Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 222.
18. júl 1945
1 Pahorky za Jabniou smerom od západu na východ sú čoraz vyššie a za nimi vidno ešte vyššie kopce. V diaľke sa v poslednom svetle večera vynímajú zelené a fialové vrcholy judejských hôr.
Deň sa skončil rýchlo, ako to býva v južných oblastiach. V červeni zapadajúceho slnka sa na oblohe za necelú hodinu zatrblietali prvé hviezdy. No zdá sa takmer nemožné, že slnečná žiara zhasla tak rýchlo, že jej krvavá červeň na nebi sa prikryla stále hustejším závojom krvavého ametystu, aby sa potom postupne zmenila na ružovú farbu slezu prechádzajúcu do bledšej a priesvitnejšej fialovej. Potom sa vytvára akási neskutočná obloha, nie modrá, ale bledozelená, a tá sa neskôr zatiahne zelenosivou farbou nového ovsa, čo je akoby prelúdium k indigovej farbe, ktorá bude vládnuť v noci, povyšívaná diamantmi ako na kráľovskom plášti.
Už sa usmievajú prvé hviezdy na východe spolu s rožkom mesiaca v jeho prvej štvrti. Zem sa premieňa čoraz viac na raj vo svetle hviezd a v mĺkvom tichu ľudí. Teraz spievajú veci, ktoré nehrešia - sláviky, vody zurčiace sťa harfa, šelestiace lístie stromov, cvrlikajúce cvrčky, ropuchy poskakujúce ako trilky hoboja a spievajúce pre rosu. Možno spievajú aj hviezdy tam hore... Tie, ktoré sú bližšie k anjelom než my. Oheň horúčavy postupne dohasína v nočnom vzduchu, zvlhčenom rosou, takou príjemnou pre rastliny, ľudí i zvieratá!
2 Ježiš čakal na úpätí pahorku na apoštolov prichádzajúcich z Jabnie, kam po nich zašiel Ján, a teraz potichučky hovorí s Iškariotským, odovzdáva mu vrecká s mincami a dáva mu pokyny, ako ich má rozdeliť. Za Ježišom v tichu stojí Ján a drží capa. Opodiaľ stoja Horlivec s Bartolomejom a rozprávajú sa o Jabnii, kde si šikovne počínali Ondrej a Filip. A za nimi v skupine sa všetci ostatní hlučne rozprávajú, akoby hodnotili všetky dobrodružstvá vo filištínskom kraji a viditeľne prejavujú radosť, že sa čoskoro vrátia na Turíce do Judey.
„Ale ozaj tam pôjdeme hneď?" pýta sa Filip, veľmi unavený z chôdze po rozhorúčenom piesku.
„Tak povedal Učiteľ. Veď si to počul," odpovie mu Jakub Alfejov.
„Môj brat to určite vie. Ale vyzerá zasnený. Je tajomstvo, čo robili týchto päť dní," povie Jakub Zebedejov.
„Veruže. Umieram od nedočkavosti dozvedieť sa to. Aspoň toto ako odmenu za tú... očistu v Jabnii. Dávať si päť dní pozor na každé slovo, pohľad či krok, aby sme sa nedostali do ťažkostí," vraví Peter.
„Podarilo sa nám to však. Začíname to už vedieť robiť," povie spokojne Matúš.
„Naozaj... triasol som sa zo dva alebo tri razy. Ó, ten požehnaný chlapec Judáš Šimonov! Vari sa nikdy nenaučí ovládať sa?" povie Filip.
„Keď bude starý. A predsa, keď sa to tak vezme, robí to s dobrým úmyslom. Počul si? Aj Učiteľ to povedal. Robí to z horlivosti.. .," ospravedlňuje ho Ondrej.
„Choď kamsi! Učiteľ to tak povedal preto, lebo je dobrota a múdrosť. Ale neverím, že s ním súhlasí," vraví Peter.
„On neklame," namietne Tadeáš.
