Pelagiáni
(Pozn. red. Vzhľadom na to, že pápež František I. rád pripodobňuje zmýšľanie katolíkov verných Tradícii k pelagianizmu, dovolili sme si uverejniť vysvetľujúci názor jedného amerického kňaza, ktorý z pochopiteľných dôvodov radšej zostal v anonymite, na toto veľmi netradičné používanie tohto pojmu, hraničiace so zmätkom a pojmovou anarchiou. Z textu je zrejmé to, čo bolo konečne zrejmé každému kto má elementárne znalosti o herézach: nie tradiční katolíci sú "pelagiánmi" ale naopak ich odporcovia - modernisti, liberáli a rôzni charizmatici, ktorí tupia Tradíciu.)
Pred nedávnom sa v tlači objavilo niekoľko zmienok o starovekej heréze, zvanej pelagiánstvo. V posledných mesiacoch som počul tento pojem niekoľko krát a zdá sa mi, že jeho použite je sprevádzané istými nejasnosťami. A preto bez toho, aby som súdil tých, ktorí tento pojem používajú, pozrime sa dnes bližšie na podstatu tohoto prastarého bludu. Možno že nás prekvapí, nakoľko je to aktuálna záležitosť.
Pelagiánstvo, alebo aj pelagianizmus, má meno od prísneho írskeho mnícha Pelágia, ktorý zomrel okolo roku 418. Netreba si ho zamieňať s dvoma pápežmi toho istého mena. Pelagiánstvo možno stručne vysvetliť ako blud - “spas sa sám.” V podstate popiera “pozdvihnutie človeka k nadprirodzenému stavu a dedičný hriech. Podla pelagiánov, Adamov hriech zasiahol jeho potomstvo len ako zlý príklad” (Ott, pp. 222-3). To znamená, že Kristovo vykupiteľské dielo spočíva predovšetkým v Jeho náuke a príklade. Pre Pelágia bol Ježiš len veľkým učiteľom, ako pred ním Mojžiš. Pelagiánizmus “hovorí o milosti len v rámci prirodzených možností človeka”. Podľa neho je človek prirodzene schopný žiť bezhriešny a svätý život a zaslúžiť si večné blaho, len pôsobením svojej slobodnej vôle. Podľa pelagiánov, vonkajšia, Bohom darovaná milosť, Mojžišov zákon, Evanjelium, príklad cnostného života, ktorý nam dal Pán a Jeho Matka, alebo iní svätci, túto prirodzenú schopnosť iba externe podporujú. To znamená, že odpustenie hriechov dosahuje človek len svojou vlastnou mocou, odvrátením sa od hriechu. Pelagiánstvo je teda čistý naturalizmus.
Pelagiáni tvrdia:
- hriech prvých rodičov sa neprenáša na potomstvo. Adamov hriech zranil len Adama, ale nie ľudskú rasu a a deti sa rodia v takom stave, ako bol Adam pred pádom.
- Kristus neprišiel na svet obnoviť niečo čo sme stratili, ale ukázať nám ideál cnosti a tak zaútočiť na Adamov zlý príklad.
- večnú blaženosť a blaženú víziu si dokážeme zaslúžiť sami, len svojimi prirodzenými silami, bez vnútornej Božej pomoci.
- Mojžišov zákon a Evanjelium sú dve, rovnako dobré cesty do neba.
- smrť je prirodzená a nie je dôsledkom Adamovho hriechu. Adam by zomrel, aj keby nezhrešil.
Proti tomuto bludnému názoru ostro vystúpil doctor gratiae sv. Augustín, ale aj mnohí iní, ako sv. Hieronym a nakoniec bolo zavrhnuté niekoľkými pápežmi a koncilmi, predovšetkým na koncile v Kartágu 418 A.D. Tento koncil autoritatívne učí a my dodnes vyznávame, že:
- Adam nezomrel z nevyhnutnosti, ale kôli hriechu
- narodené deti sa musia krstiť, pretože sa rodia s dedičným hriechom (podľa kódexu kan. práva sa tak musí urobiť v prvých týždňoch po narodení
- posväcujúca milosť nielen že dovoľuje odpustiť staré hriechy, ale pomáha novým hriechom sa vyhnúť.
- Kristova milosť nie len že prináša poznanie Božích príkazov, ale posilňuje vôľu k ich plneniu.
