Mons. Viktor Trstenský: Nadišli nám nové časy – nemlčme! I triedne rozvrstvenie spoločnosti je priamym útokom na Boha, lebo ničí jeho základný zákon o láske k Nemu a k blížnemu
Mons. Viktor Trstenský: Nadišli nám nové časy – nemlčme! I triedne rozvrstvenie spoločnosti je priamym útokom na Boha, lebo ničí jeho základný zákon o láske k Nemu a k blížnemu
“Platí to aj o každej ideológii, najmä o marxistickej, ktorú do života uviedol Marx. Ani tzv. lepšia ideológia, či taká alebo onaká ľudská teória, filozofia nemôže byť kritériom svetla. Každá ľudská teória a filozofia mala svoj začiatok, dosiahla svoj vrchol a dožila sa svojho úpadku”
Hlásim sa zo samoty. Volám sa Viktor Trstenský, som rímskokatolícky kňaz mimo služby. Narodil som sa v Trstenej, Orava, dňa 28. marca 1908. Kňazom som 58 rokov, pri Oltári však „zásluhou“ komunistického režimu som slúžil Pánovi len 22 rokov. Ostatné roky som prežil v 24 väzniciach a koncentračných táboroch. „Zatiahni na hlbinu…“ (Lk 5, 4).
Po návrate z nich som pracoval viac rokov v lese, pri stavbách a na iných miestach. Napokon som musel odísť na nútený odpočinok, na ktorom som bol viac menej niekedy až pod veľmi krutým dohľadom štátnej bezpečnosti, častejšie som bol ňou „navštevovaný“, vyšetrovaný, o duchovné a hmotné hodnoty okrádaný.
Nepáčili sa jej najmä mnohé listy, bolo ich vyše 300, ktoré som písal cirkevným i štátnym vrchnostiam, nevynímajúc ani stranícke, a hromadným oznamovacím prostriedkom. Prežité a prežívané roky neboli a nie sú ľahké. No s pomocou Božou ich trávim pomerne dosť pokojne v tom vedomí, že „Hlásať slovo Božie a bojovať za Božie a ľudské práva je niečo veľkého. Trpieť za Boha a za tieto práva je niečo veľkého. A obetovať svoju slobodu i život za ich uplatňovanie, je to najväčšie.“
Preto sa nehnevám na svojich prenasledovateľov, odpúšťam im, ako som to povedal vo vatikánskom rozhlase, v ktorom som po dvadsaťročnom márnom dožadovaní sa tej možnosti, mohol za svojho pobytu v Ríme z milosti Božej a z dobrotivosti jeho vedúcich prehovoriť. Pripájam rozhovor v odpise.
Tvrdím však to, že neschvaľujem a nikdy nebudem schvaľovať také zločiny, aké páchali bojoví marxisti a ešte i teraz páchajú na mnohých občanoch a aj na mne. Píšem o mne, lebo po mojom odchode do Ríma, kde som odcestoval na riadny pas, i keď som čakal na vybavenie žiadosti oň a na vycestovaciu doložku dosť dlho, hľadala ma štátna bezpečnosť s tým, že sa mám hlásiť 6. 11. o 11.00 hod. s vycestovacími dokladmi na oddelenie pasov a víz v Dolnom Kubíne.
Na šťastie, vtedy som už bol za hranicami. Po mojom príchode dňa 22. 11. 1989 na hranicu, zariadila celkom iste štátna bezpečnosť, aby mňa i môjho spoločníka Petra Bučku colná kontrola zadržala na hraniciach od pol ôsmej večer do pol tretej hodiny ráno, prezerala nielen našu batožinu, ktorú sme museli vo veľmi zimnom počasí vyložiť na stôl a dlho čakať, kým skončila táto kontrola, ale aj nás osobne, spolovice vyzlečených, hľadajúc akési protištátne či iné materiály.
Daromné boli naše protesty. Bolo to ozaj pekné a láskavé privítanie v našej domovine, a to potom, keď naši vládni predstavitelia boli v Ríme pozdravení aj Svätým Otcom a vatikánskymi činiteľmi, pričom títo vládni predstavitelia vyhlásili, že rímski pútnici môžu bez prekážky prechádzať hranicu a niesť so sebou knihy a pamiatky.