„To nie je klamanie. Ale vie vložiť do odpovedí všetku múdrosť, ktorú my tam vložiť nevieme, a povie pravdu tak, že pritom nikomu nezraní srdce, nevyvolá odpor ani výčitky. Ach! On je on!" vzdychne Peter.
3 Kráčajú mlčky v stále jasnejšom svite mesiaca. Potom Peter povie Jakubovi Zebedejovmu: „Skús zavolať Jána. Neviem, prečo sa nám vyhýba."
„Ja ti to hneď poviem. Lebo vie, že by sme ho trápili, aby sme to z neho vytiahli," odpovie Tomáš.
„Ba veru! A je s dvoma najrozvážnejšími a najmúdrejšími," potvrdí Filip.
„A predsa, aj tak to skús, Jakub. Buď taký dobrý," nalieha Peter.
A zhovievavý Jakub trikrát zavolá Jána, ktorý nepočuje alebo sa tvári, že nepočuje. Zato sa obráti Bartolomej, ktorému Jakub vraví: „Povedz môjmu bratovi, aby sem prišiel," a potom Petrovi: „Ale nemyslím si, že sa to dozvieme."
Ján príde poslušne a hneď, a spýta sa: „Čo chcete?«
„Chceme vedieť, či pôjdeme odtiaľto priamo do Judey," odpovie jeho brat.
„Tak povedal Učiteľ. Takmer sa rozhodol nevrátiť sa späť z Akaronu a chcel poslať mňa, aby som išiel po vás. Ale potom predsa prišiel až po tieto posledné svahy... Lebo do Judey sa dá ísť aj tadiaľto."
„Cez Modein?"
„Cez Modein."
„Je to nebezpečná cesta. Lúpežníci tam čakajú na karavány a prepadávajú ich," namietne Tomáš.
„Ó... s ním... ! Jemu nič neodolá!" Ján pozdvihne k nebu svoju tvár, unesenú akousi peknou spomienkou, a usmeje sa.
Všetci ho pozorujú a Peter povie: „Povedz, vidíš nejakú blaženú príhodu na hviezdnatom nebi, že máš taký výraz?"
„Ja? Nie...”
„Ale choď! To vidia aj skaly, že si ďaleko od sveta. Povedz, čo sa ti stalo v Akarone?"
„Ale nič, Šimon. Ubezpečujem ťa o tom. Nebol by som blažený, keby sa prihodilo čosi nepríjemné."
„Nie nepríjemné. Naopak...! Tak do toho! Hovor!“
„Ale nemám viac čo povedať, než povedal on. Boli dobrí ako bytosti prekvapené zázrakmi. To je všetko. Presne ako povedal on."
4 „Nie." Peter potrasie hlavou. „Nie. Nevieš klamať. Si čistý ako pramenistá voda. Nie. Meníš farbu. Poznám ťa od útleho detstva. Ty nikdy nebudeš vedieť klamať. Pre neschopnosť tvojho srdca, myslenia, jazyka a napokon pre neschopnosť pleti, ktorá mení farbu. Preto ťa mám a mal som ťa vždy veľmi rád. Len poď sem, k svojmu starému Šimonovi Jonášovmu, tvojmu priateľovi. Spomínaš si, keď si bol ešte chlapček a ja už muž? Ako som sa s tebou maznal? Chcel si príbehy a loďky z korku, ,ktoré nikdy nestroskotajú,' vravel si a ktoré potrebuješ, aby si mohol odísť ďaleko. . . Aj teraz odchádzaš ďaleko a nechávaš na brehu úbohého Šimona. A tvoja loďka nikdy nestroskotá. Ak sa bude plaviť naplnená kvetmi ako tie lodičky, ktoré si púšťal na rieke ako chlapec v Betsaide a chcel si, aby ich rieka zaniesla na jazero a aby sa ony plavili a plavili. Pamätáš si na to? Mám ťa rád, Ján. Všetci ťa máme radi. Si naša plachta. Si naša loďka, ktorá nestroskotá. Priveď nás na svoju stopu. Prečo nám nepovieš o tom zázraku v Akarone?"
