Prof. F. Vnuk: Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“ na Slovensku? Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a …Viac
Prof. F. Vnuk: Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“ na Slovensku?
Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a naše médiá začínajú byť zaplavené spomienkovými príspevkami, úvahami a komentármi.
Sú to väčšinou nostalgické reflexie o tom, ako tí zlí a prefíkaní komunisti udusili demokratický život v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku, zradili svojich politických spojencov v Národnom fronte a násilne nastolili pol storočia totalitnej diktatúry jednej strany.
Spomienky pripomínajú a oživujú udalosti, ktoré tak významne poznačili dejiny Slovenska v 20. storočí. Zatiaľ však nevynášajú na svetlo nič prekvapivo nového. Ale ani netreba očakávať nijaké senzačné odhalenia; čo sa o udalostiach povedať a napísať mohlo, sa už povedalo a napísalo. Mnohí účastníci tejto dejinnej drámy – víťazi i obete – už podrobne opísali svoje dojmy a zážitky, s témou sa zaoberali konferencie a sympóziá a za posledných 40 – 50 rokov …Viac
Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a naše médiá začínajú byť zaplavené spomienkovými príspevkami, úvahami a komentármi.
Sú to väčšinou nostalgické reflexie o tom, ako tí zlí a prefíkaní komunisti udusili demokratický život v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku, zradili svojich politických spojencov v Národnom fronte a násilne nastolili pol storočia totalitnej diktatúry jednej strany.
Spomienky pripomínajú a oživujú udalosti, ktoré tak významne poznačili dejiny Slovenska v 20. storočí. Zatiaľ však nevynášajú na svetlo nič prekvapivo nového. Ale ani netreba očakávať nijaké senzačné odhalenia; čo sa o udalostiach povedať a napísať mohlo, sa už povedalo a napísalo. Mnohí účastníci tejto dejinnej drámy – víťazi i obete – už podrobne opísali svoje dojmy a zážitky, s témou sa zaoberali konferencie a sympóziá a za posledných 40 – 50 rokov …Viac
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
VÍŤAZNÝ FEBRUÁR V ROKU 1948 BOL KOMUNISTICKÝ PUČ PROTI PREZIDENTOVI BENEŠOVI A LEGÁLNE ZVOLENEJ VLÁDE
Pozrime sa na historické fakty.
Dr. Edvard Beneš agent KGB č. 738, s krycím menom 19, bol poslušným "robotníkom" J.V. Stalina. Nikdy ho nenapadlo, že Stalin svojich verných služobníkov po splnení ich "misie" v lepšom prípade odkopne, v horšom prípade zlikviduje.
Podľa svedectva vysokého funkcionára …Viac
VÍŤAZNÝ FEBRUÁR V ROKU 1948 BOL KOMUNISTICKÝ PUČ PROTI PREZIDENTOVI BENEŠOVI A LEGÁLNE ZVOLENEJ VLÁDE
Pozrime sa na historické fakty.
Dr. Edvard Beneš agent KGB č. 738, s krycím menom 19, bol poslušným "robotníkom" J.V. Stalina. Nikdy ho nenapadlo, že Stalin svojich verných služobníkov po splnení ich "misie" v lepšom prípade odkopne, v horšom prípade zlikviduje.
Podľa svedectva vysokého funkcionára NKVD Pavla Sudoplatova ho Molotov vyslal do Prahy, s rozkazom tajne sa stretnúť s Benešom a oznámiť mu, že musí odovzdať štátnu moc Klementovi Gottwaldovi a sám dôstojne z úradu prezidenta odstúpiť. Sudoplatov si prizval Zubova a spolu odovzdali Benešovi Stalinov príkaz bez toho, aby čakali na jeho odpoveď. Keby bolo treba, Zubov mu mal ukázať potvrdenku o prijatí 10 000 amerických dolárov a pomoci NKVD pri zabezpečení Benešovej cesty do Londýna v októbri 1938.
Dňa 18. februára 1948 na aktíve funkcionárov KSČ v Bratislave vedenie KSČ mobilizovalo do pohotovosti slovenských komunistov, aby organizovali masové schôdzky pracujúcich v rámci ROH, podnikových rád a iných komunistami kontrolovaných organizácií, na ktorých mali vyhlasovať svoju dôveru a podporu vedeniu KSČ pri riešení politickej krízy.
