komentár: Peter Hahne
Berlín, 2.8.2021 (kath.net) 027 733 - Čitatelia sa dnes pýtajú: Kde zostali vlastne biskupi v takom prípade? Áno, kde sú vlastne v tejto katastrofe záplav? Katastrofická záplavová oblasť Nemecka je predsa baštou katolicizmu! A dokonca evanjelická biskupka Margot Käßmannová, inak veľmi oddaná duchu doby, je užasnutá: "Či to pánom kolegom nestačilo ani na Žalm 23?" pýta sa v novinách "Bild am Sonntag". A tie to vlastne celé rozbehli obrovským titulkom:
Farár: "Ja už nehovorím s Bohom."
Vôbec nechápem, ako môže kňaz takto myslieť a predovšetkým takto hovoriť! Prirodzene sú chvíle, keď by sme chceli na Ježiša Krista zavolať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" No ako kresťania vieme predsa zo Svätého písma, čo potom prišlo - posledné slová Ježiša na kríži, slová istoty vo všetkých pochybnostiach a útočisko vo veľkej biede: „Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha." Jemu môžem zveriť svoj život, svoj osud, ba dokonca moju nevieru. Či to všetko nevie pán farár, duchovný pastier v najpostihnutejšej oblasti katastrofy?
„Modlíte sa?“ pýta sa reportérka.
Odpoveď farára: „Nie, v teraz vôbec nehovorím s Bohom…. Slová, ktoré som inak používal, sa nehodia.“
Som posledný, kto by lámal palicu nad týmto úbohým mužom. Nie, všetci sa môžeme dostať do takej situácie. No rovnako málo ako istý kandidát na kancelára, ak chce niekto byť ako autorita braný vážne a uprostred trosiek biedy sa smie usmievať, tak pre všetko na svete ani farár nemôže také niečo povedať verejne! Pretože najčítanejším nedeľným novinám Európy predsa išlo o utešovanie ľudí. Preto zavolali farárovi! Stále to ešte nedokážem pochopiť! On sa pri telefóne rozplakal, ako píšu. Nuž to chápem. Ale napadá ma pieseň Julie Hausmannovej zrodená z najhlbšej núdze: "Ak aj práve nič necítim z tvojej moci, ty ma predsa vedieš k cieľu, aj v noci. Tak vezmi moje ruky ... "
Karl Carstens, jeden z najväčších nemeckých prezidentov - typické, že je zabudnutý - mi raz ako mladému reportérovi rozprával, ako svedectvom svojej manželky Veroniky dospel k živej viere v Ježiša Krista. Bola to vážená lekárka. A potom prišla jeho rada:
„Kresťania musia byť vždy identifikovateľní a je jedno či sú žiaci alebo učitelia, či je niekto lekárkou alebo ženou v domácnosti. A príde čas, keď sa už Evanjelium z kazateľníc nedostane k ľuďom. Práve normálny človek bude o Ježišovi svedčiť v každodennom živote a bude ľudí povolávať ku viere. Ako hovorí Biblia: Keď klérus zmĺkne, kamene budú kričať."
A ako tie kričia! Je tu podnikateľ, ktorý za ohrozenia vlastného života zachránil celú oblasť pred zaplavením priehradou!
"Modlil som sa, nechal som sa požehnať. Vedel som: Boh mi pomôže!" Aké svedectvo!
Alebo hasič, ktorý sa v strhávajúcej záplave zachytil kamenného náhrobného kríža a držal sa ho celých šesť hodín! „Ježišov kríž mi zachránil život!"
Kríž, ktorý naši duchu doby biskupi v Jeruzaleme zložili z hrude a zapreli!
Áno, je to hodina laikov.
Hlboko veriaca žena z Ahrweileru rozprávala, ako jedine jej dom na celej ulici zostal nepoškodený. Jediný dom v ulici!
„My žijeme s Ježišom. A on nás nenechá napospas nešťastiu!"
Viera nie je poistenie proti utrpeniu. To je pravda. A Boh nám utrpenie nerobí jasnejším na pochopenie. Ale v každom prípade znesiteľnejším. Útecha znamená: Božia prítomnosť v utrpení. Túto lekciu sa chcem znova naučiť. Možno tak urobí aj ten farár v oblasti záplav. Ach áno - v jednom s ním súhlasím. On pre noviny povedal:
"S Cirkvou momentálne neviem žiť. To posledné na čo myslím, je systém Cirkvi. Viete, pre ten krám Cirkev práve teraz nerobím vôbec nič."
Jasné, zaoberá sa svojimi mylnými neschodnými synodálnymi cestami - teda niečím oveľa ‚podstatnejším‘ ako je rodová rovnosť, zákaz liturgie, záchranné lode pre utečencov, pseudo-ponuky odstúpenia kardinála Marxa, ničenie malých pastoračne účinných farností atď. Áno to všetko je úbohé. Hodné poľutovania. Nuž ako ten farár, ktorý sa už nemôže modliť. (zg)