- bez Božej milosti je nie len ťažké, ale priamo nemožné konať dobré skutky
- to, že sme hriešnikmi nevyznávame len ako znak pokory, ale ako pravdivú skutočnosť (conf. Dz. nos. 101-8).
Vo svetle toho, čo sa už viac ako pol storočia deje, je toto veľmi zaujímavé. Je úžasné pozorovať, ako sa pelagiánstvo vrátilo do našich čias.
Len povážte, ako často sa krst nemluvniat odkladá mesiace ba i roky, s malým alebo aj žiadnym záujmom o duchovný prospech novorodenca. Veľa farností a kňazov priamo prestupuje kanonické zákony, keď krst vo farnosti vysluhuje len raz do mesiaca, zatiaľ čo Cirkev žiada, aby sa krst neodkladal viac ako týždeň, či dva. Prečo panuje takýto bezstarostný postoj voči krstu novorodencov ? Pretože dnes prevláda názor, že keď dieťa zomrie, pokrstené či nie, ide do Neba. Teda novorodenci sa defacto považujú za takých, ako Adam pred pádom. TOTO JE PELAGIANIZMUS. Nečudo, že v posledných desaťročiach sa urobilo strašne veľa pre odstránenie tradičnej katolíckej náuky o Limbe, ako mieste, kde skončia nepokrstené nemluvňatá.
Na druhej strane mám skúsenosť s tradične zmýšľajúcimi katolíkmi, ktorí starostlivo krstia svoje deti akonáhle je to možné. Prečo? Pretože náš Pán Ježiš Kristus učil, že sa musíme zrodiť z vody, aby sme boli spasení. Sv. Pavol Efezanom povedal: “boli sme deti hnevu” (2:3)..... ale skrze krstné vody sme sa znovuzrodili ako adoptívne deti! Takisto mám skúsenosť, že tradiční katolíci doktrínu o Limbe berú veľmi vážne. To teda nie je pelagiánstvo.
Pred nedávnom sa začalo rozširovať, že dokocna aj bezbožníci môžu konať dobré skutky. Pelágius by súhlasil, pretože ako ste počuli, tvrdil, že každý, či pokrstený či nie, môže konať dobro. “Koreň možnosti konať dobro – ktorú všetci máme – je v stvorení.” (pápež František) Inak povedané, všetko čo potrebujeme, aby sme boli dobrí je už v našej prirodzenosti. Samozrejme, Pelágius by doplnil, že Evanjelum a Kristov príklad, ako externé prostriedky, v tom človeku pomáhajú. Je zaujímavé pripomenúť, že Ján XXIII pri otváraní posledného koncilu povedal: “Dnes .... Nevesta Kristova chápe, že lepšie vyhovie potrebám súčasnosti, ak bude jasnejšie demonštrovať platnosť svojej náuky, namiesto zavrhovania ...” Chcel, aby Magistérium malo “predovšetkým pastoračnú povahu” ..... “aby učilo efektívnejšie” ....... “pozdvihnúc pochodeň katolíckej pravdy.” (cf. The Second Vatican Council: the Unwritten Story, Mattei, pp. 174-5). Všetko, čo treba, je vyučovať pravdu a ľudia sami uvidia svetlo a budú konať dobro. Či úmyselne, či nie, toto všetko sa blíži k pelagiánstvu.
Zdá sa, že Pelágius by neodporúčal tráviť veľa času v modlitbe. Načo sa modliť, keď milosť nie je nevyhnutná k tomu, aby sme boli dobrí? Naozaj, Pelágius by neprekľačal veľa času s ružencom v rukách prosiac o Božiu milosť. Načo kňazi? Načo sviatosti? Je to smutné ale v poslednom storočí, dnešok nevynímajúc, máme stále viac kňazov a rehoľníkov, ktorí uprednostňujú prácu pred modlitbou. Existovalo hnutie pracujúcich kňazov. Pozorovali sme vzostup laicizmu, laici preberajú rôzne úlohy kňazov. Vidíme kňazov a rehoľníkov ako aktivistov, chodiacich po mítingoch, otvárajúcich vývarovne ale zanedbávajúcich breviár, hodinky a duchovné čítanie. Kto by sa potom čudoval škandálom a nedostaku povolaní? To všetko plynie z pelagiánstva.
Svätý Pavol jasne píše: “z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť vo mne nebola márna.” Každý človek prirodzene môže urobiť dobrú vec.... povedzme, že dá jedlo hladujúcemu priateľovi.
