Mariológia
Ježišov celoživotný vzťah k Panne Márii a jeho slová „Hľa, tvoja matka“ (Ján 19, 27) sú božským základom každého úctivého vzťahu k Márii, Matke Božej. Z Božieho rozhodnutia je Panna Mária od počiatku a natrvalo spojená s kresťanstvom.Mariológia, náuka o Božej Matke Márii, je samostatným teologickým odborom od 17. stor. Výraz mariológia použil po prvý raz taliansky teológ Placidus Nigidius (+c.1640) v diele Summa mariologiae. Avšak história mariológie siaha až k počiatkom kresťanstva.
Mária – vždy Panna
Pojem „čisté srdce“ v širšom zmysle slova znamená nemať hriech, byť svätý. V úzkom
zmysle slova znamená nemať hriech proti 6. a 9. prikázaniu (oblasť pohlavnosti). Ak je takáto
čistota dokonalá, volá sa panenstvo.
Boží nárok na panenstvo súvisí s absolútnou Božou dominanciou. Boh má rád, veci nepo
rušené a nepoužité: „(Pán) má rád toho, kto má čisté srdce, a milí sú mu neporušení“ (Prís 22,
11). „Milosť so všetkými, čo milujú nášho Pána Ježiša Krista v neporušenosti“ (Ef 6, 24). „Ná-
jdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte“ (Mk 11,
2).
Por. aj Prís 2, 7; 11, 3; Múd 2, 23; 1 Sol 5, 23; Jak 1, 4; 1 Pt 3, 4. Nikto, okrem Boha, to
tiž nemôže požadovať, aby sa veľký a dobrý dar pohlavnosti správne nepoužil.
Panenstvo, strata panenstva a postoj panenstva
Katolícka cirkev definuje panenstvo ako pevnú vôľu navždy sa zrieknuť sexuálnej aktivi
ty v nikdy neporušenom subjekte – muž či žena (František Tondra, +2012; por. KKC 2337). Pa
nenstvo je teda aj čnosť aj stav:
- čnosť; dobrovoľné zrieknutie sa sexuálneho zážitku pre Božie kráľovstvo;
- stav; telesná, fyzická neporušenosť; t.j. „nepoužitie daru pohlavnosti“.
Po materiálnej stránke telesná neporušenosť znamená, že subjekt nikdy dobrovoľne ne
vykonal úplnú sexuálnu akciu (u muža – dobrovoľný výron semena; u ženy – dokonané sebauká-
janie či súlož, pri ktorej sa pretrhne hymen, alebo aspoň rozšíri vagína). Po morálnej stránke ne
porušenosť panenstva znamená trvalé zrieknutie sa každej i vnútornej sexuálnej akcie.
Preto mienka, že Panna Mária bola „normálne zamilovaná“ do Jozefa (teda aj s prvkom telesnosti) popiera trvácnosť jej panenstva. Normálny a morálne čistý úmysel žiť manželsky znamená čnostnú stratu
panenstva.
Strata panenstva (František Panuška, +1992)
Návratne:
Nenávratne, natrvalo:
Čnostne
Úmysel žiť manželsky
Manželský pohlavný styk
Hriešne
Ťažký sex. hriech v myšlienkach Dokonaný ťažký sex. hriech
Starovekí cirkevní otcovia v otázke panenstva preceňovali význam telesnej neporušenosti
(resp. panenskej blany). Avšak, na druhej strane, ani dnes nemožno telesnú (fyzickú) neporuše
nosť pri panenstve vynechať; to by bol druhý extrém (René Laurentin, +2017).
K panenstvu človek dorastá správnym psychosexuálnym vývojom. Do panenstva sa člo
vek nenarodí, ani automaticky nedostane. K „postoju panenstva“ môže dorásť aj človek, ktorý už
mal pohlavný styk (Marko Ivan Rupnik). Tento „prerod“ myslenia nie je pokrytectvom. Pokry
tectvom je pohŕdanie a posmech z panenstva. Zdravé panenstvo sa dokáže pozerať čistými očami
na druhé pohlavie a na pohlavný život. Postoj panenstva pomáha človeku prekonávať telesné
pokušenia a sexuálne vzrušenia, ktoré občas prichádzajú na každého zdravého človeka (Oldřich
Pšenička, +2002).
