Spoločná modlitba 7 Siedma bolesť Ježišovo telo ukladajú do hrobu 7. Prosme našu nebeskú matku, Sedembolestnú Pannu Máriu, aby nás chránila od pokušení brať život na ľahkú váhu, od prílišnej …Viac
Spoločná modlitba 7
Siedma bolesť
Ježišovo telo ukladajú do hrobu
7. Prosme našu nebeskú matku, Sedembolestnú Pannu Máriu, aby nás chránila od pokušení brať život na ľahkú váhu, od prílišnej viazanosti na hmotné majetky, od prehnanej úcty k svojmu telu, od nenávisti a závisti, od hnevu a nemúdreho konania.
Pán Ježiš je našou cestou do (večného života) Božieho kráľovstva a Ty, naša nebeská Matka, Patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária, buď našou sprievodkyňou na našej pozemskej púti.
Božie slovo:
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko. (Jn 19, 38-42)
Meditácia:
Aj ďalší evanjelisti píšu o Ježišovom pochovávaní (Mt 27, 57-61; Mk 15, 4 2-47; Lk 23, 50-56), ale ani jeden nespomína pri pohrebe Ježišovu Matku Pannu Máriu. Nepovažovali to za potrebné, lebo jej prítomnosť bola samozrejmosťou. Veď ona ho prijíma z kríža, ona ho i odovzdáva mužom, aby ho zavinuli do čistého plátna a uložili do hrobu.
Keď sňali Ježišovo telo z kríža, umyli ho a potom zavinuli do úzkych pruhov plátna, na ktoré natreli vrstvu voňavých mastí a natrúsili aromatických látok. Hlavu zakrútili do zvláštnej šatky. Takto obalené telo dali ešte do veľkej plachty.
Hrob, cintorín, to sú miesta, kam ľudia neradi chodia. Najčastejšie ich navštevujú tí, ktorí tam majú príbuzných a známych, čo nedávno zomreli. Tam končia všetci ľudia, len výnimočne je to inak.
I Ježišova krížová cesta sa nekončí na kríži na Kalvárii, ale v hrobe. Mária je pri zavinutí milovaného Syna do čistých plachiet, sama sa stará, aby to bolo dôstojne urobené. Vrhá pritom ešte posledné pohľady lásky na neho pred zavinutím a potom ho odnášajú do hrobu. To už vidí len biele plátno, už nevidí Ježiša, pri ktorom je fyzicky ešte tak blízko.
Mária povedala svoje fiat Bohu v Nazarete, potom privádza na svet Ježiša v Betleheme, sprevádza ho životom a teraz sa s ním lúči, keď ho ukladajú do matky zeme. Ona ho obetuje jeho Otcovi, tak ako kedysi maličkého v chráme. Vtedy sa jej zabodol prvý meč bolesti do jej prečistého srdca. Teraz sa jej zabodáva do srdca posledný meč bolesti. Ona, ktorá bola poverená starať sa o tohto Božieho Syna, odovzdáva ho Otcovi. Ako veľmi ju bolí, že ho odovzdáva v takomto stave. Pri Simeonovom proroctve azda ani sama celkom nespoznala obsah a hĺbku slov, ktoré vyriekol ako prorok z Ducha Božieho. Myšlienky sa jej striedajú, ale všetky sa zameriavajú na Krista, Božieho Syna, a na jeho i nášho nebeského Otca.
V mene celého ľudstva z hĺbky srdca sa jej derú slová: Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo urobili. Zmýšľa podobne ako Ježiš, veď i ona dokonale plní Božiu vôľu. Na nikoho sa nehnevá, len prosí za tých chorých, chorých na duší, ktorí majú duše poškvrnené hriechom, aby vpustili Boha do svojej duše, aby ich obmyl svojou krvou a tak ich vyčistil a vybielil. Čistá ľudská duša je nepredstaviteľne krásna. Sám Boh ju vyzdobuje svojimi milosťami, aby sa mu tak čo najviac podobala a žiarila v Božom kráľovstve. Boh nás chce priviesť do svojho kráľovstva, preto poslal na svet svojho Syna, aby človeku mohol dať účasť na svojom – Božom živote. Je to pre nás nepredstaviteľné, čo nám ponúka. A človek odmieta Božiu ponuku a radšej sa zdržiava v bahne hriechu.
Pri Ježišovom pochovávaní nezostalo veľa ľudí, len zopár, hŕstka, ktorí veľmi milovali Ježiša a bez neho nemohli žiť. Ale pozemský čas je neúprosný. Všetci to pociťujeme. Chceli by sme čo najdlhšie prežívať radosť a bolesti sa vyhnúť, vrátane smrti. Ale pred časom nemôžeme uniknúť a ani pozemská radosť netrvá večne. Niektorí ju síce sľubujú, ale tí, ktorí im uveria, spoznajú veľkosť lží na sebe samých a v duši pocítia veľkú opustenosť a prázdnotu. Mária spoznala tento pozemský zákon času.