Ale len vtedy, ak je skutok vykonaný s nadprirodzenou láskou vliatou do duše, ktorá spolupracuje s milosťou Božou, len vtedy je dobrý skutok Bohu milý a Boha hodný. Sv. Pavol je v tomto maximalne jasný: “A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. (1 Kor 13:3)” A práve preto sa tradične zmýšľajúci katolíci usilujú obetovať všetko. Preto sa veriace duše modlia tak často ruženec. Tak často, ako len môžu, chodia na omše, vyznávajú svoje hriechy a príjmajú sviatosti. Prosia Boha o milosť rásť vo svätosti. To nie je pelagiánstvo. Páter Pio sa modlil denne mnoho ružencov, niekedy až tridsať, prosiac Našu Pani o orodovanie a pomoc pri obrátení hriešnikov. A tohoto veľkého stigmatika by málokto obvinil z pelagiánstva.
Uvedomte si, ako sa už desaťročia rozhlasuje, že Židia sa nemusia obrátiť a že im stačí Starý zákon, aby boli spasení. Ako by náš Pán a Spasiteľ nebol naplnením proroctiev Starého zákona, akoby neprijal Telo, aby mohol uzavrieť Novú a večnú zmluvu vo svojej Krvi. Okrem toho, väčšina Židov už nežije podľa Starého zákona, ale podľa Talmudu. Pelágiovi by sa toto určite páčilo, lebo považoval Mojžišov zákon za rovnako dobrú cestu ako Evanjelium. Tradiční katolíci ale veria, že Starý zákon bol naplnený Novým. Že obeta svätej omše je jediná, ktorá sa páči Bohu. Ani tu nieto pelagiánstva.
Pelágius považoval smrť za prirodzenú vec. V tom by si dnes rozumel s mnohými ľuďmi, pretože teória evolúcie to vidí rovnako. Smutné je, že mnoho členov Cirkvi si dnes myslí, že práve evolúcia je spôsob, akým sme sa tu vyskytli. Pelágius by v tomto určite súhlasil. Zaujímalo by ma, čo by povedal o dnešných pokusoch priviesť evolúciu na novú úroveň, napríklad genetickou modifikáciou potravín, klonovaním a inými vecami.
Tradičný katolík odmieta evolúciu, pretože vie, že Boh nestvoril smrť a ničenie, ale smrť je odplatou za hriech. Okrem toho, tradičný katolík vie, že Cirkev už viac krát vysvetlila a doktrinálne vyrátila evolučnú pseudovedu. Takže ani tu niet pelagiánstva.
Za posledných 40 rokov zažila spovedná prax masívny úpadok. Stále menej a menej duší považuje hriech za nejaku prekážku na ceste do neba. Každý, kto dnes zomrie, je spasený. Hriešnici často hovoria “Pán Boh mi rozumie” a “Už to nespravím”. Pelagius by sa tešil. Človek sám prekonáva hriech. Boh tomu rozumie! Veriaci katolíci ale vedia, že hriech Boha hlboko uráža a že hriech možno odstrániť len vďaka Prevzácnej Krvi Kristovej, predovšetkým skrze spoveď, skrze pokánie a nápravu. Preto chodili tisícky ľudí k sv. J. M. Vianneyimu, alebo sv. Piovi. Títo svätci prehliadli ich duše a videli všetky hriechy, ktoré bolo treba odstrániť.
A nakoniec spomeňme, že Pelágius odmietal náuku, že Kristus Pán prišiel obnoviť to, čo sme Adamovým hriechom stratili, ale učil, že Kristus prišiel dať dobrý príklad. Preto sa mi vidí, že by Pelágius nepodporoval žiadne z hnutí, ktoré usilujú o podriadenie celého sveta vláde Krista Kráľa, čo nádherne zhrnul sv. Pavol slovami “Obnoviť všetko v Kristovi!”
Jediná vec, ktorú má Pelágius a tradiční katolíci spoločnú, je otázka prísnosti a disciplíny. Želám si, aby sa táto zhoda ešte viac prehĺbila. Aby tradiční katolíci boli na seba ešte prísnejší, ešte viac sa kajali a konali ešte viac skutkov vynáhrady za svoje hriechy.
Veľmi by tým potešili Svätú Pannu, ktorá nás o to už dvesto úpenlivo rokov žiada. Pokánie, pokánie, pokánie! Pre spásu duší!
