Svätý Mikuláš z Flue,pustovník,veľmi zvláštny svätec,patrón Švajčiarska,opustil svoju rodinu a 10 detí
Sv.Mikuláš z Flue- pustovník,patrón Švajčiarska 1417-1487-sviatok 21.marca /vo Švajčiarsku sa slávi 25.septembra/ 21.3.1417 až 21.3.1487,svätec s mimoriadnym životným osudom
Blahorečený r.1669 a svätorečený za 460 rokov -1947 Pius XII Za blahoslaveného bol vyhlásený 8. marca 1669, za svätého 15. mája 1947. Bruder Klaus /skrátené Nikolaus/
Sv.Mikuláš -roľník,vojak-kapitán,manžel a otec 10 detí a nakoniec pustovník a svätec.Opustil rodinu a 10 detí...a šiel za Bohom. Nie je taký svätec,ktorý by mal tak dramatický a pohnutý život ako Mikuláš z Flue.../Sachseln pri Luzerne-Švajčiarsko/ Flue bola horská osada v Alpách.
Sv.Mikuláš bol mimoriadny i kontroverzný svätec,lebo odišiel od rodiny,aby mohol žiť s Bohom.Cirkev musela čeliť mnohým, zložitým otázkam z jeho života,aby mohla správne rozhodnúť.Hoci Mikuláš svoju rodinu zabezpečil,aby netrpela,mal súhlas svojej manželky,mal ešte nedospelé deti,predsa sa rozhodol nasledovať silný hlas,ktorý ho volal k samote,pustovníckemu životu a službe len Bohu.Určite sa vynárajú otázky prečo sa ženil,ak mal už dávno v sebe volanie k duchovnému životu.Musel sa zúčastniť vojny ako 19 ročný v r.1436 a bol kapitánom vo vojsku,čo načas zmenilo jeho život.Práve vojna mu zamhlila jeho mladícke túžby žiť asketickým životom a oddať sa Bohu.Oženil sa v r.1447 a mal veľkú rodinu 10 detí, 5 chlapov a 5 dievčat.Ale po 16 rokoch začal jeho vnútorný hlas silnieť a volanie po živote s Bohom bolo veľmi silne.Modlil sa a rozjímal.Mal aj svetské funkcie-bol sudcom,čo zanechal v r.1466,keď videl podplácanie sudcov.Starosť o rodinu a deti mu zaberali všetok čas a cítil,že nemá už čas na Boha,modlitbu,rozjímanie,po ktorom vnútorne túžil.Ešte sa mu narodilo posledné 10 dieťa,keď sa rozhodol odísť od rodiny.Zažil si mnoho kritiky,obvinení a posudzovania od ľudí a okolia.Mysleli si,že prišiel o rozum...Ale Mikuláš cítil,že všetky jeho sily a život smeroval len k zabezpečeniu rodiny,detí,čo bola jeho stavovská povinnosť,ale na druhej strane už nevládal ďalej tak žiť.Božie volanie v ňom mocnelo a už nedokázal odolať hlasu Boha,ktorý ho volal...
Kedysi v dávnych vekoch aj Abrahám prežíval podobné úzkostí a bolesť,keď Boh žiadal od neho obetu-jediného syna Izáka,svoju oporu,nádej,potechu.Abrahám musel v sebe udusiť všetky ľudské city a rozum,aby mohol splniť tak neobyčajnú,bolestnú,tragickú výzvu samého Boha...Obetuj mi svojho syna".A Abrahám poslúchol Boha napriek všetkým pochybovaniam a hroznej výzve.Tak si Boh v krvi vyskúšal Abraháma a jeho vernosť a začal stavať na ňom svoj veľký plán-vyvolený národ z ktorého raz vyjde veľké svetlo,túžený Mesiáš a vystaví mocnú Cirkev,ktoré brány pekla nepremôžu.Mikuláš prežíval mučivé otázky a bolesť...odísť od rodiny,všetko zanechať...milovanú,vernú manželku,10 detí,ktoré potrebovali svojho otca a jeho lásku,gazdovstvo,dom,spoločenské postavenie-bol sudcom a významnou osobou.A proti tomu mocné,neuhasiteľné,tajomné volanie Boha...Odísť a služiť mu v neústalých modlitbách,obetovaní pôste a rozjímaní.Čas života sa mu krátil,bol už zrelý,50 ročný muž...Mikuláš zažil tajomné,mystické zjavenia a volanie od samého Boha.Tak zúril mučivý boj v jeho duši...A tak sa rozhodol prijať tajomné,mocné volanie ozývajúce sa z jeho duše.Všetko zanechať a odísť do samoty a viesť život nad pomyslenie ľudské ťažký,odriekavý a len z ľudských síl neuskutočniteľný.Ale v srdci Mikuláša sa rozhorel veľký duchovný oheň tužby a žiary,ktorý mu pomohol prekonať vonkajšie prekážky.Zažil dotyk Boha a uzrel záblesk slávy neba a lásky v spojení so samotným Bohom a to sa už nedalo odložiť,hodiť do autu.V svojom zjavení uvidel Mikuláš,cez uzkú škáru v čase nesmiernu slávu a blaženosť neba a lásky Boha. V zjaveniach a videniach,ktoré sa mu dostalo,videl jasne,že jeho životné šťastie a túžba môže byť naplnená len v spojení s Bohom.Prečo také Boh žiada...to je veľké tajomstvo Boha.Boh je nad všetko ľudské poznanie,chápanie a rozum.Niekedy volá priamo,ale inokedy cez zložité cesty hľadania a v neuveriteľných,zamotaných udalostiach a rozhodovaniach. Človek je len zrnko prachu v mori nekonečného vesmíru a všetkých časov a predsa sa mu Boh venuje a pamätá na neho.On je Pán a Stvoriteľ Zeme,ale i nekonečných,vzdialených,tajomných svetov,ukrytých v zábleskoch a slabom svetle galaxii,ktoré sú tak vzdialené,že celé ľudstvo počas svojho jestvovania nedosiahne do tak vzdialených svetov.A predsa je Boh pánom aj nad týmto vesmírom...tajomným svetom skrytým v nekonečných diaľavách a v mori času. Aj sv. Peter apoštol mal rodinu,ženu a dcéru,ale Ježiš ho volá a Peter zanechá rodinu cez veľký bôľ a vydá sa na neistú cestu,dôverujúc len moc Ježiša.Aj apoštol Filip takto zanecháva ženu a 2 dcéry a ide za Ježišom.
