Svätý B E R N A R D z Clairvaux,opát,učiteľ cirkvi-sviatok 20.august
Narodil sa r.1190 na hrade Fontaines pri Dijone-stredné Fancúzsko ako 3 syn bohatého a mocného grófa Tescelina.
Svätý Bernard patrí k významných svätcom začiatku 12 storočia.Pochádzal z bohatej rodiny.Jeho matke sa sníval sen,pred jeho pôrodom...že porodí bieleho psa,ktorý bude chrániť cirkev a vieru pred nepriateľmi.Matka Aletha bola nábožná a veľmi dbala,aby jej deti boli vychované k hlbokej viere a čnostnému kresťanskému životu.Zomrela,ked mal Bernard 17 rokov a za svoju matku si potom zvolil Pannu Máriu,ako svoju ochránkyňu.
Jeho otec ho dal vyučovať do kláštornej školy.ako mladík prežíval aj boje o zachovanie si svojej čistoty.
V 19 rokoch, s ukončením štúdií, začal prežívať obdobie ťažkých vnútorných kríz, pri ktorých až heroicky chránil svoju čistotu. Udáva sa, že v boji s pokušením raz skočil do zamŕzajúceho rybníka, druhýkrát na cestách s priateľmi, keď bol zvádzaný domácou paňou u ktorej boli ubytovaní, bránil sa jej ,volaním "lúpežníci!" Priateľom vysvetlil, že išlo skutočne o lúpežný pokus pripraviť ho o čistotu. Príbuzní mu odporúčali sľubnú vojenskú dráhu, ale Bernard prekonal aj toto pokušenie a s myšlienkami na matku sa rozhodol pre rehoľný život. Oslovil ho ideál sv. Benedikta vo svojej prísnejšej podobe, ktorú žili cisterciánski mnísi.
Bernard túžil po živote zasvätenom Bohu,videl ako sa rozplynie bohatstvo,moc a ostane len láska k Bohu a ľuďom.Viedol mnohých mníchov k dokonalosti.A tak jasne svieti jeho duchovnosť aj po 870 rokoch...
Na otcovom statku v horách si zhotovil chyžku a žil tam ako pustovník,ale postupne k nemu prichádzalo veľa mladíkov,ktorí chceli žiť ako mnísi,pod jeho vedením.Postupne k nemu prišli aj jeho bratia.Neskôr si vybral pusté ,divoké územie v horách Clara Vallis-čisté údolie,ktoré klčovali a pretvárali na miesto pre jeho kláštor Clairvaux.Zbožným príkladom bratov aj ich sestra Humbena odišla do kláštora a ctí sa ako svätá.
Za svojho života založil 160 kláštorov rádu Cisterciánov,prísnejšia forma benediktínov.Mával horlivé kázne a podporoval križiacku výpravu za oslobodenie Sv. Zeme z rúk moslimov.Písal a kázal proti bludom a bol radcom vtedajším vládcom.Svojím hlbokým duchovným životom a zbožnosťou výrazne ovplyvnil svoju dobu 12 storočie a prispel k mnohým obráteniam a bol požehnaním Francúzska.
Bernard bol pápežom tiež poslaný posúdiť zjavenia a knihu abatyše Hildegardy z Bingenu. Vyjadril sa v tom zmysle, že v knihe uvádzané zjavenia majú nadprirodzený charakter, ale pochopí ich len ten, ktorého srdce bude preniknuté láskou k Bohu.Akjo 63 ročný ochorel ťažko na žalúdok a z toho aj umrel 20.augusta 1153.
Roku 1830 po 677 rokoch ho pápež Pius VIII vyhlásil za učiteľa cirkvi...
Svätý Bernard z Clairvaux ( 1090/1091 , hrad Fontaines pri Dijone – 20. augusta 1153, kláštor Clairvaux)
Svätý Bernard z Clairvaux bol francúzsky filozof, teológ a mystik, jeden z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky, odporca Abélarda, ktorý zanechal obdobne silnú pečať na 12. storočí ako Abélard.
Dátum a miesto narodenia: 1090, Fontaine-lès-Dijon, Francúzsko
Dátum úmrtia: 20. augusta 1153, Kláštor Clairvaux
Súrodenci: Svätá Humbelina, Svätý Gerard z Clairvaux, Guy,Bartolomej,Andrej,Nivard /5 bratov a 1 sestra/,bol 3 v poradí
Rodičia: Tescelin z Fontaine, Aletha,dcéra grófa z Montbard
Pochovaný: , Cathédrale Saint-Pierre Saint-Paul, Troyes, Francúzsko
Atributy: bielý pes, kniha, kríž, včelí úľ, trňová koruna, klin, meno Panny Marie
Životopis
klastervyssibrod.cz/_d/01/struct/Zivotopis-Bernarda-z-Clairvaux.pdf
Bernard z Clairvaux sa narodil r. 1090 vo Francúzsku. Roku 1111 vstúpil do rehole cisterciánov. Čoskoro ho zvolili za opáta kláštora v Clairvaux. Svojou činnosťou a príkladom viedol bratov vynikajúco k čnostiam. Je jedným z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky. Zanechal silnú pečať na stredovekej zbožnosti a mystike. Podľa neho má človek pokorne kontemplovať Stvoriteľa vo svete a v tejto kontemplácii nachádzať pravdu. Pokora je začiatkom všetkého poznania Pravdy. V pokore sa utíšia všetky záujmy „ega“ a človek sa otvorí svetlu pravdy.
Bernard bol zanieteným reformátorom cirkvi a jej inštitúcií. Jeho spisy vynikajú dobrým štýlom, ktorý si osvojil čítaním biblie a cirkevných otcov najmä sv. Augustína. R. 1146 použil svoju preslávenú výrečnosť pri organizácii II. krížovej výpravy. Jeho mystické a asketické spisy boli veľmi rozšírené a mali vplyv aj u nás. Pozrime sa aspoň na niektoré myšlienky z jeho kázni:
V tých rokoch, pred rokom 1130, viedol Bernard rozsiahlu korešpondenciu s mnohými významnými osobnosťami, ale aj s ľuďmi zo skromnejších sociálnych pomerov. K mnohým listom z tohto obdobia treba pripočítať i početné homílie (sermoni), sentencie a traktáty. Do tohto obodbia spadá aj veľké priateľstvo Bernarda s Viliamom, opátom zo Saint-Thierry, a s Viliamom zo Champeaux, ktorí patrili medzi najvýznamnejšie postavy 12. storočia.
Ďalším frontom, na ktorom Bernard bojoval, bola heréza katarov, ktorí pohŕdali hmotou a ľudským telom, v dôsledku čoho znevažovali samotného Stvoriteľa. Za svoju povinnosť považoval aj obraňovať Židov a odsudzoval čoraz väčšmi sa rozširujúce útoky antisemitizmu. Pre túto posledne spomínanú črtu Bernardovej apoštolskej činnosti mu o niekoľko desaťročí neskôr vzdal nadšený hold bonský rabín Ephraim.
