Spoločná modlitba6 - Mŕtve Ježišovo telo vkladajú do náručia jeho matky 6. Sedembolestná Matka, ty si oddávna i Patrónkou slovenského národa, prosíme ťa za tento národ, ktorý hľadá cestu z …Viac
Spoločná modlitba6
- Mŕtve Ježišovo telo vkladajú do náručia jeho matky
6. Sedembolestná Matka, ty si oddávna i Patrónkou slovenského národa, prosíme ťa za tento národ, ktorý hľadá cestu z ťažkého položenia, pomôž mu, neopúšťaj ho, hoci niekedy zlyháva. Sedembolestná Matka, prosíme ťa, veď predstaviteľov tohto národa, našich kardinálov, arcibiskupov, biskupov, kňazov a celé duchovenstvo, aby žili vzorne podľa Srdca Ježišovho, vo vzájomnej láske a svornosti. Daj, aby si všetci členovia tohto štátu navzájom želali pozemské dobrá, vzájomne si pomáhali, boli štedrí jeden k druhému a vyprosovali si milosti pre spásu.
Meditácia:
My ľudia modernej doby chceme čo najviac vidieť a vedieť. Sme schopní obetovať čas i peniaze, len aby sme nadobudli nové poznatky
a nové vedomosti. Niekedy si vyberáme, čo je pre nás vzácnejšie a hodnotnejšie.
Mária nás učí, čo je pre nás najdôležitejšie a čo má byť pre nás i najvzácnejšie – stáť pri Ježišovom kríži tak ako ona a verný učeník Ján.
Ján, verný učeník a neskôr i evanjelista, sám nič nezachytil a nezaznamenal o tejto Máriinej bolesti. Skôr o nej možno uvažovať na základe tradície, ale i na základe logického uvažovania.
Mária, Ježišova Matka, ostala pri kríži až do Ježišovej smrti. Veď nikde by nenašla väčší pokoj ako tam, pod krížom, i keď ten pokoj bol premiešaný bolesťou. Keby bola odišla, stratila by pokoj a bolesť by sa bola ešte zväčšila. Ale ona z lásky k Ježišovi nemohla odtiaľ odísť. Ona ho nosila pod srdcom, ona ho vychovávala, ona s ním prežívala i jeho verejné účinkovanie, ona pozorne sledovala i jeho odsúdenia, sleduje ho na krížovej ceste, pri jeho ukrižovaní, stojí pri zomierajúcom Ježišovi a vidí i jeho posledný výdych.
Bol prípravný deň, Židia nechceli mať v sobotu mŕtve telá odsúdencov na kríži, a v tú sobotu bol veľký sviatok, a tak, ako popisuje evanjelista Ján, požiadali Židia Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (Jn 19, 31 – 34). Na Kristovi sa plní Písmo, že „kosť mu nebude zlomená“ (Ž 34, 21) a „uvidia, koho prebodli“ (Zach 12, 10). Vojak prebodol srdce naozaj odborne. Kopia prechádzala z pravej strany cez pľúca do srdca. Išlo o smrteľnú ranu. Svätopisec uvádza, že z prebodnutého boku vyšla krv a voda. Dôkladnejšie lekárske výskumy dokázali nielen možnosť, ale priamo potvrdili pravdivosť tohto úkazu – že u ľudí, ktorí sa dlho trápia v prudkých smrteľných mukách, sa v osrdcovníku tvorí sérum, naoko podobné vode.
Krv potvrdzuje skutočnosť obety Baránka, obetovaného za život sveta, a voda, symbol Ducha, jej duchovnú plodnosť. Mnohí duchovní otcovia neskôr videli vo vode symbol krstu a v krvi symbol toho, kto je v Eucharistii. Omnoho neskôr povie Pán Ježiš sestre Faustíne, šíriteľke tajomstva Božieho milosrdenstva, aby namaľovala jeho obraz, na ktorom budú dva lúče vychádzajúce z jeho srdca, ktoré znamenajú krv a vodu. Biely lúč predstavuje vodu, ktorá ospravedlňuje duše, a červený je symbolom krvi, ktorá je životom duší.
Panna Mária je pri tom, keď prebodávajú Ježišovo telo. Ako Matka, musí pocítiť veľkú bolesť, keď vidí, čo robia s jej milovaným Ježišom.
