Geneza sionismu Karel Halbich 8. február 1978

Už krátko po “Víťaznom novembri,, 1989 začali v Čechách a na Morave opäť fungovať lóže slobodných murárov, dovtedy zakázané. Od mája 1991 obnovili svoju činnosť aj slobodomurári v Bratislave. Po prečítaní Halbichovej knižky túto skutočnosť vnímavý čitateľ isto pochopí ako posledné memento. Len aby už nebolo neskoro...
Vydavateľ

Táto práca je prehľadným súhrnom skutočností, založeným na dôkladnom štúdiu “Protokolov

siónskych mudrcov", ktoré odhaľujú židovský rasizmus v jeho obludnej snahe všetkými

prostriedkami dosiahnuť vládu Židov nad celým svetom tak, aby im všetky nežidovské (podľa

židov “gojimské”) národy otrocky slúžili.

Pre tieto svoje ciele uskutočnili sionisti už všetky potrebné prípravy a vo všetkých smeroch, a

to predovšetkým za posledných 100 rokov. Dnes už majú pevne vo svojich rukách svetové

financie, svetové tlačové agentúry a tlač, svetovú politiku, ekonómiu, burzy, kultúru aj cirkev

a prostredníctvom svojich židomurárskych expertov aj labilitu jednotlivých vlád, podľa potreby

svojich plánov.

Toľko k obsahu na úvod.

8. február 1978

Autor

ČASŤ PRVÁ

Doba prípravná

I. Dvaja odvekí nepriatelia: Judaizmus a kresťanstvo

1. Vyvolený národ

Okolo roku 1230 pr. Kr. udrela veľká hodina izraelského národa: stal sa národom vyvoleným.

Okolo roku 1875 pr. Kŕ. prišiel Abrahám z Mezopotámie do dnešnej Palestíny. Jeho potomstvo

vyspelo, v priebehu 430 rokov trvajúceho pobytu v Egypte, v národ, nazvaný izraelský, po

Abrahámovom vnukovi Jakubovi - Izraelovi. V uvedenom roku 1230 vyviedol Mojžiš tento

národ z Egypta a na hore Sinaj prijal od Boha túto radostnú zvesť: “Ak budete ochotne

nasledovať môj hlas a dbať na moje zmluvné ustanovenia, budete mojím zvláštnym

majetkom medzi všetkými národmi, pretože celá zem je moja. Budete mojím kráľovstvom

kňazov a svätým ľudom." (Ex. 19,1-6).

Avšak izraelský národ v 13. st. pr. Kŕ. tvorili primitívni kočovníci. Aby Mojžiš zabránil miešaniu

náboženských mravov a právd, ktoré Jahve skrze neho zjavil vyvolenému národu, s

náboženskými bludmi pohanov, ktorí ho obklopovali, uložil mu 613 ľahko pochopiteľných

telesných predpisov s tým, že ich dodržiavaním, hoci aj formálnym, preukáže svoju

príslušnosť k vyvolenému národu. Tieto predpisy sú obsiahnuté v 5. Mojžišových knihách,

ktorým Izraelít! hovoria Thora, t. j. Učenie. V 26. kapitole štvrtej knihy a v 28. kapitole piatej

knihy sú obsiahnuté materiálne požehnania a kliatby, ktoré na seba privolávajú tí, ktorí budú

dodržiavať alebo porušovať spomínané predpisy. Pozastavíme sa nad 15. veršom 28. kapitoly

piatej knihy:

“Ale stane sa, že by si nepočúval na hlas Jahveho, svojho Boha, tým, že nebudeš zachovávať

a činiť všetkého prikázania a všetkého ustanovenia, ktoré ti ja prikazujem dnes, prijdú na

teba všetky tieto kliatby a dostihnú ťa." A tieto kliatby sú strašné. Dá sa teda povedať:

Nemožno vôbec pochybovať o tom, že izraelský národ je národom, ktorý Boh vyvolil na to,

aby vykonával funkciu jeho kňazov. Ale táto vyvolenosť je viazaná na podmienku, že bude

počúvať hlas Jahveho, svojho Boha.

2. Proroci vidia príčinu pádu vyvoleného národa v jeho materialistickej koncepcii Thory

Proroci sú svätí muži, ktorí, čerpajúc z bezprostrednej Božej skúsenosti, dobre rozumejú

minulosti, súdia prítomnosť a odhaľujú budúcnosť. Pripomínajú ľuďom, čo od nich Boh žiada a

nabádajú ich k viere a poslušnosti. Izraelský národ má týchto “veľkých" prorokov:

Izaiáša, ktorý žil v južnom júdskom kráľovstve a vo svojom ranom veku prežil odchod

desiatich severných izraelských kmeňov do asýrskeho zajatia (722 pr. Kr.): podľa povesti ho

júdsky kráľ dal rozrezať pílou. Jeremiáša, ktorý bolestne prežíval odvedenie kmeňa Juda

(zmiešaného s kmeňom Simeon) do babylon ského zajatia (586 pr. Kŕ), načo odišiel do

Egypta, kde bol ukameňovaný. Už v mladosti sa k nemu pripojil prorok Baruch a s dojemnou

vernosťou a udivujúcou statočnosťou ho sprevádzal po celý život. Babylonské zajatie znášali

so svojimi priateľmi aj proroci Ezechiel a Daniel.

Od sinajského zjavenia uplynulo asi 700 rokov. Izraelský národ vyspel natoľko, aby mohol

pochopiť, že predmetom Božieho zjavenia nemôžu byť veci svetské, ale duchovné. A túto

pravdu mu prišli zvestovať práve proroci. Vypočujme si Izaiášovo volanie:

“Načo že mi to množstvo vašich obetí? Nasýtil som sa zápalných obetí baranov i tuku

vykŕmeného dobytka, a krvi juncov, oviec a kôz, nie som žiadostivý... Nedonášajte viacej

obilných darov klamných, kadivo mi je ohavnosťou, čo do novomesiaca, soboty a zvolávania

zhromaždenia, nemôžem zniesť neprávosti ani sviatočného davu bezbožného. Vaše

novomesiace a vaše výroči-té slávnosti nenávidí moja duša, stali sa mi bremenom, ustal som

od nesenia. Preto, keď rozprestierate svoje ruky, zakrývam svoje oči pred vami, ba i keď

množíte modlitbu, nečujem, vaše ruky sú plné krvi. Umyte sa, očistite sa, odstráňte zlobu

svojich skutkov spred mojich očí, prestaňte zle robiť! Učte sa dobre činiť, hľadajte súd,

dopomáhajte utláčanému k právu, súďte právo siroty, zastaňte sa práva vdovy". (Iz. 1,11-17).

3. Babylónske zajatie podnietilo vznik židovského kozmopolitizmu a judaizmu

Jedným zo základných rysov židovských dejín je skutočnosť, že sa neodohrávali na určitom

území, v určitej vlasti. Patriarchovia mezopotámskej krvi sídlili v Palestíne od príchodu

Abraháma okolo roku 1875 pr. Kŕ. až do Jakubovho odchodu do Egypta okolo roku 1660 pr.

Kŕ., teda viac ako 200 rokov. Potom nasleduje pobyt v Egypte, trvajúci 430 rokov. Po dobytí

Palestíny tu zostalo desať severných kmeňov asi ten 500 rokov, južný kmeň júdsky len asi

600 rokov, načo boli všetci odvezení do Mezopotámie.

Hlavné mesto ich novej vlasti, Babylon, bolo svojimi dvomi miliónmi obyvateľov najväčším

mestom vtedajšieho sveta. Boto sídlom nielen znamenitých učencov, ale aj znamenitých

obchodníkov, bankárov a dopravcov. Izraelskí deportovanej sa stali ich neobyčajne

učenlivými žiakmi. Bolo s určitosťou zistené, že to boli všetko účastníci babylonskej

deportácie, teda príslušníci kmeňa Juda, zatiaľ čo sa dodnes nepodarilo uspokojivo

zodpovedať otázku, čo sa stalo s desiatimi kmeňmi, odvedenými do asýrskeho zajatia.

Vyskytli sa najdivokejšie dohady. Za ich potomkov boli prehlásené najrôznejšie národy,

medzi inými napr. aj Tatári a Indiáni.

Jedinými reprezentantmi Izraelovho potomstva ostali teda príslušníci kmeňa Juda a preto od

babylonského zajatia hovoríme o židovskom národe. Ak zmyslom pobytu Abrahámových

potomkov v Egypte bol vznik národa izraelského, potom zmyslom pobytu v Babylone bol vznik

kosmopolitného národa židovského. V obidvoch prípadoch sa tieto veľké premeny udiali

mimo územia Zasľúbenej zeme.

Totiž keď v roku 539 pr. Kŕ. perzský kráľ Kýros dobyl Babylon a dovolil Židom vrátil sa do

Palestíny, nevrátili sa všetci: veľká časť ostala so svojimi podnikmi v Babylone a odtiaľ sa

potom rozptýlili po celej perzskej ríši. Palestína, ktorá bola tiež časťou tejto ríše, bola

rozdelená na dve časti - samarskú a júdsku. V júdskej časti bolo zavedené dvoje právo:

perzské a Thora, ktorá sa tak stala štátnym zákonom.

Už od samého začiatku bola Thora zákonníkom nielen náboženským, ale i občianskym a

trestným. Ale jej ustanovenia, pôvodne koncipované len pre primitívnych izraelských

kočovníkov, nemohli pokryť všetky neustále sa prehlbujúce spoločenské vzťahy. Preto už

počas babylonského zajatia sa okrem Thory, t. j. zákona písaného, začína tvoriť ešte tzv.

Masora, t. j. zbierka ústnych výkladov a doplnkov Thory. Súčasne vzniká inštitúcia

zákonníkov (hebrejský soferín), znalcov písaného aj nepísaného zákona, Thory aj Masory.

V Babylone malo svoj počiatok ešte jedno ideologické hnutie. Proroci dobre vedeli, že

babylonským zajatím dejiny židovského národa nekončia, ale začínajú. Izaiáš hovorí: “A

stane sa v ten deň, že Pán po druhé priloží svoju ruku, aby si dobyl ostatok svojho rudu, ktorý

ponechaný súc pozostane... A pozdvihne prápor národom a zoberie zahnaných Izraelských a

rozptýlené Júdoye zhromaždí od štyroch strán zeme." (11, 11-12). Podobne hovorí Jeremiáš

(kap. 30-31) i Ezechiel (37, 22). Jeremiáš ďalej hovorí:

“V ten deň budú nazývať Jeruzalem trónom Jahvovým, a zhromaždia sa k nemu, k

Jeruzalemu, všetky národy, k menu Jahveho do Jeruzalema, a nebudú viacej chodiť

zaumienení m svojho zlého srdca." (Jer. 3,17).

O budúcom židovskom kráľovi prorok Zachariáš hovorí: “Plesaj veľmi, dcéro Siona, pokrikuj

radostne, dcéro Jeruzalema! Hra, tvoj kráť príde k tebe, spravodlivý je a plný spasenia,

chudobný a jazdiaci na oslovi, na osratí... a bude hovoriť pokoj národom. A jeho panstvo bude

od mora až k moru a od rieky až do končín zeme." (9,9-10.).

Pod vplyvom podobných proroctiev sa u Židov začína kryštalizovať predstava bohatierskeho

židovského kráľa, ktorý vymaní zasľúbenú zem z perzskej nadvlády, obnoví Dávidovo

kráľovstvo a postupne si začne podmaňovať ostatné národy sveta.

Ideologické hnutie, ktoré prostredníctvom tajného ústneho umenia vysvetľuje starozákonnú

vyvolenosť židovského národa ako rasovú nadradenosť nad všetkými národmi sveta a ako

povolanosť vládnuť nad týmito národmi, nazývame judaizmus.

Musíme si uvedomiť, že nie všetci Židia boli či sú judaisti. Medzi príslušníkmi židovského

národa je veľa vyznavačov čistého učenia Mojžiša a prorokov, ba aj mnoho nasledovníkov

Ježiša Krista. Preto je nutné presne rozlišovať medzi Židmi a judaistami, tak ako robíme

rozdiely medzi Nemcami a nacistami.

4. Pod tlakom helenizmu a rímskej okupácie sa judaizmus zradikalizoval

Palestína bola pod vládou Peržanov až do roku 331 pr. Kr., kedy Alexander Veľký dobyl

Perzskú ríšu. Tento dobyvateľ zomrel už v roku 323 pr. Kr. vo veku 33 rokov, ale jeho zásah

do svetových dejín bol obrovský. Helenistická kultúra zaplavila celý svet, gréčtina sa stala

rečou všetkých vzdelaných ľudí a Alexandria ich metropolou. Sedemdesiat prekladateľov vraj

za sedemdesiat dní preložilo na ostrove Fáros Thoru do gréčtiny a odvtedy sa tomuto

prekladu hovorí Septuaginta (latinsky Sedemdesiat). Do konca druhého storočia pr. Kŕ. bol

preklad doplnený všetkými ostatnými knihami Starého zákona.

Sprístupnenie Starého zákona neobrezaným vyvolalo medzi judaistami vlnu zdesenia. Vo

svojom prológu k “Babylonskému Talmudu" (Judische Veriag Ber-lin, 1930) jeho prekladateľ

Lazár Qoldschidt na str. IV. napísal: “Písané učenie, inšpirované izraelským bohom, zostavené

na izraelskej pôde, spísané izraelskými mužmi pre poučenie a povzbudenie izraelského

národa, bolo pôvodne vlastníctvom Izraela. Avšak bolo preložené do západného jazyka a

stalo sa hodnotou všeobecnou, stalo sa dielom svetovej literatúry.

Izraelského ľudu sa zmocnil hlboký zármutok nad stratou tohto vlastníctva a rozhneval sa nad

ňou aj nebeský Otec.

(...) Izraelská pôda sa zachvela v deň, keď bol prorocký odkaz preložený a nebeský hlas

hnevlivo zvolal: “Kto je ten, ktorý prezrádza ľuďom moje tajomstvá?" Od tej doby Izrael

žiarlivo strážil svoje ústne učenie. Malo sa stať výkladom písaného učenia, pretože rovnako

pochádzalo z úst Všeotca, ale výkladom rozširujúcim, zameraným na skutočnosť, výkladom

prispôsobeným dobovým zmenám. Bol vydaný aj úplný zákaz zápisu: “Ústne učenie musí byť

prenášané od úst k ústam, aby tajomstvo Thory nebolo zverované každému uchu."

Helenizmus bol priaznivo prijatý najmä vo vyšších židovských kruhoch, teda medzi kňazmi,

statkármi, obchodníkmi a finančníkmi, ktorí bývajú za všetkých dôb vlažní k náboženstvu.

Časom sa pre týchto ľudí vžil názov saduceovia. Toto slovo pochádza z mena Sádok, za

ktorého synov prehlásil prorok Ezechiel všetkých levitských kňazov. Proti nim vyvstala

opozícia stredných vrstiev židovských roľníkov a remeselníkov, ktorých začali nazývať

“perišaja", t.j. odlúčení. Z tohto názvu sa potom vyvinul pojem farizej. Teda možno povedať,

že saduceovia predstavujú umiernenú a farizeovia radikálnu vrstvu judaizmu.

Poslednými likvidátormi niekdajšej Alexandrovej ríše sa stali Rimania. V roku 64 pr. Kŕ. dobyl

rímsky kolaborant Herodes Veľký s rímskymi légiami Jeruzalem. Po jeho smrti bolo územie

rozdelené medzi jeho troch synov. Herodes Antipas dostal Galileu a Pereu, Filip severné

krajiny, zatiaľ čo Júdsko, Samarsko a Idumea boli tretiemu synovi odňaté a pripojené k

sýrskej provincii. Do čela bol postavený rímsky prokurátor so sídlom v Cézarii Prímorskej.

Rímsku okupáciu Jeruzalema a najmä do očí bijúcu pevnosť Antóniu, ktorú Herodes postavil

skoro ako súčasť veľchrámu, niesli Židia, predovšetkým juda-istickí, veľmi ťažko. Toto obdobie

bolo ťaživejšie o to viac, že Rím, v dobe Ježišovej, stál vtedy na vrchole moci. V jeho čele bol

jeden z najvýznamnejších vladárov svetových dejín Octavianus Augustus (31 pr. Kŕ. až 14 po

Kŕ.). O čo však boli nádeje Židov nejasnejšie, o to fantastickejšie formy nadobúdali. P. F. Žák

o tom píše vo svojej knihe “Pán Ježiš Kristus":

“Mesiáš sa zjaví ako odmeniteľ židovskej vernosti zákonu. Svojím príkladom utvrdí túto

vernosť naveky. Obnoví Dávidovo kráľovstvo na zemi, ale v oveľa väčšej sláve a moci.

Jeruzalem bude hlavné mesto sveta. Odtiaľ bude Mesiáš vládnuť všetkým národom, ktorých

jedinou úlohou bude slúžiť Židom. Mesiáš bude nesmierne krásny a bude oplývať

podivuhodnou životnou silou. Celé pokolenie Izraela bude telesne úžasne vyvinuté. Ženy

budú denne rodiť, samozrejme bezbolestne. Žiadny strapec hrozna nedá menej, než tridsať

sudov vína, obilie bude vysoké ako"palma a bude dávať už zomletú múku a pod...." Tak

hovorí o Mesiášovi celá rabínska literatúra, aj Josephus Flavius, Filon Alexandrijský a iní, všetci.

5. So zrakom zastreným takými falošnými predstavami nemohli Židia v Ježišovi

poznať Mesiáša a fyzicky ho likvidovali

Zatiaľ, čo sa Židia tešili na pohodlný život vo svojom vybájenom všesvetovom impériu, Ježiš

Nazaretský prehlásil pred Pilátom, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Ján 18,36.) a v

horskom-kázaní povedal, že jeho kráľovstvo, ktoré nazýva nebeským, patrí tým, ktorí sa vo

svojom duchu cítia chudobnými (Mat. 5,3.) a pre spravodlivosť sa nechajú prenasledovať

(Mat. 5,10.). Uzavrel do neho prístup vládnúcej triede farizejov a zákonníkov, pretože

povedal: “Ak nebude vaša spravodlivosť oveľa dokonalejšia, ako spravodlivosť zákonníkov a

farizejov, nevstúpite do nebeského kráľovstva." (Mat. 5,20.).

Pred celou veľkou radou otvorene a bez vytáčok priznal, že je Mesiáš (Mat. 26,64.) a dokonca

si dovolil prehlásiť, že Židia, ktorí mu neveria, nepočujú Božie slová. Doslova hovorí: “Keby

bol Boh vaším otcom, milovali by ste ma, lebo ja som vyšiel od Boha a prišiel sem, lebo ani

som neprišiel sám od seba, ale On ma poslal. Prečo neznáte mojej reči? Preto, že nemôžete

počúvať moje slovo. Vy ste z otca diabla a chcete robiť dľa žiadosti svojho otca. On bol

vrahom od počiatku a nestál v pravde, pretože niet v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo

svojho vlastného, lebo je Ihár a otec lži. Ale ja, pretože hovorím pravdu, neveríte mi. Kto z

vás ma usvedčí o nejakom hriechu? Ale ak hovorím pravdu, prečo mi neveríte? Ten, kto je z

Boha, počúva slová Božie, vy preto nepočujete, pretože nie ste z Boha."

Tieto slová môžeme zhrnúť do nasledujúcej premisy: Židia, ktorí neveria Ježišovi, nepočujú

Božie slovo. Z Mojžišových slov, ktoré sme citovali na str. 1, plynie druhá premisa: “Kto

nepočúva Božieho hlasu, prídu na neho všetky kliatby, vymenované v Deutron (28,16-68).

Záver je jednoznačný - Židia, ktorí neveria Pánovi Ježišovi, prepadajú prekliatiu, ktoré nad

nimi vyslovil Mojžiš. K tejto vete sa ešte vrátime.

Miesto toho, aby si túto skutočnosť uvedomili a vyvodili z nej patričné dôsledky, obžalovali

Židia Pána Ježiša u rímskeho prokurátora, pohana Piláta Pontského, ktorého hrozne

nenávideli, a hrozbou vzbury si vynútili Jeho ukrižovanie.

Kristova vražda bola len začiatkom sústavného vyvražďovania kresťanov. Prvý prišiel na rad

jáhen Štefan, ktorý bol ukameňovaný. Apoštol Jakub starší bol bez súdu popravený mečom.

Asketický Jakub Menší bol zhodený z cimburia jeruzalemského chrámu a dobitý sochorom.

Keď v roku 64 po Kŕ. ľahol Rím popolom, boli kresťania obvinení z podpaľačstva a následne

brutálne vyvraždení. Že iniciátorom tohto obvinenia boli rímski Židia, nazýva Jozef Holzner

“strašným podozrením, ktoré sa stalo takpovediac historickou istotou" (“Apoštol Pavol", Praha

1939, str. 586). V roku 67 boli popravení Peter a Pavol, apoštolské kniežatá. Mučenícku smrť

ostatných apoštolov nemáme doloženú, ale cirkev ich všetkých - s výnimkou sv. Jána - slávi

ako mučedníkov.

6. Židovská vojna a vznik rabínskej oligarchie

Odpor židovského obyvateľstva Palestíny voči rímskym okupantom medzitým neustále stúpal.

Keď v lete v roku 66 po Kŕ. vzal prokurátor Gessius Florus z chrámového pokladu asi pol

tony zlata, vypuklo povstanie. V apríli roku 70 po Kŕ. obkľúčil cisársky syn Flavius Jeruzalem

práve v dobe, keď bolo mesto plné veľkonočných pútnikov z celého sveta. Počet padlých Židov

odhaduje Josephus Flavius na pol milóna. Veľchrám bol zborený, mesto Jeruzalem ostalo v

troskách. Veľká rada však opustila Jeruzalem ešte pred jeho obkľúčením a uchýlila sa do

prímorského mestečka Jamnie. Po dobytí mesta Titus dovolil zriadiť v Jamnii rabínsku školu,

ktorá v tejto tragickej etape židovských dejín zohrala dôležitú úlohu. S pádom

jeruzalemského chrámu zanikol aj veľkňazský úrad, zanikla farizejská aj saducejská strana.

Rektor jamnijskej školy teda prevzal funkciu predsedu veľkej rady a spolu s profesormi sa

prakticky stal predstaviteľom porazeného národa. Táto nová rabínska funkcia nahradila starú

kňazskú a zákonnícku funkciu. H. Milman vo svojich “Dejinách Židov" hovorí: (Londýn 1913,

str. 120): “Rabínska oligarchia, nepretržite stmeľovaná silným duchom pospolitosti,

spoločnými záujmami a totožnými princípmi, prispela viac ako akákoľvek vonkajšia príčina k

tomu, že do šírky aj do diaľky rozptýlení príslušníci židovskej rodiny sa zomkli do jedného

národného celku a zostali aj naďalej výrazne segregovaným národom, akým boli za všetkých

dôb svetových dejín".

Milman ďalej píše: “V štáte tak vyvstal podivuhodný jav nadvlády, odlišný od kňažstva,

nadvlády, ktorá vykonávala najneobmedzenejšie panovanie, ktorá formálne nebola zakotvená

v žiadnej ústave a napriek tomu bola reálna a účinná, pretože bola založená na všeobecnej

viere, vedená dobrovoľnou poslušnosťou všetkých poddaných. Tak vraštia do myslí a sŕdc

ľudí, že nakoniec bola verejne vyhlásená zásada: “Hlas rabína - hlas Boží."

Teda pád Jeruzalema neznamenal koniec židovského štátu, pretože mal oporu v obyvateľstve

ostatných miest, ktoré sa vojny nezúčastnili a v obyvateľstve dedín. Roku 132 po Kŕ. však

vypukla ďalšia vzbura, vedená Bar Kochbom, ktorého jeden z najväčších rabínov sa prehlásil

za Mesiáša. Rimania začali dobývať jedno mesto za druhým, počet padlých Židov sa odhaduje

na 580 tisíc. Celé Júdsko sa premenilo na púšť a bolo premenované na Filištínsko - Palestína,

Jeruzalem na Aelia Capitolina. Nad bránou, vedúcou do Betlehema bol umiestnený reliéf

svine a žiadny Žid sa pod trestom smrti nesmel k Jeruzalemu priblížiť ani na dohľad. Miesto,

na ktorom stál veľchrám, bolo zorané a posypané soľou.

7. Napriek zákazu bola na konci 2. storočia podchytená Masora

Lazar Goldschmidt na str. 7 knihy “Babylonský Tálmud" hovorí: “Tu vystúpil jeden muž, zvaný

rabi Jehuda (155-217), bol to izraelský hakkadoš (patriarcha) a hovorili mu “svätý"... a v

múdrej predvídavosti sa podrobil nevyhnutnému - lepšie je prekročiť zákaz, než dať Thore

upadnúť do zabudnutia. Ústne náuky boli zhromaždené a usporiadané, a bolo podchytené

celé územie ústneho podania. Citujú sa nielen podania, ale aj ich autori, zaznamenávajú sa

aj opačné názory a len zriedkakedy sa ich Jehuda snaží zmieriť. V šiestich knihách, nazvaných

sekcie (sederin) bolo kodifikované celé ústne učenie a podľa rímskeho spôsobu rozdelené na

traktáty, oddiely a odstavce. A tak na sklonku 2. storočia vznikla Mišna (t.j. učenie) podľa

jazykového výkladu druhé, po prvom Mojžišovom podaní. Nebola to Mojžišova Thora, ktorá

napriek politickému rozkladu združovala izraelský národ, ale boto to skôr ústne učenie, ktoré

mu vlievalo do žíl elixír života. Keď sa veľká uschnutá a odumretá časť vyznavačov Starého

zákona Židovstvu odcudzila, predstierajúc, že ho udržuje, zostalo talmudské židovstvo verné

svojmu symbolu vo všetkých krajinách diaspóry... Čím kedysi bývala Thora, tým sa teraz

stala Masora - Mišna: základným študijným textom, ktorý bol vysvetľovaný rôzne podľa

smeru a temperamentu."

8. Koncom 5. storočia je Mišna rozšírená na Talmud

Dajme opäť slovo Lazarovi Goldschmidtovi:

“Krajinou prešli stáročia... Ústne podanie stálo znovu tvárou v tvar svojmu zániku,'a len pero

ho mohlo ochrániť pred útokmi času... A tak ku koncu 5. storočia vzniká ono obrovské

encyklopedické dielo, ktoré poznáme pod názvom Babylonský Tálmud. Nemalo to byťCorpus

iuris, žiadna rukoväť kanonického a občianskeho práva, ktorými kedysi boli Thora a Mišna,

skôr to bol stenografický zápis verne podchycujúci všetky slová, ktoré plynuli z rabínskych

úsťpri vzájomných diskusiách. Žiadny systém, žiadna metóda, len zmäť poučiek a poučení,

výrokov a prehlásení, vtipov a anekdot. Popri dedukcii bájka, za právnickou úvahou nasleduje

nevinná necudnosť, scholastická exegesia premiešaná metafyzickými špekuláciami, historická

udalosť preložená astronómiou. Aký obsah, taký i jazyk - zmes najrôznejších jazykov a

bezuzdných slangov".

Po 300 rokov bola Mišna komentovaná. Súhrn týchto komentárov sa nazýva Gemara. Koncom

5. storočia rabín Jose kodifikoval Gemaru a spojil do tzv. Talmudu (poučenia) babylonského.

Spomínaný Goldschmidtov preklad má štrnásť zväzkov á celkom 16 000 strán. Zachováva

rovnaké rozdelenie ako má Mišna, t.j. 6 kmíh atď. Každý odstavec obsahuje text Mišny a k

nemu je pripojený text Gemary. Okrem Talmudu babylonského existuje ešte Tálmud

jeruzalemský. Ak však hovoríme o Talmude, a neuvedieme, o ktorý z nich ide, má sa na mysli

babylonský.

Konfúznosť (zmätenosť) myšlienok v Talmude je zámerná. Proti každej jeho téze možno

uviesť najmenej jednu antitézu. Talmudskí judaisti ju s úspechom používajú proti každému,

kto sa pozastaví nad niektorou talmudskou vetou. V 10. protokole siónskych mudrcov, o

ktorých ešte bude reč, sa hovorí: “Aby sme dobre ovládli verejnú mienku, musíme ich zmiasť

tým, že zo všetkých strán budeme chrliť navzájom si odporujúce názory, aby nezasvätení

gojimovia v tomto labyrinte zablúdili.."

Aj napriek tomu však máme hlavné talmudské princípy k dispozícii, vďaka celoživotnej

mravčej práci profesora biblistiky a semitskej filozofie Augusta Rohlinga. Z jeho knihy

“Talmudský Žid" (Leipzig, 1891, str. 141) citujeme doslovne jeho názory: ' ' ;

a) Žid vôbec nie je viazaný povinnosťou blíženeckej lásky voči nežidom. Žid sa dokonca

nedopúšťa hriechu, ak zákony blíženeckej lásky a spravodlivosti nezachováva, najmä vtedy,

keď ich nezachovávaním môže nežidom beztrestne spôsobiť škodu.

Na str. 1 sme hovorili o Mojžišovej snahe zabrániť zmiešaniu izraelitov s pohanmi, ktorí ich

obklopujú. Nevyhnutným dôsledkom toho bola zásada, že len príslušník izraelského národa je

blížnym v biblickom zmysle.

b) Pre Žida je právom a v prípade možností dokonca povinnosťou, aby nežidom, obzvlášť

kresťanom, škodil a ničil ich, a to ako spôsobom tajným, tak i použitím verejnej moci, pri tom

sa má vždy riadiť zásadou: ak je v tvojich rukách jeho život, tým skôr je v tvojich rukách jeho

majetok.

Tento princíp z Protokolov siónskych mudrcov priamo vyžaruje. Azda najlepšie to vyjadruje

táto veta z 26. protokolu:

“...všetky schopnosti židovského národa sme pre seba použili v obchode a v komisii, t.j. v

špekulácii a vo všetkých ostatných oboroch ľudské] činnosti, ktoré slúžia k zničeniu Gojimov a

ich premene na otrokov, a to tak dlho, až všetka šľachtická a roľnícka pôda s prispením

pozemkových ústavov prejde do našich rúk."

V prvom protokole sa hovorí:

“V politike je nevyhnutné bez váhania sa zmocňovať majetku druhých, ak je tým možné

docieliť ich podrobenie a nadobudnúť moc."

Ďalej opäť prof. Rohling:

c) Ak je Žid sudcom, musí nechať Židov vyhrať všetky spory s nežidmi, ak mu k dosiahnutiu

tohto cieľa nestačí cesta zákonná, musí sa uchýliť k intrigám, ale musí postupovať opatrne,

aby nikto nemohol byť odhalený, pretože by to mohlo škodiť judaizmu.

Siónski mudrci však postúpili oveľa ďalej:

“Súdne dvory rozhodujú o najdôležitejších politických a morálnych otázkach spôsobom, ktorý

im predpisujeme. Súdne predpisy posudzujú z hľadiska, ktoré im sugerujeme

prostredníctvom nastrčených figúrok, mienkou tlače alebo aj inými spôsobmi, na ktorých nikto

nespozná, že v nich máme prsty my." (Z 8. protokolu)

Podľa Rohlinga:

d) Žid považuje nežida za kus dobytka. Preto prísaha Žida v sporoch s nežidom k ničomu

nezaväzuje a ak je Žid nútený prisahať, má právo v myšlienkach zrušiť svoju prísahu tým, že

prekrúti jej zmysel výhradou alebo frázou, ale aj tu musí byť opatrný, aby nebol pristihnutý

pri krivej prísahe, ktorá je zakázaná, ak hrozí nebezpečensívo, že by mohla byť odhalená. Žid

má právo nežida použiť k ukájaniu svojich zmyselných žiadostí a nedopúšťa sa cudzoložstva,

ak zneuctí nežidovku, hoci by bol ženatý, pretože manželstvo medzi nežidmi treba brať

rovnako vážne ako spolužitie medzi zvieratami.

Podľa siónskych mudrcov:

“Gojimský duch je čisto zvierací". (8. protokol)

“Ich mozog je na úrovni mozgu zvieracieho". (15. protokol)

“Ako zreteľne vystupuje predajnosť, nízkosť a hlúposť čisto zvieracieho mozgu Gojimov". (24.

protokol)

Prof. Rohling:

e) Žid je božskej podstaty ako syn svojho otca. Musí hovieť všetkým svojim sklonom a

žiadostiam. Na odpustenie mu stačí výhovorka na zlú prirodzenosť, ktorá ho zbaví všetkej

zodpovednosti. Predovšetkým však musí zostať Židom, pretože príslušnosť k Židovstvu všetko

odpúšťa, dokonca aj vonkajšie obrátenie sa ku kresťanstvu alebo k islamu.

Siónski mudrci považujú Židov za Božích vyvolencov, ktorí majú vládnuť nad celým svetom

(10. protokol). Tento motív sa opakuje v 8., 15,., 18. a 24. protokole.

Je vhodné si uvedomiť, že prvé vydanie Rohlingovej knihy vyšlo v roku 1871, teda tridsať

rokov pred prvým vydaním siónskych Protokolov...

II. Budovanie a rozpad kresťanskej Európy

1. Zrodenie Európy

V 5. storočí po Kŕ. sa rímska ríša rozpadla na niekoľko nových štátnych útvarov, do čela

ktorých sa prebojovali generáli rímskych zborov, ktoré sa tvorili z tzb. barbarských národov,

usídlených na rímskych hraniciach. Ak sa však zrútila ústredná rímska moc, neznamená to, že

prestali existovať rímske inštitúcie. V nových štátoch aj naďalej platili rímske zákony, listiny

sa aj naďalej vypracúvali v spisovnej latinčine, aj naďalej sa vyberali staré rímske dane. V

krajinách ešte dlho obiehali staré rímske mince s podobizňou cisára a vo všetkých väčších

mestách - a to je najdôležitejšie - neprestali existovať rímsko-katolícke biskupstvá $

cirkevnými školami.

Po zosadení posledného rímskeho cisára v roku 476 sa rímskemu generálovi gótskeho pôvodu

Theodorovi Veľkému podarilo vytvoriť na talianskej pôde nový štátny útvar. Ten sa však po

100 rokoch stal korisťou Byzantíncov, severná Itália bola potom krátko nato dobytá

generálskym kmeňom Longobardov, ktorých meno dodnes nesie Pádška nížina. Karol Veľký

pričlenil územie posledného tongo-bardského kráľa k svojej ríši a v roku 800 po Kŕ. bol

pápežom korunovaný na cisára. V roku 962 získal cisársku korunu saský kráť Otto Veľký,

ktorý na 300 rokov spojil cisárstvo s Nemeckou ríšou.

Na území dnešného Francúzska sídlil keltský kmeň Galov. V roku 52 pr. Kŕ. ich porazil J. G.

Caesar a pripojil ich územie k rímskej ríši. Za zmienku stojí, že pôvodné keltské obyvateľstvo

sa v priebehu dvoch generácií úplne premiešalo, porománčilo a prijalo kresťanskú vieru. Po

zrútení rímskej moci prešla vláda Galie do rúk generálov kedysi pomocného zboru

románskych Frankov, ktorí dali krajine nové meno Francia. V roku 768 po Kŕ. nastúpil na

francúzsky trón Karol Veľký, od roku 800 cisár. Po jeho smrti v roku 814 sa jeho katolícke

cisárstvo rozpadlo na tri časti: západná sa stala historickým jadrom dnešného Francúzska,

východná zasa dnešného Nemecka a zo strednej vzniklo dnešné Belgicko, Holandsko,

Lotrinsko, Burgundsko a Savojsko.

Pyrenejský poloostrov sa ako hispánska provincia stal tiež súčasťou rímskej ríše. Počas

všetkých týchto hlbokých zmien zostávali Židia bokom. Súc vyhnaní z Palestíny rozptýlili sa po

celom území rímskej ríše v skupinách, tvoriacich malé obce tzv. kanály, a venovali sa svojmu

obľúbenému obchodu a peňažníctvu. Vojnové udalosti však uviedli do pohybu aj ich kahaly.