Úžasný až tragický vnútorný boj odohrávajúci sa v Mikulášovej duši nakoniec skončil...jeho rozhodnutím všetko zanechať a odísť do samoty k Bohu.Musel opustiť uplakanú,vernú manželku Dorotu,ktorá mala na rukách len narodené posledné dieťa,ich nedospelé deti,ktoré ešte potrebovali opateru a lásku otca,gazdovstvo-statok,ktoré si vyžadovala gazdu aj úrady,ktoré zastával.Dospelí boli len 2 synovia.A vydať sa proti všetkým zábranam a prekážkam do pustého údolia skalnej priepasti ,ukrytej medzi nebotyčnými veľhorami Alp,aby tam dožil svoj život takmer 20 rokov.V samote v modlitbách a rozjímaniach našla jeho duša konečne pokoj a mier.Prežíval v nesmierne ťažkých pomeroch zvyšok svojho života.V horúčave letných dní,za divokých búrok a ohlušujúcich hromov,v chlade a daždi jara a jesene,v hmlách a šere ,v snehových fujaviaciach a búrkach,v snehu a mraze.Za nočnej tmy za blikotu hviezd,či v matnom,bledom svite Mesiaca sa Mikuláš modlil v tichu noci k Bohu.Ale v jeho srdci sa rozhorel mohutný plameň lásky k Bohu a tak dokázal prežiť v pôstoch a modlitbách toľké roky.Veľa ľudí si myslelo,že sa zbláznil,stratil zdravý rozum,úplne sa pomiatol...Mnohí ho odsudzovali,že zanechal rodinu,ktorá ho tak potrebovala.Čelil obrovskej kritike,že by to bežný človek neuniesol...ale on vydržal a ostal. Mal aj veľký dar od Boha uzmierovať znepriatelené strany.V sporoch mala vypuknúť strašná občianská vojna.Mikuláš vyšiel z pustovne a mal ohnivý prejav k nepriateľských stranám,taký mocný,že nakoniec upustili od bratovražednej vojny.Tak zachránil tisíce mužov,otcov rodín,mládencov a zachranil plačúce vdovy a ich pozostalé rodiny od biedy a hladu.Tisíce ľudí mu ďakovalo za mier a už za života ho mnohí brali ako žijúceho, zázračného svätca.Ak by ostal pri rodine a volanie božie zahubil by v sebe,tak by o ňom nebola zmienka v dejinách a jeho meno by sa stratilo v priepadlisku časov.Takto sa stal významný svätec,patrón bohatej kresťanskej krajiny akou Švajčiarsko aj je.Jeho pamiatka žije v jeho rodisku a v cirkvi.Lebo našiel Boha po ktorom nesmierne túžila jeho duša.Boh sa ho kedysi dotkol a on užn nemohol žiť bez svojej večnej lásky k Bohu.
Jeho dráma vnútorných bojov a rozhodovaní vyústila k záverečnému rozhodnutiu odísť od rodiny a začať žiť len pre Boha.Jeho milujúca manželka Dorota vidiac ako sa trápi,dala mu svoj súhlas odísť a jeho najstarší synovia sľúbili otcovi,že sa postarajú o rodinu a gazdovstvo.Jeho zvyšný život 19 rokov bol neústalým odriekaním,modlitbou,pôstom v jaskyni na dne priepasti,do ktorej sa dalo dostať len úzkym chodníčkom v skalách. Jeho dramatický životný osud pripomína aj mnohých ľudí,ktorí mali volanie k duchovnému stavu...ale z nejakých vonkajších príčin sa oženili,či vydali a následné manželstvo,rodina a starosť o detí ich vnútorne extrémne vyťažuje a ubíja.Lebo sa v nich ozýva staré volanie po duchovnom živote.Ale tu už niet cesty späť,musia plniť stavovské povinnosti-manželstvo,zabezpečenie rodiny a výchova detí..to chce od nich Boh a zato aj budú súdení.Je možné,že v neskoršom veku ,ked je rodina a deti už plne zabezpečení sa venovať viac duchovnému životu ...aby naplnili hlad svojej duše po Bohu a uspokojili dávne,nenaplnené volanie.Sú prípady,že aj starší muž-vdovec vyštuduje za kňaza a má aj rodinu.Ale to sú mimoriadne prípady.Aj v dejinách boli niektoré prípady,že otec rodiny ovdovel a vychoval deti a až ked boli dospelé,tak študoval za kňaza,neskôr sa stal biskupom a dokonca aj pápežom... Miukuláš svojím asketickým,odriekavým životom a láskou sa stal známym až ho katolícke Švajčiarsko prijalo za svojho patróna.
Božie volanie nepozná hranice.A tak volanie zasiahlo aj Mikuláša,manžela a otca 10 detí. Jedného dňa mal mystické videnie, v ktorom ťažný kôň zapriahnutý do pluhu spásal ľaliu. Bolo pre neho zdrojom poznania, že svetské starosti pohlcujú jeho duchovný život. Dospel preto k rozhodnutiu venovať sa celkom kontemplatívnemu životu. Ako dospievajúci 16 ročný chlapec mal videnie "vysokej a peknej veže" v blízkej rokline Ranft. Vo veži videl seba samého. To v ňom posilnilo túžbu po pustovníckom živote.
