Mariológia

Úvod
Ježišov celoživotný vzťah k Panne Márii a jeho slová „Hľa, tvoja matka“ (Ján 19, 27) sú božským základom každého úctivého vzťahu k Márii, Matke Božej. Osoba a poslanie Krista Pána osvetľuje celú postavu Márie, preto je medzi kristológiou a mariológiou špecifický vzťah. Z Božieho rozhodnutia je Panna Mária od počiatku a natrvalo spojená s kresťanstvom.
Mariológia, náuka o Božej Matke Márii, je samostatným teologickým odborom od 17. stor. Výraz mariológia použil po prvý raz taliansky teológ Placidus Nigidius (+c.1640) v diele Summa mariologiae. Avšak história mariológie siaha až k počiatkom kresťanstva.

Prídu módy, ktoré budú urážať Pána Ježiša Krista
Výklad k modlitbe Zdravas Mária
Ruženec nás zachránil! V modlitbe ruženca spoznáte…
Robil som satanistické rituály na potratových klinikách
Panna Mária vzkriesila Araba
- Panna Mária postrach zlých duchov
- Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie už začalo
Znaky falošných prorokov
Ako viem, kedy mi hovorí Boh? Ako rozlíšiť falošné…
Svätá Panna Mária je kráľovnou a vládkyňou neba i zeme
Židovská nevyhlášená válka lidstvu
V čom spočíva neomylnosť pápeža?
<span style="background-color:#ffff5f;font-weight:…

Kresťanský starovek (do r. 692; Trulanský snem)
Raná Cirkev ohlasovaním Evanjelia šírila vieru a kresťanský kult. Sociálno-kultúrny
kontext vtedajšej doby, ako aj nábožensko-psychické zaujatie proti kultu ženy (židovský vplyv),
nepriali rozvoju mariánskej úcty. Že sa aj napriek tomu začal rozvíjať mariánsky kult, treba pri
písať dvom vnútro-kresťanským faktorom:
a) Existovalo veľmi úzke spojenie kristológie a mariológie v Písme i tradícii.
b) Na Máriu sa hľadelo nielen ako na osobu, ale aj na jej úlohu v dejinách spásy.
Prvým pravoverným kresťanským spisovateľom, ktorý vyzdvihol význam Márie, bol bis
kup Ignác Antiochijský (+117). Ignác zdôraznil, že Ježiš sa podľa Božieho plánu počal v Márii
nom lone (List Efezanom 18, 1). V dejinách kresťanstva bol významným medzníkom r. 313, kto
rým začala „konštantínovská éra“. Veľké pohanské národy Rímskeho impéria hromadne vstupo
vali do Cirkvi. Cirkev ich prijala aj s ich osobitosťami, ktoré postupne kristianizovala. Avšak
tieto národy, ktoré len pomaly spoznávali láskavú tvár nebeského Otca, priniesli do kresťanskej
vierouky predstavy z ich prirodzenej zbožnosti. Predovšetkým to bol „strach“, ako hlavný nábo-
ženský činiteľ. Tento nábožensko-naturálny prvok novokresťanských národov ovplyvnil aj ma
riánsku úctu. Mária sa stala prostredníčkou medzi ľuďmi a Bohom.
Unáhlené by však bolo tvrdiť, že išlo o jednoznačnú dekadenciu kresťanstva. Treba vi
dieť aj druhú, kladnú stranu tohto vplyvu. Boh, ktorý bol v prirodzenej zbožnosti ďaleký a hroz
ný, sa cez postavu Márie stával bližším a milosrdnejším. A hoci sa v tomto období objavili aj
niektoré negatívne prvky mariánskej úcty, aj táto časť kresťanských dejín mala svoj pozitívny
význam (Stanislav Celestín Napiórkowski). Nevierohodné je aj ďalšie tvrdenie, že Nicejský
snem, ktorý v r. 325 definoval božstvo Ježiša Krista (DH 125), a tak ho „udomácnil“ do Trojice,
vytvoril najmä v ľudovej zbožnosti vákuum, ktoré neskôr vyplnila postava Márie (Heinrich
Petri, Wolfgang Beinert).

Kresťanský stredovek (do r. 1517; vystúpenie Martina Luthera)
Historici dokazujú, že stredovek bol obdobím, kedy došlo k výrazným zmenám v kres-
ťanskej duchovnosti. Zvlášť to platí o mariológii, a to na poli teoretickom i praktickom. Napr.
dokončil sa vývoj modlitby „Zdravas Mária“, zavŕšila sa tvorba modlitby svätého ruženca, jed
notlivci i celé spoločenstvá sa zasväcovali Bohorodičke, horliví mariánski ctitelia pestovali ľud
skú ušľachtilosť ako aj opravdivé rytierstvo.
S odstupom storočí badať, že vedľa týchto kladov sa objavili i zápory. Niekde ľudová
zbožnosť predstavovala Máriu ako takú milosrdnú matku a mocnú kráľovnú, ktorá môže rozka
zovať aj svojmu Synovi. Šírilo sa presvedčenie, že práve ona zabezpečí milosrdenstvo pre ne-2
šťastného hriešnika pred Kristovou prísnosťou. Ľudia cítili potrebu prostredníka, ktorý by im bol
bližšie ako vznešený a spravodlivý Ježiš Kristus (Fransis S. Fiorenza, John P. Galvin).
V období patristiky sa Máriino miesto v teológii celkom viazalo na dielo vykúpenia, v
stredoveku sa Panna Mária dostala už do istej dôstojnej izolácie. Teologická reflexia bola výluč-
ne zameraná na štúdium Máriinej osoby, najmä jej privilégií. Márii začali byť pripisované všetky
možné dary, zneužívajúc zásadu: De Maria numquam satis! Takéto preháňanie úcty pokračovalo
napriek obmedzujúcim snahám niektorých biskupov a teológov (Fransis S. Fiorenza, John P.
Galvin). Niekde tento izolujúci postoj pretrval až do Druhého vatikánskeho koncilu (Stanislav
Celestín Napiórkowski).
Izolujúci postoj sa prejavil aj v spôsobe písania mariánskych ikon. Starý prísny kánon
(kristocentrické zameranie) bol od 16. stor. uvoľňovaný. Ježiš sa začal buď celkom vynechávať,
alebo bol zobrazovaný len „v ľudskej prirodzenosti“ (Vladimír Juhás).

Kresťanský novovek
V potridentskom období vo vzťahu k svätým mali veriaci správnu intuíciu, že pre vzá-
jomné spojenie v Kristovi si môžu všetci – živí i mŕtvi – navzájom pomáhať. Nedokázali sa však
vyhnúť silnému zdôrazňovaniu osobnej úbohosti. Dôsledok bol taký, že hriešnici si boli vedomí
svojej malosti, a preto sa neodvažovali utiekať priamo k Spasiteľovi. Mysleli si, že svätí – pre
vlastnú skúsenosť s ľudskými slabosťami – sú im bližšie ako Boh. Svätí s Pannou Máriou im
boli prostredníkmi v tom zmysle, že sa nachádzajú akosi v strede, medzi nimi a Ježišom Kris
tom, a pritom je zachované podriadenie svätých Bohu. Táto závislosť na prostredníkovi, ako
mocnom patrónovi, je charakteristická pre celé obdobie 16. až 20. stor.
Závislosť na prostredníkovi sa prejavila aj v pohľade na kňaza – vysväteného Kristovho
služobníka. Biblický pohľad „Kristov učeník“ (por. Mt 4, 18; Mk 14, 14) vystriedal mariánsky
pohľad „najmilší syn Panny Márie“, por. don Stefano Gobbi (+2011), Modrá kniha, Mariánske
kňazské hnutie (Vladimír Juhás).
Vrchol tzv. „mariológie výsad“ nadišiel v polovici 20. stor., keď bola vyhlásená dogma
o nanebovzatí Panny Márie. Popri mnohých pozitívach celej tejto epochy treba vidieť aj isté ne
bezpečenstvo maximalizmu (teoretického i praktického).

Súčasná mariológia (po Druhom vatikánskom koncile)
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) zahrnul mariológiu do ekleziológie. Urobil tak z
pedagogických dôvodov, aby sa nezneužívala veľká úloha Márie v dejinách spásy. Koncil navr
hol (por. konštit. Lumen gentium 66), aby mariánsky kult bol predovšetkým odpoveďou veriace
ho ľudu na dané zjavenie a náuku viery. Mariánska zbožnosť sa má orientovať kristologicky a
trinitárne, pričom sa nemá zabúdať ani na ekleziologický a ekumenický rozmer. Avšak hneď po
koncile nedošlo k očakávanej pozitívnej zmene. Príčinou istej krízy však nebol koncil, ale na
prvom mieste nedostatočné poznanie koncilovej náuky. Tak sa dočasne stalo, že staršie formy
mariánskej úcty boli odstránené a nové ešte neboli vytvorené.
Antropologicko-soteriologický záujem o Bohorodičku sa koncom 20. stor. sústredil na
otázky, aký teologický význam má Máriino ženstvo a panenstvo. To, že Mária je žena, sa dávno
bralo na vedomie. Ale spoločenské odsúvanie ženy na druhé miesto neprialo tomu, aby sa z Má-
riinej ženskosti vyvodili náležité dôsledky. Až postoj pápeža Jána XXIII. (1958-1963) v enc.
Pacem in terris, z r.1963, podnietil teológiu, aby ženám ako takým, venovala viac pozornosti.
Po koncile mali na rozvoj mariológie najvýznamnejší vplyv dva pápežské dokumenty –
exhort. Pavla VI. (1963-1978) Marialis cultus z r.1974 a enc. Jána Pavla II. (1998-2005) Redem
ptoris Mater z r.1987 a napokon aj list Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie – Matka
Pána. Pamiatka, prítomnosť, nádej (napísaný bol v r. 2000, tlačou vyšiel v r. 2002).
Pápež Pavol VI. (1963-1978) v exhort. Marialis cultus predstavil Kristovu matku ako ak-3
tívneho a dynamického človeka, ktorý s plnou zodpovednosťou nasleduje Božie volanie. Mária
sa javí ako žena „so silou ducha vo vyhnanstve“ (č. 57). Pozornosť sa obrátila aj na dejinno
spásny význam ženského pokolenia. V rozhodujúcom okamihu dejín spásy, pri vtelení Božieho
Syna, boli do tejto skutočnosti – hoci nie na tej istej rovine – zapojení muž a žena, Ježiš a Mária.
Významné bolo predovšetkým to, že Boh obe pohlavia, obe rovnakej dôstojnosti a ceny, zbaviac
ich prirodzených nedostatkov, konštitutívne zapojil do dejín spásy: v nikom inom niet spásy, iba
v mene muža Ježiša Krista; a ľudstvo prijalo spásu v žene Márii.
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v enc. Redemptoris Mater zdôrazňoval absolútnu závis
losť spásneho vplyvu Márie na Kristovi a vyzdvihol potrebu účinkovania Ducha Svätého (č. 43,
44). Takéto vyjadrenia pápeža sú veľkým impulzom k pneumatologickému vysvetleniu účasti
Panny Márie na diele vykúpenia. Obrátiac pozornosť na činnosť Ducha Svätého v duchovnom
prostredníctve jednotlivých stvorení (anjeli, Panna Mária, iní svätí) sa otvorili nové teologické
cesty k riešeniu správnejšej teológie prostredníctva svätých. Mariológia pred koncilom osobitne
pojednávala o materstve Panny Márie a osobitne o jej prostredníctve. Ján Pavol II. však spojil
Máriino materstvo s Máriiným prostredníctvom – Máriino prostredníctvo má materskú povahu.
Znamená to, že Panna Mária tým, že je Božou Matkou a duchovnou matkou veriacich, je pro
stredníčkou.
Sväté písmo sa však nikdy neodvoláva na pohlavnosť dotyčných osôb. Jeho záujem sa
sústreďuje na ich človečenstvo, na ľudskú osobu ako takú, čím zdôrazňuje univerzalitu povola
nia a poslania človeka. Keď kresťania nachádzajú v Márii prvú a dokonalú učeníčku Pána, robia
to nie pre jej ženskosť, ale pre jej dokonalú ľudskosť. Ani Máriino panenstvo nie je Písmom
predstavené ako výlučne ženská vlastnosť, ale ako stelesnenie vážneho nasledovania Krista, teda
ako duchovná vlastnosť (môže ju mať aj muž). Mária „je obrazom, vzorom, nie kresťanských
žien, ale Cirkvi, ktorá je otvorená obom pohlaviam a skladá sa z oboch pohlaví“.
Obaja pápeži (Pavol VI. dňa 16.5.1975 a Ján Pavol II. dňa 4.4.1999) pritom obrátili po
zornosť teológov mariológie aj na novú metódu. Chceli, aby teológovia, neopúšťajúc „cestu
pravdy“ (biblicko-historicko-teologická metóda), vykročili aj „cestou krásy“, lebo Mária je „tota
puchra“, por. Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 33.
List Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie – Matka Pána... odporúča, čím sa má
vyznačovať novodobá reflexia o Matke Božej, aby „vychádzajúc od Boha privádzala k Bohu“.
Poukazuje na hlboké príčinné vzťahy medzi mariológiou a inými teologickými disciplínami.
Mariológia sa stáva priestorom teologickej syntézy. List obohacuje teológiu aj poukazom na tzv.
„Boží štýl konania“ (por. č. 51). Celá mariológia dokazuje, že štýl (spôsob) Božieho konania sa
vyznačuje uprednostňovaním malých a pokorných (alebo chudobných v duchu, Mt 5, 3).
Teológia o Márii (mariologické kongresy, konferencie... – veda) a úcta k Márii (marián
ske kongresy, slávnosti... – zbožnosť) sa navzájom obohacujú a dopĺňajú. Mariánska veda, úcta
i spiritualita neustále napredujú a musia sa rozvíjať v perspektíve dejín spásy (Stanislav Celestín
Napiórkowski).

Mariológia a oddelení kresťania – pravoslávni, protestanti
V súčasnosti už nie je postava Márie hlavným kameňom úrazu medzi oddelenými kres-
ťanmi, hoci ich vzťah k Márii je odlišný. Už v samotnom Svätom písme existuje určitý „plura
lizmus“ ohľadom Panny Márie: - pohľad Pavla (Mária dala Ježišovi jeho ľudskú poníženosť,
por. Gal 4, 4); - pohľad Jána (Mária dala zrod Bohu, por. Jn 1, 14); - pohľad Lukáša (Mária dala
príklad povolania a viery, por. Lk 1, 38). Dialóg by mal viesť ku kombinácii týchto pohľadov,
a tak aj k bohatstvu protestantskej, pravoslávnej a katolíckej tradície (René Laurentin, +2017).

Pravoslávni formálne uznávajú Efezský koncil (r. 431) a s ním súvisiace pravdy: Naj
svätejšia Bohorodička Panna Mária. Obsahovo neprotestujú proti posledným dvom dogmám 4
(nepoškvrnené počatie a telesné nanebovzatie), hoci ich oficiálne neprijímajú (lebo ich vyhlásil
pápež). Mariánska úcta i spiritualita sú veľmi živé a hlboké.

Protestanti
Martin Luther (+1546) pôvodne chcel len uzdraviť prejavy mariánskeho kultu:
- v komentári k Magnifikat (r. 1524) prosil Pannu Máriu o orodovanie;
- neskôr v duchu „sola scriptura“ začal odstraňovať aj to, čo bolo pozitívne;
- uznával Efezský koncil; veril, že Mária bola panna aj po pôrode;
- svätosť Márii však bola len imputovaná – pripísaná;
- o nepoškvrnenom počatí u protestantov nemožno hovoriť, lebo to nie je v Písme;
- o nanebovzatí tiež nemožno hovoriť, lebo je to vraj proti Písmu (1 Kor 15, 23-24).
Súčasní protestanti ešte menej prijímajú mariánsku úctu ako ich zakladateľ. Protestantský
teológ Karl Bárth (+1968) tvrdil: „Efezský koncil nehovoril o Márii, ale o Kristovi... Jednomy
seľne odmietame katolícky mariánsky kult.“ Pre katolíckych teológov je tento ich postoj výra
zom náboženskej krízy: „Keď sa vhĺbime do protestantského učenia o Márii, pocítime ich veľký
nepokoj“ (Wincenty Granat, +1979).
Protestanti o Márii dnes učia:
- Mária je príkladom kresťanského života;
- netreba sa utiekať k matke Pána;
- nie je nutné uctievať Máriu, treba sa klaňať Bohu.
Mariánska úcta i spiritualita sú oficiálne zaznávané; napriek tomu sú v niektorých spolo-
čenstvách oživované.

Ekumenický dialóg v mariológii
Začiatok 21. stor. videli viacerí teológovia (Walter Kasper, Pavel Filipi) ako prechod od
ekumenickej „jari“ k ekumenickému „letu“, kde treba rátať „s miernym ochladením“. Ekume
nizmus na tomto poli je viac „mariánsky“ ako „mariologický“:
- protestantské rehoľné sestry „Sestry svätej Márie“, Nemecko – Dormstadt, od r. 1944;
- komunita v Taizé od r. 1949 (Roger Schütz, +2005);
- manifest protestantských teológov z Drážďan (r. 1970): úloha (Boží odkaz) mariánskych
zjavení a kresťania.
Ekumenickému duchu v mariológii napomáha (por. Matka Páně..., č. 70):
- viesť dialóg cestou nasmerovanou Svätou stolicou (dekr. o ekumenizme Unitatis redintegra
tio z r. 1964; Ekumenické direktórium z r. 1967; Direktórium na vykonávanie princípov a
noriem o ekumenizme z r. 1994; enc. o ekumenizme Ut unum sint z r. 1995);
- používať také termíny, ktoré správne vyjadrujú náuku, no zároveň neiritujú druhú stranu;
- nepoužívať nenávistné predsudky;
- neklásť na iných pokrstených ďalšie bremená, okrem toho nevyhnutného (por. Sk 15, 28);
- pozerať na Máriu ako na členku cirkevného spoločenstva, neizolovať ju.
Ekumenickému duchu prekáža tzv. chybný irénizmus (dohoda za každú cenu), ktorým tr
pí čistota viery (René Laurentin, +2017; Ernst Christoph Suttner). Hlavné otvorené otázky: Eu
charistia (moc, služba, zbožnosť); pápežská služba; postava Panny Márie; strach z oslabenia
vlastnej identity (inštitucionálna kríza Svetovej rady cirkví).
Svetová rada cirkví (SRC) bola založená 4.9.1948 v Amsterdame; sídli v Ženeve; združu
je asi 330 protestantských a pravoslávnych cirkví, spolu asi 400 miliónov kresťanov; Katolícka
cirkev nie je riadnym členom SRC.

Životopis Panny Márie
Životopis nazaretskej Márie – Božej Matky – možno zrekonštruovať podľa správ z Písma
a dobových židovských reálií, por. enc. Redemptoris Mater 3.
Mária pochádzala z Dávidovho rodu (Rim 1, 3). Narodila sa asi v r. 20 pr. Kr. a vyrastala
v Nazarete (Lk 1, 26-27).
Vo vtedajšom Izraeli bolo treba 11-12 ročné dievča zasnúbiť (rešpektujúc vek dospieva
nia). Rok po zásnubách (v niektorých oblastiach presne na deň) musela byť svadba, t.j. ženích si
slávnostne odviedol manželku do svojho domu (Rudolf Schikora, +1962).
Mária mala výnimočný (dogmou potvrdený pôvod) svätý vznik – bez poškvrny dedičné-
ho hriechu. Jedinečná Božia milosť ju viedla k tomu, že hneď, ako sa dozvedela o pohlavnej
láske, zatúžila urobiť osobné rozhodnutie pre trvalé panenstvo (por. exhort. Redemptoris custos
7, 18; Ján Pavol II., dňa 7.8.1996 – Maria, modello di verginitá; dňa 21.8.1996 – L´unione ver
ginale di Maria e Giuseppe). Ponúknuť Bohu panenstvo alebo pohlavnú zdržanlivosť bolo v tom
čase v Izraeli známe, ale nie rozšírené (Rajmund Ondruš, +2011). U Márie sa takto, po teologic
kej stráne, celkom napĺňa dogma úplného a stáleho panenstva Márie (Druhý carihradský koncil,
r. 553, DH 422, 427, 437). Podľa Tomáša Akvinského (por. Theologická summa III., 28, 4), Má-
ria – celkom sa vložiac do Božích rúk, ako na to zareaguje Jozef, jej ženích – povedala Jozefovi,
že ona chce urobiť osobné rozhodnutie navždy (aj v ich oficiálnom manželstve) ostať pannou.
Jozef to akceptoval (por. exhort. Redemptoris custos 7, 18, 26; Ján Pavol II., dňa 21.8.1996,
L´unione verginale di Maria e Giuseppe).
Asi deväť mesiacov po Máriinom zasnúbení s Jozefom (tri mesiace pred plánovanou
svadbou), dostala Mária zvestovanie od Boha a prijala Boží plán – „počneš a porodíš“ (por. Mt
1, 18). Mária sa zverila s Božím tajomstvom svojej matke (sv. Anna) a ona to pravdepodobne
priamo (menej možné je, že cez Jozefových rodičov) oznámila Jozefovi. Snúbenec Jozef bol tým
stavom očividne zaskočený, ale bol „spravodlivý“ – a napokon prijal Boží plán (Paul Gaechter,
+1983).
Snúbenica Mária, už v požehnanom stave, navštívila príbuznú Alžbetu v Ain Karim; Má-
ria ostala u nej asi tri mesiace, potom odišla domov, do Nazareta (krátko pred narodením Jána
Krstiteľa), a to z vážneho dôvodu – kvôli svojej vlastnej svadbe.
Presne rok po zásnubách bola v Nazarete svadba. Jozef a Mária ako riadni manželia zača
li spolu bývať. Na sčítací rozkaz cisára Augusta (+14 po Kr.) Jozef a Mária odišli do Betlehema.
Mária mala asi 13 rokov, keď v r. 7. pr. Kr. porodila Ježiša v betlehemskej maštali (Gerhard
Kroll, +1997). Svätá rodina bola potom v Betleheme určite viac ako 40 dní, lebo došlo k obeto
vaniu Pána v chráme (Lk 2, 22n).
Z Východu prišli mudrci do Betlehema; priviedla ich trojnásobná konjunkcia planét Jupi
tera a Saturnu, ku ktorej došlo v r. 7 pr. Kr. (Gerhard Kroll). Mudrci stihli navštíviť Svätú rodinu
v betlehemskom dome. Svätá rodina – Ježiš, Mária, Jozef – potom emigrovala do Egypta, podľa
tradície do osady Matariyeh (Rajmund Ondruš, +2011). Tam žila asi 3 roky; podľa koptskej tra
dície to bolo – 3 roky, 6 mesiacov a 2 týždne (Zofia Kossak-Szczucka, +1968). V r. 4 pr. Kr., po
smrti kráľa Herodesa Veľkého, sa rodina vrátila do Palestíny; avšak zo strachu pred krutým
etnarchom Herodesom Archelauom (+c.18 po Kr.), ktorý vládol v Judey, odišla bývať do galilej
ského Nazareta (Mt 2, 22-23).
V čase verejného vystúpenia Ježiša (r. 27 po Kr.) Jozef už pravdepodobne nežil. Mária
bola viackrát spolu so ženami v Ježišovom sprievode. Ježiš Máriu, svoju matku, z kríža odovzdal
Jánovi apoštolovi do opatery. Ježiš Kristus skonal na kríži 7. apríla r. 30 po Kr. (Gerhard Kroll,
Willibald Bösen).
Neexistujú žiadne spoľahlivé historické správy, ktoré by potvrdili čas a miesto Máriinej
smrti. Mária sa spomína len v prvej kapitole Skutkov apoštolov, a ďalej už nie. Preto sa väčšina
exegétov domnieva, že zomrela krátko po Ježišovej smrti (Paul Gaechter).
Stredoveká Sýrska legenda (pochádzajúca z 10. až 13. stor., ktorá opisuje Máriin pobyt
a smrť v Efeze) sa nedá zladiť s historickými skutočnosťami (Mario Provera). Pavol apoštol pri-6
šiel do Efezu okolo r. 54 a našiel tam učeníkov, ale Máriu ani Jána vôbec nespomína. Pavol asi v
r. 63 odovzdal Cirkev v Efeze do správy svojmu žiakovi Timotejovi. Ján evanjelista mohol prísť
do Efezu až po povstaní Židov okolo r. 67 (Mária by mala asi 87 rokov, keby ešte žila). Je veľmi
nepravdepodobné, aby Mária s Jánom cestovala tak ďaleko. Tzv. „efezská tradícia“ zo Sýrskej
legendy ožila v 19. stor. len vďaka Kataríne Emmerichovej (+1824).
Biskup Epifanius zo Salamíny (+403) sa podrobne zaujímal o koniec Máriinho života;
nenašiel o ňom žiadne historické dôkazy; pobyt Márie mimo Palestíny rozhodne odmietol.

Najistejšie je, že Panna Mária zomrela v r. 30 v Jeruzaleme; mala asi päťdesiat rokov (12+1+7+30).
V Jeruzaleme sa uctieva Máriin hrob – Chrám usnutia Panny Márie (Dormitio) na úpätí Olivovej
hory neďaleko Getsemanskej záhrady; pôvodnú stavbu v tvare kríža postavil cisár Theodosius I.
(+395); baziliku (oficiálne druhú mariánsku) z nej urobil najprv biskup Juvenal (r. 453) a neskôr
cisár Mauritius (+602).
Theodor Ratisbonna (+1884), židovský konvertita (r. 1827) a katolícky kňaz (r. 1830),
založil so svojím rodným bratom v r. 1852 Kongregáciu Našej Pani Sionskej. Panna Mária aj
podľa židovskej tradície bývala na Sione v Jeruzaleme – nie v Efeze (Mario Provera).
Máriina smrť, jej prechod z tohto života do druhého života, bol dozretím do milosti slá-
vy, čo možno vyjadriť aj slovom „usnutie“ (pápež Ján Pavol II., +2005).

Máriin fyzický vzhľad nie je známy. Mária, duchovne najkrajšia ľudská bytosť, mala
pravdepodobne túto nádheru ukrytú v peknej telesnej schránke, ktorá však nevzbudzovala mimo
riadny ľudský záujem ani závisť. Extrémy, ako neobyčajná vonkajšia krása alebo výzor telesne
úbohej a skromnej, nemajú biblickú podporu.

Legendy o živote Bohorodičky
Okrem serióznych biblických správ hovoria o živote Panny Márie aj známe legendy.
Protoevanjelium Jakubovo (apokryf) bolo napísané okolo r. 140 (posledná redakcia v 4.
stor.). V celosti bolo dielo objavené (gr. originál) r. 1958; má 25 kapitol, z ktorých 8 hovorí
o Márii – o jej rodičoch a jej detstve.
Palestínska legenda (čerpá z apokryfu Transitus Mariae, ktorý napísal okolo r. 200 Leu
cius Carin) tvrdí, že Mária zomrela v Jeruzaleme ako 63 ročná a bola pochovaná v Getsemanskej
záhrade.
Sýrska legenda (text z 10. až 13. stor.) tvrdí, že Mária odišla s Jánom evanjelistom do
Efezu (asi r. 43) a tam zomrela v lokalite Meryem Ama.

Mária – Matka Božia
Základnou a centrálnou témou celej mariológie je Máriino Božie materstvo. Zjavenie učí
o ňom vecne. Prvá a najhlavnejšia mariánska dogma stojí na dvoch pravdách:
1) Ježiš je Boží Syn;
2) Mária je Ježišova matka
.
Sväté písmo
Iz 7, 14: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Exegéza: Toto proroctvo
veky čakalo na osobu, na ktorej sa naplní. Ranokresťanská tradícia ju našla – protagonistom
je Ježiš (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).
Mich 5, 1: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má
vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ Por. Lk 2, 4-6.
Lk 1, 30-32. 38: „Anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš
syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho... Mária pove-7
dala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Por. Lk 1, 41-43. Exegéza:
Bohorodičstvo Márie je jedinečnou milosťou. Máriino bezpodmienečné „áno“ pramení v
mystériu Máriinej plnej a ucelenej slobody, zbavenej každej náklonnosti k hriechu vďaka pri
vilégiu jej svätého vzniku – nepoškvrneného počatia (Benedikt XVI.).
Lk 2, 1. 6-7: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom sve
te... Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna.“ Exegéza:
Lukášov historizujúci opis poukazuje aj na aspekty viažuce sa k cisárovi Augustovi (27-14 po
Kr.), ktoré Ježiš naplnil: pokoj a univerzalita.
Mt 1, 18: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom.
Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Por. Rim 1,
3; Gal 4, 4.
Ježišove dve genealógie (Mt 1 a Lk 3) so ženou Máriou na konci (čo predstavuje zvrat
v rodokmeňoch) dokazujú: - že Ježiš je skutočný človek; - že Ježiš nepochádza od muža. Máriin
syn je novým stvorením z Ducha Svätého, prichádzajúci v plnosti času (Benedikt XVI.).

Tradícia
Otcovia chránili pravé Máriino materstvo pred doketizmom (od 1. stor.), ktorý tvrdil, že
Kristus mal len zdanlivé telo. Neskôr pred nestorianizmom (5. stor.), ktorý popieral titul Boho
rodička.
Ignác Antiochijský (+117): „Lebo náš Boh, Ježiš Kristus, bol Máriou nosený v lone podľa spasi
teľného Božieho rozhodnutia, síce z rodu Dávidovho, ale od Ducha Svätého“ (List Efezanom
18, 2).
Justín (+165): „Keď sa dieťa narodilo v Betleheme, uchýlil sa Jozef do jaskyne, pretože nenašli
miesto, kde by sa mohli ubytovať. Keď tam boli, porodila Mária Krista a uložila ho do jasieľ“
(Dialogus cum Tryphone Judaeo 78).
Origenes (+253) zaviedol pre Máriu pomenovanie „Theotokos“ - „Bohorodička“. Podľa iných
titul pochádza z koptského prostredia egyptskej Alexandrie. Zakrátko sa titul rozšíril medzi
vplyvnými otcami. Výraz Bohorodička sa zachoval aj na prastarom egyptskom papyruse
z konca 3. stor., ktorý objavili v manchesterskej knižnici v r. 1938, v najstaršej mariánskej
modlitbe: „Pod tvoju ochranu a záštitu sa utiekame, svätá Bohorodička.“
Atanáz (+373) používal výrazy „Kyriotokos“ - „Rodička Pána“ aj „Theotokos“.
Gregor Naziánsky (+390): „Keď niekto neuznáva svätú Máriu za Bohorodičku, je oddelený od
Božstva“ (Epistula 101, 4). Koncom 4. stor. sa objavili aj prvé teologické vysvetlenia titulu
Bohorodička, najmä od Diodora z Tarzu (+c.394) a od Teodora z Mopsvestie (+428).
Cyril Alexandrijský (+444) bol najhorlivejším zástancom titulu „Bohorodička“. „Veľmi sa čudu
jem, že sú vôbec nejakí ľudia, ktorí otvorene pochybujú, či možno svätú Pannu nazvať Boho
rodičkou. Veď ak je náš Pán, Ježiš Kristus, Boh, ako by sa potom nemala svätá Panna, ktorá
ho porodila, volať Bohorodičkou?!“ (Epistulae 1).
Lev Veľký (+461): „Splodenie Krista je počiatkom kresťanského ľudu a narodenie hlavy je zro
dením tela“ (Sermo 26). „Bol počatý z Ducha Svätého v lone Panny, a ona ho bez straty svoj
ho panenstva porodila, tak ako ho bez straty panenstva počala. Ale tento jedinečne obdivu
hodný a obdivuhodne jedinečný pôrod sa nemôže chápať tak, že sa týmto novým stvorením
stratil ráz (ľudského) pokolenia. Lebo Duch Svätý síce dal Márii plodnosť, ale skutočné telo
bolo z tela (matky)“ (List patriarchovi Flaviánovi, z 13.6.449).
Carihradský patriarcha Nestórius (v r. 427-450) snažiac sa zmierniť napätie medzi antio
chijskou a alexandrijskou školou a oslabiť vplyv ariánov, propagoval titul Kristotokos (veď
Kristus je aj Boh aj človek) a nie Theotokos. Jeho úmysel nebol heretický, ale bol bludne pocho
pený a ako taký aj odsúdený (Česlav Stanislav Bartnik).8

Rozumová úvaha
Ľudská matka dá dieťaťu len telo a predsa je skutočnou matkou, lebo s tým telom je spo
jená duša, a to je celý človek. Výsledok materského pôrodu nie je ani telo, ani prirodzenosť, ale
človek – konkrétna osoba.
Teologickým dôvodom pre Božie materstvo Márie je skutočnosť, že počala a porodila
samostatnú a historickú osobu Ježiša Krista – Bohočloveka. Tomáš Akvinský (+1274) učil, že
Mária nedala Kristovi božskú osobu, resp. božskú prirodzenosť (mal ju od večnosti), dala mu
ľudskú prirodzenosť z vlastného tela – preto je pravou Božou Matkou (por. Theologická summa
III., 35, 2-3-4). Ježišova ľudská prirodzenosť ani na chvíľu nejestvovala samostatne;
v okamihu počatia ju druhá božská osoba prijala a zosobnila.
Pretože Mária počala a porodila v ľudskej prirodzenosti Osobu – Slovo, je Matkou Bo-
žou.

Magistérium

Dogma: „Mária je skutočne a vo vlastnom zmysle Božou Matkou.“
Por. Mt 1, 18; Efezský koncil, r. 431, DH 252; konštit. Lumen gentium 56; KKC 501.
Materstvo sa vždy týka dvoch osôb, a preto má interpersonálny charakter. Zároveň sa do
týka ľudskej prirodzenosti i ľudskej existencie. Matka „tela“ ustanovuje „protológiu“ celého
človeka s jeho prirodzenosťou, s dušou i osobou.
Máriino prostredníctvo v dejinách spásy má materskú povahu. Tým, že Mária je Matkou
Božou a zároveň matkou ľudí je aj prostredníčkou. Titul Matka Cirkvi zaviedol pápež Pavol VI.
(1963-1978) r. 1964.
Liturgický sviatok Bohorodičky sa začal sláviť po Efezskom koncile (r. 431)
v Jeruzaleme dňa 15. augusta. Pápež Pius XI. (1922-1939) ho v r. 1931 preložil na 11. október.
Po Druhom vatikánskom koncile (r. 1969) bol prenesený na 1. január.

Cirkevný obsah náuky o Máriinom materstve
Katolícka cirkev náukou o Máriinom materstve vyznáva:
- Panna Mária porodila vteleného Božieho Syna ako človeka; skutočne, historicky.
Katolícka cirkev touto náukou nikdy netvrdila:
- Mária zrodila Božiu prirodzenosť, Božiu podstatu, „Boha“ ako takého.
- Mária porodila v Betleheme celú Najsvätejšiu Trojicu.
- Mária je akási bohyňa (blud kolyridiánov, 4. stor.).

Dôstojnosť Matky Božej
Základom dôstojnosti Panny Márie je jej úloha – Matka Božia. Scholastici učili, že dô-
stojnosť tvora je tým väčšia, čím je tvor bližšie k Bohu (por. Tomáš Akvinský, Theologická
summa, II-2-1., 103, 4, 2). Mária mala výnimočne blízky vzťah ku každej božskej osobe.

1. Vzťah k Ježišovi, Synovi Božiemu.
Matka a dieťa majú úzky osobný, pokrvný i citový vzťah. Otcovia vyznávali: „Telo Ježišovo
je telo z Márie!“

2. Vzťah k Bohu Otcovi.
Vzťah Márie a nebeského Otca je mimoriadny, lebo ten istý Ježiš, ktorý sa z nej narodil, je večným Synom nebeského Otca.

3. Vzťah k Duchu Svätému.9
Duch Svätý si vyvolil Máriu za svoju panenskú nevestu a špeciálne ju omilostil. Zázračne v
nej spôsobil, že počala Syna bez pričinenia muža. Maximilián Mária Kolbe (+1941) učil, že
„Mária je transparenciou Ducha Svätého.“

Narodenie Božieho Syna – trojaký fakt
Teológia učí o trojakom narodení Ježiša Krista, Božieho Syna v dejinách spásy:
1) Z Otca pred vekmi (náuka o Najsvätejšej Trojici).
2) Z Panny Márie v plnosti času (kristológia a mariológia).
3) Z milosti v duši človeka, a to prostredníctvom viery a krstu (graciológia, sakramentológia).

Výsady (privilégiá) Matky Božej
Pápež Pius XII. (1939-1958) v enc. Ad coeli reginam (r. 1954) učil, že Stvoriteľ spojil s
Božím materstvom Márie rad mimoriadnych výsad.
Výsady Matky Božej v náuke Katolíckej cirkvi (Pavol Kandera, +2004):
1) Mária je dokonale svätá svojím vznikom (nepoškvrnené počatie).
2) Mária je dokonale svätá svojím životom.
3) Mária je stále panna.
4) Mária je vzatá do neba s telom i dušou.
5) Márii patrí mimoriadna úcta – hyperdúlia.

Mária – dokonale svätá, svätý vznik (nepoškvrnené počatie)
Svätosť je spoločenstvo s Bohom prostredníctvom lásky (por. KKC 773). Svätosť je pri
blíženie sa k Bohu. Tomáš Akvinský (+1274) učil, že čím je niečo bližšie k princípu, tým viac z
účinkov princípu prijíma (por. Theologická summa III., 27, 5; II-1. 3, 8; III. 7, 2).
Teológia pozná dva pohľady na svätosť:
Negatívny pohľad – bezhriešnosť, t.j. nemať žiaden hriech.
Pozitívny pohľad – (ontologický vzťah) – mať Boha, mať posväcujúcu milosť;
(morálny vzťah) – plniť Božiu vôľu (prevládajúci pohľad na Západe).
Dokonalá svätosť Panny Márie má dve teologické dimenzie: Máriin svätý vznik a jej svätý život.

Sväté písmo
Zjavenie hovorí o nepoškvrnenom počatí Márie nepriamo. Podľa proroka (Jer 1, 5) Bo-
žiemu povolaniu vždy predchádza príprava. Isto aj Mária bola Bohom na úlohu Bohorodičky
vopred pripravená (por. KKC 489, 772). Dôstojnosť nekonečne svätého Syna – „Svätý svätých“
(Dan 9, 24), „svätý Boží Syn“ (por. Lk 1, 35) – vyžadovala dokonale svätú matku.
Gn 3, 14-15: „Tu povedal Pán, Boh, hadovi: Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou,
medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
Ef 5, 27: „(Kristus) si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho
podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ Exegéza: Panna Mária je uskutočneným pre
dobrazom Cirkvi, por. konštit. Lumen gentium 53, 63; KKC 976.
Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Exegéza: Titul „Mi
lostiplná“ je pomenovaním osoby; biblisti poukazujú na Ef 1, 3-14, kde sa hovorí o svätom
a nepoškvrnenom požehnaní v Kristovi ešte pred stvorením sveta a na Ef 5, 27. Obe časti
pozdravenia sa navzájom objasňujú: „Mária je plná milosti“, pretože „Pán je s ňou“.