Skupiny Židov tiahli za postupujúcimi vojenskými jednotkami a pohotovo skupovali od

vojakov ulúpený tovar a od veliteľov vojnovú korisť. H. Milman na str. 214 diela “Dejiny Židov“

píše:

“Máme dostatok dôkazov, že jedno obchodné odvetvie padlo skoro výhradne do rúk Židov -

európsky vnútrozemský obchod s otrokmi. Nie je možné si nemyslieť, že tento kuriózny stav

vyvolával v mysli horlivého Izraelitu zvláštny druh pomstychtivosti. Zatiaľ čo ich

predchádzajúci kresťanskí páni, či aspoň predchádzajúci vládcovia nariekali nad spustošenými

poliami, zborenými chrámami a vylúpenými kláštormi, on uprostred všeobecnej skazy bohatol

tým, že pre svoje služby za najnižšie ceny kupoval najkrajších kresťanských mladíkov a

dokonca aj urodzené devy, alebo hnal tlupy otrokov na rozličné trhy, kde sa ešte stále dali

dobre speňažiť."

2. Prvá židovská dŕžava v Európe - Maurami okupované Španielsko

Prví dvaja kalifovia, t.j. Mohamedovi nástupcovia, zorganizovali všetky arabské ozbrojené sily

a pod heslom “Korán alebo smrť" tiahli na výboje. Na severe stroskotalo ich úsilie na pevných

hradbách Carihradu, na západe však prešli celou severnou Afrikou, prekročili Gibraltár, v roku

711 v bitke pri Xeres de la Frontera porazili vojsko hispánskeho kráľa, prekročili Pyreneje a

zaplavili juhozápadné Francúzsko. V roku 732 boli však v bitke pri Poitier na hlavu porazení

francúzskymi bojovníkmi a vytlačení späf za Pyreneje.

Židovský autor Joachim Prinz vo svojich “Židovských dejinách" (Berlín, 1931, str. 105) píše:

“Možno zazlievať Židom, že s túžbou čakali na oslobodenie a že radostne jasali, keď v roku

711 priniesla bitka pri Xeres de la Fontera arabské víťazstvo a zahájila novú éru židovských

dejín Španielska? Dejinám sa nepodarí dokázať, či je len povesťou tá správa, podľa ktorej

zvláštny židovský oddiel pod velením muža menom Jehuda tiahol Arabom naproti. Už v Afrike

sa s nimi spojil a potom po ich boku dobýval krajinu. Isté však je, že Židia okamžite ponúkli

Arabom svoje služby, a že Arabi túto ponuku s najväčšou radosťou využili, pretože Židia

poznali krajinu, ovládali jazyk, predstavovali faktor hospodársky veľmi aktívny a svojím

zmýšľaním dostatočne spoľahlivý. A tak v Španielsku začína netušený rozmach Židov, ktorý

nebol ten kultúrny. Je nesprávne zobrazovať židovskú epochu v španielsku len ako epochu

literárneho rozkvetu, dobu hebrejského básnictva, takže vzniká dojem, že Židia v Španielsku

boli počas tohto rozkvetu len krasoduchí estéti. Dôležitejšie je naopak poukázať na to, že

podstatným rysom tejto doby je vytvorenie židovského typu, ktorý v židovských dejinách po

zničení ríše tvorí výnimku a má mimoriadny význam až po súčasné dni: typ Žida - politika,

Žida - štátnika a Žida - finančníka." Určite nebudeme ďaleko od pravdy, ak budeme

predpokladať, že podobným spôsobom pomáhali deportovaní Židia už perzskému kráľovi dobyť

Babylon.

Tento židovský raj v Španielsku trval 700 rokov. Židia zaujímali význačné postavenie nielen v

obchode, doprave a finančníctve, ale aj vo vedách, najmä vo filozofii, medicíne a práve.

Odtiaľ vyrážali do Francúzska, Nemecka, Talianska a Anglicka, a na kráľovských aj

veľmožských dvoroch zaujímali vplyvné miesta osobných lekárov, právnych poradcov a

finančníkov. Keď Karol Veľký vypravoval svoju delegáciu k jednému z najväčších kalifov,

legendárnemu Hárún al rašídovi do Bagdadu, do jej čela postavil Žida Izáka.

3. Dvorskí Židia a úžera

Pre existenciu rozptýlených kahalov mali však najväčší význam tzv. dvorskí Židia. Boli to

finanční poradcovia vladárov, ktorí okrem toho dávali vladárom k dispozícií značné finančné

čiastky bez toho, aby žiadali ich vrátenie. Za to sa im a všetkým ich súkmeňovcom v celej

krajine od vladárov dostávalo mimoriadnej právnej ochrany, ktorá spočívala v tom, že boli

vyňatí z právomoci vrchnostenských a mestských úradov a podrobení priamo vladárovi. Vo

svojich “Dejinách verejného práva v strednej Európe" prof. Kadlec na str. 80 píše:

“Postavenie Židov v Nemeckej ríši bolo upravené cisárskymi privilégiami. Už v zemskom mieri

Jindŕich IV. v roku 1103 po prvý krát upravil vyslovenú zásadu, že všetci Židia ríše požívajú

kráľovskú ochranu. V privilégiu Fridrícha l. z roku 1157 boli prehlásení za príslušných ku

kráľovskej korune a v privilégiu z roku 1236 už priamo za “cervi camerae nostrae". za

poskytovanú ochranu museli platiť kráľovi zvláštny poplatok".

Načo potrebovali túto ochranu? Aby ich chránila pred hnevom ľudu, u ktorého vzbudzovali

hnev krutým úžerníctvom. Úžera (lat. usura) bola vtedy tým, čím je dnes prijímanie úrokov z

neproduktívnych pôžičiek, t.j. pôžičiek, ktoré neprinášajú zisk. Sú to najmä pôžičky vo

finančnej tiesni spôsobenej ohňom, chorobou, úrazom, pôžičky na stavbu chrámov atď. Všetci

moralisti a filozofi všetkých dôb pokladali branie úrokov z týchto pôžičiek za nemravné. Cirkev

ich vždy zakazovala. Židom ich však králi výnimočne povoľovali s tým, že ich výnos po smrti

oprávneného pripadne korune. Naproti tomu Židia si v dôsledku príslušných ustanovení

Talmúdu o spôsobovaní škôd kresťanom nerobili výčitky svedomia ani z úžery, ani z 50-80 %

úrokov, ktoré požadovali, aby mohli svojho kráľa náležíte odmeniť úplatkami. Aby táto

podmienka nebola až tak nápadná, stanovili ju “per septimanam", t.j. týždenne 1 %, per

septimanam sa rovná 52 % per annum, za rok.

4. Kresťanská Európa dosahuje svoj vrcholný rozkvet

Bitka pri Poitier bola len začiatkom dlhodobej a krvavej drámy, v ktorej kresťanskí bojovníci

museli hájiť Európu pred náporom barbarov. V 9. storočí udreli mongolskí Avari, boli však

odrazení Karlom Veľkým. V 10. storočí sužovali západnú Európu lúpeživí germánski

Vikingovia, ktorí na svojich rýchlych lodiach prenikali po Seine do samotného Paríža a

ohrozovali ho. Súčasne sa z volžských stepí vyrojili mongolskí Maďari. Ich výboj bol

zachytený a odrazený na rieke Lech. V tom istom storočí sa na Pyrenejách začína formovať

kráľovstvo Asturské, Kastílske a Aragónske, ako základňa slávnej “Reconquisty", t.j. zno-
vudobytia polostrova, okupovaného Maurami. 15. júla križiaci dobyli Jeruzalem a bolo

zriadené Jeruzalemské kráľovstvo.

Na krvavých španielskych bojiskách sa zrodilo rytierstvo, ktorého slávu ospieval neznámy

francúzsky pevec v “Piesňach o činoch". Nekatolík Otokar Šimek o nich píše vo svojich

“Dejinách francúzskej literatúry v obrysoch" (Praha 1947, str. 36):

“Asi 85 skladieb, ktoré sa v týchto piesňach zachovali, súvisí s hrdinami a udalosťami, avšak

vnútorne sú zjednotené mravnými názormi, založenými práve na tých myšlienkach, na

ktorých spočívala dovŕšená budova feudálnej spoločnosti - myšlienka boja s pohanstvom a s

Islamom, v ktorej ide o “Povznesenie kresťanstva nad všetko" a myšlienka vazalskej vernosti

kráľovi a pánovi (seniorovi) a vernosť kráľa či pána vazalom. Tieto “Piesne o činoch" sú tak

síce hrubo tesaným, ale vo svojej jednoduchosti predsa mohutným pomníkom francúzskej

spoločnosti v dobe, keď sa tvorila a keď sa v nej vytváralo silné národné sebavedomie. A to v

časoch, keď sa Francúzsko, po chaose rozkladu Karolovcov, náhle priodelo rúchom chrámov a

kláštorov, v dobe, keď zároveň s nimi bolo vykrúžené prvé ogiválne okno. Myšlienky “Piesní o

činoch" sú rovnaké, s akými boli doprevádzané krížové výpravy proti neveriacim do

španielska a potom do svätej zeme."

Rúchom kláštorov odeli celú západnú Európu benediktíni, ktorým vďačíme za prvé verejné

školy, františkáni a dominikáni, z ktorých vzišiel najväčší mysliteľ všetkých dôb sv. Tomáš

Akvinský. Prototyp týchto chrámov bol postavený v St. Denis pri Paríži a bolo na ňom

zrealizované prvé ogiválne okno (okno s lomeným oblúkom). Druhý lateránsky koncil v roku

1179 rozhodol, aby každá diecéza zriadila teologickú fakultu. Na túto fakultu sa potom

napojili ďalšie, najmä lekárske, právnické a artistické, a tak vznikli univerzity. Najstaršia z

nich je parížska Sorbona.

V 13. storočí, dochádza aj k ďalšej významnej udalosti. Základom rímskej agrárnej sociálnej

sústavy bolo dedinské gazdovstvo zvané villa, na ktorom pracovali otroci. Tento systém

prenikol do všetkých rímskych provincií, takže ho dostali do vienka aj Španielsko, Francúzsko

a Taliansko. Sv. Pavol vyhlásil rovnosť medzi pánmi a otrokmi (Gal. 3,28) a pod vplyvom tejto

zásady sa otroci pozvoľna menili v nevoľníkov a tí zase na slobodných sedliakov. V knihe

“Otrocký štát" (Praha 1921, str. 45) Hilaire Belioc píše:

“Nevoľník ranného stredoveku v 11. a na počiatku 12. storočia je už bezmála sedliakom."

V priebehu 12. a 13. storočia potom dochádza k tomu, že robota sa naahrádza feudálnou

rentou, čo nie je nič iné, ako moderná pozemková daň. Spočiatku bola naturálna, neskôr

prevažne peňažná.

5. Prenasledovanie Židov v 11 .-15. storočí

Zatiaľ čo európski kresťania takto budovali Európu, zakladali Židia na celom území kanály, v

ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý

Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť vše-svetové judaistické impérium. Pomocou

neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa

dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.

Ale tento hnev predsa len občas vybuchol. V dobe príprav na l. krížovú výpravu križiaci

pokladali za samozrejmé uskutočniť najskôr ťaženie proti judaistickým nepriateľom, usadeným

v najbohatších nemeckých mestách. V Kolíne nad Rýnom, Wôrmse, Spyre a Štrasburgu

došlo k masakrom židovského obyvateľstva. Vtedy sa začala mohutná emigrácia Židov do

Poľska, ktoré ich ochotne prijímalo.

V roku 1181 boli Židia vypovedaní z Francúzska, ale už po 17-tich rokoch bol vypovedacf

dekrét zrušený. Veľmi závažnou skutočnosťou bolo to, že tvrdé protižidovské predpisy ostali

v platnosti aj za vlády legendárneho kráľa Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270), ktorý spolu s

pápežom Innocentom III. (1198-1216) bol ozdobou 13. storočia. Počas jeho panovania boli v

roku 1242 zabavené všetky opisy Talmudu a potom verejne spálené.

V roku 1276 boli na území anglického kráľovstva zatknutí všetci Židia a v roku 1290 vyhostení

z krajiny. Vo vypovedacom dekréte kráľa Eduarda I. sa hovorí:

“Na odplatu za spáchané zločiny a ku cti ukrižovaného sme ich ako zradcov

vyhostili z našej krajiny.") Peter Aldag: “Židovstvo v Anglicku, Berlín 1943, str. 57.).

Po znovudobytí Španielska dochádza k početným prejavom násilností obyvateľstva proti

Židom za ich kolaborantstvo s Maurami. Celá akcia skončila vypovedaním Židov zo

Španielska v roku 1492.

6. Rozpad katolíckej Európy

Na počiatku tohto rozpadu je zlyhanie rímskych pápežov. Mikuláš V. (1447-1455) zahajuje

poradie tzv. renesančných pápežov, ktorí pomätení humanizmom a renesanciou si ako

životný cieľ stavajú čisto svetskú vec - urobiť z Ríma stredisko umenia a vied. Jeho

nákupcovia prechádzajú celú Európu a skupujú a kupujú všetky staré kódexy. Zároveň sa

rozvíja mohutná výstavba chrámov. Pápežský dvor svojou okázalosťou stavia do tieňa mnoho

kráľovských dvorov. To všetko pohlcovalo nesmierne peňažné čiastky, ktoré boli získavané

spôsobom viac než pochybným.

Tieto neprístojnosti vyvolali rozhorčenie najmä v Nemecku, kde ho tamojší veľmoži veľmi

šikovne využívali na to, aby sa zmocnili cirkevného majetku. Tieto chamtivé ciele odiali do

ideologického rúcha, ktoré im utkal odpadlý augustiniánsky mních Martin Luther. Výsledkom

bola tzv. “Augšpurská konfesia", základ dnešného luteránskeho protestanstva, ktoré sa z

Nemecka rozšírilo do Dánska, Nórska, švédska a Fínska.

Úplne iný priebeh malo anglické protestanstvo. Jeho hnacou silou bol sám kráľ Henrich VIII.

(1509-1547), ktorý odtrhol svoju krajinu od Svätej Stolice len preto, aby sa mohol oženiť so

svojou milenkou. V tomto jeho počínaní ho horlivo podporovali aj anglickí veľmoži, pretože aj

im sa tak podarilo získať cirkevný majetok.

V roku 1579 sedem holandských provincií vytvorilo tzv. Utrechtskú úniu, ktorá v roku 1581

zosadila španielskeho kráľa a v roku 1588 vyhlásila kalvínsko-protestantskú “Republiku

spojeného Nizozemska".

7. Protokoly siónskych mudrcov - plán na vybudovanie svetového Judaistického impéria

Ruský publicista Jurij Butmi uverejnil v roku 1901 “Protokoly vyňaté z tajných archívov

siónskeho kancelárstva" a v roku 1905 právnik Segej Nilus zverejnil “Veľké v malom a

Antikrist ako bezprostredná možnosť vlády": Mimo hraníc ruskej ríše zostali obe diela

neznáme a upadli by do zabudnutia, keby po prvej svetovej vojne nedošlo na Západe k ich

reedícii. V roku 1919 vyšla v Berlíne kniha “Tajomstvo siónskych mudrcov". Vo svojom vydaní

z 8. mája Londýnske Times napísali:

“Times dosiaľ nepodrobili túto kurióznu knihu analýze. Ale je stále viac a viac rozširovaná a jej

obsah stačí, aby znepokojila tých, ktorí vedia myslieť. Všimnime si napríklad toho, že isté

podstatné rysy údajného židovského programu vykazujú znepokojujúcu podobnosť so

súčasnými svetovými udalosťami." Prirodzene judaisti nastúpili do protiútoku a vyhlásili

Protokoly za falzifikát. Avšak americký automobilový kráľ Henry Ford vo svoje knihe

“Medzinárodný Žid" hovorí (Praha 1924, l. diel, str. 101):

“Tento spis je príliš hroznou skutočnosťou, než aby mohol byť výmyslom, je príliš zasvätene

fundovaný, aby mohol byť výplodom špekulácií a vykazuje príliš hlboké znalosti tajomstva

života, než aby mohol byť podvodom." Zaujímavý je aj postreh českého publicistu Františka

Slavatu: “Tak ako u cestovného poriadku nezáleží ani tak na tom, kto ho napísal, ako na tom,

či podľa neho chodia vlaky, tak je to aj s Protokolmi." V nasledovných kapitolách sa pokúsime

ukázať, že od príchodu španielskych Židov do Holandska sa svetové udalosti naozaj

znepokojivo podobajú plánom, obsiahnutým v Protokoloch. Konečné závery nechávame na

čitateľa. Naše citácie sú preklady francúzskeho vydania Butmiho verzie Protokolov z roku

1901. Rovnako, ako v tomto vydaní, používame hebrejské slovo “Gojim" na označenie

všetkých ľudí, ktorí nepatria židovskému národu. Neznámych autorov Protokolov budeme

jednoducho nazývať “siónski mudrci".

ČASŤ DRUHÁ

Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaístickej vlády

l. V Holandsku sa kladú základy židovskej “Haute finance"

1. Čo je burza ?

V prvej časti knihy sme citovali slová židovského historika Prinza o tom, ako sa počas

maurskej okupácie Španielska vyvinul nový typ Žida - politika, Žida - štátnika a Žida -

finančníka. Po vypovedaní Židov zo Španielska sa im otvorila cesta do novej zasľúbenej zeme

pri ústí Rýnu. Podiel Židov na odtrhnutí Holandska od nenávidenej španielskej koruny sa dá

len ťažko dokázať, hoci sa o tom vôbec nedá pochybovať. Siónski mudrci v X. protokole

hovoria:

“Aby sme ovládli gojimskú spoločnosť, v ktorej sme tak hlboko zakorenili spory a dogmy

protestantského náboženstva, bude nevyhnutné uskutočniť nevyhnutné opatrenia."

Zdrojom finančných prostriedkov, ktoré Židia používali na zabezpečenie vplyvu na

kráľovských a veľmožských dvoroch, bola úžera. V priebehu 16. storočia sa však v dôsledku

nových objavov a vzniku zámorských kolónií nesmierne zväčšil rozsah svetového obchodu, a s

ním sa Židom otvorili nové zdroje finančných prostriedkov. Hlavnou inštitúciou, ktorá Židom

dopomohla k ich finančnej moci, bola burza.

Vo všeobecnom zmysle slova je burza zhromaždenie obchodníkov na určitom mieste v

určitom čase, za účelom predaja a nákupu. Takéto burzy sú staré ako ľudstvo samo, ale

dovtedy sa im tak nehovorilo. Toto pomenovanie vraj dostali od zhromaždenia, ktoré sa

konalo v dome rodiny Vaň der Beursa v Bruggách. Ottov obchodný slovník (l. diel, str. 302)

rozoznáva tri vývojové stupne burzy:

a) do založenia antverpskej burzy v roku 1531 prebieha obchodovanie živelne

b) do založenia amsterdamskej burzy v roku 1613 sa obchoduje podľa určitých pravidiel

c) o nasledujúcom období sa v citovanom slovníku doslova píše: Tretie obdobie siaha od roku

1613 až do dnešných dní. Na amsterdamskej burze nadobúda obchod prvýkrát moderný ráz.

Umiestňovaním veľkých pôžičiek a hlavne štátnych emisií, obracajú burzy na seba pozornosť

vlád. V Amsterdame sa vyvinula burzová špekulácia, burzová hra, ako aj moderná technika

burzových obchodov, a to predovšetkým zavedením akcií na trh a vznikom tehotných

obchodov.UAž na začiatku 16. storočia, ako bolo povedané, vznikali všade, kde sa

obchodovalo, zhromaždenia obchodníkov, ktorí sa v určitý čas a na určitom mieste

zhromažďovali, aby predávali a nakupovali. Takúto burzu odznakov máme ešje aj dnes na

Václavskom námestí v Prahe. V priebehu 16. storočia boli pre obchodnú činnosť na burze

vypracované presné pravidlá, nazvané uzancie. Od začiatku 17. storočia sa v Amsterdame

vytvára burza moderného typu: okrem tovaru s obilím, bavlnou, vlnou sa začína obchodovať

aj s cennými papiermi, predovšetkým so štátnymi pôžičkami, akciami a devízami. V

nasledujúcich riadkoch si o týchto obchodoch povieme viac. Tu však chceme upozorniť ešte

na to, že k tomuto vývoju dochádza po odlúčení Holandska od španielskej koruny, čím sa

Židom, vypovedaným v roku 1492 zo španielska, otvorila cesta do Holandska. O tom, aká

mohutná bola táto invázia, svedčí skutočnosť, že počet amsterdamského obyvateľstva sa v

rokoch 1585-1995 zdvojnásobil.

2. Pomocou štátnych pôžičiek dostali Židia panovníkov pod svoju moc

Aby sme pochopili toto tvrdenie, musíme si uvedomiť, akým spôsobom kryli feudálni panovníci

svoje finančné potreby. Najdôležitejším faktom je, že zdrojom panovníckych dôchodkov neboli

nejaké dane vyberané od obyvateľstva, ako je to dnes, ale súkromné príjmy panovníkov,

predovšetkým výnos z jeho statkov, dane ukladané kráľovským mestám, súdne poplatky, clá

a mýta, vyberané od cudzích kupcov a razenie mincí. V prípade vojny boli vazali povinní

dostaviť sa k panovníkovi a to aj s družinou, pričom náklady, ktoré boli s tým spojené, niesli

sami a museli ich hradiť výnosom z vojnovej koristi a výkupným za zajatých nepriateľov. Ak

sa panovník dostal do finančnej tiesne, obrátil sa na svojho dvorného Žida, ktorý mu

potrebnú čiastku, obyčajne nenávratne, zadovážil. Dvorný Žid tak dosiahol značný vplyv na

panovníka, ale v žiadnom prípade panovníka neovládal.

Od druhej polovice 15. storočia začínajú byť feudálne vojská nahradzované žoldierskymi a

vrchnostenská miestna správa platenými úradníkmi. Na úhradu s tým spojených nákladov

nemohli feudálne panovnícke dôchodky stačiť. Je to nesmierne dôležitá okolnosť vo vývoji

politickej moci v európskom novoveku.

Táto situácia nastala v Holandsku po zosadení španielskeho kráľa. Vodcovia povstania, Viliam

Oranžský a jeho potomkovia museli financovať boj proti Španielsku, ktorý trval takmer do

podpísania vestfálskeho mieru (1648), čím bola konečne uznaná nezávislosť Holanska ako na

Španielsku, tak aj na nemeckom cisárovi. Holandskí Židia dali samozrejme odbojárom všetky

finančné prostriedky, čím vzniklo niečo, čo až dodnes hrá v politických dejinách sveta

neviditeľnú, ale o to významnejšiu úlohu: štátny dlh. Nechajme si tento pojem vysvetliť sióh-
skymi mudrcmi (24. protokol):

“Pôžička je emisia vládnych zmeniek, ktoré obsahujú záväzok platiť stanovené úroky z istiny,

ktorá bola zverená vláde. Ak je pôžička 5 %, po uplynutí 20-tich rokov vydá štát na úrokoch

čistou stratou čiastkou, ktorá sa rovná samotnej pôžičke. Po 40 rokoch sa vyplatená čiastka

bude rovnať dvojnásobku pôžičky, po 60 rokoch trojnásobku, zatiaľ čo dlh zostane

nezmenený, ako v dobe emisie. Podľa tejto kalkulácie je jasné, že vláda žmýka z úbohých

poplatníkov pomocou všeobecnej dane posledný halier, aby mohla zaplatiť úrok zahraničným

kapitalistom, od ktorých si požičala peniaze, miesto toho, aby tieto čiastky, ktoré potrebuje,

získala vo vlastnej krajine a nemusela platiť úroky, ktoré znamenajú poplatok na doživotie ...

Je faktom, že ľahkomyselnosť gojimských panovníkov v štátnych záležitostiach, úplatnosť

ministrov, a ich ignorancia vo finančných otázkach nám podrobila národy, ktoré sme primalí

k tomu, aby s nami uzatvorili pôžičky, ktoré nebudú môcť nikdy splatiť, čím sa všetky

finančné záležitosti dostali pod naše vedenie, všeobecne pokladané za vedecké. Musíme mať

na pamäti, koľko úsilia a peňazí nás to stálo."

Nie je známe, na koľko percent boli uzatvárané holandské štátne pôžičky, ale určite nie na 5

%. Ak však boli 8 %-né, tak ako prvá anglická pôžička z roku 1692 a prvá československá

pôžička z roku 1922, tak sa na úrokoch čiastka rovnajúca sa istine, zaplatila každých dvanásť

rokov.

3. Židia vytvorili špekuláciou ďalší zdroj, z ktorého čerpali prostriedky, požičiavané štátom

Povedali sme si, že na burzách sa pôvodne obchodovalo s tovarom. Napríklad Amsterdam bol

sídlom svetoznámej obilnej burzy. V miestnostiach burzy sa v stanovenú hodinu schádzali

zástupcovia vývozcov so zástupcami holandských, francúzskych a anglických dovozcov a

uzatvárali s nimi príslušné kontrakty. Zjednané ceny sa zaznamenali, vypočítal sa priemer,

ktorý sa vyhlásil ako denný kurz pšenice, jačmeňa a pod. Za tento kurz sa potom platilo za

obilie aj mimo burzy. Pokiaľ burza pracovala týmto spôsobom nemáme proti nej námietok.

Námietky však mali siónski mudrci.

V 6. protokole siónskych mudrcov sa hovorí:

“Aby sloboda mohla gojskú spoločnosť rozložiť a zničiť, musíme základňou priemyslu urobiť

špekuláciu. V dôsledku toho všetko bohatstvo vyťažené z pôdy prejde do špekulácie, t.j.

pomôže plniť naše nedobytné pokladne, pretože všetky nitky špekulácie sa budú zbiehať v

našich rukách."

Výška kurzov je totiž závislá na mnohých faktoroch. Najdôležitejším je odhad budúcej úrody a

budúcej spotreby. Tieto odhady sa však dajú ovplyvňovať najrozličnejšími spôsobmi, napr.

rozširovaním nepravdivých informácií, zadržiavaním zásob tovaru a pod. Kto dajme tomu

dôjde k záveru, že budúca úroda bude zlá a cena pšenice stúpne, môže svoju zásobu zadržať

a predať ju až po žatve. Vytvorilo sa mnoho druhov burzových obchodov, pri ktorých vôbec

nedôjde ku kúpe či predaju tovaru a kde ide len o to, využiť cenový pohyb. Takýmto

transakciám hovoríme špekulačné. Pretože Židia boli a sú svojimi výbornými stykmi vždy

najlepšie informovaní a svojim ovládaním tlače mali a majú možnosť rozširovať priaznivé

informácie pre svoju špekuláciu, stávajú sa'suverénnymi pánmi špekulácie v celosvetovom

meradle. Vždy to boli a sú oni, kto na meniacich sa cenách najviac zarábali a zarábajú.

4. Ďalším zdrojom židovskej finančnej moci je špekulácia s akciami

V hospodárskom podnikaní platila vždy zásada, že podnikateľ ručil celým svojim súkromným

majetkom za dodržanie svojich finančných záväzkov. Ak bol však predmet podniku rozsiahly

alebo riskantný, združovalo sa viac osôb, ktoré sa potom podieľali na zisku v pomere k výške

kapitálu, ktorý do podniku vložili,a len do tej výšky ručili aj za prípadnú stratu. Prototypom

týchto spoločností je londýnsko-indická spoločnosť, založená v roku 1600 a amsterdamská

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1602. Prvá spoločnosť položila základ britskému

koloniálnemu panstvu v Indii. Druhá holandskému panstvu v Indonézii.

Stalo sa zvykom, že kapitál týchto spoločností bol rozdelený na menšie zaokrúhlené diely,

napr. po 100, po 200 a pod. peňažných jednotiek a na ne boli vystavené cenné papiere,

takzvané akcie. Tie boli potom uvedené na burzu a stali sa vyhľadávanými špekulačnými

papiermi.

O tom, že to boli najmä príslušníci židovského národa, ktorí túto špekuláciu uskutočňovali,

máme veľmi závažné svedectvá. Nemecký vedec Werner Sombart (1941), ktorý je pokladaný

za priateľa Židov, uvádza vo svojom diele “Židia a hospodársky život" (Mníchov a Lipsko

1922, str. 104) nasledujúcu správu francúzskeho vyslanca v Haagu svojej vláde z roku 1698:

“V tomto štáte zohrávajú Židia významnú rolu a podľa predpovedí týchto údajne politických

špekulantov, ktorí však sami tápu v neistote, ceny akcií sa nachádzajú v takom ustavičnom

pohybe, že v priebehu jedného dňa dochádza k uzatváraniu obchodov, ktoré si zaslúžia názov

hra alebo stávka. A to tým skôr, že Židia, ktorí sú hnacou silou tohto počínania, ovládajú toľko

šikovných ťahov, že sa im darí oklamať stále nových ľudí, dokonca aj tých najzdatnejších."

K tomu Sombart dodáva:

“Teda to znamená už umelé ovplyvňovanie burzy".

5. V Holandsku sa tlačí Talmud

Vypočujme si opäť Lazara Goldschmidta:

“Ešte na sklonku 15. storočia bol Talmud na indexe a až v roku 1520 povolil pápež Lev X. jeho

uverejnenie. Kresťanský tlačiar Daniel Bomberg z Antverp, ako tlačiar a nakladateľ

hebrejských diel až dodnes nepredstihnuteľný, začal toho roku s tlačou a po troch rokoch bolo

dielo úplne, v nádhernej úprave a s komentárom. Trvalo to iba ďalšie dva roky a už vyvstala

potreba druhého vydania, za ktorým vzápätí nasledovalo tretie. V neskorších vydaniach už bol

veľmi málo menený text i úprava. Ďalšími vydaniami sa Talmud veľmi rozšíril. Kolega z mesta

na Lagúnach predstihol svojho predchodcu Bomberga glosami a dodatkami".

Akí mocní museli byť antverpskí Židia, keď sa im ešte za života španielskeho kráľa podarilo v

priebehu troch rokov vytlačiť celý desaťfoliantový Talmud: A pokiaľ ide o súhlas Leva X.,

vysvetlenie je jednoduché - tento pápež potreboval nesmieme veľa peňazí na stavbu

svätopeterskej baziliky ako aj pre svoj prepychový dvor. Nikdy sa však nedozvieme, akú

čiastku z týchto nákladov zobrali na seba Židia za súhlas na vytlačenie Talmudu. Ďalej opäť

“A tu okolo polovice 16. storočia bola znovu postavená hranica a ďalšie vydanie bolo úplne

zakázané. Zničené boli takmer všetky vtedy existujúce zväzky Talmudu, ktoré vyšli bez

cenzúry, v nepatrnej miere určite aj v dôsledku opotrebenia. Takže dnes vieme len o

niekoľkých málo exemplároch z týchto edícií. Skvosty hebrejskej literatúry, predmety túžob a

snáh zberateľov sú už len predbombergovské traktáty."

Doba okolo polovice 16. storočia bola dobou zbožných a silných pápežov, Pavla III. (1543-

1549) a Pavla IV. (1555-1559) a dobou tridentského koncilu (1545-1563).

II. Prvým cieľom Judaistického útoku je Anglicko a Jeho americké kolónie

1. Pôdu bez účasti Židov pripravil kráľ Henrich VIII.

Henrich VIII. (1509-1547) sa oženil so španielskou kráľovnskou dcérou Katarínou. Bol však

chorý na sifilis a všetci traja chlapci, ktorých mu Katarína porodila, zomreli a ostala im iba

dcéra Mária. V roku 1524 sa kráľ zaľúbil do Anny Boleynovej, ktorá mu odopierala lôžko,

dokiaľ ju neurobí kráľovnou. Keď pápež odmietol prehlásiť jeho sobáš s Katarínou za neplatný,

vymenoval sa Henrich v roku 1531 sám za hlavu anglikánskej cirkvi a ním dosadený

arcibiskup Gran-mer vyhlásil jeho sobáš za neplatný. Nasledovala konfiškácia rehoľného

majetku, neskôr rozohnanie rádov, búranie kláštorov a vešanie opátov.

Keď Henrich zomrel, obávali sa veľmoži, obohatení cirkevným majetkom, normalizácie

vzťahov s Rímom, a preto uskutočnili reformu v Kalvínovom duchu. Obeť svätej omše bola

zrušená a tajná účasť na nej bola trestaná smrťou.

Za vlády Henrichovej dcéry Alžbety l. (1558-1603), ktorú mu porodila Anna Boleynová, začína

koloniálna expanzia. V roku 1684 Sir Reiligh zakladá v zátoke Chesapeake prvú americkú

kolóniu, ktorú na počesť nezosobášenej kráľovny nazval panenskou, Virgínia. Toto počínanie si

vyžaduje veľký finančný náklad, ktorý nemožno hradiť z tradičných kráľovských zdrojov.

Dochádza k sporu s anglickým parlamentom, ktorý končí prvou európskou popravou kráľa:

30. januára 1649 je katolícky Stuartovec Karol l. ako “tyran, zradca, vrah a nepriateľ ľudu"

popravený. Anglicko je vyhlásené za republiku na čele s lordom-protektorom Oliverom

Cromwelom. Toto všetko sa udialo bez účasti Židov, pretože od ich vypovedania v Anglicku

prakticky neboli.

2. Misia Menasseha Ben Izraela ako hovorcu svetového Židovstva

V októbri 1655 prišla do Londýna delegácia štyroch holandských rabínov, vedená rabínom

Menassehom Ben Izraelom. Prišli požiadať CromWela o dovolenie, aby sa príslušníci jeho

národa mohli usídliť v Anglicku. Je nesmieme dôležité konštatovať, že táto delegácia jednala

v mene celého Židovstva. Vyplýva to aj z listu, ktorý napísal 2. septembra 1655 C. Roth

(“Nové svetlo znovuosídte-nia",zv. XI., str. 115).

Praktickým výsledkom misie bolo, že dvaja významní sudcovia prehlásili, že v Anglicku

neexistuje zákon, ktorý by zakazoval návrat Židov do krajiny. Tak sa začína invázia Židov do

ďalšej zasľúbenej krajiny.

Po Cromwelovej smrti nastúpil na trón opäť katolícky Stuartovec, starší syn popraveného

kráľa, Karol II. (1660-1685) a po ňom jeho brat Jakub II. (1685-1689), ktorého najstaršia

dcéra Mária mala za manžela miestodržiteľa a generálneho kapitána Holandska Viliama

Oranžského III. Tento sobáš sa uskutočnil preto, aby bola kráľovská anglická koruna konečne

vytrhnutá z rúk katolíckych Stuartovcov. Keď sa však v roku 1688 narodil Karolovi proti jeho

očakávaniu syn, ktorý bol katolícky pokrstený, veľmoži udreli: dňa 5. novembra 1688 sa

Viliam Oranžský na čele 16.000 francúzskych, holandských a nemeckých žoldnierov vylodil v

Anglicku a 17. novembra obsadil kráľovský palác v Londýne. Posledný národný anglický kráľ z

domácej krvi ušiel do Francúzska a na trón nastúpil cudzinec Viliam III. (1689-1702), čím

vznikla personálna anglicko-holandská únia.

3. Zákon zo 16. decembra 1689 premenil anglické kráľovstvo na plutokraciu a

anglického kráľa na bábku.

Slovo plutokracia je odvodené od mena gréckeho boha bohatstva Pluta. Znamená také

štátne zriadenie, v ktorom o výbere vykonávateľov vládnej moci rozhoduje ich bohatstvo.

Citovaný zákon delegoval celú vládnu moc na dolnú snemovňu, v ktorej boli bankári,

továrnici, obchodníci a sudcovia, ktorým sa v angličtine súhrnne hovorí “gentry". Anglickí

králi, počínajúc Viliamom III., sa stali úplne bezmocnými bábkami. Ešte dnes, keď otvára

dolná snemovňa zasadnutie, prednáša britská kráľovná trónnu reč, ktorú jej napíše

ministerský predseda.

