Svätá Hildegarda z Bingen,reholníčka-sviatok 17.september
Svätá Hildegarda z Bingen,reholníčka-sviatok 17.september
Svätá Hildegarda z Bingenu bola nemecká mystička, prírodovedkyňa, lekárka, spisovateľka, botanička a skladateľka. S jej dielom sú spojené počiatky vlastnej nemeckej filozofie, tzv. Frauenmystik. Mníška benediktínskeho rádu a zakladateľka kláštora na Rupertsbergu pri Bingene.
V Katolíckej cirkvi je považovaná za svätú neformálne už od jej smrti. Koncom 16. storočia bola zapísaná do oficiálneho zoznamu svätých.
10. mája2012pápežBenedikt XVI. rozšíril liturgický kult úcty svätej Hildegardy na celú Cirkev; pristúpil k tzv. ekvivalentnej kanonizácii, kedy sa neskúma život osoby, ani sa za svätú nevyhlasuje v slávnostnom akte; osoba sa vyhlási za svätú na základe stáročného kultu.
Život
Hildegarda z Bingenu sa narodila ako desiate dieťa urodzenej nemeckej rodiny. V detstve ju rodičia dali do opatery Jutty zo Sponheimu, ktorá spolu s niekoľkými ženami žila pustovníckym životom v blízkosti mužského benediktínskeho kláštora Disibodenberg pri Staudernheime. Po Juttinej smrti prebrala Hildegarda von Bingen vedenie medzitým stále sa rozrastajúceho spoločenstva pobožných žien a neskôr sa s nimi presťahovala do Rupertsbergu pri Bingene, kde v roku 1147 založila kláštor. Hildegarda z Bingenu je autorkou niekoľkých prác, v ktorých sa okrem svojich náboženských vízií, zaoberala i tematikou prírodnej histórie, liečiteľských účinkov prírodných objektov, otázkami krásy v korelácii s detskými dispozíciami. Okrem toho je autorkou básní a textov spievaných ženskými hlasmi ako gregoriánsky chorál. Tie sú zhrnuté v diele Symphonia armoniae celestium revelationum (Symfónia harmónie nebeských zjavení). 77 básní tvorí ucelený liturgický cyklus pre špecifické cirkevné sviatky.
Prírodné vedy a liečiteľstvo
Mimo kresťanskú problematiku je Hildegarda známa ako liečiteľka a na vtedajšiu dobu veľmi dobrá znalkyňa prírody. Zachovali sa jej popisy rastlín, zvierat, kameňov a liečenie stravou, drahými kameňmi, či bylinkami. V jej spôsobe liečenia však mal výrazné miesto predovšetkým vždy jej vzťah k Bohu, čo je v mnohých nekresťanských knihách o liečení Hildegardy buď často úplne zabudnuté, alebo výrazne skreslené. Jej liečiteľské znalosti sa neopierajú len o jej znalosti prírodných vied, ale aj zážitky z jej zjavení.
Niekedy je však v jej spisoch o liečení možné nájsť predpisy, ktoré by sme dnes mohli nazvať poverami. Jedno z viacerých vysvetlení je to, že jej spisy ktoré dnes máme k dispozícii nie sú originálne rukopisy, ale neskoršie opisy a tiež i preto s istou pravdepodobnosťou ide o určité neskoršie kompilácie jednak Hildegardiných originálnych textov, tak aj textov iných autorov – okrem iného i antických, arabských a pod. – ako bývalo vo vtedajšej dobe zvykom. Napísala aj štúdiu o blchách a všiach, ktoré spôsobovali problémy u pacientov, ktorých liečila v nemocnici pre chudobných v nemeckom meste Bingen.
Hildegarda je tiež dnes považovaná za prvú spisovateľsky činnú nemeckú lekárku a zakladateľku vedeckej prírodovedy i entomológie v Nemecku.
Vyobrazenie Hildegardy z Bingenu v Dobšinej
Zaujímavosťou je, že kult Hildegardy z Bingenu je doložený aj na území Slovenska, a to v Dobšinej. Pre reštaurátorov a pamiatkárov bolo veľkým prekvapením, keď našli pri odkrývaní fresiek v dnešnom evanjelickom gotickom kostole v Dobšinej fresku svätice, ktorú sprvu nevedeli identifikovať. Zistilo sa, že ide o Hildegardu z Bingenu. Tento kult sem priniesli nemeckí baníci zo Saska, ktorí kolonizovali Dobšinú. V rámci Slovenska je toto vyobrazenie unikátne.