Preto sa mi zdá očividné, že práve moderná Cirkev sa vo svojich členoch stala pelagiánskou viac, ako kedy v dejinách bola, zatiaľ čo tradične zmýšľajúci katolíci sa naopak snažia ubrániť pred návratom tejto morovej nákazy a usilujú sa zabrániť tomu, aby bola na nich Božia milosť vyliata nadarmo!
Prevzaté z rorate-caeli.blogspot.com
Preložil Jozef Duháček
Pred nedávnom sa v tlači objavilo niekoľko zmienok o starovekej heréze, zvanej pelagiánstvo. V posledných mesiacoch som počul tento pojem niekoľko krát a zdá sa mi, že jeho použite je sprevádzané istými nejasnosťami. A preto bez toho, aby som súdil tých, ktorí tento pojem používajú, pozrime sa dnes bližšie na podstatu tohoto prastarého bludu. Možno že nás prekvapí, nakoľko je to aktuálna záležitosť.
Pelagiánstvo, alebo aj pelagianizmus, má meno od prísneho írskeho mnícha Pelágia, ktorý zomrel okolo roku 418. Netreba si ho zamieňať s dvoma pápežmi toho istého mena. Pelagiánstvo možno stručne vysvetliť ako blud - “spas sa sám.” V podstate popiera “pozdvihnutie človeka k nadprirodzenému stavu a dedičný hriech. Podla pelagiánov, Adamov hriech zasiahol jeho potomstvo len ako zlý príklad” (Ott, pp. 222-3). To znamená, že Kristovo vykupiteľské dielo spočíva predovšetkým v Jeho náuke a príklade. Pre Pelágia bol Ježiš len veľkým učiteľom, ako pred ním Mojžiš. Pelagiánizmus “hovorí o milosti len v rámci prirodzených možností človeka”. Podľa neho je človek prirodzene schopný žiť bezhriešny a svätý život a zaslúžiť si večné blaho, len pôsobením svojej slobodnej vôle. Podľa pelagiánov, vonkajšia, Bohom darovaná milosť, Mojžišov zákon, Evanjelium, príklad cnostného života, ktorý nam dal Pán a Jeho Matka, alebo iní svätci, túto prirodzenú schopnosť iba externe podporujú. To znamená, že odpustenie hriechov dosahuje človek len svojou vlastnou mocou, odvrátením sa od hriechu. Pelagiánstvo je teda čistý naturalizmus.
Pelagiáni tvrdia:
- hriech prvých rodičov sa neprenáša na potomstvo. Adamov hriech zranil len Adama, ale nie ľudskú rasu a a deti sa rodia v takom stave, ako bol Adam pred pádom.
- Kristus neprišiel na svet obnoviť niečo čo sme stratili, ale ukázať nám ideál cnosti a tak zaútočiť na Adamov zlý príklad.
- večnú blaženosť a blaženú víziu si dokážeme zaslúžiť sami, len svojimi prirodzenými silami, bez vnútornej Božej pomoci.
- Mojžišov zákon a Evanjelium sú dve, rovnako dobré cesty do neba.
- smrť je prirodzená a nie je dôsledkom Adamovho hriechu. Adam by zomrel, aj keby nezhrešil.
Proti tomuto bludnému názoru ostro vystúpil doctor gratiae sv. Augustín, ale aj mnohí iní, ako sv. Hieronym a nakoniec bolo zavrhnuté niekoľkými pápežmi a koncilmi, predovšetkým na koncile v Kartágu 418 A.D. Tento koncil autoritatívne učí a my dodnes vyznávame, že:
- Adam nezomrel z nevyhnutnosti, ale kôli hriechu
- narodené deti sa musia krstiť, pretože sa rodia s dedičným hriechom (podľa kódexu kan. práva sa tak musí urobiť v prvých týždňoch po narodení
- posväcujúca milosť nielen že dovoľuje odpustiť staré hriechy, ale pomáha novým hriechom sa vyhnúť.
- Kristova milosť nie len že prináša poznanie Božích príkazov, ale posilňuje vôľu k ich plneniu.
- bez Božej milosti je nie len ťažké, ale priamo nemožné konať dobré skutky
- to, že sme hriešnikmi nevyznávame len ako znak pokory, ale ako pravdivú skutočnosť (conf. Dz. nos. 101-8).
Vo svetle toho, čo sa už viac ako pol storočia deje, je toto veľmi zaujímavé. Je úžasné pozorovať, ako sa pelagiánstvo vrátilo do našich čias.