A keď skladajú telo mŕtveho Ježiša z kríža, ona je prvá, ktorá sa k nemu vinie, ktorá ho bozkáva, objíma i berie do náručia. Kto by ju mohol predbehnúť, keď ona bola pri ňom najbližšie srdcom i telom. Teraz ju už neodtláčajú ani vojaci, pretože ten, ktorý mal zomrieť, už zomrel. Teraz už majú súcit s ňou, s jeho matkou. Predtým i na ňu pozerali krivým okom.
Mária objíma toto mŕtve telo, mohli by sme povedať, že ešte s väčšou láskou, ako dieťa Ježiša v betlehemskej maštali. Všetka bolesť, ktorú prežívala s ním, ešte znásobovala jej lásku k nemu. Bola šťastná, že ho drží, i keď ju bolelo, že už mŕtveho. Láska ju núti, aby objímala jeho zmučené telo. Toto telo malo v sebe ľudskú dušu, ale i božskú druhú osobu. Mária sa s veľkou úctou a láskou dotýka tohto mŕtveho tela.
Väčšina ľudí má z mŕtvych strach. Zvlášť v súčasnosti, keď väčšina ľudí zomiera v nemocniciach a príbuzní sa s mŕtvymi stretávajú už len na cintorínoch. Mŕtvemu telu máme vzdať tiež náležitú úctu, pretože nosilo v sebe nesmrteľnú dušu. Na mŕtve telo by sa mali pozerať zvlášť tí, ktorí sa viac venujú telu ako duši. Pozrite vy, všetci, ktorí sa staráte o záchranu tela, ako skončíte! Ježiš sám za svojho verejného účinkovania chcel priviesť ľudí k tomu, aby sa viac starali o nesmrteľnú dušu ako o pominuteľné telo.
Mária drží v náručí Ježišovo telo, ale jeho božsko-ľudská duša zostúpila k zosnulým, aby pri výstupe k Otcovi a otvorení brány neba mohol predstaviť svojmu Otcovi všetkých, ktorých nezviedol svet. Brána do neba sa zatvorila pre všetkých vtedy, keď naši prarodičia Adam a Eva spáchali prvý hriech, ktorý sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou a voláme ho dedičný hriech. Vtedy začala kalvárska cesta ľudstva.
Ale nikto nemohol vykonať zmiernu obetu, pretože nebol schopný odčiniť urážky Boha. Musel prísť Ježiš Kristus, Bohočlovek v jednej osobe, zadosťučiniť za naše hriechy. A predsa často sa i kresťanom stáva, že si nevážia túto Ježišovu kalvársku obetu a znova urážajú všemohúceho Boha. Chcú sa dostať do neba, a pritom urážajú Boha nielen skutkami, ale i opovážlivými a Boha urážajúcimi slovami. Musíme si uvedomiť, že Boh sa donekonečna urážať nedá. On potom dopúšťa na človeka i ťažšie skúšky, aby ho priviedol k „rozumu“. Životné skúšky sú vždy nepríjemné. Ale to, čo je pre telo nepríjemné, môže byť spásne pre dušu.
Kresťania si Ježišovu smrť na kríži zobrazujú tak, že zhotovujú kríž, na ktorom je telo. Preto sa klaniame krížom a ich bozkávame, lebo ony znázorňujú Ježišovo zakrvavené a dokatované telo, lebo kríž je znakom spásy. Niekedy kríže sa pre nás stávajú len určitým magickým predmetom alebo umeleckým dielom. Akoby nám len toto z celého Ježišovho učenia a života zostalo a akoby nám to stačilo. Je pravda, že Ježiš zomrel na kríži, ale Ježiš žije, žije oslávený, žije vo sviatostiach, žije v Cirkvi, žije v božom slove. Len ho musíme hľadať a nedať sa zviesť pokušiteľom, že zomrel a že je v našom živote nepotrebný alebo navyše.
Mária nestratila vieru ani v tejto chvíli, keď drží Ježišov mŕtve telo v náručí.
Prosme Sedembolestnú, aby ani vtedy, keď zdanlivo v našom živote všetko už bude nepriaznivo vyriešené, keď už nebude nijaká nádej, aby sme ani vtedy nestratili vieru. Ježiš chce našu vieru, aby mohol urobiť zázrak, aby skrze našu vieru mohol prekonať moc Satana – Pokušiteľa. Ježiš zomrel, aby sa nám stal ešte bližší.