Mikuláš bol medzi svätcami zvláštna,mimoriadna výnimka,lebo pre úplný pustovnícky život sa definítívne rozhodol až keď mal 50 rokov a bol manželom a otcom 10 detí,bol gazdom a zastával aj obecné funkcie,sudca v obci Flue vo Švajčiarsku.Vyžiadal si súhlas svojej manželky Doroty,zabezpečil rodinu a deti...gazdovstvo prenechal najstarším synom a rozlúčil sa s rodinou a odišiel žiť do jaskyne nachádzajúcej sa v priepasti.Tam žil v pôste a modlitbách 19 rokov od r.1467 do 1487.Zomrel 21.marca 1487... Bol svätorečený až po 460 rokoch od jeho smrti.
SV. MIKULÁŠ Z FLÜE- Bruder Klaus pustovník (1417 - 1487)
V osobe sv. Mikuláša z Flüe (po nemecky Nikolaus von Flüe) sa stretáme s mimoriadnou osobnosťou, ktorá si už za života vyslúžila všeobecný obdiv. Tento sv. Mikuláš sa narodil, žil a zomrel vo Švajčiarsku, kde je všeobecne známy pod menom Bruder Klaus - brat Klaus (ľudová forma mena Nikolaus - Mikuláš). Pochádzal z horského kantónu Obwalden v strednom Švajčiarsku, kde sa narodil v r. 1417 v obci Flüeli pri mestečku Sachseln. Ľudia v tomto kraji sa živili horským poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Väčšinou žili veľmi skromne. Sám Mikuláš pochádzal zo zámožnejšej roľníckej rodiny. Napriek tomu nikdy nechodil do školy a ak sa aj za života trocha zoznámil s abecedou, nikdy nevedel riadne čítať ani písať. Už od skorej mladosti mal náklonnosť k modlitbe v samote. Nepadlo mu ťažko postiť sa. Neskôr sa pôst stal dôležitou súčasťou jeho asketického života. Ešte ako mladík sa zoznámil s priorom benediktínskeho kláštora v blízkom Engelbergu Matejom z Bolsheimu, ktorý mu rozprával o laickom mystickom hnutí "Božích priateľov" v Elsasku. Ako dospievajúci chlapec mal videnie "vysokej a peknej veže" v blízkej rokline Ranft. Vo veži videl seba samého. To v ňom posilnilo túžbu po pustovníckom živote. Ale Mikulášove pustovnícke sny sa rozplynuli po vypuknutí "starej zürišskej vojny" v r. 1436. Mládenca povolali k vojsku. Okrem toho sa zúčastnil na dobývaní kantónu Thurgau (od Habsburgovcov), a to v hodnosti kapitána. Na tejto výprave zachránil pred zničením kláštor dominikánok St. Katharinen, keď ho chceli vojaci zapáliť, lebo sa doň skryli rakúski vojaci. Všeobecne viedol kamarátov k dobrému správaniu a nepriateľov šetril, ako len mohol. Ako 30-ročný vážený sedliak a občan sa Mikuláš v r. 1447 rozhodol, že sa ožení. Vzal si 16-ročné statočné dievča Dorotu Wyss z blízkej obce Oberwillu. Mali šťastné a plodné manželstvo, z ktorého vzišlo desať detí: päť chlapcov a päť dievčat. Mikuláš úprimne miloval manželku aj deti. Ale v jeho vnútri pretrvávala túžba po pustovníckom živote. Neoslabila ju ani príkladná starostlivosť o hospodárstvo a rodinu, ani dôležité verejné funkcie, na ktoré ho volili pre jeho mimoriadnu rozumnosť. Od r. 1463 jeho vnútorný nepokoj zosilnel a začal sa prejavovať aj navonok. Istý kňaz mu radil, aby rozjímal o Kristovom utrpení. To ho načas uspokojilo. Ale nie nadlho. Začal sa sťahovať z verejného života. V r. 1466 sa zriekol funkcie sudcu, keď videl, že jeho kolegovia prijímajú úplatky a on nemôže prekaziť nespravodlivý rozsudok. Ako sa neskôr priznal istému mníchovi, aj manželka a deti sa mu postupne stávali ťarchou. Po porade so svojím duchovným vodcom farárom Haimom (Heino) am Grund a po dlhých modlitbách sa Mikuláš v r. 1467, teda 20 rokov od uzavretia manželstva, rozhodol porozprávať sa o všetkom s manželkou a odlúčiť sa od rodiny. Dorota vedela o manželových rozjímaniach a dlhých modlitbách, ktoré si konal okrem spoločnej rodinnej modlitby. Ale ani vo sne jej neprišlo na um, že by sa zodpovedný a starostlivý manžel mohol odlúčiť od rodiny s desiatimi nezaopatrenými deťmi. Najstaršie nemalo ešte ani 20 rokov, kým najmladšie sa ešte len vtedy narodilo. Ako by ich takto mohol opustiť?! Avšak postupne prijala mužove prosby a vysvetlenia a s dôverou v Božiu prozreteľnosť mu dala požadovaný súhlas. Mikuláš sa usiloval pred odchodom dať veci aspoň trochu do poriadku. Najstaršiemu synovi odovzdal gazdovstvo. Pri starosti o deti mali manželke pomáhať príbuzní. Rodina nemala zabúdať ani na chudobných; každoročne im mala rozdať výťažok z jedného poľa. Konečne po skončení poľných prác na sviatok sv. Gála (16. októbra) sa 50-ročný sedliak odobral od rodiny. Na cestu si obliekol hrubú pustovnícku kutňu, ktorú mu na rozlúčku