Dňa 19. februára 1948 nečakane priletel do Prahy Stalinov dôverník vo funkcii sovietskeho veľvyslanca v Prahe v rokoch 1945 - 1947, v tom čase už námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerjan Zorin. Zorin navrhol K. Gottwaldovi, aby požiadal o vojenskú pomoc ZSSR, ktorú mu Stalin ochotne poskytne. Klement Gottwald sa poradil s predsedníctvom ÚV KSČ a odtiaľ išiel priamo k prezidentovi Benešovi. Medzitým aj DS oznámila demisiu svojich ministrov a nakoniec to urobili aj ministri Lidovej strany.
Podľa právnych tradícií demokratických štátov, aj podľa ústavných zvyklostí takáto početná demisia ministrov má za následok vládnu krízu a demisiu celej vlády. ÚV KSČ využil túto situáciu a prešiel do otvoreného boja proti zvyškom demokracie v Československu. Vyhlásil, že odstúpení ministri a ich strany utvorili reakciu protiľudového, protidemokratického a protisocialistického bloku, ktorý sa usiluje o rozvrátenie demokratického zriadenia štátu, čím sa vylúčili z Národného frontu. KSČ považuje vládu Klementa Gottwalda za právoplatnú aj bez odstúpených ministrov a vyzýva pracujúci ľud, aby sa postavil na obranu tejto vlády. V noci komunisti mobilizovali všetky svoje organizácie, ktoré bombardovali Prahu rezolúciami za Gottwaldovu vládu. Ústredný sekretariát Zväzu slovenských partizánov zriadil pohotovostné bojové komando - Hlavný štáb partizánov.
Dňa 21. februára 1948 už za včasného rána delegácia robotníkov z pražských podnikov obkľúčila kanceláriu prezidenta republiky Beneša a naliehala na "odsúdenie reakcie a posilnenie Gottwaldovej vlády". Na Staromestskom námestí v Prahe zorganizovali "tábor lidu", ku ktorému prehovoril K. Gottwald o vládnej kríze a návrhu KSČ, aby prezident Beneš vymenoval nových ministrov, ktorí majú dôveru Národného frontu. Vyzval komunistov, aby zakladali "akčné výbory Národného frontu" a "očistili" doterajšie zložky NF od predstaviteľov pravicovej reakcie. Rozhlas vysielal celú manifestáciu do všetkých kútov republiky. ÚV KSČ poslal prezidentovi Benešovi list, v ktorom odmietol jeho návrh na neprijatie demisie demokratických ministrov a ich návrat do vlády.
V Bratislave sa neodvážili organizovať verejné manifestácie, ale zvolali verných komunistov do Reduty, kde Viliam Široký dal odhlasovať heslo "Slovensko za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov". Predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák protiprávne listom oznámil predsedníctvu Demokratickej strany, že demisiu jej ministrov v Prahe považuje aj za demisiu jej povereníkov. Súčasne na ich miesta vymenoval svojich komunistických dôverníkov. Tým protiprávne zosadeným povereníkom, ktorí chceli proti takémuto postupu protestovať, jednoducho zabránili vstup do vládnej budovy. Minister Ďuriš oznámil predsedovi vlády Gottwaldovi, že "vládna kríza v Bratislave už bola vyriešená, kým Praha sa v nej ešte topí". Na vidieku komunisti začali organizovať "akčné výbory na očistu politických strán a masových organizácií od reakcie".
Predsedníctvo ÚV KSS vydalo uznesenie o ozbrojení partizánov a robotníkov a o vytvorení "ľudových milícií". Pri Ústrednom sekretariáte Zväzu slovenských partizánov v Bratislave Samuel Falťan utvoril Hlavný štáb, ktorého členmi boli aj František Hagara, František Mišeje , Vladimír Žalman, všetci už boli vysokí funkcionári ŠtB, Štefan Drocár a Juraj (Gyuri) Špitzer. Títo 23. februára 1948 vyhlásili mobilizáciu bývalých partizánov. Do Bratislavy ich prišlo 365, kým na celom Slovensku bolo v pohotovosti 3 600 bývalých partizánov, ktorí pomohli realizovať februárový puč proti zvyškom demokratického poriadku.