V tejto knihe, ktorá je užitočným čítaním pre pápežov každej doby, Bernard nehovorí len o tom, ako byť dobrým pápežom, ale prináša aj hlbokú víziu tajomstva Cirkvi a tajomstva Krista, ktorá nakoniec prechádza do kontemplácie tajomstva trojjediného Boha: „Malo by sa pokračovať v hľadaní tohto Boha, ktorý ešte stále nie je dostatočne hľadaný,“ píše svätý opát, „no možno ho bude lepšie hľadať a ľahšie nájsť prostredníctvom modlitby ako diskusiou. Preto tu ukončíme knihu, ale nie hľadanie“ (XIV, 32: PL 182, 808), aby sme boli na ceste k Bohu.
sv. Bernard z Clairvaux
Bernardus, abbas Claravallen. et doctor eccl
20. augusta, pamiatka
Postavení:
opát OCist a učiteľ cirkvi
Úmrtí:
1153
Patron:
včelárov, voskárov; Janov a Gibraltár; vzývaný ako pomocník v hodine smrti a proti detským chorobám
Atribúty:
cisterciácký opat, drak, kniha, P.Maria, pes, úl, lebka
ŽIVOTOPIS
Pochádzal zo šľachtickej rodiny vo Fontaines-lès-Dijon vo Francúzsku. V roku 1111 vstúpil so štyrmi bratmi do cisterciánskeho kláštora v Cîteaux. Po štyroch rokoch bol poverený vybudovaním kláštora v Clairvaux a stal sa v ňom opátom. Z nového kláštora šíril do Európy cisterciánsku reformu. Veľa cestoval a založil pritom 160 ďalších kláštorov. Urovnával spory, bojoval proti heréze, zorganizoval dve križiacke výpravy na oslobodenie Božieho hrobu. Jeho život sa vyznačoval mariánskou úctou, úsilím o pokoru a heroickú lásku. Zanechal mnoho spisov. Hneď po jeho smrti bolo žiadané svätorečenie.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
"MUŽ DVANÁsteHO STOROČIA"
Tak ho neskôr nazvali historici. Narodil sa r. 1090 alebo 1091 na zámku Fonaines-les-Dijon v severovýchodnej časti Francúzska. Otec Tecelin bol rytierskeho stavu a zbožná matka Aletha bola dcérou grófa Bernarda z Montbaru. Bernard bol tretí zo šiestich synov a jednej dcéry. Od detstva sa v ňom rozvíjal duchovný život, pre ktorý mal vzor vo svojej matke, od ktorej bol dosť citovo závislý. Väčší citový vzťah zo strany matky bol podporený aj snom pred Bernardovým narodením. Zdalo sa jej, že vo svojom lone nosí bieleho psíka. Toto jej vraj bolo vyložené spovedníkom v tom zmysle, že očakávaný potomok bude ako verný pes strážiť Boží dom a štekať na nepriateľov viery.
Bernardov vzťah k Panne Márii bol ovplyvnený už v detskom veku na Vianoce, keď ju vo sne videl s novonarodeným Spasiteľom a potom častou rozjímavou modlitbou. Keď mu v septembri 1107 zomrela pozemská matka, dostala ho z krízy láska k matke nebeskej.
Vyštudoval na kláštornej škole rehoľných kanonikov v St. Vorles, v Chatillone, kde vynikal pre svoje nadanie v latinčine, básnickom prejave aj v gréčtine.
V 19 rokoch, s ukončením štúdií, začal prežívať obdobie ťažkých vnútorných kríz, pri ktorých až heroicky chránil svoju čistotu. Udáva sa, že v boji s pokušením raz skočil do zamŕzajúceho rybníka, druhýkrát na cestách s priateľmi, keď bol zvádzaný domácou pani u ktorej boli ubytovaní, bránil sa jej volaním "lúpežníci!" Priateľom vysvetlil, že išlo skutočne o lúpežný pokus pripraviť ho o čistotu. Príbuzní mu odporúčali sľubnú vojenskú dráhu, ale Bernard prekonal aj toto pokušenie as myšlienkami na matku sa rozhodol pre rehoľný život. Oslovil ho ideál sv. Benedikta vo svojej prísnejšej podobe, ktorú žili cisterciánski mnísi.
Začal tak žiť v Chatillone na rodovom statku, kde sa k nemu pripojilo 30 mladíkov, údajne aj všetci rodní bratia. V roku 1112 so všetkými prešiel do kláštora v Citeaux (lat. Cistercium), založenom pred 14 rokmi sv. Robertom z Molesme (s pam. 17. 4.). Prijal ich jeho druhý nástupca Štefan Harding, ktorý spísal pravidlá rádu a nazval ich "listinou lásky". Bernard tu vynikal cnostným životom a príkladnou disciplínou. V roku 1115 bol zvolený za predstaveného pre novú komunitu v Clairvaux. V 25 rokoch preto prijal kňazské svätenie aj opátsku hodnosť as 12 rehoľníkmi sa pustil do vybudovania nového kláštora v jasnom údolí (lat. Clara Vallis). Ono meno mu dali rehoľníci pri pretváraní zarastené, z časti močiarovej pustiny, predtým označovanej za palinovú. Tu odvodňovali, rúbali as radosťou budovali. O prijatie do nového kláštora prejavili nečakane veľký záujem mnohí vznešení muži, učenie rovnako ako jednoduchí. Bernard cnostným životom ukazoval zmysluplný smer vedúci k životu s Bohom. Okrem života modlitby sa venoval intenzívnej apoštolskej činnosti. Príkladne sa učil ovládať svojou prudkou povahou as pokorou uznávať svoje medze a nedostatky. Vďaka svojej povahe dokázal byť rozhodným a vedúcim typom, ktorý pozitívne ovplyvňoval druhých.
Na výzvu biskupa rozšíril svoje kazateľské pôsobenie a súčasne začal aj s písomnými prejavmi. K prvým spisom patria "Chvály Mariánskej" a "O milosti ao slobodnej vôli." Prispeli k jeho sláve a bol volený za rozhodcu v sporoch veľmožov aj za radcu cirkevných hodnostárov. Podľa neho chvála nemá byť vnímaná ako ukázanie na to, čím sme, ale čím byť máme, a tak má byť hlavne povzbudením k väčšej aktivite v dobrom. Popri chvále sa mu dostávalo aj výčitku za prehnanú prísnosť. Napriek tomu jeho prísnosť nepôsobila odrádzanie, ale skôr opak. Na duchovnú cestu priviedla jeho rodnú sestru Humbenu a Henrich, syn francúzskeho kráľa, sa Bernardovým pôsobením stal pokorným mníchom a potom aj dobrým biskupom. Bernardov vplyv viedol aj niektorých biskupov k podaniu žaloby v Ríme a preto bol napomínaný, aby nezasahoval do vecí nespadajúcich do pôsobnosti mnícha.
V roku 1128 bol Bernard na cirkevnom sneme v Troyes, kde bol poverený spísaním rehoľných pravidiel pre nový rytiersky poriadok templárov.
Po smrti pápeža Honoria II. došlo pri voľbe jeho nástupcu, r. 1130, k rozkolu. Jednou skupinou bol zvolený Inocent II. a odporcovia potom zvolili Ankléta II. Bernard, rovnako ako sv. Norbert a ďalšie cirkevné osobnosti uznávali za právoplatného pápeža Inocenta II. Bernard svojou výrečnosťou upokojoval spor medzi týmto pápežom a francúzskym kráľom. Pri cestách, ktoré z toho dôvodu konal, posilňoval dôveru v pápeža. Bol v Miláne, kde sa roku 1134 dozvedel o úmrtí opáta Štefana a preto žiadal pápeža o súhlas na návrat. Na ceste do Clairvaux bol všade vítaný a dvojročný pobyt využil na stavbu nového chrámu. Po dvoch rokoch sa vracal do Talianska. Smrť vzdoropapeža zakončila spory. Roku 1145 bol za pápeža zvolený Bernardov žiak a ako Eugen III. radil sa aj naďalej so svojím bývalým učiteľom.