utkala jeho dobrá manželka. Mikuláš sa vybral na severozápad do Elsaska. Pravdepodobne sa chcel pridať k "Božím priateľom", ktorí mali strediská v Bazileji, Štrasburgu a Kolíne n. Rýnom. Avšak náš pútnik prišiel iba k mestu Liestal pred Bazilejom. Tam mal čudné videnie: celé mesto a všetko v ňom sa mu javilo červené. To ho odradilo pokračovať v ceste. Po rozhovore s istým rozumným sedliakom a po bolestivej vízii v nasledujúcej noci nadobudol presvedčenie, že má slúžiť Bohu vo svojej domovine. A tak sa vrátil ta, odkiaľ prišiel. Krátky čas pobudol na svojom horskom pozemku nazývanom "Klisterli". Napokon sa usadil asi 300 m od svojho domu v strmej úžľabine, ktorá sa nazývala Ranft. Bola to tá istá roklina, o ktorej mal v mladosti videnie s vežou. Tu žil v modlitbe a úplnom pôste 19 rokov. Jeho jediným pokrmom bola Eucharistia pri sv. prijímaní. Neuveriteľný fakt nepretržitého pôstu skúmali okolití ľudia, cirkevní predstavitelia aj úrady a zistili, že tento nepochopiteľný jav je historickou skutočnosťou, o ktorej nemožno pochybovať. Spoluobčania sa rozhodli, že postavia svojmu nezvyčajnému rodákovi pustovňu a kaplnku. Obidvoje mu posvätil v apríli 1469 biskup Hermann z Kostnice. Mikuláš, alebo ako ho odteraz volali - Bruder Klaus ustavičným pôstom celkom vychudol, takže niektorí sa pri pohľade na neho naľakali. Ale ináč bol svieži. Nielenže si vykonával dlhé modlitby a iné nábožné úkony, ale bol pozorný voči všetkým problémom, s ktorými k nemu prichádzali ľudia. Neboli to len otázky duchovného života, ale tiež praktické denné problémy, ba aj významné politické rozhodnutia. Meno brata Klausa sa stalo známym po celom Švajčiarsku i mimo neho. Vznikla nezvyčajná situácia. Brat Klaus sa celkom zriekol všetkého svetského: rodiny, majetku, dokonca aj jedla, aby sa celkom oddal Bohu. No na druhej strane v tejto odlúčenosti a Božej službe žil uprostred ľudí a v Božom mene im pomáhal. Tak za ním chodila o radu a pomoc jeho manželka, rodáci zo širokého okolia, muži a ženy zo všetkých spoločenských vrstiev, cirkevní predstavitelia, politici z Rakúska, Švajčiarska, Milána. Tým, že všetko opustil a zriekol sa osobných ambícií, získal si všeobecnú bezhraničnú dôveru. Ľudia uňho obdivovali nielen rozumnosť a objektívny, nezaujatý úsudok, lež aj prorockú jasnozrivosť, s akou videl do hĺbky vecí. Osobitnú dôveru mu prejavovali jeho spolurodáci a nesklamali sa. Keď v r. 1473 bolo Švajčiarsko ohrozené Rakúskom, brat Klaus sprostredkoval "večný mier" medzi oboma krajinami. Podobne v r. 1482 zabránil vojne, v ktorej chceli Švajčiari napadnúť mesto Kostnicu. No najväčšie zásluhy o Švajčiarsko si získal v decembri 1481, keď sa poslanci na zasadaní snemu v Stanse nezmieriteľne rozvadili a tak sa rozišli. Prakticky to znamenalo rozpad švajčiarskej konfederácie a neľútostná občianska vojna. Vtedy si farár Haimo am Grund spomenul na brata Klausa. Rýchlo bežal k nemu a čoskoro sa vrátil s jeho návrhmi. Najťažšie mu bolo znovu zhromaždiť znepriatelených poslancov. Keď sa napokon predsa len zišli, nemali ťažkosti s prijatím pustovníkových návrhov. Ich výsledkom bolo nielen momentálne zmierenie, ale aj vytvorenie štátoprávnej základne pre Švajčiarsko, ktorá platila až do r. 1798. Snem v Stanse osobitne vypracoval a protokolárne zaznačil poďakovanie bratovi Klausovi. V tejto súvislosti mu Švajčiari udelili čestný titul "Pater patriae" - "Otec vlasti" a "Helvetiae pacificator" - "Zmieriteľ Švajčiarska". Povesť o štátnickej múdrosti a zmieriteľských schopnostiach brata Klausa sa rýchlo rozšírila. Žiadali ho o pomoc a sprostredkovanie znepriatelené mestá i kniežatá. On im odpovedal listami, ktoré diktoval pisárom. Namiesto podpisu používal pečať, na ktorej bol obraz Panny Márie s Ježiškom na rukách. Okolo obrazu bol nápis "B. Claus von Flüe". V marci 1487 prepadli brata Mikuláša ostré bolesti šliach a kostí. Tento trpezlivý muž, ktorý si ani v najväčších ťažkostiach na nič nesťažoval, odrazu sa zvíjal a bedákal od bolesti. Po ôsmich dňoch si žiadal sv. prijímanie. Keď mu ho priniesli, utíšil sa a s modlitbami vďaky vystretý na zemi sa rozlúčil s pozemským životom. Zomrel 21. marca 1487. Pochovali ho vedľa farského kostola. Správa o smrti brata Klausa vyvolala veľký smútok nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Rakúsku. Vo svätoštefanskom dóme vo