Starý rok.

Stalo sa to na Silvestra večer. Vladko obzeral si obraz, na ktorom bol šedivý starček, niesol rozličné batôžteky. Boli to batôžteky zlaté, strieborné, šedivé, čierne a červené.

Pod obrázkom bolo napísané: „Starý rok nesie tvoje dobré a zlé skutky.“
-Čo to asi bude v batôžtekoch? – hútal Vlado, ale ani nedokončil otázku, už tu stál pred ním zasnežený a ľadovými cencúľmi obsypaný Starý rok sám. Usmial sa na chlapca a povedal: – Týmto čarovným prútom môžeš si uspokojiť zvedavosť.

Vlado sa i naľakať zabudol, tak ho trápila myšlienka zvedieť obsah balíkov. Chytil prút a udrel na najkrajší batôžtek, čo bol z čistého zlata. Batôžtek sa otvoril a vychodili z neho radostné zvuky. Pomaly bolo vidieť chudobnú izbietku a v nej plesajúce deti, ktoré skackali, tlieskali, okolo stola naloženého pokrmom.
-Prečo sa tak radujú? – pýtal sa Vlado. –I sám by som zavýskol…. a to maličké ako pchá do seba rožtek, až mu slzy tečú os radosti.

– Sú to hladné deti, – odpovedal starec. – Iba stará mať ich živý. Raz, keď sa vracala z lesa, a padla pod ťarchou dreva. Šiel okolo nej chlapec, zodvihol ju a daroval jej svoje usporené peniaze, za ktoré si práve chcel kúpiť akúsi
daromnicu.

– Ach, pamätám sa! A tým som zapríčinil toľkú radosť?…
Rozjarený Vlado pošibal teraz strieborný batôžtek, v ktorom zazrel nový obraz. Na obrázku letel jeho spolužiak Ondro, mávajúc veselo vysvedčením:
– Mamička, mamulienka, neprepadol som! Pozri! – Ako to, veď si v počtoch bol veľmi slabý, – objímala ho matka a radostné slzy sa jej liali z očí.
– Veď áno mamička, ale Vlado ostával so mnou v škole a učil ma, kým sa mi v hlave nevyjasnilo. Tak som si potom opravil známku. – Nech mu to dobrý Pán Boh zaplatí, – vzdychala matka a malá izbietka naplnila sa šťastím a radosťou.

– To je tvoj strieborný čin, – poznamenal starček. Vlado si poutieral oči, lebo sa mu akosi zarosili. Pošibal prútom šedivý batôžtek a keď sa ten rozdvojil, , Vlado sa zarazil. Z pošmúrneho úzadia vynorila sa utrápená tvár učiteľova.
– Kto ho tak zronil? Kto mu narobil toľko vrások na čele? –Ty! –Ja? – opýtal sa prekvapený Vlado. – Áno. Len si spomeň! Začalo to v máji. Rozprával vám tak oduševnene o Štefánikovi, že deťom oči svietili sťa zlaté hviezdičky.
V tom svätom tichu strčil si Lackovi chrústa pod košeľu. Lacko sa hodil o zem, deti sa smiali a krásne slová učiteľove odleteli. Od toho času často si vystrájal podobné nezbedy a vráska sa vždy hlbšie vryla do čela… To je tvoj šedivý čin.

Vlado chytro pošibal druhý batôžtek, lebo mu svedomie veľmi skuvíňalo a nezbadal, že batôžtek mal čiernu farbu. No otvoril si i ten, ale žaloby, čo sa otvorom predierali, išli mu srdce rozštiepiť. Maličkí vtáci čvirikali v ňom, túliac sa k sebe v opustenom hniezde.
– Mamička, kde si tak dlho? Poď, daj nám napapať! Mne je zima, zakry ma! Joj, ja už zamrznem!…