Už v predchádzajúcom roku mosulský panovník dobyl Edessy ako kľúčové miesto k Jeruzalemu a pápež Evžen poslal Bernarda ako hlásateľa križiackej výpravy. Ten svojou podporou a líčením situácie získaval križiakov, najmä na sneme vo Vezelage v Burgundsku, ktorý zvolal Ľudovít VII. Ďalej cestou cez Nemecko, kam sa vydal ako zástanca Židov, aby utíšil vznikajúce búrky proti nim. Hoci sa Bernard veľmi pre križiacku výpravu nasadil a jeho vplyvom sa do nej zapojil aj cisár Konrád, nedosiahla oslobodenie Božieho hrobu. Zdrojom neúspechu bola nesvornosť medzi kresťanmi a spormi s byzantským cisárom.
Ďalšie zranenia spôsobili Bernardovi dvaja významní bratia komunity. Tajomník, ktorý falšoval listiny, ktorými poškodil záujmy biskupov a utiekol do Anglicka a Hugo, ktorý dostal kardinálsky klobúk, zpychol as nadradenosťou ponižoval a hrozil svojmu bývalému učiteľovi.
Bernard bol pápežom tiež poslaný posúdiť zjavenia a knihu abatyša Hildegardu z Bingenu. Vyjadril sa v tom zmysle, že v knihe uvádzané zjavenia majú nadprirodzený charakter, ale pochopí ich len ten, ktorého srdce bude preniknuté láskou k Bohu.
Zoslabený, ku sklonku života, bol ešte trevírskym biskupom povolaný do Met, kde urovnal krvavý spor šľachticov s mešťanmi. Ochorenie, s ktorým sa vydal do Met, sa už nezbavil a nasledujúceho roku mu vyčerpaný, uprostred svojich mníchov, podľahol.
Po 20 rokoch bol 18. 1. 1174 pápežom Alexandrom III. zaradený medzi svätých a pápež Pius VIII. ho v roku 1830 vyhlásil za učiteľa cirkvi.
Na záver tri Bernardové citáty pre povzbudenie:
"Keď ťa Boh skúša, je to známka, že ťa nechce zavrhnúť."
"Nemáme úžitok z toho, že niečo vieme, ale z toho, že sme pochopili."
"Rodíme sa, aby sme zomreli, umierame, aby sme žili."
Sv. Bernard
Opát a učiteľ Cirkvi 20. august – spomienka
“Muž dvanásteho storočia!” Tak nazývajú niektorí historici sv. Bernarda z Clairvaux. Jednak preto, lebo na jeho osobe a počínaní sa výrazne odzrkadľujú problémy a spôsoby vtedajšej doby, jednak preto, lebo on svojou silnou osobnosťou ovplyvnil vývoj myslenia a udalostí v dobe, v ktorej žil. Stačí uviesť niektoré jeho činnosti: bol reformátorom mníšskeho života, chýrnym kazateľom, duchovným spisovateľom, vášnivým obrancom pravovernosti a cirkevnej jednoty, poradcom biskupov a pápežov.
Povahove bol Bernard dosť uzavretý a citlivý. Tým sa dá ľahšie vysvetliť osobitný citový vzťah medzi chlapcom a jeho matkou. Niektoré životopisy hovoria, že matka mala pred Bernardovým narodením prorocký sen o jeho budúcej veľkosti, čo tiež mohlo vplývať na to, že treťorodený syn sa stal jej miláčikom. Tým väčšmi pociťoval citlivý mládenec predčasnú stratu matky, ktorá zomrela v septembri 1107. Bernard upadol do bolestnej krízy, ktorá ho však nezlomila, ale pomohla mu citovo dozrieť a upresniť si životné ideály. V tom období sa v ňom prehĺbila i láska k Panne Márii, ktorá mu v istom zmysle nahradila pozemskú matku.
Po štyroch rokoch od smrti matky sa Bernard rozhodol opustiť svet. Priťahoval ho mníšsky ideál sv. Benedikta, ale v prísnejšej podobe, akú vtedy predstavovali cisterciáni. Najprv sa však utiahol na otcovský majetok v Chatillon, kam ho po krátkom čase nasledovali štyria (podľa niektorých životopisov všetci piati) bratia a 30 šľachtických mladíkov. Roku 1112 Bernard s nimi odišiel do Citeaux, kde všetci vstúpili do materského kláštora cisterciánskej rehole. Neskôr vstúpil do kláštora v Citeaux i Bernardov otec a zomrel tam roku 1119.
Už pri voľbe povolania a pri vstupe do kláštora sa prejavila sila Bernardovej osobnosti, ktorá vplývala na iných počas celého jeho života. V reholi sa mladý mních hneď od počiatku vyznačoval cnostným životom a príkladnou mníšskou disciplínou. Preto ho už po troch rokoch, roku 1115, zvolili za opáta novej rehoľnej komunity, ktorá sa mala založiť na území grófa z Troyes. Bernanrd a dvanásti spoločníci zvolili za miesto nového kláštora tiché, ale jasné údolie, po latinsky “Clara Vallis”, z čoho vzniklo francúzske pomenovanie Clairvaux. 25-ročný Bernard prijal opátske svätenie a pravdepodobne i kňazskú vysviacku z rúk učeného biskupa Guillauma de Champeaux, s ktorým ostal v úzkom priateľstve po celý život.
Pod Bernardovým vedením sa rehoľné spoločenstvo v Clairvaux stalo vzorom mníšskeho života a priťahovalo veľkodušných mladíkov, ktorí túžili po živote evanjeliovej dokonalosti. Nových povolaní bolo toľko, že už o tri roky musel Bernard rozdeliť komunitu a založiť prvý filiálny kláštor. A neostalo iba ri ňom. Do konca svojho života založil 68 takýchto nových kláštorov.
Bernardova činnosť sa však neobmedzovala iba na mníšsky život a zakladanie kláštorov. Viac ráz zasahoval do udalostí, ktoré sa odohrávali i ďaleko od Clairvaux.
Jednou takouto udalosťou bol pápežský rozkol, ktorý vznikol v Ríme roku 1130. Po smrti pápeža Honoria II. sa voliči novej hlavy Cirkvi rozdelili na dve skupiny a každá si zvolila svojho kandidáta. Vznikla tak pápežská dvojica: Inocent II. a Anklét II. Bernard sa jednoznačne postavil za Inocenta, ktorého uznával za legitimného pápeža i zakladateľ premonštrátov sv. Norbert a iné významné cirkevné osobnosti. Opát z Clairvaux si uvedomoval veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z rozkolu. Preto použil všetok svoj osobný vplyv a výrečnosť na to, aby dosiahol všeobecné uznanie Inocenta II. S tým cieľom cestoval po Francúzsku, ba šiel i do Anglicka, dva razy do Itálie, do Nemecka a k sicílskemu kráľovi Ruggerovi. Jeho kampaň bola úspešná. Podarilo sa mu získať pre Inocenta panovníkov i vyššie duchovenstvo. Hoci v Ríme rozkol pokračoval, predsa sa podarilo zamedziť jeho škodlivému vplyvu na Cirkev. ozkol sa celkom skončil až na Anaklétovho nástupcu Viktora , ktorý sa po zvolení (r. 1138) zriekol nároku na pápežstvo, a tým odstránil poslednú prekážku pre úplnéa všeobecné uznanie Inocenta II.
Po úspešnom odstránení pápežskej schizmy sa Bernard dlho netešil kláštornému tichu. Roku 1140 sa zúčastnil na vieroučnom spore so známym teológom Petrom Abélardom a mal rozhodujúci vplyv na odsúdenie niektorých jeho pochybných náhľadov.