Vízie od Boha
Hildegarda vo svojich spisoch uvádza, že prvé vízie od Boha mala už ako trojročná. Bola schopná vidieť to, čo väčšine bolo skryté vrátane budúcnosti. Jej videnia boli také presvedčivé, že ju nazývali Sybilou z Porýnia.
Keď mala osem rokov, rodičia ju odviedli do pustovne na Disibodenbergu ku grófke Jutte von Sponheim. Jutta bola veľkým vzorom pre Hildegardu. V dobe zakladania pustovne a kláštora poprosili Juttu Hildegardiny rodičia, aby tam prijala aj ich dcéru aby tak naplnili sľub, ktorý dali v štyridsiaty deň po narodení, zasvätiť Hildegardu Bohu. Hildegarda vstúpila na Disibodenberg na sviatok všetkých svätých v roku 1106. V roku 1136 Jutta ochorela a zomrela. Bola pochovaná v kaplnke Panny Márie. Po pohrebe sa rehoľníčky zišli, aby si na miesto predstavenej vyvolili novú opátku. Sestry sa rozhodli pre Hildegardu. Tušila, a čoskoro sa to aj potvrdilo jej videniami a skutočnosťami, že ju čakajú mnohé úlohy. Naviac ochorela. Bola to vážna choroba, keď nemohla chodiť, ale zázračne vyzdravela, keď sa ešte vo väčšej pokore podriadila Božiemu prianiu. Svoje vízie a zjavenia zaznamenávala v spisoch.
Správy o kláštore sa šírili po krajine. Hovorilo sa o nej vo Falcku, Porýní a inde. To malo vplyv, že mnohé dcéry vážených šľachticov, rytierov a grófov z okolia sa rozhodli vstúpiť do kláštora aby pod vedením Hildegardy napredovali vo svätosti života. Vzhľadom k nedostatku miesta a na základe vízií založila Hildegarda nový kláštor v Rupersbergu. Za miesto stavby určila strmý vrch nad sútokom rieky Nahy a Rýna. Na tomto mieste stál totiž v ruinách opustený a schátralý kostolík sv. Ruperta. Sestra Richarda, ktorá bola na rekognoskácii miesta neprejavila veľké nadšenia nad rozhodnutím, že tu bude postavený kláštor. Terén bol plný divo rastúcich kríkov, bodliakov a vysokej trávy, ale rozhodnutie Hildegardy bolo však neoblomné a sama krajinská grófka Richarda zo Stade neváhala odcválať na koni do Mohuče a vybaviť u arcibiskupa súhlas na zriadenie nového kláštora.
A tak sa na spustnutom vrchu začali diať veľké zmeny. Skupiny robotníkov zo sídiel z údolí Rýna a Nahe prichádzali a klčovali kríky, ničili burinu, upravovali terén a začali so stavbou. Pred Vianocami 1147 sa Hildegarda i sestry pripravili na presťahovanie. Ťažko sa lúčili s kostolom, kláštorom a s hrobom zakladateľky pustovne a kláštora, Jutty. Tak začala nová kapitola i v živote Hildegardy, všetko v súzvuku s poslaním, ktoré mala vytýčené a ktoré plnila.
Hildegarda si vedela poradiť v najrôznejších situáciách. Osvojila si liečenie telesne i duševne chorých, a tak sa jej dobrá povesť šírilana Porýní, ale aj v iných krajoch. Do kláštora na vrchu sv. Ruperta putovali ľudia zďaleka, aby videli vzácnu, múdru a láskavú ženu a opátku. Životopisci uvádzajú, že za ňou prichádzali celé zástupy. Vždy si našla pre prosebníkov čas a na základe svojich bohatých skúseností udeľovala lekárske rady a dávala recepty. Prichádzali aj neveriaci, často aj židia a ona ich všetkých obracala ku Kristovi. Ale o radu ju prosili aj duchovní predstavení, opáti a abatyše. S tými si väčšinou vymieňala listy.
Jej vízie a názory ovplyvnili do značnej miery aj cisára Friedricha Barbarossu. Dá sa povedať, že zasahovala ako do cirkevného tak aj do politického života. Stala sa tiež uznávanou spisovateľkou a jej spisy ukazovali cesty k Bohu.