Panenstvo pred pôrodom (ante partum)
Máriin titul „vždy Panna“ – „aei parthenos“ vznikol v 3. stor. na Východe a v 4. stor. ho
prijal aj Západ (Andrej Slodička). Byzantská ikonografia trojnásobné panenstvo Bohorodičky
vyjadruje troma svetlými hviezdami – na čele a pleciach (Henri J. M. Nouwen). Klasická teoló-
gia od r. 649 (Lateránska synoda, DH 503) oficiálne delí trvalé panenstvo Márie na tri časové
úseky:
1. Panenstvo pred pôrodom (ante partum; lat. parere - rodiť).
2. Panenstvo pri pôrode (in partu).
3. Panenstvo po pôrode (post partum).
Sväté písmo
Zjavenie výslovne hovorí o zázračnom – panenskom počatí Ježiša.
Iz 7, 14: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Exegéza: Hebrejské slovo
alma (panna, deva) je už v Septuaginte preložené ako panna. Aj novozákonný inšpirovaný au
tor poukázal na to, že v texte ide o skrytý a hlbší zmysel (por. Mt 1, 22-23). Proroctvo v r. 733
pr. Kr. povedal Izaiáš judskému kráľovi Achazovi. Vtedy asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. (745-
727 pr. Kr.) ohrozoval malé palestínske štáty. Achaz nevedel, ku komu sa má pridať –
k sýrsko-izraelskej koalícii či k Asýrii. Izaiáš mu kázal, aby ostal neutrálny – Boh mu to po-17
tvrdí aj znamením. Achaz (na oko zbožný) viac dôveroval sebe (spojil sa s Asýrskom), a nie
Bohu.
Lk 1, 34-35: „Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Anjel jej odpo
vedal: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“
Mt 1, 18: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by začali spolu bývať,
ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Exegéza: Mária je predobrazom Cirkvi aj ako Ne
vesta, na ktorej niet škvrny ani vrásky (por. Ef 5, 27). Nevesta – Cirkev odpovedá svojím da
rom lásky na dar Ženícha – Krista (por. Zjv 19).
Lk 1, 26-27: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá
Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo
Mária.“
Panenské počatie sa vyskytuje vo Svätom písme len raz, a to iba v Ježišovom prípade.
Texty Písma dosvedčujú, že počatie z Ducha Svätého je historická skutočnosť, a nielen teolo
gúmenon (symbolická predstava nachádzajúca sa najčastejšie v mytológiách).
Ježišove rodokmene, dve odlišné genealógie (Mt 1: od Abraháma po Ježiša Krista; Lk 3:
od Ježiša k Adamovi) dokazujú: - že Ježiš je skutočný človek; - že Ježiš nepochádza od muža.
Máriin syn je novým stvorením z Ducha Svätého (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).
Tradícia
Panenstvo Panny Márie pred pôrodom bolo všeobecne prijímané. Otcovia tvrdili: „Čo
bolo u Izaiáša napísané a predpovedané, stalo sa!“
Ignác Antiochijský (+117): „Buďte pevne presvedčení, že náš Pán je – naozaj z Dávidovho rodu
podľa tela (por. Rim 1, 3); Božím Synom podľa vôle a moci Božej (por. Jn 1, 13); opravdivo
narodený z Panny“ (List Smyrňanom 1, 1).
Aristides z Atén (+c.140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí
a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil
z bludu polyteizmu“ (Apologia 15).
Irenej (+202): „Tento Kristus, ktorý ako Logos bol u Otca, bol zrodený Pannou“ (Výklad apoš-
tolského kázania 53).
Atanáz (+373): „Panna, čistá na tele i duši. Vďaka tebe bol nájdený ten nekonečný dar! Čistota
je odevom anjelov, korunou archanjelov, hrdosťou serafínov! Odkiaľ deti ženy obsiahli taký
dar, ako nie od Tej, čo sa priodiala čistotou? Ľudskí synovia, čo sa zakrátko rozpadávajú
v hroboch, na zemi sa obliekajú do slávy anjelov. Vďaka ti, Matka Života, dostali sme taký
veľký dar! (Homilia contra Arianum).
Efrém Sýrsky (+373): „Matka Božia bola panna pred, v i po pôrode“ (Carmina Nisibena 27, 8).