Len povážte, ako často sa krst nemluvniat odkladá mesiace ba i roky, s malým alebo aj žiadnym záujmom o duchovný prospech novorodenca. Veľa farností a kňazov priamo prestupuje kanonické zákony, keď krst vo farnosti vysluhuje len raz do mesiaca, zatiaľ čo Cirkev žiada, aby sa krst neodkladal viac ako týždeň, či dva. Prečo panuje takýto bezstarostný postoj voči krstu novorodencov ? Pretože dnes prevláda názor, že keď dieťa zomrie, pokrstené či nie, ide do Neba. Teda novorodenci sa defacto považujú za takých, ako Adam pred pádom. TOTO JE PELAGIANIZMUS. Nečudo, že v posledných desaťročiach sa urobilo strašne veľa pre odstránenie tradičnej katolíckej náuky o Limbe, ako mieste, kde skončia nepokrstené nemluvňatá.
Na druhej strane mám skúsenosť s tradične zmýšľajúcimi katolíkmi, ktorí starostlivo krstia svoje deti akonáhle je to možné. Prečo? Pretože náš Pán Ježiš Kristus učil, že sa musíme zrodiť z vody, aby sme boli spasení. Sv. Pavol Efezanom povedal: “boli sme deti hnevu” (2:3)..... ale skrze krstné vody sme sa znovuzrodili ako adoptívne deti! Takisto mám skúsenosť, že tradiční katolíci doktrínu o Limbe berú veľmi vážne. To teda nie je pelagiánstvo.
Pred nedávnom sa začalo rozširovať, že dokocna aj bezbožníci môžu konať dobré skutky. Pelágius by súhlasil, pretože ako ste počuli, tvrdil, že každý, či pokrstený či nie, môže konať dobro. “Koreň možnosti konať dobro – ktorú všetci máme – je v stvorení.” (pápež František) Inak povedané, všetko čo potrebujeme, aby sme boli dobrí je už v našej prirodzenosti. Samozrejme, Pelágius by doplnil, že Evanjelum a Kristov príklad, ako externé prostriedky, v tom človeku pomáhajú. Je zaujímavé pripomenúť, že Ján XXIII pri otváraní posledného koncilu povedal: “Dnes .... Nevesta Kristova chápe, že lepšie vyhovie potrebám súčasnosti, ak bude jasnejšie demonštrovať platnosť svojej náuky, namiesto zavrhovania ...” Chcel, aby Magistérium malo “predovšetkým pastoračnú povahu” ..... “aby učilo efektívnejšie” ....... “pozdvihnúc pochodeň katolíckej pravdy.” (cf. The Second Vatican Council: the Unwritten Story, Mattei, pp. 174-5). Všetko, čo treba, je vyučovať pravdu a ľudia sami uvidia svetlo a budú konať dobro. Či úmyselne, či nie, toto všetko sa blíži k pelagiánstvu.
Zdá sa, že Pelágius by neodporúčal tráviť veľa času v modlitbe. Načo sa modliť, keď milosť nie je nevyhnutná k tomu, aby sme boli dobrí? Naozaj, Pelágius by neprekľačal veľa času s ružencom v rukách prosiac o Božiu milosť. Načo kňazi? Načo sviatosti? Je to smutné ale v poslednom storočí, dnešok nevynímajúc, máme stále viac kňazov a rehoľníkov, ktorí uprednostňujú prácu pred modlitbou. Existovalo hnutie pracujúcich kňazov. Pozorovali sme vzostup laicizmu, laici preberajú rôzne úlohy kňazov. Vidíme kňazov a rehoľníkov ako aktivistov, chodiacich po mítingoch, otvárajúcich vývarovne ale zanedbávajúcich breviár, hodinky a duchovné čítanie. Kto by sa potom čudoval škandálom a nedostaku povolaní? To všetko plynie z pelagiánstva.
Svätý Pavol jasne píše: “z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť vo mne nebola márna.” Každý človek prirodzene môže urobiť dobrú vec.... povedzme, že dá jedlo hladujúcemu priateľovi.
