Posledný psí Kiskov kúsok?

Dva dni pred odchodom z Grasalkovičovho paláca si jeho správca zhlboka vydýchol „Kch!“ a slovom „Konečne!“ oslovil zhromaždenie pri premenovaní kúska Vajanského nábrežia menom Tomáša Garigue Masaryka.

„Konečne“ sa teda podarilo potešiť masarykovských „fandov“ ich zástupcami v slniečkovom staromestskom parlamente – podľa šéfky Starého Mesta po ôsmich rokoch.

Písal sa 13. jún 2019, predposledný deň občana Kisku vo funkcii správcu Grasalkovičovho paláca, udial sa jeho – dúfajme – posledný „psí kúsok“. Odovzdal malú časť Bratislavy Masarykovi… Tomášovi, aj Garigue (podľa americkej manželky), o ktorom sa práve teraz v Česku škriepia: bol synom „pologramotného kočího Josefa Masárika, prostého slovenského nádeníka“, alebo bol jeho otcom židovský statkár Nathan Redlich, či bol dokonca tajným ľavobočkom cisára pána?

Toto sú aktuálne otázky odpísané z českého portálu Lidovky.cz a ak sme už takto „odbehli“ od témy, len dokončme, že „průlom ve zkoumání otázky, kdo byl skutečným otcem prvního československého prezidenta, se odkládá. Rozbor DNA, který by mohl téměř jistě rozhodnout, zda byl prezidentovým otcem pologramotný kočí Josef Masárik, zablokovala Masarykova pravnučka Charlotta Kotíková (76). Je to neuctivé k Masarykovi i českému národu, vzkázala dokumentaristovi Davidu Vondráčkovi, který výzkum plánuje.“ Po konštatovaní Lidoviek.cz, že „Masaryk byl spíše světoobčanem“, koniec citátu i odbočky.

Dosluhujúci A. K. medzi vzdychaním stihol spomenúť Štefánika na jednej časti bratislavského dunajského nábrežia a Masaryka, a aj Beneša – on naozaj nevie o našej histórii nič! Toho Beneša, ktorý tak veľmi (možno až smrteľne) nenávidel Štefánika, a ktorý si prial Tisa „viset“, ktorý si nijako nekládol pred ústa servítku, keď hovoril o Slovákoch. Až ma zmrazilo! Kiska už nie, ale čo keď „Masarykovi fandovia“ budú tlačiť na pílu a naši nad slniečko veselí demokrati im o niekoľko rokov vyjdú v ústrety?

Nuž tak. Slovensko a predovšetkým jeho hlavné mesto osobitne nielenže nevzdáva hold svojím velikánom, a doslova ich ignoruje – len si pripomeňme, ako sme neúspešne projektovali súsošie solúnskym bratom a sv. Gorazdovi, raz neboli peniaze, inokedy miesto, oné dva či tri metre štvorcové pre mužov, ktorých máme dokonca zakotvených v preambule ústavy!

Nehovoriac už o chýbajúcich sochách Pribinu, Rastislava, Hurbana či jeho syna Vajanského… A práve tomu sme vzali kus nábrežia, pričom – a ako oznámili slovenskej verejnosti pätnásti slovenskí historici na čele s profesorkou Hrabovcovou – „Vajanský bol ostrým kritikom politiky Masaryka a jeho protislovenskej ideológie čechoslovakizmu. Dokonca napísal satirický román Kotlín, v ktorej pranieroval práve Masaryka, hlavnú postavu románu. Skutočnosť, že práve časť Vajanského nábrežia má byť premenovaná po Masarykovi, preto vnímame aj ako prejav neúcty voči tejto mimoriadnej osobnosti slovenského národa.“

Naši pätnásti statoční historici označili tento akt ako pľuvanec do tváre historickej pravdy, ako dielo síl, ktorých cieľom je vzbura proti Bohu a prirodzenému právu. Lebo Masaryk nikdy neuznal existenciu svojbytného slovenského národa, ale vnímal Slovákov iba ako vetvu jednotného „československého” národa. Lebo nedodržal Pittsburskú dohodu z 30. mája 1918, ktorá zaručovala Slovákom v budúcom česko-slovenskom štáte autonómne postavenie a ktorú on sám dvakrát podpísal, po druhýkrát v novembri 1918 už ako zvolený prezident republiky a v roku 1929 ju dokonca vyhlásil za falzum.

Vzácny Slovák Michal Bosák, spolupodpisovateľ Pittsburskej dohody, práve preto odmietol prevziať od Masaryka štátne vyznamenanie (ktoré počas svoje „vlády“ tak štedro udeľoval minulý Kiska!) Masaryk nastolil tvrdý centralizmus, slovenskí autonomisti boli prenasledovaní a väznení, z prostriedkov kancelárie prezidenta republiky vynakladal veľké sumy na podporu zahraničnej propagandy a „vedeckých diel“ v zahraničí, ktoré popierali existenciu slovenského národa a hanobili slovenské národné snaženia a ich reprezentantov.

Bol otvoreným odporcom katolíckej cirkvi i tradičného konzervatívneho slovenského evanjelictva, nevyhovel ani opakovane predostretej žiadosti slovenských biskupov o obnovenie katolíckych gymnázií na Slovensku, napriek opakovaným žiadostiam Štefánikovej rodiny Masaryk nikdy nedal riadne vyšetriť tragickú smrť Milana Rastislava Štefánika v roku 1919, a tak ďalej. Toto sú zásluhy hodné pomenovania námestia?

Nakoniec úryvok z rozhovoru, ktorý Masaryk poskytol francúzskemu denníku Le Petit Parisien 14. 9. 1921. Na otázku o Slovákoch povedal: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy.“ A potom dodal: „Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa“. A tento muž práve dostal menovku v srdci slovenského hlavného mesta. V čase, keď ide o podstatu a charakter tohto národa.

Dovolíme, aby tí, ktorí nám vládnu v hlavnom meste, ovládli celý štát?

Marián Tkáč
alianciazanedelu.sk/archiv/3930