Pri všetkej bolesti mala neohroziteľnú nádej, že toto nie je konečný stav a toto všetko má veľký zmysel a hodnotu. Bolesť je bolesť, človek ju cíti, fyzickú i duševnú, a čím je väčšia láska, tým je i väčšia bolesť. O Márii vieme, že jej láska zo všetkých ľudí bola najväčšia a tým i jej bolesť bola zo všetkých najväčšia. Samozrejme, že bolesť u Ježiša bola maximálna, taká, akú je schopné maximálne zniesť zdravé mladé telo.
Niekedy je ťažké vidieť v nejakej nepríjemnej situácii Božiu vôľu. Vtedy by sme sa mali zvlášť zahľadieť na Ježišov kríž a jeho Matku stojacu pod krížom. Oni trpeli nevinne, Mária si zachovala nepoškvrnenú dušu od počatia až po nanebovzatie a Ježiš ako Bohočlovek bol absolútne čistý, svätý a teda nevinný. A my, hriešni, dennodenne robíme chyby, niekedy menšie, inokedy veľké.
Ak chceme vystúpiť na vysoký vrch, ktorý je ťažko prístupný, musíme sa naň dobre pripraviť, musíme dodržiavať životosprávu, trénovať a nemôžeme sa venovať zbytočným záležitostiam, nemôžeme si zobrať so sebou ani veci navyše, pretože by sme sa predčasne vyčerpali a nedosiahli vytýčený cieľ. So vstupom do neba je to podobne, len si vrch musíme predstaviť v duchovnom zmysle. Nebo je pre každého dostupné, ale dosiahneme ho len vtedy, keď vyvinieme veľké úsilie.
A keď sa nám zdá výstup na tento duchovný vrch príliš namáhavý, až nedosiahnuteľný, pozrime na Ježišovo utrpenie a utrpenie jeho Matky i našej Matky Sedembolestnej a rozjímajme. Obetujme námahy cesty tak, ako oni obetovali svoje životy, volajme k nim o pomoc a oni určite nás vypočujú. Veď Ježiš trpel za každého z nás a vie o každom našom vlase aj námahe a svoju Matku nám dal za matku. Panna Mária je najlepšia Matka, ona nie je pre nás macochou a my nie sme pre ňu cudzie deti. Len si musíme uvedomiť, že dosiahnuť nebo nemožno bez námahy.
Siedma bolesť
Ježišovo telo ukladajú do hrobu
7. Prosme našu nebeskú matku, Sedembolestnú Pannu Máriu, aby nás chránila od pokušení brať život na ľahkú váhu, od prílišnej viazanosti na hmotné majetky, od prehnanej úcty k svojmu telu, od nenávisti a závisti, od hnevu a nemúdreho konania.
Pán Ježiš je našou cestou do (večného života) Božieho kráľovstva a Ty, naša nebeská Matka, Patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária, buď našou sprievodkyňou na našej pozemskej púti.
Božie slovo:
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko. (Jn 19, 38-42)
Meditácia:
Aj ďalší evanjelisti píšu o Ježišovom pochovávaní (Mt 27, 57-61; Mk 15, 4 2-47; Lk 23, 50-56), ale ani jeden nespomína pri pohrebe Ježišovu Matku Pannu Máriu. Nepovažovali to za potrebné, lebo jej prítomnosť bola samozrejmosťou. Veď ona ho prijíma z kríža, ona ho i odovzdáva mužom, aby ho zavinuli do čistého plátna a uložili do hrobu.
Keď sňali Ježišovo telo z kríža, umyli ho a potom zavinuli do úzkych pruhov plátna, na ktoré natreli vrstvu voňavých mastí a natrúsili aromatických látok. Hlavu zakrútili do zvláštnej šatky. Takto obalené telo dali ešte do veľkej plachty.
Hrob, cintorín, to sú miesta, kam ľudia neradi chodia. Najčastejšie ich navštevujú tí, ktorí tam majú príbuzných a známych, čo nedávno zomreli. Tam končia všetci ľudia, len výnimočne je to inak.
I Ježišova krížová cesta sa nekončí na kríži na Kalvárii, ale v hrobe. Mária je pri zavinutí milovaného Syna do čistých plachiet, sama sa stará, aby to bolo dôstojne urobené. Vrhá pritom ešte posledné pohľady lásky na neho pred zavinutím a potom ho odnášajú do hrobu. To už vidí len biele plátno, už nevidí Ježiša, pri ktorom je fyzicky ešte tak blízko.