Dňa 22. februára 1948 v Priemyselnom paláci v Prahe sa zišlo 8 000 delegátov komunistických podnikových rád, ku ktorým prehovoril Antonín Zápotocký a Klement Gottwald. Zjazd vydal rezolúciu na podporu Gottwaldovej vlády a vylúčenie demokratických ministrov. V pražskom Národnom divadle sa konal zakladajúci zjazd "Svazu česko-slovensko-sovietskeho přátelství" za účasti námestníka ministra zahraničia ZSSR V.A. Zorina a K. Gottwalda. Aj z tohto zjazdu vyšla rezolúcia proti demokratickým ministrom a za komunistickú vládu. Predseda slovenského Zboru povereníkov G. Husák oznámil K. Gottwaldovi, že na miesta zástupcov Demokratickej strany už vymenoval iných, komunistov a komunistom prijateľných členov (L. Novomeský, J. Bečko, P. Blaho a J. Šoltész). Rekriminované demokratické strany sa obrátili na prezidenta Beneša s posolstvami, v ktorých odmietali obžaloby komunistov a žiadali o urýchlené vypísanie volieb.
Komunisti ozbrojili robotnícke milície v počte 15 000 mužov. Hlavný štáb Ústredného Zväzu slovenských partizánov nariadil mobilizáciu partizánov a vytvorenie pohotovostných čiat a rôt, ktoré boli pričlenené k Zboru národnej bezpečnosti.
Dňa 24. februára 1948 prezident republiky Beneš sa listom adresovaným ÚV KSČ pokúsil dosiahnuť kompromisné riešenie vládnej krízy. Vedenie KSČ mu odpovedalo, že nebude hovoriť s odstúpenými ministrami, lebo by to bolo proti záujmom "dalšího klidného vývoje republiky". Vyzvalo ho, aby na ich miesta vymenoval nových ministrov. Aby svojmu stanovisku dali ultimatívnu povahu, komunisti zorganizovali celoštátny štrajk pracujúcich od 12. do 13. hodiny. V Bratislave vznikol Akčný výbor hlavného mesta Slovenska pod vedením pplk. Dr. Antona Rašlu.
Dňa 25. februára 1948 českí komunistickí predáci K. Gottwald, A. Zápotocký a V. Nosek predložili prezidentovi E. Benešovi návrh na menovanie novej vlády "na základě požadavků lidových mas". Popoludní o 16. hodine komunisti organizovali manifestáciu na Václavskom námestí v Prahe ako nátlak na prezidenta Beneša. Na tejto manifestácii o 17. hodine K. Gottwald oznámil, že Beneš prijal demisiu demokratických ministrov a vymenoval novú vládu, ktorú navrhli komunisti. Tým sa stala Komunistická strana Československa výlučným a jediným držiteľom štátnej moci. Benešov stúpenec Mons. J Šrámek sa vtedy vyslovil: "Pri veľkých krízach je Beneš malý". Jan Masaryk zasa vyhlásil: S toto vládou si s chutí zavládnu!" Vtedy ešte netušil, že sa stane obeťou komunistickej mašinérie. Komunistickí predáci protizákonne vymenovali "Ústřední akční výbor Národní fronty" pod predsedníctvom A. Zápotockého. Jeho námestníkmi boli R. Slánský, Z. Fierlinger, A. Neuman a J. Plojhar. Za generálneho tajomníka bol menovaný A. Čepička. To znamenalo protidemokratický puč a otvorené uchvátenie moci KSČ v štáte. Uchvátenie moci potom totalitný režim oslavoval výrazom "VÍŤAZNÝ FEBRUÁR". Dňa 26. februára 1948 bol utvorený nový Zbor povereníkov s absolútnou väčšinou komunistov. Za predsedu bol potvrdený G. Husák, čo dokazuje jeho kolaboráciu na protidemokratickom februárovom puči komunistov.
Pozrime sa na historické fakty.
Dr. Edvard Beneš agent KGB č. 738, s krycím menom 19, bol poslušným "robotníkom" J.V. Stalina. Nikdy ho nenapadlo, že Stalin svojich verných služobníkov po splnení ich "misie" v lepšom prípade odkopne, v horšom prípade zlikviduje.
Podľa svedectva vysokého funkcionára NKVD Pavla Sudoplatova ho Molotov vyslal do Prahy, s rozkazom tajne sa stretnúť s Benešom a oznámiť mu, že musí odovzdať štátnu moc Klementovi Gottwaldovi a sám dôstojne z úradu prezidenta odstúpiť. Sudoplatov si prizval Zubova a spolu odovzdali Benešovi Stalinov príkaz bez toho, aby čakali na jeho odpoveď. Keby bolo treba, Zubov mu mal ukázať potvrdenku o prijatí 10 000 amerických dolárov a pomoci NKVD pri zabezpečení Benešovej cesty do Londýna v októbri 1938.