* okolo 1098 Bermersheim, Porýnie-Falcko, Nemecko † 17. september 1179 na vrchu sv. Ruperta pri Bingene, Porýnie-Falcko, Nemecko
Význam mena: odvážna v boji (z nem.)
Patrónka prírodovedcov a jazykovedcov
Sv. Hildegarda pri písacom pulte, okolo 1220/1230, Biblioteca Statale, Lucca, Taliansko
Sv. Hildegarda bola opátkou (abatišou). Niekedy sa aj nazýva „Sybilou z Porýnia“. Narodila sa v roku 1098 v Bockelheime v Nemecku v šľachtickej rodine. Bola poslednou z desiatich detí. Ako dieťa bola veľmi chorľavá. Jej teta, menom Jutta, sa o ňu starala vo svojej pustovni pri Speyeri. Tam azda Hildegarda pocítila volanie k podobnému životu. Okolo roku 1147 založila konvent (ženský kláštor) pri meste Bingen na vrchu San Ruperto pri rieke Rýn. Druhý kláštor založila oproti za riekou okolo roku 1165. Hoci bola krehká a chorľavá, dožila sa veku 81 rokov. Neustále pracovala, modlila sa a plnila Božie pokyny. Mnoho ľudí ju vyhľadávalo a žiadalo o radu. Medziiným sa kontaktovala aj s vtedajšími panovníkmi, ako s Fridrichom Barbarossom, Filippom d’Alsazia, ale aj so sv. Bernardom. Podnikla mnoho ciest, počas ktorých vizitovala kláštory a poskytovala rady, o ktoré ju žiadali. Bola napr. v Trevíri, v Metz a Kolíne. Neváhala napomenúť aj kňazov a klérus, keď videla neporiadky. Je prvou nemeckou mystičkou. Zložila viacero hymnov a básní. Počas života mala množstvo mystických vízií a zážitkov. Dvadsaťšesť z nich opísala vo svojom slávnom spise Scivias. Okrem toho napísala aj krátky traktát z botaniky, oslavovala Boha za to, akú krásu a účelovosť vložil do rastlín, keď ich stvoril. Zvláštnosťou je, že nikdy nebola formálne kanonizovaná, uctieva sa oddávna ako svätá. V roku 1921 vznikla v Nemecku rehoľa Sestier sv. Hildegardy. Dekrét ekvipolentnej kanonizácie podpísal a za učiteľku Cirkvi ju vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 7. októbra 2012. Hildegarda robila práve to. Bola klauzúrnou rehoľníčkou s hlbokým modlitbovým životom – to bolo dosť bežné pre stredovekú sväticu. Ale bola aj mystičkou, liečiteľkou a kazateľkou. Jej dary pritiahli do kláštora zástupy pútnikov. K umeniu a prírodným vedám prispela v takej dôležitej miere, že by sme ju nazvali ženou renesancie, keby tá nebola vzdialená ešte pár storočí! Úplne stredoveká žena O Hildegarde vieme dosť veľa napriek rokom, ktoré nás od nej oddeľujú. Na svoju dobu mala relatívne bežné detstvo a mladosť, hoci nám sa to môže zdať trochu zvláštne. Ako desiate dieťa šľachtickej rodiny bola považovaná za „desiatok“ pre Cirkev. To znamenalo, že keď mala Hildegarda asi osem rokov, rodičia ju poslali do kláštora v Pfälzerwalde v dnešnom juhozápadnom Nemecku. Jutta, svätá žena, ktorej zverili starostlivosť o Hildegardu, bola inteligentná a vzdelaná . Tiež pochádzala zo šľachtickej rodiny. Hildegarda pod jej vedením spoznávala Písmo a benediktínsku regulu a obľúbila si ich. Naučila sa čítať a písať. Pravdepodobne už v ranom veku sa naučila hrať na žaltár, istý druh harfy, poznávala rastlinnú medicínu, začala maľovať a venovať sa záhradníctvu. Hildegardu po Juttinej smrti spolusestry jednohlasne zvolili za predstavenú komunity. Keď sa spoločenstvo rozrástlo, založila nový kláštor pri Bingene s veľmi moderným vodovodným systémom. (Možno si Hildegarda myslela, že „čistota je druhá po zbožnosti“.) V tomto kláštore používala svoje dary, aby dodávala silu Cirkvi i svetu. Jej vplyv bol taký veľký, že keď ako osemdesiatjedenročná zomrela, hovorilo sa, že na oblohe nad jej celou dva lúče svetla vytvorili kríž.