- Mŕtve Ježišovo telo vkladajú do náručia jeho matky
6. Sedembolestná Matka, ty si oddávna i Patrónkou slovenského národa, prosíme ťa za tento národ, ktorý hľadá cestu z ťažkého položenia, pomôž mu, neopúšťaj ho, hoci niekedy zlyháva. Sedembolestná Matka, prosíme ťa, veď predstaviteľov tohto národa, našich kardinálov, arcibiskupov, biskupov, kňazov a celé duchovenstvo, aby žili vzorne podľa Srdca Ježišovho, vo vzájomnej láske a svornosti. Daj, aby si všetci členovia tohto štátu navzájom želali pozemské dobrá, vzájomne si pomáhali, boli štedrí jeden k druhému a vyprosovali si milosti pre spásu.
Meditácia:
My ľudia modernej doby chceme čo najviac vidieť a vedieť. Sme schopní obetovať čas i peniaze, len aby sme nadobudli nové poznatky
a nové vedomosti. Niekedy si vyberáme, čo je pre nás vzácnejšie a hodnotnejšie.
Mária nás učí, čo je pre nás najdôležitejšie a čo má byť pre nás i najvzácnejšie – stáť pri Ježišovom kríži tak ako ona a verný učeník Ján.
Ján, verný učeník a neskôr i evanjelista, sám nič nezachytil a nezaznamenal o tejto Máriinej bolesti. Skôr o nej možno uvažovať na základe tradície, ale i na základe logického uvažovania.
Mária, Ježišova Matka, ostala pri kríži až do Ježišovej smrti. Veď nikde by nenašla väčší pokoj ako tam, pod krížom, i keď ten pokoj bol premiešaný bolesťou. Keby bola odišla, stratila by pokoj a bolesť by sa bola ešte zväčšila. Ale ona z lásky k Ježišovi nemohla odtiaľ odísť. Ona ho nosila pod srdcom, ona ho vychovávala, ona s ním prežívala i jeho verejné účinkovanie, ona pozorne sledovala i jeho odsúdenia, sleduje ho na krížovej ceste, pri jeho ukrižovaní, stojí pri zomierajúcom Ježišovi a vidí i jeho posledný výdych.
Bol prípravný deň, Židia nechceli mať v sobotu mŕtve telá odsúdencov na kríži, a v tú sobotu bol veľký sviatok, a tak, ako popisuje evanjelista Ján, požiadali Židia Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (Jn 19, 31 – 34). Na Kristovi sa plní Písmo, že „kosť mu nebude zlomená“ (Ž 34, 21) a „uvidia, koho prebodli“ (Zach 12, 10). Vojak prebodol srdce naozaj odborne. Kopia prechádzala z pravej strany cez pľúca do srdca. Išlo o smrteľnú ranu. Svätopisec uvádza, že z prebodnutého boku vyšla krv a voda. Dôkladnejšie lekárske výskumy dokázali nielen možnosť, ale priamo potvrdili pravdivosť tohto úkazu – že u ľudí, ktorí sa dlho trápia v prudkých smrteľných mukách, sa v osrdcovníku tvorí sérum, naoko podobné vode.
Krv potvrdzuje skutočnosť obety Baránka, obetovaného za život sveta, a voda, symbol Ducha, jej duchovnú plodnosť. Mnohí duchovní otcovia neskôr videli vo vode symbol krstu a v krvi symbol toho, kto je v Eucharistii. Omnoho neskôr povie Pán Ježiš sestre Faustíne, šíriteľke tajomstva Božieho milosrdenstva, aby namaľovala jeho obraz, na ktorom budú dva lúče vychádzajúce z jeho srdca, ktoré znamenajú krv a vodu. Biely lúč predstavuje vodu, ktorá ospravedlňuje duše, a červený je symbolom krvi, ktorá je životom duší.
Panna Mária je pri tom, keď prebodávajú Ježišovo telo. Ako Matka, musí pocítiť veľkú bolesť, keď vidí, čo robia s jej milovaným Ježišom.