Nemožno zistiť, do akej miery bol tento vývoj ovplyvňovaný judaizmom. Isté je to, že

odstránenie dedičných dynastií zaujíma v judaistických plánoch na vybudovanie

celosvetového impéria prvoradé miesto. Vyplýva to predovšetkým z 15. protokolu sionských

mudrcov, kde sa hovorí: “Povinnosťou vlády, ktorá si uvedomuje, že podmienky jej existencie

nespočívajú len v privilégiách, ktoré požíva, ale predovšetkým v povinnostiach, ktoré musí

plniť, je zaistiť prosperitu aj za cenu početných obetí. Utvrdiť prestíž svojej moci je hlavným

predpokladom pevnej vlády a táto prestíž sa nedá docieliť ináč, ako vznešenou neoblomnou

mocou a silou, ktorá sa musí zdať neoblomiteľnou a obklopenou tajomnou mocou, napr.

mocou Božou. Taká je až dodnes ruská aristokracia, náš jediný nebezpečný nepriateľ, ak

nepočítame Svätú Stolicu".

Werner Sombart vo svojom citovaní ďalej hovorí (str. 105): “Koncom 17. storočia

nachádzame londýsku burzu už plnú Židov. Ich počet bol tak veľký, že jedna časť budovy bola

nazvaná “Židovská promenáda" (Je-we walk). Odkiaľ táto náhla povodeň? Vieme to presne.

Bola spôsobená tými Židmi, ktorí prišli z Amsterdamu v družine Viliama III. A ako už bolo

uvedené, priniesli títo Židia aj vyspelú techniku burzových obchodov." Ich pôsobením bola v

Anglicku uvedená inštitúcia štátneho dlhu, ktorý bol založený 8 % pôžičkou 1 200 000 libier

šterlingov. Wemer Sombart k tomu ešte dodáva, že všetci hlavní jednatelia tejto pôžičky boli

Židia na čele so židovskou rodinou Montagovcov. Realizáciou tejto pôžičky bola v roku 1694

založená Bank of England.

Viliamovou nástupkyňou sa stala jeho švagriná, druhá dcéra vypudeného Jakuba, dánska

kráľovná Anna (1702-1714). Za jej panovania sa Anglicko zúčastnilo vojny o španielske

dedičstvo. Veliteľom anglických vojsk bol známy vojvoda z Marlborough. A teraz nechajme

opäť rozprávať Sombarta:

“Bohatý Medina, Marlboroughov bankár, mu vyplácal ročný dôchodok 6 000 libier a dostáva)

prvé správy z vojnových výprav. Víťazstvá anglického vojska boli pre neho rovnako výnosné

ako boli slávne pre anglické zbrane. Všetky špekulačné úskoky, falošné správy z bojiska,

vymyslené príchody, kuriérov, tajné burzovné krúžky, celý tajný aparát mamonu, to všetko

bolo prvým otcom londýnskej burzy známe a náležité využité. Vedľa Sira Šalamúna Medinu,

Žida Medinu, ako sa mu hovorilo a ktorého možno pokladať za zakladateľa anglickej

špekulácie s cennými papiermi, poznáme ešte celý rad iných židovských peňažní kov z doby

kráľovnej Anny, ktorí špekulovali na burze vo veľkom štýle."

“Vieme, že Menasch Lopez nadobudol veľký majetok tým, že využíval paniku, spôsobenú

falošným poplachom: Kráľovná je mŕtva! a skúpil všetky štátne papiere, ktorých kurzy rýchlo

klesali. Podobná udalosť sa rozprávala aj v neskoršej dobe o Sampsonovi Gideonovi, ktorý

medzi nežidovskými burziánmi bol známy pod menom “Veľký židovský broker". Aby sme si

mohli urobiť obraz o finančnej situácii Židov vtedajšieho Londýna, musíme vziať do úvahy, že

počet židovských rodín, ktorých ročný dôchodok sa odhadoval na 1 000 až 2 000 libier,

dosahoval okolo 100 rodín s 30 000 librami, zatiaľ čo jednotlivci, ako Mendes dá Costa, Moses

Hart, Aron Franke, barón d'Aguliar, Moses Lopez Fereira, Moses alebo Anthony dá Costa

(niekedy koncom 17. storočia riaditeť anglickej banky) a iní patrili k najbohatším londýnskym

obchodníkom.“

4. Na slávnosti Narodenia sv. Jaria Krstiteľa 24. 6.1717 vzniká anglická veľká lóža

Medzi stredovekými cechmi zaujímali mimoriadne miesto stavebné cechy, jednak pre

náročnosť a nebezpečnosť vykonávaných prác (najmä stavieb katedrál), jednak pre svoju

internacionálnosť. Čoskoro dostali zvláštne označenie, v nemčine “Húttes", v angličtine

“Lodge", ktoré označujú prevádzkový domček blízko stavieb. Ďalším znakom týchto cechov

bola starostlivosť o zachovanie výrobného tajomstva a záujem o európsku politiku. Tôhôtóm

Nagy vo svojej knihe “Jezuiti a slobodní murári" (Wien 1969, str. 398) uvádza, že sa v roku

1694 stal “prijatým" členom lóže sv. Pavla v Londýne sám nový kráť Viliam III.

Dňa 24. 6.1717 sa zišli zástupcovia troch londýnskych lóži a založili Veľkú Lóžu Anglickú.

(Grand Lodge of England), ktorá sa v nasledujúcich rokoch stala centrom anglického

murárstva. Toto postavenie im zabezpečila slobodomurárska konštitúcia, ktorej redaktorom

bol presbyteriánsky pastor James Anderson, a ktorá dodnes nesie jeho meno.

Po smrti kráľovnej Anny neboli reštaurovaní Stuartovci, ale trón bol ponúknutý nemeckému

protestantovi Jurajovi l. (1714-1727) Hanoverskému, ktorý vôbec nevedel anglicky. Ním

počínajúc je kráľovská rodina až do našich čias patrónkou anglického slobodomurárstva, v

čom ju napodobňuje aj vysoká anglická šľachta. Jej príslušníci pracujú v diplomatických

službách a zakladajú lóže vo všetkých hlavných mestách Európy: v roku 1721 v Gente, v roku

1726 v Madride, roku 1728 v Paríži, roku 1731 v americkej Philadelphii a v Moskve, roku 1733

vo Florencii, roku 1735 v Lisabone, roku 1757 v Ženeve, Stockholme, Mannheime a

Hamburgu. Pol roka po založení hamburgskej lóže sa jej členom stal pruský korunný princ,

neskôr smutne známy Fridrich II. “Veľký". Prvé slobodomurárske lóže v Čechách vznikli v roku

1741.

Na otázku, čo je to Slobodomurárstvo, nám opäť odpovedajú siónski mudrci v 15. protokole:

“Až do nástupu našej vlády budeme vo všetkých krajinách sveta zakladať a rozmnožovať

slobodomurárske lóže. Prilákame do nich všetkých, ktorí majú schopnosti stať sa veľkými

politikmi, pretože tieto lóže budú naším hlavným zdrojom informácií, rovnako ako

prostriedkom ovplyvňovania politiky." V anglickom hospodárstve zaujímali Židia veľmi vplyvné

pozície a vlastnili rozsiahly pozemkový majetok, hoci im to zákon z 13. storočia zakazoval.

Napriek tomu, že sa im podarilo pomocou sobášov votrieť medzi vysokú anglickú šľachtu,

nemali plné politické práva. Nemohli byť členmi politických inštitúcií, nemohli byť členmi ani

vlády ani parlamentu. Totiž každý, kto sa uchádzal o tieto funkcie, musel najprv zložiť tzv.

odriekaciu prísahu, t.j. že sa odrieka poslušnosti voči Jakubovi II. a jeho potomstvu. Táto

prísaha sa končila slovami “na opravdivú kresťanskú vieru", čo však žiadny Žid nemohol

vysloviť. O to väčší význam pre nich mali tajné slobodomurárske lóže, ktorých členovia boli

viazaní bezvýhradnou poslušnosťou, členmi týchto lóži boli, okrem kráľovskej rodiny aj

početní ministri, vysokí štátni úradníci, dôstojníci, podnikatelia, profesori, žurnalisti,

spisovatelia atď. Títo ľudia boli zároveň zdrojom informácií, pretože v lóži sa nesmeli

odvolávať dokonca ani na povinnosť zachovávať úradné tajomstvo. Siónski mudrci hovoria:

“Všetky tieto lóže budú mať neznámu centrálu a budú spravované našimi mudrcmi. Každá

lóža bude mať svojho zjavného predstaviteľa, ktorý bude slúžiť ako pláštik, za ktorý sa budú

skrývať naši mudrci, od ktorých bude dostávať heslá a programy."

Tento cieľ judaisti dosiahli svojráznou organizáciou slobodomurárska. Slobodomurárov

rozdelili do rôznych stupňov (u tzv. škótskeho obradu 33 stupňov) s tým, že príslušníci nižších

stupňov nesmú poznať slobodomurárov vyšších stupňov, tzv. zdokonalených. Preto rádový

slobodomurár veľakrát ani netušil, že v tajomne, z ktorého dostával príkazy a ktorému sa so

všetkým zveroval, sa skrývajú príslušníci a agenti medzinárodného judaizmu. Nakoniec

mudrci hovoria:

“Smrť je nevyhnutný koniec každého z nás. Je lepšie ju urýchliť u ľudí, ktorí sa stavajú do

cesty nášmu dielu, než aby zomierali naši bratia, ktorí na tomto diele pracujú. Vráťme sa k

slobodomurárom. Už teraz ich posielame za neposlušnosť na smrť, a to takým spôsobom, že

len naše bratstvo tuší popravu a možno aj obeť samotná. V očiach verejnosti všetci zomierajú

úplne prirodzenou smrťou. Bratstvo sa neopovažuje protestovať, pretože v

slobodomurárskom prostredí sme vytrhali všetky korene akýchkoľvek sklonov protestovať

proti našim príkazom."

Smrť W. A. Mozarta je klasickým potvrdením týchto slov. Kto by si v tejto súvislosti

nespomenul na Kaifášove slová, keď išlo o rozhodnutie zlikvidovať Pána Ježiša: “Vy ničomu

nerozumiete a nechápete, že je pre nás lepšie, aby jeden človek zomrel za ľud, než aby

zahynul celý národ. (Ján 11,50.).

Slobodomurárstvo je výberová, tajná medzinárodná organizácia skutočných aj potenciálnych

prominentov, zaviazaných prísnymi sľubmi, ktorej účelom je získavanie informácií

medzinárodného judaizmu, šíriť jeho ideológiu a pripravovať jeho všesvetové impériium.

5. “Amerika je vo všetkých svojich častiach židovskou krajinou."

Tak píše na strane 31 citovanej knihy Wemer Sombart. Už Kolumbova plavba bola umožnená

židovskou pôžičkou. Pretože sa táto plavba uskutočnila v roku, keď boli Židia vypovedaní zo

Španielska, je jasné, že Židia boli medzi prvými kolonistami silne zastúpení. V roku 1731

nadväzuje Philadelphská lóža spojenie s Londýnskou veľkou lóžou, v roku 1749 sa stal

provinicionálnym veľmajstrom Benjamín Franklin. Ďalším významným činiteľom amerického

stobodomurárstva bol plukovník George Washington.

V roku 1740 vydal anglický kráľ zákon pre americké kolónia, podľa ktorého Židia nemuseli v

odriekacej prísahe hovoriť slová “na opravdivú kresťanskú vieru". Týmto im bola otvorená

cesta na všetky posty.

V roku 1773 rozpútali slobodomurári odboj proti materskej krajine. V máji 1775 sa v sídle

prvej lóže vo Philadelphii zišiel druhý kontinentálny kongres, ktorý 4 .júla 1776 tzv.

“Deklaráciou nezávislosti" vyhlásil vznik Spojených štátov amerických na republikánskom

základe a ich odtrhnutie od anglickej koruny. Boje s anglickými vojskami trvali až do roku

1781. V roku 1782 kráľ Juraj III. uznal nezávislosť amerických kolónií.

6. Hlavné princípy “Deklarácie nezávislosti" sú judaistické

Citujeme jeden z nich:

“Považujeme za samozrejmú pravdu, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní, že sú svojím

Stvoriteľom obdarení určitými právami, že medzi tieto práva patrí život, sloboda a sledovanie

osobného šťastia."

V týchto slovách nám ako cantus firmus (základný hlas) znie heslo “voľnosť, rovnosť,

bratstvo". Pozrime si, čo o ňom hovoria siónski mudrci v 1. protokole: “Od dôb rozkvetu

antického Grécka sme boli prví, kto vykríkol heslo “sloboda". Od tej doby bolo toto slovo

častokrát opakované nevedomými papagájmi, ktorí sa vrhli na túto vábničku a použili ju na

to, aby svet pripravili o jeho prosperitu, aby mu odňali naozajstnú individuálnu slobodu,

ktorá spočíva v ochrane pred násilím davu. Títo tzv. bystrí a múdri Gojimovia nedokázali

rozpoznať, aké pomyselné sú tieto slová, ktoré boli hlasne rozširované, na všetkých

stranách okolo nich. Nepostrehli, že v prírode sloboda ani rovnosť neexistuje, pretože sama

príroda vytvorila nerovnosť inteligencií, charakterov a schopností a všetko je podriadené jej

zákonom. Nespozorovali, že naša politika ich vytrhla z ich obvyklého života na cestu, ktorá

končí našou vládou. Aj hlupák môže vládnuť, ak je zasvätený do tajov politiky, kdežto

nezasvätenec aj keby bol génius, zablúdi na cestách, po ktorých ho vodíme my." Nedostatok

pracovných síl v amerických kolóniách bol riešený odchytom čiernych mužov a žien na

západných brehoch Afriky a ich násilným odvlečením na americké plantáže. Podľa

Brokhausovho Náučného slovníka (1938, diel 4., str. 228) bolo len v rokoch 1680-tych takto

deportovaných asi 2 130 000 čiernych otrokov. Nemožno pochybovať o tom, že podstatný

podiel na tejto tragédii mali Židia, ktorí sa zaoberali obchodom s otrokmi odjakživa. V čase

vydania “Deklarácie nezávislosti" bolo teda v krajine, ktorá tak veľmi hlásala slobodu a

rovnosť, okolo 2 miliónov týchto nešťastníkov, na ktorých sa sloboda ani rovnosť

nevzťahovali. Pri kolíske budúcich Spojených štátov stála zlá sudička Pokrytectvo, ktorej

tieň leží na tejto krajine dodnes.

Aj v tomto smere boli zakladatelia Spojených štátov dobrými žiakmi svojich sionistických

učiteľov, ktorí v 1. protokole hlásajú: “Politika nemá nič spoločné s morálkou. Panovník, ktorý

sa dáva viesť morálkou, nie je dobrým politikom a jeho trón nie je pevný. Kto chce vládnuť,

musí sa uchyľovať ku ľsti a pokrytectvu. Poctivosť a úprimnosť, tieto dve veľké ľudské cnosti

sa v politike stávajú neresťami, ktoré dokážu zvrhnúť vládu istejšie a obratnejšie, než najhorší

nepriateľ. Tieto vlastnosti nech sú typické pre vlády Gojimov, my sa nimi však nesmieme

riadiť v žiadnom prípade." “Deklarácia nezávislosti" ďalej uvádza:

“Na zabezpečenie týchto práv (sloboda, rovnosť, bratstvo) sa medzi ľuďmi ustanovujú víády,

odvodzujúce svoju oprávnenú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu. Kedykoľvek začne byť

niektorá vláda týmto cieľom na prekážku, má ľud právo ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť

vládu novú, ktorá by bola založená na takých zásadách a svoju právomoc mala upravenú

takým spôsobom, ako uzná ľud za najvhodnejšie pre zabezpečenie svojej bezpečnosti a

svojho šťastia."

Ďalším veľm i dôležitým bodom judaistického plánu na prevzatie svetovej moci, ktorý sa im v

Spojených štátoch podarilo realizovať, bolo odstránenie kráľa. Videli sme, že z anglického

kráľa urobili bábku, ale aj táto bábka im bola nemilá a preto sa jej zbavili úplne. Siónski

mudrci k tomu v 1. protokole hovoria: “Abstraktný pojem slobody nám umožnil presvedčiť

masy, že ich vláda je len splnomocnencom vlastníka krajiny, ktorým je ľud, a že je možné

týchto splnomocnencov meniť tak, ako vymieňame rukavice. Táto zosaditeľnosť nám ich

vydala napospas, pretože ich voľbu prakticky vložila do našich rúk." Ďalej uvidíme, že nikde to

nie je tak, ako v Spojených štátoch amerických.

7. Do anglických dejín vstupujú Rothschildovci

V druhej polovici 18. storočia silnie prúd židovskej imigrácie, ktorý priťahuje rýchly rast

anglickej ekonomiky, spôsobený priemyselnou revolúciou. S touto vlnou prichádza v roku

1798 do Londýna aj Nathan Meyer Rothschild, tretí syn francúzskeho obchodníka, vo

Frankfurte nad Mohanom. Najstarší syn Amschel ostal vo Frankfurte, mladší Salomon odišiel

do Viedne, štvrtý Čarí do Neapolu a najmladší James do Paríža. Všade založili obchodné

bankovné domy, ale dohromady tvorili jeden podnik, ktorého hlavou bol najbystrejší z nich,

londýnsky Nathan, najzarputilejší Napoleonov odporca a hlavný aktér v tvrdošijnom boji

Anglicka proti nepohodlnému Korzičanovi. Na vojnových pôžičkách a armádnych dodávkach

však vedel patrične zbohatnúť.

V roku 1847 bol Nathanov syn Anton povýšený na baroneta, teda na Síra An-thony

Rothschilda. Jeho brat Lionel viedol spolu s prvým židovským ministerským predsedom

Benjamínom Disraelim celých 28 rokov boj o emancipáciu Židov, ktorý sa skončil úspechom.

V roku 1858 kráľovná Viktória podpísala zákon, ktorý rušil zmienené slová v odriekacej

prísahe a o niekoľko dní neskôr zasadol Lionel medzi členov dolnej snemovne. Jeho syn

Nathaniel sa v roku 1885 stal členom snemovne lordov ako prvý lord Rothschild. Tento

Rothschild mal veľký záujem o juhoafrické zlaté bane a bol hlavným iniciátorom búrskej vojny.

Dňa 2. novembra 1917 obdržal Lionelov syn, tiež Lionel, od britského ministra zahraničných

vecí Arthura Jamesa Balfoura list, že vláda Jeho Veličenstva má porozumenie pre zriadenie

národného domova pre židovský národ v Palestíne. K tomuto listu sa ešte vrátime.

III. Po Anglicku začal útok na Francúzsko

1. Francúzsko odráža útok a nápor reformácie

Francúzsky kráľ Ľudovít XI. (1461-1483) musel viesť dlhé boje o trón, v ktorých sa veľká

časť šľachty postavila proti nemu, čo ho donútilo oprieť sa o žoldniersku armádu. Po svojom

víťazstve vyradil šľachtu aj z úseku právneho tak, že svojich spolupracovníkov si vyberal z

radov mešťanov. O to viac šľachtu priťahoval cirkevný majetok. Ale Francúzsko, “najstaršie

dieťa Cirkvi", ako sa hovorievalo, nebolo ani Anglickom, ani Nemeckom. Francúzsky národ

podľa príkladu Paríža a jeho Sorbôny a pod vedením vernej katolíckej šľachty s rozhorčením

a odporom odmietal kalvínske bludy. V troch vojnách, zvaných “hugenotské" - “hugenots" je

francúzska skomolenina slova “Einungenosse", ktorými boli označovaní švajčiarski kalvíni -

boli hugenoti zatlačení a až nanteským ediktom dostali asi 100 miest s niekoľkými

pevnosťami, medzi ktorými bola pevnosť la Rochelle, ako stvorená pre vojenskú pomoc

anglických protestantov.

V roku 1610 viedol francúzsku politiku kardinál Richelieu. Bez toho, aby zrušil nanteský edikt,

odnímal hugenotom pevnosť za pevnosťou, a pádom la Rochelle bolo hugenotstvo vo

Francúzsku zlikvidované, takže Ľudovít XIV. mohol pokojne tento edikt zrušiť ako nepotrebný.

Ľudovít XIV. nastúpil na trón ako 5-ročný. V tejto dobe vrcholil konflikt medzi anglickou

šľachtou a kráľom, ktorý skončil kráľovskou popravou. Tieto skutočnosti dodali francúzskym

veľmožom odvahu, a tak dochádza k občianskej vojne medzi kráľovským dvorom, vedeným

kráľovou matkou Annou Rakúskou, a parížskym parlamentom. Tento boj vstúpil do dejín pod

názvom “fronde". Francúzske parlamenty mali s parlamentom anglickým spoločný len názov.

Boli ta súdne dvory, ktoré okrem normálnej súdnej činnosti mali právo posudzovať

oprávnenosť niektorých kráľovských zákonov, najmä daňových. V druhej fáze tejto vojny,

ktorá sa začala po londýnskej kráľovražde, sú hlavnými protagonistami príslušníci vysokej

šľachty. V roku 1653 bola vzbura potlačená kráľovským vrchným veliteľom Turennom. Na

mladučkého kráľa, ktorý mal pri jej likvidovaní 15 rokov, však urobila nezmazateľný dojem.

Ľudovít XIV. potom dokončil absolutizáciu francúzskej kráľovskej moci. Šľachtu zbavil

provinciálnej vládnej moci, ktorú preniesol na platené úradníctvo a najvyššie Statne úrady

obsadil nešľachticmi. Minister financií Colbert a minister vojny Louvils boli občianskeho

pôvodu, riaditeľ opevňovacích prác maršal Vauban pochádzal z úplne chudobnej rodiny a

tvrdo zakročil proti hugenotom.

2. Na zdolanie Francúzska bolo teda nevyhnutné zvoliť inú cestu

Siónski mudrci v 3. protokole hovoria:

Až naše zásady budete uvádzať do života, majte na zreteli charakter ľudu v krajine, kde

budete pôsobiť. Všeobecná uniformita pri aplikovaní týchto zásad by, až do doby keď bude

uskutočnená prevychová tohto ľudu, neviedla k úspechu. Ak budete postupovať pomaly a

opatrne, uvidíte, že neuplynie ani desať rokov a aj najzarytejšia povaha sa zmení a my si

prirátame ďalší národ k tým, ktorí sa už podrobili našej myšlienke humanitného

internacionalizmu."

Cesta, ktorú si judaisti zvolili k podrobeniu Francúzska, je v podstate zhodná s tou, ktorá im

vydala do rúk Anglicko. Rozdiel je v tom, že v Anglicku našli svojich kolaborantských

spojencov na kráľovskom dvore a medzi šľachtou vernou kráľovi, vo Francúzsku medzi

šľachtou, ktorá kráľovskú inštitúciu nenávidela, a medzi intelektuálmi. Bernard Fay vo svojej

knihe “Slobodné murárstvo a intelektuálna revolúcia 18. storočia" (Paríž 1961, str. 55) píše:

“Keď boli vojny skončené a Ľudovít XIV. pochovaný, keď išlo o zorganizovanie nového

Francúzska, v ktorom aristokracia chcela opäť zaujať miesto, ktoré jej odňali králi a obracia sa

k Anglicku, aby tu našla tajomstvo úspechu, ktorý vydal anglickej šľachte do rúk parlament aj

celú krajinu, bez toho, aby bolo treba vyradiť korunu. Ponáhľajú sa na štúdiá do Anglicka a

vracajú sa s vážnou tvárou a hrubými knihami. V rokoch 1715-1730 dosahuje táto literatúra

rozkvet a veľké rozšírenie. Jej korunu tvoria “Filozofické listy" od Voltaira (1734) a najmä

“Duch zákonov" od Montesquieho í.1748)." Na str. 130 citovanej knihy Fay ďalej uvádza, že:

“...zasadania lóže v londýnskom hostinci Hom v roku 1730 sa zúčastnili okrem veľmajstra

vojvodu z Norfolku aj početní zahraniční hostia, medzi ktorými bol aj Montesquieu. Prvá

parížska lóža vznikla už v roku 1726. Francúzske slobodomurárstvo sa preslávilo tým, že

zaviedlo tzv. slobodomurárstvo zdokonalené."

Vo Francúzsku bolo teda nevyhnutné postupovať ináč ako v Anglicku, totiž zdola. Preto boli

brány lóže dokorán otvorené príslušníkom drobnej intelektuálnej, umeleckej a obchodnej

buržoázie, ktorú priťahovali lákavé heslá o voľnosti a rovnosti. Zo slov siónskych mudrcov,

ktoré sme citovali z 1. protokolu pri príležitosti objasňovania princípov Deklarácie nezávislosti,

pripájame ešte ďalšie z 1. protokolu:

“Politická sloboda je idea, nie realita a je nevyhnutné použiť túto ideu na vytvorenie nejakej

idealistickej návnady, aby sme ľudové masy priviedli na našu stranu, keď sa tieto masy

rozhodli zvrhnúť niektorú vládnu stranu." Vo Francúzsku bolo nevyhnutné poštvať buržoáziu

proti kráľovi. Príliv buržoázie do lóži však nebol po chuti šľachtickým slobodomurárom. Preto

bolo slobodomurárstvo rozdelené do stupňov - vyššie boli vyhradené šľachte a nižšie

buržoázii. V rokoch 1771-1773 vznikla Francúzska veľlóža a dostala meno “Veľký francúzsky

orient". V tej dobe bolo v Paríži už 23 lóži a v celom Francúzsku už 104.

Mocným zdrojom slobodomurárskej ideologickej ofenzívy sa stala známa encyklopédia,

pozostávajúca zo 17 foliantov, 5 zväzkov dodatkov a 11 zväzkov ilustrácií. Jej vydanie bolo

dokončené v roku 1766. Hlavnými autormi Encyklopédie boli Diderot, Dalambert, Helvetius,

Holbach, Rousseau a Voltaire. Všetci boli* členmi slobodomurárskej lóže “Deviatich sestier".

Manfred Adler nás vo svojej knihe “Protikresťanská revolúcia slobodného murárstva" (Jestten

1974, str. 23) informuje o nasledujúcom humanitnom výroku filozofa a dramatika Denisa

Diderota:

“Svet nebude šťastný, pokiaľ črevami posledného kňaza nebude zahrdúsený posledný kráľ".

3. Aj vo Francúzsku boli finančné problémy koruny vodou na slobodomurársky mlyn

Ľudovít XIV. bol síce slávny kráľ, ale keď zomrel, zanechal svojmu vnukovi Ľudovítovi XV.

(1715-1774) štátny dlh vo výške 15 miliárd a ročný rozpočtový deficit 65 miliónov libier.

Vojna o rakúske dedičstvo (1756-1763), sedemročná vojna a pomoc revoltujúcim americkým

kolóniám ďalej ničili kráľovskú pokladňu, minister financií Ľudovíta XVI. (1774-1793) Turgot

videl záchranu vo všeobecnej pozemkovej dani. Šikovná propaganda sa však postarala o to,

aby sa proti tomu zákonu postavili nielen tí, ktorí ju mali priamo odvádzať, ale aj spodina,

ktorej sa zdôrazňovalo, že takáto daň by mala za následok zvýšenie cien životných potrieb.

Druhým propagandistickým ťahom boli prehnané správy o rozmarnosti kráľovského dvora,

pričom hlavným terčom bola “Rakúšanka", kráľovná Antoi-neta, dcéra Márie Terézie.

Najenergickejšie sa proti novej dani postavili parlamenty, a odmietli daň zaregistrovať. V

tejto súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že v predvečer francúzskej revolúcie pracovalo vo

Francúzsku už 612 slobodomurárskych lóži - 65 v Paríži, 442 na vidieku, 39 v kolóniách, 69 v

armáde a 17 v zahraničí (Fay, str. 177). V lyonskej lóži “Prozreteľnosť" bolo 7 kanonikov

lyonskej katedrálnej kapituly vrátane dekana (Fay, str. 198). Teraz si uvedime pokračovanie

citátu z 1. protokolu siónskych mudrcov: “... zvrhnúť niektorú vládnu stranu. Táto úloha sa

značne uľahčí, ak je sám panovník infikovaný ideou slobody, teda liberalizmom a pre túto ideu

sa sám zriekne svojej moci. V tomto okamžiku náš systém zvíťazí. Akonáhle sa uvoľnia

opraty vlády, ihneď_sa ich podľa zákona života chopí nová ruka, pretože slepá sila ľudu

nemôže ani jediný deň existovať bez vodcu. Následkom toho neurobí nová moc nič iné ako to,

že nahradí starú moc, oslabenú liberalizmom.

Tento recept sa vo Francúzsku uskutočnil do posledného písmena. Po celom Francúzsku

rozosievali slobodomurárske lóže nenávisť voči monarchii a monarchovi, predovšetkým proti

jeho manželke a proti tomuto temnú vynášali šialené svetlo imaginárnej slobody. A bol to

práve monarcha, ktorý spôsobil, že ich dieto bolo korunované úspechom. Ľudovít XVI. bol

určite dobrák, ale na kráľovský trón nepatril. Miesto toho, aby vyriešil finančnú krízu

zdanením bohatých a to predovšetkým tých, ktorým koruna bola dlžná niekoľko miliárd

štátneho dlhu, dal sa prehovoriť, aby za účelom riešenia finančnej situácie zvolal generálne stavy.

4. Zvolanie generálnych stavov otvorilo brány Veľkej francúzskej revolúcii

Generálne stavy (pomenované podľa provinčných stavov) boli tri: duchovenský, panský a

mestský, ktorému sa hovorilo aj tretí. Zvolával a predsedal im kráľ, ak potreboval súhlas k

nejakej významnej veci, ako napr. keď potreboval uložiť stavom nejakú mimoriadnu daň.

Prvýkrát zvolal stavy v roku 1302 Filip Pekný, aby si dal schváliť boj proti Svätej Stolici a

naposledy boli zvolané v roku 1614.

V generálnych stavoch, rovnako ako napr. v stavoch českých, sa hlasovalo tak, že každý stav

mal jeden hlas. Vo svojej Knihe “Francúzske slobodné murárstvo a príprava revolúcie" (Paríž

1920, str. 185), ktorá bola vyznamenaná slobodomurárskou cenou Arthura Milla, píše Gaston

Martin: “V treťom stave sa vytvoril slóbodorourármi vedený blok..., ktorý vynikal

súdržnosťou, dokonalou znalosťou svojich cieľov, zbehlosťou v parlamentných debatách a

disciplínou, ktorá bola spočiatku takmer bezvýhradná. Aj keď, čo do počtu, tvorila asi len

polovicu príslušníkov všetkých stavov a v treťom stave tvorila veľkú väčšinu, bola odsúdená k

bezmocnosti, pri zachovaní hlasovania podľa stavov."

5. mája 1789 Ľudovít XVI. otvoril zasadanie a keďže do programu rokovania nebola zaradená

požiadavka tretieho stavu, aby sa hlasovalo podľa hláv, zišli sa 17. júna sami príslušníci

tretieho stavu v kráľovskej herni so slobodomurárskou skupinou, prijali názov Národné

zhormaždenie a prisahali, že sa nérozídu, pokiaľ nedajú Francúzsku ústavu. Siónski mudrci v

11. protokole hovoria:

“Keď sa nám podarilo nakaziť vládnu organizáciu liberalizmom, týmto smrteľným jedom,

zmenil sa celý komplex politického života štátu, všetky jeho zložky boli postihnuté smrteľnou

chorobou rozkladu krvi. Teraz nám už zostáva len čakať na koniec tohto smrteľného zápasu.

Liberalizmus plodí konštitučné vlády, ktoré nahradia autokraciu. Konštitúcia je sotva niečím

iným než školou nezhôd, rozporov, nedorozumení, nezhôd, planého rozčuľovania sa a

straníckych záujmov, jednoducho všetkého toho, čo vedie k oslabeniu štátu."

Aj tento návod sa stal skutočnosťou. Dňa 11. júla kráľ rozpustil vládu vrátane Neckera,

podporovaného slobodoniurárŕni, na čo poštvaný plebs odpovedal útokom na väznicu Bastilu.

Tento útok podnikli dňa 14. júla a v Bastile našli len 7 väzňov vrátane kriminálnikov. Veliteľ

Bastily bol ubitý a jeho mŕtvola nesená parížskymi ulicami. Siónski mudrci hovoria v 27.

protokole:

“Slovo “sloboda" stavia ľudstvo proti akejkoľvek moci, ba dokonca aj proti moci Boha a

prírody. Preto pri svojom nástupe k moci vytrieme toto slovo z ľudského slovníka, ako

symbol zvieracej sily, ktorá mení dav v krvilačné šelmy".

V noci zo 4. na 5. augusta odhlasovalo zhromaždenie, ktoré zmenilo svoj názov na

ústavodarné, “Deklaráciu ľudských a občianskych práv", formulovanú presne v duchu učenia

siónskych mudrcov, podobne ako deklarácia americká. V tomto zhromaždení zasadalo 500

slobodomurárov, z ktorých najvýznamnejší boli príslušníci politického klubu umiernených

girondistov. Druhým politickým klubom, ktorý na seba pomaly strhával celý vplyv,

predovšetkým po vypovedaní vojny Rakúsku, bol radikálny klub Jakobínov. Nová ruka, ktorá

uchopila uvoľnené opraty, bola ruka člena lóže “Deviatich sestier" Georges Jacques Dantona,

s ktorým do Paríža vstupuje teror. Začiatkom septembra 1792 dáva Danton povraždiť 1 600

väzňov, rozpúšťa ústavodarné zhromaždenie a vypisuje voľby do Konventu, ktorý na svojej

ustanovujúcej schôdzi 21. septembra 1792 ruší kráľovstvo a vyhlasuje Francúzsku republiku:

Siónski mudrci v 5. protokole hovoria: “ Republiky nám dajú svetový trón".

Dňa 21. januára 1793 bol Ľudovít XVI. popravený a 11. marca na podnet Dantona bol

uvedený do činnosti Revolučný tribunál, ktorý až do svojho zrušenia v máji 1795 vyniesol viac

ako 3 000 politických rozsudkov smrti. Až poprava Dantona a jeho krvavého druha,

slobodomurára Maximiliána de Robespierre, urobila koniec tomuto krviprelievaniu. Siónski

mudrci v 1. protokole hovoria: “Naša vláda, kráčajúca cestou mierového dobývania bude mať

právo nahradiť vojnové hrôzy menej očividnými, ale zato ďaleko účinnejšími popravami. Ich

zmyslom bude udržiavať vlnu teroru k docieleniu slepej poslušnosti Gojimov, alebo ich

znehybneniu. Spravodlivá a neúprosná prísnosť sú hlavnými prostriedkami silnej vlády."

5. Emancipácia Židov a boj proti šľachte a cirkvi

Deväť rokov po nadviazaní spojenia medzi americkými a anglickými slobodo-murármi došlo k

emancipácii t.j. k politickému zrovnoprávneniu amerických Židov. Vo Francúzsku sa tak stalo

už 2 roky po dobytí Bastily. Francúzski Židia boli v tej dobe silnejší a vo väčšom počte usídlení

v dvoch oblastiach. Na juhu zhruba medzi Bordeaux a Avignonom boli usadení Sephardini,

ktorí ušli zo Španielska a v Alsaskú bola aglomerácia aškonánskych Židov, ktorí ušli z

Nemecka. Bordeauxskí Židia dostali rovnoprávnosť uznesením Národného zhromaždenia už

28. septembra 1790. Presne o rok boli emancipovaní všetci Židia. Príslušné uznesenie

Ústavodamého zhromaždenia znie:

“Vzhľadom na to, že predpoklady, ktoré zakladajú titul francúzskeho občana a užívanie jeho

aktívneho práva, sú zakotvené v ústave, ďalej, že každý, kto v sebe zlučuje predpoklady,

vykonal občiansku prísahu, má právo na všetky zaručené slobody, ruší Ústavodamé

zhromaždenie všetky odkladajúce ustanovenia, klauzuly a výnimočné opatrenia, ktoré boli

predtým prijaté doteraz do vydaných dekrétov a týkajúce sa Židov, pričom zároveň

ustanovuje, aby občianska prísaha, ktorú Židia budú musieť skladať, bola pokladaná za

zrieknutie sa všetkých privilégií a zvláštnych zákonov, ktoré boli vydané v ich prospech."

