Eduard Chmelár: ODOVZDAŤ S-300 UKRAJINE JE SPOĽAHLIVOU CESTOU K PRIAMEMU ZATIAHNUTIU DO VOJNY
Treba to napísať tak, ako to je. Členovia americkej vlády nikdy nechodievali na Slovensko ako priatelia. Chodievali sem spravidla ako predstavitelia impéria, ktorí prišli svojich vazalov požiadať o službu. Takto prišiel na Slovensko v novembri 2002 minister obrany USA, jeden z hlavných architektov vojny v Iraku a vôbec jeden z najväčších vojnových zločincov od konca studenej vojny Donald Rumsfeld, aby presvedčil premiéra Dzurindu, aby sa pridal k tzv. koalícii ochotných, ktorá o štyri mesiace zaútočila na Irak. Ďalší americký minister obrany prišiel až včera – aby nás požiadal o odovzdanie systému S-300 Ukrajine. Podobne aj minister zahraničných vecí USA prišiel na Slovensko po dlhých dvadsiatich rokoch – konkrétne Mike Pompeo vo februári 2019, aby prerokoval prijatie dohody o rozmiestnení Ozbrojených síl Spojených štátov na našom území. Vtedajší šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák sa to pokúsil zľahčovať kvázi vtipkovaním, že sme takí dobrí priatelia, že sa nemusíme vidieť až tak často, ale myslím, že toto mu uverili iba tí jednoduchší. Nikdy sme so Spojenými štátmi neudržiavali skutočné priateľské vzťahy. Taká superveľmoc ako USA nemá vo svete priateľov, iba záujmy. To je prvé konštatovanie.
Druhé konštatovanie je, že Slovensko sa v poslednom čase dozvedá tie najzávažnejšie informácie, ktoré sa ho týkajú, nie od vlastnej vlády, ale zo zahraničných médií. Minister obrany Jaro Naď už tradične obvinil z klamstva (po New York Times a Sky News) aj CNN, ale pravdou je, že doteraz všetky správy, ktoré priniesli, sa ukázali ako pravdivé. Chyba teda nebude v prestížnych svetových médiách, ale v netransparentnom spôsobe informovania Hegerovho kabinetu. Človek by čakal, že to bude našim novinárom prekážať, ale pri ich kvalite – nečudujme sa: aké médiá, taká vláda. Fakty sú nasledovné: americká spravodajská stanica CNN v stredu informovala, že Slovensko predbežne súhlasilo, že pošle svoj kľúčový systém obrany S-300 Ukrajine. Veľvyslanectvo SR vo Washingtone síce odmietlo správu komentovať, ale hneď na druhý deň prišiel do Bratislavy minister obrany USA Lloyd Austin a netajil sa tým, že presne o toto mu ide. Jeho slovenský partner vzápätí predviedol na tlačovej konferencii svoju typickú zahmlievaciu hru plnú poloprávd, pri ktorej sa na chvíľu zahral na vlastenca a tvrdil, že on sa systému S-300 nevzdá, ak Slovensko nedostane náhradu. Ale keďže Jaro Naď je svojím povolaním zbrojársky lobista a svojou povahou predovšetkým kšeftár, predpokladám, že skôr čaká na výhodnú ponuku. V každom prípade sa už predtým nechal počuť, že sa systému zo sovietskej éry rád zbaví.