Peter držal jednu ruku ovinutú okolo Jánovho pásu, ktorý sa usiluje vyhnúť otázke slovami: „A ty, ktorý si vodca, prečo nerozprávaš k zástupom tou presvedčivou silou, čo používaš na mňa? Zástupy potrebujú byť presvedčené, nie ja."
„Lebo pri tebe sa cítim dobre. Teba mám rád. Ich nepoznám," ospravedlňuje sa Peter.
„A nemiluješ ich, to je tvoja chyba. Miluj ich, aj keď ich nepoznáš. Povedz sebe samému: ,Patria nášmu Otcovi.' Uvidíš, že sa ti bude zdať, že ich poznáš a budeš ich mať rád. Viď v nich mnohých Jánov....“
„Dobre sa to povie! Ako keby sa jedovaté hady alebo dikobrazy mohli zamieňať s tebou, večný chlapče."
„Ó, nie. Som ako všetci."
„Nie, brat môj. Nie ako všetci. My, azda okrem Bartolomeja, Ondreja a Horlivca, by sme už povedali aj rastlinám to, čo sa nám prihodilo a čo nás robí blaženými. Ty mlčíš. Ale mne, svojmu staršiemu bratovi, to musíš povedať. Som ti ako otec," povie Jakub Zebedejov.
„Otcom je Boh, bratom je Ježiš a matkou je Mária.. ."
„A tak krv pre teba už nie je nič?" zakričí znepokojene Jakub.
„Neznepokojuj sa. Ja dobrorečím krvi i lonu, ktoré ma utvorili otcovi i matke. A dobrorečím tebe, bratovi rovnakému, pokiaľ ide o krv. Rodičom, lebo ma splodili a vychovali, aby mi dovolili nasledovať Učiteľa, a tebe, lebo ho nasleduješ. Matku, odkedy je učeníčkou, milujem dvojakým spôsobom — ako syn telom i krvou, ako jej spoluučeník duchom. Ó, aká je to radosť, že sme spojení v láske k nemu!"
5 Keď Ježiš počul znepokojený Jakubov hlas, vrátil sa späť. Posledné slová mu objasnili situáciu. „Nechajte Jána na pokoji. Zbytočne ho trápite. V mnohých veciach sa podobá mojej matke. A nebude hovoriť."
„Povedz to teda ty, Učiteľ," prosia všetci.
„Nuž tak dobre. Vzal som so sebou Jána, lebo je najsúcejší pre to, čo som chcel urobiť. Mne bol na pomoci a on sa zdokonalil. Tak už to viete."
Peter, Jánov brat Jakub, Tomáš a Iškariotský na seba pozerajú s trocha vykrútenými ústami. Sú sklamaní. A Judáš Iškariotský sa neobmedzí len na to, že je sklamaný, on to i povie: „Načo zdokonaľovať jeho, keď je už najlepší?"
Ježiš mu odpovie: „Ty si povedal toto: ,Každý má svoj spôsob a používa ho.' Ja mám svoj. Ján má svoj, veľmi podobný môjmu. Môj sa nemôže zdokonaliť, jeho áno. A chcem, aby sa to stalo, lebo je dobré, že je to tak. A preto som ho vzal. Lebo som potreboval niekoho, kto by mal takýto spôsob a takého ducha. Preto. A preto nemajte zlú náladu a nebuďte zvedaví. Pôjdeme do Modeinu. Noc je pokojná, chladná a jasná. Pôjdeme, kým nezapadne mesiac, a potom budeme spať až do svitania. Vezmem so sebou Júdu i Judáša, aby si uctili hroby Machabejcov,
* Pozri 1 Mach 2, 70; 9, 19; 13, 23-30.*
ktorých slávne meno nosia."
„My pôjdeme sami s tebou!" povie šťastný Iškariotský.
„Nie. So všetkými. Ale návšteva hrobu Machabejcov je kvôli vám. Aby ste ich vedeli nadprirodzeným spôsobom napodobňovať a priviedli bitky a víťazstvá na úplne duchovné pole."