Emancipácia Židov vo Francúzsku má ďalekosiahly význam, pretože bola natrvalo

uskutočnená vo všetkých krajinách, ktoré patrili k Napoleonovmu cisárstvu. Vychádzala z

prvého článku “Deklarácie ľudských a občianskych práv", ktorý znie:

“Všetci ľudia sa rodia a zostávajú slobodnými a vo svojich právach rovnými, spoočenské

rozdiely sa môžu zakladať len na všeobecnej užitočnosti". Teda formulácia náležitá široká a

pritom judaisticky pokrytecká. Siónski mudrci v 27. protokole píšu:

“Biedou sme pripútali národy k ťažkej práci ďaleko pevnejšie, ako to dokázalo nevoľníctvo či

otroctvo. Z nich sa im podarilo oslobodiť, ale nie od biedy. Práva, ktoré sme vložili do ústav,

sú pre masy fiktívne a nereálne. Sú výrazom naprosto neuskutočniteľnej myšlienky. Čo

pomôže pracujúcemu, zohnutému pod ťarchou svojej driny, alebo osudom zdrvenému

proletárovi, že sa tárajom dostalo právo písať o najrôznejších hlúpostiach rovnako vážne ako

o dôležitých otázkach, ak proletár nemá z ústavy nič iné, ako odrobinky z nášho stola, ktoré

mu hádžeme preto, aby odhlasoval naše zákony a zvolil našich agentov. Republikánske práva

sú pre pracujúcich len trpkou iróniou."

Na základe prvého článku Deklarácie boli zrušené všetky šľachtické výsady len preto, aby sa

ich zmocnili emancipovaní judaisti. Siónski mudrci v 1,. protokole píšu:

“Naše heslo “bratstvo, rovnosť, sloboda" priviedlo zo vleklých svetových strán, vďaka našim

slepým agentom, celé légie, ktoré sa s nadšením chopili našich zástav. Ale tieto heslá sa stali

červotočom, ktorý nahlodal prosperitu Gojimov, narušil mier, pokoj a solidaritu v poslušnosti

zákonov a podkopal všetky základy svojich štátov. Neskôr uvidíte, že práve tieto akcie najviac

prispeli k víťazstvu nášho systému mierového dobývania sveta. Tak sme mohli docieliť

zrušenie privilégií, na ktorých spočívala Gojimská šľachta, ktorá bola prirodzenou hradbou,

chrániacou národy a ich vlasť pred našou akciou. Na troskách tejto šľachty sme vybudovali

šľachtu povýšencov, kritériom ktorých sa stali: peniaze a veda."

Tento recept našiel uplatnenie už v Anglicku, kde vyššia šľachta bola vytlačená nižšou, teda

“gentry", ku ktorej patrili bankári, továrnici, obchodníci a sudcovia, prevažne Židia. V 27.

protokole sa o tom hovorí ešte naturalistickejšie: “Pod naším vedením národy a vlády zmietli

šľachtu, ktorá bola ich oporou a obranou a ktorá sa vo svojom vlastnom záujme starala o

všetko, čo potrebovali.

Práve preto dnes upadli pod úžerníckych zbohatlíkov a povýšencov, ktorých nesú ako veľké bremeno.“

6. Francúzski slobodomurárski revolucionári zasadili katolícke] cirkvi ťažkú ranu

Aj v tomto prípade pracovali podľa receptu siónskych mudrcov, ktorí v 6. protokole hovoria:

“Musíme pripustiť, že sloboda by mohla byť neškodná a trvalá, keby spočívala na princípoch

viery v Boha a na ľudskom bratstve, ale keby sa oslobodila od myšlienky rovnosti, ktorá je v

rozpore s prírodnými zákonmi, vychádzajúcich z princípu hierarchie. Keby bol ľud ovládaný

takouto vierou, kráčal by pod vedením svojich farností pokojne, pokorne a v podriadenosti

Božím zákonom, ktoré upravujú jeho osudy tu na Zemi. Z týchto dôvodov musíme podkopať

vieru, vyrvať z gojimských myslí akýkoľvek pojem Boha a duše a nahradiť ich matematickými

vzorcami, žiadostivosťou a materiálnymi záujmami." A v 17. protokole:

“Naši filozofovia budú preberať a kritizovať všetky názory gojimských náboženských systémov.“

(V tejto súvislosti je vhodné spomenúť T. G. Masaryka).

Ideologickým arzenálom, z ktorého stobodomurárstvo získavalo zbrane pre boj proti

kresťanskému náboženstvu, bol naturalizmus. Pápež Lev XIII. hovorí vo svojej

protislobodomurárskej encyklike “Humanum genus" z roku 1884: “Hlavnou poučkou

naturalizmu je, ako už ukazuje samotný názov, že ľudská prirodzenosť a ľudský rozum sú

učitelia a vodcovia vo všetkých smeroch. V dôsledku toho zanedbávajú povinnosti voči Bohu

alebo ich prekrúcajú falošnými poučkami. Tvrdia, že neexistuje žiadne Božie zjavenie, žiadna

dogma, žiadna pravda, ktorá by presahovala chápanie ľudského rozumu, ani žiadny učiteľ,

ktorému by toto treba veriť pre jeho autoritu." Naturalizmus toto hnutie, ktoré vstúpilo do

dejín pod menom “osvieteného" racionalizmu a jeho nositelia sa hrdo nazývali “filozofovia".

Patrili k nim predovšetkým všetci encyklopedisti na čele s Voltairom.

Keď bol takto nepriateľ, francúzska cirkev, pripravený delostreleckou paľbou filozofov, bol

daný povel k útoku. A tento povel dal katolícky biskup Talleyrand. V10. protokole siónski

mudrci hovoria:

“Bez toho, aby sme sa zaťažovali, prenášame zodpovednosť na tých zástupcov ľudu, ktorí

nevedomky, a čo je dôležité, bez toho, aby poznali cieľ, uskutočňujú náš program."

Predseda Národného zhromaždenia, teda niekto, ktorému väčšina slobodomurárskej väčšiny

dôverovala, podal návrh, aby ku krytiu rozpočtového schodku bol použitý cirkevný majetok.

Klérus, zbavený svojej hospodárskej základne, bol prijatý do stavu platených štátnych

zamestnancov, tzv. “Civilnej konštitúcie duchovenstva". Podľa tejto konštitúcie zo dňa 12.

júla 1790 mali biskupi a farári byť aj naďalej volení svojimi farníkmi a mali zložiť prísahu na

konštitúciu. Túto prísahu zložila asi štvrtina až pätina duchovných osôb. Zo 130 biskupov iba

Talleyrand a ďalší traja. Všetkým duchovným osobám, včítane rehoľných osôb, bolo

zakázané nosiť cirkevný odev. Pri Dantonovom septembrovom masakri v roku 1792 tolo

popravených 225 duchovných, z toto traja biskupi. A vtedy nastal hromadný útek

duchovných do zahraničia: 10 000 do Anglicka, 8 000 do španielska, 5 000 do pápežského

štátu, 5 000 do Švajčiarska a ostatní do Holandska a Talianska. Dna 10. novembra 1793 bol

zorganizovaný nechutný hotó “bohyni Rozumu", predstavovanej speváčkou parížskej opery

Maillardovou v katedrále Notre Dáme. Bol zavedený povinný občiansky sobáš.

IV. Ako štvrté prišlo na rad Rusko

1. Židovský boj proti ruskému cárizmu sa datuje od čias Kataríny II.

Židia sa počas poľskej emigrácie v priebehu 18. storočia začínajú rozširovať aj do susedných

štátov - do Pruská, Habsburgskej ríše, Osmanskej ríše a najmä do Rumunska. V Pruskú a

dunajskej monarchii sú “osvietení panovníci", ktorí im nerobia problémy a tiež osmanská ríša

v nich videla vítaných spojencov proti porobeným kresťanským národom na Balkáne, ale v

ruskú bola situácia iná.

Vo veľkej sovietskej encyklopédii (Moskva 1932, zv. 24, str. 62) sa dočítame, že moskovskí

kupci napísali čarovnej Kataríne II. (1762-1796) sťažnosť, v ktorej poukazujú na nekalú

konkurenciu uskutočňovanú židovskými obchodníkmi. Tí vraj vozia do Ruska tovar tajnými

cestami, čím sa vyhýbajú plateniu cla a môžu predávať za oveľa nižšie ceny. Katarína

kupcom vyhovela a nariadila, že Židia môžu obchodovať len na Bielej Rusi, v

miestódržiterstve Jekaterinoslav (dnešný Dnepropetrovsk na Ukrajine) a v gubernii Krymskej.

Tieto oblasti boli až do konca druhej svetovej vojny klasickými židovskými aglomeráciami. Po

Jeruzaleme, kde v čase medzi svetovými vojnami žito vyše 60% Židov, má svetový rekord

Odesa so 45%, Lodž 35%, Waršava 33%, New York 30% a Budapešť 23% židovského

obyvateľstva (Brockhaus, zv. 2, str. 544).

Slobodomurárske myšlienky francúzskej revolúcie síce do Ruska prenikli, ale ich šíreniu

zabránila tvrdá ruka cára Mikuláša l. (1825-1855), pri nástupe ktorého na tróh došlo k

nevinnej demonštrácii dekabristov. Heslami tejto “nikolajevskej" éry toto samoderžavie,

pravoslávie a národnosť, teda práve tie heslá, ktoré vzbudzovali u siónskych mudrcov nevôľu.

A skutočne vidíme, ako sa v polovici 19. storočia vytvorila anglo-francúzska koalícia,

namierená proti Rusku.

K prvej demonštrácii tejto novej orientácie európskej politiky došlo počas Krymskej vojny

(1853-1856). V rámci pomoci balkánskym národom v boji proti tureckým okupantom, za tou

“pomocou" sa skrýval starý ruský imperializmus, obsadili Rusi Multánsko a Valašsko, t.j.

dnešné Rumunsko na juh a východ od Karpát. Avšak Turecko z podnetu Anglicka a

Francúzska vyvolalo nepokoje vo Svätej zemi, ktoré viedli k vojne, počas ktorej anglické a

francúzske loďstvo priplávalo do Čierneho mora a po ročnom obliehaní dobyto Sevastopoľ.

Parížskym mierom stratilo Rusko ústie Dunaja a muselo sa zaviazať, že v Čiernom mori

nebude mať ani vojnové prístavy ani vojnové plavidlá.

Neúspech v Krymskej vojne prinútil "Alexandra II. (1855-1881) k uvoľneniu tvrdého režimu

Nikolajevskej éry a k početným reformám. Toto uvoľnenie malo za následok okamžitý vznik

intelektuálnych hnutí, silne presiaknutých prírodnou a materialistickou filozofiou. V ich čele

stáli Černyševskij, Dobroľubov a Saltykov. Zároveň vzniká ruské nihilistické hnutie, vedené

Pisarevom.

V roku 1877 vypukla Rusko-turecká vojna, v ktorej boli Turci na hlavu porazení a Rusi

pritiahli až k Carihradu, ktorého vytrhnutie z mohamedánskych rúk toto starou túžbou

ruských cárov. Mierom v San Stefano bola zaručená úplná nezávislosť Rumunska, Srbska,

Čiernej Hory, Bosny a Hercegoviny a bolo vytvorené veľké samostatné Bulharsko. V kresle

ministerského predsedu v Anglicku však vtedy sedel pokrstený Žid Benjamín Disraeli. E.

Raymond uvádza v Disraeliho životopise (1925, str. 317) nasledujúci výrok ministerského

predsedu Gladstona: “Mám silné podozrenie, že tajné židovstvo má vplyv na jeho politiku.

Východní Židia smrteľne nenávidia kresťanov. Disraeli nasadil všetky diplomatické a finančné

páky. Ich výsledkom bol berlínsky kongres, ktorý silne oklieštil turecké a sanstefanské

ústupky. Vysoká porta sa mu odmenila tým, že Anglicku odstúpila Cyprus."

V Rusku tento ďalší diplomatický neúspech posilnil najmä radikálnu opozíciu. Tieto kruhy

vychádzali z presvedčenia, že k dosiahnutiu revolučných cieľov je potrebné zrevolucionizovať

mužíkov a preto sa rozbehli po ruských dedinách. Vláda zakročila a uväznila niekoľko tisíc

ľudí. Ostatní revoluconári sa združili v tajnej organizácii “Národná vôľa" a prešli k teroru. Na

cára bol podnikaný jeden atentát za druhým, až ho v roku 1881 roztrhala vražedná bomba. Aj

v tomto prípade možno zistiť znepokojujúcu podobnosť medzi inštrukciami siónskych

mudrcov a skutočnými udalosťami. V 20. protokole sa hovorí: “Nesmie sa zabúdať na to, že

vládna prestíž trpí, ak sa obyvateľstvo dozvedá o atentátoch pripravovaných proti nej. Časté

odhalenia spiknutí môžu utvrdzovať vo viere, že vláda buď nemá pravdu alebo je slabá, čo v

oboch prípadoch môže vyvolávať nespokojnosť. Ako viete, znižovali sme úctu ku Gojimským

vladárom častými atentátmi na ich život, ktoré organizovali naši agenti, slepé ovce, ktoré je

možné nadnesenými liberálnymi frázami primäť ku spáchaniu politického trestného činu."

Cár Alexander III. (1881 -1894) rozdrvil “Národnú vôľu" a pretože mal dostatok dôkazov, že

na ich terorizme mali rozhodujúcu účasť Židia, vydal v roku 1882 za podpory vysokého

pravoslávneho kléru povestné protižidovské zákony. Židia smeli žiť len v 15 výslovne

vymenovaných západných krajoch a to len v mestách, ibaže by boli v dobe vydania zákonov

už usadení na dedine. V roku 1889 bol obmedzený počet židovských advokátov a v roku 1891

bolo Židom zakázané najímať a obrábať pozemky v ruskej časti Poľska, v roku 1897 im bolo

zakázané študovať na moskovských univerzitách medicínu a farmáciu a asistovať pri

kresťanských pôrodoch. V roku 1900 bol,obmedzený počet Židov zamestnaných na obecných

úradoch. Dôsledkom týchto opatrení bol nový exodus. V rokoch 1882 až 1914 sa do Anglicka

prisťahovalo 750 000 Židov a do Spojených štátov 1,5 milióna Židov. V období medzi

svetovými vojnami tvorili Židia 30 % obyvateľstva New Yorku, 13 % Philadelphie a 11 %

Chicaga (v Prahe to bolo len necelých 5 %).

Dňa 20. mája 1882 bola uzatvorená tajná vojenská dohoda medzi Nemeckom, Rakúsko-
Uhorskom a Talianskom zvaná Trojspolok. Touto koalíciou sa cítilo byť ohrozené Francúzsko a

Rusko. Preto Francúzsko uzatvorilo v rokoch 1891 až 1894 s Ruskom dohodu, tzv.

Dvojdohodu, ktorá bola rozšírená rusko-anglickou dohodou z roku 1907 na Trojdohodu.

Za vlády Mikuláša II. (1894-1917) kríza ruskej spoločnosti vrcholila. Roľníci sa búrili a

zapaľovali veťkostatkárske usadlosti, robotníci štrajkovali, vojaci a námorníci prejavovali

pochopenie pre revolučnú propagandu, študenti demonštrovali pod heslami “Preč so

samoderžavím. Nech žijú politické slobody".

2. Do boja proti cárizmu nastupuje marxizmus

V roku 1898 bola založená marxistická ruská sociálno-demokratická robotnícka strana. V

Anglicku mala plutokratická vláda za následok neslýchané zbedačenie proletariátu. V roku

1844 napr. vydala zákon, podľa ktorého deti do 16 rokov smeli pracovať v textilných

továrňach nanajvýš 12 hodín denne. Toto zbedačenie bolo zámerné, pretože siónski mudrci

si v 27. protokole takto pochvaľujú: “Biedou sme pripútali národy k ťažkej práci oveľa ľahšie a

pevnejšie, než to dokázalo nevoľníctvo či otroctvo." Ďalej sa v tomto protokole hovorí:

“Hlad dáva kapitálu voči robotníkom oveľa viac práv, než koľko mal nad nimi panovník a

šľachta. Pomocou biedy a z nej prameniacej závisti budeme riadiť masy a použijeme ich ruky

na rozdrvenie tých, ktorí nám budú stáť v ceste. Predstavíme sa ako osloboditelia pracujúcich

a ponúkneme im, aby vstúpili do našich socialistických, anarchistických a komunistických

armád." Rovnako o tom hovorí aj Marx (Manifest komunistickej strany, Praha 1973, str. 45 a 50):

“Najbližší cieľ komunistov je rovnaký, ako cieľ všetkých ostatných proletárskych strán -

stvárnenie proletariátu v triedu, zvrhnutie buržoázie a dobytie politickej moci proletariátom."

Ale aj v mravnom ohľade je Marx konformný so siónskymi mudrcami. Na str. 41 hovorí:

“Zákony, morálka a náboženstvo sú pre proletariát len buržoázne predsudky, za ktorými sa

opäť skrývajú buržoázne záujmy."

V roku 1894 vypukla medzi Čínou a Japonskom vojna kvôli Kórei. Počas nej Japonci obsadili

Port Arthur. Rusko sa vmiešalo do konfliktu, vytlačilo Japoncov z prístavu a samé ho neskôr

obsadilo. A tu dostalo Japonsko znamenitú pomoc z dvoch strán. Zo strany ministerského

predsedu Anglicka, ktorým bol vtedy Arthur James Balfour, onen judaistický agent, ktorý 2.

septembra poslal Lionslovi Waltrovi Rothschildovi (r. 1917) list, o ktorom sme sa už zmienili.

Iniciátorom druhej pomoci bol Jakob Schiff, šéf newyorkského Židovstva a veľkobankovného

domu Kuhn, Loeb and Co. Jakob Schiff sa narodil vo Frankfurte nad Mohanom, kde bol jeho

otec Rothschildovým maklérom.

Vďaka politickej a finančnej pomoci Anglicka a Spojených štátov a« ich vedomím uskutočnili

Japonci “generálnu skúšku na Peart Harbooŕ". V noci zo 7. na 8. februára 1904 bez vyhlásenia

vojny napadli ruské vojnové loďstvo, kotviace nad Port Arthurom. Ruská baltická flotila pod

velením admirála Rožestvjeného, ktorá bola vyslaná na východ, musela v dôsledku

uzatvorenia Suezského prieplavu, oboplávať Afriku. Za spolupráce anglickej tajnej služby

bola zaskočená pri ostrove Tasušima v kórejskom prieplave a zničená. Americký

automobilový kráľ Henry Ford v knihe “Medzinárodný Žid" píše: “Schiff využil zároveň túto

príležitosť na to, aby ruských vojnových zajatcov v japonských táboroch oboznamoval s

myšlienkami, z ktorých neskôr vzišiel boľševizmus." (II. diel, str. 32).

Katastrofálnu porážku, v ruských vojnových dejinách nevídanú, využilo ruské podzemie,

podpichované Židmi, k rozdúchavaniu revolúcie, ktorá vypukla známou vzburou na krížniku

Potemkin. Aj v Spojených štátoch sa rozpútala proticárska kampaň. Henry Ford nás na str.

115 informuje o tom, že mnoho Židov opustilo Rusko len preto, aby sa po získaní občianstva

USA mohli vrátiť do Ruska ako “Američania". Ruské úrady pozerali na týchto ľudí, ako na

Židov, podliehajúcich príslušným zákonom. Americkí Židia, pod vedením Jacoba Schiffa,

odpovedali tým, že donútili prezidenta Tafta, aby v predvečer prvej svetovej vojny, v

decembri 1911 vypovedal americko-ruskú obchodnú zmluvu z roku 1832 a tak citeľne znížil

ruskú vojnovú pripravenosť. Ford výslovne dodáva: “Frankurt nad Mohanom zvíťazil."

3. Vstupom do vojny podpísal Mikuláš II. svoj ortieľ smrti

Dňa 28. septembra 1914 zastrelil v Sarajeve študent G. Princíp rakúskeho následníka trónu

Františka Ferdinanda a jeho manželku. Princíp bol členom tajného spolku “Národná obrana",

vedeného slobodomurárom majorom Tamkosi-čom. Leon de Poncins vo svojej knihe “Tajomná

židovská internacionála" (Paris 1936, str. 3) tvrdí, že Princíp bol Žid. Dňa 28. júla vypovedalo

Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. A tu došlo k osudnému rozhodnutiu cára Mikuláša ujať sa

Srbska. Podceňoval sily vnútorné aj vonkajšie, ktoré ho nenávideli a boli rozhodnuté využiť

vojnu na jeho likvidáciu.

Do zložitej situácie sa dostali judaistické anglické aj americké kruhy. Pre nich bola nepríjemná

vyhliadka víťazstva ako Nemecka tak aj Ruska. To dobre vedel hlavný iniciátor vojny cisár

Viliam II. a preto nepočítal s anglickou účasťou a ešte menej s účasťou americkou. Keď však

nemecké vojsko napadlo Belgicko aj napriek jeho neutralite, Anglicko mu vyhlásilo vojnu.

Príslušné rozhodnutie britského kabinetu bolo schválené najmenšou možnou väčšinou

jediného hlasu. Do vojny vstúpilo aj Japonsko, ktoré bolo zaviazané Anglicku.

A zatiaľ čo padali prví mŕtvi, mrzačili sa prví živí a borili sa prvé mestá, svetový judaizmus

zahájil veľkolepé prípravy na likvidáciu cárskeho Ruska. Manfred Adler na str. 47 svojej knihy

píše, že väčšina socialistických a komunistických predákov boli slobodomurári. Výslovne

uvádza, že:

“... Lenin, Trockij, Bela Kún a Kurt Eisner boli bratia najvyššieho 33. stupňa škótskeho obradu.“

Citát 27. protokolu siónskych mudrcov dopíňa nasledujúci úryvok z Nilusovho 3. protokolu:

“Tieto (socialistické a komunistické) organizácie neustále podporujeme, pričom vyvolávame

zdanie, že im chceme pomáhať z pocitu bratstva a ľudskosti,

ktoré zásady hlásame naším socialistickým bratstvom."

Manfred Adler na str. 45 citovanej knihy uvádza, že jeden z vodcov európskeho socializmu v

období medzi dvoma svetovými vojnami, bývalý ministerský predseda Henrich de Mann,

napísal vo svojich spomienkach, že už pred prvou svetovou vojnou

“... bola politika socialistických strán riadená z rovnakých lóži, ktoré riadili aj politiku ich

zdanlivých protivníkov, buržoáznych liberálov. Intelektuálni vodcovia oboch nepriateľských

táborov, ktorí sa na verejnosti potierali, boli v podstate manipulovaní slobodomurármi

vysokých stupňov."

Prvé vojnové mesiace boli pre Rusko úspešné. Najvyšší veliteľ ruskej armády, veľkoknieža

Nikolaj Nikolajevič obsadil Halič, už v septembri 1914 dobyl Ľvov a prekročil Karpaty. Čoskoro

však v dôsledku zlého zásobovania, jednak odpadnutím amerických dodávok, jednak

sabotážnymi akciami ruského podzemia nastal obrat a ruská fronta sa začala rúcať.

Mikuláš II. podpísal v noci z 15. na 16. apríla 1917 na nátlak Anglicka a Francúzska

abdikáciu. Moci sa ujala dočasná vláda v čele s eserom (t.j. príslušníkom strany socialistov-
revolucionárov, utvorenej zo zvyškov “Národnej vôle") Alexandrom Kerenským. Podľa Forda

(“Medzinárodný Žid", l. diel, str. 231) boli obaja jeho rodičia Židia a volali sa Adlerovej. Po

otcovej smrti sa matka znovu vydala za Rusa Kerenského.

4. Cárovou abdikáciou v noci z 15. na 16. apríla 1917 sa začala nová etapa americkej politiky

Už v očakávaní cárovej abdikácie prerušili Spojené štáty 3. februára 1917 diplomatické

styky s Nemeckom, ale s vyhlásením vojny počkali až po abdikácii - urobili tak é. apríla. Dňa

7. decembra vyhlásili vojnu Rakúsko-Uhorsku.

Vo svojej knihe “Sily za Rooseveltom (Berlín 1941, str. 170) profesor dr. von Leers uvádza

nasledujúce hlásenie šéfa francúzskej spravodajskej služby vo Washingtone svojej vláde:

“Vo februári 1916 sme sa po prvýkrát dozvedeli, že sa v Rusku pripravuje revolúcia. Bolo

zistené, že tejto podvratnej akcie sa zúčastnili nasledujúce osobnosti a firmy: Kuhn, Loeb

and Co., židovský bankovný dom, riadený Židom Jacobom Schiffom, Židom Felixom

Warburgom, Židom Ottom Khanom a Židom Jarome H. Hanauerom, ďalej Guggenheim a

Max Breitung." Na jar 1917 začal Jacob Schiff poukazovať Trockému peňažné čiastky za tým

účelom, aby v Rusku rozpútal, revolúciu. Za tým istým účelom dal k dispozícii finančný obnos

aj newyorský židovsko-boľševický denník “Vonvard". Trockého a jeho druhov zároveň

financoval zo Stockholmu Žid Max Warburg. Trockij dostal finančné podpory aj od Rýnsko-

Westfálskeho syndikátu, ktorý je tiež židovským podnikom, a od Trockého svokra Žida

Jivotoyského. Ak si predstavíme, že židovská firma Kuhn-Loeb and Čo. je v s pojení s

nemecko-židovským Rýnsko-Westfálskym syndikátom, rovnako ako so židovskou firmou

Lazár Freres z Paríža a so židovskými bankami Gúnsberg v Petrohrade, Tokiu a Paríži a

uvedomíme si, že zmienené židovské obchodné podniky udržiavali úzke styky so židovskou

firmou Speyer and Čo. v Londýne, New Yorku a Frankfurte nad Mohanom, rovnako ako so

židovsko-boľševickou Nye Banken v Stockholme, potom sa zreteľne ukáže, že v boľševickom

hnutí sa výrazne prejavil vplyv medzinárodných podnikov. Henry Ford (“Medzinárodný Žid",

II. diel, str. 169) uvádza: “V Spojených štátoch je viac boľševikov než v Sovietskom zväze."

Podľa knihy amerického publicistu Cary Allena “Insidri" (Wiesbaden 1931, str. 97) do

boľševickej revolúcie investovali: Jacob Schiff 20 mil. dolárov, Max War-burg 6 mil., lord

Alfréd Milner 5 mil. dolárov. Zároveň sa títo páni postarali, aby hlavný príjemca týchto peňazí

Trockij sa čo najrýchlejšie dostal do Ruska. Aby sme si urobili predstavu o kúpnej sile týchto

investovaných dolárov, musíme si uvedomiť, že pred l. svetovou vojnou sa jeden dolár rovnal

5 rakúskym korunám. Židovskí vodcovia boľševickej revolúcie v Rusku dostali teda asi 155

miliónov rakúskych korún, t.j. viac ako 1 miliardu čs. korún za prvej republiky.

Lev Davidovič Trockij, vlastným menom Bronstein, sa narodil v židovskej rodine na Ukrajine

v roku 1870. V roku 1907 ušiel zo sibárskeho vyhnanstva do Spojených štátov, kde pracoval

ako reportér v newyorkských východných štvrtiach pre komunistické noviny. Koncom marca

1917 ho jeho bohatí súkmeňovci nalodili v Nevy Yorku spolu s ďalšími 275 židovskými

revolucionármi, ale na prvej zastávke v kanadskom prístave Halifax bol Trockij zatknutý a po

piatich dňoch prepustený na zákrok tajomného “plukovníka Househo", Žida, o ktorom ešte

budeme hovoriť.

Súčasne bol z ďalekého Švajčiarska vyslaný v zaplombovanom železničnom vagóne Vladimír

Iľjič Lenin. Iniciátorom tejto akcie bol hamburský Max Warburg, ktorý ju prerokoval priamo s

generálom Ludendoríom. Spolu s Leninom a jeho 5 miliónmi dolárov odcestovala v tomto

vagóne skupina medzinárodných, väčšinou židovských, revolucionárov z povolania, medzi

nimi aj Zinoviev - Apfelbaum a Sokolnikov.

5. Potom už išlo všetko hladko podľa siónskych mudrcov

Začiatkom augusta 1917 bol do Petrohradu zvolaný VI. zjazd sociálno-demo-kratickej strany

Ruska, ktorý sa uzniesol uskutočniť ozbrojené povstanie za účelom vyrvania moci Dočasnej

vláde, kontrolovanej menševikmi a esermi. Dňa 29. októbra toho roku sa konalo rozšírené

zasadanie Ústredného výboru, na ktorom boli na zabezpečenie tohto povstania zvolené tri

výbory: sedemčlenné politické byro, osemčlenný vojensko-revolučný výbor a päťčlenné

vojensko-revolučné ústredie, členmi týchto výborov bolo podľa Poncinsa 6 Židov: Leib

Bronstein (Trockij), Jakub Movčev Sverdlov, Gerson Aronov Apfelbaum (Zinoviev), Leib

Rosenfeld (Kamenev), Moises Satomovič Drieky a Sokolnikov. Ďalej to boli dvaja Rusi

Vladimír Iľjič Uljanov (Lenin), Andrej Sergejevič Bubnov, jeden Gruzínec Josip Vissarionovič

Džugašvili (Stalin) a jeden Poliak Felix Edmundovič Dzeržinskij.

V tejto súvislosti uveďme ešte mená troch Židov, ktorí zo 16. na 17. júla zmasakrovali v

Jekaterinburgu 11 členov cárskej rodiny: Jakob Movčev Sverdlov, po ktorom bol Jekaterinburg

premenovaný na Sverdlovsk, Izák Goločenin a Jan-kel (Leon de Poncins: “Dejiny

komunizmu", Vouillé 1973, str. 48). Siónski mudrci v 15. protokole hovoria:

“Až sa pomocou štátnych prevratov, ktoré budú simultánne uskutočnené v rovnaký deň, s

konečnou platnosťou uchopíme moci a keď raz navždy bude uznaná neschopnosť jestvujúcich

Gojimských vlád... vykoreníme všetky zrná, z ktorých by mohlo vyklíčiť povstanie alebo

spiknutie proti našej vláde. V prvom rade bez milosti popravíme všetkých, ktorí sa nechopia

zbrane na podporu nášho nástupu k moci."

V10. protokole čítame:

“Musíme vybudovať veľmi pevný vládny centralizmus, ktorý nám umožní držať na uzde všetky

spoločenské sily. Potom novými zákonmi budeme automaticky riadiť všetky politické funkcie

svojich poddaných. Tieto zákony zrušia jedno po druhom všetky privilégiá a všetky slobody a

naša vláda sa bude vyznačovať tak majestátnym despotizmom, že bude v každej dobe a na

každom mieste schopná rozdrviť odporcov a rebelantov... Okrem toho umenie ovládať masy a

jednotlivcov pomocou teórií, veľkých fráz, tzv. zákonov spoločenského života, etiketou a

úskokmi všetkého druhu, ktorých účel nemôžu Gojimovia ani postrehnúť. Ani pochopiť, že

jednou vlastnosťou nášho administratívneho génia, živeného analýzou, pozorovaním a tak

ostrovtipným uvažovaním, že na tomto poli nemôžeme mať súpera, rovnako pokiaľ ide o

rozpracovanie plánov politickej činnosti ako aj o solidaritu."

V 15. protokole:

“Spustili sme obľúbenú pesničku, totiž ilúziu, že ľudskú individualitu možno nahradiť

symbolickou jednotkou kolektivizmu."

V 4. protokole sa hovorí:

“Posilňovanie zbrojenia a zväčšovanie policajných síl sú nevyhnutné prostriedky a

predpoklady pre realizáciu vyššie uvedených plánov. Je nevyhnutné, aby okrem nás nebolo v

žiadnom štáte nič iné ako proletárske masy, niekoľko nám oddaných milionárov, polícia,

vojsko a nami dosadená vláda."

V 7. protokole čítame:

“Podľa nášho výchovného programu bude jedna tretina našich poddaných dobrovoľne strážiť

ostatných a to z pocitu povinnosti. Profesie vyzvedačov a udavačov sa u nás pokladajú za

čestné profesie, v budúcnosti tento názor zavládne všeobecne."

V 2. protokole:

“Až všetkých ťudí naplníme vedomím ich vlastnej dôležitosti, spretŕhame rodinné putá."

V 20. protokole:

“Budeme nemilosrdní voči politickým zločincom, pripustíme poľahčujúce okolnosti u zločincov

kriminálnych, ale nebude žiadne ospravedlnenie pre tých, ktorí sa zaoberajú otázkami, ktorým

nikto okrem našej vlády nemôže rozumieť. Mám na mysli našu vládu, pretože Gojimská vláda

nechápe nič z toho, čo hýbe svetom... Politickým zločincom odnímeme akúkoľvek svätožiaru

neohrozenosti. Preto tých, ktorí sa ich dopustia, posadíme na jednu lavicu obžalovaných so

zlodejmi, vrahmi a ostatnými odpomými kriminálnymi zločincami."

V 19. protokole čítame:

“Zrušíme všetky spôsoby slobodného školstva, všetky zdroje vzdelania budú sústredené v

našich rukách."

Zo všetkých hlavných strojcov revolúcie Stalin, ktorý sa dožil vysokého veku 74 rokov, jediný

snáď zomrel prirodzenou smrťou.

Sedemdesiatročný Trockij bol v roku 1940 v Mexiku zastrelený istým J. Mornardom, o

ktorom sa súdi, že bol Stalinovým agentom. Sverdlov zomrel v roku 1919 vo veku 34 rokov,

Zinoviev a Kamenev boli popravení v roku 1936. Urického v roku 1918 zastrelili eseri.

Sokolnikov bol popravený. Dzeržinskij bol, podľa K. J. Albrechta (“Zradený socializmus",

Berlín 1939), nájdený vo svojej kancelárii s prebodnutým krkom. Bubnov bol popravený a

Lenin zomrel v roku 1924 vo veku 54 rokov na následky syfilitídy a údajne aj zranenia

atentátničkou.

V. Keď boli ovládnuté Spojené štáty, Anglicko, Francúzsko a Rusko, rozhodol sa

medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov

V tejto kapitole budeme rozprávať o americkej organizácii, ktorej sa hovorí “Establishment".

Toto anglické slovo znamená skupinu ľudí, organizovanú za určitým cieľom. Príslušníci

establishmentu sa nazývajú “Insidri". Ak pod názvom outsidri rozumieme osoby, ktoré stoja

mimo určitého diania, alebo vyradené z určitých ašpirácií, potom insidri znamenajú opak. Sú

to osoby, ktoré stoja v ohnisku veľkej svetovej politiky a sú zasvätené do jej veľkých tajomstiev.

Zdrojom našich informácií je kniha prof. Carrola Guigleyho “Tragédia a nádej", ktorá vyšla v

roku 1916 súčasne v New Yorku a Londýne. Guigley bol profesorom na Georgetownskej

univerzite vo Washingtone. Na str. 950 o establishmente hovorí:

“Viem o operáciách tejto siete, pretože som ju pred 20 rokmi študoval a bolo mi dovolené,

aby som v začiatku šesťdesiatych rokov dva roky skúmal jej tajné záznamy a dokumenty.

Nepociťujem žiadny odpor voči tejto organizácii ani proti väčšine jej členov a cieľov, pretože

väčšinu svojho života som bol v spojení s ňou a s jej početnými nástrojmi. V minulosti, ale aj

nedávno som protestoval proti niektorým politickým opatreniam... Ale moje hlavné výhrady

sa v podstate týkajú skutočností, že si praje zostať neznáma a ja oproti tomu verím, že jej

úlohy sú v dejinách natoľko významné, že je nevyhnutné, aby sa stala známou."

Knihu prof. Guigleyho bohužiaľ nemáme k dispozícii priamo, pretože zainteresovaná strana ju

okamžite z kníhkupectiev skúpila a tiež v amerických knižniciach ju sotva možno dostať.

Máme však knihu iného Američana Čary Allena, nazvanú “Insidri", ktorá vyšla nemecky. Alien

vlastnými poznatkami doplnil dielo prof. Guigleyho.

1. Myšlienka svetovlády nepochádza od Žida, ale od Angličana

Čitateľ si isto všimol skutočnosť, že génius Židov nie je ani tak v ich invencii, ako v

podivuhodnej schopnosti zužitkovať jestvujúce myšlienky alebo zariadenia vo svoj prospech.

Autorom myšlienky establishmentu je anglický zlatý a diamantový magnát Cecil Rhodes

(1853-1902), ktorý pre britskú ríšu získal juhoafrické územie, po ňom nazvané Rodézia. Jeho

bankármi boli Rothschildovci. Vo svojej tzv. prvej záveti objasňuje cieľ svojho života takto:

“Rozšíriť britské panstvo na celý svet ... založiť takú veľkú moc, že by sa vojny stali

nemožnými a podporovať záujmy ľudskosti."