Nespomínam tieto a iné bolestné neľudskosti, ktoré sme ako väzni prežili vo väzniciach a v koncentrákoch, a tých bolo neúrekom, o nich je dobre informovaný domáci i zahraničný svet, lebo ma to už všetko prebolelo a nemám na ume ani tie, ktoré v tzv. slobode skusoval náš národ po päťdesiat rokov a v Rusku za sedemdesiat, nie ani preto, že chcem vzbudiť sústrasť u spoluveriacich alebo aj ľudských neveriacich, alebo prejaviť nárok na finančné či iné náhrady. Vďaka Pánu Bohu a dobrým ľuďom, mám, čo potrebujem na živobytie a „rehabilitáciu“ očakávam od Nebeského Otca.
Píšem o týchto krížových cestách preto: Viac ráz som sledoval a sledujem, i keď som už z toho unavený, televízne dialógy s protivníkmi a s prenasledovateľmi spravodlivosti, pravdy, slobody a lásky. Viaceré z nich totiž boli a sú na chvályhodnej úrovni, teda konštruktívne i skúmajúce príčiny všetkých neľudskostí, teraz už verejne priznávaných ich páchateľmi i hľadajúce opatrenia a prostriedky, aby sa nikdy viac neopakovali. No, žiaľ, mnohí jeho účastníci ma bolestne prekvapili, roztrpčili. Viacerí z nich totiž vraveli a vravia takto: „My sme nevinní, za to, čo sa robilo, my nemôžeme, zodpovední sú tí a tí, samozvanci a nepriatelia ľudu.“
Správali sa a správajú sa tak ako deti, keď ich prichytia pri nepeknom skutku: „To nie my, to tamtí a oni…“ Zjednotení v tzv. národnom fronte, teda komunisti, lidovci, členovia Strany slobody a ostatní skladajú vinu na každého iného v tom národnom fronte, len nie na seba. Ako je to možné, keď všetci členovia skupín toho frontu „fúkali“ do jedného vreca. Dokazuje to tlač tých či oných zoskupení národného frontu, reči jeho členov a vôbec každého, kto paktoval s marxizmom.
Všetci rečnili, písali a s menšími odchýlkami rovnako, s tým rozdielom, že niektorí boli zúrivejší, iní úlisnejší, opatrnejší, čiže riadili sa výpoveďou Jána Kollára „cesty môžu byť rozličné, len vôľu majme rovnakú“. „My sme nevinnými jahniatkami, to len Stalin, Brežnev, teraz už aj Gottwald, Husák, Jakeš… My sme potom nevedeli, my sme to nerobili.“ Tie katakomby mŕtvych, je ich na stámilióny, milióny duševne i telesne dokaličených a duchovné i hmotné dary ožobráčených, ako cenné knihy, zhumpľovaná mládež, zdemolovaná Cirkev… atď., posúďte, môžu sa pripísať jednotlivcom, a to aj tým najprefíkanejším, najmocnejším?
Odpusťte za výraz, to je schopný hlásať len blbec, duševne úchylný, čiže blázon… To úradne vyhlásili obžalobcovia Hitlerových pomocníkov generálom a ministrom v Norimberku, týmito slovami: „Ste vinní, lebo ste plnili nespravodlivé zákony!“ Múdremu stačí!!!
Všetkým, Vám i nám, treba ísť na HLBINU!!! K príčine neľudskosti a k prameňu ozajstného ľudsky dôstojného života! [V ďalšom autor uvádza citáty z Leninových spisov o boji marxizmu proti náboženstvu. Ako perličku pripája citát z časopisu Pionier (apríl 1985).]
Už pohanská Rímska ríša prenasledovala kresťanské náboženstvo. Prenasledovala ho preto, že sa jej pozdávalo ako veľmi silný konkurent pre pohanské náboženstvo, teda nie pre samotného Boha. Marxizmus však chce zabiť Boha a keďže katolícka Cirkev ho vytrvalo a nebojácne predstavuje svetu, tak všetok nápor marxizmu je proti nej.
Uskutočňovanie tohto programu začalo sa hneď po ruskej októbrovej revolúcii, u nás čiastočne v roku 1919 vstupom komunistických maďarských vojsk, vedených marxistom Bélom Kunom, no najmä hneď po prevzatí moci robotníckou triedou r. 1948. No priamo otrasnými sú tzv. karlovarské body z roku 1948, ktorými výrazne naznačili ich pôvodcovia Gottwald, Zápotocký, Nejedlý, Zorin, Vyšinskij, ako pomocou kňazov Cirkev rozleptať a zničiť.