Dňa 18. februára 1948 na aktíve funkcionárov KSČ v Bratislave vedenie KSČ mobilizovalo do pohotovosti slovenských komunistov, aby organizovali masové schôdzky pracujúcich v rámci ROH, podnikových rád a iných komunistami kontrolovaných organizácií, na ktorých mali vyhlasovať svoju dôveru a podporu vedeniu KSČ pri riešení politickej krízy.
Dňa 19. februára 1948 nečakane priletel do Prahy Stalinov dôverník vo funkcii sovietskeho veľvyslanca v Prahe v rokoch 1945 - 1947, v tom čase už námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerjan Zorin. Zorin navrhol K. Gottwaldovi, aby požiadal o vojenskú pomoc ZSSR, ktorú mu Stalin ochotne poskytne. Klement Gottwald sa poradil s predsedníctvom ÚV KSČ a odtiaľ išiel priamo k prezidentovi Benešovi. Medzitým aj DS oznámila demisiu svojich ministrov a nakoniec to urobili aj ministri Lidovej strany.
Podľa právnych tradícií demokratických štátov, aj podľa ústavných zvyklostí takáto početná demisia ministrov má za následok vládnu krízu a demisiu celej vlády. ÚV KSČ využil túto situáciu a prešiel do otvoreného boja proti zvyškom demokracie v Československu. Vyhlásil, že odstúpení ministri a ich strany utvorili reakciu protiľudového, protidemokratického a protisocialistického bloku, ktorý sa usiluje o rozvrátenie demokratického zriadenia štátu, čím sa vylúčili z Národného frontu. KSČ považuje vládu Klementa Gottwalda za právoplatnú aj bez odstúpených ministrov a vyzýva pracujúci ľud, aby sa postavil na obranu tejto vlády. V noci komunisti mobilizovali všetky svoje organizácie, ktoré bombardovali Prahu rezolúciami za Gottwaldovu vládu. Ústredný sekretariát Zväzu slovenských partizánov zriadil pohotovostné bojové komando - Hlavný štáb partizánov.
Dňa 21. februára 1948 už za včasného rána delegácia robotníkov z pražských podnikov obkľúčila kanceláriu prezidenta republiky Beneša a naliehala na "odsúdenie reakcie a posilnenie Gottwaldovej vlády". Na Staromestskom námestí v Prahe zorganizovali "tábor lidu", ku ktorému prehovoril K. Gottwald o vládnej kríze a návrhu KSČ, aby prezident Beneš vymenoval nových ministrov, ktorí majú dôveru Národného frontu. Vyzval komunistov, aby zakladali "akčné výbory Národného frontu" a "očistili" doterajšie zložky NF od predstaviteľov pravicovej reakcie. Rozhlas vysielal celú manifestáciu do všetkých kútov republiky. ÚV KSČ poslal prezidentovi Benešovi list, v ktorom odmietol jeho návrh na neprijatie demisie demokratických ministrov a ich návrat do vlády.
V Bratislave sa neodvážili organizovať verejné manifestácie, ale zvolali verných komunistov do Reduty, kde Viliam Široký dal odhlasovať heslo "Slovensko za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov". Predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák protiprávne listom oznámil predsedníctvu Demokratickej strany, že demisiu jej ministrov v Prahe považuje aj za demisiu jej povereníkov. Súčasne na ich miesta vymenoval svojich komunistických dôverníkov. Tým protiprávne zosadeným povereníkom, ktorí chceli proti takémuto postupu protestovať, jednoducho zabránili vstup do vládnej budovy. Minister Ďuriš oznámil predsedovi vlády Gottwaldovi, že "vládna kríza v Bratislave už bola vyriešená, kým Praha sa v nej ešte topí". Na vidieku komunisti začali organizovať "akčné výbory na očistu politických strán a masových organizácií od reakcie".