V roku 1888 odkázal svoj nesmierny majetok aj svoje plány Rothschildovcom, ktorí ich

realizáciou poverili svojho agenta Lorda Alfréda Milnera, ktorého poznáme v súvislosti s

financovaním boľševickej revolúcie v Rusku. Príslušná organizácia bola založená v roku 1891

a mala názov “Okrúhly stôl" (the Round Table). Jej cieľom bolo ovplyvňovať zahraničnú

politiku.

V Spojených štátoch vtedy pôsobili dvaja významní spolupracovníci Rothschildovcov.

Obidvoch už poznáme. Prvým bol ten známy “plukovník House", ktorý vymohol prepustenie

Trockého. Jeho vojenskú hodnosť dávame do úvodzoviek preto, že nikdy na vojne nebol (ako

všetci Židia v tej dobe). Na americkom juhu zastupoval záujmy amerických bankárov.

Druhým bol Jacob Schiff, ktorého poznáme v rovnakej súvislosti. Schiff si vzal za manželku

dcéru spoločníka firmy Kuhn, Loeb and Čo. Terezu Loebovú, čím sa stal šéfom domu.

Neskôr sa k nim pridružili ďalší významní činitelia židovského “haute finance", bratia

Warburgovci z Hamburgu, kde ich otec vlastnil bankársky závod. Paul a Felix Warburgovci

emigrovali v roku 1902 do Spojených štátov, kde sa Paul oženil s druhou dcérou Salomona

Loeba Rinou, a Felix so Schiffovou dcérou Fredou. Tretieho brata Maxa Warburga poznáme

tiež - dal Leninovi na cestu do Fínska 5 miliónov dolárov. Tento Warburg ostal v Hamburgu

ako zástupca svojho otca.

Klan Rothschildovci - Warburgovci - Schiff - House sa vytvoril počas akcia presadenia

federálneho rezervného systému, o ktorom ešte bude reč. Výdatným pomocníkom klanu v

tejto veci bol Woodrow Wilson, ktorému sa za to dostalo podpory v jeho prezidentskej

kandidatúre. Wilson sa potom revanšoval tým, že Židom otvoril vládne dvere. Obmedzíme sa

na to, že uvedieme troch najvýznamnejších. “Plukovník" House sa stal prvým Wilsonovým

osobným poradcom. Jeho životopisci dokonca tvrdia, že prezidentom bol v skutočnosti on.

Paul Warburg sa stal predsedom Federálneho rezervného úradu. Židovský bankár Bernard

Baruch sa stal predsedom úradu pre vojnový priemysel a Rothschildov spoločník Eugene

Meyer viedol úrad pre financovanie vojny. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal riaditeľom

Svetovej banky.

Po skončení 1. svetovej vojny sa židovskí insidri rozhodli rozšíriť svoj establishhment o

nežidovských účastníkov, prirodzene o tých najvplyvnejších. Bol to predovšetkým oceliarsky

kráľ John Pierpont Morgan ml., ktorého Alien označuje za špičkového agenta Rothschildovcov

v Spojených štátoch, a petrolejársky magnát John Davison Rockefeller, pokladaný za

najbohatšieho muža sveta. K nim sa pripojili významní politici, najmä Walter LJpman, John

Foster Dulles, 'Allan Dulles a Kristián Herter. Stojí za zmienku, že táto spoločnosť dokázala

patričným spôsobom ovplyvniť parížske mierové konferencie. Mierových rokovaní vo

Versailles sa napr. ako člen americkej delegácie zúčastnil Paul Warburg, zatiaľ čo medzi

členmi nemeckej delegácie bosého brat Max Warburg.

V roku 1921 bol založený americký establishment s názvom “Rada pre zahraničné vzťahy"

(Council of Foreign Relations - CFR) so sídlom v New Yorku, 68. ulica. Na ustanovujúcej listine

figurujú veľké mená ako Jacob Schiff, Averell Harimann, Frank Vanderlipp, Nelson Aldrich,

Bernard Baruch, J. P. Morgan a J. D. Rockefeller. Averell Harimann bol železničný magnát a

vedúci vplyvného týždenníka “NewsWeek". Rooseveltom bol poverený početnými dôležitými

diplomatickými misiami, najmä do ZSSR, kde sa stal nakoniec veľvyslancom. Frank

Vanderlipp bol prezidentom National City Bank, ktorá patrí Rothschildovcom. Senátor Nelson

Aldrich bol po matke Rockefellerovým vnukom a hlásnou trúbou insidrov v senáte. O

Rooseveltovi si povieme osobitne. Veľkou akciou insidrov bolo založenie Spojených národov v

júni 1945. V americkej delegácii bolo 47 členov CFR.

Od nástupu F. D. Roosevelta do funkcie prezidenta v roku 1933 až dodnes boli všetci ministri

zahraničných vecí Spojených štátov, s výnimkou Gordella Bul-la, Jamesa Bymesa a Williama

Rogersa, členmi CFR.

Demokratickú stranu kontrolovali: Dean Acheson, Alger Hiss, Adlai Steven-son, John F.

Kennedy, Róbert Kennedy, Averell Harimann, 'Georg Balí, Henry F. Fofler, Dean Rusk, Adam

Jarmolinsky a John Linsay.

Republikánsku stranu kontrolovali títo členovia CFR: DWight D. EisenhoWer, T. Dewey, Jacob

Jata, Róbert McNamara, Henry Cabot-Lodge, John Cardner, Nelson Rockefeller, Elliot

Richardson, Arthur Burns a Henry Kissinger.

Aj najvýznamnejší členovia vlády prezidenta Jamesa Cartera boli insidri: minister

zahraničných vecí Cyrus A. Vance, minister financií Žid Michael W. Blumenthal a prezidentov

vojenský poradca ZbignieW Brzezinski. Koncom decembra 1977 urobil prezident Carter

zmenu v osobe predsedu správnej rady Federálneho rezervného systému - insidra Arthura P.

Bumsa vystriedal insider William J. Miller. Mohutné je tlačové zázemie insidrov. Siónski mudrci

v 9. protokole hovoria:

“Modeme vlády majú vo svojich rukách nesmiernu silu schopnú vyvolávať myšlienkové

prúdenie medzi národmi. Touto silou je tlač. Úlohou tlače je poukazovať na údajne

nevyhnutné požiadavky, tlmočiť sťažnosti ľudu, vyjadrovať a rozdúchavať nespokojnosť. Tlač

stelesňuje víťazstvo slobody tárať, avšak nikto okrem nás túto silu nevie zorganizovať a

využiť. Bola to práve tlač, ktorá nám dopomohla k vplyvu. A práve vďaka tlači sme

nahromadili zlato, hoci sme pritom veľakrát museli preliať potoky krvi a síz, ale účel svätí

prostriedky. Iste, museli sme obetovať aj mnoho našich ľudí, ale každý z týchto obetí vyváži

pred Bohom tisíce Gojimov."

Insidri kontrolujú priamo Life, Time, Fortune, Look, Newsweek, New York Times,

Washington Post, Los Angeles Times, New Post, Denver Post, Saturday RevieW, Business

Week. Nepriamo kontrolujú všetku ostatnú tlač USA a celého sveta, pretože židovskí tlačoví

magnáti na celom svete znížili ceny periodickej tlače na tak nízku úroveň, že výnos z predaja

kryje len zlomok výrobných nákladov. Oveľa väčšiu časť nákladov hradí inzercia.

Ak niektorá tlač začne písať pre insidrov nepriaznivým spôsobom, čoskoro zaznamená prudký

pokles inzertných objednávok a musí buď svoje písanie zmeniť, alebo skrachovať. Okrem

toho insidri kontrolujú Broadcasting Corporation a Columbia Broadcasting Corporation. O CFR

sa vo všetkej svetovej tlači zaryto mlčí, hoci má okolo 1.500 oficiálnych členov.

Najlepším svedectvom o moci židovského establishmentu a o americkej slobode je prípad

automobilového kráľa Henryho Forda. V jeho časopise “Dear-born Independent" vychádzal do

októbra 1920 seriál článkov, z ktorých sme uviedli niekoľko citátov. V tom istom roku vyšli

tieto články súborne v knihe “Medzinárodný Žid" s menom Forda ako autora. A to bol povel k

útoku. Bolo proti nemu vedených niekoľko súdnych procesov, boli mu obmedzené úvery,

takže sa ocitol v zložitej finančnej situácii. Na celom svete sa začal bojkot jeho automobilov.

Dokonca skoro prišiel o život pri automobilovej nehode, ktorá mala všetky znaky atentátu.

Ford sa podrobil a verejným listom opustil bojisko. Jeho kniha už nevyšla.

2. Insidrovský všesvetový štát je plánovaný ako štát socialistický

Na prvý pohľad sa zdá, že je absurdné spájať mená Rothschild a Rockefeller so socializmom.

Obaja mali naozaj k pravému socializmu rovnako ďaleko ako Trockij - všetkým trom slúžil len

ako prostriedok na dosiahnutie určitého cieľa. Nešlo im o to, aby zlepšili osud robotníckej

triedy, ktorý v Spojených štátoch nebol nikdy zlý, ale o to, aby získali kontrolu nad čo

najväčšou časťou výrobných prostriedkov rovnako ako nad rozdeľovaním vyrobených statkov.

Ako prvý prišiel s myšlienkou socializmu “plukovník" House. V roku 1912 vyšla jeho kniha

“Philip Drú, administrátor", v ktorej sa vyslovuje pre “socializmus", o ktorom sníval Marx."

Za dva najdôležitejšie kroky na ceste k tomuto socializmu pokladá House jednak zavedenie

progresívnej dane z príjmu, jednak zriadenie ústrednej štátnej banky.

Zriadenie ústrednej štátnej banky požaduje bod 5. desatora Komunistického manifestu, ktorý

znie:

“Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a

výhradným monopolom."

Veľkým krokom k uskutočneniu tohto ideálu v Spojených štátoch bolo zavedenie federálneho

systému v roku 1913. Dovtedy malo právo vydávať bankovky celý rad bánk, ktoré podliehali

zákonodarstvu jednotlivých štátov. Paul Warburg a jeho spolupracovníci upravili ceduľové

bankovníctvo tým spôsobom, že práva emisie bankoviek boli sústredené u tzv. federálnych

bánk, ktoré sú súkromnými podnikmi, teda insidrovskými. Názov “Federálna rezervná banka"

nie je žiadny bežný ekonomický pojem. Insidri si ho vymysleli len preto, aby sa vyhli názvu

“ústredná banka".

Cary Allen na str. 68 svojej knihy píše:

“Federálny rezervný systém kontroluje zaobstaranie peňazí a úrokové sadzby, čím

manipuluje celým hospodárskym dianím. Vyvoláva infláciu alebo defláciu, rozkvet alebo

krízu, podľa vlastného uváženia ženie burzu buď nahor alebo dolu. Federálny systém je tak

mocný, že členom Kongresu Wrightpatman predseda House Banking Committe povedal: “V

Spojených štátoch sú v skutočnosti dve vlády. Jedna je riadne zostavená... a potom máme

nezávislú nekontrolovanú a nekoordinovanú vládu Federálneho rezervného systému, ktorá

vládne finančnou silou, podľa ústavy vyhradenou Kongresu."

Siónski mudrci v 24. protokole hovoria:

“Stačilo stiahnuť z obehu peniaze, aby v gójskych štátoch prepukli hospodárske krízy.

Nahromadili sme obrovské kapitály tým, že sme ich odcudzili štátom, ktoré boli potom

prinútené brať si pôžičky od nás. Platba úrokov z týchto pôžičiek ďalej zaťažovala verejné

financie, takže nakoniec boli štáty naším kapitálom ponížené na našich otrokov."

Za prezidenta Wilsona bol americký štátny dlh 1 miliarda dolárov, v roku 1971 to už bolo 455

miliárd dolárov, pri úrokoch 22 miliárd ročne.

Trockij to mal v Rusku jednoduchšie. V roku 1921 znárodnil všetky súkromné banky a založil

známu “Gosbanku", ktorá je jedným z najväčších peňažných ústavov na svete. Jediným

škrtnutím pera tak mal Trockij pri nohách všetku finančnú silu cárskeho Ruska. Druhý bod

Komunistického manifestu znie: “Vysoká vzostupná daň;"

Opäť vyvstane otázka, prečo chcú insidri vysokú progresívnu daň, keď ju nakoniec budú

musieť platiť sami? Chcú ju preto, aby finančne oslabili svojich menej zámožných kolegov a

zároveň, aby vláde zaobstarali peniaze na úhradu úrokov zo štátnych pôžičiek. Podľa údajov v

zborníku “Kapitalizmus nášho veku" (Praha 1926, str. 247), bola v Spojených štátoch

progresívna daň nasledovná:

Pri príjme 1 000 dolárov ročne 200 dolárov, čiže platiteľovi ostane 800,

Pri príjme 14 000 dolárov ročne 3 360 dolárov, čiže platiteľovi ostane 10 640,

Pri príjme 76 000 dolárov ročne 36 720 dolárov, čiže platiteľovi ostane 39 280,

Pri príjme 600 000 dolárov ročne 495 000 dolárov, čiže platiteľovi ostane 105 000,

Pri príjme 1000 000 dolárov ročne 859 000 dolárov, čiže platiteľovi ostane 141 000.

Aby túto daň nemuseli platiť insidri, vymysleli si nezdaniteľnosť nadácií. Najznámejšie sú

nadácie Rockefellerove, nadácie, ktoré zatožil oceliarsky kráľ Andrew Carnegie, nadácie

Fordove, Guggenheimove a pod. Čary Alien na str. 120 píše:

“CFR je úplne napojená na veľké nadácie a tzv. továrne na myšlienky. Sem patria

predovšetkým nadácie Fordove, Rockefellerove a Camegieho, ďalej Rana Corporation, Hudson

Inštitúte, Fund-for-the-Republik a Brooking Inštitúte."

3. Insidri podporujú Sovietsky zväz

Cary Allen na str. 134 píše:

“Insidri z ČFR začali celým svojím úsilím otvárať hneď po revolúcii komunistické Rusko svetu

Spojených štátov. V tých časoch však bola verejná mienka natoľko popudená proti boľševikom

a ich barbarstvu, že sa oficiálna vláda nemohla riadiť úmyslami CFR. Spojené štáty až do

roku 1933 boľševikov oficiálne neuznávali. Medzitým sa sovietske hospodárstvo zosypalo na

hromadu trosiek a obyvateľstvo hladovalo. Komunizmus by sa bol zrútil, keby mu neboli

pomohli insidri. Boľševizmus bol chránený pred zrútením Herbertom Hooverom (CFR). Ten

zaobstaral peniaze a potraviny, ktoré si Lenin a jeho ľudia privlastnili pre svoje vlastné ciele.

Tak sa im podarilo uskutočniť podmanenie hladujúcich roľníkov, ktorí dovtedy kládli odpor

novým mocipánom. Zatiaľ čo Hooverove “humánne" gesto zachraňovalo sovietsky režim,

panoval v sovietskom hospodárstve úplný chaos. A tu vstúpili do akcie Rockefeller, Harriman

a Vanderlipp. Jedným z prvých bol Vanderiipp, Rothschildov agent, jeden zo spiklencov z

ostrova Jekyll a prezident Rockefellerovej National City Bank. Prirovnával Lenina k Georgovi

Washingtonovi."

Insider Herbert Hoover riadil počas 1. svetovej vojny, ale aj po nej, vyživovaciu pomoc pre

Belgicko, Nemecko, Rakúsko a Rusko. V rokoch 1929 až 1933 bol prezidentom Spojených

štátov. Na ostrove Jekyll sa koncom roku 1910 konala tajná schôdza pre prípravu Federálneho

rezervného systému.

Prof. Anthony Sutton vo svojom trojzväzkovom diele “Západná technológia a sovietsky

hospodársky rozvoj" (Standford University, 1968, druhý zväzok, str. 340) uvádza:

“V aktoch ministerstva zahraničia je hlásenie, ktoré menuje firmu Kuhn, Loeb and Čo. ako

finančníkov prvej päťročnice."

V tom istom zväzku na str. 3 cituje hlásenie moskovského veľvyslanca Averel-la Harrímana

ministerstvu zahraničia, z júna 1944: “Stalin vyslovil svoje uznanie za pomoc, ktorú poskytli

Spojené štáty Sovietskemu zväzu pred vojnou i počas nej. Povedal, že asi dve tretiny

ruských priemyselných podnikov v Sovietskom zväze boli postavené za pomoci Spojených

štátov, alebo vďaka ich technickej spolupráci."

Franklinom Delano Rooseveltom (1933-1945) nastáva nová insidrovská éra, predovšetkým

pokiaľ ide o židovských insidróv. Bol to predovšetkým Henry Morgenthal, ktorému bolo

zverené ministerstvo financií a ktorého prezývali “Karl-Marx-Profesor." Felix Frankfurter, ktorý

sa narodil vo Viedni a po Židovi Brandeisovi prevzal členstvo vo Federálnom najvyššom súde.

Samuel J. Rosemann bol zakladateľom a hlavou Roosveltového “mozgového" trustu, v ktorom

spolu so Židmi Raymondom Moleyom a Adolfom A. Berteom a generálom Johnsonom tvorili

známu veľkú štvorku. Ďalej spomeňme mená Harolda Nathana, námestníka riaditeľa FBI a

Dávida E. Lilienthala, riaditeľa regulácie údolie rieky Tennessee.

4. Najlepším dôkazom americko-sovietskej spolupráce v záujme medzinárodného judaizmu je jaltská konferencia a jej dôsledky

V hlásení prezidentovi Trumanovi o výsledku konferencie v San Francisku (publikácia

ministerstva zahraničia č. 2349), ktorého autorom je sám minister zahraničia Eduard R.

Stettinius, v civile prezident US Steel Corporation, sa hovorí: “Keď vypukla európska vojna,

bolo jasné, že Spojené štáty budú musieť čeliť mimoriadnym problémom ... Preto už koncom

roku 1939 bol na návrh CFR zvolený výbor pre povojnové problémy. Tento výbor sa skladal z

vysokých úradníkov ministerstva zahraničia, z ktorých až na jedného boli všetci členovia

Plody usilovnej práce tohto výboru obsahuje tajný list prezidenta Roosvelta z 20. februára

1943, adresovaný istému Židovi Zarubskému. Tento list sa už v marci 1944 dostal do rúk

španielskeho ministra zahraničia a neskôr bol publikovaný v knihe španielskeho veľvyslanca

vo Washingtone M. Doussinagusa “Španielsko malo pravdu" (1946). Zarubski pôsobil ako

spojka medzi Rooseveltom a Stalinom. V liste sa okrem iného hovorí^

“Portugalsko, Španielsko, Taliansko a Grécko sa pod ochranou Anglicka budú rozvíjať smerom

k modernej civilizácii, ktorá ich vyvedie z ich historického zaostávania. Sovietskemu zväzu

poskytneme prístup k Stredozemnému moru, vyhovieme jeho želaniam, pokiaľ ide o Fínsko a

Pobaltie a od Poľska budeme požadovať porozumenie a kompromis.

Stalinovi ponecháme široké pole pre expanziu do malých štátov východnej Európy, pričom sa

bude prihliadať na práva Juhoslávie a Československa, ktoré sme im dlžní za ich vernosť.

Stalin ďalej získa územia, ktoré boli dočasne odtrhnuté od veľkého Ruska. Hlavné bude

rozdelenie Tretej Ríše a začlenenie jej častí do iných územných celkov tak, aby vznikli nové

štáty, úplne od nej odpútané, a tak definitívne zmizne nemecké nebezpečenstvo a jeho

ohrozovanie ZSSR, Európy a celého sveta." ň

Obsah tohoto listu potvrdzujú pamäti kardinála Spellmana (1962).

Roosevelt nastúpil do prezidentského úradu 20. januára 1933 a už 16. novembra toho roku

Spojené štáty uznali Sovietsky zväz. Prvým americkým veľvyslancom v Moskve sa

staľ William C. Bullit, ktorý v roku 1936 odišiel do Paríža a v roku 1940 do Vichy, aby skončil

ako zvláštna prezidentova spojka na Blízkom východe. Dňa 27. septembra 1948 po pražskom

komunistickom puči napísal Bullit do časopisu “Life" dlhú štúdiu o jaltskej dráme s výstižným

názvom “Ako sme vyhrali vojnu a prehrali mier." V ňom hovorí:

“Udatnosť Červenej armády pripravila pôdu pre propagandu v prospech sovietskej vlády.

Biely dom sa za túto propagandu postavil celou svojou váhou. J. E. Davies, ktorý bol v roku

1936 veľvyslancom v Sovietskom zväze, bol podnietený k napísaniu knihy s názvom

“Poslanec v Moskve" a k natočeniu filmu na rovnaký námet. Vo svojej knihe a vo filme

predložil pán Davies americkej verejnosti obraz strádajúceho Sovietskeho zväzu. Okrem toho

podnikol prednáškové turné po Spojených štátoch, ktorého námetom bolo: podľa svedectva

prezidenta a môjho presvedčenia je slovo sovietskej vlády rovnako pevné ako slovo Biblie.

Nezmienil sa o tom, že už vtedy porušil Stalin rovnaký počet medzinárodných dohôd ako

Hitler. Prezident aj Hopkins boli mimovoľne unesení tou propagačnou vlnou, ktorú sami

rozpútali. Šírili teóriu, že Sovietsky zväz je mierumilovnou demokraciou a zahŕňali svojou

priazňou každého, kto sa pripojil k tejto mravnej perverzite. Skúsení a vlasteneckí diplomati

z ministerstva zahraničných vecí, ktorí poznali pravdu, odmietali klamať v prospech

komunistov a boli prekladaní na podradné miesta. Naopak čiperní mládenci, ktorí síce tiež

poznali pravdu, ale mali na zreteli viac svoju osobnú kariéru ako osud svojej krajiny a ktorí

boli ochotní dosvedčiť, že sa Stalin zmenil, boli povyšovaní a poľutovaniahodným spôsobom

profitovali z amerického nešťastia. Ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo financií a

mnohé vojenské úrady boli zaplavené stúpencami komunizmu. Ministerstvo vojny poskytlo

sovietskym dôstojníkom prístup k dôverným informáciám. Po Washingtone sa rozprestrela

sieť komunistických prívržencov a obhajcov sovietskej politiky, ktorí boli ako poradcovia

vysielaní do Latinskej Ameriky a k čínskej vláde. Dnes je len málo Američanov, ktorí by

nevedeli, čo sa stane, ak je nejaká vlády donútená prijať spoluprácu s komunistami.

Riadkami krvi a otroctva boli napísané príslušné stránky dejín Estónska, Lotyšska, Litvy,

Poľska, Rumunska, Juhoslávie, Albánska, Maďarska a Československa." Iný názor však majú

insidri, ktorí napriek všetkým zlým skúsenostiam pokračujú v podpore Sovietskeho zväzu. V

tejto súvislosti sa často objavuje meno Cy-rus Katon junior. Jeho otec Cyrus Katon sen. bol

sekretárom Johna Rockefellera. Hoci nie je uvedený v zozname členov CFR, je známe, že je

tajným členom. C. Katon jún. založil a riadi Tower International Inc. Začiatkom roku 1967

uzavrela táto spoločnosť dohodu s firmou International Basic Economic Corporation, ktorú

riadi Richard Aldrich, syn zakladateľa Federálneho rezervného systému, a Roman Rockefeller

(CFR, syn Nelsona Rockefellera, vnuk Johna D. Rockefellera). V roku 1969 pristúpili ako

spoločníci aj Rothschildovci. Tieto združené organizácie sa spoločne starajú o zachovanie

Sovietskeho zväzu a jeho zásobovanie všetkým potrebným.

VI. Ďalším krokom bola obnova Dávidovho kráľovstva, ktorú medzinárodný judaizmus zrealizoval namiesto Mesiáša

1. Čo je to sionizmus ?

Joachim Prinz končí svoje “Židovské dejiny" takto: “Už celé tisícročia čakáme na svetlo

Vykupiteľa. Vo všetkých epochách našich dejín sme radostne vítali každý svetelný lúč, ktorý

nám priblížil čas vykúpenia. Ale Vykupiteľ neprišiel. A preto čakáme ďalej. Nie sme sklamaní,

že Vykupiteľ neprišiel ani za nášho života. Čakáme." VII. kapitole sme hovorili o tom, ako sa

pod vplyvom prorokov v dobe babylonského zajatia začína kryštalizovať judaizmus.

Zopakujme si Zachariášovo proroctvo (9,9-10): "

“Plesaj veľmi, dcéra Sióna, zavýskaj radostne, dcéra Jeruzalema! Hľa, tvoj kráľ prichádza k

tebe, spravodlivý a víťazný. Je plný spasenia, pokorný a sedí na osľati, osliom žriebäti...

všetkým nariadi národom mier. A jeho panstvo bude od mora až k moru a od Eufratu až do

končín zeme." Pojem “Sión" je viacvýznamný. Pôvodne sa ním označoval juhovýchovný

jeruzalemský pahorok, ktorý bol po dobytí Dávidom premenovaný na Dávidovo mesto.

Neskôr bol obsah pojmu “Sión" rozšírený na celý Jeruzalem ako na mesto, z ktorého bude

Jahve skrze svoj vyvolený národ vládnuť nad všetkými ostatnými národmi. Vynikajúci

predstaviteľ sionistickej mystiky Martin Buber píše na túto tému vo svojej knihe “Sión - jeho

cieľ a úloha" (Berlín, 1936, str. 32) takto: “Pre veriaceho sionistu nie je starozákonná

prípoveď mesiánskej spásy a Božej .vlády z hory Sión historickou minulosťou, ale niečím, čo

sa malo kedysi stať, “večná úloha duše židovského ľudu", úloha, ktorej sa dostalo

vyvolenému národu Božej zmluvy a len jemu, “synom Mesiášovým". Túto úlohu môžu splniť

len v krajine Izrael (Erez Israel), ktorej osíádlením sa kedysi tento ľud stal národom. Tam sa

celý Izrael musí obnoviť, aby mohol uskutočniť svoje mesiášske nadnárodné poslanie, totiž

spásu sveta. Alebo inými slovami, zriadiť kráľovstvo Božie nad všetkými ľuďmi. Aby bol

dosiahnutý tento cieľ, bude nevyhnutné sa stretnúť s hroziacou tyraniou nezmyselných,

bezživotných a bezduchých hodnôt, ktoré zaviedli Západ tam, kde dnes je." Každý čitateľ

zaiste pochopí, že Buber ma na mysli kresťanstvo.

Mystický hlas sionistického hnutia zaznieva rovnako zreteľne aj z učenia o treťom izraelskom

kráľovstve a treťom jeruzalemskom chráme. Prvé kráľovstvo zriadil Dávid po dobytí

Jeruzalema okolo roku 1012 pr. Kŕ. Prvý veľchrám vybudoval jeho syn Šalamún. Dávidovo

kráľovstvo sa rozpadlo počas asýrskeho (722) a babylonského (586) zajatia, kedy vyhorel aj

veľchrám. Druhý veľchrám bol postavený podľa vzoru prvého', v rokoch 520 až 515 pr. Kŕ.

Zorobábelom. Druhé kráľovstvo, hoc aj nie úplne nezávislé, zriadili Hasmeneovci v roku 142

pr. Kŕ. Ale už v roku 63 pr. Kŕ. bol popravený posledný Hasmeneovec a júdska tetrarchia bola

pripojená k sýrskej provincii Rimanov. Rimania síce Herodovi udelili kráľovskú dôstojnosť, ale

nebol to Žid a preto nie je Židmi pokladaný za Dávidovho nástupcu. V roku 19 pr. Kŕ. začal

Herodes s prestavbou Zorobábelovho veľchrámu. Toto veľkolepé dielo však z rovnakých

dôvodov nieje pokladané za tretiu veľsvätyňu. Táto stavba vyhorela v roku 70 po Kŕ., po

dobytí mesta Titom. Cieľom sionistického hnutia sa teda stalo zriadenie tretieho kráľovstva s

tretím veľchrámom. Časopis “The Washington Observer" z 15. decembra 1969 píše:

“Väčšina ľudí sa domnieva, že účelom sionistického hnutia je zriadiť v Palestíne krajinu pre

utečencov. Nie je však tak. Skutočným účelom sionizmu je nastolenie kontroly nad celým

svetom, prostredníctvom svetovej vlády (World Super-Govemement)". Siónski mudrci

hovoria v 1. protokole:

“Všetky národné vlády podrobíme našej zvrchovanosti, našej všesvetovej vláde (vo

francúzskom origináli “Super gouvemement")." Na ceste k tomuto cieľu sa v súčasnej dobe

všetkými prostriedkami politickej a ideologickej propagandy vštepujú izraelskému

obyvateľstvu určité záxladné princípy, ktoré izraelský občan, ale antisionista Dri Avnery vo

svojej knihe “Izrael bez sionistov" (Gútersloh 1969) formuluje takto:

a) Všetci Židia na svete tvoria jeden národ,

b) Izrael je židovský štát, ktorý bol zriadený pre Židov celého sveta,

c) súčasné rozptýlenie Židov je dočasnou situáciou a skôr, či neskôr sa všetci Židia budú

musieť presunúť do Izraela, aj keby sa tak stalo len pre nevyhnutné antisemitské

prenasledovanie,

d) zhromaždenie týchto štvancov je raison ď etre Izraela a tomuto najvýznamnejšiemu cieľu

musia byť podriadené všetky ostatné ciele."

Siónski mudrci nezabudli ani na rasový moment. Vedúci talmudista a zakladateľ tzv.

“duchovného sionizmu" Ašer Ginsberg (1856-1927) zvaný Achad Haam vo svojej knihe “Na

rázcestí" (Berlín 1923, str. 103) napísal: “Všetci Židia ako prostú samozrejmosť vedeli, že na

stvoriteľskom rebríčku sú nasledujúce stupne: nerasty, rastliny, zvieratá, ľudia a najvyššie

Židia." V tejto súvislosti stoja za zmienku slová Sira Hartleya Shawcrossa, ktoré predniesol

pred norimberským tribunálom 17. januára 1946: “Dnes by som vám chcel dokázať, že celá

táto organizovaná a rozsiahla zločinnosť vznikla - dovolím si to tak nazvať - zo zločinu proti

duchu, alebo z onej zločineckej'doktríny, ktorá zavrhla všetky duchovné, rozumové a mravné

hodnoty, ktorými sa národy po celé tisícročia snažili vytvárať ľudské podmienky. Táto

doktrína si za cieľ vytýčila uvrhnúť ľudstvo do barbarstva, ktoré uvedomelo využíva pre

svoje ciele všetky materiálne vymoženosti, ktoré súčasná veda dáva do služieb ľudstva.

Týmto zločinom proti duchu je národný socializmus, z ktorého pramenia všetky ostatné

zločiny. Touto obludnou doktrínou je rasová teória - nemecká rasa, zložená v podstate z

árijcov, je pôvodnou a prirodzenou skutočnosťou. Nemci ako jednotlivci majú právo na

existenciu len ako príslušníci rasy, alebo Volkstumu (národnosť, národná pospolitosť),

národnej masy, ktorá reprezentuje a spája všetkých Nemcov... Ako vidíte, je to návrat k

primitívnemu chápaniu barbarských kmeňov. Všetky hodnoty, ktoré civilizácia zhromažďovala

celé storočia, boli zavrhnuté, všetky tradičné názory na morálku, spravodlivosť a zákon

ustupujú prvenstvu rasy, jej inštinktom, jej potrebám a záujmom. Jednotlivec, jeho sloboda,

jeho práva a túžby nemajú žiadne existenčné oprávnenie."

(G. M. Gilbert, “Norimberský denník", Praha 1971, str. 124) Podobne hovoril aj člen

francúzskej delegácie Mounier, ktorý 7. februára 1946 o Rosembergovi povedal:

“Jeho ponanstvo, ktorého cieľom bolo zničiť všetko, čo dvadsať storočí kresťanstvo dalo

ľudstvu v morálnych zákonoch spravodlivosti a lásky k blížnemu, jeho mýtus krvi, ktorý sa

snažil obhájiť rasovou diskrimináciou s jej dôsledkami - zotročením, vraždením, lúpením a

mrzačením ľudí." Zostáva len dodať, že štát Izrael má aj svoju verziu Norimberských zákonov.

Je ňou zákon z marca 1971, ktorý hovorí:

“Židom je osoba, ktorá sa narodila zo židovskej matky a neuznáva inú vieru, než židovskú,

alebo sa obrátila na judaizmus."

Sionizmus je tá odroda judaizmu, ktorá vychádza z rasovej nadradenosti židovského národa

a pokladá za nevyhnutnú podmienku všesvetovú vládu Dávidovho kráľovstva v Palestíne.

2. Židia a Palestína

Z 3800 rokov, ktoré uplynuli od príchodu Abraháma, bola Palestína v židovských rukách len

asi 1300 rokov, čiže 2500 rokov bola v nežidovských rukách. Predmetom tejto kapitoly sú

dejiny tejto krajiny, ktorej dali viacmenej potupné meno Palestína Rimania. V Abrahámovej

dobe sa nazývala Kanaán, t.j. purpurová krajina. Abrahám sem prišiel okolo roku 1875 pr.

Kŕ. Jeho vnuk odišiel okolo roku 1660 pr. Kŕ. do Egypta, odkiaľ jeho potomstvo vyviedol okolo

roku 1230 pr. Kŕ. Mojžiš. Štyridsať rokov žili židovskí utečenci v púšti. Okolo roku 1190 pr. Kŕ.

prenikli do východného Jordánska a počas nasledujúcich dvadsiatich rokov sa zmocnili

samotnej Palestíny. Pritom sa dopúšťali neslýchaných ukrutností: “Potom povedal Jozua:

Otvorte ústie jaskyne a vyveďte ku mne tých piatich kráľov... A stalo sa, keď vyviedli tých

kráľov k Jozuovi, že povolal Jozua všetkých mužov izraelových a riekol vojvodom bojovníkov,

ktorí boli išli s ním: Pristúpte, príšliapnite svojimi nohami hrdlá týchto kráľov." (Joz. 10,22-

25). Rovnako krutí boli aj izraelskí králi. Po smrti Jeroboama II. (784-744) vypukli divoké a

krvavé spory o uprázdnený trón.

“Vtedy Menachem spustošil Tappuch... pretože mu neotvoril bránu. Zničil ho a dal rozpárať

všetky tehotné ženy." (2 Kŕ. 15,16) Kráľovská doba končí odvedením júdskeho obyvateľstva

do babylonskélho zajatia v roku 588 pr. Kŕ., ale už v roku 539 pr. Kŕ. sa vracajú prísluišníci

kmeňa Júda. Vzniká židovský národ, ktorý bol v roku 135 po Kŕ. vyhnaný z Palestíny. Po

príchode Abraháma v roku 1875 pr. Kŕ. až do vzniku štátu Izrael v roku 1947 po Kŕ. uplynula

doba zhruba 3 800 rokov. Židia obývali Palestínu len v dobe jej dobytia Jozuom v roku 1170

pr. Kŕ., do vyhnania v roku 136 po Kŕ., teda asi 1 300 rokov.

Abrahám mal dvoch synov - so svojou babylonskou manželkou Sárou mal Izáka a s

otrokyňou Agar mal Izmaela. Tradícia hovorí, že z Izmaela vzišiel arabský národ. V roku 570

po Kŕ. sa narodil zakladateľ mohamedánskeho náboženstva, dovoľujúceho šíriť vieru mečom.

A neuplynulo ani 100 rokov a arabské voje zahajujú agresiu, ktorej obeťou sa v roku 636 po

Kŕ. stáva aj Palestína. Miestne obyvateľstvo ochotne prijíma nielen Islam, ale aj arabskú reč a

kultúru. Vzhľadom k tomu, že Mohamed uznáva Ježiša za jedného z prorokov, chovali sa

Arabi voči posvätným miestam, ich kresťanským obhajcom i pútnikom veľmi zhovieva-vo. V

priestore, kde stával Jeruzalemský chrám, postavili prekrásnu mešitu Al-Axa, druhú najväčšiu

svätyňu islamského sveta a jedno z najvýznamnejších stavebných diel. Oveľa zhovievavejšie

sa však chovali k Židom, k náboženstvu ktorých má Islam predsa len bližšie, než ku

kresťanstvu. A tak časť Židov sa mohla vrátiť do krajiny svojich otcov.