Rozlišovať a vyhlasovať Hildegarda asi nemala na výber, akým smerom sa bude uberať jej život: o tom rozhodli rodičia. Osvojila si však život tak, že tento svet si vykladala svojimi výrazmi – výrazmi, ktoré nadobudla v modlitbe a pokornom počúvaní Boha. Žila taký opravdivý život, že pápež Benedikt XVI. ju nazýva „veľkou ženou“ a „prorokyňou, ktorá aj dnes oslovuje ľudí s veľkou nadčasovosťou. Odvážne dokázala rozlišovať znamenia doby “. Keby sme skúmali, ako Hildegarda používala svoj hlas a videla svoje vnútorné svetlo, naplnili by sme tým celé knihy. A vlastne o tomto vnútornom svetle hovoria knihy, ktoré napísala podľa svojich videní, ktoré mala už od detstva. Na rozdiel od ľudí, ktorí sú príliš ochotní hovoriť o sebe (a aj v jej dobe boli takí ľudia), Hildegarda spočiatku odmietala písať o svojich videniach.
Vysvetľovala, že má obavy pre „pochybnosti, zlú mienku a rôznorodosť ľudských slov“. Keď však veľmi vážne ochorela, uverila, že Boh chce, aby oznámila, čo videla. Hildegarda teda ako štyridsaťdvaročná začala písať svoj najznámejší text pod názvom Scivias (Poznaj cesty). Toto dielo písala desať rokov. Opísala v nich trinásť videní na rôzne témy – napríklad jednota všetkých živých vecí, pád a vykúpenie, zápas duchovného života a dôležitosť svätej omše – tieto témy majú čo povedať aj nám. Hildegarda sa však nezastavila len pri tom, že opísala svoje videnia. Skladala aj poéziu a hudbu a mala rozsiahlu korešpondenciu. Písala si s mnohými ľuďmi (vrátane svätého Bernarda z Clairvaux a niekoľkých pápežov), takže jeden životopisec ju tituloval „Drahá opátka z 12. storočia!“.
Dať Bohu všetko Hildegarda je na mojom krátkom zozname najobľúbenejších svätých pre svoj spôsob života. Tu sú oblasti, v ktorých si ju vážim ako vzor pre svoj život. Po prvé, medicína. Keď do Googlu zadáme heslá Hildegarda a medicína, nájdeme asi 600 000 odkazov vrátane článkov vo významných časopisoch a početných kníh. Mnohí lekári po celom svete nasledujú jej holistický prístup k liečeniu, dobrému zdravotnému stavu a spiritualite. Keďže alternatívna medicína sa na mnohých miestach čoraz viac prijíma, jej diela Physica (o prírodných vedách) a Causae et curae (kde ponúka asi 2 000 rastlinných a iných liekov) sú fascinujúcim čítaním. Ponúkajú aj praktické rady pre tých, ktorí chcú zlepšiť svoj zdravotný stav. Po druhé, hudba. Hildegarda mala rada hudbu. Hovorila, že hudba nás privádza k podstate stvorenia. Skladala aj svoju vlastnú hudbu vrátane mnohých inovatívnych piesní a toho, čo by sme nazvali prvou operou. Viac než 70 hudobných skladieb je dostupných na iTunes a CD. Hildegardine tajomné skladby s dôrazom na Boha a vieru teraz oslovujú milióny ľudí. (Takto som sa zoznámila s Hildegardou.)