Ale len vtedy, ak je skutok vykonaný s nadprirodzenou láskou vliatou do duše, ktorá spolupracuje s milosťou Božou, len vtedy je dobrý skutok Bohu milý a Boha hodný. Sv. Pavol je v tomto maximalne jasný: “A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. (1 Kor 13:3)” A práve preto sa tradične zmýšľajúci katolíci usilujú obetovať všetko. Preto sa veriace duše modlia tak často ruženec. Tak často, ako len môžu, chodia na omše, vyznávajú svoje hriechy a príjmajú sviatosti. Prosia Boha o milosť rásť vo svätosti. To nie je pelagiánstvo. Páter Pio sa modlil denne mnoho ružencov, niekedy až tridsať, prosiac Našu Pani o orodovanie a pomoc pri obrátení hriešnikov. A tohoto veľkého stigmatika by málokto obvinil z pelagiánstva.
Uvedomte si, ako sa už desaťročia rozhlasuje, že Židia sa nemusia obrátiť a že im stačí Starý zákon, aby boli spasení. Ako by náš Pán a Spasiteľ nebol naplnením proroctiev Starého zákona, akoby neprijal Telo, aby mohol uzavrieť Novú a večnú zmluvu vo svojej Krvi. Okrem toho, väčšina Židov už nežije podľa Starého zákona, ale podľa Talmudu. Pelágiovi by sa toto určite páčilo, lebo považoval Mojžišov zákon za rovnako dobrú cestu ako Evanjelium. Tradiční katolíci ale veria, že Starý zákon bol naplnený Novým. Že obeta svätej omše je jediná, ktorá sa páči Bohu. Ani tu nieto pelagiánstva.
Pelágius považoval smrť za prirodzenú vec. V tom by si dnes rozumel s mnohými ľuďmi, pretože teória evolúcie to vidí rovnako. Smutné je, že mnoho členov Cirkvi si dnes myslí, že práve evolúcia je spôsob, akým sme sa tu vyskytli. Pelágius by v tomto určite súhlasil. Zaujímalo by ma, čo by povedal o dnešných pokusoch priviesť evolúciu na novú úroveň, napríklad genetickou modifikáciou potravín, klonovaním a inými vecami.
Tradičný katolík odmieta evolúciu, pretože vie, že Boh nestvoril smrť a ničenie, ale smrť je odplatou za hriech. Okrem toho, tradičný katolík vie, že Cirkev už viac krát vysvetlila a doktrinálne vyrátila evolučnú pseudovedu. Takže ani tu niet pelagiánstva.
Za posledných 40 rokov zažila spovedná prax masívny úpadok. Stále menej a menej duší považuje hriech za nejaku prekážku na ceste do neba. Každý, kto dnes zomrie, je spasený. Hriešnici často hovoria “Pán Boh mi rozumie” a “Už to nespravím”. Pelagius by sa tešil. Človek sám prekonáva hriech. Boh tomu rozumie! Veriaci katolíci ale vedia, že hriech Boha hlboko uráža a že hriech možno odstrániť len vďaka Prevzácnej Krvi Kristovej, predovšetkým skrze spoveď, skrze pokánie a nápravu. Preto chodili tisícky ľudí k sv. J. M. Vianneyimu, alebo sv. Piovi. Títo svätci prehliadli ich duše a videli všetky hriechy, ktoré bolo treba odstrániť.
A nakoniec spomeňme, že Pelágius odmietal náuku, že Kristus Pán prišiel obnoviť to, čo sme Adamovým hriechom stratili, ale učil, že Kristus prišiel dať dobrý príklad. Preto sa mi vidí, že by Pelágius nepodporoval žiadne z hnutí, ktoré usilujú o podriadenie celého sveta vláde Krista Kráľa, čo nádherne zhrnul sv. Pavol slovami “Obnoviť všetko v Kristovi!”
Jediná vec, ktorú má Pelágius a tradiční katolíci spoločnú, je otázka prísnosti a disciplíny. Želám si, aby sa táto zhoda ešte viac prehĺbila. Aby tradiční katolíci boli na seba ešte prísnejší, ešte viac sa kajali a konali ešte viac skutkov vynáhrady za svoje hriechy.
Veľmi by tým potešili Svätú Pannu, ktorá nás o to už dvesto úpenlivo rokov žiada. Pokánie, pokánie, pokánie! Pre spásu duší!
Preto sa mi zdá očividné, že práve moderná Cirkev sa vo svojich členoch stala pelagiánskou viac, ako kedy v dejinách bola, zatiaľ čo tradične zmýšľajúci katolíci sa naopak snažia ubrániť pred návratom tejto morovej nákazy a usilujú sa zabrániť tomu, aby bola na nich Božia milosť vyliata nadarmo!
Prevzaté z rorate-caeli.blogspot.com
Preložil Jozef Duháček