Tradícia
Otcovia nehovorili o nepoškvrnenom počatí. Rozvíjali však úvahy, ktoré k dogme viedli.
1. Presvedčenie o najväčšej Máriinej svätosti
Aristides z Atén (+c.140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí
a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil
z bludu polyteizmu“ (Apologia 15). Aj iní otcovia nazývali Máriu „Hagia parthenos“ - „Svätá
panna“.
Efrém Sýrsky (+373) vo viacerých básňach tvrdil, že Mária je rovnako nepoškvrnená ako Kris
tus.
Ambróz (+397) nazýval Pannu Máriu „Svätá Mária“.
Proklus Carihradský (+446), patriarcha, bezhriešnosť Márie rozšíril aj na jej príchod na svet.
Sofrónius, jeruzalemský biskup (+638), prvý nazval Máriu „Panhagia“ - „Celá svätá“ (Oratio 2
in Annuntiatione). Titul Panhagia používali aj ďalší východní otcovia: Anastáz Antiochijský
(+599), Sermo 2 de Annuntiatione 2; Andrej Krétsky (+c.720), Canticum in Beatae Virginis
Nativitate 4). Germán Carihradský (+733) sa zamýšľal aj na ochranou Márie pred dedičným
hriechom, por. Homilia in Annuntiatione Deiparae.
2. Obraz podobnosti a protikladu medzi Evou a Máriou
Dve ženy a matky – Eva a Mária – si boli veľmi podobné (sväté vznikom), ale aj rozdiel
ne (jedna poslúcha Boha, druhá nie); Eva bola príčinou smrti, Mária je matkou života.
Justín (+165): „Eva totiž bola neporušená panna, no prijmúc slovo hada, zrodila neposlušnosť a
smrť. Mária, takisto Panna, s vierou a radosťou prijala slovo anjela Gabriela..., a preto i to, čo
sa z nej zrodí, bude sväté, bude to Syn Boží“ (Dialogus cum Tryphone Judaeo 100, 701).
Irenej (+202): „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva
neverou, to Panna Mária rozviazala vierou“ (Adversus haereses III, 22, 4). „Ako onú (Evu)
zviedla reč (padlého) anjela, aby sa odvrátila od Boha a neposlúchala jeho slovo, tak túto
(Máriu) anjelská reč poučila, aby prijala do svojho lona Boha.. Rovnakou váhou bola vyváže
ná panenská neposlušnosť panenskou poslušnosťou“ (Adversus haereses V, 19).
Tertulián (+225) „Eva uverila hadovi. Mária uverila Gabrielovi. To, čím sa jedna previnila svo
jou ľahkovernosťou, druhá napravila svojou vierou“ (De carne Christi 17).
Hieronym (+420): „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“ (Epistula 22).
Augustín (+430): „Skrze ženu smrť, skrze ženu život“ (Sermo 232).
Paralelu – Eva - Mária – teologicky rozvíjali aj ďalší otcovia, napr. Ambróz (+397) a Ján
Zlatoústy (+407).
Historický vývoj dogmy
Kresťania od počiatku verili, že Mária bola počatá neobyčajne. Toto presvedčenie sa od
razilo najmä v apokryfoch, napr. v Protoevanjeliu Jakubovom (apokryf z 2. stor.).
Zdanlivo bolo proti dogme učenie otcov (napr. Gregor Naziánsky, +390) o tzv. katarzii
(očistení) Panny Márie pri anjelovom zvestovaní; sám Gregor však vysvetlil, že toto očistenie
„pozdvihlo“ pokorného tvora k vznešenému Bohu; očistenie u Márie bolo „zbožštenie“ a nie
odpustenie nejakej viny alebo hriechu (René Laurentin, +2017).
Epifanius zo Salamíny (+403) odmietol názor niektorých mariánskych ctiteľov, že Mária
sa zrodila z panenského lona svojej matky – zo sv. Anny (por. Panarion – Lekárnička 79, 5).
Augustín (+430) mal negatívny postoj k nepoškvrnenému počatiu Márie. Domnieval sa,
že manželský pohlavný styk prenáša dedičný hriech. Teda aj Mária, ktorá sa zrodila z muža
a ženy, tiež pod tento hriech spadá. Ďalší dôvod bola náuka o všeobecnosti Kristovho vykúpenia
a o všeobecnosti dedičného hriechu. Postoj Augustína zbrzdil rozvoj náuky o nepoškvrnenom
počatí o niekoľko storočí.11
V 7. stor. na Východe slávili sviatok „Počatie sv. Anny“. V 9. až 10. stor. aj na Západe
začali sláviť sviatok „Počatie preblahoslavenej Panny Márie“ dňa 8. decembra.
Stredovekí britskí mnísi boli za sviatok „Nepoškvrneného počatia“. Napr. Eadmer
(+1124), žiak sv. Anzelma z Canterbury (+1109), v Traktáte o počatí svätej Márie presadzoval
zásadu: „Potuit, decuit, fecit“ - „(Boh to) mohol, bolo to vhodné, (Boh to) urobil“.
Bernard z Clairvaux (+1153) bol proti myšlienke nepoškvrneného počatia. Učil, že Mária
bola posvätená až po počatí. Vychádzal z Rim 3, 23-24: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.
Sú ospravedlnení vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ Avšak výraz „všetci zhrešili“ v liste znamená
„Židia i Gréci“, nie absolútne všetci, por. Rim 3, 9.
V 12. stor. začala jedna z najdlhších teologických diskusií o svätom vzniku (nepoškvrne
nom počatí) Márie v lone svojej matky Anny. Východní otcovia chápali svätosť ako prítomnosť
Ducha Svätého v človeku. Západní otcovia chápali svätosť ako slobodu od hriechu.
Ján Duns Scot (+1308) zaviedol výraz „praeredemptio“ - „predvykúpenie“, ktorým pri
pravil teologickú pôdu pre prijatie náuky o nepoškvrnenom počatí: „Je vhodné, aby Kristus
uplatnil svoje prostredníctvo v najvyššej mysliteľnej miere voči nejakej osobe, pre ktorú bol pro
stredníkom. Pre nikoho iného určite nebol prostredníkom vznešenejším spôsobom, ako pre Má-
riu... To by však neplatilo, keby pre ňu nezaslúžil, aby bola uchránená od poškvrny dedičnej vi
ny“ (Ordinatio III, 3, 1).
V 15. stor. sa viaceré miestne synody vyslovili za nepoškvrnené počatie, napr. Bazilejská
synoda v r. 1438 (celá však nebola uznaná za pravovernú) a Avignonská synoda v r. 1457.
Pápež Sixtus IV. (1471-1484) r. 1477 a r. 1482 zakázal ostré dišputy ohľadom nepoškvr
neného počatia medzi františkánmi a dominikánmi. Želal si, aby oba názory boli na jednej úrov
ni, ale v Ríme zaviedol sviatok Nepoškvrnenej. V r. 1496 parížska Sorbonna prijala náuku
o nepoškvrnenom počatí Márie.
Tridentský koncil (1545-1563) vydal 17.6.1546 vieroučný Dekrét o dedičnom hriechu,
ale Máriu do tohto učenia nezahrnul (DH 1516).
V 17. stor. sa ďalšie univerzity postavili za nepoškvrnené počatie. V r. 1617 v Granade
(Španielsko) bol tento postoj podporený aj sľubom chrániť toto stanovisko (votum sanguinis).
Pápež Alexander VII. (1655-1667) sa r. 1667 postavil za nepoškvrnené počatie, hoci túto pravdu
oficiálne nevyhlásil.
Pápež Klement XI. (1700-1721) r. 1708 rozšíril sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie na
celú Rímskokatolícku cirkev.
Pápež Pius IX. (1846-1878) r. 1849 urobil celosvetový prieskum tradície o nepoškvrne
nom počatí, por. enc. Ubi primum. Došlo 627 odpovedí (z toho 603 biskupských); 604 vyjadrení
bolo „za“ a 23 „proti“.

Rozumová úvaha
Súčasná teológia učí, že Máriin svätý vznik je v prvom rade božskou požiadavkou (viď
vhodnosť a význam) a až následne mariologickou i ekleziologickou záležitosťou.
Celý článok učí o pasívnom počatí Márie – o tom, ako sväto začala Mária existovať
v lone svojej matky Anny. Po telesnej stránke išlo o prirodzený spôsob jej počatia. Teológom
robilo ťažkosť zosúladiť túto pravdu s dogmou o všeobecnom vykúpení. Avšak Scotov (+1308)
výraz „predvykúpenie“ túto ťažkosť odstránil: Mária je tiež vykúpená, ale predtým, akoby sa jej
hriech dotkol. Eadmerova (+1124) formula „Boh to mohol, bolo to vhodné, urobil to“, má len
druhoradú dôkazovú hodnotu.

Magistérium
Dogma: „Panna Mária bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu.“12
Por. Lk 1, 28; pápež Pius IX. (1846-1878), r. 1854, bula Ineffabilis Deus, DH 2803; kon-
štit. Lumen gentium 56.
Mária mala svätý vznik; od prvého okamihu svojho počatia v lone matky, bola uchránená
od dedičného hriechu; mala posväcujúcu milosť v duši pre budúce zásluhy Ježiša Krista. Táto
dogma je výsledkom – nábožného zmýšľania veriacich, reflexie západných teológov a výroku
Magistéria.
Niektorí teológovia, napr. mariológ René Laurentin (+2017), navrhli, aby sa namiesto vý-
razu nepoškvrnené počatie Márie, ktorý je abstraktný a často nesprávne chápaný, používal výraz
Máriin svätý vznik.

Vhodnosť Máriinho svätého vzniku
Teológovia takto odôvodňujú vhodnosť tejto Máriinej výsady:
- Nekonečne svätý Boží Syn má celkom svätú matku; veľkosť a hodnota svätosti.
- Mária má mimoriadnu účasť na diele vykúpenia, preto je mimoriadne vykúpená, svetu
predstavená a priblížená; spolupráca na diele vykúpenia z Božej veľkodušnosti.
- Mária je Kráľovná anjelov, ktorí sú bez poškvrny hriechu, ona je tiež Nepoškvrnená; veľ-
kosť neporušenej kvality.

Význam Máriinho svätého vzniku
Máriin svätý vznik má najprv trojičný (kristologický, soteriologický, pneumatologický),

potom mariologický a napokon ekleziologický význam.
1. Trojičný význam. Každá svätosť stvorenia pochádza od Boha (Otca, Syna, Ducha
Svätého) ako nezaslúžený dar. Špeciálne to platí o posvätení v okamihu počatia. Mária bola
predvykúpená pre zásluhy Ježiša Krista z prítomnosti Ducha Svätého. Predvykúpenie, ktoré člo
veka uchráni od hriechu, je dokonalejšie, ako vykúpenie, ktoré od hriechu (po hriechu) očistí.
2. Mariologický význam. Predvykúpenie Márie je dôkazom zvláštneho Božieho zaľúbe
nia v neporušenej kvalite, a tak aj veľkej hodnoty neporušenej kvality – svätosti, panenstva, ver
nosti, daného slova... – v Božích očiach. Mária nikdy neporušila vernosť voči Bohu.

3. Ekleziologický význam. Pozitívny zmysel predvykúpenia je aj v tom, že stvorenie –
Boží ľud, Cirkev – bolo po prvotnom hriechu v Márii opäť obdarované prvoplánovou Božou
milosťou; to je viac ako negatívny zmysel – náprava, očistenie a posvätenie padlého stvorenia.

Mária – dokonale svätá, svätý život
Sväté písmo
Písmo dosvedčuje, že Mária je Bohom pripravená a povolaná na jedinečnú a najvzneše
nejšiu úlohu v dejinách spásy.
Lk 1, 30-32: „Anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna
a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho.“ Exegéza: Mater
stvo Márie – Bohorodičstvo – je základom všetkých Máriiných výsad.
Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Exegéza: Anjel ne
pozdravil hebrejsky (šalom), ale grécky (chaire), čo znamená zdravas – raduj sa. Tak naviazal
na proroctvo Sof 3, 14. 17: „Plesaj, dcéra Siona, jasaj, Izrael, teš a raduj sa z celého srdca...
Uprostred teba je Pán, tvoj Boh“. „Milostiplná“ je pomenovaním mimoriadne svätej osoby.
Obe časti anjelovho pozdravenia súvisia: „Mária je plná milosti“, pretože „Pán je s ňou“. „Pl
ná milosti“ je celý život – celkom odovzdaná tomu, ktorý prichádza prebývať v nej a ktorého
ona dá svetu (Benedikt XVI., 2005-2013). Mária, do ktorej prišiel bývať sám Boh (aj fyzic
ky), je „Božím stánkom medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3). 13
Lk 1, 38: „Mária povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Exegé-
za: Mária najprv uvažuje nad Božím slovom (Lk 2, 19. 51) a potom plne súhlasí s vôľou Otca,
s vykupiteľským dielom svojho Syna a s každým vnuknutím Ducha Svätého – je mimoriadne
svätá; je najvynikajúcejšou a celkom jedinečnou členkou Cirkvi, por. konštit. Lumen gentium
53, KKC 967.
Lk 1, 42. 45: „(Alžbeta) zvolala veľkým hlasom: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je
plod tvojho života... Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Exegé-
za: Abrahám sa pre vieru stal požehnaním „pre všetky národy zeme“ (Gn 12, 3); Mária sa pre
vieru stala Matkou veriacich (vďaka nej všetky národy zeme dostávajú Ježiša, por. KKC
2676). Výrazy „požehnaná“ a „blahoslavená“ poukazujú na Máriinu osobnú svätosť. Mária je
uskutočneným predobrazom Cirkvi, ktorá je „svätá“ (por. konštit. Lumen gentium 53, 63;
KKC 976). Veď „(Kristus) si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky,
ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 27).

Tradícia
Otcovia Východu i Západu výslovne hovorili, že Panna Mária nespáchala osobný hriech. Niekto
rí východní otcovia – Origenes (+253), Ján Zlatoústy (+407), Cyril Alexandrijský (+444) –
mysleli, že Mária mala osobné chyby. Napr. Origenes sa domnieval, že Mária zapochybovala
pod krížom (tak vysvetlil proroctvo, že jej dušu prenikne meč; por. Lk 2, 35). Boh to vraj do
pustil, aby mal z čoho Máriu vykúpiť (por. Homilia in Lucam 17).
Origenes (+253): „Ježiš predstavuje prvého čistého u mužov, Mária u žien“ (Contra Celsum 1,
34). „Keď Mária povedala, hľa, služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova, to
ako keby povedala Bohu: Som nepopísaná tabuľa; nech božský Pisateľ napíše, čo chce, nech
Pán všetkého urobí so mnou, čo len chce“ (por. Commentarius in Lucam 18).
Efrém Sýrsky (+373): „Ty a tvoja matka ste jediní, ktorí ste celkom krásni v každom ohľade.
Lebo na tebe, Pane, niet žiadnej škvrny. A niet žiadnej škvrny ani na tvojej matke“ (Carmina
Nisibena 27).
Augustín (+430): „Všetci ľudia sa musia priznať k hriechu s výnimkou svätej Panny Márie, kto
rú pre česť Pána celkom vynechávam, keď je reč o hriechu“ (De natura et gratia 36, 24).
„Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo“ (De
sancta virginitate 3, 3).
Sofrónius, jeruzalemský biskup (+638) zaviedol titul „Panhagia“ - „Celá svätá“, Oratio 2 in
Annuntiatione 18.
Ján Damaský (+749): „Predurčil ju Otec, no navštívila, očistila, posvätila a takpovediac pokropi
la ju posväcujúca sila Ducha“ (Encomium in Dormitionem Dei Genetricis Semperque Virginis
Mariae, Homilia I, 3).

Rozumová úvaha
Stvorenia môžu byť sväté len svätosťou danou od Boha. Boh a jeho milosť môžu byť
v ľuďoch i anjeloch, ak mu tieto osobné bytosti dajú „priestor“ (por. Zjv 3, 20). Mária tento
priestor celkom prenechala Bohu.
Máriina svätosť je dokonalá a ojedinelá. Mária vynikala pokorou (chudobou ducha – t.j.
uznala, že všeko má od Boha a len od neho môže všetko čakať – Mt 5, 3); por. „služobnica Pá-
na“ – Lk 1, 38; ponížená služobnica – Lk 1, 48). „Máriina veľkosť je v jej pokore“ (Matka Tere
za, +1997). Podľa tradície „pokora je základ čnostného života“.
Máriina svätosť však nie je taká veľká, aká je Kristova svätosť. Tomáš Akvinský (+1274)
učil, že Mária mala po Kristovi najväčšiu plnosť milosti, väčšiu ako všetci ostatní (por. Theolo
gická summa III., 7, 2, 1), bola pred Bohom najviac čistá (por. Theologická summa II-1., 81, 5, 14
3; III., 27, 2, 2) a kvôli prvotnému posväteniu bola navždy uchránená od každého osobného hrie
chu (por. Theologická summa III., 27, 4).
Kristova svätosť je podstatná (najmä z hypostatickej únie).
Máriina svätosť je akcidentálna (z posväcujúcej milosti; je vykúpená Ježišom Kristom).
Mária bola v každom okamihu plná svätosti (kvantita duše), ale vo svätosti mohla stále
rásť vďaka viere, nádeji a láske (por. konštit. Lumen gentium 58; kvalita duše). Metaforické vy
jadrenie „plná milosti“ obsahuje totiž dva prvky: statický (kvantita) a dynamický (kvalita).
Z plnosti Máriinej svätosti možno vyvodzovať ďalšie nadprirodzené danosti. Avšak nie
je odôvodnené pripisovať jej aj blažené videnie Boha, či užívanie rozumu od počatia, či dokona
lé poznanie Ježiša (Syna pozná iba Otec, por. Mt 11, 27) a ďalšie profánne vedomosti.

Magistérium
Materiálna dogma: „Panna Mária je najsvätejšia zo všetkých stvorení.“
Por. Lk 1, 28. 38. 42. 45; Tridentský koncil, r. 1546, DH 1516; exhort. Marialis cultus
15; KKC 492 a 493.
Karl Rahner (+1984): „V dokonalej svätosti Panny Márie Cirkev anticipuje víťazstvo
Božej milosti nad hriechom na konci čias.“ Miera svätosti Márie je tak vzdialená od Kristovej
svätosti, ako je vzdialená dôstojnosť Bohorodičky od hypostatickej únie. No na druhej strane je
miera svätosti Márie tak vysoko nad svätosťou ostatných tvorov, anjelov a svätých ľudí, ako
vysoko prevyšuje dôstojnosť Bohorodičky nadprirodzené prednosti týchto tvorov.
Niektorí učia, že Mária (po zvestovaní) ani nemohla zhrešiť pre dôstojnosť Bohorodičky.
Ak by to bolo tak, išlo by o mimoriadnu milosť, lebo Mária ešte žila v stave skúšky.

Definitívna pravda: „Mária bola v dôsledku zvláštneho privilégia Božej milosti po celý život
oslobodená od každého osobného hriechu.“
Por. Lk 1, 28. 38. 42. 45; Tridentský koncil, r. 1546, DH 1516; konštit. Lumen gentium
56; exhort. Marialis cultus 11; KKC 492 a 493.
Už u svätých Otcov sa ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek
škvrny hriechu, sťaby nové stvorenie, dielo Ducha Svätého.
Tí, ktorí túto pravdu neuznávajú, dôvodia tým, že ide o akýsi „mariánsky doketizmus“,
ktorý stavia Máriu mimo ľudskú prirodzenosť. Treba rozlišovať medzi prirodzenosťou a osobou.
Mária mala celú ľudskú prirodzenosť, ale jej konkrétna ľudská osoba bola uchránená od poškvr
ny hriechu. Mária nebola vykúpená „od prirodzenosti“, ale „od hriešnosti“.
Veľa teológov je presvedčených, že Mária bola od svojho počatia oslobodená od hriešnej
žiadostivosti. Tomáš Akvinský (+1274): „Jej zmyslové sily boli úplne podriadené vláde rozumu“
(Theologická summa III., 27, 3). Avšak jej možnosť zasluhovať tým nebola obmedzená. Mária
zasluhovala svojou láskou k Bohu, k blížnym a inými čnosťami.

Zbožnosť Panny Márie (duchovnosť, spiritualita)
Máriina krásna a príkladná zbožnosť je ovocím jej dokonale svätého života. Máriina
zbožnosť je založená na ideálnom, ničím nepoškvrnenom matersko – synovskom vzťahu (por.
Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 53), ktorým predchádza tajomstvo Cirkvi (por.
Matka Páně..., č. 54). Mária – ako panenská Matka Božia, ako Jozefova manželka, ako Matka
Cirkvi – je pre ľudstvo vzorom viery (oblasť náuky), nádeje a poslušnosti (oblasť zbožnosti),
por. konštit. Lumen gentium 65-67, exhort. MC 57, enc. Redemptoris Mater 42-44. Z Máriinej
výnimočnej zbožnosti sa zrodila mariánska zbožnosť.
V rámci kresťanskej i ženskej zbožnosti je správne hovoriť aj o mariánskej zbožnosti ako
o najkrajšom rozmere celej kresťanskej spirituality. Mariánska zbožnosť patrí k podstate kres-
ťanského kultu (por. exhort. Marialis cultus 56) a je trojvrstvová – trojičná, ekleziálna 15
a kristologická (por. exhort. MC 25). Veriaci, ktorí si uctievajú a napodobňujú Máriu, pestujú

mariánsku zbožnosť.
Význam dokonalej Máriinej svätosti
Dokonalá Máriina svätosť má najprv trojičný (kristologický, soteriologický, paschálny,
pneumatologický), potom mariologický, a napokon ekleziologický význam.

1. Trojičný (božský) význam. Každá svätosť stvorenia pochádza od Boha (Otca, Sy
na, Ducha Svätého) ako nezaslúžený dar pre zásluhy Ježiša Krista z prítomnosti Ducha Svätého.
Dôstojnosť nekonečne svätého Syna vyžadovala dokonalú svätosť jeho matky; tá stvorená svä-
tosť (v ktorej sa Mária nachádzala po celý život) bola anticipáciou a prvotinou spásneho pôsobe
nia Kristovho veľkonočného diela rozdávanou Duchom Svätým.

2. Mariologický význam. „Pán v Márii“ (por. Lk 1, 28) spôsobil jej svätý vznik (milosti
plná) a svätý život (požehnaná, blahoslavená). „Pán v Márii“ ovplyvnil celé jej konanie aj jej
jedinečnú úlohu v diele spásy. Mária je právom prvá a najdokonalejšia kresťanka ozdobená vý-
sadami.

3. Ekleziologický význam. Mária je Predobrazom Cirkvi (por. Ef 5, 27; konštit. Lumen
gentium 63). Cirkev môže už teraz (v Márii) vidieť a kontemplovať stav, ktorý má sama dosiah
nuť. Z jedinečného vzťahu „Mária a Cirkev“ vyplýva:
- Boh štedro dáva spasiteľnú milosť pre posvätenie každého človeka.
- Mária je pre ľudí vzorom viery, nádeje a lásky.
- Mária je dokonalá „orantka“ (modliaca sa žena); modlime sa s ňou a k nej (pre jej jedi
nečnú spoluprácu s pôsobením Ducha Svätého); modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou
modlitbou; tak si človek „berie Máriu k sebe“, por. Jn 19, 27; KKC 2679.
Každý veriaci môže v Márii kontemplovať naplnenie svojho osobného povolania, pretože
jej svätosť poukazuje na dôstojnosť človeka – muža i ženy, ešte poznačených hriechom, ale za
chránených v nádeji, ktorá každému umožňuje smelo sa postaviť k úlohám života.
Dokonalá svätosť – privilégium, ktoré Máriu odlišuje od všetkých ľudí –, nevzďaľuje
Máriu „od sveta“, naopak približuje ju svetu a napomáha mariánskej zbožnosti. Zatiaľ, čo hriech
rozdeľuje, Máriina čistota približuje a spája. Vidieť to na pútnických miestach, kde nesmierne
zástupy prichádzajú k Máriiným nohám, aby jej zverili to najintímnejšie, čo každému leží na
srdci (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).

Mária – vždy Panna
Pojem „čisté srdce“ v širšom zmysle slova znamená nemať hriech, byť svätý. V úzkom
zmysle slova znamená nemať hriech proti 6. a 9. prikázaniu (oblasť pohlavnosti). Ak je takáto
čistota dokonalá, volá sa panenstvo.
Boží nárok na panenstvo súvisí s absolútnou Božou dominanciou. Boh má rád, veci nepo
rušené a nepoužité: „(Pán) má rád toho, kto má čisté srdce, a milí sú mu neporušení“ (Prís 22,
11). „Milosť so všetkými, čo milujú nášho Pána Ježiša Krista v neporušenosti“ (Ef 6, 24). „Ná-
jdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte“ (Mk 11,
2).
Por. aj Prís 2, 7; 11, 3; Múd 2, 23; 1 Sol 5, 23; Jak 1, 4; 1 Pt 3, 4. Nikto, okrem Boha, to
tiž nemôže požadovať, aby sa veľký a dobrý dar pohlavnosti správne nepoužil.

Panenstvo, strata panenstva a postoj panenstva
Katolícka cirkev definuje panenstvo ako pevnú vôľu navždy sa zrieknuť sexuálnej aktivi
ty v nikdy neporušenom subjekte – muž či žena (František Tondra, +2012; por. KKC 2337). Pa
nenstvo je teda aj čnosť aj stav:
- čnosť; dobrovoľné zrieknutie sa sexuálneho zážitku pre Božie kráľovstvo;
- stav; telesná, fyzická neporušenosť; t.j. „nepoužitie daru pohlavnosti“.
Po materiálnej stránke telesná neporušenosť znamená, že subjekt nikdy dobrovoľne ne
vykonal úplnú sexuálnu akciu (u muža – dobrovoľný výron semena; u ženy – dokonané sebauká-
janie či súlož, pri ktorej sa pretrhne hymen, alebo aspoň rozšíri vagína). Po morálnej stránke ne
porušenosť panenstva znamená trvalé zrieknutie sa každej i vnútornej sexuálnej akcie.

Preto mienka, že Panna Mária bola „normálne zamilovaná“ do Jozefa (teda aj s prvkom telesnosti) popiera trvácnosť jej panenstva. Normálny a morálne čistý úmysel žiť manželsky znamená čnostnú stratu
panenstva.

Strata panenstva (František Panuška, +1992)
Návratne:
Nenávratne, natrvalo:
Čnostne
Úmysel žiť manželsky
Manželský pohlavný styk