Mária povedala svoje fiat Bohu v Nazarete, potom privádza na svet Ježiša v Betleheme, sprevádza ho životom a teraz sa s ním lúči, keď ho ukladajú do matky zeme. Ona ho obetuje jeho Otcovi, tak ako kedysi maličkého v chráme. Vtedy sa jej zabodol prvý meč bolesti do jej prečistého srdca. Teraz sa jej zabodáva do srdca posledný meč bolesti. Ona, ktorá bola poverená starať sa o tohto Božieho Syna, odovzdáva ho Otcovi. Ako veľmi ju bolí, že ho odovzdáva v takomto stave. Pri Simeonovom proroctve azda ani sama celkom nespoznala obsah a hĺbku slov, ktoré vyriekol ako prorok z Ducha Božieho. Myšlienky sa jej striedajú, ale všetky sa zameriavajú na Krista, Božieho Syna, a na jeho i nášho nebeského Otca.
V mene celého ľudstva z hĺbky srdca sa jej derú slová: Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo urobili. Zmýšľa podobne ako Ježiš, veď i ona dokonale plní Božiu vôľu. Na nikoho sa nehnevá, len prosí za tých chorých, chorých na duší, ktorí majú duše poškvrnené hriechom, aby vpustili Boha do svojej duše, aby ich obmyl svojou krvou a tak ich vyčistil a vybielil. Čistá ľudská duša je nepredstaviteľne krásna. Sám Boh ju vyzdobuje svojimi milosťami, aby sa mu tak čo najviac podobala a žiarila v Božom kráľovstve. Boh nás chce priviesť do svojho kráľovstva, preto poslal na svet svojho Syna, aby človeku mohol dať účasť na svojom – Božom živote. Je to pre nás nepredstaviteľné, čo nám ponúka. A človek odmieta Božiu ponuku a radšej sa zdržiava v bahne hriechu.
Pri Ježišovom pochovávaní nezostalo veľa ľudí, len zopár, hŕstka, ktorí veľmi milovali Ježiša a bez neho nemohli žiť. Ale pozemský čas je neúprosný. Všetci to pociťujeme. Chceli by sme čo najdlhšie prežívať radosť a bolesti sa vyhnúť, vrátane smrti. Ale pred časom nemôžeme uniknúť a ani pozemská radosť netrvá večne. Niektorí ju síce sľubujú, ale tí, ktorí im uveria, spoznajú veľkosť lží na sebe samých a v duši pocítia veľkú opustenosť a prázdnotu. Mária spoznala tento pozemský zákon času.
Pri všetkej bolesti mala neohroziteľnú nádej, že toto nie je konečný stav a toto všetko má veľký zmysel a hodnotu. Bolesť je bolesť, človek ju cíti, fyzickú i duševnú, a čím je väčšia láska, tým je i väčšia bolesť. O Márii vieme, že jej láska zo všetkých ľudí bola najväčšia a tým i jej bolesť bola zo všetkých najväčšia. Samozrejme, že bolesť u Ježiša bola maximálna, taká, akú je schopné maximálne zniesť zdravé mladé telo.
Niekedy je ťažké vidieť v nejakej nepríjemnej situácii Božiu vôľu. Vtedy by sme sa mali zvlášť zahľadieť na Ježišov kríž a jeho Matku stojacu pod krížom. Oni trpeli nevinne, Mária si zachovala nepoškvrnenú dušu od počatia až po nanebovzatie a Ježiš ako Bohočlovek bol absolútne čistý, svätý a teda nevinný. A my, hriešni, dennodenne robíme chyby, niekedy menšie, inokedy veľké.
Ak chceme vystúpiť na vysoký vrch, ktorý je ťažko prístupný, musíme sa naň dobre pripraviť, musíme dodržiavať životosprávu, trénovať a nemôžeme sa venovať zbytočným záležitostiam, nemôžeme si zobrať so sebou ani veci navyše, pretože by sme sa predčasne vyčerpali a nedosiahli vytýčený cieľ. So vstupom do neba je to podobne, len si vrch musíme predstaviť v duchovnom zmysle. Nebo je pre každého dostupné, ale dosiahneme ho len vtedy, keď vyvinieme veľké úsilie.
A keď sa nám zdá výstup na tento duchovný vrch príliš namáhavý, až nedosiahnuteľný, pozrime na Ježišovo utrpenie a utrpenie jeho Matky i našej Matky Sedembolestnej a rozjímajme. Obetujme námahy cesty tak, ako oni obetovali svoje životy, volajme k nim o pomoc a oni určite nás vypočujú. Veď Ježiš trpel za každého z nás a vie o každom našom vlase aj námahe a svoju Matku nám dal za matku. Panna Mária je najlepšia Matka, ona nie je pre nás macochou a my nie sme pre ňu cudzie deti. Len si musíme uvedomiť, že dosiahnuť nebo nemožno bez námahy.