Tak bedákali neviniatka, zima a hlad nimi lomcovali, kým nezahynuli. – Kam sa im podela mať? Prečo ich nechala? Zaiste ich nemá rada, – povedal pohoršený Vlado. – Každá matka miluje svoje deti, ale tá už nemôže. Akýsi zlý chlapec prestrelil jej prakom srdiečko… A to je jeho čierny čin.
Vlado sa zahanbil, no šibal batôžteky ďalej . Ale vynárali sa mu vždy smutnejšie obrazy, až napokon trasúcou sa rukou otvoril posledný, z ktorého kvapkala krv. Pozerá doň, pozerá a vidí v ňom krvácajúce srdce svojej dobrej matky. Bolo obsypané tŕňmi sťa makom a spod každého ostňa kvapkal červený život.

– Bože, kto sa to opovážil? Aký to bol naničhodník…
– To je tvoj krvavý čin!
–Ja? Veď ja mamičku milujem, ja by som nemohol… A predsa si to urobil, – povedal prísne Starý rok. – Každý deň si vpichol tŕň do milujúceho srdca. Keď si vyšiel zo školy, šiel si sa túlať, nezbedy vystrájať. Tu hľa, ten väčší tŕň je lož, ktorou si svoje kúsky zakrýval. Túto krvácajúcu ranu zavinila dvojka z chovania.

Tam tieto husto vybodkované rany sú žaloby na tvoje nerozvážne kúsky…
Vlado sa zúfale vrhol na tie tŕne, aby ich vytiahol, ale v tom hodiny začali biť a batôžtek sa zatvoril.

Starý rok chytro pozbieral svoje batôžteky a odišiel. – Kdeže idete? Ostaňte! – kričal Vlado. – Veď musím vytiahnuť tie tŕne! Veď… Bože…!
– Neskoro, syn môj! To môžeš urobiť iba v Novom roku, – povedal starček a zmizol, lebo hodiny práve odbili dvanásť.
Za ním zjavilo sa v izbe malé zlatovlasé dieťa. – Kto si ty? – opýtal sa Vlado. – Vari len nie Nový rok?

– Ba veru!
– A prečo si taký maličký? – Lebo práve teraz som sa narodil. Ale veľmi rýchlo rastiem. Na jar budem hodný šuhaj, v lete dospelý človek, v jeseni začnem starnúť a v zime budem taký starý starček, ako bol ten, čo odišiel. – Nový rok, prosím ťa, – spínal roky Vladko, – pomôž mi vybrať tŕne z mamičkinho srdca, veď už nikdy, nikdy viac sa nebudem po škole túlať.
Sotva to dopovedal, odkvapla mu slza z oka. Nový rok ju zachytil a zmenila sa mu v rukách na čarokrásny kvet.

– … Lož už viac nevypustia moje ústa… – pokračoval Vlado.
Zlatovlasý chlapček sa usmial a zo zachytenej slzy vykvitol ešte krajší kvet. – V škole sa budem chovať slušne… Zase rozkvitla kvetina zlatá, strieborná, perleťová… A zo sľubov bola kytica. Šírila sa z nej vôňa a vlnili sa radostné zvuky, ani čo by tisíc anjelov hralo na harfách.
Tu vstúpila do izby Vladova matka a nežne ho pohladkala… – Syn môj, čo ti je, prečo plačeš? Ublížil ti niekto?

– Ach mamička, už viem, čo nosieva Starý rok. Videl som tvoje tŕňmi prebodnuté srdce. Chcel som tŕne vytiahnuť, ale Starý rok zmizol, a tu hľa, Nový rok uvil ti krásnu kyticu z mojich sľubov.

Vladko sa obzrel, ale kytica zmizla, ako by som pod zem prepadla.- To bol akiste sen, – smiala sa mať, – a sľuby sa rozpŕchli s ním. Ale ostali kajúce slzy, šľachetné semienka, z ktorých môže vyrásť tvoja šťastná budúcnosť a moja radosť, – dodala rozradostená matka.

Pripravil: A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/4960