V rokoch 1144-1145 znova vystupoval na obranu pápežov, a to proti búriacim sa Rimanom. Kým radikálni reformátori, ako bol mních Arnold z Brescie, v mene evanjeliovej chudoby podnecovali náladových Rimanov proti cirkevnej hierarchii, chudobný mních Bernard ich zasa v mene evanjelia pobádal k poslušnosti najvyšším cirkevným predstaviteľom.E
Roku 1145 sa stal pápežom Bernardov žiak, cisterciánsky mníchBernard z Pisy, ktorý prijal meno Eugen III. Za jeho pontifikátu mal Bernard najsilnejší vplyv na život Cirkvi. Niektorí historici hovoria v tejto súvislosti o tzv. “bernardovskom období Cirkvi”, ktoré sa vzťahuje na pontifikáty Inocenta II., Celestína II., Lúcia II. a Eugena III. Boli to roky 1130-1153. Okrem osobných rád a listov Bernard venoval pápežovi Eugenovi 5-dielny spis De consideratione libri quinque ad Eugenium III., v ktorom rozoberá pápežove povinnosti a predkladá mu zásady hlbokého duchovného života.
Keď nastupoval Eugen na pápežský stolec, z Blízkeho východu prichádzali zlé správy. Moslimské vojská dobyli sýrske mesto Edessu a ohrozovali Svätú zem, ktorú oslobodili kresťanské vojská spod moslimskej nadvlády v prvej križiackej výprave. Pápež sa rozhodolzorganizovať druhú križiacku výpravu. Jej ohlasovanie zveril vplyvnému a výrečnému opátovi z Clairvaux. Bernardovi sa podarilo získať Francúzov i Nemcov. No veľmi ho zronilo, keď sa napokon sľubná výprava skončila neúspešne.
Roku 1148 sa Bernard zúčastnil na Remešskej synode, kde energicky bránil tradičnú cirkevnú náuku i Najsvätejšej Trojici proti niektorým náhľadom poitierskeho biskupa Gilberta. Synoda však v tomto prípade neodsúdila Bernardovho protivníka.
Tu treba poznamenať, že Bernard nebol teológ v klasickom zmysle slova. Zvlášť cudzia mu bola dialektika, ktorá sa rozvíjala v jeho období a stala sa neoddeliteľnou súčasťou scholastickej teológie. Preto pri teologických dišputách Bernardovou silnou stránkou nebolo logické dôvodenie, ale úprimný zápal a výrečnosť, s ktorými obhajoval tradičnú cirkevnú náuku.
No Bernard iba zriedka zasahoval do teologických dišpút. Viac sa dotýkal teologických otázok iba nepriamo, vo svojich početných spisoch, kázňach a listoch. Hlavným poľom jeho záujmu bola mníšska dokonalosť a duchovný život. Tento duchovný život – od najjednoduchšej askézy až po mystické zážitky – praktizoval on sám a odporúčal ho aj iným. Otázkam duchovného života venoval aj väčšinu svojich písomných diel. Sem patrí sčasti dogmatický spis O milosti a slobodnom rozhodovaní, ďalej O stupňoch poníženosti a pýchy, O láske k Bohu, Chvála nového vojska (venovaná rytierskemu rádu templárov) a 86 kázní na slová biblickej Veľpiesne. Najmä tieto posledné patria medzi najcennejšie diela kresťanskej mystickej literatúry. Otázkami kresťanskej dokonalosti a duchovného života sa zaoberal aj vo väčšine svojich početných kázní, z ktorých mnohé venoval osobe a výsadám Panny Márie. Preto ho nazývali i mariánskym učiteľom.
Bernardovi viac ráz ponúkali biskupskú hodnosť a vedenie významných diecéz, ako boli Miláno alebo Janov, ale on vždy odmietol. Chcel byť až do konca života mníchom. A tak ako mních aj zomrel predpoludním 20. augusta 1153.
Pochovali ho v Clairvaux, kde bol 38 rokov opátom. Za svätého ho vyhlásil pápež Alexander II v januári 1174. Pápež Pius VIII. mu roku 1830 priznal titul cirkevného učiteľa. No už od 13., ale zvlášť od 15. storočia sa používal pre sv. Bernarda z Clairvaux čestný názov “Doctor mellifluus” (doslovne – Medom oplývajúci učiteľ), ktorý sa zachoval až po naše čase.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Svätý Bernard s nadšením pre Krista, šíril svetlo jeho lásky a podieľal sa na obnove života cirkvi s dôverou v pomoc Panny Márie. Pre jeho nasledovanie si stanovím zásady na základe lásky a dôvery k Ježišovi a jeho Matke. Chcem si vyprosiť pomoc na to byť takou či takou, ako si želajú ich Srdce.
Bože, Tys dal svätému opátu Bernardovi milosť, aby bol svetlom v Tvojej cirkvi a horlil pre jej obnovu; na jeho príhovor naplň tiež nás podobnou horlivosťou ducha, aby sme žili ako deti svetla. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Svätý Bernard z Clairvaux ( 1090/1091 , hrad Fontaines pri Dijone – 20. augusta 1153, kláštor Clairvaux) bol stredoveký teológ 1091 – Wikipedie filozof Klášter Clairvaux – Wikipedie mysliteľ a mystik Filozof – Wikipedie dôležitý člen novo vzniknutého cisterciánskeho rádu .
V roku 1830 ho pápež Pius VIII. vyhlásil učiteľom cirkvi .
Šľachtický synček
Narodil sa na hrade Fontaines roku 1090 alebo 1091 neďaleko Dijonu ako člen významného šľachtického rodu. Krátko pred jeho narodením mala podľa legendy Bernardova matka živý sen, že porodí psa s hrdzavou škvrnkou na chrbte. Spovedník jej vyložil sen tak, že porodí syna, ktorý bude ako verný pes strážiť boží dom a štekať na nepriateľov viery.
Bernard naozaj silno tiahol k viere a vyrástol v cnostného mladíka. Získal vzdelanie v kláštornej škole a po jej absolutóriu sa rozhodol pre rehoľný život . S tridsiatimi druhmi sa usadil na otcových statkoch v Châtillone a spoločne sa pripravovali na vstup do rehole . Roku 1112 vstúpili do kláštora v Cîteaux . Vtedy nový poriadok bol roku 1100 schválený pápežom Paschalom II. ako plod reformy rádu benediktínskeho .
Pre svoju horlivosť bol Bernard po troch rokoch vo veku 25 rokov vybraný, aby založil nový cisterciánsky kláštor Clairvaux . Význam jeho osoby pre cisterciánsky poriadok bol oveľa hlbší. Bernard z Clairvaux bol napríklad autorom veľmi prísnych rehoľných pravidiel , ktorými sa usiloval o obnovu pôvodnej prísnosti benediktínskej rehole. Do konca Bernardovho života vzniklo z jeho popudu a pod jeho vedením 68 ďalších kláštorov. Benediktíni z Cluny niesli s nevôľou Bernardovo „odštiepenecké“ pôsobenie a obviňovali Bernarda dokonca aj u pápeža z prílišnej prísnosti.
Roku 1128 spísal Bernard z poverenia cirkevného snemu z Troyes rehoľné pravidlá rádu templárov . Roku 1130 došlo k rozkolu v cirkvi, keď proti pápežovi Inocentovi II. stál vzdoropapež Anaklet II. Bernard z Clairvaux zostal na strane Inocencie II. a po smrti Anakleta presvedčil jeho nástupcu Viktora IV. , aby sa podriadil Inocentovi, čím bol rozkol zažehnaný.