Hriešne
Ťažký sex. hriech v myšlienkach Dokonaný ťažký sex. hriech

Starovekí cirkevní otcovia v otázke panenstva preceňovali význam telesnej neporušenosti
(resp. panenskej blany). Avšak, na druhej strane, ani dnes nemožno telesnú (fyzickú) neporuše
nosť pri panenstve vynechať; to by bol druhý extrém (René Laurentin, +2017).
K panenstvu človek dorastá správnym psychosexuálnym vývojom. Do panenstva sa člo
vek nenarodí, ani automaticky nedostane. K „postoju panenstva“ môže dorásť aj človek, ktorý už
mal pohlavný styk (Marko Ivan Rupnik). Tento „prerod“ myslenia nie je pokrytectvom. Pokry
tectvom je pohŕdanie a posmech z panenstva. Zdravé panenstvo sa dokáže pozerať čistými očami
na druhé pohlavie a na pohlavný život. Postoj panenstva pomáha človeku prekonávať telesné
pokušenia a sexuálne vzrušenia, ktoré občas prichádzajú na každého zdravého človeka (Oldřich
Pšenička, +2002).
Panenstvo pred pôrodom (ante partum)
Máriin titul „vždy Panna“ – „aei parthenos“ vznikol v 3. stor. na Východe a v 4. stor. ho
prijal aj Západ (Andrej Slodička). Byzantská ikonografia trojnásobné panenstvo Bohorodičky
vyjadruje troma svetlými hviezdami – na čele a pleciach (Henri J. M. Nouwen). Klasická teoló-
gia od r. 649 (Lateránska synoda, DH 503) oficiálne delí trvalé panenstvo Márie na tri časové
úseky:
1. Panenstvo pred pôrodom (ante partum; lat. parere - rodiť).
2. Panenstvo pri pôrode (in partu).
3. Panenstvo po pôrode (post partum).
Sväté písmo
Zjavenie výslovne hovorí o zázračnom – panenskom počatí Ježiša.
Iz 7, 14: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Exegéza: Hebrejské slovo
alma (panna, deva) je už v Septuaginte preložené ako panna. Aj novozákonný inšpirovaný au
tor poukázal na to, že v texte ide o skrytý a hlbší zmysel (por. Mt 1, 22-23). Proroctvo v r. 733
pr. Kr. povedal Izaiáš judskému kráľovi Achazovi. Vtedy asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. (745-
727 pr. Kr.) ohrozoval malé palestínske štáty. Achaz nevedel, ku komu sa má pridať –
k sýrsko-izraelskej koalícii či k Asýrii. Izaiáš mu kázal, aby ostal neutrálny – Boh mu to po-17
tvrdí aj znamením. Achaz (na oko zbožný) viac dôveroval sebe (spojil sa s Asýrskom), a nie
Bohu.
Lk 1, 34-35: „Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Anjel jej odpo
vedal: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“
Mt 1, 18: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by začali spolu bývať,
ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Exegéza: Mária je predobrazom Cirkvi aj ako Ne
vesta, na ktorej niet škvrny ani vrásky (por. Ef 5, 27). Nevesta – Cirkev odpovedá svojím da
rom lásky na dar Ženícha – Krista (por. Zjv 19).
Lk 1, 26-27: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá
Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo
Mária.“
Panenské počatie sa vyskytuje vo Svätom písme len raz, a to iba v Ježišovom prípade.
Texty Písma dosvedčujú, že počatie z Ducha Svätého je historická skutočnosť, a nielen teolo
gúmenon (symbolická predstava nachádzajúca sa najčastejšie v mytológiách).
Ježišove rodokmene, dve odlišné genealógie (Mt 1: od Abraháma po Ježiša Krista; Lk 3:
od Ježiša k Adamovi) dokazujú: - že Ježiš je skutočný človek; - že Ježiš nepochádza od muža.
Máriin syn je novým stvorením z Ducha Svätého (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).
Tradícia
Panenstvo Panny Márie pred pôrodom bolo všeobecne prijímané. Otcovia tvrdili: „Čo
bolo u Izaiáša napísané a predpovedané, stalo sa!“
Ignác Antiochijský (+117): „Buďte pevne presvedčení, že náš Pán je – naozaj z Dávidovho rodu
podľa tela (por. Rim 1, 3); Božím Synom podľa vôle a moci Božej (por. Jn 1, 13); opravdivo
narodený z Panny“ (List Smyrňanom 1, 1).
Aristides z Atén (+c.140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí
a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil
z bludu polyteizmu“ (Apologia 15).
Irenej (+202): „Tento Kristus, ktorý ako Logos bol u Otca, bol zrodený Pannou“ (Výklad apoš-
tolského kázania 53).
Atanáz (+373): „Panna, čistá na tele i duši. Vďaka tebe bol nájdený ten nekonečný dar! Čistota
je odevom anjelov, korunou archanjelov, hrdosťou serafínov! Odkiaľ deti ženy obsiahli taký
dar, ako nie od Tej, čo sa priodiala čistotou? Ľudskí synovia, čo sa zakrátko rozpadávajú
v hroboch, na zemi sa obliekajú do slávy anjelov. Vďaka ti, Matka Života, dostali sme taký
veľký dar! (Homilia contra Arianum).
Efrém Sýrsky (+373): „Matka Božia bola panna pred, v i po pôrode“ (Carmina Nisibena 27, 8).
Cyril Jeruzalemský (+386): „Bolo potrebné, aby najčistejší a učiteľ čistoty vyšiel z čistých kom
nát. Ak ten, ktorý u Ježiša je dobrým kňazom, zdržuje sa od ženy, či mohol sám Ježiš vyjsť
z muža a ženy? Veď ty si ma – hovorí žalmista – vyviedol z lona (Ž 22, 10). Venuj pozornosť
výrazu „vyviedol si ma z lona!“ Je tu poznamenané, že bez muža bol vzatý a zrodený z lona
a tela Panny. Totiž pri manželskom spojení je narodenie iné“ (Catecheses illuminandorum 12,
25).
Ambróz (+397): „Prečo hľadáš prirodzený poriadok tu pri Kristovom tele, keď sa sám Pán Ježiš
narodil z panny mimoprirodzene? (De misteriis 52-54). „Máriina milosť bola taká veľká, že si
panenstvo nepodržala len pre seba, ale dopriala ho aj tým, u ktorých videla, že bude ozdobou
neporušenosti“ (De institutione virginis).
Augustín (+430): „(Mária) bola panna pri počatí svojho Syna, panna v tehotenstve, panna pri
kojení, panna vždy“ (por. Sermones 186, 1). „Panna počala, panenstvo si zachovala, Panna
zostala“ (Sermo 51, 11, 18). Augustín r. 401 vysvetlil verš Máriinej otázky (Lk 1, 34) tak, že
Panna Mária mala sľub panenstva (por. De sancta virginitate IV, 4). 18
V 20. stor. sa výklad zmenil tak, že Mária asi sľub panenstva nemala (sľub panenstva je
kresťanská a nie židovská výsada). Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) sa však 7.8.1996 postavil za
tradičný výklad Augustína. Vyhlásil, že Panna Mária pod vplyvom zvláštnej milosti urobila ešte
pred zvestovaním osobné rozhodnutie ostať pannou.
Rozumová úvaha
Starý zákon a Nový zákon predstavujú rozdielne pohľady na panenstvo. Starý zákon pre
feroval manželstvo a túžbu po potomstve, lebo tam bola zahrnutá aj osobná túžba po prisľúbe
nom Vykupiteľovi (potomstvo bolo prejavom vykupiteľskej viery). Nový zákon priniesol radi
kálnu zmenu, lebo Vykupiteľ už prišiel; už je tu jeho kráľovstvo. Osobná túžba po Vykupiteľovi
sa už nestotožňuje v túžbe po potomstve, ale v tendencii odovzdať sa mu – „zasnúbiť sa
s Kristom“. Tak sa úloha žiť pre druhého realizuje nadprirodzeným spôsobom. Kto to môže po
chopiť, nech to pochopí... (por. Mt 19, 12).
Tomáš Akvinský (+1274) viacnásobne odôvodňoval vhodnosť panenského počatia Ježi-
ša: - pre jediné otcovstvo Boha Otca; - pre dokonalosť slova, ktoré „neporuší“ srdce; najdokona
lejšie Slovo vtelením „neporušilo“ panenstvo svojej matky; - pre cieľ vtelenia, aby sa ľudia
„zrodili z Boha“ (por. Theologická summa III., 28, 1).
Panenské počatie v zápornom zmysle znamená, že je vylúčená účasť muža pri počatí die-
ťaťa. V kladnom zmysle znamená, že Boh sám vyvolal proces, ktorý viedol k narodeniu Božieho
Syna v matkinom tele.
Magistérium
Materiálna dogma: „Panna Mária bola pannou pred pôrodom. Počala z Ducha Svätého bez spo
lupôsobenia muža.“
Por. Lk 1, 34-35; starobylé vierovyznania; exhort. Marialis cultus 26; KKC 496, 497.
Mária z Nazaretu dostala všeobecné meno „Panna Mária“; por. pápež Pavol VI. (1963-
1978), exhort. Marialis cultus 37; pápež Ján Pavol II. (1978-2005), enc. Redemptoris Mater 43.
Stvoriteľským úkonom Boh utvoril ľudskú prirodzenosť Ježiša Krista v lone panenskej
matky. Tento stvoriteľský úkon je spoločný všetkým trom božským osobám, ale je pripísaný
Duchu Svätému.
Panenstvo pri pôrode (in partu)
Máriino panenstvo pri pôrode a po pôrode bolo s rozvojom kresťanskej viery dané do lo
gickej súvislosti s panenským počatím. Panenstvo pri pôrode dokazuje Písmo nepriamo.
Narodenie Ježiša na jednej strane bolo skutočne ľudské (Mária je matka so všetkými ma
terskými funkciami) a na druhej strane bolo výnimočné; bolo totiž špeciálne poznačené nadpri
rodzenosťou, por. Lk 2, 7: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok
a uložila do jasieľ.“ Mária rodila celkom sama – bez pomoci babice, Jozefa, či kohokoľvek iné-
ho. Táto výnimočnosť je tajomstvom. Bežná skutočnosť býva totiž iná (por. Gn 3, 16).
Tí otcovia, ktorí zastávali obyčajný pôrod (s porušením panenstva), napr. Tertulián
(+225; por. De carne Christi 23) a Origenes (+253), mali snahu brániť pravé Kristovo človečen
stvo pred gnostikmi. Už v 3. stor. vznikol titul „vždy Panna“ a po Efezskom koncile (r. 431) do-
šlo ku všeobecnej zhode v náuke o trvalom panenstve Bohorodičky.
Gregor Nysský (+394): „Pretože tá, ktorá hriechom priviedla do prirodzenosti smrť, kvôli trestu
musela rodiť v smútku a bolestiach, bolo celkom správne, že matka života radostne počala
a radostne priviedla na svet“ (In Canticum XIII).
Hieronym (+420) prirovnal panenské narodenie Ježiša k vystúpeniu zo zapečateného hrobu a „k
vstúpeniu do sveta cez zamknuté dvere“ (In Joannis I, 1-14). „Nie je tam pomocníčka, neza-19
kročila starostlivosť babíc. Bola aj matkou aj pomocníčkou. Plienkami, hovorí sa, zavinula
dieťa a uložila do jasieľ“ (Adversus Helvidium de Mariae virginitate perpetua).
Lev I. (+461): „Bol počatý z Ducha Svätého v lone Panny a ona ho bez straty svojho panenstva
porodila, tak ako ho bez straty panenstva počala. Ale tento jedinečne obdivuhodný
a obdivuhodne jedinečný pôrod sa nemôže chápať tak, že sa týmto novým stvorením stratil
ráz (ľudského) pokolenia. Lebo Duch Svätý síce dal Márii plodnosť, ale skutočné telo bolo
z tela (matky)“ (List patriarchovi Flaviánovi, r. 449).
Ján Damaský (+749): „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panen
stvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia“ (Encomium in Dormitionem Dei
Genetricis Semperque Virginis Mariae, Homilia II, n. 14). Ján Damaský patrí k najslávnejším
hlásateľom ustavičného panenstva Bohorodičky, por. aj De Sancta Trinitate a Sermo 6.
Tomáš Akvinský (+1274) učil, že Mária neskúsila Evino zlorečenia a porodila bez bolesti
(por. Theologická summa III., 30, 2, 2). Mária pri pôrode prežívala chvíľu oslobodenia „z otroc
tva“, ktoré spomína Gn 3, 16: „V bolesti budeš rodiť deti“ (Jean-Claude Michel).
Dogma o panenstve pri pôrode vyplýva zo všeobecného učenia Cirkvi (por. Chalcedón
sky koncil, r. 451, DH 301; Druhý carihradský koncil, r. 553, DH 422, 427, 437; Lateránska sy
noda, r. 649, DH 503). Karl Rahner (+1984) dodal, že nemožno súhlasiť s takým výkladom tejto
dogmy, že išlo len o panenstvo v duchovnom zmysle slova: „Pretože ON je zhora, Mária je vždy
Panna“ (por. Mária – Matka Pána). Por. aj konštit. Lumen gentium 57: „Narodenie (Syna) jej
panenskú neporušenosť nezmenšilo, ale posvätilo“; KKC 499.
Zmysel zjavenia a teologického vyjadrenia tejto dogmy je, že Mária dala svetu Božieho
Syna ako človeka, ale stalo sa to spôsobom „tajomstva nového stvorenia“. Panenstvo Panny Má-
rie pri pôrode je pravdou viery, ale empiricky sa nedokazuje. Pri panenstve pri pôrode treba viac
preniesť ťažisko na náboženský (nadprirodzený) rozmer tohto tajomstva ako na ľudskú fyzioló-
giu. Máriina neporušenosť (navždy; aj počas pôrodu) je dôležitá pre hodnotu znaku panenstva
pre Cirkev (René Laurentin, +2017). Mária – ako predobraz Kristovej Cirkvi – telesne, teda pa
nenskou neporušenosťou, predstavuje to, čo robí Cirkev – plodí v panenstve (Ambróz, +397;
por. In Lucam 127).
Pokoncilová mariológia pritom nemusí a ani nechce poukazovať na otázku zachovania
panenskej blany, na ktorú sa kládol prvoradý dôraz v starovekých civilizáciách. To však nezna
mená, že by tohto znaku nebolo a že ho možno popierať. Pokoncilová mariológia akceptuje sta
robylé presvedčenie (od 4. stor.) o Máriinom bezbolestnom pôrode, ktorý špeciálne poukazuje,
že panenstvo preduchovňuje telo a tiež, že Mária je vzorom žien (René Laurentin, +2017).
V pokoncilovej mariológii ide najmä o to, aby sa väčší dôraz kládol na náboženský prvok
panenstva – tohto hlbokého tajomstva.
Panenstvo po pôrode (post partum)
Sväté písmo
Máriino panenstvo po pôrode dokazuje Písmo nepriamo.
Jn 19, 26-27: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena,
hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal
k sebe.“ Exegéza: Umierajúci Ježiš ako jediné Máriino dieťa odkázal matku Jánovi apoštolo
vi. Ak by Mária mala iné deti, bolo by to nevhodné a proti vtedajším zvykom, vysvetľoval už
Origenes (por. In Joannis I, 4, 6).
Tradícia
Tradícia od najstarších čias nepoznala iné Máriine deti. Protoevanjelium Jakubovo hovo
rí o Jozefovi ako o starom vdovcovi preto, aby poukázalo, že Mária s Jozefom deti nemala a že
„bratia a sestry“ Ježiša sú predchádzajúce Jozefove deti.20
Origenes (+253): „Je šialenstvo, že by Mária mala ďalšie deti“ (Homilia in Lucam 7). Origenes
písal o Máriinom panenstve ako o prvotine a o nasledovaniahodnom vzore kresťanského pa
nenstva (por. Commentarius in Matthaeum X, 17).
Bazil Veľký (+379): „Kristovi priatelia neznesú pomyslenie, že Bohorodička niekedy prestala
byť pannou“ (Homilia in. s. Christi generationem, n. 5).
Ambróz (+397) nazval Matku Božiu „Majsterkou panenstva“ (De institutione virginis). „Máriina
milosť bola taká veľká, že si dar panenstva nepodržala len pre seba, ale dopraje ho aj tým,
u ktorých vidí, že u nich bude ozdobou neporušenosti“ (De institutione virginis).
Siricius, pápež (+398): „Z toho panenského lona, z ktorého sa narodil Kristus podľa tela, nemoh
lo vzísť nijaké iné dieťa“ (List Anysiovi /solúnsky biskup/, r. 392).
Epifanius zo Salamíny (+403) pred r. 374 napísal, že veriaci všeobecne označujú Máriu ako
„vždy Pannu“ – „aei parthenos“. To sa dostalo aj do jeho vierovyznania: „Syn Boží sa vtelil,
t.j. narodil sa dokonalým spôsobom zo svätej Márie, vždy Panny, skrze Ducha Svätého“ (An
coratus 119, 5; por. DH 44).
Hieronym (+420) napísal dielo Adversus Helvidium de Mariae virginitate perpetua, v ktorom
obraňoval ustavičné panenstvo Bohorodičky. Helvidius z Ríma (4. stor.) totiž zastával názor,
že Ježišovi príbuzní sú deti Jozefa a Márie. Katolícki exegéti všeobecne tvrdia, že Jakub, Jo
zef, Júda a Šimon (por. Mk 6, 3) boli synmi Kleofáša, brata sv. Jozefa, teda synovia Márie
Kleofášovej.
Augustín (+430): „Panna počala, panenstvo si zachovala, Panna zostala“ (Sermo 51, 11, 18).
Peter Chryzológ (+450): „Keď panna počne, panna porodí a pannou zostáva, to nie je bežný zjav
– ale znamenie; to nie je rozum – ale sila; to je Stvoriteľ – nie príroda; to nie je všeobecné –
ale jedinečné; to je božské – nie ľudské“ (Sermo 148).
Okrem sekty antidikomarianistov (Arábia v 4. stor.) boli proti panenstvu Márie po pôrode
aj niektorí otcovia, napr. Hegesip (+c.185), Tertulián (+225), Helvidius z Ríma (4. stor.) a Jovi
nián (+c.406). Jovinián bol vo všeobecnosti proti ideálu kresťanského panenstva. Sekta antidi
komarianistov a jej prívrženci boli odsúdení na viacerých synodách.
Rozumová úvaha
Dôvod stáleho panenstva spočíva v bezvýhradnej ochote Márie spolupracovať s Bohom a
tak výlučne sa mu oddať, že prirodzená túžba po manželskom živote ustúpila do pozadia.
Západná teológia oprávnene interpretuje výroky o Ježišových bratoch a sestrách v zmysle
širšej rodiny, ako to bolo v tých časoch bežné (Paul Gaechter, +1983). Na Východe boli Ježišovi
bratia a sestry pokladaní za synov a dcéry sv. Jozefa, ktorý si – podľa legendy – bral Máriu už
ako vdovec. Evanjeliové texty však nijako nepotvrdzujú mienku o Jozefovi – vdovcovi. Skôr ju
vyvracajú. Keby mal Jozef staršie deti, neodišiel by od nich bývať z Nazareta do Betlehema.
Keby mal iné deti neemigroval by do Egypta a po smrti Herodesa Veľkého by neuvažovať
o bývaní v Judei (Rajmund Ondruš, +2011).
Dokonalá a doživotná sexuálna zdržanlivosť je platformou pre špecifický rozmer obety.
Gregor Veľký (+604) hovoril o takejto zdržanlivosti ako o nekrvavom mučeníctve (por. Homilia
3, 4). Vzorne žité panenstvo je službou svetu, svedectvom viery i dobrým príkladom pre veria
cich i neveriacich.
Magistérium
Dogma: „Panna Mária zostala navždy pannou; aj po pôrode.“
Por. Jn 19, 26; Druhý carihradský koncil r. 553 tituloval Matku Božiu „vždy Panna“
schváliac tak staré „Aeiparthenos“, DH 422, 427, 437; Lateránska synoda, r. 649, DH 503; Štvr
tý lateránsky koncil, r. 1512, DH 801; pápež Pavol IV. (1555-1559), r. 1555, DH 1880; konštit.
Lumen gentium 52, 57, 63; exhort. Marialis cultus 37; KKC 499.21
V zmysle koncilu treba Máriino panenstvo chápať takto: Mária, aj ako rodiaca žena, osta
la bez prerušenia pannou na tele i na duši (stav aj čnosť) a vo svojom materstve je „Panna“ par
excellence, takže Panna je jej vlastné meno (René Laurentin, +2017). U Bohorodičky teda nejde
len o panenstvo mysle či srdca, veď Panna Mária bola bezhriešna a slobodná od všetkých teles
ných žiadostí, u Bohorodičky ide aj o trvalé panenstvo tela. Je to triumf vykúpenia, ktoré za
chraňuje a premieňa nielen duše, ale aj telá (René Laurentin).
Základňou tejto viery je vtelenie Božieho Syna. Z vtelenia nutne neplynie panenstvo
matky. Ale je vhodné, aby v prirodzenej rovine túto nadprirodzenú skutočnosť panenstvo spre
vádzalo. Máriin panenský život vzbudzuje v kresťanskom ľude živú úctu k daru panenstva.
Panenské materstvo Márie v Božom pláne
Máriino panenstvo je základná teologická kategória zjavená Bohom; je znakom Máriinej
hlbokej viery, ktorá nikdy nebola narušená nejakou pochybnosťou, por. konštit. Lumen gentium
63, KKC 506. Teológovia konkretizujú veľký význam Máriinho panenstva v dejinách spásy:
1. Keby Kristova matka nebola pannou, Kristus by mal dvoch otcov. Jediné otcovstvo Kristovo
(Otec na nebesiach) lepšie zodpovedá jeho jedinej osobe.
2. Ježiš je nový Adam – nebeský človek (por. 1 Kor 15, 45-47; por. predobraz Jn 1, 12). Panen
ské zrodenie Krista celkom zodpovedá nadprirodzenému charakteru jeho osobnosti.
3. Ježiš svojím panenským počatím dal začiatok novému zrodeniu adoptívnych detí v Duchu
Svätom skrze vieru. Účasť na Božom živote pochádza totiž jedine z Boha.
4. Máriino telo je zvláštnym spôsobom zasvätené Bohu. V jej panenskom materstve sa dokonale
naplnil snúbenecký zmysel ľudského povolania vo vzťahu k Bohu. Panenstvo Márie zodpo
vedá tomu, že Mária je zvláštnym chrámom Ducha Svätého.
5. Mária spojila v sebe starozákonný ideál (materstvo) aj novozákonný ideál (panenstvo) vzťahu
k Pánu Bohu – dokonalé oddanie sa. Úloha ľudskej sexuality (zjednotenie dvoch osôb) vrcho
lí v panenstve (zjednotenie s Bohom). Panenský človek už prešiel od potreby „byť milovaný“
k presvedčeniu, že „je milovaný“.
6. Mária ako uskutočnený obraz Cirkvi spojila v sebe panenstvo i materstvo; aj Cirkev je panna
a matka; Cirkev je pannou, lebo neporušene a čisto zachováva vernosť svojmu Ženíchovi;
Cirkev sa stáva matkou, keď verným ohlasovaním Božieho slova a krstom rodí pre nadpriro
dzený život deti počaté z Ducha Svätého, por. KKC 507.
7. Máriino panenstvo je mravná sila – povzbudenie čnosti:
a) Dá sa byť čistým v ľudskom tele; Mária je uskutočneným predobrazom čistého života.
b) Máriino panenstvo je kultúrnou silou, motívom k vytváraniu vecí krásnych a ušľachtilých.
Augustín (+430) správne poukázal na veľkosť zasväteného panenstva: „Panenstvo samé
o sebe nie je úctyhodné, úctu si zaslúži Bohu zasvätené panenstvo... a my nechválime panny ako
také, ale ako Bohu zasvätené v zbožnej zdržanlivosti“ (De sancta virginitate VIII, 11).
Cirkevný obsah náuky o Máriinom panenstve
Katolícka cirkev náukou o Máriinom panenstve vyznáva:
- Pri počatí a narodení Ježiša Krista absolútne suverénne konal Boh.
- Máriino panenské materstvo je výnimočné a jedinečné v dejinách.
- Mária sa úplne a navždy, telom i dušou – v neporušenej kvalite, oddala Bohu.
- Mária, Panna a Matka, je predobraz, ikona Cirkvi (por. konštit. Lumen gentium 63, 64).
Katolícka cirkev touto náukou nikdy nepopierala:
- Dobro a veľkosť manželstva; trvalé spoločenstvo muža a ženy.
- Dôstojnosť pohlavného života; ide o súčasť dobrého a krásneho stvoriteľského plánu.22
- Vzájomné spojenie „svätý život a pohlavný život“; telesnosť má aj zriadené túžby.
Panenstvo Márie je základná teologická kategória (privilégium) spojená s Bohorodičkou.
Kto popiera panenstvo, ničí mariológiu ako takú a postupne stratí zmysel aj pre ďalšie kresťan
ské pravdy (Česlav Stanislav Bartnik).
Námietky proti panenstvu Márie
Zo strany niektorých kresťanov sa ozývajú námietky proti trvalému panenstvu Bohoro
dičky; argumentujú aj Písmom:
1) Novozákonné texty viackrát spomínajú Ježišových „bratov a sestry“ (por. Mt 12, 46-50; 13,
53-56; Mk 3, 31-35; 6, 1-3; Lk 8, 19-20; Jn 2, 12);
– ide o blízkych príbuzných Ježiša (por. Gn 13, 8; 14, 16; 29, 15 a i.); Písmo ich však nikdy ne
volá synmi alebo dcérami Márie.
– keby mala Mária a Jozef – vdovec staršie deti, neodišli by od nich na dlhšie bývať z Nazareta
do Betlehema (Mt 2, 1n). Ani by neemigroval do Egypta (Mt 2, 13n); ani by po smrti Herode
sa Veľkého neuvažovali o bývaní v Judei (Mt 2, 19n).
2) Porodila „prvorodeného“ (por. Lk 2, 7);
– výraz „prvorodený“ mal právnický význam; automaticky to neznamenalo, že po ňom boli aj
iné, druhé deti. V Egypte sa našiel náhrobok zo staroveku, na ktorom bolo napísané, že „zom
rela pri pôrode prvorodeného“.
– keby mala Mária s Jozefom mladšie deti, ako bol Ježiš, nemohla by každoročne putovať do
Jeruzalema. Ani vtedy nie, keď mal Ježiš už 12 rokov (Lk 2, 41-42), musela by pri nich ostať
doma.
– keby mala Mária s Jozefom mladšie deti, umierajúci Ježiš by ju nemohol proti zvyklostiam
odovzdať do opatery Jánovi (Jn 19, 26-27).
3) Matúš napísal, že Jozef Máriu „nepoznal“, kým neporodila syna (por. Mt 1, 25);
– do pôrodu ju nepoznal; to však neznamená, že po pôrode ju „poznal“; ide o čisto semitské vy
jadrovanie niečoho, čo sa nikdy neuskutočnilo – por. 2 Sam 6, 23: „Michol bola bezdetná,
kým nezomrela.“
Mária – nanebovzatá
Podľa najstaršej tradície (por. Sk 1, 14 – Ježišova matka v Jeruzaleme) Mária zomrela
v Jeruzaleme asi r. 30. Smrť Panny Márie však nebola trestom za hriech, ale bola dôsledkom jej
ľudskej prirodzenosti a tiež toho, že sa chcela pripodobiť svojmu Synovi.
Sväté písmo
Nový zákon sa priamo nezmieňuje ani o Máriinej smrti ani o jej nanebovzatí. Písmo však
hovorí o možnosti vzkriesenia ľudských tiel pred koncom sveta ako o dôkaze plnosti spásy (por.
1 Kor 15, 22-23; Hebr 2, 14-15).
Mt 27, 52-53: „Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hro
bov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“ Exegéza: Niektorí
znalci učia, že išlo o konečné oslávenie patriarchov, prorokov, Jozefa, betlehemských nevi
niatok... S úplnou istotou nemožno vylúčiť ani telesné oslávenie ďalších veľkých osobností,
napr. Henocha (por. Gn 5, 24) či Eliáša (por. 2 Kr 2, 1).
Zjv 12, 1: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac
a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“ Exegéza: Bernard z Clairvaux (+1153) učil, že
spomínaná žena je Mária. John Henry Newman (+1890) v r. 1866 napísal: „Samozrejme, ne
popieram, že pod obrazom ženy (Zjv 12) je naznačovaná Cirkev. Ale to, čo by som tu chcel 23
zdôrazniť, je, že svätý apoštol by nebol hovoril o Cirkvi v tomto čiastkovom obraze, ak by
neexistovala Panna Mária“ (Difficulties of Anglicanus). Pápež Pius X. (1903-1914) potvrdil,
že táto „žena“ znamená aj blahoslavenú Pannu Máriu, popri obraze „Svätého Izraela“ a „Cir
kvi“; enc. Ad diem illum, r. 1904. Rovnako aj pápež Pavol VI. (1963-1978); exhort. Signum
magnum, r. 1967.
Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Por. Jn 14, 2-3.
Exegéza: Scholastickí teológovia pokladali tento citát za hlavný, lebo oslávenie tela je po
sledná milosť, ktorú Mária dostala. Tak bola Mária vyňatá spod kliatby „obrátiť sa na prach“
(por. Gn 3, 19).
Gn 3, 15: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej po
tomstvom.“ Exegéza: Na tento citát kladú dôraz terajší teológovia, lebo Mária má mimoriad
nu účasť na Kristovom boji proti satanovi i na dokonalom víťazstve nad ním.
Jn 14, 2: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal,
že vám idem pripraviť miesto?!“
Exegéti oddávna videli na viacerých miestach Písma súvislosť s Máriiným nanebovza
tím. Napr. Ž 1, 1-3: „Blažený človek... je ako strom zasadený pri vode a jeho lístie nikdy neväd
ne.“ Jn 14, 27: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet
dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ Iz 58, 11: „A Pán ti dá neprestajný spočinok,
jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní; budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd,
ktorého vody nesklamú.“
Tradícia
Spoločná tradícia (Východu i Západu) až do 17. stor. učila o Máriinej smrti, ktorá ju
uviedla do nebeskej slávy; pápež Ján Pavol II. (1978-2005), por. Matka Páně..., č. 50.
Ambróz (+397): „Bohorodička je predobrazom Cirkvi v poriadku viery, lásky a dokonalej jedno
ty s Kristom“ (Expositio Evangelii secundum Lucam 2, 7).
Epifanius zo Salamíny (+403) v r. 377 nič objektívne o Máriinej smrti nezistil: „Netvrdím, že
zostala nesmrteľnou na zemi, ale ešte viac netvrdím, že zomrela ako iní a zostala pochovaná
v hrobe. Sväté písmo sa povznieslo nad otázky ľudského ducha a ponechalo tento bod
v neistote, z úcty k tejto neporovnateľnej Panne“ (Panarion 78). A pripustil nanebovzatie:
„Boh totiž môže urobiť, čo chce. Koniec jej života je neznámy“ (Panarion 78, 23).
Gregor Turský (+594): „Mária, preslávna matka Krista Pána, ktorá – ako veríme – bola Panna
pred i po svojom materstve, bola – ako sme už povedali – prenesená do raja sprevádzaná
spievajúcimi anjelskými chórmi s Kristom Pánom na čele“ (De gloria beatorum martyrum
IX). Gregor spájal obraznosť apokryfov s teológiou a učil, Mária bola oslávená aj s telom.
Theoteknos z Livias (+650): „Vhodné je, aby telo – ktoré nosilo Boha, Boží príbytok, prebožšte
né, nezničiteľné, preniknuté Božím svetlom – bolo povýšené do slávy spolu s bohumilou
dušou“ (Homilia 9).
Germán Carihradský (+733): „Tvoje panenské telo (Bohorodička) je celé sväté, celé čisté, celé
Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bo
lo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené
a účastné na dokonalom živote“ (In Sanctae Dei Genetricis Dormitionem, Sermo I.).
Ján Damaský (+749): „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panen
stvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia... Patrilo sa, aby Božia Matka
vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu“
(Encomium in Dormitionem Dei Genetricis Semperque Virginis Mariae, Homilia II, n. 14).24
Historický vývoj dogmy
Viacerí otcovia príležitostne hovorili o Máriinej smrti, napr. Origenes (+253) v diele In
Joannis II, 12; Efrém Sýrsky (+373) v Hymnus 15, 2; Hieronym (+420) v Adversus Rufinum 2, 5
a Augustín (+430) v In Joannis evangelium tractatus 8, 9. Modestus Jeruzalemský (+630) a Ján
Damaský (+749) svorne tvrdili, že bolo nutné, aby Mária zomrela – podľa príkladu svojho Syna.
Cyperský biskup Epifanius zo Salamíny (+403) zmierňoval napätie medzi kolyridiánmi
(obetovali Márii ako Bohu; gr. kollaris bol arabský koláč) a antidikomarianistami (popierali Má-
riino panenstvo). Podrobne sa zaujímal aj o zavŕšenie Máriinho života. Nakoniec vyhlásil: „Ni
kto nepoznal jej koniec“ (Panarion 78), lebo nenašiel žiadne historické dôkazy (pravý hrob, te
lesné relikvie).
Liturgia od 2. stor. slávila „dies natalis“ (zrodenie pre nebo) – deň mučeníkov a od 3.
stor. začala sláviť aj Natale Sanctae Mariae (prevažne dňa 15. augusta). Dôvodom bolo Máriino
nekrvavé mučeníctvo – „meč duše“, por. Lk 2, 35; Jn 19, 25-27.
Apokryfy 4. stor. (najmä Transitus Mariae, gr. originál asi z 2. stor.) písali o tom, že
Panna Mária bola oslávená aj s telom. Gr. metastasis, lat. transitus, znamenal prechod zo zeme
do neba. Tieto apokryfy však nie sú vierohodné. V 5. stor. sa začal používať výraz usnutie (gr.
koimesis, lat. dormitio) na neobyčajný prechod Márie do večnosti.
Východná cirkev od 6. stor. slávila Dormitio – Sviatok usnutia Matky Božej dňa 15. au
gusta, čo r. 600 nariadil aj cisár Mauritius (+602). Z východných otcov túto myšlienku najviac
propagoval Ján Damaský (+749). Západná cirkev v Ríme začala sláviť Dormitio v 7. stor. Kon
com 8. stor. sa názov sviatku zmenil na Nanebovzatie (gr. Analepsis, lat. Assumptio). Nanebov
zatie je najstarší a celou Cirkvou slávený mariánsky sviatok (stále 15. augusta).
Pravdu o Máriinom nanebovzatí ovplyvňovali rôzne mienky. Mních Usuard (+875) bol
proti nanebovzatiu Máriinho tela a ďakoval Cirkvi, že sa nevyjadruje k veciam, o ktorých (histo
ricky) nič nevie (por. 1 Tim 3, 15; Cirkev – opora pravdy). Spisy Cogitas me (asi Ambróz Aut
pertus, +784) a Ades nobis (Pseudo-Augustín, 11. stor.) sa odmietavo stavali k nanebovzatiu. Ich
myšlienky sa dostali aj do breviára, a tak po dlhý čas ovplyvňovali verejnú teologickú mienku.
Avšak pápež Alexander III. (1159-1181) bol za nanebovzatie Márie (por. DH 748).
Teologické školy neviedli o tejto otázke veľké polemiky, lebo sa v podstate neprotivila
žiadnej dogme. V 13. stor. bol do breviára vložený nový text (pravdepodobne z diela Ad interro
gata, od neznámeho autora), ktorý bol za nanebovzatie. Aj Tomáš Akvinský (+1274) bol za na
nebovzatie: „Od tejto kliatby, t.j. obrátenia sa na prach, bola Panna Mária zachránená, pretože
vstúpila do neba s telom“ (Expositiones salutationis angelicae; por. aj Theologická summa III.,
83, 5, 8; 27, 1). Po Tridentskom koncile bola reforma breviára. Nový breviár preferoval teolo
gické texty za telesné nanebovzatie. A to malo rozhodujúci vplyv na teologické dozrievanie a
pokrok. Pápež Benedikt XIV. (1740-1758) opatrne pripustil: „Nanebovzatie je zbožná mienka.“
Teológovia, kardináli aj vladári (napr. španielska kráľovná Izabela II., +1904) podporovaní
zbožnosťou veriacich, žiadali pápeža o vyhlásenie nanebovzatia za dogmu. Prvým žiadateľom
bol servita Cesario Shguanin (+1769). Na Prvom vatikánskom koncile (r. 1870) 195 biskupov
podpísalo petíciu za vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie. Koncil však bol kvôli
prusko-francúzskej vojne náhle prerušený.
V r. 1946 sa pápež Pius XII. (1939-1958) listom Deiparae Virginis obrátil na biskupov
celého sveta s otázkou, ako zmýšľajú oni a ich veriaci o pravde Máriinho nanebovzatia. Keďže
mienka svetovej Cirkvi bola v absolútnej väčšine kladná, tak pápež 1.11.1950 Máriino nanebov
zatie vyhlásil za dogmu.
Rozumová úvaha25
Máriina smrť bola po biologickej stránke prirodzená. Nech bola biologická príčina Mári
inej smrti akákoľvek, možno povedať, že jej prechod z tohto života do druhého bol dozretím do
milosti slávy, čo možno vyjadriť aj slovom „usnutie“ (Ján Pavol II., 1978-2005).
Tomáš Akvinský (+1274) učil, že Mária je dokonale blažená aj s telom, s ktorým bola
vzatá do neba (por. Theologická summa III., 27, 1; III., 83, 5).
Karl Rahner (+1984) r. 1952 napísal: „Nanebovzatie nemôžeme podopierať vedľajšími
dôkazmi (nemáme hrob, nemáme ostatky). Dôkaz musí pozostávať z plnosti toho, čo už o Márii
bezpečne vieme:
a) prijímame, že Mária je „už teraz“ v blaženej nezmeniteľnosti;
b) Máriina blaženosť musí byť dokonalá; bola dokonalejším spôsobom vykúpená ako my;
c) dokonalosť Máriinej blaženosti by bez telesného oslávenia nebola úplná.“
Dogma o Máriinom nanebovzatí je vyššou formu kanonizácie (Jozef Ratzinger).
Magistérium
Dogma: „Panna Mária bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Por. Gn 3, 15; Jn 14, 2-3; Zjv 12, 1; pápež Pius XII. (1939-1958), konštit. Munificentis
simus Deus, r. 1950, DH 3903; konštit. Lumen gentium 59; KKC 966, 2853.
Ide o plnosť a blaženosť, ktoré dostala Mária, jej nepoškvrnená duša a panenské telo; ide
o dokonalé pripodobnenie sa vzkriesenému Kristovi; ide o obraz a potešiteľný dôkaz uskutočňo
vania vrcholnej nádeje, že oslávenie bude šťastným údelom všetkých, ktorých Kristus urobil
svojimi bratmi a sestrami, por. exhort. Marialis cultus 6.
Na Západe predstavujú obrazy nanebovzatie tak, že Mária sa vznáša nad zem, do nebies
za sprievodu anjelov. Ikony Východu predstavujú toto tajomstvo inak. Mária nevystupuje, leží...
a k nej zostupuje oslávený Ježiš tak, ako príde v parúzii. Posolstvo oboch vyjadrení je jedno –
celé Máriino nanebovzatie (duša i telo) je Božie dielo.
Cirkevný obsah náuky o Máriinom nanebovzatí
Katolícka cirkev náukou o Máriinom nanebovzatí vyznáva:
- Mária ukončila pozemský život (in statu viae); čas skúšky a zásluh.
- Pán Boh Máriu oslávil s telom i dušou v nebi (in statu visionis, in statu patriae).
Definícia dogmy nehovorí nič o spôsobe Máriinho vzkriesenia, ani o vzťahu medzi po
zemským a osláveným telom. Takisto použijúc výraz „ukončenie behu života“ sa definícia vyhla
slovu „smrť“. Ukončenie behu života znamená vystúpenie z časopriestoru pod vplyvom najvyš-
šej milosti. Ukončenie behu života znamená iný druh smrti, než akým zomierajú iní ľudia.
Význam Máriinho nanebovzatia
1. Trojičný význam. Boh sa ukázal ako „veľkodušný darca“, „odmeňovateľ“, lebo on
vzal Máriu – s telom i dušou – do nebeskej slávy a povýšil ju za Kráľovnú vesmíru
2. Mariologický význam. Telesné vzkriesenie a nanebovzatie Panny Márie je časová an
ticipácia všeobecného vzkriesenia. Mária je predobrazom Cirkvi (por. konštit. Lumen gentium
53, 63) a už teraz je taká, akou chce raz byť aj Cirkev, por. Kongregácia pre náuku viery, r.
1979.
Matka Božia bola mimoriadnym spôsobom vykúpená (DH 2803), preto bola aj mimo
riadnym spôsobom oslávená. Nie je predmetom viery odpovedať na otázky, čo sa stane
s atómami mŕtveho tela pri vzkriesení, alebo v akom fyzikálnom stave bude vzkriesené telo.
3. Ekleziologický význam. Toto dogmatické vyhlásenie je ovocím dlhého teologického
skúmania a prehlbujúcej sa viery veriacich. Zároveň je prejavom životaschopnosti Cirkvi, v kto
rej účinkuje Duch Svätý. Dogma úzko súvisí s ďalšími pravdami, ako sú vykúpenie, zmŕtvy
chvstanie, dedičný hriech a telesné oslávenie. 26
4. Humánny význam. Istým dôvodom vyhlásiť túto dogmu v 20. stor. bola aj snaha Cir
kvi poukázať na veľkú hodnotu ľudského tela (por. Gn 2, 7; Gal 4, 4) a tela ženy zvlášť. Hodno
ta ľudského tela totiž bola veľmi znevažovaná (koncentráky, obchod s bielym mäsom, priekup
níctvo s ľudskými orgánmi a i.)
Mária – Kráľovná – Pani
S Máriiným nanebovzatím úzko súvisí titul „Kráľovná“, ktorý je ovocím kresťanskej tra
dície. Od 4. stor. Máriu nazývali „Pani“, „Patrónka“, „Vládkyňa“ a „Kráľovná“, čo malo biblic
ký základ, lebo už v starozákonnej dobe matka kráľa mala osobitnú úlohu i poctu.
1 Kr 2, 19: „Betsabe vošla ku kráľovi Šalamúnovi prihovoriť sa u neho za Adoniáša. Kráľ jej
vstal v ústrety, uklonil sa jej a sadol si na trón. Pre kráľovu matku postavili trón a posadila sa
mu po pravici.“ Por. 1 Kr 15, 13; 2 Kr 11, 1-3; 2 Krn 15, 16.
Lk 1, 43: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Por. Lk 1, 32, 33.
Efrém Sýrsky (+373): „Nebesia nie sú tvojou matkou; ty si ich urobil svojím trónom. O koľko
vznešenejšia a ctihodnejšia je kráľovská matka od kráľovského trónu?“ (Hymni de Beata Ma
ria 19).
Gregor Naziánsky (+390): „Matka Kráľa celého sveta; Panenská Matka, ktorá porodila Kráľa
celého všehomíra“ (Poemata dogmatica, XVIII).
Hieronym (+420): „Treba vedieť, že „Mária“ v sýrskom jazyku znamená „Pani“ (Liber de nomi
nibus hebreis).
Peter Chryzológ (+450): „Hebrejské Mária je po latinsky Pani. Napokon aj anjel ju nazval Pani,
aby sa rodička Pána pozbavila služobného strachu, pretože vlastná moc jej potomka ju tak
pozdvihla, že sa narodila a volá Pani“ (Sermo 142).
Andrej Krétsky (+c.720): „Sám Boh si dnes vybral zo zeme, ako Kráľovnú ľudského pokolenia,
svoju matku vždy pannu, v ktorej lone zostanúc Bohom prijal ľudskú prirodzenosť“ (Homilia
II in dormitionem Sanctissime Deipare). „Kráľovná ľudského pokolenia si v plnom zmysle
slova zachovala toto meno, lebo bola nad všetko povýšená, keď sa v nej vtelil Boh“ (Homilia
III in dormitionem Sanctissime Deipare).
Ján Damaský (+749) nazval Pannu Máriu „Kráľovná, Vládkyňa, Pani“ (Homilia I in dormi
tionem Beate Mariae Virginis) a „Pani celého tvorstva“ (De fide orthodoxa I, IV, c, 14).
Titul „Svätá Matka Božia, Pani anjelov“ bol Márii pripisovaný už od stredoveku, ako sa
to odzrkadlilo v mariánskej antifóne: „Ave Regina coelorum, ave Domina Angelorum… “. Tento
titul šíril sv. František Assiský (+1226).
Litánie loretánske (schválené r. 1587) viacnásobne titulujú Máriu ako „Kráľovná“.
Viacerí pápeži nazývali Pannu Máriu „Kráľovná neba i zeme“. Pius XII. (1939-1958) v r.
1954 vydal enc. Ad coeli Reginam o kráľovskej hodnosti Panny Márie. Pavol VI. (1963-1978)
v r. 1974 napísal, že Mária už je po boku večného Kráľa, skvie sa ako Kráľovná a oroduje ako
Matka, por. exhort. Marialis cultus 6.
Dôvody Máriinho kráľovského titulu
Cirkev ani dnes nepomýšľa „zmodernizovať“ kráľovský titul ani Kristovi ani Márii. Me
dzi titulmi „kráľ“ a (povedzme) „prezident“ sú totiž podstatné rozdiely (Filip M. A. Stajner): -
kráľ má autoritu zhora, prezident zdola (voľba ľudu – priama či nepriama); - kráľ sa zodpovedá
len Bohu, prezident musí vyhovieť (skupine) voličov; - kráľ má v rukách plnú moc, prezident má
len časť moci (podľa ústavy); - kráľ má doživotnú moc, prezident jej volený na určité obdobie.
Máriinmu materinskému prostredníctvu v Kristovi odôvodnene patrí plnohodnotný
a skutočný (nielen symbolický) kráľovský titul.
1. Božie materstvo Panny Márie – lebo Ježiš Kristus je Kráľ neba a zeme.27
2. Úzke spojenie Márie s Kristom – spolupráca s ním. Titul „Kráľovná“ je analogický. Mo
derný človek ho chápe ako „prvá“, „najdokonalejšia“, „najvznešenejšia“.
3. Ústredné postavenie Márie v spoločenstve svätých.

Korunovanie mariánskych obrazov a sôch
Kultúrne národy od nepamäti používali pekne zdobenú korunu ako najvznešenejší von
kajší znak najvyššej dôstojnosti a moci. História učí o panovníckej korune (kráľovskej, cisár
skej), kniežacej korune, korune pre víťazov... Korunovácia znamenala a dodnes znamená pový-
šenie a odmenu za veľké zásluhy.
Podľa kresťanskej tradície Pannu Máriu od 4. stor. nazývali „Kráľovná“. Nikto na zemi
si nezaslúži takú úctu, vďaku a česť ako ona. Avšak ozdobovanie mariánskych obrazov a sôch
ozdobnou korunou (ich korunovanie) začalo až v 8. stor., pravdepodobne ako reakcia na bludné
obrazoborectvo. Pápež Gregor III. (731-741) v r. 732 korunoval v Ríme obraz Panny Márie. Po
tom sa korunovácie začali šíriť aj po iných krajinách. Spočiatku bola táto slávnosť spontánna a
lokálna.
Pápež Urban VIII. (1623-1644) v r. 1630 ustanovil pravidlá o týchto korunováciách. Prá-
vomoc povoľovať korunovácie dostala kapitula pri Bazilike sv. Petra v Ríme.