Hildegarda z Bingenu /1098-1179/ je bezpochyby jednou z najvýraznejších postáv v dejinách katolíckej spirituality. Jej osoba zažíva od 20. storočia čoraz väčšiu popularitu, a to ako v rámci kresťanstva, tak aj mimo neho. Hoci žila v období stredoveku, išlo o "renesančnú osobnosť": Hildegarda je autorkou diel nielen z oblasti duchovného života a teológie, ale aj z oblasti prírodovedy a medicíny, komponovala hudbu, písala hymny a dokonca aj jednu drámu. Okrem toho "vymyslela" úplne novú abecedu. Meno Hildegarda je odvodené z nemeckého Heldin, ktoré znamená "hrdinská panna", "záchrankyňa", "hrdinka". Hildegarda sa narodila v roku 1098 v Bermersheim v Hesensku ako dcéra vysokého cisárskeho úradníka, Hildegarda bola jeho desiatym potomkom. V 8 rokoch bola zverená rehoľníčke Jutte, ktorá okolo seba zhromaždila malú komunitu v kláštore v Disibodenbergu. Tam Hildegarda v 15 rokoch prijala závoj a neskôr bola určená za nástupkyňu abatiše, na ktorej miesto nastúpila v roku 1136. V roku 1147 sa na základe videnia usadila so svojimi osemnástich rehoľníčkami v Bingene, kde na vrchu sv. Ruperta zakladá kláštor, ktorý bol vysvätený r. 1151. Potom založila ďalší konvent v Einbingene, v ktorom je dnes sídlo opátstva benediktíniek sv. Hildegardy.
Hildegarda neustále chorľavela. Napriek tomu však podnikala mnohé cesty po Nemecku i mimo neho, napr. do Francúzska, kedy pri veľkých kázňach napomínala klérus, zasvätené osoby i laikov. Mnohí ju žiadali o radu, ona však aj napriek tomu zostávala pokorná. Viedla k opatrnému asketizmu a kláštor pod jej vedením prosperoval. Hildegarda zomrela 17. septembra 1179, tak ako sama vopred predpovedala. Oficiálne nebola nikdy svätorečená. Jej zjavenie schválili 3 pápeži a koncil v Trèves. Proces jej svätorečenia sa začal v 13. stor., ale ešte nie je dokončený. Napriek tomu je uctievaná ako svätica, obzvlášť v Nemecku. V 15. stor. bola zapísaná do martyrológia. Od r. 1979 je v katolíckej cirkvi snaha ju kanonizovať a dokonca aj vyhlásiť za učiteľku Cirkvi (popri veľkých ženách katolíckej cirkvi Terézie z Avily, Kataríny Sienskej a Terézia z Lisieux). Vizionárka, prorokyňa, mystička: Hildegardine dielo má silne prorocký a vizionársky charakter. Podobne ako proroci Starého zákona vnímala, že dostala od Pána poslanie burcovať ľudí svojej doby, aby sa odvrátili od vtedajšej silnejúcej bezbožnosti a obrátili sa k Bohu. Dostala poslanie zapisovať svoje vízie, "aby tak človek poznaním tých vecí bližšie spoznal Stvoriteľa a neupieral Bohu onú úctu, ktorá mu patrí". Hildegarda seba samu vnímala ako Božieho obhajcu. "Jej videnia neobsahujú žiadne predvídanie v zmysle poznať niečo vopred, ale napomínanie, poučenie zo svetla viery o dejinách spásy a o určení človeka k spáse."
Hildegarda tvrdila, že má už od troch rokov videnia a že v štyridsiatich rokoch jej vnútorný hlas prikázal, aby svoje videnie zapísala. V jednom liste svojmu neskoršiemu sekretárovi o povahe svojich videnie píše: "Od svojho detstva, skôr, než sa spevnili moje kosti, moje nervy a moje žily, až do veku viac než sedemdesiatich rokov vidím stále vo svojej duši toto videnie. Vďaka Božej dobrote moja duša niekedy stúpa do výšky k nebu v rôznych oblastiach povetria, inokedy sa prechádza medzi rôznymi národmi, hoci obývajú vzdialené končiny, neznáme miesta ... Tieto veci nepočujem svojimi ušami, nevnímam ich myšlienkami svojho srdca, ani spoločnou činnosťou svojich piatich zmyslov, vidím ich len vo svojej duši, a moje telesné oči zostávajú otvorené, pretože som nikdy neupadla do extázy, vidím ich v bdelom stave, vo dne aj v noci ... Svetlo, ktoré vidím, nie je ohraničené, ale je nekonečne jasnejšie ako oblak obklopujúci slnko ... Pre mňa sa toto svetlo volá tieň živého svetla. Ako sa slnko, mesiac a hviezdy odrážajú vo vode, tak aj v tomto svetle pre mňa žiaria spisy, reči, cnosti a isté ľudské diela. Dlho si držím v pamäti všetko, čo som videla, alebo sa naučila v tomto videní, tiež si pamätám, kedy som to videla a počula. Zároveň vidím, počujem, spoznávam, a v okamihu chápem to, čo viem. Čo nevidím v tomto svetle, to nepoznám."