Okolo roku 1000 vyrazil z hlbín Turkestanu divoký kmeň tzv. seldžuckých Turkov, ktorí tiež

vyznávali Islam, ale boli oveľa menej zhovievaví a oveľa krutejší ako ich arabskí súverci. Táto

krutosť sa obrátila najmä proti kresťanom, usadeným vo Svätej zemi a proti kresťanským

pútnikom. Týmto prichádzali na pomoc križiaci, ktorí v roku 1009 dobyli Jeruzalem a zriadili tu

kresťanské kráľovstvo, ktoré však trvalo len 88 rokov. Z trosiek seldžuckého panstva vznikli

za Osmana (1288-1326) počiatky novej tureckej ríše, ktorá bola po ňom nazvaná Osmanská.

V roku 1516 sa stala súčasťou tejto ríše Palestína, v tej dobe už úplne poarabštená, a jej

súčasťou bola až do konca prvej svetovej vojny. V tejto ríši našli veľké uplatnenie Židia, ktorí

mali veľký vplyv na britsko-turecké vzťahy v 1 9. storočí.

Profesor katolíckeho náboženstva Manfred Adler, o ktorom sme sa už zmienili, vo svojej

knihe “Synovia temná" (Jestetten 1975, str. 71) píše: “Hoci Palestína bola po mnoho storočí

jednoznačne a nepopierateľné územím obývaným Palestíncami, pustili sa sionisti plánovité,

cieľavedome a energicky do jej postupného dobývania a zriadili na tomto území nezávislý,

homogénny izraelský štát, z ktorého museli státisíce právoplatných obyvateľov buď utiecť

pred Izraelcami, alebo boli nimi vyhnaní, prípadne ostali v oblastiach okupovaných Izraelcami

ako bezprávni, neslobodní poddaní."

3. Vznik sionizmu

V roku 1894 bol na Diabolský ostrov pri Guayane poslaný židovský dôstojník Alfréd Dreyfus

pre domnelé vyzradenie vojenského tajomstva Nemecku. Keď sa ukázalo, že išlo o justičný

omyl, v celom svete sa rozpútala tlačová kampaň proti prenasledovaniu Židov. Vo Francúzsku

mala táto známa “Afaire Dreyfus" veľké politické dôsledky. Francúzska pravica spolu s

katolíckymi organizáciami sa pozastavovala najmä nad tým, že medzinárodné židovstvo počas

jedného storočia dokázalo dostať svetovú tlač do svojich rúk.

Združenej ľavici sa v roku 1902 podarilo vyhrať voľby a pod vedením ministerského predsedu

Emila Combesa previesť odluku cirkvi od štátu a pristúpiť k bezohľadnému prenasledovaniu

katolíkov. Ako príklad uvádzame, že v rámci tohto ťaženia bol zbavený funkcie veliteľ

vojenskej školy Ferdinand Foch, pretože bol katolík.

Priamo na mieste prežíval dreyfusiádu parížsky spravodajca vplyvných viedenských

židovských novín “Neue Freie Presse" Theodor Herzl, Žid, rodák z Budapešti.

Myšlienka židovského národného štátu nepochádza od neho. Takzvaný “komunistický rabín"

Moses Hesse (1812-1875), ktorý nazýval Marxa svojou modlou, ktorá “... zasadí

stredovekému náboženstvu a stredovekej politike posledný úder", vystúpil s názorom, že

“ideál židovského štátu je dielom dejinného vývoja a že sa židovský národ musí stať

mesiášom ľudstva".

V roku 1882 vyšla v Berlíne kniha Lea Pinskera “Autoemancipácia - ruský Žid varuje svoju

rasu", v ktorej autor píše, že Židia sa musia stmeliť v jednom štáte. V roku 1896 Herzl vydáva

svoju slávnu knihu “Židovský štát", ktorá je bibliou moderného sionizmu. Autor tohto názvu je

Nathan Bimbaum.

V roku 1897 dochádza v Bazileji k prvému sionistickému kongresu, na ktorom bol prijatý tzv.

Bazilejský program, ktorý až dodnes tvorí základňu sionistického hnutia.

Sionizmus sa usiluje o vytvorenie verejno-právne garantovaného domova pre židovský národ

v Palestíne. Na dosiahnutie tohto cieľa kongres predpokladá tieto prostriedky:

a) účelnú podporu osídlenia Palestíny židovskými roľníkmi, remeselníkmi a živnostníkmi,

b) rozčlenenie a združenie celého Židovstva vhodnými miestnymi i všeobecnými podnikmi,

c) posilňovanie židovského sebavedomia a národného uvedomenia,

d) prípravné kroky k získaniu súhlasu vlád, ktoré sú potrebné k dosiahnutiu sionistického cieľa.“

Počas prvých troch rokov sa sionisti uspokojovali s tzv. “charter policy", spočívajúcej v tom,

že za podporu, ktorú tureckým sultánom poskytovalo Anglicko v ich vojnách s Ruskom,

dostávali povolenia osídľovať Palestínu židovskými prisťahovalcami. Tak došlo k tomu, že z

5000 Židov na počiatku 19. storočia stúpol do roku 1914 ich počet v Palestíne na 70 000.

Dvadsať rokov po prvom sionistickom kongrese bolo jeho snaženie korunované veľkolepým

úspechom. Americký prezident Wilson v dojemnej zhode s Wilhelmom II. umožnili vyradiť z

boja cárske Rusko podporou boľševickej revolúcie. Tento zásah prudko naklonil misku váh na

stranu centrálnych mocností. Ohrozenému Anglicku neostávalo nič iné, ako prijať americkú

podmienku pre vstup do vojny - zriadenie židovského štátu v Palestíne.

V roku 1917 sa odohralo všetko 15. marca odstúpil cár, 6. apríla vyhlásili Spojené štáty

Nemecku vojnu a 2. novembra poslal britský minister zahraničných vecí lordovi Lionelovi

Waltrovi Rothschildovi list nasledujúceho obsahu:

“Vážený lord Rothschild, s veľkým potešením Vám menom vlády Jeho Veličenstva tlmočím

nasledujúci prejav sympatií so židovskými sionistickými snahami, ktorý bol predložený

kabinetu a bol ním schválený. Vláda Jeho Veličenstva blahosklonne nazerá na zriadenie

národného domova pre židovský národ v Palestíne a urobí všetko, čo bude potrebné k tomu,

aby uľahčila dosiahnutie tohto cieľa, pričom samozrejme nemá byť podniknuté nič, čo by bolo

na ujmu občianskych a náboženských práv jestvujúcich nežidovských komunít v Palestíne a

občianskoprávneho postavenia Židov v ktorejkoľvek inej krajine. Bol by som Vám povďačný,

keby ste o tomto prehlásení upovedomili sionistickú federáciu. Vám oddaný Arthur James

Balfour.“

Tak teda začala palestínska tragédia. V roku 1918 bola Palestína odňatá Turecku a stala sa

britským mandátom. Príliv židovských prisťahovalcov prirodzene pokračoval, ako to ukazujú

aj nasledujúce údaje:

Židia Celkom

1918 567000 63000

1939 815000 110000

375000 1 300000

4. Po skončení 2. svetovej vojny urobili sionisti posledný krok - uskutočnili okupáciu Palestíny

spôsobom, ktorý sa líši od nacistických okupácií len tým, že bol oveľa beštiálnejší

Beštialita, s akou Tretia ríša riešila židovskú otázku, vytvorila vhodnú atmosféru pre tento

posledný krok. Každý, kto sa proti nemu postavil, bol označený za antisemitu hitlerovského

razenia a vystavený tvrdej perzekúcii. V Norimbergu zasadol medzinárodný súdny tribunál,

ktorý 1. októbra 1946 odsúdil 11 nacistických predákov k trestu smrti za spiknutie,

umožňujúce spáchať zločiny, uvedené v ďalších bodoch obžaloby, za zločiny proti mieru,

vojnové zločiny a za zločiny proti ľudskosti. A zatiaľ čo tento tribunál súdil, medzinárodný

judaizmus pripravoval spiknutie, umožňujúce spáchať proti bezbrannému palestínskemu ľudu

zločiny proti mieru, vojnové zločiny i zločiny proti ľudskosti.

Toto spiknutie bolo zahájené po zrútení Hitlerovej bleskovej vojny v Rusku dňa 11. mája 1942

mimoriadnou sionistickou konferenciou v newyorkskom hoteli Baltimore, na ktorej bol

vyhlásený nový sionistický program: “Okamžité vytvorenie židovského štátu v Palestíne, v

hraniciach celej Palestíny, neobmedzené prisťahovalectvo Židov a vytvorenie židovskej

armády “išuv". V roku 1946 mal išuv nasledujúce stavy:

- vojenské oddiely “Hagana" (obrana): 64 000 mužov

- polovojenská teroristická organizácia “Irgun Zwei Leuni" (národná vojenská organizácia):

4 000 mužov.

- ilegálna teroristická organizácia tzv. “Sternovci": 300 mužov K prvej teroristickej akcii došlo

22. júla 1946, kedy príslušníci irgunu vyhodili do povetria “Hotel Kráľa Dávida" v Jeruzaleme,

v ktorom mal svoj hlavný stan generálny štáb pre Palestínu. Pri výbuchu prišlo o život sto

Angličanov.

V drobných akciách napádali židovskí teroristi arabské obyvateľstvo, vypaľovali ich domovy a

ničili im 'úrodu.

Zatiaľ, čo početné arabské rodiny v panike utekali do okolitých krajín, prebiehal veľkoryso

založený plán zvozu tzv. “zavlečených osôb" do Palestíny. Väčšina z nich pochádzala zo

židovských kahalov v Rusku, Sovietmi obsadenom Poľsku, Rumunsku a Maďarsku. Dopravu a

zásobovanie zabezpečovala UNNRA, ktorej riaditeľom bol sionista Lehman a druhý sionista La

Guardia

Arabskí muslimovia Arabskí kresťania

70000 700000

Dňa 29. novembra 1947 prijalo Valné zhromaždenie OSN uznesenie, ktorým sa dňa 14. mája

1948 ruší mandát Spojeného kráľovstva Veľkej Británie v Palestíne a krajina je rozdelená na

dva samostatné štáty - arabský a židovský, a na autonómne územie s medzinárodným

štatútom, ktoré zahŕňalo Jeruzalem.

Plocha km2 Arabi

Židia Celkom

Arabský štát 11 100 725000

10000 735000

Židovský štát 14000 497000

498000 995000

Autonómne územie 250 105000

100000 205000

Celkom 25750 1 327 000 608

000 1 935 000

Dňa 8. apríla 1948 došlo k hromadnej vražde arabského obyvateľstva v dedine Deir Jasin,

ležiacej 4 km západne od Jeruzalema. Dedinka mala asi 2 000 obyvateľov a muži boli toho

dňa na poli. Teroristi z Irgunu pod vedením ministerského predsedu štátu Izrael Menachima

Begina dedinu prepadli, povraždili 250 starých mužov, žien a detí a nahádzali ich do studní.

Dedina bola zrovnaná so zemou a jej meno vymazané z mapy, presne podľa vzoru Lidíc. Keď

muži, ktorí pribehli z polí videli čo sa stalo, ušli. Menachim Begin neskôr cynicky prehlásil, že

“bez Deir Jasinu by nebolo štátu Izrael", pretože jeho následkom bol nezadržateľný útek 650

000 Arabov, dohnaných k panike.

Dňa 16. septembra 1948 zavraždila Stemova organizácia prostredníka OSN pre Palestínu,

švédskeho grófa Bemardotta.

Dňa 18. októbra 1953 zmasakrovala izraelská armáda arabské obyvateľstvo v jordánskej

dedine Kibich, pri ktorom bolo zborených 40 domov a zastrelených 50 mužov, žien a detí.

Dňa 29. októbra 1956 bolo na okraji dediny Kafr Kasem zmasakrovaných 47 Arabov, medzi

nimi aj niekoľko žien a detí, ktoré sa vracali z poľa.

Počas šesťdennej vojny v roku 1967 hnali na sinajskom poloostrove cez púšť 50 000

egyptských vojakov, ktorí všetci zahynuli smädom, hladom a horúčavou.

Dňa 21. februára 1973 dala Golda Meyerová (ministerská predsedníčka) pokyn k zostreleniu

lybíjského civilného dopravného lietdla, v ktorého troskách zahynulo 113 nevinných cestujúcich.

Beštialitu Izraelcov ilustrujú nasledovné čísla:

rok 1975 Plocha km2

Arabov Židov

Izraelský štát 20710

400000 2750000

Izraelom okupované územia 68 590 1 100 000

Približne 1,5 milióna palestínskych Arabov žilo v roku 1975 v utečeneckých táboroch.

Dňa 10. novembra 1975 prijalo Valné zhromaždenie OSN toto rozhodnutie: “Valné

zhromaždenie vyhlasuje, že sionizmus je forma rasizmu a rasovej diskriminácie."

Pre túto rezolúciu hlasovalo 72 členských štátov (medzi nimi Brazília, Čína, India, Indonézia,

Irán, Irak, Mexiko, Pakistan, Portugalsko, Južná Afrika, Španielsko, Turecko, Juhoslávia a

všetky tzv. socialistické štáty). Hlasovania sa zdržalo 32 členských štátov (medzi nimi

Argentína, Bolívia, Chile, Grécko, Japonsko, Paraguay, Peru). Proti hlasovalo 35 štátov (medzi

nimi Austrália, Rakúsko, Belgicko, Kanada, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko,

Holandsko, Nórsko, Švédsko, Anglicko, USA a Uruguay).

ČASŤ TRETIA

(Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi)

I. Plány na uskutočnenie tohto pokusu vstupujú do štádia realizácie v druhé polovici 20. storočia

1. Tieto plány existovali už od verejného vystúpenia Ježiša Krista

Keby sme mali stručne vyjadriť dôvody, pre ktoré judaistická organizácia likvidovala Pána

Ježiša Krista, mohli by sme to povedať asi takto:

a) Pán Ježiš Kristus sa vyhlásil za Mesiáša, t. j. za kráľa všesvetového duchovného Božieho

kráľovstva

b) Uveriť v neho, by pre Židov znamenalo vzdať sa ilúzie o všesvetovom juda-istickom

impériu.

c) Pán Ježiš Kristus vyhlásil, že je Syn Boží a o ľuďoch, ktorí jeho slovám neverili povedal, že

majú za otca diabla.

Proti týmto Ježišovým vyhláseniam nemohli judaisti bojovať argumentami, ale len terorom.

Zavraždili Ježiša Krista a 11 apoštolov, vrátane Mateja a Pavla. Majú na svedomí neľudské

vraždenie kresťanov v Ríme a všade tam, kde sa im k tomu naskytla príležitosť, či už priamo

alebo prostredníctvom iných. Pevne sa usídlili v protestantských krajinách a robia všetko

preto, aby protestantské náboženstvo pretrvávalo. Stali sa vodcami slobodných murárov,

pomocou ktorých zdolali “najstaršiu dcéru Cirkvi" Francúzsko a odňali najkatolíckejšej

európskej korune - Španielsku latinsko-americké kolónie. Nakoniec rozdelili Nemecko a

obsadili ho sovietskym a americkým vojskom. Taliansko držia v šachu mohutným

komunistickým hnutím.

Siónski mudrci sa postarali o to, aby túto akciu patrične odôvodnili. Poukazujeme na citáty zo

šiesteho protokolu a z pätnásteho protokolu a opakujeme citát z toho istého:

“Takou je dnes ruská autokracia, náš najväčší nepriateľ, ak nerátame Svätú stolicu."

2. Akcie sa ujímajú slobodomurári a realizujú ju útokom zvnútra

Resenský biskup Rudolf Graber píše (“Athanasius a Cirkev našej doby", Abensberg 1973, str.

32) o veľkom znalcovi slobodomuráskej problematiky Pierovi Virionovi, autorovi knihy

“Spiknutie" nasledovné:

“Pierovi Virionovi patrí zásluha, že vo svojich spisoch upozornil na tieto tajné spoločnosti. Ak

si prečítame len zlomok toho, čo Virion sústredil zo všetkých dnes už zmiznutých spisov

tajných spoločností, sme prekvapení, udivení a zdesen í, že sa tu už koncom minulého

storočia vynárajú myšlienky a to všetky, ktoré dnes v pokoncilovej dobe podrobujú Cirkev

skúške pevnosti. Pritom je nevyhnutné, aby sme si povšimli, že tieto deštruktívne myšlienky

sú tajne zamerané na jeden cieľ, ktorým je zriadenie proticirkvi, či “novej cirkvi" a to tým

spôsobom, že sa jestvujúca cirkev podminuje a zmenia sa jej funkcie, a to nie útokom

zvonku, ako skôr tým, čomu sa v politických kruhoch hovorí “pochod institucemi".

Už sme uviedli francúzsky výraz pre všetky tieto snahy, totiž “Synarchia". Ide o súhrn tajných

síl všetkých “rádov" a škôl, ktoré spojili svoje sily, aby vytvorili neviditeľnú svetovú vládu. Z

politického hľadiska sa táto synarchia usiluje o svetovládu pod socialistickým vedením

všetkých spoločenských a finančných síl. Katolicizmus by bol teda rovnako ako všetky ostatné

náboženstvá absorbovaný univerzálnym synchrotizmom. Nie, že by bol potlačený, bol by

integrovaný, čo už je jasne avizované princípom kolegiality. Práve tu je najlepšie vidieť, aké

podzemné dôsledky má presadzovanie podobných nových slov. Keby bola synarchia

uskutočnená, znamenalo by to v konečných dôsledkoch proticirkev.

Biskup Graber tu zrejme naráža na amerických insidrov, o ktorých už bola reč v

predchádzajúcich častiach.

3. Odštartovanie akcie uskutočňujú v roku 1937 francúzski slobodomurári

zbližovacou akciou s francúzskymi katolíckymi kruhmi

Nasledujúce informácie sme čerpali z knihy francúzskeho protislobodomurárskeho spisovateľa

Leona de Poncine “Kresťanstvo a slobodomurárstvo" (Versailles 1969, str. 7). Autor píše:

“Vo francúzskych katolíckych kruhoch sa vedie silná, húževnatá a vytrvalá kampaň v prospech

slobodného murárstva. Riadi ju progresivistický klan, ktorý je v súčasnom Francúzsku veľmi

vplyvný, pretože ho mlčky aj otvorene podporuje významná časť katolíckeho kléru, katolíckej

tlače a prelátov, ktorí tvoria združenie francúzskych biskupov a prelátov. Ich dočasným cieľom

je vypomôcť slobodomurárom, vymôcť si od Vatikánu revíziu, či skôr zrušenie odsúdenia,

ktoré pápeži už od roku 1738 vyslovovali proti slobodomurárom. Táto kampaň sa opiera o

šikovne redigované diela, ktorých účelom je predstaviť slobodomurárov v priaznivom svetle.

Používa informačné a propagačné prostriedky, ktoré sú neporovnateľne silnejšie než tie,

ktorými disponujú obhajcovia tradície - má väčšinu novín, časopisov a rozhlasových relácií,

prednášok a okrem toho tichú podporu vládnych kruhov. Prvé známky týchto tendencií

siahajú do 20-tych rokov tohto storočia. Nemecký jezuita R. P. Gruber, starý muž a špecialista

v slobodomurárskej problematike nadviazal kontakt s vysokými slodomurárskymi

hodnostármi Ossianom Langom z New Yorku a dr. Kar-lom Reichlom a E. Lehnhofom z

Viedne, aby študoval možnosť prímeria a neskôr aj modus vivendi, ktorý by ukončil

rozhorčený boj, v ktorom od roku 1738 stojí proti sebe katolícka Cirkev a slobodomurárstvo.

Prvým verejným prejavom tejto novej orientácia bol “List Najvyššiemu veľkňazovi", ktorý v

roku 1937 uverejnil slobodomurár 33. stupňa, vynikajúci spisovateľ Albert Antoine." Strašný

konflikt rokov 1939-1945 prerušil tieto pokusy o rokovanie, ktoré boli o to silnejšie obnovené

po vojne v zbližovacej kampani, ktorá bola z katolíckej strany tajne uvedená do pohybu R. P.

Gruberom. Vtedy v nej verejne pokračoval R. P. Barteloot, taktiež jezuita. V rokoch 1945 až

1949 uverejnil sériu článkov a kníh za účelom tohto zblíženia, redigovaných s veľkou

opatrnosťou. Tieto knihy boli seriózne dokumentované. Citujeme aspoň názvy kapitol:

“Slobodní murári pred históriou", “Slobodné murárstvo a katolícka Cirkev - dôvody

zavrhnutia" a “Slobodné murárstvo a katolícka Cirkev - perspektívy zmierenia". Táto kampaň

za pontifikátu Pia XII. zostala v latentnom stave. Oheň pod popolom tlel, ale protagonisti si

uvedomili, (aj keď počas tejto doby nadobudli v Cirkvi značný vplyv), že za života tohto

pápeža ich úsilie nemá nádej na úspech. Hrýzli zubadlo a škrípali zubami." (str. 14 cit. diela)

Leon Poncine doslovne pokračuje:

4. S príchodom Jána XXIII. a s novým poňatím ekumenizmu došlo akoby náhle k výbuchu.

Predtým už citovaný Manfred Adler vo svojej knihe “Protikresťanská revolúcia slobodného

murárstva" na str. 147 píše:

“Pápežom Jánom XXIII. začala nová éra cirkevných dejín. Univerzálne bratstvo, ktoré tento

pápež praktizoval počas celého svojho predchádzajúceho života, vzbudilo veľké očakávanie aj

u slobodomurárstva... Dobrácky pápež Roncalli, ktorý bol dobre známy vo Francúzsku, dal

práve svojím bratským štýlom “Veľkému orientu francúzskemu" podnet k tomu, aby svoju

antiklerikál-nu a proticirkevnú kampaň vystriedal lepšou-evolučnou metódou. Nenávistné tóny

proti Cirkvi utíchli. Heslom dňa sa stal ekumenický dialóg, ktorý nakoniec umožnil, aby sa

slobodomurárstvo pomaly vynáralo z podzemnej činnosti a vystupovalo na svetlo verejnosti.

Revolucionári z “Veľkého orientu" začali ofenzívu bratských objatí a náhle ukázali prívetivú

tvár. Protikresfanská revolúcia mala dosiahnuť väčšieho pokroku na mäkkých podošvách a s

prívetivou tvárou pomocou ekumenického dialógu. Pokiaľ to dnes môžeme zhodnotiť, stretla

sa táto ich nová taktika s úspechom."

Prostoduchý vatikánsky diplomat podľa nezaručenej správy, o ktorej referoval “Osservatore

Romano" zo dňa 17. novembra 1976, sa mal počas svojho pôsobenia v Turecku v roku 1935

stretnúť s rozekruciánmi. Písali o tom aj české Katolícke noviny, s dôležitým dodatkom, že

Roncalli bol na jednom sedení rozenkruciánov v Turecku prechodne posadnutý a hovoril

cudzím jazykom, z čoho vyplýva, že bol vo viere pochybný a že sa vôbec nemal stať

pápežom. Závažnejšia je nasledujúca správa z knihy jedného z vodcov francúzskeho

slobodomurárstva Yvesa Marsoudona “Od slobodomurárskeho zásvätného obradu ku

kresťanskej ortodoxii" (Paris, 1965):

“Bol som s Msgre Roncallim, apoštolským nunciom, vo veľmi priateľskom vzťahu. Často ma

prijímal na nunciatúre a niekoľkokrát ma navštívil v mojom byte v Bellevue (Department

Seine et Dise). Keď som sa stal predstaveným maltézskeho rádu, oznámil som pánovi

nunciovi svoje obavy vyvolané mojou príslušnosťou k slobodnému murárstvu. Msgre Roncalli

mi úplne formálne poradil, aby som v lóži zotrval. Znova som sa s ním stretol už ako s pápežom.

Prijal ma v Castel Candolfo v mojej hodnosti veľvyslanca maltézskeho rádu a udelil mi svoje

požehnanie. Opakoval svoje povzbudivé slová v prospech zblíženia medzi cirkvami a najmä

medzi katolíckou cirkvou a tradičným slobodomurárstvom."

Msgre Roncalli bol parížskym nunciom v rokoch 1944 až 1953. Ešte v tejto funkcii bol

povýšený na kardinála a povolaný do Benátok už ako predurčený nástupca Pia XII. Skutočne

bol v roku 1958 zvolený pápežom vo vysokom veku 77 rokov. Dr. Graber na str. 37 citovanej

knihy píše: “Rozekrucián dr. Rudolf Steiner, zakladateľ antroposofickej spoločnosti vyhlásil už

v roku 1910: Potrebujeme koncil a pápeža, ktorý by ho zvolal. Nebolo nadšenie, s ktorým

svet uvítal II. vatikánsky končili živené aj z tejto strany?"

II. Vatikánsky koncil (1962-1965)

1. Zvolanie

Ak uvažujeme o Druhom Vatikánskom koncile, sú nám nápadné dve skutočnosti. Jednak to,

že ho zvolal pomerne starý pápež, ktorý väčšinu života strávil v diplomatickej službe, jednak

rýchlosť, s akou došlo k jeho zvolaniu. Medzi prominentných odporcov tohto koncilu patrí

arcibiskup Marcel Lefebvre, o ktorého prejavy sa budeme opierať. Preto je nevyhnutné ho

čitateľom predstaviť.

2. Arcibiskup Marcel Lefebvre

Narodil sa 29. novembra 1905 vo francúzskom priemyselnom meste Tour-ccing neďaleko

belgických hraníc. Jeho štúdiá vo francúzskom seminári v Ríme (1924 až 1929) boli

poznamenané bojom o existenciu francúzskej akcie. Toto hnutie vzniklo za Dreyfusovej aféry

z dôvodu boja proti judaizmu, slobodomurárstvu, socializmu, protestantizmu, proti

myšlienkam francúzskej revolúcie, liberalizmu a Anglicku. V roku 1927 pápež Pius XI.

spôsobil jeho zrušenie, načo mu profesor dogmatiky na Gregoriáne Louis kardinál Billot

okázalým spôsobom vrátil kardinálsky klobúk. Francúzsky seminár, ktorý bol pokladaný za

baštu francúzskej akcie, bol podrobený tvrdej inšpekcii, ktorá mala za následok odchod

početných profesorov i alumnov. Farárom Lefebvrovej domovskej obce bol Achille Lienarat,

ktorý vraj už v roku 1924 dosiahol 30. stupeň slobodomurárskeho zasvätenia. Neskorší

kardinál sa stal Lefebvrovým najzarytejším odporcom na koncile.

Po vysvätení 21. septembra 1929 a získaní doktorátu filozofie a teológie vstúpil do noviciátu

misijnej kongregácie Otcov Sv. Ducha, tzv. Spirituánov, ktorá ho v roku 1932 poslala do

africkej kolónie Gabun, ležiacej priamo na rovníku. S výnimkou jednoročného pobytu vo

Francúzsku v roku 1946 až 1947, keď riadil spirítuánsky scholastikát, pôsobil plných tridsať

rokov v Afrike, a to v dobe, keď prebiehali krvavé revolúcie a akcie na odtrhnutie bývalých

kolónií od Francúzska, keď mnoho rehoľníkov prišlo o život. V roku 1947 bol vysvätený na

biskupa a poverený funkciou apoštolského vikára v Dakare (Senegal). V roku 1948 bol

povýšený na arcibiskupa a poverený funkciou apoštolského delegáta svätej stolice nad

všetkými francúzsky hovoriacimi krajinami Afriky, CM roku 1955 bol dakarským arcibiskupom

až do roku 1962, kedy svoj úrad odovzdal domorodému arcibiskupovi. Po návrate do vlasti bol

krátky čas biskupom Tullským, načo ho v juli 1962 zvolila generálna rádová kapitula na 12

rokov za generálneho predstaviteľa rádu.

V tom istom roku bol zvolaný II. Vatikánsky koncil, ktorého sa arcibiskup Lefebvre zúčastnil z

titulu dvoch funkcií - ako generálny predstaviteľ rádu a ako arcibiskup. Ale už skôr, v roku

1960 ho Ján XXIII. povolal do Ústrednej komisie pre prípravu II. Vatikánskeho koncilu, ktorá

pozostávala z 80 kardinálov, 20 arcibiskupov, 10 biskupov a 4 rádových generálov.

Iniciatívne sa zúčastňoval na prácach v tejto komisii až do jej zrušenia v septembri 1962,

kedy sa zišiel koncil. Keď sa v roku 1968 generálna kapitula rozhodla prijať všetky koncilové

reformy, arcibiskup Lefebvre sa pred vypršaním funkčného obdobia rozhodol vzdať sa svojho

úradu. Novým predstaveným sa stal P. Joseph Lecuyer, hlavný agitátor pre Lefebvrovu

demisiu. V roku 1970 založil arcibiskup Lefebvre na švajčiarskej samote Econe, východne od

Ženevského jazera, kňazský seminár, ktorý riadi dodnes.

3. Priebeh II. Vatikánskeho koncilu podľa prednášky arcibiskupa Lefebvra v Rénes v novembri 1972

Pri príprave koncilu som bol členom Ústrednej prípravnej komisie a v tejto funkcii som sa

počas dvoch rokov zúčastňoval všetkých jej zasadaní. Povinnosťou tejto komisie bolo

preskúmať a preskúšať všetky schémy, ktoré pochádzali zo všetkých komisií. V dôsledku toho

som nepochybne vedel, čo bolo urobené, čo muselo byť preskúmané a čo do koncilu

predložené. Táto práca bola uskutočňovaná veľmi svedomito. Mám 72 prípravných schém a

mohol som zistiť, že v tychto 72 schémach sa učenie Cirkvi podávalo vcelku úplne pravoverne,

takže nebolo treba prepracovávať skoro nič. Bola teda vykonaná dobrá práca, ktorá mala byť

predložená koncilu - schémy, ktoré zodpovedali učeniu Cirkvi a ktoré určitým spôsobom,

avšak s veľkou umiernenosťou a múdrosťou, boli prispôsobené našej dobe.

Vy však viete, čo sa na koncile stalo. Štrnásť dní po zahájení koncilu nezostala z prípravných

schém ani jedna, vôbec žiadna. Všetko bolo zamietnuté, všetko putovalo do koša, nezostalo

nič, ani veta, všetko bolo zavrhnuté. Koncilový poriadok stanovil, že k zamietnutiu predbežnej

schémy je potrebná dvojtretinová väčšina. V šiestom a siedmom zasadaní koncilu bolo

hlasované o predbežných schémach, či majú byť prijaté za pracovné podklady alebo

zamietnuté. K odmietnutiu schém bolo teda potrebné dvoch tretín hlasov. V skutočnosti bolo

proti 60% a za 40%. Dvojtretinová väčšina teda dosiahnutá nebola a teda sa malo s týmito

schémami pracovať - tak znel koncilový poriadok.

Je však nevyhnutné povedať, že v tomto okamžiku už existovala mocná organizácia, ktorej

nositeľmi boli kardináli z oboch strán Rýna a celý dobre vybudovaný sekretariát. Vyvinuli

nátlak na pápeža Jána XXIII. a vyhlásili: “Toto je neprijateľné, chcete, aby sme spracovávali

schémy, ktoré sa nestretli so súhlasom väčšiny. Musíte ich bezpodmienečne odmietnuť!" Ján

XXIII. nám potom odkázal, že všetky schémy boli zamietnuté, pretože pre nich hlasovala

menej než polovica členov zhromaždenia. Po uplynutí 14-tich dní sme tu stáli bez akejkoľvek

prípravy. Skutočne nepredstaviteľné. Kto z vás, páni, by ako predseda alebo ako člen

dozornej rady niektorej našej spoločnosti pripustil, aby sa nejaká schôdza konala bez

akejkoľvek prípravy, bez programu? A koncil takto začal... Prišla aféra s komisiami, ktoré mali

byť komisiami koncilnými. Najprv boli prípravné koncilové komisie, ktoré jednoducho

pripravili koncil. Potom mali byť menované koncilné komisie a tu sa odohrala druhá dráma.

Môžete si o nej prečítať v knihe P. Wiltgena “Rýn sa vlieva do Tibery". Kniha bola napísaná

anglicky, preložená do francúzštiny a možno ju dostať v nakladateľstve “Edition du Cre-de".

Peter Wiltgen bol vedúcim najlepšej tlačovej agentúry koncilu. Jej správy vychádzali v 80-tich

alebo 90-tich jazykoch. Vidíte, ako dobre bola agentúra organizovaná. P. Wiltgen bol veľmi

dobre informovaný a napísal túto knihu, v ktorej hovorí o “víťazstvách". Je naprosto

nestranným svedkom, pretože nemožno povedať, že je liberálny. Je predovšetkým odborník,

tlačový odborník. Pre neho myšlienky, ktoré sa presadili, neboli rozhodujúce. Všetko, čo chcel,

bola organizácia ich šírenia. Chcel teda interwievovať čo možno najviac osobností. Bolo to

však potom redigované vo všetkých jazykoch, ktoré prichádzali do úvahy a odvysielané - je to

teda nestranný svedok. Potom napísal túto mimoriadnu knihu, ktorá poukazuje na to, ako

určitá organizácia dostala celý koncil do rúk. Tu sa nedá nič robiť, je to historická skutočnosť,

ktorú nemožno poprieť.

Problém ustanovenia týchto komisií nás priviedol do obtiažnej situácie. Predstavte si, že

pricestujú biskupi zo svojich domovských krajín a že majú len dvoch, či troch svojich

spolubratov. Ale ako môžu biskupi, ktorí prídu zovšadiaľ a zídu sa v Ríme, poznať tých svojich

spolubratov, ktorí sa najlepšie hodia k tomu, aby prináležali komisii pre kňažstvo, liturgickej

komisii alebo tretej pre kanonické právo? Veď sa navzájom nepoznajú. Preto dal kardinál

Ottaviani plným právom všetkým doručiť zoznam členov prípravných komisií, ktorí boli

vybraní Svätou stolicou a v príslušných komisiách už pracovali. Je úplne rozumné, aby istý

počet z nich tiež patril ku koncilným komisiám. Ale tu sa zdvihli hlasy: “To znamená

neznesiteľný nátlak, ktorý sa vykonáva na koncil tým, že sa mu pripisujú mená. Koncilovým

otcom sa musí ponechať úplná sloboda. Rímska kúria sa opäť pokúsila vyvinúť nátlak, aby do

komisií boli zvolení jej členovia."

V dôsledku tejto vzbury bolo zasadanie do popoludnia prerušené, kedy sekretár oznámil

koncilu: “Svätý otec uznáva, že by bolo snáď vhodnejšie, keby sa zišli biskupské konferencie

a dali tieto zoznamy zostaviť."

Avšak biskupské konferencie sa len tvorili. Zišli sa teda, aby určili členov, ktorých pokladali

za najvhodnejších pre koncilové komisie. Ale tí, ktorí tento malý puč pripravili, boli v

pohotovosti. Mali už pripravené všetky zoznamy a všetky komisie, mená vybrané z

najrôznejších krajín, pretože svojich ľudí presne poznali a ihneď nám predložil ich zoznam. A

pretože biskupi a biskupské konferencie sa nezišli včas - pretože všetko sa muselo stihnúť v

priebehu 24 hodín - nemohli ani mená včas predložiť.

Preto boli, pochopiteľne všetky predložené zoznamy veľkou väčšinou prijaté. A tak sme už od

samého začiatku mali komisie, ktoré sa z dvoch tretín skladali z členov s istou jednoznačnou

tendenciou, zatiaľ čo zostávajúca tretina bola menovaná Svätým Otcom. Vo všetkých

schémach, ktoré nám boli predložené, bolo úplne zreteľne viditeľné, že zaujímali úplne odlišný

postoj, než schémy prípravných komisií.

Keby som mal čas a možnosť, veľmi rád by som uverejnil obidva texty, pripravené i tie, ktoré

nám boli predložené neskôr. Je zrejmé, že ich postoje sú odlišné. To sú teda skutočnosti,

ktoré ovládali a riadili koncil.