Keďže zisťujem, že mnohí na tom stále nevidia nič zlé, musíme si vysvetliť, prečo je to šialený nápad. Nikto, opakujem NIKTO z členských štátov Severoatlantickej aliancie neponúkol Ukrajincom ťažkú vojenskú techniku. Dokonca aj Poľsko tomu odolalo. Všetci dobre vedia, prečo sa tak rozhodli. Aj bez vyhrážok Moskvy by to znamenalo faktické zapojenie sa do vojny. Evidujem svalnaté reči, že „len žiadne ohľady na Rusko“. Čo presne si mám pod tým predstaviť? Ak niekto tvrdí, že dodanie takýchto zbraní pomôže zachrániť veľa ľudských životov, tak si buď neuvedomuje základné parametre problému alebo je taký nezodpovedný, že by mu nemali dovoliť riadiť ani škodovku. S-300 je séria protilietadlových a protiraketových systémov dlhého doletu, ktorý sa nachádza vo výzbroji dvadsiatich štátov na svete, vrátane troch členských krajín NATO Bulharska, Grécka a Slovenska. Je to jeden z najsilnejších protilietadlových raketových systémov súčasnosti. Už dnes (neklamme si) ide na Ukrajine o proxy vojnu, teda zástupnú vojnu, v ktorej síce oficiálne bojujú dve strany, no ostatné ju vojensky podporujú. Taká bola španielska občianska vojna a také sú aj konflikty v Kongu, Sýrii, Jemene a na Ukrajine. Nad dodávkami ľahkých zbraní privierajú obe strany oči, lebo obe to tak robia. Ale dodávky ťažkej vojenskej techniky, ktorá rozhoduje vojny, nikto tolerovať nebude. Ak sa nájde nejaký mamľas, ktorý bude moralizovať, že nechceme dodať Ukrajine obrannú výzbroj, ktorá môže zachrániť mnoho životov, tak mu, prosím, vysvetlite, že každý členský štát NATO, ktorý chce vstúpiť do priamej vojny s Ruskom a riskovať tak jadrový konflikt, sa musí vyrovnať s prízrakom vyvraždenia miliónov vlastných občanov. Pretože tá morálna dilema je postavená takto. Američania dobre vedia, prečo sa nedajú vtiahnuť do vojny s Ruskom. Prečo sa k takémuto kroku chceme nechať vyprovokovať my?
Aby som bol správne pochopený, rozumiem morálnej dileme, ktorá sa odohráva v hlavách mnohých ľudí, ktorí vidia hrdinskú obranu Ukrajincov a hanbia sa, že im nedokážeme viac pomôcť. Túto morálnu dilemu kládol pred nás už ten zatracovaný Dostojevskij, ktorý sa nás pýtal, či by sme dovolili zabiť dieťa, keby sme vedeli, že jeho smrť zachráni svet. Ale my to nevieme. A nechceme žiť v svete, ktorý pre svoju záchranu potrebuje vraždiť deti. No v medzinárodnej politike nemáme nič lepšie ako pravdu pravidiel, ktorú si musíme ctiť, ak máme prežiť. Po prvé, nemyslím si, že im práve my pomáhame málo. Pomáhame im viac, ako mnohí tušia (pravdepodobne i spravodajsky), pomáha nevídané množstvo dobrovoľníkov z celého Slovenska, čo je hádam ten najväčší prejav medzinárodnej solidarity v našich moderných dejinách (Ukrajinci sú už aj u nás v Galante, a to som si ešte nedávno myslel, že sem netrafia). Ale musíme poznať mieru a hranicu medzi altruizmom a sebazničením. Nemusíme a nesmieme pomáhať nad rámec toho, čo sami unesieme. Naše mantinely sú vymedzené našimi právnymi záväzkami. Ak do toho chceme ťahať svedomie, tak to by nás malo hrýzť viac v prípade Jemenu, ktorý sme utopili v krvi aj našimi zbraňami – a tie sme dodávali agresorovi, nie obetiam.