Roku 1145 bol zvolený pápežom žiak Bernarda z Clairvaux bl. Eugen III. Často sa obracal k Bernardovi o radu. Po dohode s francúzskym kráľom Ľudovítom VII. sa pápež rozhodol vyhlásiť krížovú výpravu na obranu Božieho hrobu . Bernard z Clairvaux patril medzi najhorlivejších vyzývateľov k účasti na výprave v mene kríža. Obchádzal Burgundsko , Nemecko a Francúzsko a všade pápežovým menom vyzýval kresťanov k obrane Božieho hrobu. Výprava sa skončila pre nezhody s byzantským cisárom a vinou nesvornosti kresťanov neúspechom.
Bernard sa tešil veľkej autorite a často bol volaný, aby riešil aj osobné spory vysoko postavených osôb. Roku 1152 napriek chorobe a na žiadosť biskupa zmieril Bernard krvavý spor v Métach . Sám sa však tiež dostával do sporu s niektorými významnými osobnosťami, napríklad s opátom Sugerom zo Saint-Denis pri Paríži . Činil tak ako teológ s úmyslom brániť vieru proti odlišným a podľa jeho presvedčenia chybným poňatím.
Bernard zomrel uprostred spoločenstva svojich mníchov 20. augusta 1153.
Bol veľkým odporcom vtedy vznikajúcej scholastiky ; preferoval mníšsku teológiu, pre ktorú je slovo primárne nástrojom kontemplácie, nie analýzy.
V zásade Bernard odmietal všetky racionalistické cesty postihnutia Boha a tým aj všetky scholastické spôsoby tohto postihnutia. Bernard proti nim staval cit, bezprostredné zrenie Boha, intuíciu. Mystik z Clairvaux ignoroval scholastické špekulácie a chladné pojmy ako prostriedok pochopenia Boha a staval proti nim úlohu náboženských emócií a zážitkov, rodiacich sa z bezhraničnej lásky k Bohu. Proti rozumovej logike scholastické teológie postavil Bernard mystickú extázu , ktoré sa dosahuje slobodným aktom vôle.
Od novoplatónskej mystiky sa Bernardova kresťanská mystika líši hlavne v dvoch bodoch:
Zjednotenie duše s Bohom neznamená, že by duša strácala svoju substanciálnu svojbytnosť.
Vzhľadom k tejto odlišnosti nemôže byť zjednotenie duše s Bohom prirodzenou záležitosťou ako v panteizme , kde sa predpokladá identická povaha človeka (a jeho duša) a božstvo, ale záležitosťou zázraku lásky. Na mystické zrenie Boha v Bernardovej mystike je potrebná nadprirodzená pomoc – zvláštna božská milosť .
Bernard tiež patrí k najväčším mariológom stredoveku, býva označovaný ako doctor marianus . Pripisuje sa mu autorstvo posledného verša antifóny Salve Regina a druhej polovice modlitby Pod ochranu tvoju .
Podľa Ivo Tretery Bernard z Clairvaux ako intolerantný fanatik , ktorý nikdy neváhal uchyľovať sa k cirkevnej moci, aby umlčal človeka zastávajúceho odlišné názory, v nás prirodzene nemôže vzbudzovať žiadne veľké sympatie. Na druhej strane by bolo nespravodlivo upierať tejto nepochybne silnej osobnosti významné miesto, ktoré jej v dejinách patrí.
Atribúty svätého Bernarda z Clairvaux sú drak, kniha, pes, úľ, lebka.
Je patrónom cisterciánov, včelárov, pltárov a včiel, je patrónom Gibraltáru a Janova . Svetec je pomocníkom proti detským chorobám, proti posadnutosti a taktiež je pomocníkom v hodine smrti. Je tiež záštitou proti búrke.
SV. BERNARD Z CLAIRVAUX
opát a cirkevný učiteľ
(1090? - 1153)
"Muž dvanásteho storočia!" Tak nazývajú niektorí historici sv. Bernarda z Clairvaux. Jednak preto, lebo na jeho osobe a počínaní sa výrazne odzrkadľujú problémy a spôsoby vtedajšej doby, jednak preto, lebo on svojou silnou osobnosťou ovplyvnil vývoj myslenia a udalostí v dobe, v ktorej žil. Stačí uviesť niektoré jeho činnosti: bol reformátorom mníšskeho života, chýrnym kazateľom, duchovným spisovateľom, vášnivým obrancom pravovernosti a cirekvnej jednoty, poradcom biskupov a pápežov.
Narodil sa pravdepodobne roku 1090, a to v obci Fonaines-lés-Dijon pri meste Dijone vo východnom Francúzsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ktorá mala 7 detí: 6 chlapcov a 1 dievča. Bernard sa narodil ako tretí a bol veľmi nadaný. Otec mu umožnil študovať na známej škole regulárnych kanonikov v St. Vorles.
Po štyroch rokoch od smrti matky sa Bernard rozhodol opustiť svet. Priťahoval ho mníšsky ideál sv. Benedikta, ale v prísnejšej podobe, akú vtedy predstavovali cisterciáni. Najprv sa však utiahol na otcovský majetok v Chatillon, kam ho po krátkom čase nasledovali štyria (podľa niektorých životopisov všetci piati) bratia a 30 šľachtických mladíkov. Roku 1112 Bernard s nimi odišiel do Citeaux, kde všetci vstúpili do materského kláštora cisterciánskej rehole. Neskôr vstúpil do kláštora v Citeaux i Bernardov otec a zomrel tam roku 1119.
Pod Bernardovým vedením sa rehoľné spoločenstvo v Clairvaux stalo vzorom mníšskeho života a priťahovalo veľkodušných mladíkov, ktorí túžili po živote evanjeliovej dokonalosti. Nových povolaní bolo toľko, že už o tri roky musel Bernard rozdeliť komunitu a založiť prvý filiálny kláštor. A neostalo iba ri ňom. Do konca svojho života založil 68 takýchto nových kláštorov.
Bernardova činnosť sa však neobmedzovala iba na mníšsky život a zakladanie kláštorov. Viac ráz zasahoval do udalostí, ktoré sa odohrávali i ďaleko od Clairvaux.
Po úspešnom odstránení pápežskej schizmy sa Bernard dlho netešil kláštornému tichu. Roku 1140 sa zúčastnil na vieroučnom spore so známym teológom Petrom Abélardom a mal rozhodujúci vplyv na odsúdenie niektorých jeho pochybných náhľadov.
Roku 1145 sa stal pápežom Bernardov žiak, cisterciánsky mníchBernard z Pisy, ktorý prijal meno Eugen III. Za jeho pontifikátu mal Bernard najsilnejší vplyv na život Cirkvi. Niektorí historici hovoria v tejto súvislosti o tzv. "bernardovskom období Cirkvi", ktoré sa vzťahuje na pontifikáty Inocenta II., Celestína II., Lúcia II. a Eugena III. Boli to roky 1130-1153. Okrem osobných rád a listov Bernard venoval pápežovi Eugenovi 5-dielny spis De consideratione libri quinque ad Eugenium III., v ktorom rozoberá pápežove povinnosti a predkladá mu zásady hlbokého duchovného života.
Roku 1148 sa Bernard zúčastnil na Remešskej synode, kde energicky bránil tradičnú cirkevnú náuku i Najsvätejšej Trojici proti niektorým náhľadom poitierskeho biskupa Gilberta. Synoda však v tomto prípade neodsúdila Bernardovho protivníka.