Účasť Panny Márie na diele vykúpenia
Ježiš Kristus je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2, 5). Keďže sa Ježiš
svojím vtelením akosi zjednotil s každým človekom (por. konštit. Gaudium et spes 22), tak veľ-
kodušne dáva všetkým ľuďom možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na
jeho spásnom diele.
Ježiš sám vyzýva svojich učeníkov, aby vzali svoj kríž a nasledovali ho (por. Mt 16, 24).
On trpel za ľudstvo a chce, aby ľudia kráčali v jeho šľapajach (por. 1 Pt 2, 21). On chce do svo
jej vykupiteľskej obety zapojiť aj tých, ktorí okusujú dobrodenie jeho obety ako prví (por. Mk
10, 39; Jn 21, 18-19; Kol 1, 24). To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho matky –
Márie, ktorá je s jeho vykupiteľským dielom spojená viac, než ktokoľvek iný, por. Lk 2, 35;
KKC 618.
Historické fázy vykúpenia
Vykúpenie Ježiša Krista má tri historické fázy (Wincenty Granat, +1979):
1. Prípravná fáza vykúpenia. Na príprave vykúpenia má podiel každý, kto sa pričinil o to, že Je-
žiš sa narodil v Betleheme (vyvolený Boží ľud). Z časového hľadiska na poslednom mieste
je Mária – z nej sa Ježiš narodil. Zo všetkých ľudí má práve Mária v tejto fáze vykúpenia
najväčšie zásluhy.
2. Hlavná fáza vykúpenia. Ide o vlastné dielo vykúpenia: smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Z Kristovej plnosti – vlastnej tomu, ktorý uskutočnil vykúpenie a je hlavou vykúpeného
ľudstva (por. Kol 1, 18) – sme dostali milosť za milosťou (por. Jn 1, 16); por. KKC 360,
407, 504. Ako Mária spolupracovala tu? Spolupráca na skutku môže byť fyzická a morálna:
– fyzická spolupráca znamená: spoluzomrieť a spoluvstať s Kristom – takúto spoluprácu Mária
nemala;
– morálna spolupráca znamená: iniciovať, nabádať k niečomu – ani takúto spoluprácu Mária
nemala. V skutočnosti Mária bola tá, ktorá prijala iniciatívu od Boha a nechala sa motivovať
pre konkrétny Boží plán spásy. Preto treba povedať, že Mária Ježiša nábožne vychovávala
a ako matka ho Bohu obetovala. Pritom sa aj sama obetovala, trpela, zriekala sa a stála pod
krížom. Avšak toto nábožné a výnimočné ľudské konanie na titul „spoluvykupiteľka“ nesta-28
čí. Veď nesmierna hodnota vykúpenia ani tak nezávisí od veľkosti spásnych skutkov – či
utrpenia, ale od toho, že vykúpenie realizoval Boh – Boží Syn.
3. Rozdávacia fáza vykúpenia. Táto fáza je totožná s treťou etapou dejín spásy, v ktorej celý svet
žije z Kristových milostí v Duchu Svätom: prijatie a rozdávanie Kristových milostí
v dimenziách časopriestoru. Do tejto fázy Ježiš Kristus veľkodušne zapojil Cirkev – tých
ktorí budú počúvať jeho hlas... KKC 2040: „Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti
poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä
vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva po
krm Pánovho slova a jeho Eucharistie.“ Por. KKC 1329, 1471 a i. A tu má Mária, predobraz
Cirkvi (por. konštit. Lumen gentium 53, 63; KKC 976) prvé miesto ako Pomocnica
a Orodovnica.
Sväté písmo
Písmo hovorí o prostredníctve v dvojakom zmysle – v užšom a širšom. V užšom zmysle
slova je jediným prostredníkom (tzv. ontologickým) len Ježiš Kristus, por. 1 Tim 2, 5; Gal 3, 19-
20; Hebr 8, 6. V širšom zmysle sú prostredníkmi (tzv. participujúcimi) aj iné stvorenia – ľudia
a anjeli, lebo Ježiš veľkodušne (bez toho, že by to nejako potreboval) zapája do svojej vykupi
teľskej obety tých, ktorí okúsili dobro jeho vykúpenia.
Jn 21, 18-19: „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si
chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. To povedal, aby
naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: Poď za mnou!“ Por. Mk 10,
39; Kol 1, 24.
1 Kor 3, 8-9: „Kto sadí i kto polieva, sú jedno, ale každý dostane vlastnú odmenu podľa toho,
ako pracoval. Lebo my sme Boží spolupracovníci a vy ste Božia roľa a Božia stavba.“ Por. 2
Kor 5, 18-20.
Jn 7, 37-38: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí
Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Exegéza: Svätý človek sa stáva „posvätením“
pre druhých.
Písmo približuje Máriine špeciálne milosti a úlohy
Lk 1, 30-32: „Anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna
a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho.“ Por. Lk 1, 46-49.
Jn 2, 3-5: „Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: Nemajú víno. Ježiš jej odpovedal:
Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina. Jeho matka povedala obsluhujúcim:
Urobte všetko, čo vám povie!“ Exegéza: Intervencia Bohorodičky, ktorá má povahu prostred
níctva, pokračuje v dejinách Cirkvi i sveta (por. enc. Redemptoris Mater 40).
Jn 19, 26: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena, hľa,
tvoj syn!“ Exegéza: Toto poverenie natrvalo určuje Máriinu úlohu v živote kresťanov (por.
enc. RM 44).
Tradícia
Otcovia od počiatku zdôrazňovali, že Mária je matkou Vykupiteľa a rozvíjajúc protiklad
medzi Evou a Máriou učili, že Mária je matkou veriacich.
Ignác Antiochijský (+117): „Lebo náš Boh, Ježiš Kristus bol Máriou nosený v lone podľa spasi
teľného Božieho rozhodnutia, síce z rodu Dávidovho, ale od Ducha Svätého“ (List Efezanom
18, 2).
Justín (+165): „Eva totiž bola neporušená panna, no prijmúc slovo hada, zrodila neposlušnosť a
smrť. Mária, takisto Panna, s vierou a radosťou prijala slovo anjela Gabriela.., a preto i to, čo
sa z nej zrodí, bude sväté, bude to Syn Boží“ (Dialogus cum Tryphone Judaeo 100, 701).29
Irenej (+202): „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva
neverou, to Panna Mária rozviazala vierou“ (Adversus haereses III, 22, 4). „Ako onú (Evu)
zviedla reč (padlého) anjela, aby sa odvrátila od Boha a neposlúchala jeho slovo, tak túto
(Máriu) anjelská reč poučila, aby prijala do svojho lona Boha.. Rovnakou váhou bola vyváže
ná panenská neposlušnosť panenskou poslušnosťou (Adversus haereses 5, 19).
Origenes (+253): „Každý dokonalý nežije viac sám, ale Kristus žije v ňom a pretože v ňom žije
Kristus, vraví o ňom Márii: Hľa, tvoj syn Kristus!“ (Commentarius in Joannem I, 4, 23).
Epifanius zo Salamíny (+403): „Podľa vonkajšej stránky pochádza od Evy celé ľudské pokolenie
na zemi. Skutočne však z Márie sa zrodil sám život sveta, aby ona zrodila Živého a stala sa
matkou živých“ (Panarion 78, 18).
Augustín (+430): „(Mária) je nepochybne matkou údov Spasiteľa, ktorými sme my, pretože svo
jou láskou spolupracovala, aby veriaci mali život v Cirkvi, ktorej je on hlavou a oni údmi“
(De sancta virginitate VI.).
Germán Carihradský (+733): „Nikto nedosiahne spásu, iba skrze teba – Najsvätejšia... Nikomu
sa neudelí dar milosti, iba skrze teba – Najčistejšia“ (Oratio 9).
Ján Damaský (+749): „Je to ona, vyvolená od najdávnejších pokolení z predurčenia a z blahos
klonnosti Boha a Otca, ktorý ťa (Božie Slovo) splodil mimo času, bez toho, žeby vyšiel zo
seba, a bez zmeny, je to ona, ktorá ťa porodila, živila svojim telom, v posledných časoch“
(Homilia in Dormitionem I, 3).
Rozumová úvaha
Tomáš Akvinský (+1274) napísal: „Kristus sám je dokonalý prostredník medzi Bohom a
ľuďmi..., ale nič neprekáža, aby aj iní určitým spôsobom boli nazývaní prostredníkmi medzi Bo
hom a ľuďmi, pretože či už v príprave alebo v službe spolupracujú na privádzaní ľudí k Bohu“
(Theologická summa III., 26, 1).
„Nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa. Ale
podobne ako na Kristovom kňazstve majú rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj
veriaci ľud, a ako sa jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvore
niach, tak aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spolu
prácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa“ (konštit. Lumen gentium 62).
Možnosť spasiteľnej spolupráce je pre človeka veľkým povýšením a dôstojnosťou. An
zelm, arcibiskup Canterbury (+1109), učil: „Boh, ktorý urobil všetko, seba utvoril z Márie, a tak
obnovil všetko, čo stvoril. Ten, ktorý má moc urobiť všetko z ničoho, nechcel porušené stvorenie
obnoviť bez Márie“ (Oratio 52).
Magistérium
Materiálna dogma: „Kristus zomrel za všetkých ľudí.“
Por. 2 Kor 5, 15; Inocent X. (1644-1655), r. 1653, DH 2005; konštit. Lumen gentium 16;
deklar. Dominus Iesus 14.
Panna Mária, Matka Božia, je tiež vykúpená (predvykúpená) Ježišom Kristom.
Istá náuka: „Panna Mária je Zvláštna Spolupracovníčka na diele vykúpenia.“
Por. Jn 19, 26; pápež Ján Pavol II. (1978-2005), 9.4.1997.
Máriino sprostredkovanie milosti má materskú povahu a je odôvodnené trojako: - z jej
spolupôsobenia pri vtelení; - z jej spolupôsobenia pri vykúpení; - z jej vzťahu k Cirkvi.
Cirkev neprijala pomenovanie Spoluvykupiteľka, lebo ono kladie na jednu rovinu dielo
Krista a Márie, por. Kongregácia pre náuku viery, 22.4.1997.
Istá náuka: „Panna Mária sa vzýva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica, Pro
strednica. To sa však chápe tak, že nič sa ani neuberá, ani nepridáva hodnosti a účinnosti
Krista.“30
Boh
Boh
Mária
s Cirkvou
a v Cirkvi
Por. Jn 19, 26-27; konštit. Lumen gentium 62; KKC 967-970.
Staroveká Cirkev zložila modlitbu Pod tvoju ochranu..., ako to dokazuje grécky text
egyptského papyrusu z 3. stor.
Vykúpenie slobodných bytostí
Dobrí anjeli Zlí anjeli
Prví ľudia
Ľudstvo
Mária
Dedičný hriech nie
nie
nie
áno
nie
Osobný hriech nie
áno
áno
áno
nie
Vykúpenie
áno
áno
áno
áno
áno
Spása
áno
nie
áno
individuál
ne
áno
Vykúpenie má dva prvky – odstraňuje hriech a dáva milosť.
Mária – Prostrednica milostí – odôvodnenie
Ide o všeobecnú mienku teológov. Táto myšlienka nie je priamo v Písme. Antipater
z Bostry v 5. stor. prvýkrát použil termín „prostrednica“.
Katolíci vidia a chápu Máriu ako Prostrednicu takto:
a) Kristus je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi;
b) Prostredníctvo Panny Márie celkom vychádza zo zásluh Ježiša Krista;
c) Prostredníctvo Panny Márie je oveľa silnejšie ako orodovanie svätých a anjelov.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) dal mariológii nový impulz a smerovanie.
Chápanie úlohy Márie pred koncilom Chápanie úlohy Márie po koncile
Otázke účasti Márie na diele vykúpenia sa v 20. stor. venoval francúzsky profesor na
Katolíckej univerzite v Angers, kňaz – mariológ, René Laurentin, +2017. Dodnes má vysokú
vedeckú hodnotu jeho teologická práca Le titre de Corédemptrice z r. 1951. Druhým svetozná-
mym odborníkom – mariológom je poľský profesor Katolíckej Lublinskej univerzity (KUL),
mariológ Druhého vatikánskeho koncilu, Stanislav Celestín Napiórkowski OFM Conv., nar.
1933. René Laurentin učil, že Mária mala v tajomstve vykúpenia podobne veľkú úlohu, akú mala
Kristus
Mária
Cirkev
Kristus31
v tajomstve vtelenia. Upozornil však, že hranice tejto úlohy treba precízne vymedziť.
Prvým dôvodom, prečo treba hovoriť o účasti Márie na diele vykúpenia, je jej „fiat“
(por. Lk 1, 38). Pri zvestovaní súhlasila, aby sa Slovo stalo telom a pod krížom súhlasila s tým,
čo bolo predpovedané (por. Lk 24, 46).
Druhým dôvodom je Boží zámer zapojiť aj vykúpených ľudí do diela vykúpenia. Mária
na Kalvárii reprezentovala (aj keď to nebolo k vykúpeniu nutné) tie druhoradé aspekty ľudstva,
ktoré Kristus neprijal: ľudskú osobu, vzmáhanie sa vo viere, potrebnosť vykúpenia, ženskosť.
Krista nijako neumenšil nedostatok týchto aspektov; on je aj tak dokonalý Bohočlovek a jediný
Vykupiteľ. Boh však Máriu stojacu pod krížom vložil do tajomstva vykúpenia, a tak doplnil jeho
harmóniu.
Tretím dôvodom bol mimoriadny spôsob Máriinho predvykúpenia. Jej osobná svätosť
tým dosiahla veľký lesk, ktorý Nepoškvrnená nikdy nezatienila. Pozitívnou stránkou takej svä-
tosti je: - veľká dokonalosť jej viery, nádeje a lásky; - intenzita spoluúčastí na utrpení iných,
najmä na mučeníctve jej Syna – Vykupiteľa. Mária netrpela na Kalvárii zvonka, fyzicky (nikto
ju neudrel a nevložil na ňu zlostnú ruku); ona vnútorne trpela bolesťami vlastného Syna, a tak sa
napĺňalo Simeonovo proroctvo, že jej dušu prenikne meč (Lk 2, 35).
Štvrtým dôvodom – a najzávažnejším – je jej materstvo. Mária pod krížom mohla pove
dať to, čo má právo povedať každá statočná matka: „Toto je moje telo a moja krv. Tvoje utrpenie
je aj mojím utrpením. Tvoje dielo je aj mojím dielom. Vykúpenie, ktoré si mohol vykonať len ty,
sa spojilo aj s mojou obetou, pretože si to ty chcel.“
Teologické modely Máriinho prostredníctva
Sú štyri modely Máriinho prostredníctva alebo sprostredkovateľstva (Jana Moricová).
1. Máriino prostredníctvo ku Kristovi (ad Christum; kristologický model). Ide o klasický pred
koncilový model, ktorý Máriu veľmi uctieval, no uviedol ju do istej izolácie.
2. Máriino prostredníctvo v Kristovi (in Christo; kristologický model). Ide o novší teologický
model 20. stor. (René Laurentin, +2017; Stanislav Celestín Napiórkowski; Ján Pavol II.,
1978-2005) odobrený Druhým vatikánskym koncilom (konštit. Lumen gentium 62). Do toh
to modelu sa nehodia vyjadrenia „Prostrednica všetkých milostí“ ani „Spoluvykukpiteľka“,
pretože teologicky nie sú čisté: Kristus Pán je sám jediný prostredník (por. 1 Tim 2, 5); Má-
ria je tiež Bohom „omilostená“ (por. Lk 1, 28), a to nemohla urobiť „sama sebe“. Mária je
prvou členkou Cirkvi – a v nej, v Cirkvi, realizuje svoje materské prostredníctvo.
3. Máriino prostredníctvo v Duchu Svätom (in Spirito Sancto; pneumatologický model). Ide
o pokoncilový model s hlbokými koreňmi (Ľudovít M. Grignon, +1716; Maximilián M.
Kolbe, +1941; Stanislav Celestín Napiórkowski; Yves Congar, +1995) a veľkou perspektí-
vou, lebo má biblický základ.
4. Máriino prostredníctvo cez človeka (per hominem; antropologický model). Tiež ide
o pokoncilový model (Karl Rahner, +1984) vychádzajúci z faktu ľudskej solidarity –
v oblasti prirodzenej i duchovnej. Zatiaľ je najmenej rozvinutý a teologicky druhoradý.
Veľkosť a záslužnosť Máriinej účasti na diele vykúpenia
Systematické uvažovanie o zásluhách poukazuje na to, že zásluha je ovocím čnosti spra
vodlivosti (por. KKC 2006; Tomáš Akvinský, Theologická summa III., 49, 6). Človek si svojimi
skutkami zasluhuje buď pozitívnu odmenu (za dobrý skutok) alebo negatívnu odmenu (za zlý
skutok), čiže trest. Pozitívna odmena môže byť prirodzená a nadprirodzená. Vo všeobecnosti sa
dobrá a nadprirodzená zásluha (lat. meritum) delí dvojako (Theologická summa II-1., 114, 6):
- zásluha zo spravodlivosti, z hodnosti; úplná (de condigno);
- zásluha zo slušnosti; neúplná (de congruo).
Medzi seberovnými možno hovoriť o striktnej spravodlivosti i zásluhe. Medzi Bohom a 32
človekom (Stvoriteľ a stvorenie) však nemožno hovoriť ani o striktnej spravodlivosti ani
o striktnej zásluhe (KKC 2007). A tak zásluha pred Bohom existuje len preto (a práve preto), že
dobrotivý Boh je prvotný činiteľ zásluhy:
1. Boh dal človeku prisľúbenia;
2. Boh dal človeku slobodu.
Keď človek – adoptovaný Boží syn, druhotný činiteľ zásluhy – urobí, čo má, nutne zís
ka Božiu milosť (por. DH 1576; KKC 2008, 2009); táto nutnosť však nie je taká, že by prinútila
Boha; táto nutnosť spočíva v Božej nezmeniteľnosti – v nutnosti Božieho bytia a v nutnosti
vzťažnej Božej dobroty (por. Theologická summa II-1., 112, 3).
Nadprirodzená zásluha (anjela či človeka) neobsahuje len „Kristovu zásluhu“ (KKC
2011; Theologická summa II-1., 114, 4, 6), ale má čosi aj zo slobodného otvorenia sa „spoločen
stva svätých“ a individuálneho „ja“ (Česlav Stanislav Bartnik). Zásluha (meritum) je istou reali
tou v človeku, a nielen šekom na realizovanie v budúcnosti a nielen „sama milosť“.
Teológovia vyrátali šesť podmienok, za ktorých možno získať úplnú nadprirodzenú zá-
sluhu (de condigno; pre seba, por. Hebr 2, 10). Podmienky patria do troch oblastí (Theologická
summa I., 95, 4; II-1., 19, 8):
a) zo strany Boha
1. Boží prísľub; Boh prisľúbil, že dá istú odmenu (napr. Mt 5, 3n – blaženosť; Mt 19, 29 – od
mena; Tít 1, 2 – život; Gn 17, 1n – večná zmluva; Ž 19, 10. 12 – hojná odmena).
b) zo strany človeka
1. Človek musí prirodzene žiť, teda byť v stave skúšky (Kaz 9, 10; Jn 9, 4; 2 Kor 5, 10).
2. Musí byť v stave svätosti – posväcujúcej milosti; nemať na duši smrteľný hriech (Jn 15, 4; Sk
13, 43).
c) zo strany skutku
1. Skutok musí byť mravne dobrý (Ef 6, 8).
2. Musí byť vykonaný slobodne (Sir 31, 10; Mt 19, 17; 1 Kor 9, 17).
3. Musí byť z nadprirodzeného úmyslu, teda kvôli Bohu (Mk 9, 40); najzáslužnejší skutok je
z aktuálnej lásky k Bohu (1 Kor 13, 2-3).
Človek neúplne zasluhuje (de congruo) za tých istých podmienok, okrem podmienky Bo-
žieho prísľubu a podmienky stavu svätosti (Ludwig Otto, +1937).
Z náuky o podstate zásluhy (človek sa privinie k Bohu a pohrdne svetom), ktorá je roz
pracovaná v šiestich podmienkach zásluhy, vyplýva, čo umožňuje rast zásluh.
Veľkosť zásluhy má dva korene. Prvoradým koreňom zásluhy je milosť a láska k Bohu,
druhoradým je dobrý skutok. Skutok je veľký dvojako – jednoduchou veľkosťou a pomernou
veľkosťou. Obe veľkosti sa skladajú do skutkovej veľkosti zásluhy (por. Theologická summa I.,
95, 4; II-2-2., 182, 2).
1. koreň: Veľkosť lásky k Bohu je priamym predmetom zjavenia. Mt 22, 36-38: „Učiteľ,
ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? On mu povedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, ce
lým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikáza
nie.“ 1 Kor 13, 13: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“
Por. Rim 13, 10; Flp 3, 7n; konštit. Gaudium et spes 38.
2. koreň: Veľkosť dobrého skutku (súčet jednoduchej aj pomernej veľkosti skutku) je
tiež priamym predmetom zjavenia. Pán Ježiš vyzdvihol pomernú veľkosť dobrého skutku nad
jeho jednoduchú veľkosť, keď bol v chráme. Mk 12, 41-44: „Potom si (Ježiš) sadol oproti chrá-
movej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali
mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svo
jich učeníkov a povedal im: Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci,
čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala
všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“33
K pomernej veľkosti skutku patrí aj rozmer námahy a utrpenia spojený so skutkom (por.
Theologická summa I., 95, 4). Utrpenie a bolesť majú pred Bohom vyšší zmysel, ktorý presahuje
bežné ľudské chápanie (Mt 16, 21-2). Najdôležitejšie je namáhať sa a niesť bolesť s Bohom (1 Pt
2, 19-20). Písmo učí, že utrpenie zdokonalilo aj Ježiša, pôvodcu spásy (Hebr 2, 9-10). Preto ten,
kto trpí „s Kristom“, ten si zasluhuje spásu (2 Kor 1, 5-7). A nielen to: ten, kto trpí „s Kristom“,
ten zasluhuje aj pre druhých – pre Cirkev (Kol 1, 24).
Z Božieho zjavenia teda vidno, že len utrpenie v spojení s Bohom má zmysel. Utrpenie
s Bohom je – v konečnom dôsledku – veľkou radosťou a slávou (1 Pt 4, 13. 16. 19).
Panna Mária, Matka Božia, par excellence spĺňala všetky podmienky získavania zásluh.
Mária prijala Boží plán spásy (postavila Pána Boha na prvé miesto), keď bola živá duchovne
(Milostiplná) i telesne (por. Lk 1, 38); počala, porodila a vychovávala Božieho Syna ako hlboko
veriaca a starostlivá matka (por. Lk 2, 48; 2, 51). Hoci veľa trpela (Sedembolestná), verne vytr
vala až do konca (Lk 1, 48; 2, 7; 2, 35; Jn 19, 25n). Milostiplná Mária – v prvom rade – zasluho
vala svojou vernou láskou k Bohu, k blížnym, a potom aj inými čnosťami.
Od počiatku kresťanstva existovalo silné presvedčenie i teologická reflexia, že Panna
Mária nezasluhuje ľuďom rôzne dobrá len v tom striktnom teologickom zmysle „meritum de
congruo“; Mária ľuďom pomáha aj inak – najmä neustálym príhovorom, modlitbami
a príkladom. Preto Máriinu záslužnosť treba vidieť v tomto širšom zmysle a neobmedzovať ju
obsahovo či časovo (len pokiaľ Mária žila na zemi).
Svadba v Káne (por. Jn 2, 1n) a koncil (konštit. Lumen gentium 62) objasňujú Máriinu
materskú úlohu v spojení s Kristovým prostredníctvom (1 Tim 2, 5) tak, že všetok Máriin vplyv
(zásluhy, utrpenie, prosby, modlitby, orodovanie, príklad...) vyviera z hojnosti Kristových zá-
sluh.
Máriina úloha v Cirkvi a v celom svete trvá neprestajne – až kým sa nezavŕši spása všet
kých vyvolených. Mária aj po nanebovzatí pokračuje v tomto spasiteľnom poslaní. Svojím mno
honásobným orodovaním naďalej približuje ľuďom dar večnej spásy a privádza ich ku Kristovi –
k Bohu (konštit. Lumen gentium 62; KKC 969).
Duch Svätý – Spoluvykupiteľ
Stanislav Celestín Napiórkowski sa viac ako 50 rokov profesionálne venuje mariológii.
Učí o Máriinej veľkej úlohe v dejinách spásy aj o neodškriepiteľnom požehnaní vyplývajúcom z
mariánskej zbožnosti. Aj jeho zásluhou koncil odmietol nepresné tituly „Spoluvykupiteľka“
(Corredemptrix) a „Prostrednica všetkých milostí“ (Mediatrix omnium gratiarum), lebo ne
zodpovedajú teologickej pravde. Napiórkowski odporučil, aby sa mariológia uberala:
a) smerom skúmania účasti Panny Márie v Kristovom jedinom prostredníctve medzi Bohom a
ľuďmi – Maria in Christo Mediatrix (por. konštit. Lumen gentium 62);
b) smerom materského prostredníctva v Duchu Svätom – Maria in Spiritu Sancto Mediatrix
(por. konštit. Lumen gentium 53; Presbyterorum ordinis 18).
Oba smery (modely Máriinho prostredníctva) podporil koncil; druhý ešte hlbšie rozvinul
pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v enc. Redemptoris Mater (26, 29, 38). Oba tvoria pravú konci
lovú mariológiu – biblickú a uznávajúcu hierarchiu právd dejín spásy.
V 20. stor. ožila myšlienka nazývať tretiu božskú osobu „Spoluvykupiteľom“. Toto po
menovanie je teologicky čisté. Veď Duch Svätý je Spoluvykupiteľ v plnom zmysle slova: on
pomazal Bohočloveka Krista na úlohu Vykupiteľa; on spôsobil veľké veci v Márii a udržiaval ju
vo vernosti Božiemu plánu až pod kríž. Samotná Mária pripísala veľké veci, do ktorých bola
vedome zapojená, Pánovi (por. Lk 1, 46n; enc. Redemptoris Mater 38). Toto je perspektíva, ktorá
prospeje mariológii i pneumatológii. 34
Svätá rodina
Ježiš Kristus sa chcel narodiť a vyrastať v kruhu rodiny. Svätú rodinu tvoria – Ježiš, Má-
ria a Jozef, por. exhort. Marialis cultus 5.
Gal 4, 4: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy.“ Exegéza: Po-
čas veľkej časti svojho života Ježiš žil každodenný život bez väčšej nápadnosti a život manu-
álnej práce v židovskom náboženskom duchu. O celom tomto období je nám zjavené, že Ježiš
bol „poslušný“ svojim rodičom a „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“,
por. Lk 2, 51-52; Sir 3, 3n.
Mt 1, 20-21: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej
počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud
z hriechov.“ Exegéza: Boží posol povedal Jozefovi, čo má robiť, keď sa obrátil na neho ako
na „syna Dávidovho“. Jozef musí tento titul oficiálne preniesť na Syna Márie, keď ju prijme
do svojho domu a prijme jej dieťa ako svoje – utvoria riadnu rodinu. Boží zámer prezrádza aj
meno, ktoré prikázal dať dieťaťu – Ježiš znamená „spása“. Jozef dal dieťaťu toto meno a tak
ho uznal za svoje v súlade so židovským zákonom. Ak muž povedal „to je môj syn“, takýto
akt bol verejne platný.
Lk 2, 48-51: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali! On im
odpovedal: Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca? Ale
oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im posluš-
ný.“ Exegéza: Mária uznávala Jozefovu úlohu v rámci Svätej rodiny, podobne aj Ježiš. Ježiš
dobrovoľne plnil úlohu poslušného Syna – v prirodzenej i nadprirodzenej rovine.
Tradícia
Otcovia Cirkvi na základe spoločného mena videli v Jozefovi Egyptskom prototyp Jozefa
z Nazareta. Jozef Egyptský bol predobrazom poslania a významu Jozefa, ktorý bol ochrancom
najcennejších Božích pokladov – teda Ježiša a jeho preblahoslavenej matky.
Klement Rímsky (pápež v r. 92-101; list z r. 96): „Žezlo Božej velebnosti, náš Pán Ježiš Kristus,
sa neobjavil s pyšnou a honosnou nádherou, hoci by tak mohol, ale v pokore“ (List Korinťa
nom 16, 2). „Každý, kto jasne uvažuje poznáva veľkolepé Božie dary dané Jakubovi... Od ne
ho, podľa tela, pochádza Pán Ježiš“ (List Korinťanom 32, 1-2).
Irenej +202): „Jozef prijal láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výcho
ve“ (por. Adversus haereses IV, 23, 1). „Preto Kristus prešiel aj každým obdobím (ľudského)
života, aby tak všetkým vrátil spoločenstvo s Bohom“ (Adversus haereses III, 18, 7).
Augustín (+430): „Písmo zaznamenáva, že Ježiš nie je splodený z Jozefovho tela, a keďže Jozef
je ustarostený nad pôvodom Máriinho tehotenstva, dostáva správu, že sa to udialo z Ducha
Svätého. Napriek tomu Jozef nie je pozbavený otcovskej autority už od chvíle, keď dostáva
úlohu dať dieťaťu meno“ (Sermo 51, 10, 16). „Z dôvodu ich verného manželstva si obaja za
sluhujú, aby boli nazývaní Kristovými rodičmi, nielen jeho matka, ale i jeho otec. Bol rodi-
čom rovnakým spôsobom, akým bol matkiným manželom: v mysli, nie telom“ (De nuptiis et
concupiscentia I., 11, 12). „V Kristových rodičoch sa realizovali všetky dobrá manželstva –
potomstvo, ktorým bol sám Pán Ježiš; vernosť, keďže nešlo o žiadne cudzoložstvo; sviatosť –
lebo tu nebol žiadny rozvod“ (De nuptiis et concupiscentia I., 11, 13).
Anonym zo 4. stor. napísal: „Záväzky, ktoré prijali Panna Mária a Jozef ako snúbenci, sú
dôvodom k tomu, že Jozef môže byť nazývaný otcom. Otcom, ktorý nesplodil“ (De Margarita).
Augustín (+430) vysvetľujúc verš Lk 1, 34, v r. 401 napísal: „Panna Mária mala sľub panenstva“
(por. De sancta virginitate IV, 4). Jozef podľa Božej vôle a miestnych zvykov uzatvoril s Máriou
manželstvo, ale obaja, po Božom zásahu, v manželstve zachovávali ustavičné panenstvo. Pápež
Ján Pavol II. (1978-2005) dňa 7.8.1996 odobril tento výklad Augustína. Odôvodnil to tak, že 35
Mária i Jozef dostali podiel na tajomstve vtelenia a s ním aj spojenú milosť žiť spoločne dar pa
nenstva v manželstve (por. exhort. Redemptoris custos 7). Ježiš tak, manželským právom, patril
nielen Márii, ale aj Jozefovi.
Historický vývoj kultu
Kult Svätej rodiny, v striktnom zmysle slova siaha do 17. stor. Súvisí to s vývojom po
jmu rodina. V staroveku „rodina“ znamenala širšie spoločenstvo – všetkých pokrvných
a dokonca aj tých, ktorí sú závislí „na hlave rodiny“ (teda nielen príbuzenstvo, ale aj služobníc
tvo).
Preto starovekí otcovia to malé spoločenstvo, ktoré tvorili Ježiš, Mária a Jozef nevolali
rodina, ale nazaretská „trojica“. Keď však Augustín (+430) rezervoval pojem „trojica“ len na
božské osoby (Najsvätejšia Trojica), výraz nazaretská trojica sa takmer prestal používať.
Až v 17. stor. bol v Európe výraz „rodina“ zúžený na spoločenstvo otca, matky a ich detí.
Tak sa začal používať aj výraz Svätá rodina pre osoby Ježiš, Mária a Jozef.
V 16. stor. vznikla „strelná“ modlitba – Ježiš, Mária, Jozef! – a propagoval ju rehoľník
Gaspard de Bono (+1604).
Horlivým šíriteľom cti Svätej rodiny bol ženevský biskup František Saleský (+1622),
ktorý predstavoval osoby Svätej rodiny ako obraz Najsvätejšej Trojice. Boží Syn, ktorý sa stal
človekom, formuje Stvorenú Svätú Trojicu (Sancta Trinitas Creata) v ľudskom spoločenstve
(Vojtěch Eliáš). Podobnú „trojičnú“ terminológiu používal aj Ján Gerson (+1429), kancelár Sor
bony (Tomáš Špidlík, +2010).
V r. 1633 kanonik Richard Dognon of Verdun (+1638) vydal knižku o vzornom rodin
nom živote sv. Jozefa. V tomto stor. začali vznikať kresťanské združenia, ktoré sa utiekali ku
Svätej rodine a snažili sa žiť podľa jej príkladu. K najvýznamnejším šíriteľom tejto úcty patril
otec rodiny Hieronym Le Royer de la Dauversiere (+1659).
Francúzski jezuiti poukázali na Svätú rodinu ako na vzor kresťanských rodín. Vo fran
cúzskej časti Kanady bol veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine quebecký biskup Francois Laval
(+1708).
V Taliansku sa v 17. stor. úcta Svätej rodiny spojila s úctou k Nazaretskému domčeku
v Lorete. V gotickej trojloďovej bazilike (Chiesa della Casa Santa) z 15. stor. stojí domček, kto
rý v r. 1509 zvonka ozdobili mramorom; podľa legendy je to dom Panny Márie. Hoci je toto
tvrdenie nehistorické, duchovný úžitok tohto miesta je významný.
Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846-1878) a Lev
XIII. (1878-1903), ktorý v r. 1890 vydal list Neminem fugit, vyzdvihujúc úžitok úcty k Svätej
rodine. Pápež Benedikt XV. (1914-1922) v r. 1921 nariadil slávenie sviatku Svätej rodiny pre
celú Cirkev. Pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána. Po koncilovej reforme, od r.
1971 sa sviatok slávi v nedeľu po Narodení Pána (vianočná oktáva; ak nedele niet, tak sa slávi
30. decembra).
Rozumová úvaha
Svätá rodina bola Ježišovi miestom ľudského rastu a rozvoja i spoločenskou aj právnou
ochranou. V nej skryto žil dlhé roky Boží Syn, preto je ona pravzorom a príkladom všetkých
kresťanských rodín (Ján Pavol II., 1978-2005). Nazaretský dom, v ktorom žili Ježiš, Mária a
Jozef je školou evanjelia, úcty k mlčaniu, rodinného života (spoločenstvo lásky) a práce, por.
Pavol VI. (1963-1978) v Nazarete dňa 5.1.1964.
Tomáš Akvinský (+1274) učil: „Nemyslíme, že Matka Božia sľúbila úplné panenstvo
skôr, ako sa zasnúbila s Jozefom, hoci bolo jej túžbou; predsa v tomto podriadila svoju vôľu Bo-
žiemu rozhodnutiu. Potom však, keď dostala snúbenca, ako to vyžadovali mravy tej doby, záro-36
veň s ním urobila sľub panenstva“ (Theologická summa III., 28, 4). Manželstvo Márie a Jozefa
bolo skutočné, ale bez rozmeru pohlavnosti (por. Theologická summa III., 20, 2).
Tomáš opísal manželstvo Jozefa a Márie ako: nerozlučná jednota duší, jednota sŕdc a
jednota myslí (por. Theologická summa III., 29, 2).
Magistérium
Istá náuka: „Ježiš Kristus sa narodil a vyrastal v kruhu Svätej rodiny.“
Por. Lk 2, 48-51; exhort. Marialis cultus 5; exhort. Familiaris consortio 86; KKC 1655.
Svätá rodina potvrdzuje aj pozíciu ženy v rodine podľa dávnej štruktúry: on je hlavou
(prax priezviska, reprezentácia, ochrana navonok); ona je srdcom rodiny (materinský jazyk, vý-
chova, mentalita). To platí aj keď sa žena stáva rovnocennou partnerkou muža.
Istá náuka: „Zárodkom novej rodiny je manželstvo.“
Por. Mt 1, 20; Jn 2, 1-11; konštit. Lumen gentium 11; konštit. Gaudium et spes 52.
Dôležitým putom manželstva je dieťa; vo Svätej rodine to platilo špeciálnym spôsobom.
Rodina má významné miesto v Božom zjavení, v náboženskom i spoločenskom živote,
por. KKC 1655.
Poradie osôb vo Svätej rodine má svoj odôvodnený poriadok: Ježiš, Mária a Jozef (por.
exhort. Marialis cultus 5). Poradie súvisí so zaangažovaním sa do diela spásy. Boh – Syn je za
angažovaný najviac (nielen v stupni, ale podstatne); Mária Matka Božia najviac zo všetkých
stvorení; Jozef, pestún Ježiša a manžel Márie, nasleduje v stupni zaangažovania hneď po Márii.
Mária a Jozef sú vzormi nábožného života. Mariánska spiritualita vedie ku správnej žen
skej zbožnosti a Jozefova spiritualita vedie ku správnej mužskej zbožnosti (pojednáva sa o nej
nižšie).
Rodinný poriadok
Svätá rodina je vzorom a príkladom každej, no najmä, kresťanskej rodiny. Cirkev pritom
upozorňuje, že nepoukazuje na Svätú rodinu pre jej „starý spôsob života“, či pre vtedajšie spolo-
čensko-kultúrne podmienky, ktoré sú dnes prekonané. Svätá rodina je vzor preto, lebo každý jej
člen vo svojich konkrétnych životných podmienkach úplne a zodpovedne plnil Božiu vôľu; to
má všeobecnú a trvalú platnosť vzoru, por. exhort. Marialis cultus 35.
Pre spoločné dobro členov rodiny (i spoločnosti) sú v nej rozmanité zodpovednosti, práva
a povinnosti (KKC 2203). Cirkev poučená Božím slovom – Starého i Nového zákona – učí, že
prvoradou musí byť láska (por. 1 Kor 13; exhort. Familiaris consortio 11). Táto láska sa preja
vuje vo viacerých podobách. Stručne možno hovoriť:
- o láske rodičov k deťom;
- o láske detí k rodičom.
Láska sa prejavuje v plnení si svojich stavovských povinností. Láska potrebuje normu,
pretože nie je len obyčajným citom, ale slobodným darom seba samej, ktorý spadá do oblasti
zodpovednosti. Norma môže byť prežitá len v napätí smerom k ideálu, teda v perspektíve spiri
tuality (Ján Pavol II., 1978-2005).
Ľudská rodina
Rodina odzrkadľuje prapôvodné spoločenstvo – spoločenstvo osôb Najsvätejšej Trojice
(Vojtěch Eliáš). Pretože človek je stvorený na Boží obraz, aj rodina je „na Boží obraz“ – rodina
je pozemským obrazom trojičného spoločenstva.
Sväté písmo37
Písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi
samému“ (Gn 2, 18) a že žena je rovná a blízka mužovi (por. Gn 2, 23).
Gn 1, 27-28: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvo
ril. Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju
a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“
Dt 5, 16: „Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života
dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ Exegéza: Pán Boh na Sinaji
(Horeb) odovzdal Božiemu ľudu dve tabule Desatora. Prvá upravuje vzťahy človeka k Bohu,
druhá upravuje vzťahy medziľudské – na prvom mieste je 4. Božie prikázanie: Cti svojho otca
a svoju matku! Por. Ef 6, 1-4; 2 Kor 12, 14.
Písmo sa začína stvorením muža a ženy (por. Gn 1, 26-27) a končí sa videním „svadby“
(por. Zjv 19, 7. 9). Tak – od svojho začiatku až do konca – hovorí o manželstve a rodine, o ich
ustanovení a cieli; o ich realizácii pri ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o ich obnovení
„v Pánovi“, por. 1 Kor 7, 39; Ef 5, 31n; konštit. Gaudium et spes 47; KKC 1602, 1603.
Tradícia
Didaché (Náuka dvanástich apoštolov z obdobia okolo r. 100): „Cesta smrti je takáto: ...kto zabi
je deti; kto ničí Boží plod v zárodku“ (5, 1). „Neodťahuj ochrannú ruku od svojho syna či
dcéry a od mladosti ich uč Božej bázni“ (4, 9).
Klement Rímsky (+101) napomínal rodičov, aby k viere a k dobru vychovávali deti, por. List
Korinťanom 21, 6-8.
Ignác Antiochijský (+117): „Povzbudzuj moje sestry, aby milovali Pána i manželov; nech man-
želov uspokojujú telesne i duchovne. Rovnako povzbudzuj aj mojich bratov, v mene Ježiša
Krista, aby milovali svoje manželky, ako Kristus Cirkev“ (Polykarpovi 5, 2).
Tertulián (+225): „Ako by som vedel opísať blaženosť takého manželstva, ktoré Cirkev spája,
Eucharistia potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje? Aké
jarmo to majú dvaja veriaci spojení v jedinej nádeji, v jedinej poslušnosti a v jedinej službe!
Obaja sú bratia, obidvaja spolusluhovia, medzi ktorými niet ani duchovný ani telesný rozdiel.
Skutočne sú dvaja v jednom tele a kde je jedno telo, tam je i jeden duch“ (Ad uxorem II, VIII,
6-8).
Cyril Jeruzalemský (+386): „Keď si uctievame nebeského Otca, ctime si aj svojich telesných
otcov. Lebo sám Pán jasne prikázal v Zákone i u prorokov: Cti otca svojho i matku svoju, aby
sa ti dobre darilo a aby si dlho žil na zemi! Toto prikázanie nech počúvajú zvlášť prítomní,
ktorí ešte majú otca a matku. Deti, buďte poslušné svojim rodičom vo všetkom, lebo sa to pá-
či Pánovi!“ (Catecheses illuminandorum 7, 15). „Prvou kresťanskou čnosťou je úcta
k rodičom, vďačnosť za námahy tých, ktorí nám dali život, preto ich máme podporovať všet
kými silami. Hoci by sme im preukázali najväčšiu vďačnosť, nedokážeme im dať život, ktorý
nám oni darovali, aby keď sa o nás starali, posilnili nás svojim požehnaním, ktoré si Jakub
chytro prevzal“ (Catecheses illuminandorum 7, 16).
Ján Zlatoústy (+407) učil aj o chúlostivých otázkach, ako sú eutanázia a antikoncepcia: „Všetci
vedia: že ľudia, ktorí podliehajú tejto chorobe (túžba po peniazoch) sa búria proti dlhému ži
votu otca; považujú za trpkú a ťažkú vec to, čo si iní žiadajú – menovite mať deti. Teda z tejto
príčiny mnohí zostali bezdetní, urobili prirodzenosť neplodnou, teda nezabíjajú narodené deti,
ale predišli ich počatiu“ (Homilia in Matthaeum 28, 5). „Pavol dáva mnoho prikázaní ohľadne
rodičov, keď prikazuje, že im máme byť poslušní vo všetkom (por. Kol 3, 20), nediv sa tomu,
lebo tvrdí, že ich máme poslúchať iba v tom, čo sa neprotiví bohabojnosti (por. Ef 6, 1). Je
svätou vecou vzdávať im všetku patričnú úctu, keď však vyžadujú viac, netreba ich poslú-
chať“ (Homilia in Matthaeum 35, 1).38
Gregor Veľký (+604): „Ako je rúcho utkané z dvoch vratidiel, horným a dolným, tak aj láska