Ešte raz, ak to niekto nechápe: Jaro Naď hrá teraz so Slovenskom extrémne nebezpečnú hru a treba ho zastaviť. Bude to ťažké, lebo na jeho blaženej tvári po stretnutí s Lloydom Austinom ste mohli vidieť, že jediný, koho v politike rešpektuje a ku ktorému vzhliada, je jeho americký tútor. Ale dodať Ukrajine najúčinnejšiu zbraň je ako postaviť sa Rusom pred mušku a myslieť si, že si nás nevšimnú. Toto už nie je o nich. To je o nás. A postaviť Slovensko do prvej línie boja za štát, ktorý nie je členskou krajinou Severoatlantickej aliancie – na to jednoducho táto vláda nemá mandát. Rovnako ho nemá na zneužívanie situácie na prehlbovanie militarizmu na Slovensku. Včera Jaro Naď bez väčšieho záujmu médií povedal, že 2 % HDP na vojenské výdavky už nie sú cieľom, ale základom pre ich ďalšie zvyšovanie. Nemôžeme nevidieť, že tento rast zbrojenia je samoúčelný. Podľa údajov Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru sú výdavky Európskej únie na zbrojenie 5-krát vyššie ako výdavky Ruska a výdavky Spojených štátov dokonca 12-krát vyššie. Aj najväčší nárast v dovoze zbraní v rokoch 2017 – 2021 zaznamenala Európa – až o 19 percent. Problém našej bezpečnosti nie je vo výške zbrojenia. Sme uzbrojení viac ako kedykoľvek v dejinách, a predsa nedokážeme zabrániť vojnám a dosiahnuť trvalý mier. Keď americký prezident Joe Biden povie, že Ukrajine budeme dodávať viac a viac zbraní, pretože ju čaká dlhý a náročný boj, je to presne naopak – dlhý a náročný boj ju čaká práve preto, lebo sa tam kumulujú zbrane. Základnou ideológiou tejto garnitúry je preto celkom jednoznačne militarizmus, čo nie je nadávka, ale stav prevahy vojenských princípov, cieľov a hodnôt v politike štátu, podriadenie všetkých oblastí života armádnym pravidlám. Takto nastavené priority si nevyberajú optimálny spôsob rozvoja bezpečnosti, ale kumulujú ich. Zvýšenie vojenských výdavkov na 2 percentá HDP? Nestačí! Na 3 percentá? Nestačí! Odovzdať vojenské letiská do užívania Ozbrojeným silám USA? Nestačí! Pozvať sem 2000 vojakov NATO? Nestačí! S týmto mentálnym nastavením sa nikdy nezastavia a problémy vedy, vzdelania, inovácií a celkovo modernizácie krajiny sa budú naďalej odkladať. S touto vládou sa preto rozchádzam nielen vo filozofii obrany, ale predovšetkým v prioritách štátu, ktoré sú postavené doslova na hlavu.
zdroj: fb E. Chmelár
Predstavte si, že vysvetľujete cudzincovi, že tu máme takého nepríčetného ministra obrany, že neváha vystaviť Slovensko vojenskej hrozbe iba preto, že je frustrovaný z negatívnych ohlasov na jeho FB statusy. Predstavte si jeho tvár, ako sa dozvedá, že odovzdanie systému S-300 Ukrajine zdôvodnil šéf rezortu obrany pomstou voči „ruským trollom, zradcom a piatej kolóne“. Takto sa na Slovensku tvoria najzávažnejšie rozhodnutia. Na Slovensku sa ešte stále nájdu ľudia, ktorým to príde normálne. Pokúsim sa to ešte raz a naposledy vysvetliť bez nejakej väčšej ilúzie, že to budú schopní alebo ochotní pochopiť. Celý tento nebezpečný nápad vznikol tak, že Ukrajina požiadala ešte v januári Spojené štáty, aby im dodali protiraketové systémy. Američania to odmietli, ale hneď povedali, že poznáme krajinu, ktorá by vám ich mohla dodať – Slovensko. A čo urobil snaživý Jarko? Ten, ktorý má oči iba pre Lloyda Austina, ten, ktorý zahorel láskou až do posledného schodíka, na ktorý ho bol americký minister odprevadiť a jeho návštevu považuje za najväčší zážitok svojho života – ten mu to ochotne prisľúbil. Ako to doma odkomunikuje, to už nechali Američania na neho.