A keď skladajú telo mŕtveho Ježiša z kríža, ona je prvá, ktorá sa k nemu vinie, ktorá ho bozkáva, objíma i berie do náručia. Kto by ju mohol predbehnúť, keď ona bola pri ňom najbližšie srdcom i telom. Teraz ju už neodtláčajú ani vojaci, pretože ten, ktorý mal zomrieť, už zomrel. Teraz už majú súcit s ňou, s jeho matkou. Predtým i na ňu pozerali krivým okom.
Mária objíma toto mŕtve telo, mohli by sme povedať, že ešte s väčšou láskou, ako dieťa Ježiša v betlehemskej maštali. Všetka bolesť, ktorú prežívala s ním, ešte znásobovala jej lásku k nemu. Bola šťastná, že ho drží, i keď ju bolelo, že už mŕtveho. Láska ju núti, aby objímala jeho zmučené telo. Toto telo malo v sebe ľudskú dušu, ale i božskú druhú osobu. Mária sa s veľkou úctou a láskou dotýka tohto mŕtveho tela.
Väčšina ľudí má z mŕtvych strach. Zvlášť v súčasnosti, keď väčšina ľudí zomiera v nemocniciach a príbuzní sa s mŕtvymi stretávajú už len na cintorínoch. Mŕtvemu telu máme vzdať tiež náležitú úctu, pretože nosilo v sebe nesmrteľnú dušu. Na mŕtve telo by sa mali pozerať zvlášť tí, ktorí sa viac venujú telu ako duši. Pozrite vy, všetci, ktorí sa staráte o záchranu tela, ako skončíte! Ježiš sám za svojho verejného účinkovania chcel priviesť ľudí k tomu, aby sa viac starali o nesmrteľnú dušu ako o pominuteľné telo.
Mária drží v náručí Ježišovo telo, ale jeho božsko-ľudská duša zostúpila k zosnulým, aby pri výstupe k Otcovi a otvorení brány neba mohol predstaviť svojmu Otcovi všetkých, ktorých nezviedol svet. Brána do neba sa zatvorila pre všetkých vtedy, keď naši prarodičia Adam a Eva spáchali prvý hriech, ktorý sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou a voláme ho dedičný hriech. Vtedy začala kalvárska cesta ľudstva.
Ale nikto nemohol vykonať zmiernu obetu, pretože nebol schopný odčiniť urážky Boha. Musel prísť Ježiš Kristus, Bohočlovek v jednej osobe, zadosťučiniť za naše hriechy. A predsa často sa i kresťanom stáva, že si nevážia túto Ježišovu kalvársku obetu a znova urážajú všemohúceho Boha. Chcú sa dostať do neba, a pritom urážajú Boha nielen skutkami, ale i opovážlivými a Boha urážajúcimi slovami. Musíme si uvedomiť, že Boh sa donekonečna urážať nedá. On potom dopúšťa na človeka i ťažšie skúšky, aby ho priviedol k „rozumu“. Životné skúšky sú vždy nepríjemné. Ale to, čo je pre telo nepríjemné, môže byť spásne pre dušu.
Kresťania si Ježišovu smrť na kríži zobrazujú tak, že zhotovujú kríž, na ktorom je telo. Preto sa klaniame krížom a ich bozkávame, lebo ony znázorňujú Ježišovo zakrvavené a dokatované telo, lebo kríž je znakom spásy. Niekedy kríže sa pre nás stávajú len určitým magickým predmetom alebo umeleckým dielom. Akoby nám len toto z celého Ježišovho učenia a života zostalo a akoby nám to stačilo. Je pravda, že Ježiš zomrel na kríži, ale Ježiš žije, žije oslávený, žije vo sviatostiach, žije v Cirkvi, žije v božom slove. Len ho musíme hľadať a nedať sa zviesť pokušiteľom, že zomrel a že je v našom živote nepotrebný alebo navyše.
Mária nestratila vieru ani v tejto chvíli, keď drží Ježišov mŕtve telo v náručí.
Prosme Sedembolestnú, aby ani vtedy, keď zdanlivo v našom živote všetko už bude nepriaznivo vyriešené, keď už nebude nijaká nádej, aby sme ani vtedy nestratili vieru. Ježiš chce našu vieru, aby mohol urobiť zázrak, aby skrze našu vieru mohol prekonať moc Satana – Pokušiteľa. Ježiš zomrel, aby sa nám stal ešte bližší.