Tu treba poznamenať, že Bernard nebol teológ v klasickom zmysle slova. Zvlášť cudzia mu bola dialektika, ktorá sa rozvíjala v jeho období a stala sa neoddeliteľnou súčasťou scholastickej teológie. Preto pri teologických dišputách Bernardovou silnou stránkou nebolo logické dôvodenie, ale úprimný zápal a výrečnosť, s ktorými obhajoval tradičnú cirkevnú náuku.
Bernardovi viac ráz ponúkali biskupskú hodnosť a vedenie významných diecéz, ako boli Miláno alebo Janov, ale on vždy odmietol. Chcel byť až do konca života mníchom. A tak ako mních aj zomrel predpoludním 20. augusta 1153.
Pochovali ho v Clairvaux, kde bol 38 rokov opátom. Za svätého ho vyhlásil pápež Alexander II v januári 1174. Pápež Pius VIII. mu roku 1830 priznal titul cirkevného učiteľa. No už od 13., ale zvlášť od 15. storočia sa používal pre sv. Bernarda z Clairvaux čestný názov "Doctor mellifluus" (doslovne - Medom oplývajúci učiteľ), ktorý sa zachoval až po naše čase.
Clairvaux -Francúzsko
Bernard z Clairvaux, opát, učiteľ Cirkvi
Svätý
Sviatok: 20. august
* okolo 1090 Fontaine-lès-Dijon, dnes časť mesta Dijon, Francúzsko
† 20. august 1153 Clairvaux, dnes Longchamp-sur-Aujon, Francúzsko
Atribúty: lebka, pes, diabol, kniha rehoľných pravidiel, úľ
Patrón včelárov, voskárov, barmanov; pri posadnutosti, detských chorobách; v hodine smrti
Opát a učiteľ Cirkvi, narodil sa okolo r. 1090 vo Fontaines-les-Dijon vo Francúzsku ako tretí zo siedmich detí burgundského šľachtica Tezelina na rodinnom zámku. Spolu so svojimi štyrmi bratmi a asi 30 mladými mužmi vstúpil Bernard vo svojich 22 rokoch r. 1112 do reformovaného kláštora Citeaux, prvého kláštora cisterciánskeho rádu, založeného r. 1098 Róbertom z Molesme. Už o tri roky neskôr sa stal vo svojich 25 rokoch zakladajúcim opátom kláštora Clairvaux. Za svojho života založil takmer 70 ďalších kláštorov.
Bernard z Clairvaux, ktorý vošiel do histórie ako „druhý zakladateľ“ cisterciánskeho rádu, udržoval vzťahy v ďalších štyroch desaťročiach až do svojej smrti s takmer všetkými veľkými osobnosťami svojej doby. Nielen pápeži, biskupi, kňazi a bratia všetkých rádov sa zaujímali o jeho rady, ale mal styky i s panovníkmi rôznych krajín. Známy sa stal aj ako ohnivý kazateľ križiackych výprav. S jeho menom je nerozlučne spojené Vezelay. V tejto burgundskej bazilike predniesol Bernard svoju prvú kázeň na veľkú noc r. 1146 pred Ľudovítom VII. Hovoril tak presvedčivo, že kráľ a všetci šľachtici, ktorí sa tam zhromaždili, prijali dychtivo kríž z rúk opáta z Clairvaux. Z Vézelay odišiel Bernard na sever krajiny do Flander a Porýnia. Všade sa stretával s veľkým nadšením.
Bernard, ktorý mal všetky možnosti ku „kariére“ v cirkevnej hierarchii, zostal po celý život pokorný a skromný. Stelesňoval ideálny obraz mnícha. Všetky čestné úrady, ktoré mu ponúkali, rozhodne odmietal, ako napr. menovanie na biskupa v Janove a Miláne. Svoje najťažšie sklamanie zažil Bernard z Clairvaux, keď druhá krížová výprava, ktorú horlivo podporoval, r. 1149 stroskotala. Z tejto bolesti sa už nikdy úplne nezotavil.
Vo veku 63 rokov Bernard z Clairvaux po ťažkej žalúdočnej chorobe 20. augusta 1153 zomrel, vyčerpaný a vysilený. Bol pochovaný v opátstve Cluny. Dnes má svoj hrob v Clairvaux.
Akej vážnosti sa tento mních tešil nielen vo svojej dobe, ale i u cirkevných vedcov a učencov všetkých storočí, ukazujú prívlastky, ktoré Bernard z Clairvaux dostal: arciotec európskeho cítenia (Friedrich Heer), vodca a sudca svojej doby (Jozef Lortz), náboženský génius svojej doby (Adolf von Harnack). Pre svoj horlivý spôsob kázania dostal okrem toho titul „doctor melfifluus“ (učiteľ „medotoký“). Pápež Alexander III. vyhlásil Bernarda za svätého už 18. januára 1174. Pápež Pius VIII. ho menoval r. 1830 za učiteľa Cirkvi.
Na zobrazeniach od 15. stor. ho niekedy vidieť s diablom na reťazi ako poukazom na prekonanie všetkých pokušení. Takáto socha z 15. storočia je v kostole Santa Maria Maggiore v Ríme. Ďalej máva pri sebe kríž, umrlčiu lebku, nástroje utrpenia, ruženec alebo bieleho psíka, čo poukazuje na legendu, že Bernardova matka pred jeho narodením mala sen, že porodí bieleho psa, ktorý zdvihne svoj hlas proti nepriateľom.
Opátstvo Clairvaux ( Help:IPA/English - Wikipedia , francúzsky: [klɛʁvo] ; latinsky : Clara Vallis ) bol cisterciánsky kláštor vo Ville-sous-la-Ferté , 15 kilometrov (9,3 míľ) od Bar-sur-Aube . Pôvodná budova založená v roku 1115 sv. Bernardom je dnes v ruinách; súčasná stavba pochádza z roku 1708. Opátstvo Clairvaux bolo dobrým príkladom celkového usporiadania cisterciánskeho kláštora. Opátstvo je od roku 1926 zapísané ako historická pamiatkaFrancúzske ministerstvo kultúry .
Pozemky sú teraz obsadené a využívané väznicou Clairvaux , prísne stráženou väznicou .
História
V roku 1115 bol Bernard , benediktínsky mních z Abbaye de Saint-Nicolas-lès-Cîteaux , vyslaný so skupinou dvanástich ďalších mníchov, aby založili nový dom vo Vallée d'Absinthe. Hughes I., gróf z Troyes , daroval toto údolie kolónii cistercitov. Cisterciti vyhľadávali miesta vzdialené od sveta, aby sa mohli venovať modlitbe, ale aj miesta, kde im dobre slúžili prírodné zdroje, aby boli úplne sebestační. Bernard bol dosadený ako prvý opát William z Champeaux , biskup z Châlons-sur-Marne .
Pod jeho vedením sa opátstvo rýchlo rozvíjalo. V roku 1118 bolo založené opátstvo Trois-Fontaines z Clairvaux na pozemku, ktorý daroval Hugh de Vitry. Rýchlo sa stalo najväčším cisterciánskym opátstvom vo Francúzsku.
Opátstvo Foigny založili v roku 1121 Bernard a Barthelemy z Jura , biskup z Laonu . Opátstvo Cherlieu bolo založené v roku 1131 s podporou Renauda III., grófa z Burgundska . Počas Bernardovho života bolo z Clairvaux vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Anglicku, Španielsku a Portugalsku založených šesťdesiatosem kláštorov.