Predsedníctvo ÚV KSS vydalo uznesenie o ozbrojení partizánov a robotníkov a o vytvorení "ľudových milícií". Pri Ústrednom sekretariáte Zväzu slovenských partizánov v Bratislave Samuel Falťan utvoril Hlavný štáb, ktorého členmi boli aj František Hagara, František Mišeje , Vladimír Žalman, všetci už boli vysokí funkcionári ŠtB, Štefan Drocár a Juraj (Gyuri) Špitzer. Títo 23. februára 1948 vyhlásili mobilizáciu bývalých partizánov. Do Bratislavy ich prišlo 365, kým na celom Slovensku bolo v pohotovosti 3 600 bývalých partizánov, ktorí pomohli realizovať februárový puč proti zvyškom demokratického poriadku.
Dňa 22. februára 1948 v Priemyselnom paláci v Prahe sa zišlo 8 000 delegátov komunistických podnikových rád, ku ktorým prehovoril Antonín Zápotocký a Klement Gottwald. Zjazd vydal rezolúciu na podporu Gottwaldovej vlády a vylúčenie demokratických ministrov. V pražskom Národnom divadle sa konal zakladajúci zjazd "Svazu česko-slovensko-sovietskeho přátelství" za účasti námestníka ministra zahraničia ZSSR V.A. Zorina a K. Gottwalda. Aj z tohto zjazdu vyšla rezolúcia proti demokratickým ministrom a za komunistickú vládu. Predseda slovenského Zboru povereníkov G. Husák oznámil K. Gottwaldovi, že na miesta zástupcov Demokratickej strany už vymenoval iných, komunistov a komunistom prijateľných členov (L. Novomeský, J. Bečko, P. Blaho a J. Šoltész). Rekriminované demokratické strany sa obrátili na prezidenta Beneša s posolstvami, v ktorých odmietali obžaloby komunistov a žiadali o urýchlené vypísanie volieb.
Komunisti ozbrojili robotnícke milície v počte 15 000 mužov. Hlavný štáb Ústredného Zväzu slovenských partizánov nariadil mobilizáciu partizánov a vytvorenie pohotovostných čiat a rôt, ktoré boli pričlenené k Zboru národnej bezpečnosti.
Dňa 24. februára 1948 prezident republiky Beneš sa listom adresovaným ÚV KSČ pokúsil dosiahnuť kompromisné riešenie vládnej krízy. Vedenie KSČ mu odpovedalo, že nebude hovoriť s odstúpenými ministrami, lebo by to bolo proti záujmom "dalšího klidného vývoje republiky". Vyzvalo ho, aby na ich miesta vymenoval nových ministrov. Aby svojmu stanovisku dali ultimatívnu povahu, komunisti zorganizovali celoštátny štrajk pracujúcich od 12. do 13. hodiny. V Bratislave vznikol Akčný výbor hlavného mesta Slovenska pod vedením pplk. Dr. Antona Rašlu.
Dňa 25. februára 1948 českí komunistickí predáci K. Gottwald, A. Zápotocký a V. Nosek predložili prezidentovi E. Benešovi návrh na menovanie novej vlády "na základě požadavků lidových mas". Popoludní o 16. hodine komunisti organizovali manifestáciu na Václavskom námestí v Prahe ako nátlak na prezidenta Beneša. Na tejto manifestácii o 17. hodine K. Gottwald oznámil, že Beneš prijal demisiu demokratických ministrov a vymenoval novú vládu, ktorú navrhli komunisti. Tým sa stala Komunistická strana Československa výlučným a jediným držiteľom štátnej moci. Benešov stúpenec Mons. J Šrámek sa vtedy vyslovil: "Pri veľkých krízach je Beneš malý". Jan Masaryk zasa vyhlásil: S toto vládou si s chutí zavládnu!" Vtedy ešte netušil, že sa stane obeťou komunistickej mašinérie. Komunistickí predáci protizákonne vymenovali "Ústřední akční výbor Národní fronty" pod predsedníctvom A. Zápotockého. Jeho námestníkmi boli R. Slánský, Z. Fierlinger, A. Neuman a J. Plojhar. Za generálneho tajomníka bol menovaný A. Čepička. To znamenalo protidemokratický puč a otvorené uchvátenie moci KSČ v štáte. Uchvátenie moci potom totalitný režim oslavoval výrazom "VÍŤAZNÝ FEBRUÁR". Dňa 26. februára 1948 bol utvorený nový Zbor povereníkov s absolútnou väčšinou komunistov. Za predsedu bol potvrdený G. Husák, čo dokazuje jeho kolaboráciu na protidemokratickom februárovom puči komunistov.