Rovnaké to bolo, a to je nevyhnutné zdôrazniť, aj so 4 moderátormi, ktorí boli menovaní, po

predsedoch komisií. Pápež Pavol VI. menoval 4 moderátorov až po druhom zasadacom

období. Boli to kardinál Dopfner, kardinál Suenes, kardinál Lercaro a kardinál Agagianian.

Organizácia bola teda zrejmá. Na veľkú časť koncilných otcov to malo nemierny vplyv.

Boli by sme mali nádherný koncil, keby sme sa riadili princípmi, ktoré platili v dobe príprav, a

keby sme si za učiteľa a vzor brali pápeža Pia XII. Pápež Pius XII. hovoril o všetkých

problémoch. Bolo by stačilo, keby srne sa boli odvolali na neho. Verím, že neexistuje žiadny

problém moderného sveta a dnešnej doby, ktorým by sa celou svojou múdrosťou, všetkými

teologickými vedomosťami a svojou svätosťou nezaoberal. Pápež Pius XII. ponúkol pre

všetko, nechcem povedať konečné, ale temer konečné riešenie. Pretože on tieto veci videl

naozaj zo stanoviska viery. Ale majme na mysli to, že “nechcel dogmatický koncil".

Takto to povedal Ján XXIII. a Pavol VI. to opakoval. Počas zasadania koncilu sme opätovne

požadovali definovanie pojmov: “Definujte predsa slobodu náboženstva, kolegialitu atď."

Odpovedali nám: “Ale my tu neuskutočňujeme žiadny dogmatizmus, žiadnu filozofiu. My tu

uskutočňujeme duchovnú starostlivosť." “Definujte, čo je človek. Definujte, čo je ľudská

dôstojnosť. Je krásne hovoriť o dôstojnosti ľudskej osoby, ale čo to je? Čo je sloboda?

Definujte tieto pojmy."

Odpoveď: “Nie, nie, my sa tu zaoberáme duchovnou starostlivosťou."

“Dobre, zaoberajte sa duchovnou starostlivosťou, ale potom váš koncil nie je ako ostatné

koncily. Ostatné koncily boli všetky dogmatické. Všetky koncily potierali bludy. Ale pre Boha,

v našej dobe je predsa dosť bludov, ktoré by mali byť potierané." Bolo ich dosť, aby sa konal

dogmatický konci) a dobre si spomínam, ako nám kardinál Wyszynski povedal:

“Tak nám teda vypracujte schému o komunizme, pretože ak je dnes blud, ktorý je

nebezpečný a ohrozuje svet, tak je to práve komunizmus. Ak pápež Pius XI. pokladal za

nevyhnutné napísať encykliku o komunizme, potom by bolo predsa úplne na mieste, aby

sme my, ktorí sme sa zišli na veľkom zhromaždení tiež spísali schému o komunizme."

Získali sme podpisy 600 biskupov pre vyhlásenie proti komunizmu. A viete, ako sa táto

udalosť skončila? Tých 600 podpisov ostalo ležať v zásuvke. Keď nám tento problém

prednášal referent pre “Caudium et spes", povedal: “Boli dve žiadosti, požadujúce odsúdenie

komunizmu." Odpovedali sme, že ich bolo viac než 600. On na to opovedal: “Potom teda nie

som o veci dobre informovaný." Bolo nariadené prešetrenie udalosti a týchto 600 podpisov

skutočne ležalo v zásuvke.

Tieto veci som spoluprežíval. Ak sa vám o nich zmieňujem, nerobím tak preto, aby som

odsúdil koncil ako taký. Mohol byť niečím veľkolepým, ale tak, ako prebiehal, treba povedať:

udiali sa veci, ktoré nie sú prípustné. Avšak poviete “koncil je napriek tomu inšpirovaný

Duchom Svätým". Nie bezpodmienečne. Pastoračné - nie dogmatický koncil - kázanie, ktoré si samo o sebe nemôže robiť nárok na neomylnosť.

Keď sme sa na konci zasadacích období opýtali sekretára: “Nemôžete nám dať to, čomu

teológovia hovoria “Nota concilii?", odpovedal: “Tu je nevyhnutné robiť rozdiely podľa schémy

kapitol. Niektoré veci boli už v predchádzajúcej dobe predmetom dogmatických definícií.

Pokiaľ ide o prehlásenia, ktoré obsahujú niečo nové, je nevyhnutné uplatňovať výhrady."

Tým sa zrejme myslí, že nie všetky koncilové emanácie sú rovnakého rádu, dokonca ani podľa

názoru sekretára koncilu, a že teda si všetky tieto emanácie nemôžu robiť nárok na prispenie

Ducha Svätého.

Tento koncil teda nie je ako všetky predchádzajúce a teda máme právo posudzovať ho

opatrne a zdržanlivo.

Nemáme právo tvrdiť, že kríza, ktorú podstupujeme, nemá s koncilom nič spoločného, ale že

pochádza zo zlých interpretácií koncilových uznesení."

Koho by teraz po prečítaní Lefebvrovej prednášky nenapadlo spomenúť si na blok, ktorý

vytvorili v predvečer francúzskej revolúcie slobodomurári medzi príslušníkmi tretieho stavu ?

4. K svojmu pokusu použili slobodomurári osvedčené zbrane z arzenálu “Veľkej

francúzskej revolúcie"

V druhej časti tejto štúdie sme hovorili o tom, ako sa judaisti pomocou spojenectva s

“gentry" zmocnili Anglicka a pomocou spojenectva s odsunutou šľachtou a pekných hesiel,

ktorými prilákali buržoáziu, zmocnili Francúzska. V prípade Vatikánu použili kombináciu oboch

stratégií. Svojich spojencov si vyhľadali medzi vysokými cirkevnými hodnostármi a do útoku

nastúpili pod heslom “voľnosti, rovnosti a bratstva", ktorým oslepili mnoho kňazov, rehoľníkov

i laikov. Znova si pozorne prečítajme citáty z 1. protokolu siónskych mudrcov. Na spomínanej

prednáške v Renes, z ktorej sme citovali v predchádzajúcej časti, arcibiskup Lefebvre povedal:

“Na koncile explodovali časované bomby. Podľa mojej mienky boli tri: náboženská sloboda,

kolegialita a ekumenizmus... Náboženská sloboda zodpovedá heslu voľnosť, kolegialita

zodpovedá rovnosti z roku 1789... ekumenizmus zopovedá bratstvu ... Voľnosť je nejasný

pojem, ku ktorému sa diabol s obľubou utieka..."

Tento strategický rámec potom slobodomurári konkretizovali. Listy Veľkého orientu

francúzskeho “Ľhumanisme" sa k tomu v roku 1968 úplne otvorene vyjadrili:

“Medzi piliermi katolíckej cirkvi, ktoré najľahšie podtrhneme, zaznamenávame: učiteľský úrad

a neomylnosť, ktoré boli od l. Vatikánskeho koncilu pokladané za pevne odôvodnené, ale

ktoré práve teraz musia znášať útoky ženatých v súvislosti s encyklikou “Humanae vitae",

ďalej skutočnú prítomnosť, ktorú cirkev mohla vnútiť stredovekému davu, ale ktorá zmizne s

pokračujúcimi medziprijímaniami a intercelebráciami katolíckych kňazov s protestantskými,

posvätný charakter kňaza, ktorý má svoj pôvod vo svätosti vysviacky a ktorý ustúpil voľbe

kňaza na určitý čas, rozlišovanie medzi vyučujúcou Cirkvou a čiernym kňažstvom, kde už

prebieha pohyb od základu nahor ako v každej demokracii, pozvoľné odbúravanie

ontologického charakteru sviatosti a ihneď potom odstránenie spovede, pretože v dnešnej

dobe sa hriech stal úplne anachronickým pojmom, ktorý nám odkázala prísna stredoveká

filozofia, toto dedičstvo biblického pesimizmu."

III. Princíp náboženskej slobody vyhlásený koncilom je poprením učiteľského úradu

1. Čo Je učiteľský úrad Cirkvi ?

Definícia znie takto: Učiteľský úrad Cirkvi, alebo Magistérium, je poverenie dané Kristom

svätej Cirkvi v apoštoloch a ich zástupcoch, biskupoch, v čele s rímskym biskupom ako

nástupcom sv. Petra hlásať ľudstvu neomylne Kristovu náuku.

V každom predkoncilnom katechizme sa o Magistériu učili asi toto: Náš nebeský Otec nám

zjavil svoje Božské tajomstvo. Všetko, čo povedal, je pravda. Nemôže sa mýliť a nemôže

luhať. Preto musíme všetko, čo Boh zjavil, poslušne prijímať, neochvejne pokladať za pravdu

Cirkvi

a vybudovať na tom svoj život. Musíme veriť Bohu, Boh sa prejavil predovšetkým skrze

svojho syna Ježiša Krista. Len ten, kto pozná Syna, pozná aj Otca. Preto musíme počuť

Kristovo slovo a rozjímať o jeho svätom živote, jeho smrti a jeho oslávení.

Čo zjavil Boh, to nás učí katolícka Cirkev. Preto musíme Cirkvi načúvať a veriť všetkému, t. j.

brať ako pravdu všetko, čo k vereniu predkladá. Ak teda pápež a biskupi niečo jednomyseľne

prehlásia za článok viery, sú neomylní, pretože Kristus chráni skrze Ducha Svätého svoju

Cirkev pred omylom. Na všeobecných konciloch rozhodujú spoločne o tom, či určitý článok

viery bol zjavený Bohom alebo nie. či je pravdivý alebo bludný.

2. Nepriatelia Magistéria zahájili svoj útok z pozícií progresizmu

Siónskym mudrcom bola škodlivosť progresizmu úplne jasná. V18. protokole hovoria:

“Až bude uznaná naša moc a upevnená naša všestranná vláda, úloha utopistov bude

dohraná. V súčasnej dobe sú však pre nás ešte užitoční, pretože vedú ľudské mysle k

fantastickým, tzv. pokrokárskym teóriám a odvádzajú ich od reality. Podarilo sa nám popliesť

hlavy všetkým myšlienkami pokroku. Medzi Gojimami sa nenašiel ani jediný, ktorý by bol

schopný postrehnúť, že existuje len jedna realita a len jedna pravda, a ani jedna ani druhá

nepodlieha pokroku. Že pokrok nás vzďaľuje od pravdy, ak nejde o materiálne vynálezy. Že

pokrok slúži len na to, aby zatemňoval pravdu tak, aby ju nemohol poznávať nikto okrem

nás, Božích vyvolencov, strážcov pravdy a tajomstiev ľudských vzťahov. Tej pravdy, ktorú

budeme držať v tajnosti až do okamihu nášho konečného víťazstva nášho pokojného

dobývania sveta." Siónski mudrci zároveň veľmi dobre vedeli, že ich tvrdenie o tom, že sa

medzi Gojimami nenašiel nikto, kto by odmietol progresizmus, je lož. Už v 19. storočí sa proti

tomu postavila katolícka Cirkev. Ak sa v jej lone aj objavili pokrokári, ústami svojho veľkého

pápeža sv. Pia X. sa dokázala rázne postaviť na odpor. Vo svojej encyklike o učení

modernistov “Pascendi" z 8. septembra 1907, v § II., lit. g. Pius X. hovorí:

“Ak povieme, že vývoj vzniká z konfliktu dvoch síl, z ktorých jedna navádza. k pokroku a

druhá sa snaží doterajší stav udržať, určite úplne vystihneme názory modernistov. Nositeľom

konzervatívneho živlu je Cirkev, ktorej základom je tradícia. A cirkevná autorita je naozaj jej

orgánom, a to ako podľa práva - sama povaha autority vyžaduje, aby hájila svoje tradície -

tak podľa skutočnosti, pretože autorita, súc vzdialená od životných premien, nie je nijako

pobádaná podnetmi, smerujúcimi k pokroku, alebo len veľmi málo. Oproti tomu sila, ktorá

nabáda k pokroku a vyhovuje najvnútornejším potrebám sa skrýva a pôsobí v mysliach

jednotlivcov, najmä tých, ktorí vraj sú so životom v užšom a dôvernejšom styku. Tu už,

ctihodní bratia, vidíte ako dvíha hlavu to skazonosné učenie, ktoré do Cirkvi uvádza laikov

ako pokrokový živel." V ďalšom Pius X. cituje Pia IX., ktorý v encyklike “Gui pluribus" z 9.

novembra 1846 hovorí:

“Títo odporcovia Božieho zjavenia do neba vychvaľujú pokrok ľudstva a s naozaj trúfalou a

svätokrádežnou opovážlivosťou by ho radi vniesli aj do katolíckeho náboženstva, akoby toto

náboženstvo nebolo dielom Božím, ale ľudským, akoby bolo nejakým filozofickým výmyslom,

ktorý, ako všetko ľudské, možno zdokonaliť." Na záver cituje Pius X. nasledujúci úryvok zo 4.

kap. konštitúcie “Dei Filius" l. Vatikánskeho koncilu:

“Bohom zjavené učenie viery nebolo predložené ľudskému dômyslu ako nejaký filozofický

výmysel, aby ho zdokonalil, ale ako Božský poklad bolo zverené Kristovej neveste - Cirkvi

Svätej, aby ho starostlivo opatrovala a neomylne vykladala. Preto sa onen zmysel svätých

dogiem, ktorý Svätá Matka Cirkev raz vyhlásila, musí neustále udržiavať a nesmie sa od tohto

zmyslu odkláňať pod žiadnou zámienkou alebo v mene hlbšieho poznania." Biskup Gruber vo

svojej knihe o sv. Athanáziovi na str. 56 píše: “Ak týmto spôsobom preštudujeme celú

encykliku, zarazí nás, povedal by som, takmer prorocké jasnovidectvo tohto svätého pápeža,

ktorý vo svojom pohľade na svoju dobu predvídal dobu našu. Ba dokonca sa zdá, akoby touto

encyklikou mal byť tvrdšie zstahnutý modernizmus dnešný, než modernizmus spočiatku nášho

storočia, ktorý vtedy ani zďaleka neprenikol tak hlboko a široko do vedomia veriacich, čo

povedal Pius X. vo svojom záverečnom súde o modernizme, sa napína vlastne až dnes:

“Protestantizmus bol prvým krokom, potom nasledoval modernizmus a všetko sa končí

ateizmom."
Najúhlavnejší nepriatelia Cirkvi - slobodomurári - však šírili iné myšlienky. Naj-
lapídarnejšie ich formuloval J. K. Lagutt vo svojej knihe “Základné kamene slobodného

murástva" (Zurich 1958, str. 151):

“Slobodné murárstvo obhajuje stanovisko, že veľa ľudí prekročilo prah dospelosti a

duchovnej zrelosti, ba dokonca, že ľudstvo ako celok sa prahu dospelosti neustále približuje.

Duchovne vyspelý má hľadať a nachádzať cestu Vlastnými silami. Tak ako sa dieťa raz naučí

chodiť a opustí matkine sukne, tak aj dospelý človek sa musí raz zbaviť duchovno-duševného

poručníkovania Cirkvi."

3. II. Vatikánsky kongres prijal princípy progresizmu

Prvá veta prvého článku s názvom “Právo osoby a spoločnosti na spoločenskú slobodu v

náboženských veciach" a v “Prehlásení o náboženskej slobode" znie:

“Ľudia dnešnej doby si deň za dňom stále viac uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby a

neustále vzrastá počet tých, ktorí si robia nárok na to, aby človek vo svojom počínaní mal a

používal svoj vlastný úsudok a zodpovednú slobodu, ovládanú nie donucovaním, ale

vedomím povinnosti." Druhý článok s názvom “Predmet a základ náboženskej slobody", znie:

“Koncil prehlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v

tom, že ľudia musia byť zbavení akéhokoľvek donucovania ako zo strany jednotlivcov, tak zo

strany spoločenských skupín a tak aj zo strany akejkoľvek hmoty a to tým, že v

náboženských otázkach nesmie byť nikto donútený, aby konal proti svojmu svedomiu, v rámci

patričných hraníc. Koncil ďalej vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu je naozaj zatožené

na dôstojnosti ľudskej osoby, tak ako zo zjaveného Božieho slova poznáva skrz rozum. Toto

právo na náboženskú slobodu musí byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa

stalo právom občianskym. Pretože ľudia sú osoby, t. j. sú nadaní rozumom a slobodnou vôľou

a tým povýšení k osobnej zodpovednosti, sú všetci nútení vlastnou existenciou a zároveň

morálnou povinnosťou pridržiavať sa toho, aby hľadali pravdu, predovšetkým tú pravdu,

ktorá sa týka náboženstva. Tiež sú povinní poznanej pravdy sa pridržiavať a celý svoj život

usporiadať podľa požiadaviek pravdy. Človek však nedokáže splniť tento záväzok vlastným,

jeho existencii zodpovedajúcim spôsobom, ak nepoužíva vnútornú psychologickú slobodu a

zároveň oslobodenie od vonkajšieho donucovania."

V treťom článku s názvom “Náboženská sloboda a spojenie človeka s Bohom" sa hovorí:

“Boh urobil človeka spoluúčastníkom svojho zákona, takže človek pod jemným vedením

Božej prozreteľnosti čím ďalej, tým viac dokáže poznávať nezmeniteľnú pravdu. Preto má

každý človek povinnosť a teda aj právo, aby v náboženskej oblasti hľadal pravdu, aby si v

múdrosti, s použitím vhodných prostriedkov, tvoril pravdivé súdy svedomia. Avšak pravda

musí byť hľadaná spôsobom, ktorý je vlastný dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej

prirodzenosti. Teda cestou slobodného bádania, s pomocou učiteľského úradu, alebo výuky,

výmeny myšlienok a dialógov, čím sa ľudia navzájom oboznamujú s pravdou, ktorú našli.

Alebo veria, aby si navzájom pri skúmaní pomáhali, avšak na raz poznanej pravde je

nevyhnutné s osobným súhlasom trvať."

4. Na záver niekoľko ukážok tohto “dôvtipu" a “zdokonalenia"

Na prvom mieste si zoberieme smutne známy “Holandský katechizmus". V už spomínanej

prednáške v Rennes arcibiskup Lefebvre povedal: “Vy zaiste veľmi dobre viete, že holandský

katechizmus bol zavrhnutý, aj keď nie priamo, Svätým Otcom, teda ním menovanou komisiou

kardinálov. Desať bodov, ktoré majú vzťah k desiatim základným skutočnostiam učenia

Cirkve, bolo odsúdených alebo aspoň sa žiadalo od vydavateľov, aby zmenili pochybný text

diela alebo aby ho prepracovali v katolíckom zmysle. Boli vyzvaní, aby pripravili nové vydanie

katechizmu so zmeneným textom. Vyšlo ich niekoľko vydaní, v ktorých bolo na konci knihy

uvedených spomínaných desať bodov, text však nikdy zmenený nebol. Nakoniec upustili aj od

týchto dodatkov a v nových vydaniach sa nevyskytujú už vôbec. A tieto katechizmy teraz

slúžia ako predloha katechizmom na celom svete."

Pri prednáške vo svojom rodisku Tourccoing dňa 30. januára arcibiskup Lefebvre predložil

svojim poslucháčom nové vydanie katechizmu, ktorý pochádzal od oficiálnej katechickej

komisie francúzskeho episkopátu. V ňom sa hovorilo: “Pravda nie je nič prijaté, uzatvorené,

ale niečo, čo sa tvorí". Tamtiež uviedol dekan teologickej fakulty v Štrasburgu nasledujúce

slová: “Nepochybne sa uskutočňujú napr. bayreuthské slávnostné hry Richarda Wágnera, za

jeho prítomnosti. Ale táto jeho prítomnosť čo do intenzity prevyšuje tú, s ktorou sa

uskutočňujú predstavenia alebo koncerty, venované majstrovi len príležitostne. Podľa mojej

mienky je Kristova prítomnosť v eucharistii chápaná v tejto perspektíve."

Oveľa otrásnejší prípad uviedol arcibiskup Lefebvre na prednáške, ktorú predniesol 24.

októbra 1976 vo Fridrichshafene na Bodamskom jazere pred 10 000-mi poslucháčmi. Tam

povedal:

“V Paríži pred týždňom vyšla pod protektorátom kardinála parížskeho arcibiskupstva brožúra,

ktorú za vedenie Ústredia katolíckej akcie napísal Jean Bar-raud. Hovorí sa v nej:

“Zostáva eucharistia pri konsekrácii chlebom? Áno, zostáva chlebom." “Je náš Pán Ježiš

Kristus v tejto eucharistii telesne prítomný?" “Nie, náš pán Ježiš Kristus nie je v tejto

eucharistii telesne prítomný." (Pozn.: Zmieneným parížskym arcibiskupom je kardinál

Lustigiere, ktorý sa verejne chváli, že je Žid.)

Pri kňazských exercíciách v auguste 1972 arcibiskup Lefebvre povedahD: “Tradičná definícia

manželstva bola vždy formulovaná z hľadiska jeho hlavného účelu, za ktorý sa vždy

pokladalo plodenie detí a manželskej láske pripadala druhoradá úloha. Na koncile boli snahy

túto definíciu zmeniť v tom zmysle, že už neexistuje hlavný a vedľajší účel, že plodenie detí a

manželská láska sú rovnocenné. A bol to kardinál Suenens, ktorý tento útok proti manželstvu

osobne viedol. A ešte veľmi dobre si pamätám, ako sa vtedajší generálny magister

dominikánov kardinál Browne zdvihol a zvolal: “Caveatis. Vyvarujte sa. Ak prijmete túto

definíciu, potom jednáte proti celej tradícii Cirkvi a znetvoríte zmysel manželstva."

Pápež Pavol VI. menoval kardinála Suenensa, ktorý je od 15. mája 1976 slobodomurárom,

jedným zo štyroch moderátorov koncilu.

Ešte ďalej zašiel predseda francúzskej konferencie arcibiskup marseilleský Etchegaray. Pri

svätení kostola v Schmellerstrasse v Mníchove predložil arcibiskup Lefebvre svojim

poslucháčom pastiersky list tohto ordinára, v ktorom sa píše:

“Ak si snúbenci želajú zbožný obrad, avšak bez sviatosti manželstva, pretože sa necítia ešte

zrelí, aby prijali sviatosť manželstva, je možné, ak si to želajú, tento malý obrad vykonať, aby

boli spojení. Potom môžu žiť ako manželia až do tej doby, než prijmú sviatosť."

Pri audiencii v Castel Gandolfo dňa 11. septembra 1976 arcibiskup Lefebvre povedal Svätému

Otcovi:

“Vo Francúzsku existuje 23 omšových Kánonov. Pápež mu opovedal: “Ale je ich viac,

monsignore, oveľa viac." - “No dobre, keď ich je viac, prečo sa k nim nepridá ešte jeden,

ktorý zodpovedá našim želaniam? Predsa sa podporuje pluralizmus."

Je samozrejmé, že tieto skutočnosti vyvolali medzi slobodnými murármi a aj medzi liberálmi

katolíkmi búrlivé nadšenie. Už v roku 1969 napísal člen francúzskeho senátu knihu “Liberálny

katolicizmus'', v ktorej píše: “Už pol druhého storočia bojujeme za to, aby naše názory

nadobudli prevahu vo vnútri Cirkvi a nikdy sa nám to nepodarilo. Konečne prišiel II.

Vatikánsky koncil a my sme triumfovali. Odteraz sú tézy a princípy liberálneho katolicizmu

oficiálne a s konečnou platnosťou uznané Svätou Cirkvou."

IV. Princíp kolegialtty, vyhlásený koncilom, je popretím hierarchie právomoci

1. Čo je hierarchia právomoci ?

Hierarchia (grécky svätá vláda) je posvätná moc, udelená Ježišom Kristom. Delí sa na

hierarchiu svätenia a hierarchiu právomoci. ' Hierarchia právomoci je oprávnená viesť a riadiť

Cirkev, diecézu alebo farnosť. Táto právomoc bola vždy pokladaná za autokratickú, t. j. jej

vykonávateľ sa o ňu s nikým nedelll, ale zároveň za ňu niesol plnú zodpovednosť.

2. Siónskl mudrci vedeli, že každá právomoc musí byť autokratická

V 1. protokole sa hovorí:

pápeža a diecéznych biskupov

“Veľkorysý a jasný plán môže byť vypracovaný len jediným mužom, ktorý skoordinuje všetky

kolesá vládneho mechanizmu. Z toho je nevyhnutné vyvodiť, že pre blaho krajiny je

výhodnejšie, keď je moc sústredená v rukách jedného zodpovedného jedinca. Civilizácia

nemôže existovať bez absolútneho despotizmu, pretože nie je dielom más, ale ich vodcov,

nech sú akíkoľvek." A v 10. protokole:

“V dobách, keď národy pokladali svojich vladárov za čistý prejav Božej vôle, bez reptania sa

podrobili autorite samovládcov. Avšak odo dňa, keď sme im vnútili pojem vlastných právd,

začali vo svojich panovníkoch vidieť prostých smrteľníkov. Ľud, ktorému sme vzali vieru,

prestal pozerať na svätých pomazancov ako na Božských a keď sme otriasli jeho vierou v

Boha bola panovnícka moc vyhodená na smetisko a stala sa verejným vlastníctvom, ktorého

sme sa chopili my."

V tejto súvislosti nám na myseľ prichádzajú slová v Times z roku 1920, ktoré sme už citovali:

“Povšimnite si to, že isté podstatné rysy domnelého židovského programu vykazujú

znepokojujúcu podobnosť so súčasnými svetovými udalosťami." V roku 1870 bola v Európe

len jediná republika, Švajčiarsko. V roku 1970 už je len jedno kráľovstvo, Španielsko a šesť

kráľovstiev bábkových - Anglicko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Švédsko a Nórsko. A len

jediná autokracia - Svätá Stolica.

Preto dostalo slobodomurárstvo rozkaz k útoku na túto autokraciu. Časopis “Europeische

Freimaurerei" (Baden-Baden Strasbourg, september 1964) napísal:

“A pokiaľ nebude odstránené panstvo jednotlivca v cirkevnej ústave, potiaľ bude podľa nášho

názoru stroskotávať každá reforma na iných úsekoch. Ústavná právomoc pápeža a ním

menovaných kardinálov je inštitucionálnou prekážkou každého lepšieho chápania a každej

lepšej reformy."

3. Ani tento moment neunikol bdelosti sv. Pla X.

V § III., lit. d. encykliky “Pascendi" reprodukuje bludné učenie modernistov o hierarchii takto:

“Podstata tejto autority vyplýva z jej pôvodu a z tejto podstaty je nevyhnutné vyvodiť jej

práva a povinnosti. V predchádzajúcej dobe bol všeobecne rozšírený názor, že autorita prišla

do Cirkvi zvonku, totiž priamo od Boha, a preto sa dôsledne bralo ako fakt, že je autokratická.

Toto učenie je však v dnešnej dobe neudržateľné. Ako Cirkev vyviera z kolektívneho vedomia,

tak aj autorita životne vyviera zo samotnej Cirkvi. Ak teda autorita ako Cirkev vychádza zo

samotnej Cirkvi a z náboženského vedomia, je mu aj podriadená. Ak sa vymaní z tejto

podriadenosti, stáva sa tyraniou. My však žijeme v dobe, kedy zmysel pre slobodu dosiahol

svoj vrcholný bod. V občianskom živoíe verejné vedomie presadilo demokraciu. Ľudské

vedomie je však len jedno, tak ako je len jeden život. Ak teda nechce cirkevná autorita

budovať a udržiavať v ľudskom vedomí vnútorný rozpor, musí prijať demokratické zriadenie a

to tým skôr, že ináč je jej osud spečatený. Pretože by bolo naivné sa domnievať, že vo vývoji

túžby po slobode by niekedy nastal nejaký zvrat. Násilné obmedzovanie slobody by viedlo k

výbuchu, ktorý by zmietol Cirkev aj náboženstvo. To je učenie modernistov, ktorí preto

usilovne hľadajú cesty, ako uviesť do súladu autoritu Cirkvi so slobodou veriacich."

4. II. Vatikánsky koncil prijal princíp kolegiallty

V dekréte “O pastoračnej úlohe biskupov Cirkvi" sa v článku 36 a 37 hovorí: “Od prvých

stáročí Cirkve boli biskupi, hoci riadili len dielčie Cirkvi spoločenstvom bratskej lásky a

horlivosti pre všeobecné poslanie uložené apoštolom vedení k tomu, aby zjednocovali sily i

vôľu a tak napomáhali spoločnému blahu jednotlivých Cirkví. Z toho dôvodu sa konali

provinčné koncily a nakoniec plenárne koncily, na ktorých biskupi pre rôzne Cirkvi stanovili

jednotné smernice ako vo veciach vyhlasovania vieroučných právd, tak aj vo veciach

cirkevnej disciplíny. Tento ekumenický koncil si želá, aby úctihodné inštitúcie synôd a

koncilov rozkvitli novou silou. Tým má byť lepšie a účinnejšie postarané o rast viery a

udržanie disciplíny v rôznych Cirkevných vierach podľa daností našej doby. V dnešných časoch

môžu predovšetkým biskupi svoj úrad primerane a plodne vykonávať len vtedy, ak svoju

svornú súčinnosť s ostatnými biskupmi ešte zblížia a upevnenia. A pretože biskupské

konferencie, ktoré sú už v mnohých krajinách zriadené, priniesli znamenité dôkazy plodného

apoštolátu, pokladá koncil za vhodné, aby sa všade scházali biskupi tej istej krajiny alebo

územia na konferenciách. Majú sa schádzať v stanovenom čase, aby z výmeny znalostí a

skúseností a zo vzájomných porád vzišla svätá súčinnosť síl pre spoločné blaho cirkví."

V odstavci 4 či. 38 sa hovorí:

“Rozhodnutia biskupskej konferencie, pokiaľ boli uskutočnené právoplatne a aspoň dvomi

tretinami hlasov tých biskupov, ktorí sú členmi s rozhodujúcim hlasovacím právom á boli

schválené Apoštolskou stolicou, majú záväznú právomoc a to v tých prípadoch, keď to buď

predpisuje všeobecné právo alebo určí zvláštne nariadenie, ktoré vydá Apoštolská stolica,

motu proprío, alebo na prianie konferencie."

5. Dôsledky kolegiality, ako ich vidí biskup Graber

Na str. 75 knihy o Atanášovi sa hovorí:

“A tým sme sa ocitli na vrchole nášho problému a želáme si len, aby bol nasledujúci citát z

“EI'Humanisme" chápaný vo svojom plnom dosahu: “Až sa zrúti tradičná štruktúra, bude

nasledovať celý zvyšok. Cirkev takýto zápas nepredvídala, už dlho nieje pripravená na

prijatie nového revolučného duchá a na prispôsobenie sa mu... Pápeža nečaká popravisko, ale

rozbujnenie miestnych cirkví, ktoré sa zorganizujú na demokratickom princípe, odmietnu

závory medzi klerikmi a laikmi, vytvoria vlastné dogmy a budú žiť v úplnej nezávislosti na

Ríme." Toľko slobodomuráti.

Vráťme sa tam, kde sme začali, Atanázius vo svojom pastierkom liste vyratúva, čo sa vtedy

v Alexandrii stalo:

“Rabovanie kostolov, podpaľačstvo, rúhanie, prznenie panien, bičovanie a zabíjanie. Toto

všetko nie je nič proti tomu, čo sa odohráva dnes v svetovej cirkvi, bez toho aby sme si to tak

vcelku uvedomovali. Či už nevznikajú miestne cirkvi, ba či nie sú už dokonca v plnej aktivite,

ak na synodách demokratickým spôsobom hlasovania rozhoduje väčšina, teda akási svojvoľná

skupina a nie pravda?"

Spomínaný slobodomurársky časopis ďalej hovorí: “Čoskoro už nebude možné, aby Vatikán

udržal kontrolu nad týmito prúdmi vo vnútri ohromného telesa Cirkvi, ktorá sa pokladá za

homogénnu ... Nebolo by načase vrátiť sa k národnejším cirkviam?"

Popravisko teda pápeža nečaká. Aká ľudská je naša doba. Pápeža očakávajú len miestne

cirkvi, s tými sa teda musí zmieriť, ale na konci tohto vývoja bude pápež zbytočný, veď

predsa miestne cirkvi budú žiť v úplnej nezávislosti na Ríme. Teda predsa len popravisko vo

forme anihilácie. Sme veľmi povďační za túto otvorenú reč. Vieme, na čom sme. Diabolský

plán leží jasne a otvorene pred nami.

6. Pôvodným javom kolegiality je zotretie rozdielov medzi kňazmi a laikmi

Odstránenie posvätného kňaza je jedným z najväčších výdobytkov nemeckého luteránstva.

Už predtým sme si povedali, že najmocnejšou hnacou silou nemeckej reformácie bola túžba

nemeckých veľmožov po cirkevnom majetku, a že ideologický pláštik, ktorým tieto pohnútky

zastreli, im ochotne utkal Martin Luther. Hlavným Lutherovým argumentom bolo, že medzi

duchovným a svetským stavom nie je žiadny rozdiel, že duchovné osoby majú byť volené

ľudom a nie diktované Rímom pomocou biskupského svätenia, že rehole majú byť

rozpustené a pod. Za týchto okolností potom Cirkev nepotrebuje vlastniť žiadny majetok - a

skutočne severonemeckí veľmoži s rozkošou tento majetok rozkradli. Vo svojom spise “Ku

kresťanskej šľachte nemeckého národa a o náprave kresťanského stavu" z roku 1520 Luther

na str. 148 píše: “Prvým múrom, ktorú vybudovali romantisti (t. j. rímska hierarchia), je

rozdiel medzi duchovnými a laikmi. Tak sa vynašlo, že pápež, biskupi, kňazi a mnísi tvoria

duchovný stav, na rozdiel od kniežat, pánov, remeslníkov a sedliakov, ktorí patria k laickému

stavu. To je číry výmysel a lož. Pravda je ale taká, že všetci kresťania patria k duchovnému

stavu. Jediný rozdiel, ktorý medzi nimi je, je rozdiel funkčný. Ak pápež alebo biskup vykoná

pomazanie, udelí tonzúru, posvätí, požehná alebo si oblečie niečo iné ako laici, potom síce

môže poslať do sveta podvodníkov alebo pomazaných bôžikov, ale nemôže urobiť ani kresťana

ani duchovného... Všetko, čo vyjde z krstiteľnice, sa môže honosiť tým, že je posväteným

kňazom, biskupom alebo pápežom, aj keď nepríslu-ší všetkým, aby túto funkciu vykonávali."

V predchádzajúcom odstavci sme sa dočítali, že slobodomurárom záležalo na tom, aby boli

“odmietnuté závory medzi klerikmi a laikmi". V pokoncilovej Cirkvi boli urobené prvé kroky aj

v tomto smere. Vo veľa prípadoch bolo odstránené rúcho, kňazi prestali nosiť kolár a tonzúru,

farári odložili v úradných hodinách kleriku, Svätá Stolica povolila niekoľko kňazských sobášov,

bolo odstránené podjáhenstvo, boli pripustení ženatí jáhnovia atď. Kňazi sa tak dobrovoľne

zriekli toho, čo francúzskym kňazom zakázala civilná konštitúcia.

V. Keď koncil princípom náboženskej slobody ochromil učiteľský úrad Cirkvi a

princípom kolegiálny podlomil hierarchiu právomocí, mohol prikročiť k vyhláseniu

ekumenlzmu, ktorý dokorán otvoril brány univerzálnemu synkretizmu

1. Čo je ekumenické hnutie ?

Až do II. Vatikánskeho koncilu sa pod týmto pojmom rozumelo úsilie o zjednotenie všetkých

protestantských kresťanov. Tento koncil rozšíril rozsah tohto pojmu na všetkých kresťanov,

keď v či. 4 “Dekrétu p ekumenizme" hovorí: “Pod vplyvom vanutia milosti Ducha Svätého v

mnohých krajinách sveta existujú snahy, aby motlitbpu, slovom i skutkom sa došlo k onej

plnosti jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus. Preto koncil napomína všetkých katolíckych

veriacich, aby sa poznávajúc znamenia doby horlivo zúčastnili ekumenického diela. Pod

pojmom “ekumenické hnutie" sa rozumie činnosť a podniky, ktoré podľa rozmanitých potrieb

Cirkvi a podľa možností dobových'pomerov boli vyvolané k životu a zamerané na podporu

jednoty kresťanov. Patrí k nim predovšetkým každé úsilie o vymýténie všetkých slov, súdov

a skutkov, ktoré nezodpovedajú situácii odlúčených bratov podľa spravodlivosti a pravdy, a

tým sťažujú vzájomné vzťahy. Ďalej ide o dialóg, ktorý pri zhromaždení kresťanov z rôznych

cirkví a združení, ovládaných duchom zbožnosti, vysvetlí učenie každého svojho združenia

hlbšie, takže zreteľnejšie vystúpi to, čo je na ňqm charakteristické."