pochádza z dvoch prikázaní – z lásky k Bohu a k blížnemu“ (Homilia 38, 10). „Láska
k blížnemu sa delí na dve prikázania: iným preukázať to, čo chceme sami, aby nám robili...
a vystríhať sa toho, čo nechceme, aby nám iní robili“ (Homilia 38, 11).
Rozumová úvaha
Tomáš Akvinský (+1274) konštatoval, že človek je od prirodzenosti spoločenský tvor,
por. Theologická summa I., 96, 4.
Rodina je prirodzené a základné ľudské spoločenstvo. Vystupuje vo všetkých svetových
kultúrach a pozostáva z matky, otca a detí (dieťaťa). Základom rodiny je manželstvo.
Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Ako nenahraditeľnú pre normálny ľudský život
ju chráni aj civilizované zákonodarstvo. Rodina totiž, jej pozitívna či negatívna tvár, rozhoduje
o všeobecnom stave spoločnosti (Boleslaw Pylak).
Rodina ako pozemský obraz troch božských osôb Najsvätejšej Trojice musí byť – mať: -
milujúce spoločenstvo osôb (proti egoizmu; viac „my“ ako „ja“); - osobnú dôstojnosť (nikto ne
môže byť otrokom, či nechceným – ani malý, ani chorý, ani starý...); - dialóg, vzájomnú komu
nikáciu (s Bohom i medzi sebou).
V minulosti zohrávala veľkú úlohu pozícia moci v rodine – patriarchát či matriarchát.
Ideálom súčasnosti je rovnovážna (egalitárna) pozícia moci: v duchu lásky, zodpovednosti
a vzájomného dopĺňania sa.
Rodina prechádza postupnými vývojovými štádiami: - prípravné štádium; - „pred-detná“
rodina; - „detná“ rodina; - „kvázi-detná“ rodina (postupné vzďaľovanie sa dospelých detí); - „po
detné“ štádium.
Povolanie človeka k svätosti sa realizuje v dvoch rozmeroch – povolaním k panenstvu
a povolaním k manželstvu, por. pápež Pius XII. (1939-1958), enc. Sacra virginitas, r. 1954;
Kongregácia pre katolícku výchovu, Smernice na formáciu seminaristov..., č. 31, r. 1993.
Magistérium
Materiálna dogma: „Boh ustanovil ľudskú rodinu stvorením muža a ženy a dal jej základné
zriadenie.“
Por. Gn 1, 27-28; Ef 6, 1-4; 2 Kor 12, 14; dekr. Apostolicam actuositatem 11; konštit.
Gaudium et spes 25; KKC 1602-1603, 2334-2336.
Členovia rodiny sú osoby (manželia a deti), ktoré majú rovnakú dôstojnosť. Verejná moc
je povinná takúto rodinu prijať; rodina nepotrebuje „uznanie“ verejnej moci. Dnes nemožno iba
„brániť“ kresťanskú rodinu a manželstvo. Oveľa dôležitejšie je svedectvo. Treba teda ukázať
pravú tvár a konečný cieľ stvorenia muža a ženy: vystúpenie z vlastnej izolácie i z vlastného
„egoizmu“ a otvorenie sa pre druhého (Raniero Cantalamessa).
V sídle OSN v New Yorku dňa 5.12.2014 Transatlantický summit verejných činiteľov a
občianskych organizácií opätovne potvrdil, čo je dlhodobo uznávané v medzinárodnom práve: že
rodina založená na manželstve medzi mužom a ženou je prirodzenou a základnou bunkou spo
ločnosti a má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu.
Istá náuka: „Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu de
tí.“
Por. Gn 2, 18; 1, 28; Sir 22, 3n; KKC 2201.
Toto platí o každej rodine – i nekresťanskej. Pre spoločné dobro členov rodiny
(i spoločnosti) sú v nej rozmanité zodpovednosti, práva a povinnosti (KKC 2203).
Definitívna pravda: „Sexuálne aktivity sú vlastné a vyhradené len manželom.“
Por. Ex 20, 14; Lv 20, 10; Mt 5, 27-28; KKC 2360-2363; exhort. Familiaris consortio 11.39
Prirodzená manželská láska je základom rodiny a zdrojom jej rastu (Pavol VI., 1963-
1978). Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí (KKC
2201). Manželské spojenie má dva rozmery – zjednocujúci a plodiaci; a tie nemožno umelo roz
deliť bez toho, aby sa nenarušila intímna pravdivosť manželského úkonu. Sexualita sa len vtedy
prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne za
väzujú jeden druhému až do smrti. Antikoncepcia je proti vzájomnému a úplnému darovaniu sa
manželov (por. enc. Humanae vitae 17; enc. Evangelium vitae 13; exhort. Familiaris consortio
32).
Dôležitým putom manželstva je dieťa. Dieťa spája manželov a aktivizuje manželskú soli
daritu i spoluzodpovednosť; rodina sa stáva školou väčšieho človečenstva; v rodine dozrieva
osobnosť rodičov.
Istá náuka: „Kresťanská rodina má byť „domáca cirkev“.
Por. Ef 5, 21-6, 4; Kol 3, 18n; 1 Pt 3, 1n; KKC 2204; exhort. Familiaris consortio 21.
Rodina – vďaka tomu, že je spoločenstvom viery, nádeje a lásky – uskutočňuje cirkevné
spoločenstvo. Žiaľ, hriech hlboko prenikol do štruktúr dnešného sveta a často bráni rodine napl
no rozvinúť jej život a základné práva. Preto musia všetci premáhaním vlastného sebectva nasle
dovať Ježiša Krista. Bez obety niet opravdivej lásky – ani k Bohu ani k blížnemu (por. exhort.
Familiaris consortio 9).
Prostriedky, ktorými sa tvorí a žije „domáca cirkev“: - modlitba, - skutky lásky, - plná
účasť na svätej omši, - katechéza detí, - citlivosť pre duchovné povolanie (por. Kongregácia pre
katolícku výchovu, Smernice na formáciu seminaristov..., č. 35, r. 1993).
Istá náuka: „Rodina však nie je absolútnou hodnotou; spojenie s Bohom má prednosť.“
Por. KKC 1618; Mt 19, 29: „A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov
a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom
večného života.“
Existujú dve základné povolania kresťanského života – povolanie k panenstvu
a k manželstvu (Smernice na formáciu seminaristov ohľadne problémov týkajúcich sa manžel
stva a rodiny 20).
Hlavné úlohy rodiny
Úlohy rodiny zhrnul pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v exhort. Familiaris consortio
(17), r. 1981:
1. Vytváranie osobného spoločenstva.
2. Služba životu.
3. Účasť na rozvoji spoločnosti.
4. Účasť na živote a poslaní Cirkvi.
Kvôli tomu si Cirkev žiada, aby seminaristi boli formovaní o témach týkajúcich sa man-
želstva a rodiny. Pritom nemá ísť o špeciálne kurzy, ani o nové predmety – ale o také smerovanie
celého chodu výučby, aby sa téma rodiny stala jej vnútornou dimenziou (por. Smernice na for
máciu seminaristov ohľadne problémov týkajúcich sa manželstva a rodiny 16).
Rodina – tvorca ľudských a kresťanských hodnôt
Rodina – ako taká – žije a dáva spoločnosti logiku obdarovania a spoločenstva. Rodinná
logika si ctí svojráznosť, slobodu a základné antropologické rozdiely oboch pohlaví (žena a muž)
i generácií (rodičia a deti). A to tak, že tieto rozdiely sa stávajú vzájomným obohatením – úspech
jednotlivca prospieva všetkým a osobná sloboda prerastá v solidaritu.
Rodinná logika pestuje v duchu lásky osobné a spoločenské čnosti – najmä dôverovanie
druhému, životu a Bohu. V láskavom ovzduší, v ktorom rodina žije, si deti osvojujú etické hod-40
noty a normy; asimilujú ich ako požiadavky života a nevnímajú ich ako teóriu, či diktát „zvon
ka“. Preto je rodina prvou a nenahraditeľnou školou spoločenského správania (Ennio Antonelli).
Manželstvo – tak ako každé ľudské spoločenstvo (priateľstvo, kolektív, komunita...) –
treba vytrvalo budovať a vyhýbať sa tomu, čo ho najviac ohrozuje. Spoločenstvu napomáha tzv.
inteligencia srdca (emocionálna inteligencia – schopnosť používať svet citov). Inteligencia srdca
sa rozvíja: - sebaúctou (reálna mienka o sebe samom); - priateľstvom; - komunikáciou; - „pano
vaním“ nad časom (nebyť časom posadnutý; dokázať čakať); - uprednostňovaním „byť“ pred
„robiť“; - umením „dávať“ aj „žiadať“; - „panovaním“ nad emóciami.
Najväčší nepriatelia spoločenstva sú: - stála a ostrá kritika; - priame (ale aj maskované)
opovrhovanie; - zaťatý obranný postoj („všetci sú proti mne“); - uzavretosť (mlčanie, ticho).
Kresťanská zbožnosť (duchovnosť, spiritualita)
Kresťanská zbožnosť je život v Duchu Svätom, ktorý ľudí zjednocuje a pripodobňuje
Kristovi (por. Ž 1, 1-6; Gal 5, 18; Rim 8, 2n, 29; KKC 1109). Keďže je len jeden Boh, zbožnosť
je v podstate jediná (po formálnej stránke má tri vrstvy: trojičnú, ekleziálnu a sakramentálnu).
Avšak jediná kresťanská zbožnosť je v praxi značne rozmanitá. Existujú dva základné dôvody
rozmanitosti zbožnosti – prvým je pohlavnosť človeka a druhým špecifické povolanie. Kaž-
dá rozmanitosť zbožnosti (tvoriaca špecifické spirituality) je však vždy odrazom čistého
a jediného svetla Ducha Svätého v istom ľudskom prostredí a dejinách, por. KKC 2684.
Prvotná rozmanitosť zbožnosti súvisí s ľudskou pohlavnosťou. Delenie zbožnosti „na
ženskú“ a „na mužskú“ má základ v stvorení človeka (por. Gn 1, 27). Koncom 80. rokov 20.
stor. lekárska veda dokázala, že ženský a mužský mozog sú stavané inak a ich iná štruktúra spolu
s hormonálnymi faktormi sa podieľajú na prirodzene odlišnom správaní žien a mužov (James
Dobson), čo sa logicky prejavuje aj v prežívaní duchovnosti. Toto delenie duchovnosti stavia na
špecifických znakoch a rozdielnych daroch pohlaví, keď Božia milosť tieto dary očisťuje, zuš-
ľachťuje a dvíha ku krajšej službe Bohu a blížnemu.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) odmietol všetky tvrdenia, ktoré stavajú jedno po
hlavie nad druhé, napr. že muž je sprostredkovateľom prirodzených i nadprirodzených darov pre
ženu. Koncil zdôraznil (konštit. Lumen gentium 32): „Vyvolený Boží ľud je len jeden: Jeden je
Pán, jedna viera, jeden krst (Ef 4, 5). Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi
rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť Božích detí, spoločné povolanie na dokonalosť, tú istú spá-
su, tú istú nádej a nerozdielnu lásku. V Kristovi a Cirkvi teda niet nijakej nerovnosti, čo sa týka
pôvodu, národnosti, spoločenského postavenia ani pohlavia, pretože už niet Žida ani Gréka, niet
otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (por. Gal 3,
28; Kol 3, 11). I keď v Cirkvi nekráčajú všetci tou istou cestou, predsa všetci sú povolaní na svä-
tosť a Božou spravodlivosťou dostali tú istú vieru (por. 2 Pt 1, 1).“
Každá fyzická, morálna a duchovná rozdielnosť ženy a muža a ich komplementárnosť
(vzájomné dopĺňanie sa) sú zamerané na dobrá manželstva a na rozvíjanie rodinného života.
Medzi pohlaviami, ktoré sú prirodzene komplementárne, musí existovať aj v nadprirodzenej ob
lasti vzájomná potreba a opora, por. KKC 2333. Rozdielnosť pohlaví nie je – ani nemôže byť –
dôvodom podceňovania jedného z nich. Každé z oboch pohlaví je odlišným spôsobom obrazom
Božej moci a nežnosti, por. KKC 2335. Človek je osoba – a to rovnako muž i žena – a obaja ma
jú rovnakú osobnú dôstojnosť, lebo sú stvorení na obraz a podobu osobného Boha, por. konštit.
Lumen gentium 32, konštit. Gaudium et spes 49, list Mulieris dignitatem 6, Falimiaris consortio
22, KKC 2334.
Druhotnú rozmanitosť spôsobuje špecifické povolanie každého jednotlivca. Špecifické
povolanie dopĺňa všeobecné povolanie človeka do spoločenstva s Bohom, por. konštit. Gaudium
et spes 19; KKC 31, 825. Všetky kresťanské spirituality sú vzácnymi vodcami duchovného živo
ta (por. KKC 2693), ale najhodnotnejšie sú Máriina zbožnosť a zbožnosť sv. Jozefa (výrazy „ma-41
riánsky rozmer kresťanskej duchovnosti“ a „jozefovský rozmer kresťanskej duchovnosti“ sú
komplexnejšie). Ony vyrástli v prostredí Svätej rodiny a súvisia s prirodzenosťou človeka (vzťa
hy „matka a Syn“ a „otec a Syn“), por. KKC 1563; exhort. Redemptoris custos 6. Preto, tieto
dve, majú istú prednosť pred ostatnými špecifickými kresťanskými duchovnosťami (napr. pred
mníšskou, františkánskou...), ktoré nie sú ani univerzálne ani záväzné.
Ženská zbožnosť (duchovnosť, spiritualita)
Nakoľko zbožnosť súvisí s človekom, ktorý je od stvorenia – podľa Božej vôle (Gn 1, 27)
– v dvojakom rovnocennom vydaní, je správne hovoriť aj o ženskej aj o mužskej zbožnosti – a to
bez ohľadu na ďalšie špecifické povolanie (jedinečnosť každého človeka).
Ženy „žijú“ (objavujú, rozvíjajú a chránia) svoju identitu tak, že vstupujú do vzťahu. Sil
nou stránkou vzťahovej identity je hlboká citovosť a empatia. Ženám je viac daný cit, trpezli
vosť, zmysel pre detail; ich správanie smeruje viac k subtílnosti, ku konkrétnej potrebe, k do
končievaniu, k bežným podrobnostiam a maličkostiam.
Byť ženou bez vzťahu – je ťažké. Vzťahová identita je spojená s prianím darovať sa –
dušu i telo Bohu a blížnemu (Ulrika Wagner-Rau). Preto je materstvo (duchovné či telesné) cel
kom prirodzeným stavom, ktorý privádza ženy k plnosti. Napr. počas tehotenstva a starania sa o
dieťa ženy prežívajú pocit tvorenia nového života. A mnohé zasvätené ženy namiesto fyzických
detí privádzajú na svet duchovné deti v podobe kresťanskej výchovy, starostlivosti, formácie
a tvorivých nápadov či diel. Archetyp matky – nesebecké žiť pre druhého – vyžaruje najmä
z kresťanskej ženy. Najkrajším vzorom ženskej zbožnosti je Panna Mária.
Mužská zbožnosť (duchovnosť, spiritualita)
Muži „žijú“ (objavujú, rozvíjajú a chránia) svoju identitu tak, že sa odlišujú a oddeľujú.
Silnou stránkou odlišujúcej sa identity je citová nezávislosť, ktorá mužom dovoľuje tak hlboko
sa venovať istému dielu, že sa s ním takmer identifikujú a nerušia ich nejaké ťažké vzťahy. Mu-
žom je viac daná idea, nadhľad, smerovanie; ich správanie smeruje viac k podstate, k celku,
k veľkosti a moci.
Byť mužom neodlíšeným a neoddeleným – je ťažké. Mužská zbožnosť sa musí vyhýbať
zoženšteniu – sentimentalite a zdrobnelinám. „Svätý“ neznamená byť starý, zhrbený a sotva šep
tajúci. Svätý muž má zušľachtené a rozvinuté tie najkrajšie mužské vlastnosti – odvahu, múd
rosť, silu, pokoj, usilovnosť, dôstojnosť... Odlišujúca identita je spojená s prianím samostatne
tvoriť a konať – pre Boha a blížneho (Ulrika Wagner-Rau). Preto je otcovstvo (duchovné či te
lesné) celkom prirodzeným stavom, ktorý privádza mužov k plnosti. Napr. počas starania sa
o drahých v rodine muži prežívajú pocit užitočnosti. A mnohí zasvätení muži namiesto starosti
o pokrvné deti, pracujú pre duchovné deti v podobe kresťanskej výchovy, starostlivosti, formácie
a tvorivých nápadov či veľkých diel. Archetyp otca – mocné konanie – predstavuje najmä kres-
ťanský muž. Najkrajší príklad mužskej zbožnosti je Jozefova zbožnosť.
Povinnosti manželov – rodičov
A) Láska manželov a (neskôr) rodičov má byť: - čistá; - bez postranných úmyslov; -
otvorená životu; - nie majetnícka; - nie slepá.
B) Starostlivosť o hmotné i duchovné dobro detí. Obe dobrá sú potrebné, to duchovné je
však dôležitejšie. Preto treba byť pri deťoch (zhruba do 15. roku veku) viac „s nimi“, ako byť
v práci (ďaleko za hranicami) „pre nich“.
C) Výchova v kresťanskom duchu. Rodičia sú prvými katechétami svojich detí. Rodičia
by mali byť príkladom zbožnosti a cirkevného života. Až potom nasleduje školská a farská kate
chéza, o ktorú by sa mali rodičia tiež postarať: je ich právo i povinnosť prihlasovať svoje deti na
náboženstvo (por. KKC 902, 2221; CIC kán. 835 § 4; dekl. Gravissimum educationis 3).42
Povinnosti detí
A) Úcta k rodičom. Úcta zaväzuje deti po celý život; i v tom prípade, že to rodičia „sťa-
žia“ svojim zlým správaním.
B) Poslušnosť. Poslušnosť zaväzuje do dospelosti (18 rokov). Odvtedy je človek zodpo
vedný pred štátnym i cirkevným zákonom sám za seba.
C) Zodpovednosť za rodinu. Starosť o rodičov, najmä keď sú odkázaní na pomoc pre sta
robu či chorobu. Starostlivosť o nich má mnoho foriem, nemusí ísť len o „bývať spolu“ v jednej
domácnosti; mnohé sídliskové byty to neumožňujú.
D) Súrodenecké vzťahy. Žiaden rodič nie je rád, keď sa súrodenci neznášajú; a vždy sa
teší, keď si rodní bratia a sestry vedia navzájom pomôcť – radou, každou pomocou...
Charta práv rodiny
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) poveril Svätú stolicu, aby vypracovala Chartu práv ro
diny a predložila ju zainteresovaným inštitúciám. Svätá stolica predložila vypracovanú Chartu
práv rodiny dňa 22.10.1983. Charta má úvod a 12 článkov; chráni fyzické i duchovné dobrá jed
notlivca i rodiny.
Materstvo a otcovstvo
Materstvo či otcovstvo je (základné, prirodzené, stvoriteľské) povolanie pre ženu i muža,
ktorí sú stvorení ako pohlavné bytosti. Toto povolanie má veľký prirodzený i nadprirodzený vý-
znam. Matka dáva (rodí) život a otec, ktorý tiež dáva (plodí) život, je hlavou i ochrancom rodi
ny. Obaja majú za úlohu nielen deti splodiť, ale aj vychovať. Avšak rodičia sú vo výchove detí
iba poverencami Pána Boha (por. Ef 4, 6; 1 Kor 4, 14; Sk 20, 31).
K materstvu či k otcovstvu (fyzickému alebo duchovnému) je povolaný každý človek.
„Žena sa nestáva matkou, je ňou od narodenia“ (Carmen Sylva, +1916). Veď len tak naplní zmy
sel svojej existencie, t.j. zmysel „Božieho obrazu“ (Gn 1, 27) – byť pre druhého.
Materstvo je stav (postavenie) matky. Matka je tá, ktorá rodí život. Materstvo má samot
ným Bohom zaručenú veľkú hodnotu, a to počnúc od Evy cez Máriu až po Cirkev – matku ve
riacich (por. Zjv 12). Otcovstvo je stav (postavenie) otca. Otcovstvo má tiež samotným Bohom
zaručenú veľkú hodnotu, a to počnúc od Boha – Otca (por. Mt 23, 9). Otec plodí život.
Sväté písmo
Pán Boh vložil do srdca človek túžbu byť matkou/otcom
Gn 1, 28: „Boh ich (muža a ženu) požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem!“
Exegéza: Odovzdávať ľudský život je aj prirodzená úloha aj Božia milosť.
Gn 30, 1, 4-6, 9: „Keď Ráchel videla, že ona nerodí Jakubovi, žiarlila na svoju sestru a hovorila
Jakubovi: Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!... A dala mu svoju slúžku Balu za ženu a Jakub
s ňou obcoval. Bala potom počala a porodila Jakubovi syna. Tu Ráchel povedala: Boh mi pri
súdil spravodlivo. Aj môj hlas vypočul, keď mi dal syna.“ Por. 1 Tim 2, 15.
Lk 1, 24-25: „Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala, ale skrývala sa päť mesiacov
a hovorila: Toto mi urobil Pán v čase, keď zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuď-
mi.“
Gn 15, 2-3: „Abram odpovedal: Pane, Bože, čože mi dáš?... Veď si mi nedal potomstvo.“ Por.
Tob 3, 10.
Prís 29, 17: „Karhaj svojho syna a dožičí ti pokojného (života) a bude skytať tvojej duši slasť.“43
Boh prikázal úctu k rodičom (matke i otcovi)
Ex 20, 12: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“
Por. Dt 21, 18-21; Lv 20, 9; Sir 3, 3. 5.
Ef 6, 1: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé.“ Por. Lk 2, 51.
Telesné otcovstvo (rodičovstvo) predstavuje Písmo v horizontálnej i vertikálnej rovine.
V horizontálnej rovine otec je hlavou a ochrancom rodiny.
Jer 35, 18-19: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Pretože ste poslúchli príkaz svojho otca
Jonadaba,... nebude chýbať muž, ktorý bude stáť pred mojou tvárou.“ Por. Gn 18, 12.
2 Sam 19, 1: „Kráľ (Dávid) sa zachvel, vystúpil do izby nad bránou a zaplakal. Keď odchádzal,
hovoril: Syn môj, Absolón; syn môj, syn môj, Absolón! Keby som ja bol zomrel namiesto te
ba, Absolón, syn môj, syn môj!“ Por. Ex 21, 7; Sir 30, 1n.
Vo vertikálnej rovine otec je prvý v rodovej línii, je počiatok potomstva.
Gn 12, 2: „Tu Pán povedal Abramovi: Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim
tvoje meno a ty budeš požehnaním.“ Por. Gn 48, 16.
Ježiš uprednostnil úctu k Bohu pred úctou k rodičom
Mt 10, 35. 37: „Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti
svokre. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden.“ Por. Mt 19, 29.
Lk 14, 26: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bra
tov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“
Ježiš učil aj o duchovnom rodičovstve (materstve a otcovstve)
Mt 12, 48-50: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia? Vystrel ruku nad svojich učeníkov
a povedal: Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na
nebesiach je môj brat i sestra i matka.“
Jn 19, 26: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena, hľa,
tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal
k sebe.“
Duchovné otcovstvo (rodičovstvo) vzniká z Božích prísľubov daných všetkým tým, kto
rí budú nasledovať vieru praotcov, por. Iz 51, 1-2; 56, 3-8; Mt 8, 11; Gal 3, 7-9; Rim 4, 11. 16.
Úctyhodné telesné otcovstvo (prirodzený rozmer) pripravovalo Izrael, aby v Pánu Bohu
spoznal Otca. Následný nový rozmer – zduchovnenie tohto otcovstva (nadprirodzený rozmer) –
umožnil zjaviť v tajomstve Najsvätejšej Trojice otcovstvo Boha – prvej božskej osoby.
Jn 1, 12: „Ale tým, ktorí ho (vtelené Slovo) prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“
Gal 4, 4-5: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného
pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synov
stvo.“ Por. aj Mt 6, 9; 11, 25; 1 Jn 3, 1; 5, 1.
Božie otcovstvo/materstvo je viac a je prvé, lebo ono dáva všetkým ľudským otcovstvám
plný význam v diele spásy. Nik nie je tak otcom (i matkou), ako je Otcom (i Matkou) Boh.
Tradícia
Tradícia poznala rodičovstvo (materstvo a otcovstvo) telesné i duchovné a obe si ctila.
Didaché (4, 9): „Neodťahuj ruku od svojho syna alebo svojej dcéry, ale uč ich od mladosti bázni
pred Bohom.“
Hermas (+c.160): „Buď statočný a pevný vo svojom dome. Ako kováč kladivom tvaruje vec
podľa svojej vôle, tak aj každodenné slovo odstraňuje zlobu; preto neprestávaj napomínať
svoje deti. Viem, že budú zapísané medzi svätých do knihy života, keď sa naozaj úprimne ob
rátia“ (Pastor, Visio I., 3, 2).44
Augustín (+430): „Tvoja služobnica (sv. Monika) ma porodila telom pre časný život a srdcom
pre večný život“ (Vyznania 9, 8). „Vnukni, Pane Bože môj,... aby ktokoľvek toto bude čítať,
spomenul si pri oltári na tvoju služobnicu Moniku a na jej niekdajšieho manžela Patrícia, kto
rí mi dali telesný život“ (Vyznania 9, 13).
Lev Veľký (+461): „Blahoslavený Abrahám dostal prisľúbenie, že bude mať nespočetné potom
stvo, ktoré sa nezrodí z telesného semena, ale z plodivej sily viery. Bolo prirovnané k množ-
stvu hviezd, aby sa od otca všetkých národov očakávalo nie pozemské, ale nebeské pokole
nie“ (Sermo 3 in Epiphania Domini).
Rozumová úvaha
Rozdielne pohlavie (ženské a mužské) má základ v stvorení človeka (por. Gn 1, 27).
S rozdielnym pohlavím súvisia aj rozdielne základné úlohy – materstvo a otcovstvo. Materstvo
a otcovstvo (rodičovstvo) patria k najvznešenejším úlohám človeka. Rodičovstvo (materstvo
a otcovstvo) môže byť dvojaké – telesné (pokrvné) a duchovné.
Bez daru matky a daru otca nemožno splodiť ľudský život. Žena sa stáva v plnom zmysle
slova matkou, keď porodí dieťa. Muž sa stáva otcom, keď sa narodí jeho dieťa. Splodením sa
začína realizovať vznešená úloha materstva a otcovstva. Materstvo a otcovstvo obsahujú najmä
dva aspekty: plodenie a láskavú starostlivosť (por. enc. Humanae vitae 12; konštit. Gaudium et
spes 48). Telesné rodičovstvo by nemalo byť bez duchovného rodičovstva. Avšak duchovné ro
dičovstvo môže existovať aj bez telesného rodičovstva.
V duchovnom rodičovstve osoba „dáva život“ veľkodušným rozdávaním seba slúžiac
blížnym. Duchovné rodičovstvo má mnoho foriem (por. KKC 501; konštit. Gaudium et spes 88)
a môže byť plodnejšie ako telesné, lebo nemá toľko ohraničení.
Magistérium
Materiálna dogma: „Boh je pôvodcom a mierou materstva i otcovstva.“
Por. Ef 3, 14-15; KKC 239, 2214.
Stať sa otcom a matkou je cieľom manželstva (por. CIC 1051 § 1; konštit. Gaudium et
spes 47-52). Fyzické otcovstvo a materstvo je teda Božím darom (por. KKC 2366, 2378), lebo
„človeka stvoril Boh“ (por. Štvrtý lateránsky snem, r. 1215, DH 800). Otcovstvo a materstvo
vytvára úplnú rodinu, ktorá je základnou bunkou spoločnosti (dekr. Apostolicam actuositatem
11).
Preto aj dieťa, plod otcovstva a materstva, nie je dlh, na ktorý možno mať nárok. Dieťa –
nová ľudská osoba – je dar. Keďže dieťa nie je predmetom vlastníctva, nemožno hovoriť o „prá-
ve na dieťa“ (konštit. GS 50). Dieťa však už má skutočné práva (KKC 2378):
1. Právo byť plodom úkonu manželskej lásky svojich rodičov.
2. Právo byť od svojho počatia rešpektované ako osoba.
Fyzické rodičovstvo by malo byť spojené s duchovným rodičovstvom.
Istá náuka: „Materstvo a otcovstvo možno realizovať aj v duchovnej oblasti.“
Por. Mt 12, 50; Lk 8, 21; Gal 4, 9; KKC 501; exhort. Redemptoris custos 7 - 8, 21.
Pán Boh stvoril človeka z lásky a povolal ho k láske. Na prvom mieste má človek preja
vovať svoju lásku k Bohu (por. Lk 14, 26) a potom lásku k blížnemu (por. Mk 12, 28-33).
V Cirkvi od počiatku existovali vedľa seba dve formy, ako túto lásku prežívať.
Každá žena má materské telo, materské zmýšľanie i materské srdce. Každý muž má ot
covské telo, otcovské zmýšľanie i otcovské srdce. Toto rodičovstvo (materstvo i otcovstvo) sa
má ustavične rozvíjať a má sa stať univerzálnym – vo vzťahu ku všetkému stvorenstvu. Duchov
né rodičovstvo neexistuje bez osobnej duchovnosti: kto vie byť duchovné dieťa, ten vie byť aj
duchovný rodič.45
Špeciálnou cestou k univerzálnemu materstvu a otcovstvu sú aj Bohu zasvätené panen
stvo a celibát klerikov, ktoré sa môžu stať duchovným materstvom i otcovstvom, por. pápež Pius
XII. (1939-1958), exhort. Menti nostrae I., r. 1950. K evanjeliovej čistote (panenstvo, celibát) sa
človek musí formovať, nielen vychovávať. Výchova totiž pomáha realizovať to, čo v človeku je.
Formovať je viac, lebo formácia napomáha nadobudnúť konkrétny životný štýl (Giuseppe
Brondino, Mauro Marasca).
V Panne Márii dosahuje telesné i duchovné materstvo najvyššiu dokonalosť. V Jozefovi
dosahuje duchovné otcovstvo najvyššiu dokonalosť.
Kresťanský feminizmus – feminizmus pápeža Jána Pavla II.
Cirkevný pohľad na ženy sa pod vplyvom viacerých okolností rozvíja. Nikdy však nebol
a priori negatívny (por. Mt 19, 4; Gal 3, 28), skôr pozitívny (jedinečnosť Panny Márie, vyzdvih
nutie Márie Magdalény, Lýdie...). Zjavenie bolo odovzdané ľudstvu v patriarchálnej spoločnosti,
čo malo istý vplyv aj na jeho dobový výklad (por. Gn 3, 6; 1 Kor 11, 8; 14, 35). Kresťania boli a
sú dedičmi dejín s ich okolnosťami.
Cirkev trvalo obhajuje dve základné pozície – osobnú rovnocennosť (ženy a muža) a ich
rozdielnu (fyzickú i psychickú) ľudskú stavbu a z nej vyplývajúce rozdielne úlohy. Objektívne
dejiny potvrdzujú, že Cirkev stála na strane žien. Nikde inde nemohli ženy slobodne zakladať
a viesť rehoľné komunity, školy, nemocnice, sirotince... (Milan Fula). Pritom európska občian
ska spoločnosť prijala rovnocennosť ženy a muža až v 19. stor. (osvietenec Immanuel Kant
/1724-1804/ tvrdil, že veda je len pre mužov) a ich štrukturálnu rozdielnosť až koncom 20. stor.
(radikálny feminizmus a marxizmus).
Feminizmus (prúd usilujúci sa odstrániť diskrimináciu žien) sa zrodil ako hnutie koncom
18. stor. (Francúzsko, Veľká Británia, USA). Hoci rástol v kontexte osvietenstva a priemyselnej
revolúcie, jeho ideový základ bol v kresťanstve (Milan Fula). Čoskoro sa rozdelil na umiernený
feminizmus (práva žien spojené s materskou úlohou) a radikálny (rovnosť žien a mužov). Od 60.
rokov 20. stor. sa pod vplyvom sexuálnej revolúcie rozšíril antimužský feminizmus (muž – ne
priateľ), ktorý odmieta manželstvo (zotročenie) i materstvo (znehodnotenie tela a prekážka seba
realizácie). Žiaľ, že medzinárodné organizácie podporujú feminizmus koncentrujúci sa na indi
viduálne práva (právo na telo, právo na sex, na reprodukciu, na rodovú rovnosť...). Tento anti
mužský (postmoderný) feminizmus Cirkev odmieta.
Existuje aj nový feminizmus – feminizmus pápeža Jána Pavla II. (1978-2005) – čerpajúci
z pokoncilovej mariológie i antropológie. Ide o kresťanské chápanie ženy s jej dôstojnosťou,
darmi, charizmou a poslaním, ktoré by malo viesť k vzájomnému oceneniu svojrázností oboch
pohlaví a k boju „o prvenstvo v láske“ (Mária Raučinová). V praxi chce dosiahnuť rovnosť práv
osoby, paritu mzdy pri parite práce, špeciálnu ochranu pracovníčky – matky, spravodlivý postup
v kariére, rovnosť v rodinnom práve a i.
Mariánska úcta
Sväté písmo
Božie zjavenie trojnásobne podporuje úctu ľudí k Matke Božej – z úcty k ľuďom, z úcty
k svätým a z úcty k nej samej.
Úcta k človeku je žiadosťou samotného Boha. „Uctiť si“ znamená uznať vážnosť
a kvalitu druhého; úcta má dva základné dôvody: - vieroučný – všetci ľudia sú deti jedného ne
beského Otca; - mravoučný – dobrý vzťah k druhému ničí egoizmus a buduje altruizmus.
Ex 20, 12: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“46
Úcta k svätým ľuďom jej opísaná v listoch Pavla apoštola výrazom „napodobňujte ma“.
Napodobňovanie je prejavom úcty, lebo „zaangažuje“ človeka. Pavol ako taký, nie je absolútnou
normou; normou sa stal preto, lebo sám sa „normoval Kristom“ a tým privádza iných k spáse.
1 Kor 11, 1: „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.“ Por. Hebr 13, 7.
Úcta k Panne Márii je z Božieho zjavenia.
Lk 1, 28 – Boží anjel zdvorilo pozdravil Máriu;
Lk 1, 42 – Alžbeta, hoci vekom staršia, pozdravila Máriu;
Lk 1, 48: „(Mária hovorila): Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“
Jn 2 – Ježiš si uctil svoju matku (svadba v Káne Galilejskej);
Lk 11, 27 – Ježišovi nasledovníci ctili jeho matku Máriu: „Ako to hovoril, akási žena zo zástupu
pozdvihla svoj hlas a povedala mu: Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si poží-
val.“
Podľa Božieho plánu má byť Mária uctievaná (por. Lk 1, 48). Boh je uctený, keď sú uc
tení tí, ktorých si on ctí. Už v starozákonnej dobe požívala kráľova matka osobitnú česť (por. 1
Kr 2, 19; 2 Kr 11, 1-3; 2 Krn 15, 16) a to pozitívne ovplyvnilo kresťanov, ktorí Krista uznávali
za svojho Kráľa.
Tradícia
Prvým pravoverným kresťanským spisovateľom, ktorý vyzdvihol osobu Márie, bol Ignác
Antiochijský (+117), por. List Efezanom 18, 2; 19, 1. Viacerí otcovia s úctou nazývali Máriu
Hagia parthenos - Svätá panna a Panhagia - Celá svätá.
Justín (+165): „Eva totiž bola neporušená panna, no prijmúc slovo hada, zrodila neposlušnosť a
smrť. Mária, takisto Panna, s vierou a radosťou prijala slovo anjela Gabriela..., a preto i to, čo
sa z nej zrodí bude sväté, bude to Syn Boží“ (Dialogus cum Tryphone Judaeo 100, 701).
Origenes (+253): „Evanjeliá sú prvotinou celého Písma a prvé z evanjelií je evanjelium Jánovo.
Nik nepochopí jeho význam, ak nepoloží hlavu na Ježišovu hruď a neprijme od Ježiša Máriu
za matku“ (Commentarius in Joannem I, 6).
Efrém Sýrsky (+373), jeden z najväčších mariánskych ctiteľov, napísal asi 500 hymnov na
Pannu Máriu, a preto je právom považovaný za najusilovnejšieho ospevovateľa Márie. Vy
zdvihoval najmä jej svätosť a čistotu: „Ty (Kriste) a tvoja matka ste jediní, ktorí ste celkom
krásni v každom ohľade. Lebo na tebe, Pane, niet žiadnej škvrny. A niet žiadnej škvrny ani na
tvojej matke“ (Carmina Nisibena 27).
Ambróz (+397): „V liturgii Cirkev pozdravuje Máriu ako svoj počiatok“ (por. De Institutione
Virginis XV, 92-94).
Epifanius zo Salamíny (+403): „Mária nech je uctená. Ale Otec a Syn a Duch Svätý majú byť
uctievaní klaňaním. Márii sa nikto nemá klaňať“ (Panarion 79, 7).
Ján Damaský (+749): „Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvo
renie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu“ (Encomium in Dormitionem Dei Genetricis
Semperque Virginis Mariae, Homilia II, n. 14).
Historický vývoj mariánskej úcty sa zatiaľ delí na štyri obdobia (John Bertram Phillips,
+1982):
1. Obdobie tvrdenia (1.-5. stor.)
Toto obdobie, v ktorom sa vykryštalizovali základné pravdy o Márii, dokladajú okrem
písomností aj vzácne archeologické nálezy:
– nález v Ríme pri hrobe sv. Petra; kryptogram (1.-2. stor.) skrýva štyri slová.47
XP – Kristus; Kľúč - Peter apoštol; Maria - matka Ježišova; Nica - víťazstvo
– nález v Nazarete na päte stĺpu; text „X(aip)e Mapia“ - „Zdravas Mária“ (2.-3. stor.).
Dom svätej rodiny premenili židokresťania na synagógu. V podzemí Baziliky zvestova
nia sa nachádza nápis XE MAPIA, ktorý sa datuje do 2. alebo 3. stor. (podľa Belarmína Bagatti
ho, +1990, františkán – palestínsky archeológ, už do 1. stor.).
Už prví teológovia a cirkevní otcovia začali Pannu Máriu predkladať veriacim ako vzor
kresťanského života (príklad viery, služby Bohu a panenstva), ktorý treba napodobňovať.
2. Obdobie svätýň (5.-19. stor.)
– niektorí tvrdia (napr. Michal Berger), že už sv. Helena v prvej polovici 4. stor. dala posta
viť mariánske kostoly v Betleheme, v Nazarete a v Jeruzaleme;
– najstaršia oficiálna svätyňa bola postavená v Efeze r. 431; neskôr v Jeruzaleme r. 455;
– najhlavnejšia mariánska svätyňa – Santa Maria Maggiore v Ríme, o. r. 440;
– v stredoveku bol najväčší rozkvet mariánskej úcty;
– Martin Luther (+1546) chcel spočiatku zdokonaliť mariánsku úctu, ale neskôr ju kritizoval
ako „zanedbávanie úcty Krista“;
– Ján Kalvín (+1564) tvrdil, že mariánska úcta je modlárstvo;
– Ulrich Zwingli (+1531) spočiatku stál na strane Cirkvi, neskôr na strane Jána Kalvína.
Medzi 8. až 13. stor. bolo bežné, že veľkí svätci boli označovaní ako verní služobníci
Panny Márie. Zasvätenie sa Márii sa v tomto období stalo základným prvkom mariánskej spiri
tuality. Ľudovít Mária Grignion (+1716) po teologickej stránke zdokonalil toto zasvätenie, keď
mu dal kristologické a krstné zameranie (por. Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 56;
O pravé mariánské úctě, č. 120).
3. Obdobie mariánskych zjavení (19.-20. stor.)
Podľa celosvetového Atlasu mariánskych zjavení (René Laurentin, +2017) bolo zdoku
mentovaných takmer dve tisíc zjavení Panny Márie. Svätá stolica však do r. 2019 uznala len je
denásť; z nich najznámejšie sú:
1531 – Guadalupe;
1830 – Paríž, Rue du Bac (vincentky – zázračná medaila);
1846 – La Salette;
1858 – Lurdy;
1917 – Fatima.
V 19. stor. sa vplyvom diel Antona Máriu Klareta (+1870) rozšírila spiritualita Máriinho
srdca (tzv. cordmariánska spiritualita). Vyznačovala sa: - silným osobným (dcérskym a synov
ským) vzťahom k Bohorodičke; - apoštolským a misijným zameraním, a to podľa vzoru nepo-
škvrneného srdca Panny Márie (por. Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 56).
4. Obdobie víťazstva Matky Božej (od 20. stor.)
– Dňa 8.12.1955 bola schválená vlajka EU. Dvanásť zlatých hviezd bolo prijaté ako symbol
dokonalosti a úplnosti v európskej kultúre a tradíciách (Máriina svätožiara).
– Pápež Pavol VI. (1963-1978) ešte ako arcibiskup v Miláne r. 1958 posvätil sochu Panny
Márie patrónky Európy na vrchu Serenissimo; od r. 1876 sa na Gibraltare slávi sviatok Pan
ny Márie patrónky Európy.48
– Mariánski pápeži 20. stor.; aktívne mariánske hnutia, napr. Rytierstvo Nepoškvrnenej (Ma
ximilián Mária Kolbe, +1941), Focoláre – Dielo Márie (Chiara Lubich, +2008).
– Pápež Pius XII. (1939-1958) r. 1942 zasvätil Panne Márii (jej nepoškvrnenému srdcu) celý
svet.
– Pavol VI. (1963-1978) r. 1967 nazval naše časy „Máriina doba“ v zmysle tretej etapy dejín
spásy, por. exhort. Signum magnum II.
– 12 hviezd na vlajke EU; obraz zo Zjavenia apoštola Jána na zázračnej medaile, vyhlásenie
autora emblému, Arsen Heitz (+1989).
– Od r. 1985 zmeny Michaila Gorbačova; následný rozpad ZSSR (25.12.1991), mocenskej
bašty komunizmu a ateizmu.
– Obnovenie Chrámu Krista Spasiteľa v Moskve r. 2000 (výstavba trvala päť rokov); prvý
chrám, ktorý stavali 40 rokov, bol posvätený r. 1883 a stál do r. 1931.
– Opätovný záujem o duchovné hodnoty v pokrokovom svete od 20. stor.
– Pád komuniskticko-ateistických režimov a náboženská sloboda v krajinách strednej
a východnej Európy.
V 20. stor. obohatila mariánsku úctu aj Terézia Benedikta z Kríža (Edita Steinová,
+1942), ktorá učila „o vedení za ruku“ (tzv. chiragógia). Išlo o obohatenie mariánskej spirituality
v tom zmysle, že Mária nie je len vzor, ale že je pri človeku tak blízko (ako matka, ako nevesta
Ducha Svätého, ako príklad), že človeka doslova vedie za ruku (por. Matka Páně. Památka, pří-
tomnost, naděje, č. 56).
„Obdobie“ Matky Božej treba chápať v Kristovom svetle. Jozef Ratzinger zdôraznil, že
keď Cirkev vyhlásila dogmy o Márii, tým poslúžila viere v Krista.
Rozumová úvaha
Život svätej osoby je praktickou exegézou evanjelia (por. Matka Páně. Památka, přítom
nost, naděje, č. 34; exhort. Verbum Domini 48). Druhý vatikánsky koncil (por. konštit. Lumen
gentium 50-52; konštit. Sacrosanctum concilium 8, 111) pozmenil stredoveký model úcty
k svätým, ktorý mal aj „Boha podceňujúce“ prvky: - vzdialenosť medzi ľuďmi a Bohom; - strach
pred prísnym Sudcom; - pocit odmeranosti zo strany Všemohúceho Boha; - potreba milosti cez