Multitalentovaná bábkoherečka Veronika Remišová prirovnala dodávky S-300 Ukrajine k dovozu zbraní počas Slovenského národného povstania. Čudujem sa, že to nikoho neuráža. SNP bolo súčasťou medzinárodného protifašistického odboja, ktorého ciele sa sformulovali v Atlantickej charte z roku 1941. Vyhlásenie, ktoré podpísali americký prezident a britský premiér a ku ktorému sa následne pripojili Sovietsky zväz, Juhoslávia, Česko-Slovensko, Poľsko, Belgicko. Holandsko, Nórsko, Grécko, Luxembursko a Francúzsko malo jeden spoločný cieľ: vojenskú porážka nacistického Nemecka. Pýtam sa – je dnes cieľom vojenská porážka Ruska? Ja viem, že sa tie primitívne skratky mnohým páčia, ale prirovnávať Tretiu ríšu s miliónmi mŕtvych v koncentračných táboroch, s masovými popravami a vypaľovanými obcami s Putinovým Ruskom je účelová demagógia. Vojenské riešenie tohto konfliktu si môže želať iba blázon, ktorému nezáleží na tom, či vyprovokuje tretiu svetovú vojnu.
Znova kladiem otázku, aký máme plán, lebo vo vedení štátu zjavne chýba zdravý rozum. Musím sa priznať, že včera večer som sa skutočne zhrozil, keď som si prečítal status Zuzany Čaputovej. Nekriticky prevzala manipulatívny FB status dvorného propagandistu Denníka N Vladimíra Šnídla, ktorý za ruskú propagandu označuje fakticky akékoľvek kritické myslenie, vrátane závažných otázok a vysvetľovania súvislostí, ktoré inak vyžaduje každý dobrý učiteľ. Prosím vás pekne, čo je toto za úroveň? Toto je hlava štátu?! Toto nízke správanie ma privádza k otázke, čo robia jej poradcovia, za čo berú tie obrovské peniaze, ak je toto výstup prezidentky republiky, ktorá sa načisto opustila a uchyľuje sa k takémuto nízkemu správaniu. Rovnako považujem za výsmech obyčajným ľuďom, keď sa radí o pomoci najchudobnejším s človekom, ktorý ich už raz priviedol na mizinu – s Ivanom Miklošom. Táto osoba čoraz viac odhaľuje svoje skutočné zmýšľanie. Vzhľadom na to, že u nej ide o dlhodobý trend, neprekvapuje ma, že jej dôveryhodnosť sa prepadla o desať percent, najviac spomedzi všetkých politikov, prekvapuje ma, že jej ešte stále verí toľko ľudí.
Ešte jedna vec z dnešného dňa stojí za povšimnutie. Poslanec Peter Pčolinský, ktorý sa zúčastňuje na zasadnutí Bezpečnostnej rady SR po prvýkrát priznal, že nikto z jej členov prezidentkou počnúc a členmi vlády končiac neočakával útok Putina na Ukrajinu, NIKTO. Potvrdilo sa tak, že ich útoky na oponentov sú iba zneužívaním situácie na inštaláciu autoritatívneho režimu na Slovensku. Netreba sa ich báť, sú to podliaci a podvodníci so zlým svedomím.
Dnešný prieskum agentúry Focus ukázal, že dôvera v politikov a politiku ako takú prudko klesá a že na Slovensku už nie je politik, ktorému by dôverovala väčšina obyvateľov. Nie je to prekvapenie, ale je to katastrofa, s ktorou musíme niečo robiť. S takouto politickou garnitúrou Slovensko nemá budúcnosť. Platí to aj o opozícii, ktorá nepreukázala žiadnu sebareflexiu za svoje predchádzajúce vládnutie a myslí si, že správanie súčasnej vlády ju rehabilituje, čo je hlboký omyl. Zareagovať na to vznikom nejakých nových strán je iba prehlbovaním doterajšej krízy. My musíme začať tam, kde končili štúrovci: redefiníciou záujmov Slovenska. Nie som si istý, či dnes takú generáciu dokážeme vygenerovať. Lebo tento hnus už vari ani nemá význam komentovať.
fb Eduard Chmelár
veci-verejne.sk