Po dvoch storočiach horlivosti sa Clairvaux nevyhol úpadku. Bol však jedným z prvých, ktorý reformoval. V roku 1615 opát Denis Largentier obnovil pôsty, abstinencie a iné praktiky rádu. V roku 1790 mal Clairvaux vo Francúzsku 92 domov s 864 rehoľníkmi. Toto opátstvo dalo Cirkvi jedného pápeža Eugena III., pätnástich kardinálov a veľký počet arcibiskupov a biskupov. V čase revolúcie mal Clairvaux iba 26 vyznávajúcich rehoľníkov, vrátane opáta Dom Louis-Marie Rocourta, 10 laických bratov a 10 pridružených dôchodcov domu; 19 rehoľníkov a všetkých laických bratov bolo sekularizovaných. Clairvaux sa stalo majetkom štátu a jeho budovy boli premenené na väzenie.
Všetky cistercitské kláštory boli usporiadané podľa stanoveného plánu, pokiaľ to miestne pomery nezakazovali. Areál opátstva obkolesoval silný múr, ktorý bol v určitých intervaloch vybavený strážnymi vežami a ďalšími obrannými zariadeniami. Za ňou múr úplne alebo čiastočne obopínala priekopa umelo odklonená od prítokov, ktoré pretekajú areálom. Táto voda zabezpečila kláštoru bohatú zásobu vody na zavlažovanie , sanitáciu a na používanie kancelárií a dielní.
Dodatočný múr, smerujúci zo severu na juh, rozpolil kláštor na „vnútorné“ a „vonkajšie“ oddelenie. Vo vnútornom oddelení boli kláštorné budovy, zatiaľ čo poľnohospodárske a iné remeselnícke práce sa vykonávali vo vonkajšom oddelení.
Do okrskov sa vchádzalo bránou na krajnom západnom konci, ktorá umožňovala vstup do dolného oddelenia. Nachádzali sa tu stodoly, sýpky, stajne, šambrány, dielne a ubytovne robotníkov. Pohodlie bolo jediným hľadiskom dizajnu. Jediná vrátnica umožňovala komunikáciu cez múr oddeľujúci vonkajšie oddelenie od vnútorného.
Keď mnísi a návštevníci prešli bránou, vstúpili do vonkajšieho nádvoria vnútorného oddelenia, aby boli otočení k západnej fasáde kláštorného kostola. Hneď napravo od vchodu bola rezidencia opáta, v tesnej blízkosti penziónu. Na druhej strane dvora boli stajne pre ustajnenie koní hostí a ich obsluhy. Kostol zaujímal centrálne postavenie s veľkou krížovou chodbouna juhu, obklopený hlavnými kláštornými budovami. Ďalej na východ sa v menšom kláštore nachádzala ošetrovňa, ubytovňa novicov a ubytovňa pre starých mníchov. Za menšou krížovou chodbou, oddelenou od kláštorných budov múrom, ležali zeleninové záhrady a ovocné sady. Lokalita umožnila vznik mlynov a rybníkov a využitie lesa na ťažbu dreva a chov dobytka. [6] Veľké rybníky sa nachádzali aj v priestore východne od kláštorných budov. Rybníky boli dôležitou črtou kláštorného života a mnísi venovali veľkú starostlivosť ich výstavbe a údržbe. Často zostávajú ako jedna z mála viditeľných stôp po týchto rozsiahlych kláštoroch.
Kostol pozostáva z rozľahlej lode s jedenástimi poliami, do ktorých sa vstupuje predsieňou Narthex - Wikipedia s priečnou loďou a krátkym apsidálnym chórom. Na východ od každého ramena priečnej lode sú dve štvorcové kaplnky, rozdelené podľa cisterciánskeho pravidla pevnými stenami. Deväť sálavých kaplniek, podobne členených, obklopuje apsidu. Stánky mníchov zaberajú štyri východné zálivy lode a tvoria rituálny chór. V extrémnych západných zálivoch lode bol druhý rad stánkov pre bratov laikov . Kláštor bol umiestnený južne od kostola, aby jeho obyvatelia mohli využívať dostatok slnečného svetla.
Kapitula sa otvárala z východnej chodby krížovej chodby paralelne s južnou transeptom.
Zoznam opátov
1115 – 1153 – Svätý Bernard I.
1153 – 1157 – svätý Róbert I. z Brugg [ fr ]
1157-vers 1161 — Blahoslavený Fastradus [ fr ]
1162 – 1165 – Geoffrey z Auxerre
1165 – 1170 – Pons of Polignac [ fr ]
1170 – 1175 – Gerard I
1176 – 1179 — Henrich z Marcy
1179 – 1186 – Peter I. Monoculus
1186 – 1193 – Garnier de Rochefort
1193 – 1196 – Chlap z Francúzska
c. 1214 – 1216 – Konrád I. z Urachu
1217 – 1221 – Viliam I
1221–1223 — Róbert II
1223 – 1224 — Vavrinca
1224 – 1232 – Raoul de la Roche-Aymon
1233 – 1235 – Dreux de Grandmont
1235–1238 – Evrard
1238 – 1239 – Viliam z Dongelbergu [ fr ]
1242 – 1255 – Štefan I. z Lexingtonu
1257 – 1260 alebo 1261 – Ján I
1262 – 1273 – Filip I. [ fr ]
1273–1280 — Beuve
1280 – 1284 – Thibaud de Sancey
1284 – 1285 — Gerard II
1286 – 1291 – Jean II de La Prée
1291 – 1312 – Jean III de Sancey
1312 — Viliam III
1313 – 1316 – Konrád II z Metz
1316 – 1330 – Mathieu I d'Aumelle
1330 – 1345 – Jean IV d'Aizanville
1345 – 1358 – Bernard II de Laon
1358 – 1359 – Jean V de Bussières [ it ]
1363 – 1380 – Jean VI de Deulemont
1380 – 1402 — Étienne II de Foissy
1402 – 1405 – Jean VII de Martigny
1405 – 1428 – Mathieu II Pillaert
1428 – 1448 — Guillaume IV d'Autun
1449 – 1471 – Filip II. de Fontaines
1471 – 1496 – Pierre II de Virey
1496 – 1509 – Jean VIII de Foucault
1509 – 1552 – Edmond de Saulieu [ fr ]
1552 – 1571 — Jérôme Souchier
1571 – 1596 – Lupin Lemire
1596 – 1626 – Denis Largentier [ fr ]
1626 – 1653 – Claude Largentier
1654-1676 - Pierre III Henry
1676-1718 - Pierre IV Bouchu
1718 – 1740 – Robert III. Gassot du Deffend
1740 – 1761 – Pierre V Mayeur
1761 – 1784 – François Le Blois
1784 – 1792 – Louis-Marie Rocourt
Pohreby
Henrich Francúzsky, arcibiskup z Remeša (1175)
Filip I., gróf z Flámska
Svätý Malachy
Bernard z Clairvaux
Terézia Portugalská, grófka z Flámska
Giacomo da Pecorara
Kostol sv. Bernarda de Clairvaux ( španielsky : Monasterio Español de Sacramenia ) je stredoveký španielsky kláštorný kláštor , ktorý bol postavený v meste Sacramenia v Segovii v Španielsku v 12. storočí, ale v 20. storočí bol demontovaný a prepravený do New Yorku v r. Spojené štáty. Nakoniec bol znovu zmontovaný v roku 16711 na West Dixie Highway, North Miami Beach , Florida , kde je teraz biskupským kostolom a turistickou atrakciou nazývanou Staroveký španielsky kláštor .