mocného nebeského patróna.
Koncilový model je modelom spoločenstva a solidarity so svätými. Dôvodom úcty je: -
radosť z takých úžasných svedkov; - vďačnosť za ich príklad a orodovanie; - spoluúčasť na tom
istom človečenstve, na tých istých zápasoch, na tej istej viere a láske.
Každému človeku patrí úcta pre jeho osobnú dôstojnosť. Avšak veľkosť úcty závisí od
veľkosti jeho dôstojnosti. Mária má jedinečnú dôstojnosť, a preto jej patrí nad-úcta (por. Theolo
gická summa III., 25, 5).
Magistérium
Istá náuka: „Matke Božej – Márii patrí zvláštna úcta nazývaná hyperdúlia.“
Por. Lk 1, 28. 48; pápež Pavol VI. (1963-1978), exhort. Marialis cultus 56, r. 1974; KKC
971.
Mária „má v Cirkvi po Kristovi najvyššie a pritom nám najbližšie miesto“ (konštit. Lu
men gentium 54). Katolícka cirkev uctieva Máriu v presvedčení, že tak poslúcha Písmo a vede
nie Ducha Svätého. Podstata mariánskej úcty tkvie v Máriinej úlohe (Božie materstvo, jej usta
vičné prostredníctvo) a viaže sa na jej osobu, a nie – v prvom rade – na jej výsady.
Mariánska úcta sa prejavuje predovšetkým v napodobňovaní Márie, ktoré pochádza z
uznania veľkej exemplárnej hodnoty Pánovej učeníčky (por. Matka Páně..., č. 56). Keď sa kres-
ťan dôverne odovzdá (zverí) Panne Márii ako Ján (por. Jn 19, 25n), prijíma Máriu za „svoju“
a uvádza ju do svojho vnútorného života (por. enc. Redemptoris Mater 45).49
Posledným cieľom – sťaby vrcholom – uctievania blahoslavenej Panny Márie je chváliť
Boha a podnecovať veriacich, aby sa ich život a ich mravy úplne zhodovali s vôľou Božou,
por. exhort. MC 39.
Odstupňovaný vzťah úcty
Katolícka cirkev (por. Tomáš Akvinský, Theologická summa III., 25, 5; II-2-1., 103, 3;
konštit. Lumen gentium 50, 54, 66; KKC 347, 352, 957, 971; exhort. Redemptoris custos 28) má
po najvyššej a najväčšej úcte k Bohu odstupňovaný nižší vzťah úcty k svätým:
1. Latria – klaňanie sa, bohopocta, patrí len Pánu Bohu.
Od bohopocty je druhovo i stupňovo odlišná dulia, ktorá je nižšia i menšia a je vyhradená
svätým stvoreniam:
2. Hyperdulia – nadúcta, patrí Matke Božej, Panne Márii.
3. Protodulia – prvotná úcta, patrí Jozefovi, pestúnovi Ježiša a manželovi Márie
4. Dulia – úcta, patrí anjelom a ostatným svätým.
Obnova mariánskej úcty po koncile priviedla niektorých teológov k novým návrhom.
Pretože výrazy latria (z gr. latreia - Boží sluha) a dulia (gr. douleia - nevoľník) pochádzajú
z doby nevoľníctva a sú už zastarané, namiesto „hyperdúlia“ by sa malo hovoriť – úcta, honor,
česť alebo pieta Márie (Česlav Stanislav Bartnik). Kult „latria“ by sa mal voči Pánu Bohu za
chovať. Týmto návrhom však ešte chýba precíznosť a váha tradičného pomenovania.
Teológia rozlišuje:
- kult priamy (voči osobám) a nepriamy (voči predmetom);
- kult vnútorný (v „srdci“ človeka) a vonkajší (prejav navonok);
- kult osobný, individuálny (konaný jedincom) a kolektívny (konaný v spoločenstve);
- kult privátny (podľa vlastných pravidiel, neliturgický) a verejný (liturgický);
- kult úplný, integrálny (zaangažovaná celá osoba) a neúplný (čiastočný, partikulárny).
Význam zdravej mariánskej úcty
Mariánska úcta má trojičný (náboženský), mariologický aj ekleziologický význam.
1. Trojičný význam. Katolícka cirkev obhajuje úctu k svätým, lebo svätých ľudí „robí“
Pán Boh:
a) ako veľdiela Božej milosti;
b) ako príklady spolupráce s milosťou;
c) ako dôkaz existencie duchovných hodnôt;
d) ako výzvu k hrdinskému životu;
e) ako dôkaz možnosti dosiahnuť ideál svätosti;
f) ako obohatenie tajomného tela Kristovho: - o príklady, ktoré možno nasledovať; - o zásluhy
(zásluhy svätcov zväčšujú poklad spoločenstva svätých).
Preto Katolícka cirkev predstavuje svätcov:
1) ako Božích priateľov;
2) ako ochrancov ľudí, najmä veriacich;
3) ako vzory, ktoré treba nasledovať vo všetkých životných situáciách;
4) ako verné a pestré „kópie“ Ježiša Krista.
Tridentský koncil (r. 1563, DH 1825) varoval pred akýmkoľvek falšovaním (preháňaním)
úcty k svätým.
2. Mariologický význam. O obnovu mariánskej úcty po Druhom vatikánskom koncile sa
zaslúžili exhort. Marialis cultus pápeža Pavla VI. (1963-1978) z r. 1974 a enc. Redemptoris Ma
ter pápeža Jána Pavla II. (1978-2005) z r. 1987. Tie stanovili charakter mariánskej úcty:
1) trojičný charakter (Duch Svätý je prameň prostredníctva, por. enc. RM 43, 44);
2) kristologický charakter (základná a podstatná zložka, por. exhort. MC 25);50
3) ekleziologický charakter (matka tajomného tela, por. exhort. MC 28).
Nasledovanie Krista sa najkrajšie skonkretizovalo v Máriinom živote. Mária stojí pred
veriacimi ako živá: - ktorá verí, a tak je vnútorne nezávislá; - ktorá plní Božiu vôľu, a tak sa za
každých okolností správa podľa Božieho poriadku a svedomia; - ktorá verne nasleduje Krista.
Zdravá mariánska úcta sa vyhýba minimalizmu (zatieňovanie postavy Márie a jej úlohy) i
maximalizmu (premrštenosť, ktorá falšuje vieru), ktorý sa vybíja hlavne navonok a zanedbáva
vnútornú zbožnosť. Zdravá úcta dokáže zladiť transcendentnú dôstojnosť Bohorodičky s tým, že
Božia Matka je nablízku každému svojmu dieťaťu, por. Matka Páně..., č. 76.
3. Ekleziologický význam. Katolícka úcta k svätým, najmä k Matke Božej, je jasným
dôkazom, že kresťanstvo nie je v prvom rade doktrína; kresťanstvo je život v milosti, por. Matka
Páně..., č. 34. Láska k Cirkvi sa prenáša na lásku k Márii a láska k Márii na lásku k Cirkvi, pre
tože jedna nemôže byť bez druhej (por. Sk 1, 12-14; exhort. MC 28).
Nasledovanie Krista – v dimenziách času a priestoru – konkretizuje práve svätec (Mária
je najväčšia svätica, por. exhort. MC 28; 35), preto má kult Márie veľkú hodnotu a význam.
Zasvätenie – zverenie sa Panne Márii
Teológia poznala dva základné druhy zasvätenia: - zasvätenie sa Bohu (zasvätenie v pl
nom zmysle); - zasvätenie sa svätcovi (napr. Panne Márii), čo je len analógia zasvätenia sa Bo
hu. Zasvätením sa svätej osobe sa uznávalo svätcovo významné miesto v dejinách spásy. Zasvä-
tenie s charakterom úplnosti a trvácnosti, môže urobiť pokrstená a pobirmovaná osoba za asis
tencie Cirkvi.
Zasvätenie Márii má v Cirkvi hlboké korene. Najprv boli Márii zasväcované chrámy (tri
kostoly postavené sv. Helenou v 4. stor., neskôr svätyňa v Efeze r. 431, Santa Maria Maggiore
v Ríme o. r. 440, chrám v Jeruzaleme r. 455); potom osoby (priekopníkom bol Efrém Sýrsky,
+373 a Ján Damaský, +749); neskôr celé mestá (cisár Konštantín zasvätil Márii Niceu r. 328
i Konštantínopol r. 330); pamätné dni (prvý bol sviatok Očisťovania P. Márie) a od 9. stor. aj
deň týždňa – sobota; v stredoveku sa zasväcovali spoločenstvá – civilné (napr. Uhorsko v 11.
stor.) i rehoľné (napr. karmelitáni); v 17. stor. – pod vplyvom početných mariánskych kongregá-
cií – bol Márii zasvätený katolícky svet, až napokon pápež Pius XII. (1939-1958) v r. 1942 za
svätil Panne Márii (jej nepoškvrnenému srdcu) celý svet.
Zasvätenia sa viackrát opakovali na rôznych úrovniach – farnosti, diecézy, krajiny; celý
svet, napr. Ján Pavol II. (1978-2005) dňa 25.3.1984 aj 24.3.2004. Slovensko bolo oficiálne za
svätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 8.12.1985 z príležitosti osláv 1100. výročia smrti
sv. Metoda. Zasvätenie zopakoval Ján Chryzostom kard. Korec na Kalvárii v Nitre dňa
24.4.1994 z príležitosti návštevy putovnej sochy Panny Márie Fatimskej.
Pokrok v liturgii i presnejšie používanie odborných termínov však vedie Cirkev k tomu,
aby sa výraz „zasvätenie“ vyhradil len pre obetovanie sa Bohu (por. Orientamenti e proposte per
la celebrazione dell’anno mariano 26). Pre zasvätenie sa svätcom (i Panne Márii) sa, podľa vzo
ru pápeža Jána Pavla II. (enc. Redemptoris Mater 45 a i.), odporúča použiť termín: zveriť sa
(alebo jeho ekvivalenty – oddať sa, postaviť sa pod ochranu): „Ako Vykupiteľ zveruje Máriu
Jánovi, tak zveruje Jána Márii. Pod krížom sa začína to osobitné zverenie človeka Kristovej
Matke... tento výrok, aj keď nepriamo, poukazuje na všetko to, čím sa vyjadruje dôverný vzťah
syna k matke. Toto všetko možno zahrnúť do slova „zverenie“. Zverenie je odpoveď na lásku
určitej osoby, najmä na lásku matky (enc. Redemptoris Mater 45).
Svätý Otec František dňa 13.10.2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne pred milostivou
sochou Fatimskej Panny Márie tiež použil slovo „zverenie“.51
Mária a Cirkev
Najdôležitejšou vieroučnou pravdou o Panne Márii je, že ona je Matkou Božou (dogma;
Efezský koncil, r. 431, DH 252). Z nej vyplýva, že Mária je v poriadku milosti matkou všetkých
ľudí, najmä veriacich; ona je Matkou Cirkvi (por. Lk 2, 7; Jn 19, 27; konštit. Lumen gentium 53).
Žena (odetá slnkom) z veľkého znamenia (Zjv 12) je nielen symbolickou, ale aj konkrétnou oso
bou – je to Panna Mária: „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potom
stva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zjv 12, 17).
Augustín (+430) tvrdil: „(Mária) je nepochybne matkou údov Spasiteľa, ktorými sme my,
pretože svojou láskou spolupracovala, aby veriaci mali život v Cirkvi, ktorej je on Hlavou a oni
údmi“ (De sancta virginitate VI.). Pápež Lev Veľký (440-461) učil: „Splodenie Krista je počiat
kom kresťanského ľudu a narodenie hlavy je zrodením tela“ (Sermo 26). „Máriino materstvo
voči Cirkvi je odrazom a predĺžením jej materstva voči Božiemu Synovi“ (Tractatus 26, De na
tale Domini 2).
Termín „Matka Cirkvi“ oficiálne zaviedol Pavol VI. (1963-1978) v r. 1964. Svätý Otec
František zaviedol spomienku „Mária – Matka Cirkvi“ na Svätodušný pondelok v r. 2018.
Mária v náuke Druhého vatikánskeho koncilu
Vsunutie mariológie do ekleziológie v konštit. Lumen gentium (52-69) bolo zámerné
a logické. Cirkev je anticipovaná (zosobnená) v Márii a Mária, ako neuzatvorená do seba, nosí
v sebe tajomstvo Cirkvi (Jozef Ratzinger). Aj starí cirkevní otcovia utvárali mariológiu ako ekle
ziológiu (Hugo Rahner, +1968). Integrálne spojenie oboch náuk je obojstranne prospešné:
- mariológia neizoluje privilegovanú Máriu a ekleziológia sa vyhne odosobneniu (inštitucionali
zácii);
- ich priblížením vynikne aj ich rozlíšenie, ktoré umožní správne pochopiť nad-individuálnu
podstatu osoby a nad-inštitucionálnu podstatu spoločenstva.
Mária je po svojom Synovi najdokonalejším obrazom slobody a oslobodenia ľudstva
i vesmíru, Mária je celá svätá (konštit. LG 59, 56; KKC 492-493).
Mária je najvynikajúcejšou, jedinečnou členkou Cirkvi (konštit. LG 53) a zároveň je prí-
kladným typom, predobrazom Cirkvi (konštit. LG 63).
Máriina úloha v Cirkvi a vo vzťahu k celému ľudstvu trvá neprestajne – počnúc od zves
tovania, keď dala svoj súhlas, cez Kalváriu – až kým sa nezavŕši spása všetkých vyvolených.
Ona aj po nanebovzatí pokračuje v tomto spasiteľnom poslaní. Svojím mnohonásobným orodo
vaním naďalej približuje ľuďom dar večnej spásy a privádza ich ku Kristovi – k Bohu (por. KKC
969).
Povaha Máriinej prítomnosti v Cirkvi
Pápež Pavol VI. (1963-1978) r. 1967 konštatoval: „Duchovné materstvo Márie presahuje
hranice priestoru i času a patrí k všeobecným dejinám Cirkvi, pretože ona vždy bola a je prítom
ná v Cirkvi so svojou materskou pomocou. Podobne sa javí jasným zmysel tak často opakované-
ho výroku: našu dobu možno dobre nazvať Mariánskou dobou... V skutočnosti, všetky obdobia
v dejinách Cirkvi získavali a budú získavať úžitok z materinskej prítomnosti Božej Matky, pre
tože ona vždy zostane nerozlučne spojená s tajomstvom mystického tela, o hlave ktorého bolo
napísané: Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky“ (exhort. Signum magnum II.)
Máriina prítomnosť v Cirkvi má viacero aspektov, preto sa javí ako: materinská, aktívna,
trvalá, diskrétna, jedinečná, pneumatická, prítomnosť v modlitbe... Pretože Máriina prítomnosť
v Cirkvi je znakom vyššej skutočnosti, jej prítomnosť je v tomto zmysle aj sviatostná.
Vďaka Márii žije v Cirkvi špecifické materstvo a tá láska, ktorá ho robí možným (Jozef
Ratzinger).52
Mária a Cirkev – spoločné paradoxy
V Máriinom živote vystupujú do popredia podobné paradoxy (zdanlivo nemožné veci),
ktoré sú vlastné aj Cirkvi:
- V krehkosti je sila; Mária, zdanlivo slabá a krehká žena, ovládla svet (por. Lk 1, 48) duchov
nými nástrojmi – „Boh a česť“.
- V božskosti je ľudskosť; Mária, postaviac Božiu vôľu (spôsoby) nad ľudskú vôľu (spôsoby),
najviac poslúžila ľudstvu – napomohla mu k opravdivej ľudskosti (zrelosti a svätosti).
- Vo väčšom „byť“ je väčšie „robiť“; Mária nepodľahla prílišnému aktivizmu, lebo vždy viac
hľadala to, ako „byť“ (napr. služobnica – Lk 1, 38; pod krížom – Jn 19, 25; v spoločenstve –
Sk 1, 14), pred „robiť“ či „hovoriť“.
Staršie mariánske tituly
Postupné chápanie Máriinej spásnej úlohy sa odzrkadľuje v početných soteriologických
tituloch. Doba Máriinej „izolácie“ plodila dva druhy titulov – soteriologické a osobné (výsady).
Pokoncilová doba Márie „v Kristovi“ oba druhy titulov integruje.
Tituly kresťanského staroveku
Prvým pokusom vyjadriť Máriinu účasť na diele vykúpenia bola paralela „Mária – Eva.“
Jej teologickým základom bol Pavlov List Rimanom (5, 15): „Ak previnením jedného zomreli
mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia mi
losť a dar.“ Otcovia, napr. Justín (+165), Irenej (+202), Tertulián (+220), učili, že keď prvý
Adam mal spoločnicu a pomocnicu v hriechu – Evu, aj druhý Adam, Kristus, mal spoločnicu a
pomocnicu v milosti – Máriu.
Druhým pokusom opísať Máriinu úlohu bol titul Orodovnica od Ireneja (+202): „Zatiaľ,
čo Eva neposlúchla Boha, Mária v poslušnosti voči Bohu uverila, takže sa Panna Mária mohla
stať orodovnicou (advocata) panny Evy“ (Adversus haereses 5, 19, 1). Z druhej polovice 3. stor.
pochádza jedna z najstarších mariánskych modlitieb Pod tvoju ochranu...
Titul Prostrednica sa zrodil na Východe. Zdá sa, že ho prvý použil Antipater z Bostry
okolo r. 431: „Zdravas, ktorá sa radostne za nás prihováraš ako Prostrednica ľudstva“ (In S. Jo
annem Baptismo). Iní autori hovoria, že už Efrém Sýrsky (+373) použil oslovenie Prostrednica
na Pannu Máriu. V západnej Cirkvi sa objavuje tento titul (Mediatrix) v 6. stor. od autora Pseu
do Origena.
Tituly kresťanského stredoveku
V 9. stor. Pavol Diakon oživil titul Prostrednica, keď preložil z gréčtiny do latinčiny
Život Teofila, kde sa výraz viackrát spomína. Ale až v 12. stor. sa tento výraz medzi západnými
teológmi rozšíril (doložených je 50 miest) zásluhou Petra Damianskeho (+1072).
Sv. Bernard z Clairvaux (+1153) vysvetľoval Máriino prostredníctvo tak, že hriešni ľudia
budú mať oveľa lepšiu pozíciu pred Kristom – Prostredníkom (s veľkým „P“), keď pôjdu k nemu
cez prostredníčku (s malým „p“) Máriu (5. homília o nanebovzatí). Pre Bernarda bolo charakte
ristické vyjadrenie: Boh tak chcel, aby sme nemali nič, čo by neprešlo skrze ruky Márie. V šírení
ľudovej mariánskej zbožnosti sa v ranom stredoveku nikto nevyrovnal sv. Bernardovi.
V 9. stor. Milon od sv. Amanda napísal, že Mária „spolupracovala s Vykupiteľom svojím
plačom“. Lyrické vyjadrenie „Spolupracovníčka“ bolo však ojedinelé a upadlo do zabudnutia.
Clunský opát Odo (+942) bol oficiálnym autorom titulu „Matka milosrdenstva“. Odo
napísal Životopis Jána zo Salerna, v ktorom opísal súkromné zjavenie istého mnícha, ktorý bol 53
predtým lupič. V zjavení sa Mária sama predstavila ako Matka milosrdenstva. Odov vplyv a kni
ha sa pričinili o rozšírenie tohto titulu a titul bol vložený aj do hymnu Salve Regina.
Titul Vykupiteľka sa prvýkrát objavil na sklonku 10. stor. v Litániách ku všetkým svä-
tým od neznámeho autora v podobe: Sancta Redemptrix mundi, ora pro nobis! Autor odvodil
titul veľmi jednoducho: Mária je matka Vykupiteľa, teda je Vykupiteľka. Neskôr sa teologicky
vysvetlilo, že nejde o jednu rovinu, na ktorej by stála Panna Mária spolu s Ježišom Kristom,
a tak sa v 15. i 16. stor. titul rozšíril. Zároveň sa však ozývali vážne hlasy proti nemu. Aby sa
zdôraznilo, že Mária je len spolupracovníčka na diele vykúpenia, k titulu Redemptrix sa začala
dávať predpona. Tak sa v 14. stor. objavujú výrazy Conredemptrix alebo Coredemptrix (Spo
luvykupiteľka). Výraz Vykupiteľ bol už vyhradený výlučne pre Krista.
Sv. Bonaventúra (+1274) vystupoval proti akémukoľvek preháňaniu v mariánskej zbož-
nosti i v teológii: „K úcte Panny netreba vymýšľať nové pocty. Mária, ktorá je plná pravdy, ne
potrebuje naše lži.“ Ako generálny predstavený Menších bratov v r. 1269 nariadil, aby sa z úcty
k Máriiným bolestiam v každom františkánskom kostole večer zvonilo a bratia sa pritom pomod
lili jedno Zdravas.
Teológovia raného stredoveku povýšili „passio in anima“ nad „passio in carne“. Tým
pripravili cestu k titulu „Mária – Kráľovná mučeníkov“. Opát Paschasius Radbertus (+856)
prehlásil: „Blahoslavená Bohorodička bola mučenica a panna.“ Umeleckým vyjadrením Máriinej
duchovnej bolesti sa stala sekvencia Stabat Mater od Jacopone de Venediotis da Todi (+1306).
Sv. Brigita Švédska (+1373), členka Tretieho rádu sv. Františka, patrila k tým, ktorí veľ-
mi zdôrazňovali podiel Márie na vykupiteľskom diele. Brigita nazvala Pannu Máriu Salvatrix
(Spasiteľka) a vložila jej do úst slová: „Ako Adam a Eva predali svet za jablko, tak sme – môj
Syn a ja – vykúpili svet jedným srdcom.“
Od 13. stor. sa v Nemecku rozjímalo o súhrne Máriiných bolestí, čo viedlo ku vzniku
titulu „Sedembolestná“. Katolícka cirkev dodnes pozná až desať rôznych „zoznamov“ Márii
ných siedmych bolestí (Ján Dubina). Obraz trpiacej Matky čoskoro prenikol i do liturgie (r.
1423) a na Slovensku je už stáročia známy. R. 1927, na žiadosť slovenských biskupov podlože
nej stáročnou úctou Slovákov k Sedembolestnej, Svätá Stolica oficiálne odobrila tento kult na
Slovensku. Pápež Pavol VI. (1963-1978) v r. 1964 vyhlásil šaštínsky chrám Sedembolestnej –
ktorého počiatky siahajú do r. 1564 – za Baziliku minor a v r. 1966 vyhlásil Sedembolestnú za
hlavnú patrónku Slovenska.
Stredovekí západní kresťania síce postavili do stredu náboženského života Spasiteľa, no
Mária v nich vyvolávala solidarizačný efekt.
Tituly kresťanského novoveku
Z významnejších mariológov začal prvý odôvodňovať titul Prostrednica Ľudovít Mária
Grignion (1673-1716). Tento „Misionár Ducha Svätého a Panny Márie“ v knihe O pravej ma
riánskej úcte hovoril o piatich základných pravdách týkajúcich sa mariánskej zbožnosti. Štvrtá
pravda znie: „Potrebujeme prostredníka u samého Prostredníka, Ježiša Krista. Týmto prostrední-
kom k Prostredníkovi je Panna Mária.“ Grignion odôvodnil svoje tvrdenia pokorou. Keďže je
pokornejšie mať prostredníka ako nemať, je dokonalejšie s prostredníkom pristupovať k Bohu.
„Boh je slnko, ktoré by nás mohlo pre našu slabosť oslepiť. Mária je mesiac, ktorý odráža slneč-
né svetlo a mierni ho, aby sme sa doň mohli dívať.“
Univerzálny charakter Máriinho prostredníctva vyzdvihol aj Alfonz Mária Liguori
(+1787), zakladateľ rehole Redemptoristov, biskup a cirkevný učiteľ. V populárnom diele Slávy
Márie (5) napísal: „Boh, ktorý nám dal Ježiša Krista, chce, aby všetky milosti, ktoré boli, sú a
budú udeľované ľuďom po koniec sveta, skrze zásluhy Ježiša Krista, boli udeľované rukami a
skrze príhovor Márie.“ 54
Nepriaznivé historické okolnosti (turecké nebezpečenstvo) nútili kresťanov hľadať nad
prirodzenú pomoc. Na západe rástla úcta k Márii pod titulom Pomocnica kresťanov. Toto vzý-
vanie má pôvod na Východe, kde ho používali byzantskí kazatelia, keď bol ohrozený Carihrad
(padol r. 1453). V strategickej námornej bitke pri Lepante 7.10.1571 prekvapujúco zvíťazilo
výrazne slabšie kresťanské loďstvo nad Turkami. Pápež Pius V. (1566-1572) pripísal toto dôleži
té víťazstvo Máriinej pomoci. V r. 1573 pápež Gregor XIII. (1572-1585) ustanovil sviatok Ru-
žencovej Panny Márie práve na 7. októbra. Úcta k Márii Pomocnici sa šírila najmä v Bavorsku
a Rakúsku (víťazstvo nad Turkami pri Viedni 12.9.1683). Pápež Pius VII. (1800-1823), prepus
tený z Napoleonovho zajatia 10.3.1814, zaviedol v r. 1815 sviatok Márie Pomocnice kresťanov
(šíriteľom sviatku sa stal Ján Bosco, +1888). Pius VII., veľký mariánsky ctiteľ, zaviedol v r.
1806 pomenovanie Rozdeľovateľka všetkých milostí.
Pápež Pius IX. (1846-1878) r. 1854 bulou Ineffabilis Deus vyhlásil dogmu o nepoškvrne
nom počatí Panny Márie. Máriu nazval Obnoviteľka rodičov (rodičia, ktorých bolo treba obno
viť sú Adam a Eva) a Uzmieriteľka sveta.
Pápež Lev XIII. (1878-1903) používal viacero titulov na Pannu Máriu. Bolo to aj bežné
Prostrednica aj zriedkavé Rozdeľovateľka aj nové Pokladníčka mieru. „Tak ako nemôžeme ísť
k Otcovi inak iba skrze Syna, tak nemôžeme ísť ku Kristovi inak iba skrze jeho matku“ (Octobri
mense, r. 1891). Ešte predtým v r. 1883 napísal, že Mária je Pokladníčka nášho mieru s Bohom
(Supremi Apostolatus). „Ona, ktorá bola spolupracovníčkou vo sviatosti vykúpenia človeka, bu
de podobne aj spolupracovníčka pri rozdeľovaní milostí z neho vyplývajúcich“ (enc. Adiutricem
populi).
Pápež Pius X. (1903-1914) v enc. Ad diem illum (r. 1904; bol to mimoriadny Svätý rok)
napísal: „Kvôli jednote utrpenia a vôle, ktorá existovala medzi Kristom a Máriou, zaslúžila si
stať sa najhodnejšou Obnoviteľkou (Reparatrix) strateného sveta, a z toho dôvodu aj rozdeľo
vateľkou všetkých výhod, ktoré Ježiš získal pre nás svojou smrťou a svojou krvou. Pretože pre
konáva všetko vo svätosti a jednote s Kristom, a pretože bola vybratá Kristom, aby bola účas
tníčkou na diele spásy ľudstva, zasluhuje nám de congruo, čo znamená, že Kristus nám zasluhuje
de condigno, a tak je rozdeľovateľkou milostí, ktoré sa majú rozdeliť.“
Pápež Benedikt XV. (1914-1922) v r. 1918 v liste Inter sodalicia napísal, že Mária na
Kalvárii obetovala (immolavit) Bohu svoje materinské práva. Pritom sa má Máriino obetovanie
Ježiša pod krížom v podstate chápať ako obetovanie jej jedinečne milostivého materstva v rámci
všeobecného kňazstva, ktorého sú účastní všetci pokrstení. Benedikt XV. povolil žiadateľom
(istým rehoľným rádom a Belgicku) slúžiť svätú omšu o Márii - Prostrednici všetkých milostí
(Posvätná kongregácia pre obrady, r. 1921).
Pápež Pius XI. (1922-1939) listom Quod nuper – z príležitosti 1900. výročia vykúpenia
ľudstva – vyhlásil r. 1933 za mimoriadny Svätý rok. Pri jeho ukončení zdôraznil záslužné obeto
vanie Márie: „Ó, Matka zbožnosti a milosti, ktorá stála ako Spoluvykupiteľka pri svojom naj
sladšom Synovi, trpiac s ním, keď zavŕšil vykúpenie ľudského pokolenia na oltári kríža..., och
ráň nás, vrúcne ťa prosíme, a rozmnožuj deň čo deň vzácne ovocie jeho vykúpenia a spoluutrpe
nia jeho matky“ (L´Osservatore Romano 29.-30.4.1935).
Pápež Pius XII. (1939-1958) v enc. Mystici corporis r. 1943 prehĺbil myšlienku Benedik
ta XV. o obetovaní materinských práv: „Bola to ona (Mária), ktorá bola vždy najdôvernejšie
zjednotená so svojim Synom ako Nová Eva, obetovala ho na Golgote Večnému Otcovi spolu s
obetou svojich materinských práv a lásky, za všetky deti Adamove, poškvrnené jeho hanebným
pádom.“ Pápež Pius XII. však, napriek predchádzajúcemu vyjadreniu, odmietol žiadosť, aby
dogmatizoval učenie o Márii Prostrednici všetkých milostí.
Zaujímavé bolo, že výraz Spoluvykupiteľka sa všeobecne nerozšíril, hoci sa aj oficiálne
spomenul (v troch prípadoch: 13.5.1908; 26.6.1913; 22.1.1914). V bežnom učení (bez zaangažo
vania neomylnosti) ho použili pápeži Pius X. (1903-1914), Pius XI. (1922-1939) a Ján Pavol II.55
(1978-2005). Ján Pavol II. ho použil len raz v príhovore v Mariánskej svätyni Alborada, v Ekvá-
dore 31.1.1985 (L´Osservatore Romano, 11.3.1985). Avšak v enc. Redemptoris Mater pápež
opísal dielo Márie bez tohto termínu.
Hnutie za vyhlásenie „piatej“ mariánskej dogmy s titulmi „Mária – Spoluvykupiteľka“ a
„Prostrednica všetkých milostí“ zatiaľ nepredložilo teologicky čisté dôkazy pre svoj zámer.
Novšie mariánske tituly
Po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) sa ujali dva mariánske tituly: Mária –
Matka Cirkvi a Mária – eucharistická žena.
Mária – Matka Cirkvi
Termín „Matka Cirkvi“ zaviedol pápež Pavol VI. (1963-1978) dňa 23.11.1964 (pred ot
cami koncilu), čo sa odzrkadlilo aj v konštit. Lumen gentium. Tento titul vyplýva z úplného spo
jenia matky so Synom, ktoré sa prejavuje od počatia až do jej smrti. Mária práve na Turíce špe
ciálne začína materské poslanie v Cirkvi (por. Sk 1, 14; 2, 1-4, 42; 4, 32), ktoré jej predtým zve
ril umierajúci Boží Syn (Jn 19, 26-27).
Lumen gentium 53: „V Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi, ktorí
majú byť spasení, ba je priamo matkou údov Kristových, lebo svojou láskou spolupracovala,
aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy.“
Lumen gentium 61: „Preblahoslavená Panna,... bola riadením Božej prozreteľnosti na tejto zemi
požehnanou matkou božského Vykupiteľa, jeho mimoriadne veľkodušnou spoločníčkou a po
kornou služobnicou Pána... Preto je našou Matkou v poriadku milosti.“
Lumen gentium 63: „Bohorodička je predobrazom Cirkvi.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi (č. 511): „Poslušnosťou sa Mária stala novou Evou, mat
kou všetkých žijúcich.“
Mexický kardinál Juan Sandoval Inigez v r. 1995 povolil v „Zdravase“ po slovách „Svätá
Mária, Matka Božia“, vložiť „a Matka naša.“ Dôvodom boli slová Panny Márie, ktorá sa v r.
1531 zjavila Juanovi Diegovi v Guadalupe: „Nie som tu ja, ktorá som tvojou Matkou?“
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) dňa 8.10.2000 zveril do ochrany Matky Božej – Matky
Cirkvi tretie kresťanské tisícročie. Svätý Otec František dňa 11.2.2018 zaviedol spomienku „Má-
ria – Matka Cirkvi“ na Svätodušný pondelok.
Mária – eucharistická žena
Podľa pápeža Jána Pavla II. (1978-2005), por. enc. Cirkev žije z Eucharistie, 6. kapitola,
je Mária eucharistická žena a môže iných viesť k Najsvätejšej sviatosti, lebo má k nej hlboký
vzťah. Máriin vzťah k Eucharistii pramení z tajomstva vtelenia; Ježišovo telo (a krv) bolo sfor
mované v Márii (por. enc. Redemptoris Mater 20). Otcovia (napr. Ignác Antiochijský, +117;
Justín, +165; Irenej, +202; Hilár z Poitiers, +367) všeobecne poukazovali na totožnosť Kristov
ho tela – pozemského z Márie a eucharistického zo sviatosti.
Mária nebola pri Poslednej večeri s Ježišom a Dvanástimi. Neskôr však bola prítomná
medzi apoštolmi, ktorí „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1, 14). Zúčastňovala sa na
eucharistických sláveniach prvej kresťanskej generácie, ktorá „lámala chlieb“ (Sk 2, 42).
Máriin vzťah k Eucharistii možno nájsť v hlbokom vzťahu k najsvätejšiemu tajomstvu
(Cirkev žije z Eucharistie 53). Pretože Eucharistia je tajomstvom viery, ktoré prevyšuje ľudský
intelekt a núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto nemôže byť v podobnom postoji takou
vodkyňou ako Mária, por.: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).
Mária pri zvestovaní počala Božieho Syna aj v jeho fyzickej prítomnosti s telom a krvou, 56
anticipujúc v sebe sviatostné Pánovo telo a krv. Jestvuje teda analógia medzi „fiat“, ktorým Má-
ria odpovedala na anjelove slová, a „amen“, ktoré vyslovuje každý veriaci, keď prijíma Pánovo
telo. Mária v tajomstve vtelenia anticipovala aj eucharistickú vieru Cirkvi a stala sa svätostán
kom – prvým svätostánkom v dejinách (Cirkev žije z Eucharistie 55).
Mária si osvojila aj obetný rozmer Eucharistie. Počula od starca Simeona predpoveď, že
Dieťa bude znamením protirečenia a jej vlastnú dušu prenikne meč (por. Lk 2, 34-35). Pripravo
vala sa na drámu ukrižovania Syna, žila akýsi druh anticipovanej Eucharistie, duchovného prijí-
mania túžby a obety. Prijať Eucharistiu na eucharistickom slávení, ktorému predsedali apoštoli,
muselo pre Máriu znamenať opäť prijať vo svojom lone to srdce, ktoré bilo v súlade s jej srdcom
a znovu prežívať to, čo sama zakúsila pod krížom (Cirkev žije z Eucharistie 56).
Žiť v Eucharistii znamená vziať – podľa Jánovho príkladu – so sebou tú, ktorá je svetu
darovaná za Matku. Zároveň to značí ísť do Matkinej školy a nechať sa ňou sprevádzať (Cirkev
žije z Eucharistie 57). Eucharistia totiž, tak ako Máriin chválospev Magnifikat, je predovšetkým
chválou a vzdávaním vďaky – a presne to je pravý eucharistický postoj. Keď Magnifikat vyjad
ruje Máriinu spiritualitu, Eucharistia je ľuďom daná, aby sa celý ich ľudský život stal magnifika
tom (Cirkev žije z Eucharistie 58).
Mnohosť mariánskych titulov
Dôvody početných Máriiných titulov priblížil taliansky mariológ Stefano De Fiores:
1) Mária bola pri najdôležitejších okamihoch dejín spásy (zvestovanie Ježiša, jeho narodenie,
účinkovanie, umučenie a oslávenie; zoslanie Ducha Svätého a zrodenie Cirkvi na Turíce).
2) Neustále pretrváva živá láska veriacich k Márii; táto aktuálna láska „plodí“ nové mená.
3) Mária stále riadne i mimoriadne zasahuje do života ľudí; Mária je evidentne živá – účinne
pôsobiaca (por. exhort. Marialis cultus 56) – a to viac ako iní svätí.
Z Božej vôle je Mária od počiatku a natrvalo spojená s kresťanstvom.
Najvplyvnejší mariánski ctitelia
Sv. Efrém Sýrsky (306-373, Palestína):
– diakon, ktorý z úcty pred kňazstvom neprijal kňazskú vysviacku;
– v Edese založil slávnu teologickú školu;
– napísal veľa diel (viac ako tisíc; asi 3 milióny riadkov);
– napísal asi 500 hymnov na Pannu Máriu (získal si meno „Harfa Ducha Svätého“);
– poukázal na veľkosť Panny Márie z hľadiska svätosti a čistoty;
– v r. 1920 pápež Benedikt XV. (1914-1922) vyhlásil Efréma za „Učiteľa Cirkvi“.
Sv. Bernard z Clairvaux (1090-1153, Francúzsko):
– pochádzal zo šľachtickej rodiny; bol nadaný, uzavretý, citlivý;
– ako 17 ročnému mu zomrela matka a on si vybral za matku Pannu Máriu;
– bol poradcom viacerých pápežov;
– bol veľký rehoľný a cirkevný reformátor, nazývali ho „Muž 12. stor.“;
– založil 68 kláštorov; mimoriadny šíriteľ mariánskej úcty (zložil modlitbu Rozpomeň sa...);
– presadzoval základné mariánske heslo „Mariánska úcta musí mať liturgické črty“;
– mariánska úcta má dve koľaje (tvoria obraz pravého kresťanského života):
1. tajomstvo vtelenia (poslušnosť Božej vôli),
2. tajomstvo nanebovzatia (povýšenie a odmena);
– v r. 1830 pápež Pius VIII. (1829-1930) vyhlásil Bernarda za „Učiteľa Cirkvi“.57
Sv. Ľudovít Mária Grignon z Montfortu (1673-1716, Francúzsko):
– volá sa „Klasik mariánskej úcty“;
– bol z 18 detí; päť detí z rodiny sa zasvätilo Bohu; r. 1700 sa Ľudovít stal kňazom;
– chcel ísť do misií, no diecézny biskup ho nepustil; r. 1706 peši putoval do Ríma, navštívil pá-
peža Klementa XI. (1700-1721), ktorý mu povedal: „Tvojou misiou bude Francúzsko“; všeo
becne ho pokladajú za obnoviteľa viery v Západnom Francúzsku;
– stal sa ľudovým misionárom: „Prelial by som poslednú kvapku krvi, keby som tým odstránil
zlé knihy a obrazy“;
– odolal vplyvu jansenizmu; od vyčerpania zomrel 43 ročný;
– mariológiu rozvíjal v trinitárnom vzťahu: Otec ju zaradil do plánu spásy – stala sa matkou Slo
va – počala z Ducha Svätého;
– známe sú jeho zvolania: „Mária ma uchvátila“; „Panna utvorila Hlavu (Krista), ona vyformuje
aj údy (veriacich)“; pretože Otec dal Syna svetu skrze Máriu, tak až do konca sveta chce plo
diť deti skrze Máriu;
– mariánska formácia je odovzdanie sa Márii; pritom na vonkajšej forme nezáleží. Grignon ho
voril o štyroch stupňoch oddania sa Panne Márii:
1. Poddať sa Duchu Svätému ako Mária, ktorá sa orientovala len na dobro (nasledovať ju);
2. Mária sa stane vzorom aj ďalších čností (vzývanie, prosby, modlitby);
3. Využiť Máriin vplyv (náboženská úcta);
4. Vložiť sa do služieb Márie tak, ako ona slúžila Kristovi (ako Matke, ako Kráľovnej).
– napísal významnú knihu O pravej mariánskej zbožnosti; kniha bola znovuobjavená až r. 1842;
autora a myšlienky tejto knihy vyzdvihol aj pápež Ján Pavol II. (1978-2005), por. Redempto
ris Mater 48.
Sv. Alfonz Mária de Liguori (1696-1787, Taliansko):
– bol šľachtic, nadaný a dobrý;
– 16 ročný sa stal doktorom práv;
– 26 ročný zanechal právnickú prax;
– 30 ročný sa stal kňazom;
– 36 ročný založil rehoľu redemptoristov (záujem o ľudové misie);
– v r. 1762 sa stal biskupom;
– je patrónom moralistov a spovedníkov;
– tvrdil: „Za milosť obrátenia, za milosť povolania, za milosť založenia rehole, za všetko vďačím
Márii“;
– jeho dvojzväzkové dielo Máriine vznešenosti (do r. 1987 vyšlo 800 vydaní) v prijateľnej forme
predkladá mariánsku úctu;
– mariánskej úcte dal počas najväčších útokov (Francois M. Voltaire, +1778) seriózny teologic
ký základ;
– v r. 1871 pápež Pius IX. (1846-1878) vyhlásil Alfonza za „Učiteľa Cirkvi“.
Sv. Maximilián Mária Kolbe (1894-1941, Poľsko):
– františkán, apoštol knihy a rozhlasu; ako chlapec bol „živý“, nadaný a chudobný;
– vstúpil k františkánom, študoval v Poľsku a v Ríme;
– v Ríme sa rozhodol bojovať za ochranu pápeža pred slobodomurármi (r. 1917 oslavovali 200.
výročie vzniku); 17.10.1917 založil Rytierstvo Nepoškvrnenej s heslom: „Pomocou Márie
dobyť svet“;
– 1927 založil rehoľné mestečko Nepokalanovo;
– 1930 odišiel na misie do Japonska (zdržal sa tam 5 rokov);58
– keď r. 1939 začala Druhá svetová vojna, ako poľský inteligent a hlboko veriaci človek, dostal
sa do koncentračného tábora;
– 14.8.1941 zomrel v bunkri hladu po karbolovej injekcii (bol tam dva týždne); desiati mali zom
rieť z baraku č. 14., lebo jeden väzeň ušiel; sám sa ponúkol za dôstojníka Františka Gajovnič-
ka (+1995);
– do teológie zaviedol: „Mária je transparencia (viditeľný znak) Ducha Svätého“; nie však vtele
nie Ducha Svätého.
– 10.10.1982 pápež Ján Pavol II. (1978-2005) vyhlásil Maximiliána za svätého.
Mária a kňaz
Plán Boha – Stvoriteľa
Základ vzťahu medzi ženou a mužom sa nachádza v stvorení: „Boh stvoril človeka na
svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Ani muž ani žena, vza
tý samostatne, nie je obrazom Stvoriteľa, ale muž a žena sú Božím obrazom v ich vzájomnosti.
Muž a žena sú stvorení jeden pre druhého. Nie tak, že by muž či žena boli „neúplní“, ale tak, že
obaja sú stvorení pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť pre druhého „pomocou“, lebo
sú si rovní ako osoby a zároveň sú odlišní ako muž a žena (por. KKC 372). Na tomto stvoriteľ-
skom zámere nemá človek nijakú zásluhu. Človek svojou vôľou netvorí toto spoločenstvo, dostal
ho stvorením. Bohom zamýšľaná „jednota dvoch“ má zmysel aj v živote kňaza. Aby kňaz vedel
zaujať správny vzťah k žene, je dôležité, aby poznal osobitosti ženskej psychiky podľa rozlič-
ných vekových stupňov a stavov (Miloš Galbavý).
Povolanie človeka k dokonalosti sa stretáva s problémami. Kňaz nie je v tomto smere
výnimkou, a preto by nemal odmietať nikoho. Láska k Bohu a k ľuďom je veľkou silou, ktorá
môže byť nevysychajúcim prameňom inšpirácie na ceste dozrievania a vernosti. Vo vzájomnom
rešpektovaní postavenia a vzájomnej dôstojnosti môžu kňaz i žena rozvíjať svoje predispozície
a obohacovať ho každý svojimi darmi.
Mária tu zohráva dôležitú úlohu, a to nielen ako žena, ale aj ako prvá kresťanka. Žena
ako matka, ako sestra, ako apoštolská spolupracovníčka je pre kňaza pomocou (por. Gn 2, 18).
Pravdaže, medzi Máriou a kňazom nejde o manželský rozmer vzťahu. Psychická štruktúra člo
veka, zvlášť muža, vyžaduje matku. Prirodzená matka a prirodzené materstvo nie je absolútne a
je pominuteľné. A tak vo vzťahu „Mária a kňaz“ sa ponúka možnosť prežívať dokonalé, verné
materstvo Panny Márie (Roman Rogowski).
Plán Boha – Spasiteľa
Špecifický vzťah medzi Máriou a kňazom založil Ježiš, keď z kríža Jánovi, novozákon
nému kňazovi, zveril svoju matku. Písmo hovorí, že Ján si ju od tej chvíle vzal k sebe (Jn 19,
27). „Vziať k sebe“ znamenalo nielen postarať sa o ňu po ľudskej a materiálnej stránke; zname
nalo to predovšetkým duchovné nadprirodzené puto – vzájomné obohacovanie sa.
Duchovné puto medzi Máriou a kňazom je viacnásobne odôvodnené: - matka Syna je aj
Matkou Cirkvi a duchovnou matkou kňazov (Pomocnica, Orodovnica); - obaja v špeciálnom
povolaní slúžia tomu istému Pánovi (sprítomňujú ho); - obaja Božou mocou umožňujú Kristovo