Cyril Jeruzalemský (+386): „Bolo potrebné, aby najčistejší a učiteľ čistoty vyšiel z čistých kom
nát. Ak ten, ktorý u Ježiša je dobrým kňazom, zdržuje sa od ženy, či mohol sám Ježiš vyjsť
z muža a ženy? Veď ty si ma – hovorí žalmista – vyviedol z lona (Ž 22, 10). Venuj pozornosť
výrazu „vyviedol si ma z lona!“ Je tu poznamenané, že bez muža bol vzatý a zrodený z lona
a tela Panny. Totiž pri manželskom spojení je narodenie iné“ (Catecheses illuminandorum 12,
25).
Ambróz (+397): „Prečo hľadáš prirodzený poriadok tu pri Kristovom tele, keď sa sám Pán Ježiš
narodil z panny mimoprirodzene? (De misteriis 52-54). „Máriina milosť bola taká veľká, že si
panenstvo nepodržala len pre seba, ale dopriala ho aj tým, u ktorých videla, že bude ozdobou
neporušenosti“ (De institutione virginis).
Augustín (+430): „(Mária) bola panna pri počatí svojho Syna, panna v tehotenstve, panna pri
kojení, panna vždy“ (por. Sermones 186, 1). „Panna počala, panenstvo si zachovala, Panna
zostala“ (Sermo 51, 11, 18). Augustín r. 401 vysvetlil verš Máriinej otázky (Lk 1, 34) tak, že
Panna Mária mala sľub panenstva (por. De sancta virginitate IV, 4). 18
V 20. stor. sa výklad zmenil tak, že Mária asi sľub panenstva nemala (sľub panenstva je
kresťanská a nie židovská výsada). Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) sa však 7.8.1996 postavil za
tradičný výklad Augustína. Vyhlásil, že Panna Mária pod vplyvom zvláštnej milosti urobila ešte
pred zvestovaním osobné rozhodnutie ostať pannou.
Rozumová úvaha
Starý zákon a Nový zákon predstavujú rozdielne pohľady na panenstvo. Starý zákon pre
feroval manželstvo a túžbu po potomstve, lebo tam bola zahrnutá aj osobná túžba po prisľúbe
nom Vykupiteľovi (potomstvo bolo prejavom vykupiteľskej viery). Nový zákon priniesol radi
kálnu zmenu, lebo Vykupiteľ už prišiel; už je tu jeho kráľovstvo. Osobná túžba po Vykupiteľovi
sa už nestotožňuje v túžbe po potomstve, ale v tendencii odovzdať sa mu – „zasnúbiť sa
s Kristom“. Tak sa úloha žiť pre druhého realizuje nadprirodzeným spôsobom. Kto to môže po
chopiť, nech to pochopí... (por. Mt 19, 12).
Tomáš Akvinský (+1274) viacnásobne odôvodňoval vhodnosť panenského počatia Ježi-
ša: - pre jediné otcovstvo Boha Otca; - pre dokonalosť slova, ktoré „neporuší“ srdce; najdokona
lejšie Slovo vtelením „neporušilo“ panenstvo svojej matky; - pre cieľ vtelenia, aby sa ľudia
„zrodili z Boha“ (por. Theologická summa III., 28, 1).
Panenské počatie v zápornom zmysle znamená, že je vylúčená účasť muža pri počatí die-
ťaťa. V kladnom zmysle znamená, že Boh sám vyvolal proces, ktorý viedol k narodeniu Božieho
Syna v matkinom tele.
Magistérium
Materiálna dogma: „Panna Mária bola pannou pred pôrodom. Počala z Ducha Svätého bez spo
lupôsobenia muža.“
Por. Lk 1, 34-35; starobylé vierovyznania; exhort. Marialis cultus 26; KKC 496, 497.
Mária z Nazaretu dostala všeobecné meno „Panna Mária“; por. pápež Pavol VI. (1963-
1978), exhort. Marialis cultus 37; pápež Ján Pavol II. (1978-2005), enc. Redemptoris Mater 43.
Stvoriteľským úkonom Boh utvoril ľudskú prirodzenosť Ježiša Krista v lone panenskej
matky. Tento stvoriteľský úkon je spoločný všetkým trom božským osobám, ale je pripísaný
Duchu Svätému.
Panenstvo pri pôrode (in partu)
Máriino panenstvo pri pôrode a po pôrode bolo s rozvojom kresťanskej viery dané do lo
gickej súvislosti s panenským počatím. Panenstvo pri pôrode dokazuje Písmo nepriamo.