História od 1133-1926
Cisterciánsky kláštor bol postavený v rokoch 1133–1141. Pôvodne sa nazýval „Kláštor Panny Márie, Kráľovnej anjelov“ alebo „Kráľovský kláštor svätej Márie“ (španielsky: Santa María la Real ), ale bol premenovaný na počesť Bernarda z Clairvaux (v španielčine San Bernardo de Claraval ) pri jeho kanonizácii. Využívanie budovy ako cisterciánskeho kláštora trvalo takmer 700 rokov, kým nebola zabratá a rozpredaná ako sýpka a stajňa v období sociálnych nepokojov v 30. rokoch 19. storočia.
Nachádzalo sa v oblasti známej ako Coto de San Bernardo (krajinná rezervácia sv. Bernarda), dve míle od Sacramenia v provincii Segovia (Španielsko). Monasterio sa nachádzalo v horskej oblasti vo výške 830 m nad morom, na vysokej náhornej plošine neďaleko pohoria Sierra de Guadarrama , región je známy extrémnym počasím. Táto oblasť má stredoveké kostoly, kaplnky, kláštory, hradby, hrady v prírodnej krajine roklín rieky Duratón. Tradičným prístupom do kláštora bola starobylá cesta s murovanými ruinami vodného mlyna . Kláštor bol postavený s potrebnou obrannou silou medzi sieťou menších pevností v oblasti husto obývanej moslimami.
Kláštor založil Alfonzo VII. Kastílsko-Leónsky a postavil ho v tradičnom štýle cisterciánskej románskej architektúry v Španielsku. Alfonzo VII. uviedol do Španielska cistercitské kláštory a po dokončení kláštora usadil cistercitských mníchov, ktorí prišli z Francúzska. Alfonzo VII. a potom jeho vnuk Alfonzo VIII. Kastílsky niekoľkokrát rozšírili privilégiá kláštora, aby oslobodili ľudí a tovar od práv na cestu a udelili slobodu pohybu ich pasúcich sa stád.
Po kresťanských výbojoch a reconquisty nasledovali migrácie moslimov z náboženských dôvodov, ktoré by mohli spôsobiť vyľudnenie celých oblastí. Moslimovia obývali prežívajúce mestá, ktoré boli založené počas Rímskej ríše a vizigótskej civilizácie. Oblasť Segovia mala veľkú moslimskú populáciu, ktorá po pokusoch o kultúrnu asimiláciu niekoľkokrát odolala kresťanskej reconquisty. Novozaložené kláštory slúžili okrem iného aj ako centrá evanjelizácie a kolonizácie. Už počas moslimskej éry boli vybudované bohaté zavlažovacie systémy, kanály, priekopy a hrady. Moslimský ľud zakladal svoje mestá na brehoch riek, pretože ich hospodárstvo bolo založené na poľnohospodárstve, ktoré sa sústreďovalo na obrábanie zavlažovanej pôdy.
Kvôli moslimskej okupácii sa šľachtici a kresťanskí duchovní usadili väčšinou na severe dnešného Španielska, vtedy malých nezávislých kresťanských kráľovstiev. Tam začali organizovať kostoly a kláštory, okolo ktorých sa čoskoro rozvinuli kresťanské spoločenstvá. Náboženské komunity oživili obchod medzi ostatnými iberskými mestami, najmä s vlnou a soľou, tiež pestovanie viniča a chov dobytka. Rozdiely medzi novoprichádzajúcimi mníchmi a skoršími obyvateľmi tejto oblasti spôsobili hádky týkajúce sa prechodu karaván kupeckých mulíc, využívania soli, využívania vody v dedinách regiónu, nadvlády nad mestami, pastvinami a desiatkami.
Niektoré časti kláštora boli prestavané po zničení požiarom v roku 1641. Opátstvo zostalo aktívnou mníšskou komunitou až do roku 1835. Kláštor bol zatvorený asi v rokoch 1836-1840 počas vlády Izabely II. Španielska v dôsledku cirkevných konfiškácií v Mendizábale . Desamortización spôsobila exklaustráciu miesta, ukončila kláštorný život a hlavný kostol bol sprivatizovaný . Jeho románsky opátsky kostol zostáva jednou z pamiatok Sacramenia.
História 1926–64
Historická budova kláštora je z väčšej časti v Spojených štátoch, teda kláštor, kapitula a refektár mníchov . Zvyšok kláštorného komplexu, to znamená kostol a ďalšie zariadenia, ako je Cilla (stĺp), zostávajú v súkromnom vlastníctve v Španielsku, v dedine Sacramenia, hoci areál je možné navštíviť v určité dni. Za španielsku národnú pamiatku bol vyhlásený 3. júna 1931.
Kláštorný kláštor a jeho prístavby ilegálne kúpil a presťahoval William Randolph Hearst v roku 1926, napriek obmedzeniam španielskej vlády. [5] Aby mohli byť prevezené do Spojených štátov amerických, konštrukcie boli starostlivo demontované, každý kus bol očíslovaný a zabalený do drevených debničiek vystlaných senom. Celková zásielka obsahovala 11 000 prepraviek. Niektoré informácie obsiahnuté v tomto procese označovania sa však stratili, keď bola zásielka umiestnená do karantény v USA z dôvodu vypuknutia choroby paznechtov a krívačky.v Segovii. Počas karantény boli prepravky otvorené a senná náplň bola spálená, aby sa zabránilo šíreniu choroby. Počas prebaľovania nebol obsah prepraviek správne vymenený. William Randolph Hearst nakoniec nemohol uskutočniť svoj plán prestavby kláštora v San Simeone pre finančné ťažkosti. Demontované budovy boli uskladnené v sklade v Brooklyne v štáte New York, kým ich v roku 1952 nekúpili Raymond Moss a William Edgemon, ktorí ich nakoniec znova poskladali na mieste malej rastlinnej škôlky v severnom Miami . Tam sa náboženské budovy stali turistickou atrakciou známou ako staroveký španielsky kláštor.
Raymond Moss a William Edgemon sa ujali rekonštrukcie historickej budovy v roku 1964. Do pôvodného komplexu pridali ďalšie dekoratívne prvky z rôznych španielskych budov, ako napríklad veľký okrúhly vytesaný erb v kláštore. Erb pôvodne patril rodu Alburquerque a pochádzal z kláštora San Francisco de Cuellar, tiež v provincii Segovia. Kaplnku dal postaviť v 15. storočí Beltrán de la Cueva, prvý vojvoda z Alburquerque , obľúbenec Henricha IV.a prvý vojvoda z Alburquerque, ktorý bol vyčlenený pre rodinné trezory, ktoré boli tiež predané v 20. storočí po sekularizácii kláštora. Opätovná montáž starobylých kláštorných budov trvala 19 mesiacov a stála takmer 1,5 milióna dolárov . Niektoré z pôvodných kameňov zostali v procese nevyužité.
História 1964 – dátum
Nehnuteľnosť kúpil biskup Henry I. Louttit v roku 1964 pre biskupskú diecézu južnej Floridy , ktorá bola neskôr rozdelená na diecézy strednej , juhovýchodnej a juhozápadnej Floridy. Finančné ťažkosti nakoniec prinútili tri diecézy kláštor predať, kúpil ho plukovník Robert Pentland ml. a odovzdal ho biskupskej farnosti St. Bernard de Clairvaux. Troje dvere z kláštora sú teraz v súkromnom dome v Atlante v štáte Georgia.