vtelenie (Mária materstvom – kňaz konsekráciou); - obaja výnimočne slúžia a žijú v Kristovej
Cirkvi, aby bola svätá.
Svätosť sa hodnotí podľa „veľkého tajomstva“, v ktorom Nevesta – Cirkev odpovedá
svojím darom lásky na dar Ženícha – Krista (por. Zjv 19). Svätosť, čiže spoločenstvo ľudí
s Bohom prostredníctvom lásky, je v Cirkvi cieľom. Mária predchádza všetkých ľudí vo svätosti 59
ako Nevesta, na ktorej niet škvrny ani vrásky (por. Ef 5, 27). Preto mariánska dimenzia Cirkvi
predchádza petrovskú dimenziu Cirkvi (KKC 773).
Mariánska dimenzia Cirkvi
Tzv. mariánska dimenzia v Cirkvi je svätosť osoby, ktorá nemá oficiálny cirkevný úrad.
Štruktúru Cirkvi tvorí spoločné i služobné kňazstvo (por. konštit. Lumen gentium 10);
obe sú účasťou na Kristovom kňazstve. Spoločné kňazstvo sa vzťahuje na všetkých v Cirkvi – na
ženy aj mužov; vzťahuje sa rovnako aj na tých, ktorí majú účasť na „služobnom kňazstve“, ktoré
má povahu opravdivej služby. Všetci sú pozvaní k tomu, aby – ako Nevesta – odpovedali darom
svojho života na nevýslovný dar lásky Krista, jediného Vykupiteľa sveta (por. list Mulieris
dignitatem 27).
Petrovská dimenzia Cirkvi
Tzv. petrovská dimenzia v Cirkvi je svätosť osoby, ktorá má oficiálny úrad; ním je
a priori – služobné (hierarchické) kňazstvo.
Kto viac ako kňaz, vysluhovateľ Božích tajomstiev a špeciálny Kristov svedok, má byť
svätý – charakterný. Slovo charakter pochádza z gr. charassein - vyryť, dať výrazný znak.
V etickom zmysle je charakter ustálenou vnútornou štruktúrou dobre sa správajúceho človeka.
Charakter sa nededí. Človek ho získava výchovou a neskôr sebavýchovou, kde zohráva veľkú
úlohu svedomie a vôľa. Každým správnym úsudkom svedomia akceptovaným vôľou a uvedením
do praxe vo forme skutku, rastie potenciál charakteru. Pravdaže, človek k tomu dostáva milosť,
ktorá ho však neznásilňuje, ale aktivizuje jeho sily a schopnosti potrebné k svätosti. Vôľa musí
mať stály prísun prirodzených i nadprirodzených motívov, aby sa neunavila v realizácii hlavného
cieľa, byť charakterným – svätým (Anton Hlinka, +2011).
Hoci Panna Mária nemala dar služobného kňazstva, v duchovnej oblasti je pre kňazov
motiváciou a vzorom (svätosť, panenstvo, vernosť, ochotná služba...). Mariánska dimenzia musí
mať v živote kňaza také dôležité miesto, aké má aj v Cirkvi:
1. rovnako ako Mária čerpajúc z Božieho prameňa milovať milosrdnou láskou;
2. rovnako ako Mária orodovať svojim príhovorom;
3. rovnako ako starostlivá matka, starať sa o zverené duše;
4. rovnako ako matka dobrej rady, čerpajúc z múdrosti Ducha Svätého, radiť;
5. rovnako ako Mária, pomáhať zvlášť v ťažkých situáciách (duchovných i materiálnych).
Tak, ako sú na seba zamerané spoločné a služobné kňazstvo a tak, ako spoločné kňazstvo
predchádza služobné kňazstvo – tak sú na seba zamerané obe dimenzie a tak mariánska dimenzia
predchádza petrovskú dimenziu Cirkvi.
Mariánska úcta podstatne patrí k novozákonnému kňazstvu (Anton Bagin, +1992).
Význam mariológie
Mariológia predstavuje vrcholný aspekt kresťanstva, veď bola na koncile potvrdená, ako
súčasť konštit. o Cirkvi. Koncil vložil tajomstvo Márie do tajomstva Cirkvi. Kard. Jozef Ratzin
ger učil o význame mariológie v šiestich bodoch:
1. Mariológia je oporou kresťanskej viery. Keď Cirkev vyhlásila dogmy o Márii, tým
poslúžila viere v Krista. Keď sa prizná Márii miesto, ktoré jej vyznačila dogma a tradícia, vtedy
sa stojí na pôde kristológie.
2. Mariológia zjednocuje Písmo a Tradíciu. Dogmy o Márii majú základ vo Svätom
písme. Ako semienko rastie a prináša ovocie v živej tradícii, tak intuícia veriaceho ľudu – najmä
cez liturgiu – prechádza do dogmy.60
3. Mariológia zjednocuje Starý zákon a Nový zákon. Mária vo svojej dobe i živote spo
jila starý a nový Boží ľud. Mária – židovské dievča, sa stala matkou Mesiáša a prvou kresťan
kou.
4. Mariológia chráni u veriacich plnú ľudskosť (rozum, vôľa, cit...). Teologicky
správny vzťah k Márii zaručuje, že sa viera nestane iba otázkou rozumu. Mária ako prototyp
Cirkvi a kresťana je príkladom, ako byť v Cirkvi opravdivým kresťanom.
5. Mariológia chráni Cirkev pred degeneráciou (upadnutie, znehodnocovanie). Cirkev
s Máriou sa zbavuje zmužšteného obrazu Cirkvi.
6. Mariológia chráni podstatu ženskosti. Podstatou ženskosti je panenstvo a materstvo.
Z Panny Márie ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal so ženou pre všetky časy. Má-
riiným panenstvom a materstvom sa tajomstvo ženy dostáva na vysoký stupeň.
Mariológia a učiteľský úrad Cirkvi
Magistérium (lat. magister - učiteľ), čiže učiteľský úrad Cirkvi, je úloha (funkcia) verne
podávať Božie slovo. Kristus Pán dal túto úlohu Cirkvi; Duch Svätý k uskutočňovaniu tejto úlo
hy dáva Cirkvi charizmu vernosti Kristovej pravde (dar neomylnosti).
Hlavné znaky učiteľského úradu sú: - poslanie zhora, por. Jn 20, 21; - autorita, por. Lk
10, 16; - potrebnosť, por. Mk 16, 16; - nadčasovosť, por. Mt 28, 20.
Nositeľkou učiteľského úradu je Cirkev, keď učí v oblasti viery a mravov. Jej učenie mô-
že byť riadne a mimoriadne (pri ňom sa v plnosti uplatňuje charizma vernosti).
- Riadne učenie je aktívne – bežné učenie pápeža, biskupov, kňazov, diakonov; laikov kate
chétov, rodičov... s oficiálnou a neoficiálnou misiou a pasívne – sensus fidei všetkých veria
cich; por. pápež Pius IX. (1846-1878), r. 1863, DH 2879-2880; konštit. Dei verbum 8, konštit.
Lumen gentium 35.
- Mimoriadne učenie je slávnostné učenie – vyhlásenie koncilovej definície a najvyššie učenie
– pápežské „ex cathedra“; por. kán. 337 CIC, KKC 884.
Magistérium umožňuje mariológii, aby mala vyššie spomenutý veľký (šesťnásobný) vý-
znam. Vzhľadom na úlohu magistéria sa treba v mariologickej reflexii vyvarovať: nevšímavosti
voči magistériu a nesprávnemu používaniu magistéria (zamieňanie riadneho a mimoriadneho
učenia), por. Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 28-29. Pritom sensus fidei (sensus
fidelium, sensus ecclesiae) patrí k riadnemu pasívnemu učeniu Cirkvi.
Perspektíva mariológie – hlavné črty
Po Druhom vatikánskom koncile má mať katolícka mariológia (veda) tieto črty (por.
Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 77):
- korektné narábanie s prameňmi (metodológia);
- zdôrazňovanie vnútorných vzťahov: k Bohu, ku Kristovi, k Cirkvi, k ľudstvu, k svetu;
- sledovanie liturgie ako teologického prameňa;
- opatrné a pozorné sledovanie ľudovej zbožnosti (sensus fidelium);
- budovanie zmyslu pre Cirkev (sentire cum Ecclesia);
- otvorenie sa pre potreby ľudstva;
- harmonické spájanie prirodzenej (historickej) a nadprirodzenej roviny v živote Márie;
- konštruktívne nazeranie na slávnu Máriinu veľkosť a zároveň na jej blízkosť k ľuďom;
- obohacujúce spájanie náuky (doctrina), úcty (pietas) a duchovna (spiritualitas);
- pripomínanie veľkých Božích diel spásy (zo Starého i z Nového zákona);
- bedlivé vnímanie stálej Máriinej prítomnosti vo svete, najmä v Cirkvi;
- zrkadlenie (reflexia, rozjímanie) Márie ako istého znamenia Božej útechy.
Takto sa mariológia stane stálym Magnificat slávy Otca i Syna i Ducha Svätého. Podľa
odborníkov Mariánskej akadémie (por. Matka Páně..., č. 6) treba podčiarknuť predovšetkým dve 61
orientácie: Mária v perspektíve dejín spásy a Mária začlenená do kontextu tajomstva Kris
ta a Cirkvi.
Teológovia z celého sveta (katolíci i nekatolíci) sa pravidelne schádzajú na medzinárod
ných mariologických kongresoch. Tie majú vedecko-odbornejšie zameranie, ako medzinárodné
mariánske kongresy.
Kritériá mariánskych zjavení
Katolícka cirkev od počiatku učila, že súkromné zjavenia (medzi ne patria aj zjavenia
Bohorodičky) sú možné. Cirkev niektoré z nich aj uznala. Tieto zjavenia však nepatria k pokladu
viery (depositum fidei). Čo je na súkromných zjaveniach autentické, posudzuje zmysel veriacich
pre vieru pod vedením Magistéria.
Kritériá, podľa ktorých Cirkev posudzuje mariánske zjavenia:
1. Trpezlivosť (čas); pomalosť skúmania je vedomý zámer.
2. Opatrnosť; neprenáhliť sa v úsudku.
3. Duchovné ovocie: – hľadisko nadprirodzenosti,
– hľadisko duchovných plodov.
Kritériá zjavení sú nutné. Údajných zjavení býva veľmi veľa. Len od r. 1905 do r. 1995
sa na svete vyskytlo 295 údajných zjavení Márie. Cirkev – v celých svojich dejinách – uznala
z nich za pravé len malé promile. Cirkev vie, že existuje napätie medzi niektorými veriacimi,
ktorí tieto „zjavenia“ uznávajú a veriacimi, ktorí ich neuznávajú. Hoci toto napätie predstavuje
isté nebezpečenstvo pre jednotu miestnej cirkvi, nemožno od kritérií pravosti ustúpiť.
Miesta mariánskych zjavení
Na základe toho, že veríme v Boha, ktorý sa zjavuje a ktorý sa neustále stará o svet (crea
tio continua evolutiva – stále evolučné stváranie) a najmä o našu spásu (dejiny spásy), veríme, že
z Božej vôle sa zjavujú aj svätí, najmä Panna Mária.
Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje súkromné zjavenia (č. 67): „V priebehu storočí sa
vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria
však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie,
ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fide
lium) vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach au
tentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.“
Nestretávame sa s tým, žeby Cirkev (aspoň občas) oficiálne udala, koľko všetkých uzna
ných súkromných zjavení je. Existujú neoficiálne čísla, ale tie sú viac-menej orientačné.
Súkromné zjavenia majú rôzny charakter, rôzny dosah (osobný, miestny, svetový), rôznu
dôkazovú hodnotu (ako dokázať vnútorný zážitok; kde je hranica medzi vnútorným a vonkajším;
medzi prirodzeným a nadprirodzeným) a schvaľujú sa na troch rovinách – miestny ordinár, kon
ferencia biskupov, Svätá stolica (oddelenie Kongregácie pre náuku viery). Tu však pastoračný
dôvod zohráva hlavnú úlohu. Cirkev má veľké skúsenosti s nezdravou honbou za senzáciami,
s čím sa stretol aj Pán Ježiš a nepáčilo sa mu to (por. Mt 12, 38n). Preto Cirkev nijako nechce
podporovať senzácie; v tomto je nápadne zdržanlivá. Dokazuje to fakt, že Cirkev (všeobecná
i miesta) často pozýva veriacich na púte a stretnutia (rodín, mládeže...), ale nikdy nestavia do
popredia – neodôvodňuje to – nejakým súkromným zjavením.
V praktickom náboženskom živote je nutné niečo iné, ako poznať presný počet súkrom
ných zjavení (a miest) uznaných Cirkvou. Potrebné je žiť jedno vzácne verejné Božie zjavenie;
ak niekto okrem toho chce navštíviť aj nejaké miesto súkromných zjavení – môže; ale Cirkev to
od nikoho nežiada. K spáse – ako takej – to nie je nutné.62
Fatimské tajomstvo
Fatimské tajomstvo s troma časťami (Jaroslav Barta) zaujalo svet. Rehoľná sestra Lucia
(+2005), jedna z troch fatimských vizionárov, v r. 1941 zverejnila dve časti z toho, čo im Pán
Boh ukázal dňa 13.7.1917: - strašný obraz pekla; trest za hriešny život a spôsob ako mu uniknúť;
- svetlo v noci, ktoré má predchádzať vojnu; úcta k Nepoškvrnenej zachráni Rusko.
Lucia tretiu časť tajomstva v r. 1943 odovzdala pápežovi Piovi XII. (1939-1958). Pápež
Ján Pavol II. (1978-2005) túto časť zverejnil pri blahorečení dvoch fatimských vizionárov –
Františka a Hyacinty – dňa 13.5.2000 vo Fatime: - vízia veľkého utrpenia a návrat ľudí k Bohu;
atentát na pápeža.
Kongregácie pre náuku viery 26.6.2000 potvrdila, že už bolo zverejnené celé tajomstvo.
Zázračné uzdravenie
Na prvom mieste je dôležité pripomenúť si, že v náuke o Božích znameniach (zázrakoch)
nejde o zápas medzi vierou a vedou; ide o komplexné spoznávanie Božieho konania.
Pravdy viery sú: - Boh je Stvoriteľom a Pánom celého sveta (Štvrtý lateránsky snem, r.
1215, DH 800); - Boh sa o svet stále stará, creatio continua evolutiva (Inocent I., r. 1208, DH
790); - Boh je všemohúci (por. DH 1 až 75); - zázraky existujú a Boh ich používa ako vonkajšie
znamenie pre vzbudenie viery (Prvý vatikánsky koncil, r. 1870, DH 3034, 3033).
Pri posudzovaní „zázrakov“ treba rozlišovať prírodovedeckú (vedou zistiteľnú) rovinu –
od roviny transcendentnej. Prírodné vedy, ktoré metodicky vychádzajú z predpokladu zákonitos
ti všetkého diania, nepripúšťajú zázrak v zmysle ničím nespôsobenej a prírodnými zákonmi ne
určiteľnej udalosti. Taká skutočnosť, ktorá vedu teraz presahuje, je ľahko napadnuteľná: čo sa
nepozná dnes, bude sa (možno) poznať zajtra. Preto Cirkev správnejšie učí o Božích zname
niach. Aj slovo „zázrak“ poukazuje, že ide o niečo, čo je „za zrakom“, čo hneď nevidieť, čo od
kazuje na niečo ďalej (Mireia Ryšková). Avšak znamenie je mimoriadna udalosť, ktorá zaujme a
vyvolá u ľudí úžas; znamenie je orientované na človeka, a nie na prírodu.
Katolícka cirkev za zázrak považuje iba takú nevysvetliteľnú udalosť, ktorá na základe
okolností, za ktorých sa udiala (a ktoré sú prísne preskúmané), vykazuje znak Božieho znamenia
– to znamená znak potvrdenia, ktorý bol daný človeku; alebo znak odpovede na jeho prosbu
(Raniero Cantalamessa).
Kritériá, podľa ktorých lekári posudzujú „nevysvetliteľné uzdravenie“:
1. Náhle uzdravenie; vylúčený je každý uzdravujúci proces.
2. Trvalé uzdravenie; musí trvať 6 až 8 rokov, podľa druhu ochorenia.
3. Uzdravenie zo život-ohrozujúcej alebo smrteľnej choroby organického, nie funkčného rázu
(Stefano M. Paci).
Do r. 2007 bolo len v Lurdoch doložených asi 7000 mimoriadnych uzdravení. Z nich
Cirkev označila za zázračné (čiže za Božie znamenie) len 64 uzdravení (t.j. 0,9 %), lebo je pat
rične prísna. V Lurdoch ide o štvorstupňové konanie:
- Lekársky úrad (pozostáva z miestnych lurdských lekárov).
- Asociácia internacionálnej medicíny (medzinárodná komisia zasadajúca raz za rok).
- Lekárska diecézna komisia (biskupstva, odkiaľ uzdravený pochádza).
- Teologická komisia (biskupstva, odkiaľ uzdravený pochádza).
Až po všetkých štyroch odobreniach biskup môže podpísať vyhlasujúci dekrét.
Jozef v tajomstve Krista63
Svätý Jozef, Dávidov potomok, plnil dôležitú úlohu v dejinách spásy a jeho pozitívne
pôsobenie v Cirkvi neustále trvá. Veľkosť Jozefa spočíva v jeho dôvernom vzťahu k Ježišovi
a k Márii.
Hebr. meno Josef-el znamená „Boh požehná“, „Boh dá vzrast“; etymologicky pochádza
zo slovesa „asaf“ – „Boh odstránil hanbu“.
Sväté písmo
Mt 1, 16: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“
Por. aj Lk 2, 4; 2, 16.
Mt 1, 18-20, 24: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená
s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.
Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal po
tajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn
Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svä-
tého... Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“
Exegéza: Ide o Jozefovo rozhodnutie žiť špeciálne manželstvo. To, že Boh môže komuniko
vať s Jozefom „vo sne“ dokazuje, že Jozef vedel dobre rozlišovať. Jozefova spravodlivosť je
dvojaká: - zachovával mojžišovský zákon (navonok); - spoznajúc vznešené Máriino tajom
stvo bol plný bázne a pokladal sa za nehodného vziať si Máriu (vo vnútri).
Mt 1, 25: „(Jozef) nepoznal (Máriu), kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.“ Exegéza: Slo
vo „kým“ alebo „až“ neznamená, že neskôr ju poznal, ale to, že Panna až do pôrodu bola ne
dotknutá. Pretože slovo „kým“ sa nepoužívalo na predelenie času (por. Gn 8, 7; Ž 72, 7). Boh
dal Jozefovi za úlohu to, čo patrí otcovi – dať meno dieťaťu.
Lk 2, 48: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ Exegé-
za: Jozef nebol prirodzeným otcom Ježiša, iba jeho zákonitým otcom, pestúnom. Por. Lk 3,
23.
Odlišné genealógie Ježiša (Mt 1: od Abraháma po Ježiša Krista; Lk 3: od Ježiša
k Adamovi), a tým aj Jozefa, chcú dokázať, že Ježiš je naozaj človek a predpovedaný Spasiteľ
sveta pochádzajúci z Dávidovho rodu. Odlišnosť poukazuje aj na prax levirátneho manželstva
(lat. levir - švagor), por. Dt 25, 5-6. Švagrovské manželstvo bolo podmienené (bezdetnosť, vek
švagriny, slobodný stav švagra).
Jozef zomrel pravdepodobne pred verejným účinkovaním Ježiša, pretože neskôr evanje
lista nazýva Ježiša len „synom Márie“, por. Mk 6, 3.
Tradícia
Otcovia v staroveku spomínali Jozefa okrajovo – pri exegéze biblických textov Ježišovho
detstva, napr. Justín (+165), Irenej (+202), Origenes (+253), Efrém Sýrsky (+373), Ján Zlatoústy
(+407), Hieronym (+420) a i.
Ignác Antiochijský (+117): „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod,
podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá, ktoré sa odohrali v Božom tichu“ (List Efe
zanom 19, 1). „Zmysel panenstva“ (vo Svätej rodine) je prístupný iba viere, ktorá ju vidí vo
vzájomnom súvise ďalších Kristových tajomstiev od jeho vtelenia až po jeho Veľkú noc.
Irenej (+202): „Potom, keď už Jozef nemal žiadnu pochybnosť, prijal Máriu a radostne sa po
drobil všetkému, čo bolo treba k výchove Krista“ (Adversus haereses IV, 23, 1).
Origenes (+253): „Jozef je tým, koho si Boh vyvolil, aby bol strážcom Pánovho narodenia“ (por.
Homilia XIII. in Lucam 7). „Prvé sčítanie celého sveta sa konalo za vlády cisára Augusta a
medzi inými išiel aj Jozef, aby sa dal zapísať spolu so svojou manželkou Máriou, ktorá bola v
požehnanom stave“ (Homilia XI. in Lucam 6).64
Efrém Sýrsky (+373): „Vznešený tesárov syn vztýčil svoj kríž nad podsvetie, ktoré všetko pohl
covalo, a preniesol aj ľudské pokolenie do domu života. A tak, ako skrze drevo rajského
stromu padlo ľudské pokolenie na najnižšie miesto, na dreve kríža prešlo do domu života“
(Sermo de Domino nostro).
Augustín (+430): „Z dôvodu ich verného manželstva si obaja zasluhujú, aby boli nazývaní Kris
tovými rodičmi, nielen jeho matka, ale i jeho otec. Bol rodičom rovnakým spôsobom, akým
bol matkiným manželom: v mysli, nie telom“ (De nuptiis et concupiscentia I, 11, 12). „Mária,
ktorá si bola dobre vedomá, že Krista nepočala ako dôsledok manželského vzťahu s Jozefom,
ho tiež nazýva Ježišovým otcom“ (Sermo 51, 10, 16).
Prvá zachovaná monografia o Jozefovi pochádza od Augustína (+430). Vyzdvihol v nej
Jozefovo panenstvo, čnosti (por. Ž 1, 1-6) a úlohu „otca pred zákonom“ (por. Sermo 51). Otco
via obraňovali pravé manželstvo medzi Máriou a Jozefom (okrem intímneho vzťahu) – najmä
Ambróz (+397) a Augustín (+430), por. De sancta virginitate.
Historický vývoj kultu
Kult sv. Jozefa za začal rozvíjať neskôr ako kult Panny Márie.
Tajomstvo panenského vzťahu medzi Máriou a Jozefom viedlo k tomu, že legendy
a apokryfy od 2. stor. pripisovali Jozefovi pokročilý vek (por. Protoevanjelium Jakubovo). Jozef
bol opisovaný ako starý vdovec s viacerými deťmi. Hoci proti tomuto vymyslenému obrazu vy
stupovali viacerí otcovia – napr. Hilár z Poitiers (+367), Gregor Nysský (+394) a najmä Epifa
nius zo Salamíny (+403) – vplyv tohto obrazu pretrval až do 20. stor.
Prečo Protoevanjelium Jakubovo tak silne a dlhodobo ovplyvnilo teológiu a najmä iko
nografiu? Lebo zoznam, tzv. „kánon“, novozákonných biblických kníh v prvých storočiach ešte
neexistoval a Protoevanjelium Jakubovo bolo, na viacerých miestach, pokladané za kánonický
spis. Prvé dokumenty, ktoré obsahujú kompletný zoznam 27 kníh Nového zákona pochádzajú
z druhej polovice 4. stor. Napriek ojedinelým výnimkám možno tvrdiť, že v polovici 5. stor. bol
kánon kníh Nového zákona ustálený a všeobecne prijatý (Blažej Štrba).
V 3. stor. sa Sextus Julius Africanus (+c.280) pokúsil získať objektívne informácie
o Jozefovi. Zistil, že v Jozefom rodokmeni došlo k švagrovskému manželstvu (Věra Záhalková).
Prvý kostol zasvätený Jozefovi dala postaviť sv. Helena v Nazarete v 4. stor.
Koptskí kresťania (odvodzujúci svoj vznik od sv. Marka evanjelistu) v kláštoroch už
v 4.-5. stor. pravidelne čítali dielo História Jozefa tesára (stolára) z časti vychádzajúce
z apokryfov. Koptská pravoslávna cirkev vznikla po r. 451.
Od 7. stor. si začali veriaci uctievať Jozefov domnelý hrob v údolí Jozafát v Palestíne.
Od 8. stor. majú koptské kalendáre spomienku na sv. Jozefa – 20. júla. Koptská pravos
lávna cirkev od 9. stor. začala sláviť deň sv. Jozefa – 2. augusta.
Západná cirkev v 8. stor. vložila meno Jozef – snúbenec Panny Márie do martyrológia na
deň 19. marca. Pravdepodobne preto, aby Jozefom prekryla pohanský sviatok rímskej bohyne
Minervy (grétska Aténa; etruská Menrva), ochrankyne remeselníkov, ktorý sa slávil 19. marca
(Vera Schauber, Hans Michael Schindler).
Od r. 850 začali na Východe sláviť sviatok sv. Jozefa dňa 26. decembra ako Sviatok
Kristových rodičov.
Od 9. stor. benediktíni v kláštore Rheinau slávili sviatok sv. Jozefa dňa 19. marca. Cel
kovo sa však slávenie Jozefovho dňa rozšírilo až v 12. stor., keď si novozaložené rehole (najmä
dominikáni a františkáni) zvolili sv. Jozefa za svojho nebeského patróna.
Prvý kostol v Európe zasvätený Jozefovi postavili v Bologni v r. 1129. Úctu k Jozefovi
horlivo šírili viaceré veľké osobnosti, napr. sv. Brigita Švédska (+1373), kancelár Sorbony Ján
Gerson (+1429), sv. Bernardín Sienský (+1444) a sv. Terézia z Avily (+1582).
Prvé laické spoločenstvo postavené pod ochranu sv. Jozefa bolo Bratstvo ženskej mládeže
pri kostole sv. Mikuláša v Avignone (Francúzsko) v 14. stor. 65
Ján Gerson (+1429) napísal dielo Josephina o svätom živote a čnostiach sv. Jozefa. On
začal presadzovať myšlienku, že Jozef bol mladý muž, keď plnil svoje výnimočné poslanie
v dejinách spásy, a nie starec (táto myšlienka však zvíťazila až v 17. stor.).
Pápež Sixtus IV. (1471-1484) v r. 1479 potvrdil jednoduchý sviatok sv. Jozefa na 19. ma
rec a v r. 1484 vložil ofícium sv. Jozefa do breviára.
Individuálne zobrazenia Jozefa sa v kresťanskej ikonografii rozšírili až od 15. storočia,
najmä vďaka mužským reholiam – františkánom, karmelitánom a neskôr jezuitom.
Od 16. stor. začala rýchlo rásť popularita mena Jozef zásluhou servítov, františkánov,
osobnej zaangažovanosti sv. Terézie z Avily (+1582) a sv. Františka Saleského (+1622), až sa
toto meno stalo jedným z najrozšírenejších. Zároveň si sv. Jozefa vyvolili viaceré krajiny za ne
beského patróna, napr. Mexiko v r. 1555, Kanada v r. 1624, Čechy v r. 1654, Peru v r. 1655,
Belgicko v r. 1679.
Pápež Gregor XV. (1621-1623) v r. 1621 prikázal sláviť Sviatok sv. Jozefa dňa 19. marca
v celej Cirkvi. V r. 1633 kanonik Richard Dognon of Verdun (+1638) vydal knižku o vzornom
rodinnom živote sv. Jozefa.
V 17. stor. sa sv. Jozef stal patrónom umierajúcich. Bolo to v čase posledného veľkého
moru v Európe. Otcovia jezuiti vtedy poukázali na Jozefa – príkladného človeka, ktorý zomrel
dobrou smrťou, lebo bol v Ježišovej blízkosti. Zároveň založili Spolok dobrej smrti a vydávali
knihy, napr. Ako dobre zomrieť od kardinála Róberta Bellarmina (+1621).
Cisár Leopold I. (1658-1705) v r. 1676 dosiahol, aby bol Jozef vyhlásený za hlavného
patróna Rímsko-nemeckej ríše a Habsburgovci si zvolili sv. Jozefa aj za osobného patróna svoj
ho cisárskeho domu (r. 1677).
Pápež Klement IX. (1700-1721) v r. 1714 opätovne prikázal sláviť Sviatok sv. Jozefa
v celej Cirkvi. Hymny španielskeho karmelitána, Jána Escalara (+1700), boli v r. 1714 vložené
do ofícia.
Pápež Benedikt XIII. (1724-1730) v r. 1726 na predchádzajúcu žiadosť cisára Leopolda
I. (1658-1705) vložil Jozefovo meno do Litánií ku všetkým svätým. Cisár Leopold svoju žiadosť
odôvodnil vďačnosťou voči sv. Jozefovi za nadprirodzenú pomoc vo vojne (bitka pri Viedni, r.
1683).
Pápež Klement XII. (1730-1740) dňa 10.12.1730 potvrdil a obdaril odpustkami se
bechlebské Spoločenstvo (bratstvo) sv. Jozefa. Tak sa obec Sebechleby, v okrese Krupina, stala
centrom úcty sv. Jozefa na Slovensku. Pričinil sa o to farár Juraj Šorec, sebechlebský rodák
a veľký ctiteľ sv. Jozefa, ktorý dal v Sebechleboch (r. 1724) pristaviť Kaplnku svätého Jozefa
k Farskému kostolu svätého Michala archanjela a nadchol veriacich k založeniu „bratstva“.
Alfonz Mária Liguori (+1787), zakladateľ spoločnosti redemptoristov (Kongregácia Naj
svätejšieho Vykupiteľa, r. 1732), napísal sériu meditácií a kázní, ktoré výrazne odzrkadľujú uče
nie vtedajších teológov o sv. Jozefovi a jeho službe Ježišovi i Márii (Jerzy Misiurek).
Pápež Pius IX. (1846-1878) v r. 1847 zaviedol sviatok Ochrana sv. Jozefa (slávil sa tretiu
stredu po Veľkej noci) a v r. 1870 vyhlásil sv. Jozefa za patróna Cirkvi (dekr. Quem ad modum
Deus z 8.12.1870).
Sv. Bernadeta Soubirousová (+1879), ktorej sa zjavila lurdská Panna Mária, bola veľkou
ctiteľkou sv. Jozefa tvrdiac, že „Panna Mária a jej ženích sa veľmi zhodujú“.
Sv. Leonard Murialdo (+1900), salezián, založil v r. 1873 Kongregáciu sv. Jozefa pre
chudobnú mládež.
Sv. Jozef Marello (+1895) založil v r. 1878 Kongregáciu oblátov sv. Jozefa pre výchovu
mládeže.
Sv. Mária MacKillopová (+1909) založila v r. 1886 Kongregáciu sestier sv. Jozefa od
Božského Srdca, ktorá sa venovala výchovnej a sociálnej činnosti. 66
Pápež Lev XIII. (1878-1903) v r. 1889 (enc. Quamquam pluries z 15.8.1889) nariadil,
aby sa po októbrovom svätom ruženci odriekala modlitba K tebe sa utiekame sv. Jozef. Zároveň
odporúčal zasvätiť Jozefovi mesiac marec.
Pápež Pius X. (1903-1914) v r. 1909 schválil Litánie ku sv. Jozefovi.
Bl. Alojz Guanella (1842-1915) v r. 1913 založil v Ríme modlitbové Združenie blaženej
smrti sv. Jozefa. Podporoval ho v tom pápež Pius X.
Pápež Benedikt XV. (1914-1922) v r. 1920 zasvätil Jozefovi deň stredu a mesiac marec.
Zároveň vložil do misála prefáciu o sv. Jozefovi.
Pápež Pius XI. (1922-1939) v r. 1937 prosil Jozefa – „strážcu Božieho Domu“ o pomoc
pred hrozbou marxistického materializmu.
Pápež Pius XII. (1939-1958) v r. 1955 zaviedol Spomienku sv. Jozefa robotníka na 1.
máj.
Pápež Ján XXIII. (1958-1963) v r. 1961 postavil Druhý vatikánsky koncil pod ochranu
sv. Jozefa a ozdobil jeho obraz svojím pápežským prsteňom. V r. 1962 vložil Jozefovo meno do
Prvej eucharistickej modlitby.
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v r. 1989, na storočnicu encykliky Leva XIII., vydal ex
hortáciu Redemptoris custos z 15.8.1989, v ktorej zosumarizoval náuku o sv. Jozefovi a povzbu
dil veriacich k úcte k nemu.
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v r. 1996, počas všeobecných audiencií, doplnil exhortá-
ciu o sv. Jozefovi dvoma katechézami – Maria, modello di verginitá (zo 7.8.1996) a L´unione
verginale di Maria e Giuseppe (z 21.8.1996), v ktorých vyhlásil, že Panna Mária a sv. Jozef spo
lu urobili osobné rozhodnutie žiť v ich manželstve panensky.
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v r. 2003, podľa príkladu Jána XXIII., ozdobil svojím
pápežským prsteňom obraz sv. Jozefa v kostole bosých karmelitánov vo Wadowiciach.
Svätý Otec František v r. 2013 vložil Jozefovo meno do Druhej, Tretej i Štvrtej eucharis
tickej modlitby.
Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dňa 17.3.2015 schválila na Slovensku doplnenie
štvrtého a piateho tajomstva radostného ruženca o slová „so svätým Jozefom“.
Štvrté tajomstvo znie: „Ktorého si, Panna so svätým Jozefom, v chráme obetovala.“
Piate tajomstvo znie: „Ktorého si, Panna so svätým Jozefom, v chráme našla.“
Dôvody KBS k schváleniu doplnenia:
a) Prehĺbenie úcty ku sv. Jozefovi.
b) Ovocie „Roka Sedembolestnej Panny Márie“ na Slovensku.
c) Väčšie zdôraznenie hodnoty rodiny.
d) Podporenie modlitby svätého ruženca.
Pápež Ján Pavol II. dňa 16.10.2002 napísal: „Obraciam sa zvlášť na vás, drahí spolubra
tia v biskupskej službe, kňazi a diakoni, ako aj na vás, ktorí pracujete v rôznych pastoračných
službách, aby ste sa cez svoju osobnú skúsenosť s krásou ruženca stali usilovnými podporova
teľmi tejto modlitby. Svoju dôveru vkladám aj do vás, teológov, aby ste pomocou svojho dô-
sledného a vedeckého uvažovania, zakoreneného v Božom slove a citlivého na prežitú skúsenosť
kresťanského ľudu, pomohli odhaliť biblické základy, duchovné bohatstvá a pastoračnú hodnotu
tejto tradičnej modlitby“ (list Rosarium Virginis Mariae 43).
Rozumová úvaha
Jozef pochádzal z Dávidovho rodu (por. Lk 1, 27; Mt 1, 20) a bol remeselníkom – tesá-
rom (gr. teknon) ovládajúcim rôzne práce od dreva (por. Mt 13, 54-55). Bol zákonitým manže
lom Márie. Podľa starej obyčaje (rešpektujúc vek dospievania) ich rodičia zasnúbili. Mária mala
asi 12 rokov a Jozef asi 16 a presne po roku si Jozef v svadobnom sprievode odviedol Máriu do 67
domu (Paul Gaechter, +1983; Rajmund Ondruš, +2011). Mária i Jozef patrili k národu, v ktorom
manželstvo bolo povinnosťou (Adrienne von Speyer, +1967).
Tomáš Akvinský (+1274): „Nemyslíme, že Matka Božia sľúbila úplné panenstvo skôr,
ako sa zasnúbila s Jozefom, hoci bolo jej túžbou; predsa v tomto podriadila svoju vôľu Božiemu
rozhodnutiu. Potom však, keď dostala snúbenca, ako to vyžadovali mravy tej doby, zároveň
s ním urobila sľub panenstva“ (Theologická summa III., 28, 4).
Jozef bol nazývaný Ježišovým otcom, ale nie v tom zmysle, že Ježiša splodil, ale preto,
že pred zákonom vystupoval ako otec (ochraňoval, staral sa, formoval Ježiša) a bol živiteľom
Svätej rodiny. Jozef si vzhľadom na Ježiša plnil úlohu otca a mal pred Ježišom autoritu, ktorej sa
Boží Syn slobodne podriadil (Lk 2, 51). Jozef bol pre Ježiša v detstve obrazom nebeského Otca.
A Ježiš použil práve tento výraz „abba – otec“ (por. Mt 6, 3; Lk 4, 16), keď sa obracal na svojho
skutočného Otca v nebi.
Magistérium
Istá náuka: „Jozef bol pestúnom Ježiša Krista a manželom Panny Márie.“
Por. Mt 1, 19n; KKC 437; exhort. Redemptoris custos 2 - 3. Exhort. pápeža Jána Pavla II.
(+2005) Redemptoris custos z r. 1989 obsahuje ucelenú náuku o svätom Jozefovi.
Jozef nebol biologický, ale zákonitý Ježišov otec, por. Mt 1, 19-20; Lk 2, 48.
Tomáš Akvinský (+1274) učil, že manželstvo Márie a Jozefa bolo skutočné, ale bez roz
meru pohlavnosti (por. Theologická summa III., 20, 2).
Istá náuka: „Jozef pred i po pôrode Ježiša rešpektoval panenstvo Panny Márie.“
Por. Mt 1, 18-19, 24; KKC 497-498; súvis s dogmou o trvalom panenstve Márie; Druhý
carihradský koncil, r. 553, tituloval Matku Božiu ako „vždy Panna“; DH 422, 427, 437.
Životopis svätého Jozefa
Životopis tesára (Mt 13, 55) Jozefa možno z veľkej časti zrekonštruovať podľa správ
z Písma a dobových židovských reálií.
Jozef pochádzal z Júdovho kmeňa a z Dávidovho rodu (por. Lk 2, 4); bol synom Héliho
(podľa Lukáša), resp. Jakuba (podľa Matúša). Narodil sa asi v r. 24 pr. Kr. v Betleheme; bol ob
rezaný a vychovávaný ako Žid; vyrastal v Nazarete.
Každý židovský chlapec, keď dovŕšil trinásť rokov, sa v najbližšiu sobotu, bežným obra
dom, stal „synom prikázania“, hebr. bar micva, teda človekom, ktorý je už sám zodpovedný za
svoje činy pred ľuďmi – a najmä pred Bohom. Dospelí, predovšetkým otec, museli chlapca pred
obradom aspoň rok učiť čítať a zachovávať náboženské prikázania (hebr. micvot). Jozef by ne
mohol byť „spravodlivý muž“ (por. Mt 1, 19), keby neprijal obrad „bar micva“, a nebol by prá-
voplatne zaradený medzi dospelých. Okrem toho, že mládenec už mohol po obrade v synagóge
verejne čítať Písmo, teoreticky sa mohol – podľa židovského práva – aj ženiť.
Moderný spôsob obradu aj meno obradu („bar micva“) pochádza zo 14. stor. Starší judej
ský výraz pre trinásťročného mládenca bol „gadol“ (dospelý), ale obsah obradu „uvedenia do
dospelosti“ zostal stále ten istý, aký bol na prelome vekov – v Jozefovej a Ježišovej dobe. Ne
skôr, v tzv. v reformnom judaizme (židovské komunity v Taliansku od r. 1922), sa aj dievča stá-
va „dcérou prikázania“, hebr. bat micva. Dievča sa stane „bat micva“, keď dovŕši dvanásť rokov.
Obrad uvedenia dievčaťa sa však odlišuje od obradu uvedenia chlapca; aj náboženské povinnosti
dievčaťa sa odlišujú od povinností chlapca (Emily Bazelon, nar. 1971; Mark Oppenheimer, nar.
1974).
Jozef sa vyučil a bol drevospracujúcim robotníkom, majstrom tesárom (por. Mt 13, 55).
Gr. slovo „tekton“ zvyčajne označuje tesára, no znamená aj staviteľa – architekta, príslušníka
strednej spoločenskej triedy (Adam Timothy Bradford). Z gr. slova „tekton“ vzniklo aj moderné
slovo „technika“. 68
Vo vtedajšom Izraeli, na prelome vekov, bolo treba 15-16 ročného mládenca zasnúbiť
(Michael D. Griffin, +2016), rešpektujúc vek dospievania a jeho odborné vyučenie. Rok po zás
nubách (v niektorých oblastiach presne na deň) musela byť svadba (Rudolf Schikora, +1962);
ženích si odviedol snúbenicu do svojho domu (Paul Gaechter, +1983). Jozef bol tiež pravdepo
dobne 16 ročný, keď bol zasnúbený s Máriou.
Podľa stálej cirkevnej tradície (Augustín, +430; Tomáš Akvinský, +1274; Ján Pavol II.,
+2005; Michael D. Griffin, +2016) urobili snúbenci Mária a Jozef, ešte pred anjelovým zvesto
vaním, osobné rozhodnutie žiť v ich manželstve pannensky (por. exhort. Redemptoris custos 7,
18, 26; Ján Pavol II., dňa 7.8.1996 – Maria, modello di verginitá; dňa 21.8.1996 – L´unione ver
ginale di Maria e Giuseppe). Toto ich rozhodnutie (iniciované Máriou) pre trvalé panenstvo,
hoci bolo vtedy výnimočné, bolo možné (Rajmund Ondruš, +2011) a plne korešponduje
s Máriinou otázkou („Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“, Lk 1, 34) a tiež s dogmou, že
Mária je „vždy Panna“ (Druhý carihradský koncil, r. 553, DH 422, 427, 437). Pritom obaja –
Mária aj Jozef – vyrastali a žili v národe, kde manželstvo (fyzické materstvo i otcovstvo) bolo
povinnosťou (Adrienne von Speyer, +1967).
Dôvodom takejto jedinečnej nezvyčajnosti je tajomstvom dejín spásy, do ktorého neod
mysliteľne patrí panenské počatie Ježiša, por. exhort. Redemptoris custos 2. Pre Ježiša, počatého
z Ducha Svätého (por. Mt 1, 18), bolo nutné zaistiť otcovskú ochranu v legálnom manželstve,
por. exhort. Redemptoris custos 7.
Asi deväť mesiacov po zasnúbení Mária počala dieťa z Ducha Svätého. Keď sa Jozef do
zvedel o počatí, nechápal, ako mohla jeho nevesta počať dieťa – veď sa obaja rozhodli žiť pa
nensky. Jozef sa pravdepodobne už celkom zmieril s ich výnimočnou situáciou (panenským ži
votným štýlom), že s Máriou budú pred ľuďmi žiť ako „neplodný pár“. U Jozefa išlo o mimo
riadny úkon zbožnosti, por. exhort. Redemptoris custos 26. Jozef chcel Máriu potajomky prepus
tiť, ale Boh mu dal vedieť, že aj toto (t.j. dieťa v panenskom manželstve) je „jeho“ dielo, nech sa
nebojí vziať si Máriu do svojho domu – za manželku. Jozef, tak ako vždy, opäť – a celkom rých
lo – veľkodušne poslúchol (por. Mt 1, 19-21).
Jozefovu veľkosť – v osobnom rozhodnutí žiť s Máriou panensky a vychovávať dieťa
počaté z Ducha Svätého – možno správne pochopiť v spojení s faktom, že Židia boli národom
„rodiny“ a „detí“. Jozef bol od malička formovaný kultúrou „detí“, kde sa uznávalo a cenilo
dočasné panenstvo – ale nie trvalé. Jozef, tak, ako iní jeho rovesníci, túžil mať svojich detí čo
najviac a čo najskôr. Keď súhlasil, že sa zapojí do tajomného Božieho plánu spásy, ktorý sa za-
čal navonok realizovať panenským počatím Ježiša v Márii, všetky predstavy o jeho „riadnej“
rodine, museli celkom ustúpiť – a ustúpili. Jozef prijal, že jedinečnosť jeho výnimočného „ot
covstva“ bude obsahovať aj zrieknutie sa manželského pohlavného života aj „hrdosti“ prirodze
ného otcovstva.
Presne rok po zásnubách bola v Nazarete svadba. Jozef a Mária, pred verejnosťou ako
riadni manželia, začali spolu bývať – nie však pohlavne žiť. Na sčítací rozkaz cisára Augusta
(+14), asi v r. 7. pred Kr., Jozef a Mária odišli do Betlehema. V r. 7. pr. Kr. (Gerhard Kroll,
+1997) sa v betlehemskej maštali narodil Ježiš (por. Lk 2, 4-7). Podľa vtedajších zvykov Mária
mala asi 13 rokov a Jozef mal asi 17 rokov.
Svätá rodina (Ježiš, Mária, Jozef) bola po Ježišovom narodení v Betleheme určite viac
ako 40 dní, lebo došlo k obetovaniu Pána v Jeruzalemskom chráme (Lk 2, 22n). Výkupné za pr
vorodeného bolo 5 šeklov striebra (por. Lv 27, 6); šekel vážil asi 12 gramov; pomer zlata
a striebra bol asi 1 : 13 (Jozef Heriban, +2009; Rajmund Ondruš, +2011).
Odborníci sa značne rozchádzajú v tom, kedy presne prišli výchovní mudrci (mágovia)
na „poklonu“ do Betlehema (Mt 2, 1n). Isté je, že ich priviedla trojnásobná konjunkcia planét
Jupitera a Saturnu v r. 7. pr. Kr. (Gerhard Kroll). Podľa vtedajšieho zmýšľania Jupiter bol