Narodenie Ježiša na jednej strane bolo skutočne ľudské (Mária je matka so všetkými ma
terskými funkciami) a na druhej strane bolo výnimočné; bolo totiž špeciálne poznačené nadpri
rodzenosťou, por. Lk 2, 7: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok
a uložila do jasieľ.“ Mária rodila celkom sama – bez pomoci babice, Jozefa, či kohokoľvek iné-
ho. Táto výnimočnosť je tajomstvom. Bežná skutočnosť býva totiž iná (por. Gn 3, 16).
Tí otcovia, ktorí zastávali obyčajný pôrod (s porušením panenstva), napr. Tertulián
(+225; por. De carne Christi 23) a Origenes (+253), mali snahu brániť pravé Kristovo človečen
stvo pred gnostikmi. Už v 3. stor. vznikol titul „vždy Panna“ a po Efezskom koncile (r. 431) do-
šlo ku všeobecnej zhode v náuke o trvalom panenstve Bohorodičky.
Sv. Gregor Nysský (+394): „Pretože tá, ktorá hriechom priviedla do prirodzenosti smrť, kvôli trestu
musela rodiť v smútku a bolestiach, bolo celkom správne, že matka života radostne počala
a radostne priviedla na svet“ (In Canticum XIII).
Sv. Hieronym (+420) prirovnal panenské narodenie Ježiša k vystúpeniu zo zapečateného hrobu a „k
vstúpeniu do sveta cez zamknuté dvere“ (In Joannis I, 1-14). „Nie je tam pomocníčka, neza-19
kročila starostlivosť babíc. Bola aj matkou aj pomocníčkou. Plienkami, hovorí sa, zavinula
dieťa a uložila do jasieľ“ (Adversus Helvidium de Mariae virginitate perpetua).
Lev I. (+461): „Bol počatý z Ducha Svätého v lone Panny a ona ho bez straty svojho panenstva
porodila, tak ako ho bez straty panenstva počala. Ale tento jedinečne obdivuhodný
a obdivuhodne jedinečný pôrod sa nemôže chápať tak, že sa týmto novým stvorením stratil
ráz (ľudského) pokolenia. Lebo Duch Svätý síce dal Márii plodnosť, ale skutočné telo bolo
z tela (matky)“ (List patriarchovi Flaviánovi, r. 449).
Sv. Ján Damaský (+749): „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panen
stvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia“ (Encomium in Dormitionem Dei
Genetricis Semperque Virginis Mariae, Homilia II, n. 14). Ján Damaský patrí k najslávnejším
hlásateľom ustavičného panenstva Bohorodičky, por. aj De Sancta Trinitate a Sermo 6.
Tomáš Akvinský (+1274) učil, že Mária neskúsila Evino zlorečenia a porodila bez bolesti
(por. Theologická summa III., 30, 2, 2). Mária pri pôrode prežívala chvíľu oslobodenia „z otroc
tva“, ktoré spomína Gn 3, 16: „V bolesti budeš rodiť deti“ (Jean-Claude Michel).
Dogma o panenstve pri pôrode vyplýva zo všeobecného učenia Cirkvi (por. Chalcedón
sky koncil, r. 451, DH 301; Druhý carihradský koncil, r. 553, DH 422, 427, 437; Lateránska sy
noda, r. 649, DH 503). Karl Rahner (+1984) dodal, že nemožno súhlasiť s takým výkladom tejto
dogmy, že išlo len o panenstvo v duchovnom zmysle slova: „Pretože ON je zhora, Mária je vždy
Panna“ (por. Mária – Matka Pána). Por. aj konštit. Lumen gentium 57: „Narodenie (Syna) jej
panenskú neporušenosť nezmenšilo, ale posvätilo“; KKC 499.
Zmysel zjavenia a teologického vyjadrenia tejto dogmy je, že Mária dala svetu Božieho
Syna ako človeka, ale stalo sa to spôsobom „tajomstva nového stvorenia“. Panenstvo Panny Má-
rie pri pôrode je pravdou viery, ale empiricky sa nedokazuje. Pri panenstve pri pôrode treba viac
preniesť ťažisko na náboženský (nadprirodzený) rozmer tohto tajomstva ako na ľudskú fyzioló-
giu. Máriina neporušenosť (navždy; aj počas pôrodu) je dôležitá pre hodnotu znaku panenstva
pre Cirkev (René Laurentin, +2017). Mária – ako predobraz Kristovej Cirkvi – telesne, teda pa
nenskou neporušenosťou, predstavuje to, čo robí Cirkev – plodí v panenstve (Ambróz, +397;
por. In Lucam 127).