Viedni sa na zádušných bohoslužbách zúčastnil panovník s celým dvorom a vyše 100 kňazov. Veľká úcta, ktorú Švajčiari prejavovali bratovi Klausovi za života, pokračovala aj po smrti. Už v prvých dňoch sa pri jeho hrobe udiali mimoriadne uzdravenia a omilostenia, o ktorých hovoria záznamy farského kostola v Sachselne z r. 1488. V tom istom roku istý kanonik z Beromünsteru zostavil životopis a ofícium (modlitby pre breviár) brata Klausa, lebo sa očakávalo jeho skoré svätorečenie. V r. 1501, teda 14 rokov po jeho smrti, istý Heinrich Wölfllin z Bernu zostavil na žiadosť vlády kantónu Obwalden životopis, ktorý hovoril čisto "o faktoch, ktoré prísahou potvrdili očití a ušní svedkovia". Avšak pre rozličné okolnosti sa proces blahorečenia a svätorečenia brata Klausa oddialil o celé storočia. Až v r. 1669 pápež Klement IX. dovolil jeho verejnú úctu v obwaldenskom kantóne. Pápež Klement X. v r. 1761 rozšíril toto dovolenie na celé Švajčiarsko a na kostnickú diecézu. A napokon v máji 1947 pápež Pius XII. vyhlásil brata Klausa za svätého a za hlavného patróna Švajčiarska. Jeho liturgická pamiatka pripadá na výročitý deň jeho smrti, t. j. na 21. marca. Ale vo Švajčiarsku sa slávi jeho sviatok 25. septembra. Muzeum v mestečku Sachseln pri Luzerne-Švajčiarsko -múzeum brata Klausa /Mikuláša z Flue/ ŽIVOTOPISY SVATÝCH
sv. Mikuláš de Flüe
Nicolaus de Flue
21. marca, pripomienka
Postavení:
pustovník, mystik
Úmrtí:
1487
Atribúty:
diabol, tŕnistý ker, palicu, pustovník, ruženec, pohár
ŽIVOTOPIS Je rodený Švajčiar. Aktívne sa zúčastnil verejných záležitostí, bojoval v dvoch vojnách. Oženil sa, mal 10 detí av 50 rokoch sa stal pustovníkom. Zostal však vynikajúcim radcom, ktorý dokázal uzmieriť jednotlivcov i celé kantóny a zabrániť tak občianskej vojne. Vierohodnosť jeho života v spojení s Bohom potvrdzuje aj skutočnosť, že viac ako 19 rokov žil iba z Eucharistie.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
HLAVA RODINY, KAJÚCNIK A OBNOVITEĽ MIERU
Narodil sa 21. 3. 1417 vo Flüe pri Sachselne v regióne Obwalden (vo vtedajšej konfederácii ôsmich kantónov centrálneho Švajčiarska). U jeho otca Henricha Löwenbruggera (Leopontini) je uvádzaný taliansky pôvod. Bol váženým farmárom a mal funkciu v správe kantónu. Matka Emma Roberto (Ruobert) pochádzala z Wolfenschiessenu. Mikuláš (Nikolas) od detstva vynikal zbožnosťou av 16 rokoch mal na horskom útese Ranft mimoriadny mystický zážitok, ktorý v ňom zanechal túžbou po hlbšom duchovnom živote v samote. Hoci, snáď pre množstvo práce na farme, sa nenaučil nikdy čítať ani písať, bol čoskoro rešpektovaný pre svoje múdre rady. S otcom sa tiež aktívne zúčastnil miestnej politiky.
Vo veku 21 rokov sa v roku 1438 stal vojakom a zúčastnil sa na niekoľkých bitkách. Švajčiarsko sa v 15. storočí skladalo z mnohých kantónov, ktoré medzi sebou často bojovali. Po vojenských povinnostiach sa Mikuláš vrátil na farmu, ale neskôr, už ako ženatý, musel v roku 1460 ešte raz do vojny. Bolo to preto, že arcivojvoda Žigmund Rakúsky si robil nárok na švajčiarske územie a vyprovokoval tým odvetnú inváziu do kantónu Thurgau. Mikuláš velil asi 100 vojakom. Po dobytí Diessenhofenu Tyrolani utekali do neďalekého kláštora dominikánok Katharinentalu. Tu v kláštore mali byť podľa dohovoru zo Sempachu pred nepriateľskou paľbou v bezpečí. Napriek tomu sa tam strieľalo. Mikuláš sa preto vrhol ku krížu a modlil sa za všetkých, ktorí tam boli. So strážcami poriadku sa potom dohadoval o nezákonnosti konania a dosiahol to, že streľba ustala a všetci vo vnútri boli zachránení.
V životopise sa tu vraciame k Mikulášovmu civilnému životu, v ktorom pokračoval v úspešnej poľnohospodárskej činnosti aj v angažovanosti vo verejných záležitostiach. Zvolený bol tiež do rady obce a za sudcu.
Jeho rodičia mu v roku 1445 zrejme dohovorili sobáš a Mikuláš cítil povinnosť vypočuť. Ako 28-ročný sa oženil s Dorotou Wyss (či Wissling) pochádzajúcou zo Sachselnu. Obaja si potom rozumeli a mali spolu 10 detí: Jána, Rudolfa, Waltera, Henricha, Mikuláša, Dorotu, Markétu, Katarínu, Veroniku a jedno ďalšie dievčatko, ktoré ako bábätko zomrelo. Z ich synov bol Ján zvolený Landmannom (presidentom vládnej rady kantónu) v Unterwaldene a najmladší syn Mikuláš študoval na univerzite v Bazileji a potom vraj aj v Paríži a Padove. Stal sa kňazom a potom farárom v Sachselne.