Z toho čo sme už predtým uviedli o magistóriu jasne vyplýva, že jediná katolícka cirkev (a

nikto iný) podáva pravé učenie Ježiša Krista. Všetko, óo sa od tohto učenia odchyľuje je

bludné. Preto nemá žiadny zmysel, aby tí, ktorí tvoria “Cirkev slyšiacu" (Pápež a biskupi

patria k Cirkvi “učiacej"), diskutovali o akomkoľvek článku Kristovej náuky. Ich povinnosťou

je iba poučovať “odlúčených bratov" o tom, čo učí katolícka Cirkev a upozorňovať ich na to, že

toto učenie je neomylné. V diskusiách totiž víťazí skôr diskutérska obratnosť a pohotovosť,

než pravda a preto katolícki diskutujúci sa vystavujú nebezpečenstvu, že sa zapletú do

osídiel synkretizmu a nakoniec stratia ten najdrahocennejší poklad, ktorý má človek na

tomto svete, dobrú katolícku vieru.

2. Čo Je synkretizmus ?

Synkretizmom nazývame zmiešanie rozličných, hoci aj navzájom si odporujúcich,

filozofických či teologických názorov a náuk.

Nebezpečenstvo synkretizmu si veľmi dobre uvedomoval Mojžiš a preto vyvolenému národu

uložil 613 ľahko pochopiteľných telesných predpisov s tým, že ich hoci aj formálne doržiavanie

preukáže u každého z nich príslušnosť k vyvolenému národu.

Aj Ježiš Kristus uložil svojim pokračovateľom - jedenástim apoštolom, aby jeho učenie

odovzdávali neporušené ďalej. Stalo sa tak pri slávnom zjavení na hore, kde povedal:

“Je mi daná všetka moc na zemi i na nebi. Preto choďte do celého sveta a získavajte si

učeníkov medzi všetkými národmi, krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého a učte ich

zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania

sveta." (Mat. 28,18-20) Oproti tomu je náboženský synkretizmus starou slobodomurárskou

požiadavkou. Už v spomínanej “Konštitúcii slobodného murárstva, obsahujúcej dejiny,

povinnosti a pravidlá tohto starobylého a ctihodného bratstva, vydaného pre potrebu lóži",

ktorú vypracoval v roku 1723 z príkazu veľmajstra anglickej veľlóže vojvodu z Whartonu

presbyteriánsky pastor James Anderson, kde sa hovorí: “ Pre slobodomurára vyplýva z jeho

členstva v lóži povinnosť riadiť sa mravným zákonom - ak ovláda dokonale svoje umenie,

nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožníckym voľnomyšlienkárom. Avšak ak za starých

čias bolo slobodomurárom prikázané, aby sa hlásili k náboženstvu svojej krajiny alebo svojho

štátu, nech bolo akékoľvek, dnes sa javí vhodnejším, aby vyznávali to náboženstvo s ktorým

súhlasí celé ľudstvo, pričom sa ponecháva na ich ľubovôli, aby vyjadrili svoju osobnú mienku.

To znamená, že slobodomurári majú byť ľuďmi dobrými a naozajstnými, ľuďmi čestnými a

poctivými, nech sa od seba líšia akýmkoľvek vyznaním alebo presvedčením. Tým sa

slobodomurárstvo, stáva centrom jednoty a prostriedkom k upevneniu priateľstva medzi

ľuďmi, kotrí by sa bez neho nikdy nedokázali medzi sebou zmieriť." Pre úplnosť dodávame, že

toto stanovisko k náboženstvu zaujímajú len tzv. regulárni slobodomurári, ktorých

prototypom je “Veľká lóža anglická". Naproti tomu neregulárne slobodomurárstvo, ktorého

základy položil “Veľký orient francúzsky", keď zo svojej konštitúcie v roku 1877 vyškrtol

“Veľkého architekta vesmíru" je slobodomurárstvom ateistickým.

Pápež Pius XII., keď prednášal 23. mája 1958 na VII. týždni pastorálnej adaptácie, označil za

korene moderného odpadlíctva od viery vedecký ateizmus, dialektický materializmus,

racionalizmus, iluminizmus, laicizmus a ich spoločnú matku: slobodomurárstvo.

Zvolením Jána XXIII. v roku 1958 nastáva opäť obrat. Snáď táto okolnosť viedla plenárne

zasadanie argentínskych kardinálov, arcibiskupov a biskupov k spoločnému prehláseniu z 20.

februára 1959, v ktorom sa hovorí: “Marxizmus a slobodomurárstvo majú spoločný ideál

pozemskej blaženosti. Preto slobodomurárstvo môže prijať filozofické koncepcie marxizmu.

Nie je možný žiadny konflikt medzi filozofickými princípmi marxizmu a slobodného murárstva

- prehlasuje veľmajster parížskych slobodomurárov. “Aby dosiahlo svojich cieľov, používa

slobodné murárstvo sociálne a hospodárske revolúcie proti vlasti, rodine, majetku, morálke a

náboženstvu. Slobodné murárstvo dosahuje svoje ciele skrytými, podvratnými prostriedkami.

Komunizmus zase verejnými podvratnými prostriedkami. Slobodomurástvo uvádza do

pohybu sektárske politické minority a komunizmus sa opiera o politiku más, využívajúc túžob

po sociálnej spravodlivosti. Všetkým, ktorí majú na srdci lásku k vlasti, označujeme za

nepriateľa tradícií a našej budúcnosti slobodné murárstvo a komunizmus, ktoré túžia zničiť

všetko, čo je v našej krajine vznešené a posvätné."

Rwandský arcibiskup Perraudin zaslal po svojom návrate z Európy v roku 1961 všetkým

kňazom svojej africkej diecézy list, v ktorom povedal: “Stretol som sa s mnohými

veľkodušnými a pozoruhodným! činmi, ale napriek tomu je môj prevažujúci dojem ten, že si v

Európe neuvedomujú dosah boja, ktorým sa stáva lotériou osud celej Afriky. Komunizmus a

slobodné murárstvo tu hrajú diabolskú hru a staré kresťanstva si dostatočne neuvedomujú, že

Cirkev, ktorej sú členmi, teda ich cirkev, je v Afrike v smrteľnom nebezpečenstve. Ľudia v

Európe sú nedostatočne informovaní a pokiaľ áno, tak sú informovaní veľmi skreslene."

Biskupi gréckej pravoslávnej Cirkvi už 12. septembra 1933 na svojej konferencii prehlásili:

“Slobodomurárstvo je mysteriózne náboženstvo, úplne odlišné od kresťanskej viery, jej

odporujúce a cudzie. Ako iné mysteriózne kulty vedie cez zdanlivú toleranciu a uznanie

cudzích božstiev k synkretizmu, podkopáva dôveru k iným náboženstvám a pozvoľna ich

rozkolísava." Na záver si vypočujme veľkého staviteľa mostov medzi slobodomurárstvom a

Cirkvou francúzskeho slobodomurára Yvesa Marssudona, ktorý vo svojej knihe

“Ekumenizmus z pohľadu tradičného slobodomurára" (Paris 1964, str. 61), opatrenej

premršteným (?) venovaním Jánovi XXIII., píše: “My, tradiční slobodomurári, si dovoľujeme

upresniť a do inej roviny preniesť slovo jedného štátnika tým, že ho prispôsobíme okolnostiam

- katolíci, protestanti, muslimovia, hinduisti, voľnomyšlienkári, veriaci myslitelia - to všetko

sú pre nás len krstné mená. Naše rodné meno je slobodomurár." Biskup Graber k tomuto

citátu poznamenáva (“Atanázius...", str. 41): “V tomto bode sa zreteľne ukazuje, ako blízko

sa správne môže nachádzať od nesprávneho, čo by pre nás mohlo byť žiadúcejšie, než

ekumenizmus v zmysle Kristových slov: “Aby všetci jedno boli" (Ján 17, 21). Avšak ako

vánok tenká je hraničná čiara, ktorá tento ekumenizmus delí od synkretického ekumenizmu,

ktorý relativizuje pravdu a v poslednej fáze smeruje k supercir-kvi, veľkému cieľu tajných

společností.“

A to je vytúžený cieľ siónskych mudrcov, ktorí v 7. protokole hovoria: “Židovský kráľ sa stane

tým, čím bol až donedávna pápež. Stane sa univerzálnym patriarchom nami ustanovenej církvi.“

3. Praktickým dôsledkom pokoncilového ekumenizmu je poluteránátenie obete

Svätej Omše, uskutočnenej liturgickou reformou

Odlišná koncepcia služby Božej medzi luteránmi a katolíkmi vyviera z rozdielnej koncepcie

cesty k spáse. Podľa luteránov možno k spaseniu dôjsť len vierou, podľa učenia katolíckej

cirkvi len činorodou láskou.

Ideológ českého luteránstva prof. dr. Hromádka vo svojich “Zásadách" (Praha 1946, str. 27)

hovorí:

“Spasenie je darom milosti Božej. Pred Bohom stojíme zaťažení vinou a hriechom. Jeho slovo

nás usvedčuje, že jediné čo môžeme robiť, je spoznať a uznať svoju vinu a vydať sa na milosť

Hospodinovu. Nemôžeme sa odvolať na nič, ani na svoje najkrajšie skutky, ani na svoje

vedomosti a učenosť, ani na svoje kultúrne úspechy, pozemské postavenie a česť, ani na

svoej city pobožnosti, náboženské úkony a príslušnosť k Cirkvi." Toto učenie, ktoré sa autor

nesnažil doložiť žiadnym citátom z Písma Svätého,

je v protiklade k tomu, čo povedal Ježiš Kristus:

“A keď príde Syn človeka vo svojej sláve a všetci svätí anjeli s ním ... vtedy povie Kráľ...

Poďte požehnaní môjho Otca, vládnite dedične kráľovstvom ... lebo som lacnel a dali ste mi

jesť..." (Mat. 25,31-46)

4. Z Lutherovej bludnej koncepcie cesty k spáse vyplýva aj jeho bludná cesta

koncepcie Svätej Omše

Ak podľa Luthera Ježiš Kristus svojou obeťou na kríži urobil všetko, čo pre spásu ľudstva

mohlo byť vykonané, potom by nám veriacim neostávalo naozaj nič iné, než tejto skutočnosti

veriť, ale Pán Ježiš nám povedal: “Kto chce za mnou prísť, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a

nasleduj ma". (Mat. 16, 24) My katolíci preto veríme, že musíme stáť v ustavičnom boji proti

telu, svetu a diablovi, že sa ustavične musíme obetovať, že musíme byť ustavičnou obeťou,

ustavičným darom. Sme ukrižovaní s našim Pánom Ježišom, s ním nesieme svoj kríž a jeho

nasledujeme. V predkoncilovej Svätej Omši bolo toto poňatie vyjadrené nádhernými slovami

po obetovaní kalicha: “V duchu pokory a so skrúšeným srdcom nech sme prijatí, Pane, a tak

sa dej naša obeť pred tvárou Tvojou, aby sa páčila Tebe, Pane Bože." V pokoncilovom

formulári bola táto modlitba vypustená. Martin Luther však hovorí (Leo Christíani: “Od

lutherstva k protestantizmu", 1910, str. 258): “Hlavná súčasť ich kultu Omše presahuje

všetku pobožnosť a všetku hrôzu. Z Omše robia obeť a dobrý skutok. Keby nebol iný dôvod

pre zavesenie rehoľného habitu na klinec, pre vystúpenie z kláštora a pre porušenie

rehoľných sľubov, tak toto jediné by naskutku bolo dostatočným dôvodom." A na inom mieste

(str. 176) píše:

“Omšu slúži Boh ľuďom a nie ľudia Bohu. A preto eucharistia je tu predovšetkým na to, aby

oživovala vieru, mala by byť slúžená v národnom jazyku, aby tak všetci dobre porozumeli

veľkosti záľuby, ktorú im Svätá Omša pripomína." Ešte zreteľnejšie to vyjadril Lutherov žiak

Melanchton, keď povedal: “Kristus ustanovil eucharistiu ako upomienku na svoje utrpenie. Je

preto modloslužbou, keď sa jej ľudia klaňajú." (str. 252 Cristianiho knihy) Tridentský koncil

(1546-1563), ktorý bol zvolaný preto, aby zatrhol šírenie reformačných bludov, venoval

Svätej Omši veľkú pozornosť. Jeho učenie možno stručne zhrnúť asi takto:

“Skôr ako sa Ježiš Kristus rozlúčil so svojimi apoštolmi, oslávil s nimi prvýkrát Svätú

Eucharistiu. Vzal do svojich svätých rúk chlieb a povedal: “Toto je moje telo - to je moja krv."

Pri týchto slovách premenil chlieb a víno na svoju drahocennú krv. Z chleba a vína ustali len

tzv. spôsoby, t. j. to, čo možno z chleba a vína vnímať zmyslami. Pod spôsobom chleba a vína

sa Ježiš sám priniesol svojmu Otcovi v obeť a svojim učeníkom sa sám podal ako pokrm. Vo

veče-radle priniesol Pán Ježiš tú istú obeť, ktorú mal nasledujúci deň krvavým spôsobom

priniesť na kríži. Pod spôsobom chleba a vína sa obetoval za apoštolov a za nás všetkých."

V “Tridentskom katechizme" sa o konsekračných slovách (II., 4., 24) hovorí nasledujúce:

“Ak berieme ohľad na schopnosť účinkov Jeho utrpenia, prináleží sa vyznať, že pre spasenie

všetkých je vyliata krv Spasiteľova. Ak uvažujeme úžitok, ktorý z neho ľudia vzali, ľahko

spoznáme, že úžitku nie všetci, ale mnohí bývajú účastní. Keď teda povedal: “za vás", tým

mienil buď tých, ktorí boli prítomní alebo vyvolených z národa židovského, ako boli, okrem

Judáša, učeníci, s ktorými rozprávaj. Keď potom pridal: “za mnohých", mienil tým ostatných

vyvolených zo Židov i pohanov. Teda bolo dobré, že nebolo povedané “za všetkých", pretože

na tomto mieste je reč len o úžitku utrpenia, ktoré prinieslo ovocie spasenia len vyvoleným."

Tu smerujú aj slová apoštola:

“Tak i Kristus raz obetovaný je tomu cieľu, aby vyniesol na kríž hriechy mnohých." (Žid. 9,

28.). Ako aj to, čo u sv. Jána Pán hovorí:

“Ja za nich prosím, nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, pretože sú Tvoji." (Jan 17,9)

Apoštol! prijali obetné Telo a obetnú Krv Pána ako pokrm pre večný život. Boli s ním čo

najvnútornejšie spojení a naplnení nebeskými milosťami. Slovami: “To čiňte na moju

pamiatku" udelil Pán Ježiš apoštolom moc premieňať chlieb a víno na Sväté Telo a Svätú Krv,

tieto dary obetovať nebeskému Otcovi a podávať veriacim ako pokrm.

Túto plnú moc apoštol! preniesli na svojich nástupcov v kňazskom úrade. Majú sláviť Svätú

Eucharistiu až do Jeho druhého príchodu.

A teraz si povšimnime, akú predstavu má o Svätej Omši jeden z moderátorov II.

Vatikánskeho koncilu,'menovaný Pavlom VI., zosnulý arcibiskup mníchovský a friesenský,

kardinál Július Dôpfner. V predslove k spevníku a ekumenickej motlitebnej knižke, ktorú má

mať každá rodina, napísal: “Dávam obciam do rúk túto knihu. Lebo chcem obciam umožniť,

aby v bohoslužbe plnili svoju kňazskú službu a svoj kňazský príkaz, ktorý im II. Vatikánsky

koncil znova privádza na vedomie. Kniha chce pomáhať, aby sme v eucharistii v radosti a

prostote srdca spoločne jedli chlieb, aby sme žalmami, chválospevmi a piesňami, ako ich

vnuká Duch, zvestovali Božie diela, (Kôl. 3,16), aby sme spoločne prosili Boha, aby sme sa

tiež naučili pridať sa k spevu večerného chválospevu Cirkvi. Aj pobožnosti majú byť touto

knihou opäť oživené." O najsvätejšej Obeti - Svätej omši - nie je povedané ani slovo.

VI. II. Vatikánsky koncil uskutočnil aj radikálnu zmenu postoja Cirkvi k židovskému národu

1. Vyjasnenie pojmu

Aby naše stanovisko k tejto chúlostivej otázke bolo jasné a jednoznačné, opakujeme

predovšetkým to, čo sme povedali na začiatku: “Treba si jasne uvedomiť, že nie všetci Židia

boli alebo sú judaisti. Medzi židovským národom je mnoho vyznávačov čistého učenia

Mojžišovho a prorokov, ba aj mnoho úprimných nasledovníkov Ježiša Krista. Preto je

nevyhnutné rozlišovať medzi Židmi a judaištami, ako sme rozlišovali jasný rozdiel medzi

Nemcami a nacistami.''

Naše stanovisko úplne súhlasí so slovami vydavateľa francúzskeho vydania Protokolov

siónskych mudrcov na str. 2:

“Nie sme antisemiti. Bojujeme proti zvráteným Židom, ktorí sa snažia zničiť Božte kráľovstvo.

Nie je ich mnoho, ale sú všemocní. Židom boli dané vynikajúce vlastnosti vyvoleného národa.

Zachovali si tieto vlastnosti, tieto neoddiskutovateľné dary, ale dali ich do služieb zla, do

služieb zvráteného mamonu. V deň predvídaný Písmom svätým (iz. 2, 1-5), kedy sa obrátia a

navrátia ku Kristovi, ktorý vyšiel z ich krvi, využijú tieto vlastnosti v službách dobra. Potom

im bez váhania priznáme právo na riadenie sveta. Potom opäť nájdu svoje poslanie a my

budeme ich poddanými podľa-Božieho práva". Antisemitizmus sa bude potom definovať

záporným výmerom, ktorý sme prevzali z knihy kradinála Beu: “Cirkev a židovský národ"

(Freiburg - Bazilej - Wie-dert 1966, str. 80):

“Antisemitizmus nespočíva v priznaní nepopierateľných historických skutočností, ale v

nesprávnom výklade týchto skutočností a z nich vyplývajúcich nevhodných záverov".

Kardinál Bea je zodpovedný za “Vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám",

ktoré uskutočnil II. Vatikánsky koncil.

Nasledujúce údaje sme čerpali z Herdrovho Lexikónu pre teológiu a Cirkev, zv. “Druhý

Vatikánsky koncil", diel II. z roku 1967. číslo v zátvorke znamená odkaz na stránku tohoto

lexikónu.

2. “Genéza" a vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k n«kresťanským náboženstvám

Príchodom Jána XXIII. nastal aj nový vzťah k židovskému náboženstvu. Nový pápež bol

zvolený 28.10.1958 a už 15.12.1958 menoval ako prvého kardinála svojho predurčeného

nástupcu a pokračovateľa milánskeho arcibiskupa Montiniho. Pre prvú Veľkú noc svojho

pontifikátu prikázal, aby z príhovoru na Veľký Piatok za Židov, ktorý znel: “Modlime sa aj za

zradných Židov, aby Boh a Pán náš zosňal clonu z ich srdca, aby aj oni uznali Ježiša Krista

nášho Pána", bolo vyškrtnuté slovo “zradných", Vtedy sme všetci vedeli, kam padne tieň

stromu, ktorý pápež takto zasadil. A skutočne v pokoncilovej liturgii veľkopiatočnej čítame

príslušný príhovor úplne inak:

“Modlime sa aj za Židov. Veď oni sú prví, kto spoznal meno Hospodina, nášho Boha. Nech ho

stále milujú a nech verne zachovávajú zmluvu, ktorú s nimi uzavrel." K tejto veci sa ešte vrátime.

O rok neskôr sa k slovu prihlásili jezuiti. Dňa 24. apríla 1960 predložil rektor Rímskeho

biblického ústavu Ernest Vegt S. J. menom ďalších 18 profesorov tohto ústavu, všetko

jezuitov z najrôznejších krajín, predsedovi Ústrednej prípravnej, komisie koncilu podanie, v

ktorom sa hovorí: “Nikdy sa nesmie tvrdiť, že židovský národ je ako taký zavrhnutý. Veď už v

minulosti sa časť obrátila ku Kristovi". (140)

Dňa 8. júla 1960, krátko po menovaní kardinála Beu predsedom Sekretariátu pre jednotu

kresťanov, bolo oznámené, že prelát Johannes, riaditeľ Ústavu pre židovsko-kresťanské

štúdium pri Seton-halské univerzite v Spojených štátoch, zaslal petíciu podobného obsahu

kardinálovi Beaovi. (140)

Niekoľko dní nato intervenoval priamo u pápeža “francúzsky" historik Jules Issak, opierajúc sa

o podporu francúzskej národnej lóže všesvetového židovsko-slobodomurárskeho rádu B'nai B'rith

(60).

18. septembra 1960 dal Ján XXIII. kardinálovi Beaovi ústny príkaz, aby pre koncil pripravil

návrh vyhlásenia o vnútorných vzťahoch medzi Cirkvou a izraelským národom (496).

6. februára 1961 ustanovil kardinál Bea Subkomisiu pre židovskú problematiku, jadrom

ktorej boli vedľa už zmieneného preláta Casterreichera ešte opát Leo Rudolff O. S. B. a Žid

Gregory Baum z USA. (415)

Tento postup vyvolal odpor početných cirkevných hodnostárov. Bol to predovšetkým kardinál

Ruffini, ktorý znovu upozorňoval na “Talmud", ktorý učí Židov, aby opovrhovali všetkými

ostatnými ľuďmi, pretože sa tí rovnajú zvieratám. Upozorňoval aj na neblahý vplyv

slobodného murárstva. Hovoril: “Či nie je táto zhubná sekta, tento neustály proticirkevný

pletichár, udržovaný a podporovaný Židmi?" (447)

Z ostaných musíme menovať patriarchu Maxima, ktorý vystúpil s tvrdením, že silný zásah

amerických biskupov v prospech Židov je dôsledkom komerčných záujmov početných

Američanov, ktorí udržujú so Židmi úzke obchodné styky Vyhlásil:

“Dokiaľ židovský národ ostane odlúčený od Krista Spasiteľa, bude na jeho čele znamenie

hanby, ako učili proroci Starého zákona." (448) Podobne sa vyjadril Johan Humpe:

“Nie je to len katolícky štýl, ale štýl tohto koncilu, že rozlíšenie a odlúčenie náboženských

systémov sa buď úplne prehliada alebo je formulované veľmi ironicky. O tom, že bohov

hinduizmu a pokusy o spásu v týchto náboženstvách, že budhistický svetový pesimizmus so

svojimi požiadavkami premôcť akúkoľvek predstavu o Bohu, nemožno žiadnym spôsobom

zlúčiť s kresťanskou vierou, sa vo “Vyhlásení" hovorí rovnako málo ako o dejinnom proteste

Izraelu proti Mesiášovi Ježišovi Kristovi z Nazaretu". (454)

V októbri 1964 vyslal Vrchný arabský výbor Palestíny do Vatikánu delegáciu, aby odvrátila

konciľ od úmyslu vyhlásiť Židov za nevinných. V komuniké, ktoré táto delegácia vydala, sa

hovorí:

“Za podobnými úmyslami sa skrývajú Imperialisticko-sionistické manévre, ktoré sa snažia,

aby Cirkev zaujala stanovisko k palestínskemu konfliktu v prospech medzinárodného

Židovstva." Po jeho boku sa postavil koptický patriarcha Kyrilles VI., ktorý vyhlásil, že čin

koncilu je dôsledkom spiknutia a že so všetkými arcibiskupmi a biskupmi svojej cirkvi bude

protestovať proti imperialistickému pokusu zneužiť II. Vatikánsky kongres. (461)

3. Koncil preklenul priepasť, ktorú vyblbli judatemus medzi židovským a

kresťanským náboženstvom neuznaním Ježiša Krista za Mesiáša, neurčitým

vyhlásením, ktoré má dvojaký výklad

V či. 4 koncilného “Vyhlásenia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám" sa objavuje

veta:

“Aj keď je Cirkev novým ľudom božím, nesmú byť Židia predstavovaní ako by boli Bohom

zavrhnutí, či prekliati a akoby táto skutočnosť vyplývala z Písma Svätého."

Tento výrok je hrubým pokleskom proti pravidlám logiky, ktorá vyžaduje, aby podnetom

výroku bol pojem buď jedinečný, čiastočný alebo všeobecný. Pretože podmet tohto výroku je

v množnom čísle, bude tento výrok určitý iba v dvoch verziách:

a) žiadny Žid nesmie byť predstavovaný, akoby bol zavrhnutý či prekliaty, alebo

b) niektorí Židia nesmú byť predstavovaní akoby boli zavrhnutí či prekliati.

Ad a) tento výrok je v rozpore s Písmom Svätým, z ktorého plynie, že Židia, ktorí neveria

Kristovi, prepadajú prekliatiu, ktoré nad nimi vyslovil Mojžiš. Nikto nás nemôže hrešiť za to,

ak máme za to, že istí konciloví činitelia úmyselne presadili neurčitú formuláciu, aby

povrchnejší čitatelia pokladali za koncilom vyhlásené, že Židia nie sú prekliatym národom;

Toto tvrdenie dokazujeme skutočnosťou, že sa stratil, bol odstránený pred-koncilový

veľkopiatočný príhovor.

Ad b) Tento výrok je v úplnej zhode s Písmom svätým, pretože Židia, ktorí uznávajú Ježiša

Krista, prekliati nie sú.

4. Túto úvahu končíme slovami arcibiskupa Lefebvra z roku 1975

A čo povedať na dekrét z konca januára 1975, v ktorom sa hovorí, že katolík, ktorý vstúpi do

slobodomurárskeho rádu, už nebude postihnutý exkomunikáciou? Tí, ktorí zničili Portugalsko.

Tí, ktorí sa zúčastnili Allendovho diela vChile. A teraz sú činní v Južnom Vietname. Ktorí si

zaumienili rozdrviť katolícke štáty: Rakúsko-Uhorsko za 1. svetovej vojny, Maďarsko a Poľsko.

Slobodní murári chcú skazu katolíckych krajín. Čo sa stane o rok so Španielskom, Talianskom

atď ?

Prečo Cirkev otvára náruč týmto ľuďom, ktorí sú jej zaprisahaní nepriatelia? Ach, koľko sa

budeme musieť ešte modliť, modliť. Dnes prežívame nápor diabla proti Cirkvi, akého doposiaľ

nebolo. Musíme sa utiekať k Najsvätejšej Panne Márii, aby nám prišla na pomoc, lebo

skutočne nevieme, čo nás čaká zajtra. Je vylúčené, že Boh znesie všetko to rúhanie, všetky

tie svätokrádeže, ktoré sa dotýkajú jeho cti, jeho božskej velebnosti. Pomyslíme na zákony,

ktorými sa legalizuje interrupcia, ktoré sú teraz aktuálne vo všetkých krajinách, na rozlukový

zákon v Taliansku, na totálne zrútenie morálky, na zrútenie pravdy. Iba ťažko možno uveriť,

že by sa to všetko malo diať nadlho, bez toho aby sa jedného dňa neprihlásil k slovu Boh,

udrel a potrestal svet strašnými ranami. Preto musíme prosiť Pána Boha o milosrdenstvo pre

seba i našich bratov. Ale rovnako sa musíme aj brániť, musíme bojovať. Bojovať za uchovanie

tradície, nesmieme mať strach. Musíme za každú cenu udržať rítus našich Omší Svätých, lebo

Omša Svätá je základom Cirkvi a kresťanskej civilizácie. Keby Cirkev nemala pravú Omšu,

zmizla by zpovrchu zemského. Musíme zachovať vernosť tomuto rítu, tejto obeti, všetky naše

kostoly boli pre túto Omšu vybudované a nie pre inú “omšu", pre túto omšovú obeť a nie na

oslavu poslednej večere, pre hostinu, pre pamätnú oslavu, pre oslavu komunis, - nie boli

vybudované pre Obeť našeho Pána Ježiša Krista, ktorý zotrváva na našich oltároch.

DEO GRATIAS

OBSAH
Slovo autora

ČASŤ PRVÁ

Dvaja odvekí nepriatelia: judaizmus a kresťanstvo

1. Vyvolený národ

2. Proroci vidia príčinu pádu vyvoleného národa v jeho materialistickej koncepcii Thory

3. Babylonské zajatie podnietilo vznik židovského kozmopolitizmu a judaizmu

4. Pod tlakom helenizmu a rímskej okupácie sa judaizmus zradikalizoval

5. So zrakom zastretým takými falošnými predstavami nemohli Židia v Ježišovi poznať

Mesiáša a fyzicky ho likvidovali

6. Židovská vojna a vznik rabínskej oligarchie

7. Napriek zákazu bola na konci 2. storočia podchytená Masora

8. Koncom 5. storočia je Mišna rozšírená na Talmud

Budovanie a rozpad kresťanskej Európy

1. Zrodenie Európy

2. Prvá židovská dŕžava v Európe - Maurami okupované Španielsko

3. Dvorskí Židia a úžerá

4. Kresťanská Európa dosahuje svoj vrcholný rozkvet

5. Prenasledovanie Židov v 11. – 15. storočí

6. Rozpad katolíckej Európy

7. Protokoly siónskych mudrcov - plán na vybudovanie všesvetovóho judaistického impéria

ČASŤ DRUHÁ

Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády

1. Čo je burza?

2. Pomocou štátnych pôžičiek dostali Židia panovníkov pod svoju moc

3. Židia vytvorili špekuláciou ďalší zdroj, Z ktorého čerpali prostriedky, požičiavané štátom

4. Ďalším zdrojom židovskej finančnej moci je špekulácia s akciami

5. V Holandsku sa tlačí Talmud

Prvým cieľom judaistického útoku je Anglicko a jeho americké kolónie

1. Pôdu bez účasti Židov pripravil kráľ Henrich VIII.

2. Misia Menasseha Ben Izraela ako hovorcu svetového Židovstva

3. Zákon zo 16. decembra 1689 premenil anglické kráľovstvo na plutokraciu a anglického

kráľa na bábku

4. Na slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa 24.6.1717 vzniká anglická veľká lóža

5. “Amerika je vo všetkých svojich častiach židovskou krajinou"

6. Hlavné princípy “Deklarácie nezávislosti" sú judaistické

7. Do anglických dejín vstupujú Rothschildovci

1. Francúzsko odráža útok a nápor reformácie

2. Na zdolanie Francúzska bolo teda nevyhnutné zvoliť inú cestu

3. Aj vo Francúzsku boli finančné problémy koruny vodou na slobodomurársky mlyn

4. Zvolanie generálnych stavov otvorilo brány Veľkej francúzskej revolúcii

5. Emancipácia Židov a boj proti šľachte a cirkvi

6. Francúzski slobodomurski revolucionári zasadili katolíckej cirkvi ťažkú ranu

1. Židovský boj proti ruskému cárizmu sa datuje od čias Kataríny II.

2. Do boja proti cárizmu nastupuje marxizmus

3. Vstupom do vojny podpísal Mikuláš II. svoj ortieľ smrti

4. Cárovou abdikáciou sa začala nová etapa americkej politiky

5. Potom už išlo všetko hladko podľa siónskych mudrcov

Keď boli ovládnuté Spojené štáty, Anglicko, Francúzsko a Rusko, rozhodol sa

medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov

1. Myšlienka svetovlády nepochádza od Žida, ale od Angličana

2. Insidrovský všesvetový štát je plánovaný ako štát socialistický

Po Anglicku sa začal útok na Francúzsko

Ako štvrté prišlo na rad Rusko

3. Insidri podporujú Sovietsky zväz

4. Najlepším dôkazom americko-sovietskej spolupráce v záujme medzinárodného judaizmu je

jaltská konferencia a jej dôsledky

Ďalším krokom bola obnova Dávidovho kráľovstva, ktorú medzinárodný judaizmus zrealizoval namiesto Mesiáša

1. Čo je to sionizmus ?

2. Židia a Palestína

3. Vznik sionizmu

4. Po skončení 2. svetovej vojny urobili sionisti posledný krok - uskutočnili okupáciu Palestíny

spôsobom, ktorý sa líši od nacistických okupácií len tým, že bol oveľa beštiálnejší

ČASŤ TRETIA

Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi

Plány na uskutočnenie tohto pokusu vstupujú do štádia realizácie v druhej polovici 20. storočia

1. Tieto plány existovali už od verejného vystúpenia Ježiša Krista

2. Akcie sa ujímajú slobodomurári a realizujú ju útokom zvnútra

1. 3. Odštartovanie akcie uskutočňujú v roku 1937 francúzski slobodomurári zbližovacou

akciou s francúzskymi katolíckymi kruhmi

3. “S príchodom Jána XXIII. a s novým poňatím ekumenizmu došlo akoby náhle k výbuchu"

II. Vatikánsky koncil (1962-1965)

1. Zvolanie

2. Arcibiskup Marcel Lefebvre

3. Priebeh II. Vatikánskeho koncilu podľa prednášky arcibiskupa Lefebvra v Rénes v

novembri 1972

4. K svojmu pokusu použili slobodomurári osvedčené zbrane z arzenálu “Veľkej francúzskej revolúcie“

Princíp náboženskej slobody vyhlásený koncilom je poprením učiteľského úradu

1. Čo je učiteľský úrad Cirkvi ?

2. Nepriatelia Magistéria zahájili svoj útok z pozícií progresizmu

3. II. Vatikánsky kongres prijal princípy progresizmu

4. Na záver niekoľko ukážok tohto “dôvtipu" a “zdokonalenia"

Princíp koleglality, vyhlásený koncilom, je popretím hierarchie právomoci pápeža a

1. Čo je hierarchia právomoci ?

2. Siónski mudrci vedeli, že každá právomoc musí byť autokratická

3. Ani tento moment neunikol bdelosti sv. Pia X.

4. II. Vatikánsky koncil prijal princíp kolegiality

5. Dôsledky kolegiality, ako ich vidí biskup Graber

6. Pôvodným javom kolegiality je zotretie rozdielov medzi kňazmi a laikmi

Keď koncil princípom náboženskej slobody ochromil učiteľský úrad Cirkvi a

princípom kolegiality podlomil hierarchiu právomoci, mohol prikročiť k vyhláseniu

ekumenlzmu, ktorý dokorán otvoril brány univerzálnemu synkretizmu

1. Čo je ekumenické hnutie ?

2. čo je synkretizmus?

3. Praktickým dôsledkom pokoncilového ekumenizmu je poluteránštenie obete Svätej Omše,

uskutočnené liturgickou reformou

4. Z Lutherovej bludnej koncepcie cesty k spáse vyplýva aj jeho bludná cesta koncepcie

Svätej Omše

II. Vatikánsky koncil uskutočnil aj radikálnu zmenu postoja Cirkvi k židovskému

Cirkvi

diecéznych biskupov

národu

1. Vyjasnenie pojmu

2. “Genéza" a Vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám

1. Koncil preklenul priepasť, ktorú vyhĺbil judaizmus medzi židovským a kresťanským

náboženstvom neuznaním Ježiša Krista za Mesiáša, neurčitým vyhlásením, ktoré má

dvojaký výklad

2. Túto úvahu končíme slovami arcibiskupa Lefebvra z roku 1975

KAREL HALBICH

GENÉZA SIONIZMU

VYDAVATEĽSTVO AGRES BRATISLAVA, júl 1991
Do slovenčiny preložila: Ada Adamová, Bratislava, júl 1991
Vyšlo v edícii ZLATÁ MREŽA
docs.google.com/viewerwww.izidor.cz/…/dsfd4d59956d6f5…
www.izidor.cz/geneza-sionismu…