I triedne rozvrstvenie spoločnosti je priamym útokom na Boha, lebo ničí jeho základný zákon o láske k Nemu a k blížnemu. Takých dokumentárnych tvrdení mám pri ruke viac ako dosť. Ešte viac nosím vo svojej hlave tie, ktoré som nadobudol za 40 rokov svojho putovania po rozličných strminách pri stretávaní sa s nespočetnými spoluobčanmi každého veku, povolania, stavu a presvedčenia.
Ovocie toho odpútavania ľudí od Boha je teraz veľmi viditeľné v premnohých zločincoch každého druhu. Je to celkom prirodzené. Nemohli by žiariť nijaké hviezdy, ba ani naša zem by nebola schopná byť kolískou života, keby nebolo slnko. Obdobne nedá sa rozprávať o živote dôstojnom človeka, keby nebolo kritéria, čiže miery čnosti, akou je láska, pravda atď… Takou mierou nemôže byť nijaký človek alebo tá či oná ideológia, a to predsa nie, lebo ani ten najdokonalejší človek nie je bez chýb a omylu. Niet muža a niet ženy, ktorí by nesklamali. Všetci nás dajakým spôsobom sklamú. Dokonca ani svätci nie sú imúnni pred týmto zaťažením.
Iba jeden jediný je skutočne a úplne dobrý. Iba jeden jediný, ktorý nikdy nesklame. Jediný bez chýb, bez tmavých záhybov, bez neprijateľných reziduí. To je ten Ideál, ktorý si vysnil každý človek, keď bol básnikom, ktorý nie je abstrakciou, ani snom, ani preludom, ale je historickou skutočnosťou. Je to Ideál vtelený a nazýva sa Ježiš Kristus.
Platí to aj o každej ideológii, najmä o marxistickej, ktorú do života uviedol Marx. Ani tzv. lepšia ideológia, či taká alebo onaká ľudská teória, filozofia nemôže byť kritériom svetla. Každá ľudská teória a filozofia mala svoj začiatok, dosiahla svoj vrchol a dožila sa svojho úpadku. Všetky filozofie sa usilovali pre človeka vybudovať trvalú budovu. Ale po dajakom storočí ostali z nej iba rozhádzané zrúcaniny, v ktorých márne hľadáme útočište.
Jedinou istotou, že kráčame po cestách pravdy, je ten, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Kto ide za mnou, nechodí vo tmách.“ Je to Kristus, Boh a človek spolu, on sám je teda učiteľom, my sme všetci jeho žiakmi. Bez jeho vedenia a bez jeho pomoci zvrhneme sa na jatočný dav. Pozri štáty, kde vládne ateistický marxizmus alebo iný bezbožný systém. A je to pravda. Jedine viera v Boha nám môže ponúknuť hodnoty, ktoré môžu uhasiť náš nesmierny smäd po šťastí a súčasne nám dať smernice, ako sa správať, smernice, ktoré nám pomôžu žiť ako ľudia, ako bratia a nie ako vlci.
Jedine viera tvorí hodnotu naozaj vyčerpávajúcu a všeobecnú, a preto môže byť platným ideálom možným pre všetkých a vo všetkých podmienkach. Je dokázané, že ak v dajakej veľkomestskej štvrti niet kostola, ak tu nepôsobí Cirkev, tak sa tá štvrť za dakoľko desaťročí stane vykričanou. A takou by bola nielen tá, či oná štvrť, ale celý svet, keby zvíťazila neľudská, barbarská, bezbožná, marxistická, satanská ideológia.
Za takú ju považujem osobne sám v 82. roku svojho života a po prežití piatich politických systémov. To je len jedno jediné riadenie, že je tu dakto nad nami a nad všetkými, aby nám povedal, kde je to pravé dobro, za ktorým treba ísť, a to pravé zlo, ktorému sa treba vyhýbať. Skutočne je a ďalej že jestvuje účtovanie, pri ktorom sa definitívne potvrdí, kto mal pravdu a kto nie, a kde sa definitívne rozlíši spravodlivý od ničomníka.