Otcovi Mikulášovi sa stále viac vracali na myseľ mystické zážitky z útesu Ranft spoločne s narastajúcou túžbou po hlbšom spojení s Bohom niekde v samote. Cítil akoby volanie k službe Bohu iným, asketickým spôsobom života. Ako sudca viedol zmierne konanie a vynášal spravodlivé rozhodnutia. Po jednom takomto rozhodnutí proti veľmi mocnej rodine, ktorá sa v roku 1465 odvolala na iný súd, na ktorom potom proti skromnému sedliakovi neprávom zvíťazila, sa Mikuláš na protest stiahol z verejného života. Ľahšie sa potom nechal viesť Božím volaním, pričom k plnej odovzdanosti a ako uistenie o správnosti cesty žiadal tri zvláštne milosti. Prvým bol súhlas jeho manželky Doroty a jeho najstarších detí, aby bolo dobre postarané o rodinu a všetko, za čo cítil zodpovednosť. Na druhom mieste žiadal o to, aby bol ušetrený pokušenie vrátiť sa. Ako o tretiu potvrdzujúcu milosť poprosil, aby bol schopný žiť bez prijímania potravy. Prvé prianie mu bolo splnené, aj keď to pre jeho manželku bolo veľmi ťažké, veď sa im pred niekoľkými mesiacmi narodilo desiate dieťa. Susedov jeho rozhodnutie rozhorčilo. U Mikuláša išlo prakticky o rozhodnutí hovoriť Bohu na všetko áno a nechať sa ním viesť. Avšak aj to sa musel učiť.
Päťdesiatročný Mikuláš sa 16. 10. 1467, po tom, čo manželku ustanovil hlavou rodiny, obliekol do šedohnedej tuniky od nej, rozlúčil sa s najdrahšími a vydal sa na cestu bos s ružencom v ruke. Vyšiel smerom na Alsasko a asi chcel ku Štrasburgu, pretože tam bolo sídlo hnutia „Priateľov Božích“, založené v minulom storočí Jánom Taulerom a Henrichom Suso, medzi ktorými si ho kedysi priala vidieť jeho matka. Nebolo to ale správne rozhodnutie, ako pri ceste spoznal od jedného priateľa aj z Božieho presmerovania. Pôvodne si myslel, že sa musí od rodiny čo najviac vzdialiť, a prišiel preto do Lichstall. Pred prekročením hranice strávil noc u pohostinného farmára, ktorý mu vysvetlil, že Švajčiari tam mali povesť divokých vojakov a sú považovaní za nepriateľov. V noci mal ešte mystický zážitok, ktorý ho tiež nasmeroval k domovu, a preto sa vracal.
Na začiatku cesty späť, ktorá vraj trvala 13 dní, mal prudkú bolesť v črevách a obklopilo ho svetlo. Napriek tomu, že potom už nič nejedol, nedostal hlad a smäd ani neskôr. Keď prišiel k Obwaldenu vo svojom regióne, kde si chcel urobiť prístrešok z vetiev, prišli ho vraj príbuzní varovať, že je na rizikovom mieste. Zvolil si preto miesto na vlastnom pozemku v Ranfte, kde mal v 16 rokoch mystický zážitok. Tu na osamelom mieste nad úzkou roklinou si začal stavať pustovňu, ktorú mal z dosiek vďaka tomu, že mu miestni obyvatelia pomohli, a neskôr k nej pristavali aj kaplnku. Pod hlavu si doniesol kameň a spával len 2 až 3 hodiny denne. Ostatný čas prežíval v modlitbe. V nedeľu dochádzal do farského kostola, aby sa zúčastnil svätej omše, pred ktorou pristupoval k sviatosti zmierenia a potom aj k svätému prijímaniu, ktoré vtedy inak bolo praktizované iba štyrikrát do roka. S rozšírením povesti o ňom pribudlo aj pochybností a kostnícky biskup vyslal svojho pomocníka a vikára Tomáša Weldnera už 27. 4. 1468 na preverenie otázky stravy Mikuláša. Pustovník mal odpovedať na otázku, čo je najdôležitejšou cnosťou, a keď menoval poslušnosť, bolo mu prikázané, aby z poslušnosti zjedol donesené jedlo. Mikuláš príkaz vyplnil a po chvíli sa začal zvíjať v bolestiach. Tým došlo k presvedčeniu biskupa aj ďalších osôb. Farári Mikuláš vyznal, že Ježiš vo sviatosti oltárnej je jeho pokrmom, nápojom, zdravím a liekom. Mikuláš príkaz vyplnil a po chvíli sa začal zvíjať v bolestiach. Tým došlo k presvedčeniu biskupa aj ďalších osôb. Farári Mikuláš vyznal, že Ježiš vo sviatosti oltárnej je jeho pokrmom, nápojom, zdravím a liekom. Mikuláš príkaz vyplnil a po chvíli sa začal zvíjať v bolestiach. Tým došlo k presvedčeniu biskupa aj ďalších osôb. Farári Mikuláš vyznal, že Ježiš vo sviatosti oltárnej je jeho pokrmom, nápojom, zdravím a liekom.
Návštevníkov prijímal v popoludňajších hodinách. Vítal ich svieži s úsmevom a so zvláštnou empatiou k ich potrebám. V podstate išlo o prijímanie modlitieb za nich, rozdávanie nielen útechy, ale aj slovnej pomoci. Hostí napĺňal izbou, pomáhal likvidovať spory a obnovovať manželstvo. Poukazoval na to, že milosrdenstvo má väčšiu cenu ako spravodlivosť. Medzi jeho charizmu patrilo aj predvídanie ohrozenia viery. Mimo ciest na bohoslužby vraj opustil pustovňu iba trikrát, vždy keď to bolo potrebné k dobru svojej krajiny. Napríklad keď sa v roku 1481 schyľovalo k občianskej vojne medzi 8 členskými štátmi Švajčiarskej konfederácie, postaral sa o zmierenie švajčiarskych kantónov v Stanse a za svoj prínos pre Stansov snem je dodnes pripomínaný ako „Otec vlasti“. Keď v ďalšom roku bol riešený spor medzi Kostnicou a konfederáciou ohľadom práva v Thurgau, opäť dokázal obnoviť mier.