„hviezda kráľov“ a Saturn bol „hviezda Židov“. Mudrci s darmi stihli navštíviť Svätú rodinu
v betlehemskom dome (Mt 2, 1n), pokloniť sa a odovzdať jej svoje dary. 69
Svätá rodina – Ježiš, Mária, Jozef – potom emigrovala zo strachu pred zlobou Herodesa
Veľkého (+4 pr. Kr.) do Egypta. Cesta z Betlehema do nílskej delty – podľa starej tradície do
osady Matariyeh, kam sa rodina uchýlila – bola ťažká (išla aj cez púšť) a dlhá asi 450 kilometrov
(Rajmund Ondruš). V Egypte žila asi 3 roky (podľa koptskej tradície to bolo – 3 roky, 6 mesia
cov a 2 týždne; Zofia Kossak-Szczucka, +1968). V r. 4 pr. Kr., po smrti kráľa Herodesa Veľké-
ho, sa vrátila do Palestíny. Ale zo strachu pred krutým etnarchom (gr. etnarcha - vládca národa)
Herodesom Archelaom (+c.18 po Kr.) išla bývať do galilejského Nazareta (Mt 2, 22-23).
Biblické knihy sa zmieňujú o tom, že vek mužov, ktorí môžu byť povolaní do vojenskej
služby je 20 rokov (por. Nm 1, 3; 26, 2-4; Ex 30, 14). Keď sa mladí muži ženili 16 až 17 roční
(Michael D. Griffin, +2016), mohli pred odchodom na vojenčinu splodiť deti, a tak zachovať
svoj rod (aj v tom prípade, že by v boji padli). Rok po svadbe bol muž – novomanžel pred vojen
ským odvodom uchránený (kvôli potomstvu). To odzrkadľovalo praktické pro-rodinné zmýšľa
nie v Izraely. Jozef mal odvodový vek (20 rokov) asi v r. 4 pr. Kr. Niet hodnovernej zmienky,
žeby Jozef musel odísť k vojsku.
Posledná správa o Jozefovi je v Lukášovom evanjeliu, kde sa referuje o púti Svätej rodiny
do Jeruzalema s dvanásťročným Ježišom (por. Lk 2, 41-51). Podľa viacerých exegétov (napr.
Paul Gaechter, Stefan Szymik, Vera Schauber, Hans Michael Schindler) je to istý znak, že Jozef
čoskoro potom zomrel. Aj v biblickej vede (ako aj vo svetskej histórii) existuje istý typ dôkazu,
ktorý sa volá „dôkaz z mlčania“. Neraz o dejinných skutočnostiach vypovedá aj to, čo sa nezapí-
še, alebo nepovie. Tak sa dá predpokladať, že posledný Jozefov „otcovský úkon“ voči Ježišovi,
bolo uvedenie 13 ročného Ježiša do zákona – „bar micva“ (t.j. syn prikázania). Ježiš bol určite
obradne uvedený, stal sa „bar micva“, lebo Lukáš zapísal, že Ježiš mal vo zvyku chodiť do syna
gógy a čítať v nej (por. Lk 4, 16n).
Dávno bolo všeobecne prijímané, že na začiatku verejného vystúpenia Ježiša (asi október
r. 27; Enrico Rodolfo Galbiati, + 2004) Jozef už nežil. Exegéti správne postrehli, že v Písme sa
Jozef nespomína ani na svadbe v Káne – Jn 2; ani pri príchode Márie a Ježišových bratov – Mk
3, 31n; ani pod krížom – Jn 19, 26–27. Evanjelista nazýva Ježiša len „synom Márie“ – Mk 6, 3.
Možno však určiť rok Jozefovej smrti presnejšie – po Ježišovom 13. roku veku (Ježišovo „bar
micva“, ktoré bolo asi v r. 6. po Kr.) a pred Ježišovým verejným vstúpením (október r. 27 po
Kr.)? Možno, ale len nepriamo.
V knihách Nového zákona sa nepíše, že by mal Jozef starosť s Ježišovými zásnubami,
svadbou a manželstvom. To by určite musel mať, keby Jozef v čase Ježišovho dospenia žil. Veď
Jozef bol „spravodlivý muž“, a to v národe, kde bola povinnosť ženiť sa (por. Gn 1, 28 – Boží
poriadok; Prís 13, 12 – neodkladať manželstvo; Tob 4, 12n – úloha otca).
Farizeji (a iní zarytí Ježišovi protivníci) obviňovali Ježiša zo všeličoho zlého, napr. zo
spojenia s diablom (Mt 9, 34), z pomätenia (Mk 3, 21), z rúhania (Mk 2, 7; Mt 26, 65). Avšak
nikde v knihách Nového zákona sa nepíše, že by títo zlomyseľníci vyčítali Ježišovi, že osobne
„pohrdol“ bežne požadovaným a privilegovaným manželstvom, teda svojou vlastnou ženbou.
Ježiš naozaj patril k národu, v ktorom „ženiť sa“ bolo bežnou povinnosťou (Adrienne von
Speyer, +1967). Absencia takéhoto „obvinenia“ mohla nastať preto, že v čase Ježišovho dospe
nia a jeho riadnych zásnub (bežne vo veku 15 rokov), Ježiš už nemal svojho legálneho otca –
Jozefa živého. Tak nazaretskí spoluobyvatelia (neskôr aj farizeji) mohli akosi bez pohoršenia
tolerovať, že Ježiš, jediný syn matky – vdovy, ostal žiť s matkou Máriou, aby sa o ňu postaral
(por. Prís 23, 22; 28, 24). Známe je, že inak – teda bez spoločensky rešpektovaného dôvodu –
postoj posmechu „z neženenia sa“ (či z nevydania sa – „stará dievka“, „dievka na ocot“) pretr
vával tisícročia a zachoval sa aj v stredoeurópskej vidieckej kultúre do 20. stor.
Dnes viacerí autori usudzujú, že Jozef zomrel dávno pred Ježišovým verejným vystúpe
ním (por. Legenda o Jozefovi tesárovi; Encyklopedia Katolicka VIII., str. 124) v Nazarete. Prav
depodobne asi v r. 7-8 po Kr.; snáď v r. 7, keď mal Ježiš 14 rokov. Keby Jozef žil dlhšie, musel
by 15 ročného Ježiša „načas“ zasnúbiť. Vie sa však, že Ježiš nemal ani zásnuby ani svadbu. Jo-70
zef, ktorý by sa takto dožil asi 31 rokov (nar. v r. 24 pr. Kr. – zom. v r. 7 po Kr.), zomrel v prí-
tomnosti Božieho Syna a Panny Márie.
Jozef žil presne toľko, koľko bolo potrebné, aby splnil celú svoju úlohu (Rajmund On
druš, +2011). Zomrel v čase, keď Ježiš a jeho Matka už nepotrebovali človeka, ktorý by musel
chrániť ich život a česť (Giuseppe Passamonte, +2009). Vďaka Jozefovi bol Ježiš legitímne a vo
všetkej úcte (bez nejakej škvrny) zaradený do spoločnosti Izraela, kde potom, ako pravý Boží
Syn, mal vykonať veľké spásne dielo (Rajmund Ondruš).
Podľa teológov bola Jozefova včasná smrť vhodná na to, aby Ježiš mohol hovoriť o Bohu
Otcovi bez toho, žeby poslucháči mysleli na Jozefa (jeho domnelého otca), lebo by si ho ešte
živo pamätali (Michael D. Griffin, +2016).
Cirkev verí, že Jozef bol Bohom na jedinečnú úlohu v dejinách spásy pripravený a omi
lostený. „Pre všetky osobitné milosti, ktoré dostáva nejaký rozumom obdarený tvor, platí všeo
becné pravidlo: Kedykoľvek si Boh vo svojej dobrote vyberie niekoho na nejakú úlohu alebo do
nejakého vyššieho stavu, dá mu všetky charizmy, ktoré takto vyvolená osoba nevyhnutne potre
buje pre svoju úlohu a ktoré ju veľmi vyznačujú“ (Bernardín Sienský, +1444).
Významný taliansky archeológ, Giovanni Battista de Rossi (+1894), ktorý sa preslávil
výskumom starokresťanských katakomb, tvrdil, odvolávajúc sa na najstaršie zobrazenia sv. Joze
fa (z prvých piatich storočí), že Jozef nie je ani raz zobrazený ako starý človek, ale len ako mla
dý alebo zrelý muž. Preto aj novoveká teológia je presvedčená, že Jozef bol ako mladý človek
považovaný za Ježišovho otca (Giuseppe Passamonte, +2009).
V marci 2017 bola zverejnená fotografia nazaretského hrobu z 1. stor., ktorý bol už v 2.-
3. stor. považovaný za dôležitý, lebo nad ním stála byzantská kresťanská stavba. Keďže sa hrob
nachádza asi 20 metrov pod dnešným povrchom zeme a asi 100 metrov od Baziliky zvestovania
v Nazarete, jestvujú domnienky, že ide o hrob sv. Jozefa. Avšak už križiaci našli tieto hroby
prázdne (Blažej Štrba).
Apokryfy o Jozefovi
Okrem serióznych biblických správ hovoria o Jozefovi aj apokryfy.
Protoevanjelium Jakubovo bolo napísané okolo r. 140 (posledná redakcia v 4. stor.).
V celosti bolo dielo objavené (gr. originál) v r. 1958; má 25 kapitol.
Tomášovo evanjelium je gnostický spis, preto ho Cirkev neprijala. Pochádza zo 4. stor.
(nie je totožné s koptským apokryfom Tomášovoho evanjelia); zachovalo sa v dvoch recenziách,
gréckej a sýrskej. Opisuje Ježišovo detstvo (od 5. do 12. roku). Sám Ježiš rozpráva učeníkom (v
32 kapitolách) na Olivovej hore o svojom pestúnovi Jozefovi. Časť tohto apokryfu sa číta na
sviatok sv. Jozefa v Koptskej pravoslávnej cirkvi.
Manželstvo svätého Jozefa
Mária a Jozef patrili k národu, v ktorom manželstvo bolo povinnosťou (Adrienne von
Speyer, +1967). Preto obaja, podľa Božej vôle a miestnych zvykov, uzatvorili manželstvo; ale
obaja, po zásahu Božej milosti, zachovávali v manželstve ustavičné panenstvo (por. Mt 1, 19-20,
24). Mária i Jozef dostali podiel na tajomstve vtelenia a s ním aj spojenú milosť žiť spoločne dar
panenstva v manželstve (por. exhort. Redemptoris custos 7). Preto je toto manželstvo (tzv. joze
fovské) špeciálne a jedinečné.
Tomáš Akvinský (+1274) trojnásobne (pre Krista; pre Máriu; pre nás) odôvodňoval vý-
znam ich manželstva (por. Theologická summa III., 29, 1):
1. Pre Krista Pána to bolo vhodné najmä: - aby sa zabránilo pohoršeniu z hriešnej nelegitimity;
- kvôli bežnému rodokmeňu (po otcovi); - kvôli otcovskej i spoločenskej ochrane a kvôli
riadnej výchove. 71
2. Pre Máriu to bolo vhodné najmä: - aby nebola zhanobená a potrestaná pre smilstvo; - aby sa
mal kto o ňu starať a chrániť ju.
3. Pre nás to bolo vhodné najmä: - kvôli Jozefovmu špeciálnemu svedectvu, že Mária je Panna;
- aby sa odstránil dôvod (t.j. neposkytla možnosť hriešnym ľuďom) zakrývať smilstvo; - aby
sa zvýšila dôstojnosť panenstva i manželstva; - kvôli Cirkvi, ktorá je tiež – panenská nevesta i
matka.
Z Jozefovho manželstva s Máriou pramení jeho osobitná dôstojnosť i jeho práva týkajúce
sa Ježiša. Keďže medzi Jozefom a Máriou bol uzatvorený manželský zväzok, niet pochýb o tom,
že Jozef sa k dôstojnosti Božej Matky priblížil tak, ako nikto iný. Z toho, že manželstvo je naj
vyšším stupňom spoločenstva a priateľstva, ku ktorého podstate patrí spoločenstvo dobier, vy
plýva, že keď Boh dal Márii za manžela Jozefa, nedal jej ho len ako životného spoločníka, sved
ka jej panenstva a ochrancu jej cti; dal jej ho aj preto, aby Jozef mohol mať účasť na Máriinej
vlastnej vznešenej veľkosti (por. pápež Lev XIII., enc. Quamquam pluries z r. 1889).
Jozef – ženích a manžel
S pravdou, že Jozef bol manžel Panny Márie, vo všeobecnosti nie je žiaden problém, pre
tože je jasne doložená biblicky aj cirkevným magistériom, por. Mt 1, 19n; KKC 437; exhort. Re
demptoris custos 2 - 3.
Otázka znie, či je správne používať na Jozefa aj výraz „ženích“. Veď „ak je Jozef man-
žel, tak už nie je ženích“ (manžel je ženatý muž; ženích, snúbenec je budúci manžel) . To je
správne, manžel nie je ženích, avšak na výraz „ženích“ možno pozerať aj inak, nielen občiansko
právne. Výraz možno chápať aj v súvislosti so starovekou paralelou (prirovnanie, podobnosť)
medzi Máriou a Cirkvou, ktorú rozvíjali už starí cirkevní otcovia (por. Hugo Rahner, +1968).
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) opísal vzťah medzi Máriou a Cirkvou v konštit.
Lumen gentium. Mária je po svojom Synovi najdokonalejším obrazom slobody a oslobodenia
ľudstva i vesmíru, Mária je celá svätá (konštit. LG 59, 56); Mária je najvynikajúcejšou, jedineč-
nou členkou Cirkvi (konštit. LG 53) a zároveň je príkladným typom, predobrazom Cirkvi (kon-
štit. LG 63).
Cirkev je teda anticipovaná (zosobnená) v Márii a Mária, ako neuzatvorená do seba, nosí
v sebe tajomstvo Cirkvi (Jozef Ratzinger). Ak má Cirkev Ženícha – Krista (por. Zjv 21, 2; Jn 3,
29; Lk 5, 34), tak je vhodné, aby Mária – predobraz Cirkvi, mala aj ženícha – Jozefa. Takto,
v rámci spomínanej paralely a symboliky kresťania neraz (najmä v liturgii) používajú na Jozefa
aj výraz „ženích“.
To sa, napokon, odzrkadľuje aj v exhort. pápeža Jána Pavla II. (1978-2005) Redemptoris
custos z r. 1989 (latinský originál v AAS LXXXII /1990/, 5-34), v ktorej je výraz ženích, snúbe
nec (lat. sponsus) použitý 36 krát a výraz manžel (lat. coniunx, maritus) je použitý 46 krát.
Otcovstvo svätého Jozefa
Jozef bol aj dokonalým otcom Ježiša (por. Lk 2, 48). Nebol jeho biologickým otcom, lebo
Mária počala z Ducha Svätého (por. Mt 1, 19-24); nebol ani jeho skutočným otcom, lebo Bohoč-
lovek má iba jedného Otca – v nebi (por. Mt 16, 17). Ale bol jeho otcom pred zákonom (por. Lk
2, 33) a pred ľuďmi (por. Mt 13, 55). Jozef mal významnú úlohu na Ježišovom raste, teda na
zabezpečení jedla, odevu a jeho vzdelávania v Zákone a v remesle, v súlade s povinnosťami ur-
čenými otcovi (exhort. Redemptoris custos 16).
Jozef bol akýmsi tieňom Boha Otca, ktorý verne, podľa Božej vôle, konal to, čo mal vo
vzťahu k Ježišovi konať. Tak sa Jozef, vďaka svojej neporušenej vernosti, stal dokonalým po
zemským obrazom Ježišovho Otca v nebi. Jozef nebol len pasívnym tieňom Otca, bol jeho ži
vým obrazom (Placyd Ogórek). Dá sa povedať, že bol akoby „sviatosťou“ večného Otca. 72
Jozef v tajomstve Cirkvi
Sväté písmo
Mt 1, 19: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju za
mýšľal potajomky prepustiť.“ Exegéza: Ohľadom Jozefovej spravodlivosti (hebr. saddik -
priamy, rovný, spravodlivý) exegéti ponúkajú dve vysvetlenia:
1. Jozef bol spravodlivý, lebo zachovával mojžišovský zákon; ale zároveň bol aj ľudský
a ohľaduplný, a preto chcel Máriu tajne prepustiť, por. Justín (+165), Ján Zlatoústy (+407),
Ambróz (+397) a Augustín (+430).
2. Jozef bol spravodlivý v tom zmysle, že spoznajúc vznešené Máriino tajomstvo bol plný bázne
a pokladal sa za nehodného vziať si Máriu, a preto ju chcel potajomky prepustiť, por. Orige
nes (+253), Efrém Sýrsky (+373), Bazil Veľký (+379) a Hieronym (+420).
Avšak Albert Veľký (+1207) učil, že „spravodlivý muž“ obsahuje všetky Jozefove vlast
nosti, Jozefov „obraz“ (por. Ž 1), v čom sa zhodujú aj dnešní teológovia (pápež Benedikt XVI.,
2005-2013).
Tradícia
Starovekí otcovia spomínali Jozefa len okrajovo, najprv sa musela teologicky rozvinúť
kristológia i mariológia, a napokon jozefológia. Prvá zachovaná monografia o Jozefovi pochádza
od Augustína (+430), por. Sermo 51. Sextus Julius Africanus (+c.280) v 3. stor. zistil, že
v Jozefom rodokmeni došlo viackrát k švagrovskému manželstvu (Věra Záhalková). Vo 4. stor.
dala sv. Helena postaviť prvý kostol zasvätený Jozefovi v Nazarete.
Augustín (+430): „V Kristových rodičoch sa realizovali všetky dobrá manželstva: potomstvo,
ktorým bol sám Pán Ježiš; vernosť, keďže nešlo o žiadne cudzoložstvo; sviatosť, lebo tu ne
bol žiadny rozvod (De nuptiis et concupiscentia I, 11, 12).
Ján Zlatoústy (+407): „Jozef Egyptský bol prototyp Jozefa z Nazareta, a to v tej miere, v akej bol
Jozef Egyptský predobrazom poslania a významu Jozefa, ktorý bol ochrancom najcennejších
pokladov Boha Otca, teda vteleného Slova a jeho preblahoslavenej matky“ (por. Homilia in
Matthaeum 5, 3). „Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy a takto nao
zaj bol služobníkom spásy“ (por. Homilia in Matthaeum 5, 3).
Úctu k Jozefovi oživili benediktíni v kláštore Rheinau, ktorí od 9. stor. slávili sviatok sv.
Jozefa dňa 19. marca. Celkovo sa však slávenie Jozefovho dňa rozšírilo až v 12. stor., keď si
novozaložené rehole (najmä dominikáni a františkáni) zvolili sv. Jozefa za svojho nebeského
patróna.
Rozumová úvaha
Boh postavil Jozefa pred neľahkú úlohu, ktorej on nerozumel a spočiatku sa jej zľakol.
Keď však boli odstránené jeho pochybnosti, začal konať – vo vnútri („poslušnosť viery“, por.
konštit. Dei verbum 5) i navonok. A tak, ako prijal láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa
venoval Ježišovej výchove, tak teraz stráži a ochraňuje aj Kristovo mystické telo, ktorým je Cir
kev. Veď to, čo Jozef urobil, ho výnimočným spôsobom zjednotilo s Máriinou vierou. On prijal
presne to isté, čo prijala aj Mária predtým pri zvestovaní – plán spásy v Ježišovi Kristovi ako
pravdu prichádzajúcu od Boha (por. Ján Pavol II., 1978-2005).
Magistérium
Istá náuka: „Svätý Jozef je patrón Cirkvi.“ 73
Por. Mt 1, 24; pápež Pius IX. (1846-1878), dekr. Quem ad modus Deus, r. 1870; pápež
Pius XII. (1939-1958), enc. Haurietis aquas, r. 1956; pápež Ján Pavol II. (1978-2005), exhort.
Redemptoris custos 28 - 31, r. 1989.
Oficiálne vyhlásenie sv. Jozefa za patróna Cirkvi v r. 1870 (por. dekr. Quem ad modus
Deus) len potvrdilo dávno rozšírené zmýšľanie veriacich. Veď spravodlivý Jozef (Mt 1, 19) je
ten, „do ktorého opatery Boh zveril svoje najvzácnejšie poklady“, por. pápež Lev XIII. (1878-
1903), enc. Quamquam pluries, r. 1889.
Istá náuka: „Svätý Jozef je patrón dobrej smrti.“
Por. KKC 1014.
Na Západe je Jozef patrón dobrej smrti od 17. stor. Titul dostal preto, lebo pri svojom
umieraní mal, s veľkou pravdepodobnosťou, pri sebe Ježiša – Božieho syna a Máriu – Božiu
Matku. Jozef zomrel pred začiatkom verejného účinkovania Ježiša (nespomína sa na svadbe
v Káne – Jn 2; ani pri príchode Márie a Ježišových bratov – Mk 3, 31n; ani pod krížom – Jn 19,
26–27).
Istá náuka: „Svätému Jozefovi patrí kult protodúlie.“
Por. Lk 2, 51; konštit. Lumen gentium 50; KKC 564; exhort. Redemptoris custos 8, 28.
Jozefovi, pre mimoriadne blízky vzťah k Ježišovi, patrí prvo-úcta. Z blízkosti človeka
k Bohu patrí totiž človekovi úcta, por. Theologická summa II-2-1., 103, 4, 2. Jozef – spravodlivý
muž – žil život prvej zbožnosti, por. Ž 1, 1-6. Keďže Ježiš bol podriadený Jozefovi, toto Slovo
ho poslúchalo a ctilo tak, ako si to zaslúži otec od svojich detí, por. exhort. Redemptoris custos
8. Cirkev mala Jozefa vždy vo veľkej úcte – hneď po Preblahoslavenej Panne, exhort. Redem
ptoris custos 28.
Na Jozefa nemožno aplikovať náuku o nepoškvrnenom počatí (svätý vznik v lone matky).
Pápež Pius IX. (1846-1878) v bule Ineffabilis Deus (r. 1854) hovoril, že nepoškvrnené počatie sa
výnimočne vzťahuje iba na Matku Božiu; por. aj pápež Pius XII. (1939-1958) enc. Fulgens
corona (r. 1953).
Zbožnosť svätého Jozefa
Pápež Pavol VI. (1963-1988) v Nazarete dňa 5.1.1964 vyhlásil, že dom Svätej rodiny je
živá škola evanjelia, v ktorej Jozef zohráva dôležitú úlohu. Spiritualita sv. Jozef má v základe
otcovsko – synovský vzťah (por. exhort. Redemptoris custos 7), ktorý patrí k podstate ľudskej
prirodzenosti. Spoločenstvo života medzi Jozefom a Ježišom vedie k uvažovaniu, ako Ježišova
ľudská prirodzenosť (ako účinný nástroj jeho božstva) posväcuje človeka. Keď prostredníctvom
Kristovej ľudskej prirodzenosti Božia láska zažiarila pre celé ľudstvo, bezpochyby prvými obda
rovanými boli tí, ktorých Božia vôľa čo najužšie spojila so sebou: Mária, Ježišova matka, a Jo
zef, jeho zákonný otec (exhort. Redemptoris custos 27).
Spiritualita sv. Jozefa sa prejavuje predovšetkým v napodobňovaní Jozefa. Jozef sa stáva
dobrým príkladom správnej mužskej zbožnosti; vyznačuje sa troma nadčasovými vlastnosťami:
viera, práca (služba), láska.
Jozef neotrasiteľne veril. Prijal Boží plán spásy; v rámci neho prijal Máriu za svoju
manželku, ktorá počala z Ducha Svätého i svoju nezastupiteľnú úlohu pestúna (pred zákonom
Ježišovho otca). V každých časoch (ťažkých, búrlivých, rýchlych...) je modlitbové „stíšenie sa“
nevyhnutnou duchovnou požiadavkou; ono otvára osobu pre dobré a tiché Božie vnuknutia. Jo
zefovo povedomie „plním Božiu vôľu“ mu dodávalo silu v zápase proti zlu sveta; mal odvahu
konať dobro. Jeho viera bola živá – prejavovala sa v skutkoch.
Jozef verne pracoval. Bol neúnavný v službe svojej rodine. Dlhoročná vernosť (manžel
ke a Synovi) a osobná prítomnosť (v rodine) vyžaduje veľké odhodlanie a silnú povahu muža, no
len tak sa dá „žiť pre rodinu“. Rodina je spoločenstvom lásky, kde má miesto vzájomná úcta
a obeta. Svedomitá a poctivá práca bez extrémov (lenivosť, preháňanie) má výkupný rozmer. 74
Práca, hoci by bola aj tvrdá, má svoju dôstojnosť. Práca je dobrá nielen z ekonomického hľa
diska, je hodnotná aj pre svoje zameranie na vznešený cieľ, ktorý ľuďom pripravil všemohúci
Boh. Iba rodina so svojou zdravou a láskavou výchovou je nenahraditeľnou bunkou spoločnosti.
Jozef získaval vytrvalosť v dobrom z hlavného zdroja – zo spojenia s Bohom. Jozefova verná
služba sa neskončila jeho smrťou. Vďaka spoločenstvu svätých, v ktorom zastáva popredné
miesto, je veľkým orodovníkom a pomocníkom všetkým bratom a sestrách jeho milovaného Sy
na.
Jozef nezištne miloval. Láska k Bohu a k blížnemu (vo všetkých svojich čestných a
rozmanitých formách) je najkrajšia čnosť – nie slabosť. Pravá láska má rôzne prejavy. Jozefova
svedomitá práca bola vyjadrením pravej mužskej (manželsko-otcovskej) lásky, por. exhort. Re
demptoris custos 22. Cirkev verí, že Jozefova láska k Márii, keďže rešpektoval jej panenstvo,
nemala nikdy sexuálny rozmer. Takýto typ „jozefovského“ manželstva je však pochopiteľný iba
v súvislosti s celkovým spásonosným Božím plánom a v dimenziách vysokej duchovnosti.
V Jozefovi, pestúnovi Ježiša Krista, dosahuje duchovné otcovstvo najvyššiu dokonalosť.
Tieto Jozefove vynikajúce a nadčasové vlastnosti boli zasadené do rámca mlčania, ktoré
zvláštnym spôsobom odhaľuje vnútorný portrét tohto muža – umožňuje objaviť krásu jeho hlbo
kej kontemplácie (exhort. Redemptoris custos 25)
Úcta k svätému Jozefovi
Božie zjavenie trojnásobne podporuje úctu veriacich k Jozefovi – z úcty k ľuďom, z úcty
k svätým a z úcty k nemu samému.
Úcta k človeku má dva základné dôvody: - vieroučný – všetci ľudia sú deti jedného nebe
ského Otca; - mravoučný – dobrý vzťah k druhému ničí egoizmus a buduje altruizmus. Ex 20,
12: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“
Úcta k svätým ľuďom jej opísaná v listoch Pavla apoštola výrazom „napodobňujte ma“.
Napodobňovanie je prejavom úcty, lebo „zaangažuje“ človeka. Pavol ako taký (ani iný svätec),
nie je absolútnou normou; normou sa stal preto, lebo sám sa „normoval Kristom“ a tým privádza
iných k spáse. 1 Kor 11, 1: „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.“ Por. Hebr 13, 7.
Úcta k Jozefovi je z Božieho zjavenia.
Lk 2, 51: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im (Márii a Jozefovi) poslušný.“
Mt 1, 21: „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš.“
Jozefológia
Jozefológia je teologická náuka o osobe a úlohe Jozefa v dejinách spásy. Je to časť do
gmatickej teológie. Samostatná jozefológia vznikla v 19. stor., keď sa preferovala „teológia sv.
Jozefa“. Dovtedy bola súčasťou kristológie a mariológie. V 20. stor. sa udomácnil výraz „jozefo
lógia“ podľa vzoru „mariológia“. „Mám dojem, že čas Jozefa ešte nenadišiel. Ešte nevyšiel
z tieňa: to sú iba začiatky“ (Jean Guitton, +1999).
Úlohou súčasnej jozefológie je najmä:
- objasniť miesto Jozefa v tajomstve Krista;
- objasniť miesto Jozefa v tajomstve Cirkvi.
V r. 1970 sa uskutočnil prvý medzinárodný jozefologický kongres v Ríme. Ďalšie sa or
ganizujú zhruba po štyroch rokoch.
© Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, Badín
© ThDr. Marián Chovanec 75
Marec 2019
OBSAH
ÚVOD .......................................................................................................................................................................... 1
KRESŤANSKÝ STAROVEK (DO R. 692; TRULANSKÝ SNEM)............................................................................... 1
KRESŤANSKÝ STREDOVEK (DO R. 1517; VYSTÚPENIE MARTINA LUTHERA) .................................................... 1
KRESŤANSKÝ NOVOVEK.................................................................................................................................. 2
SÚČASNÁ MARIOLÓGIA (PO DRUHOM VATIKÁNSKOM KONCILE)...................................................................... 2
MARIOLÓGIA A ODDELENÍ KRESŤANIA – PRAVOSLÁVNI, PROTESTANTI ........................................................... 3
EKUMENICKÝ DIALÓG V MARIOLÓGII .............................................................................................................. 4
ŽIVOTOPIS PANNY MÁRIE .................................................................................................................................. 4
LEGENDY O ŽIVOTE BOHORODIČKY ................................................................................................................ 6
MÁRIA – MATKA BOŽIA ....................................................................................................................................... 6
CIRKEVNÝ OBSAH NÁUKY O MÁRIINOM MATERSTVE ...................................................................................... 8
DÔSTOJNOSŤ MATKY BOŽEJ ............................................................................................................................. 8
NARODENIE BOŽIEHO SYNA – TROJAKÝ FAKT................................................................................................. 9
VÝSADY (PRIVILÉGIÁ) MATKY BOŽEJ............................................................................................................. 9
MÁRIA – DOKONALE SVÄTÁ, SVÄTÝ VZNIK (NEPOŠKVRNENÉ POČATIE)......................................... 9
VHODNOSŤ MÁRIINHO SVÄTÉHO VZNIKU...................................................................................................... 12
VÝZNAM MÁRIINHO SVÄTÉHO VZNIKU ......................................................................................................... 12
MÁRIA – DOKONALE SVÄTÁ, SVÄTÝ ŽIVOT ............................................................................................... 12
ZBOŽNOSŤ PANNY MÁRIE (DUCHOVNOSŤ, SPIRITUALITA)............................................................................. 14
VÝZNAM DOKONALEJ MÁRIINEJ SVÄTOSTI.................................................................................................... 15
MÁRIA – VŽDY PANNA........................................................................................................................................ 15
PANENSTVO, STRATA PANENSTVA A POSTOJ PANENSTVA.............................................................................. 16
PANENSTVO PRED PÔRODOM (ANTE PARTUM) ............................................................................................... 16
PANENSTVO PRI PÔRODE (IN PARTU).............................................................................................................. 18
PANENSTVO PO PÔRODE (POST PARTUM) ....................................................................................................... 19
PANENSKÉ MATERSTVO MÁRIE V BOŽOM PLÁNE................................................................................... 21
CIRKEVNÝ OBSAH NÁUKY O MÁRIINOM PANENSTVE..................................................................................... 21
NÁMIETKY PROTI PANENSTVU MÁRIE ........................................................................................................... 22
MÁRIA – NANEBOVZATÁ ................................................................................................................................... 22
CIRKEVNÝ OBSAH NÁUKY O MÁRIINOM NANEBOVZATÍ ................................................................................ 25
VÝZNAM MÁRIINHO NANEBOVZATIA ............................................................................................................ 25
MÁRIA – KRÁĽOVNÁ – PANI ......................................................................................................................... 26
DÔVODY MÁRIINHO KRÁĽOVSKÉHO TITULU ................................................................................................. 26
KORUNOVANIE MARIÁNSKYCH OBRAZOV A SÔCH ......................................................................................... 27
ÚČASŤ PANNY MÁRIE NA DIELE VYKÚPENIA............................................................................................ 27
HISTORICKÉ FÁZY VYKÚPENIA ...................................................................................................................... 27
VYKÚPENIE SLOBODNÝCH BYTOSTÍ............................................................................................................... 30
VYKÚPENIE MÁ DVA PRVKY – ODSTRAŇUJE HRIECH A DÁVA MILOSŤ. ........................................................... 30
MÁRIA – PROSTREDNICA MILOSTÍ – ODÔVODNENIE ...................................................................................... 30
TEOLOGICKÉ MODELY MÁRIINHO PROSTREDNÍCTVA .................................................................................... 31
VEĽKOSŤ A ZÁSLUŽNOSŤ MÁRIINEJ ÚČASTI NA DIELE VYKÚPENIA ............................................................... 31
DUCH SVÄTÝ – SPOLUVYKUPITEĽ................................................................................................................. 33
SVÄTÁ RODINA...................................................................................................................................................... 34
RODINNÝ PORIADOK...................................................................................................................................... 36
ĽUDSKÁ RODINA .................................................................................................................................................. 36
HLAVNÉ ÚLOHY RODINY ............................................................................................................................... 39
RODINA – TVORCA ĽUDSKÝCH A KRESŤANSKÝCH HODNÔT ........................................................................... 39
KRESŤANSKÁ ZBOŽNOSŤ (DUCHOVNOSŤ, SPIRITUALITA)............................................................................... 40
ŽENSKÁ ZBOŽNOSŤ (DUCHOVNOSŤ, SPIRITUALITA)....................................................................................... 41
MUŽSKÁ ZBOŽNOSŤ (DUCHOVNOSŤ, SPIRITUALITA)...................................................................................... 41
CHARTA PRÁV RODINY .................................................................................................................................. 4276
MATERSTVO A OTCOVSTVO ............................................................................................................................ 42
KRESŤANSKÝ FEMINIZMUS – FEMINIZMUS PÁPEŽA JÁNA PAVLA II................................................................ 45
MARIÁNSKA ÚCTA............................................................................................................................................... 45
ODSTUPŇOVANÝ VZŤAH ÚCTY ...................................................................................................................... 49
VÝZNAM ZDRAVEJ MARIÁNSKEJ ÚCTY .......................................................................................................... 49
ZASVÄTENIE – ZVERENIE SA PANNE MÁRII ................................................................................................... 50
MÁRIA A CIRKEV ................................................................................................................................................. 51
MÁRIA V NÁUKE DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU.................................................................................. 51
POVAHA MÁRIINEJ PRÍTOMNOSTI V CIRKVI .................................................................................................. 51
MÁRIA A CIRKEV – SPOLOČNÉ PARADOXY.................................................................................................... 52
STARŠIE MARIÁNSKE TITULY ......................................................................................................................... 52
TITULY KRESŤANSKÉHO STAROVEKU ............................................................................................................ 52
TITULY KRESŤANSKÉHO STREDOVEKU .......................................................................................................... 52
TITULY KRESŤANSKÉHO NOVOVEKU ............................................................................................................. 53
NOVŠIE MARIÁNSKE TITULY........................................................................................................................... 55
MÁRIA – MATKA CIRKVI............................................................................................................................... 55
MÁRIA – EUCHARISTICKÁ ŽENA .................................................................................................................... 55
MNOHOSŤ MARIÁNSKYCH TITULOV............................................................................................................... 56
NAJVPLYVNEJŠÍ MARIÁNSKI CTITELIA ...................................................................................................... 56
SV. EFRÉM SÝRSKY (306-373, PALESTÍNA):.................................................................................................. 56
SV. BERNARD Z CLAIRVAUX (1090-1153, FRANCÚZSKO):............................................................................ 56
SV. ĽUDOVÍT MÁRIA GRIGNON Z MONTFORTU (1673-1716, FRANCÚZSKO):................................................ 57
SV. ALFONZ MÁRIA DE LIGUORI (1696-1787, TALIANSKO):......................................................................... 57
SV. MAXIMILIÁN MÁRIA KOLBE (1894-1941, POĽSKO):............................................................................... 57
MÁRIA A KŇAZ...................................................................................................................................................... 58
PLÁN BOHA – STVORITEĽA ........................................................................................................................... 58
PLÁN BOHA – SPASITEĽA .............................................................................................................................. 58
MARIÁNSKA DIMENZIA CIRKVI ..................................................................................................................... 59
PETROVSKÁ DIMENZIA CIRKVI ...................................................................................................................... 59
VÝZNAM MARIOLÓGIE...................................................................................................................................... 59
MARIOLÓGIA A UČITEĽSKÝ ÚRAD CIRKVI ..................................................................................................... 60
PERSPEKTÍVA MARIOLÓGIE – HLAVNÉ ČRTY.................................................................................................. 60
KRITÉRIÁ MARIÁNSKYCH ZJAVENÍ ................................................................................................................ 61
MIESTA MARIÁNSKYCH ZJAVENÍ ................................................................................................................... 61
FATIMSKÉ TAJOMSTVO .................................................................................................................................. 62
ZÁZRAČNÉ UZDRAVENIE ............................................................................................................................... 62
JOZEF V TAJOMSTVE KRISTA.......................................................................................................................... 62
ŽIVOTOPIS SVÄTÉHO JOZEFA ......................................................................................................................... 67
APOKRYFY O JOZEFOVI ................................................................................................................................. 70
MANŽELSTVO SVÄTÉHO JOZEFA.................................................................................................................... 70
JOZEF – ŽENÍCH A MANŽEL ............................................................................................................................ 71
OTCOVSTVO SVÄTÉHO JOZEFA ...................................................................................................................... 71
JOZEF V TAJOMSTVE CIRKVI.......................................................................................................................... 72
ZBOŽNOSŤ SVÄTÉHO JOZEFA......................................................................................................................... 73
ÚCTA K SVÄTÉMU JOZEFOVI.......................................................................................................................... 74
JOZEFOLÓGIA ................................................................................................................................................ 74