A to nielen, ako dakto bol odmenený alebo potrestaný, ale preto, aby všetci jasne videli, že počestnosť, spravodlivosť, láska, povinnosť a obeta nie sú klamom ani prázdnym slovom, ani krutým žartom. Toto však môže urobiť jedine Boh a spečatiť to môže jedine večnosť. A to je pravdou, že takúto zmýšľavosť a konanie môžeme uskutočňovať jedine s podporou a pomocou Boha. Bez jeho pomoci márne naše snahy a námahy.
Jasne to potvrdzuje naše slovenské porekadlo: „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“. A ešte výraznejšie to napísal žalmista: Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia (Ž 127, 1).
Ak teda budovatelia nového spoločenského poriadku chcú, aby pomohol našim spoluobčanom dosiahnuť šťastný a pokojný život, musia náš spoločný domov stavať na základoch Spravodlivosti, Pravdy, Slobody a Lásky, čiže na Bohu, ktorý je absolútnou Spravodlivosťou, Pravdou, Slobodou a Láskou. Musia sa domáhať, aby táto skutočnosť bola zakotvená v novej ústave tak, ako je to v ústavách iných štátov, a to i takej viac menej pohanskej Indonézii, kde ateista nemôže sa uplatniť nielen v štátnej službe, ale ani v iných sektoroch spoločenského života. Majú sa dožadovať, aby náboženstvo malo svoje miesto v školách a vo verejnom živote. Len tak, keď Boh bude nielen tvorcom nášho života, ale aj jeho usmerňovateľom a ochrancom, bude môcť náš národ rozvíjať sa mravne, kultúrne, sociálne, a vôbec tak, aby ako vo svojej tisícročnej minulosti sa zachoval i napriek premnohým útlakom, prenasledovaniam, výbojom okolitých národov, ktoré ho obkľučovali, zatiaľ čo mnohé z nich sa stratili z javiska dejín, ostal i v ďalšom tisícročí vzorom a príkladom pre národy sveta, ako vedel a bol schopný obstáť v ťažkých životných podmienkach, zveľaďovať sa a byť ozaj šťastným preto, lebo žil s Bohom a v Bohu.
Nuž by bolo vhodné, ba veľmi potrebné a nutné pri všetkej tolerancii voči neveriacim dobrej vôle, aby sa rozvíjal konštruktívny dialóg, a to skoro na prvom mieste o tej pravde, že ako prameňom všetkého zla v doterajšej našej spoločnosti bolo a je vyčlenenie Boha z nej, jej záchrancu – tak zjednocujúcou silou za zachovanie, zveľadenie a všestranné rozvíjanie tej spoločnosti v každom smere je a môže byť nielen naša snaha, schopnosť a odvaha i potrebné manifestácie, štrajky, ale aj, ba takmer výlučne, hlásenie sa k Bohu, uznávanie jeho právomoci nad nami, služba jemu a rozplameňovaniu sa v láske k Nemu a k blížnemu.
Úprimne Vám i celému nášmu národu vyprosujem od Pána Boha tú milosť, ktorá Vás i nás všetkých presvedčí, že bez Jeho požehnania márne naše namáhania, čo som osobne skúsil za svojho dlhoročného putovania po rozličných strminách tohto zemského údolia, najmä za vlády „veľmi humánneho“ marxistického režimu, a že všetko zmôžeme v Tom, ktorý nás posilňuje i podnecuje k tomu, aby sme všetci v duchu a v sile tej pravdy bojovali, pracovali a v láske žili s Bohom, pre Boha a blížneho, za Boha a za blížneho a v dôslednom plnení Jeho vôle všade uplatňovali tie jeho i ľudské práva, ktoré nás i svet zachovávajú pred hrôzami, aké sme prežívali a mnohí ešte prežívajú v otrockej a ťažkej neslobode.
S patričnou úctou a pozdravom Mons. Viktor Trstenský r. k. kňaz m. sl.
1. List Verejnosti proti násiliu (6. 12. 1989) Hnutie – Verejnosť proti násiliu, Bratislava
Na vedomie: Cirkevné a štátne vrchnosti ČSSR Hromadné oznamovacie prostriedky v ČSSR Občianske fórum v Prahe
Mons. Viktor Trstenský: Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové Mesto, Bratislava 1995 Pripravil: Anton Čulen