K jeho osobnej modlitbe vedľa svätého ruženca patrili slová jeho stálej prosby: „Môj Bože, vezmi odo mňa všetko, čo mi prekáža prísť k Tebe, čo by ma mohlo od teba odvrátiť. Daj mi všetko, čo ma k Tebe vedie. Odním moje ja a ma daj sebe!"
V poslednom mesiaci svojho života bol nájdený úplne vyčerpaný kajúcim životom v pokání a zmožený utrpením, ktoré obetoval za druhých. Pustevňu napriek tomu odmietol opustiť. V posledných ôsmich dňoch veľmi trpel, prijal viatikum (sviatosti na cestu do večnosti) a potom pokojne zomrel vo svojej pustovni obklopený vlastnou rodinou v deň 70. narodenín. Pochovaný bol v Sachselne.
Blahorečený bol 1. 2. 1649 pápežom Inocentom X. formou potvrdenia kultu a kanonizovaný 15. 5. 1947 pápežom Piom XII.
HLAVA RODINY, KAJÚCNIK A OBNOVITEĽ MIERU
PREDSAVZATIE, MODLITBA Zhodnotím svoju úctu k Eucharistii a podľa možnosti zájdem adorovať k svätostánku.
Bože, Ty jediný si svätý, Ty jediný si prameň všetkého dobra; pomáhaj nám na príhovor svätého Mikuláša de Flüe, nech svoj život usporiadame podľa Tvojej vôle, aby sme sa nepripravili o účasť na Tvojej sláve. Prosíme o to skrze Tvojho Syna, Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Svatý Mikuláš z Flüe, známy pod menom brat Klaus byl švajčiarský pustovník. Je patrón Švajčiarska.
Dátum a miesto narodenia: 21. marca 1417, Unterwalden
Strhujúci román o živote sv. Mikuláša z Flüe podáva obraz človeka, ktorého povolanie je jedinečné. Mohlo sa však naplno rozvinúť vďaka jeho obetavej žene Dorotei, ktorá dokonale rešpektovala svojho muža a bola presvedčená, že cez neho sa aj jej prihovára Boh a zjavuje jej svoju vôľu. Svätý Ján Pavol II. pri návšteve farského kostola v mestečku Sachseln, kde je Mikuláš pochovaný, vyzdvihol osobnosť Dorotey. Povedal, že jej svätosť nebola o nič menšia ako svätosť jej muža.
Údolie Ranft
Iba človek, ktorý žije v ustavičnom ovzduší konverzie a hľadania Božej vôle, môže vyvolať taký obdiv a úctu ako svätý Mikuláš z Flüe (1417 – 1487). Milujúci manžel a starostlivý otec desiatich detí cíti volanie zanechať manželku i deti a úplne sa oddať Bohu v pustovníckom spôsobe života. Boží muž, vyhľadávaný pre svoju múdrosť a svätosť, sa stáva radcom chudobných i bohatých, výraznou mierou zabraňuje občianskej vojne vo svojej vlasti a prispieva k vzniku Švajčiarskej konfederácie. Je jednou z najznámejších a najvýznamnejších postáv Švajčiarska, ktorú si dodnes uctievajú ako „otca vlasti“ a obracajú sa na ňu familiárne ako na brata Klausa.
Ukážka: z knihy
V dome rodiny Flüe Dorotea chystala vlnené pančuchy. Kľačala pred truhlicou, keď vstúpil Mikuláš. Chvíľu sa na ňu díval, obdivujúc, s akou starostlivosťou ukladá a triedi veci pre každého. Keď kontrolovala manželove pančuchy, objavila na nich dieru. „Ešte toto treba zaštopkať,“ vraví a kladie ich vedľa seba na podlahu. Mikuláš jej však nežne vraví: „Nie, Dorotea, nemusíš pre mňa nič pripravovať. Myslím, že nadišla chvíľa môjho odchodu.“ Zložila, čo držala, a zdvihla hlavu. Takto kľačiac vyzerala tak žalostne, až sa Mikuláša zmocnil súcit. „Je to nevyhnutné, Dorotea. Ty vieš, že moja láska ti zostáva.“ Dorotea namáhavo vstala. Chvíľku myslela, že odpadne, ale vzchopila sa. Môže vari prejaviť svoj vlastný zármutok, keď jeho utrpenie je tisíckrát krutejšie? „Kedy odídeš, Mikuláš?“ Odpovedal: „Zajtra je deň svätého Gála, ktorý sa vždy tešil veľkej úcte u Švajčiarov. Vidí sa mi, že mám odísť zajtra. Všetko je usporiadané. Máte všetko, čo potrebujete, zima vás neprekvapí a ja vám nebudem chýbať.“ „Ty mi vždy budeš chýbať, Mikuláš,“ zavzlykala Dorotea. Díval sa na ňu, vzal jej jemné ruky do svojich mocných a povedal: „Viem to, moja drahá priateľka. Ty si však vyplnila moju žiadosť. Pre mňa i pre teba to bude obeť celého života.“ Zložil tvár do Doroteiných dlaní a z očí mu vytryskli horúce slzy. Počula divoký tlkot jeho srdca. Bože môj, čo to za rozluka – spontánna, slobodná, a predsa taká príšerne bolestná! On sám o tom naisto nerozhodoval: vyššia moc ho vytrhla z jeho rodiny. Keď Mikuláš znova zdvihol hlavu, nesmierny bôľ sa zračil v jeho očiach. V Doroteinom srdci sa zobudil materinský súcit s veľkou skľúčenosťou a začala nežne hladiť manželove vlasy. Keď plače Mikuláš, mocný muž, bojovník, drsný sedliak, potrebuje nehu. Jej prinesie budúcnosť dostatok času na oplakávanie tohto odlúčenia. Nemá mu vari, kým je ešte tu, poskytnúť posledné svedectvo, ktoré láska diktuje srdcu manželky: byť silnou a statočnou v týchto hodinách mučeníctva? „Mikuláš, odvahu! Ten, ktorý ťa volá, ten ťa podrží. Ja mám deti a tiež istotu, že sa znovu stretneme v nebi. Vôbec to nebude dlho trvať: život je taký krátky!“ Mikuláš sa pomaly posadil na truhlu. Jeho tvár bola premenená. V jeho pohľade žiaril oheň, ktorý Dorotea nikdy nevidela. „Konečne! Stalo sa! Vďaka ti, Dorotea! Sám Boh chcel, aby si sa stala mojou ženou. Ktorá manželka by bola schopná tak ako ty podržať ma a nakoniec prijať tento odchod pre spásu mojej duše?! Dorotea, ako ti len ďakujem!“ Sčervenela, zmätená a súčasne šťastná, že Mikuláš k nej cíti takú lásku a vďačnosť v tejto vrcholnej chvíli. Potom medzi nimi zasa zavládlo hlboké ticho. Zo starej truhlice vystúpila vôňa levandule a tymianu. Dorotea pozbierala po zemi veci, čo ostali. Mikuláš tiež vstal a pohľadom prešiel po izbe. „Hľadáš niečo?“ opýtala sa. „Nie, chcem sa len ešte raz nasýtiť pohľadom na náš drahý domov. Chcem si navždy zachovať spomienku na dom, ktorý som postavil, aby poskytol prístrešie nášmu šťastiu.“ Mikuláš (Niklaus) z Flüe, pustovník
* 1417 Flüeli pri Sachseln, Obwalden, Švajčiarsko † 21. marec 1487 Ranftschlucht, dnes St. Niklausen pri Sachseln, Obwalden, Švajčiarsko
Patrón Švajčiarska
Atribúty: odev pustovníka, palica, ruženec
Sv. Mikuláš z Flüe, oltárny obraz z r. 1492, múzeum Brata Klausa v Sachselne
Sv. Mikuláš sa narodil pri meste Sachseln v kantóne Obwalden, v dnešnom Švajčiarsku. Svoje meno má podľa rieky Flüe, ktorá tečie blízko jeho rodiska. Pochádzal z roľníckej rodiny. Od malička mal záľubu v samote a modlitbe v tichu. Okolo roku 1440 ho povolali do vojny proti Zürichu. Namiesto boja sa radšej schovával v kríkoch a modlil sa. Po vojne sa oženil s Dorotou Wyss a spolu mali desať detí. V roku 1459 sa stal radným v kantóne Obwalden a zároveň starostom dediny, kde žil. Všetci si ho vážili, bol známy ako spravodlivý a múdry človek. Odmietol politickú kariéru, ktorú mu núkali. V roku 1460 ho znovu povolali do vojny proti Thurgau. Počas tých rokov však stále v sebe nosil túžbu po tichu a samote.
Keď sa prvý krát zdôveril manželke o svojej túžbe stať sa pustovníkom, zdesene to odmietla. V roku 1467 s jej súhlasom sa Mikuláš vzdal všetkých funkcií, ktoré mal, opustil svoju rodinu a odišiel ako pustovník do samoty. Jeho najmladšie dieťa malo vtedy jeden rok. Zo strachu, že ho jeho známi nepochopia, chcel ísť najprv do Bazileja a pripojiť sa ku komunite bratov, ktorá tam vtedy jestvovala. Cestou vo Waldenburgu však dostal mystickú víziu, na základe ktorej sa vrátil a začal hľadať miesto, ktoré mal v mysli už od svojho detstva. Pri hľadaní sa dostal ďaleko od svojho domova do Alpe Christerli pri Melchtali, ale neskôr hľadal ďalej. Svoje miesto našiel paradoxne neďaleko domova – v Ranftschluchte, kde žil jednoduchý život modlitby a pokánia. Spával na doske a pod hlavou mával kameň ako vankúš. 19 rokov žil bez jedla. Prijímal len Eucharistiu, čo bolo preverené aj miestnym biskupom.
Kaplnka na mieste pustovne sv. Mikuláša
Mnohí ľudia za ním prichádzali, aby ho žiadali o radu. Navštevovali ho aj politici a predstavitelia občianskeho života. Na zhromaždení v Stans v roku 1481 bol sprostredkovateľom mieru. Zabránil tak krvavej občianskej vojne medzi švajčiarskymi kantónmi.
Mnohí pozorovali jeho život zo zvedavosti a podozrievali ho z rôznych vecí. Svedectvo jeho života a ovocie jeho konania ich však nakoniec presvedčilo o Mikulášovom dobrom úmysle. Zomrel 21. marca 1487. Pochovaný je vo farskom kostole v Sachseln. Na mieste jeho pustovne stojí teraz kaplnka. Hrob i kaplnka patria k najnavštevovanejším pútnym miestam vo Švajčiarsku.
Mikuláš bol jedným z posledných veľkých mystikov stredoveku. V centre jeho meditácií je utrpenie Ježiša Krista, Eucharistia a tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Za blahoslaveného bol vyhlásený 8. marca 1669, za svätého 15. mája 1947.
Mestečko Sachselm Sachseln je obec ve švýcarském kantonu Obwalden. Leží přibližně 3 kilometry jižně od hlavního města kantonu, Sarnenu, v nadmořské výšce 483 metrů. Žije zde přes 5 000 obyvatel.