Pokoncilová mariológia pritom nemusí a ani nechce poukazovať na otázku zachovania
panenskej blany, na ktorú sa kládol prvoradý dôraz v starovekých civilizáciách. To však nezna
mená, že by tohto znaku nebolo a že ho možno popierať. Pokoncilová mariológia akceptuje sta
robylé presvedčenie (od 4. stor.) o Máriinom bezbolestnom pôrode, ktorý špeciálne poukazuje,
že panenstvo preduchovňuje telo a tiež, že Mária je vzorom žien (René Laurentin, +2017).
V pokoncilovej mariológii ide najmä o to, aby sa väčší dôraz kládol na náboženský prvok
panenstva – tohto hlbokého tajomstva.
Panenstvo po pôrode (post partum)
Sväté písmo
Máriino panenstvo po pôrode dokazuje Písmo nepriamo.
Jn 19, 26-27: „Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena,
hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal
k sebe.“ Exegéza: Umierajúci Ježiš ako jediné Máriino dieťa odkázal matku Jánovi apoštolo
vi. Ak by Mária mala iné deti, bolo by to nevhodné a proti vtedajším zvykom, vysvetľoval už
Origenes (por. In Joannis I, 4, 6).
Tradícia
Tradícia od najstarších čias nepoznala iné Máriine deti. Protoevanjelium Jakubovo hovo
rí o Jozefovi ako o starom vdovcovi preto, aby poukázalo, že Mária s Jozefom deti nemala a že
„bratia a sestry“ Ježiša sú predchádzajúce Jozefove deti.20
Origenes (+253): „Je šialenstvo, že by Mária mala ďalšie deti“ (Homilia in Lucam 7). Origenes
písal o Máriinom panenstve ako o prvotine a o nasledovaniahodnom vzore kresťanského pa
nenstva (por. Commentarius in Matthaeum X, 17).
Sv. Bazil Veľký (+379): „Kristovi priatelia neznesú pomyslenie, že Bohorodička niekedy prestala
byť pannou“ (Homilia in. s. Christi generationem, n. 5).
Ambróz (+397) nazval Matku Božiu „Majsterkou panenstva“ (De institutione virginis). „Máriina
milosť bola taká veľká, že si dar panenstva nepodržala len pre seba, ale dopraje ho aj tým,
u ktorých vidí, že u nich bude ozdobou neporušenosti“ (De institutione virginis).
Siricius, pápež (+398): „Z toho panenského lona, z ktorého sa narodil Kristus podľa tela, nemoh
lo vzísť nijaké iné dieťa“ (List Anysiovi /solúnsky biskup/, r. 392).
Epifanius zo Salamíny (+403) pred r. 374 napísal, že veriaci všeobecne označujú Máriu ako
„vždy Pannu“ – „aei parthenos“. To sa dostalo aj do jeho vierovyznania: „Syn Boží sa vtelil,
t.j. narodil sa dokonalým spôsobom zo svätej Márie, vždy Panny, skrze Ducha Svätého“ (An
coratus 119, 5; por. DH 44).
Sv. Hieronym (+420) napísal dielo Adversus Helvidium de Mariae virginitate perpetua, v ktorom
obraňoval ustavičné panenstvo Bohorodičky. Helvidius z Ríma (4. stor.) totiž zastával názor,
že Ježišovi príbuzní sú deti Jozefa a Márie. Katolícki exegéti všeobecne tvrdia, že Jakub, Jo
zef, Júda a Šimon (por. Mk 6, 3) boli synmi Kleofáša, brata sv. Jozefa, teda synovia Márie
Kleofášovej.
Sv. Augustín (+430): „Panna počala, panenstvo si zachovala, Panna zostala“ (Sermo 51, 11, 18).
Peter Chryzológ (+450): „Keď panna počne, panna porodí a pannou zostáva, to nie je bežný zjav
– ale znamenie; to nie je rozum – ale sila; to je Stvoriteľ – nie príroda; to nie je všeobecné –
ale jedinečné; to je božské – nie ľudské“ (Sermo 148).
Okrem sekty antidikomarianistov (Arábia v 4. stor.) boli proti panenstvu Márie po pôrode
aj niektorí otcovia, napr. Hegesip (+c.185), Tertulián (+225), Helvidius z Ríma (4. stor.) a Jovi
nián (+c.406). Jovinián bol vo všeobecnosti proti ideálu kresťanského panenstva. Sekta antidi
komarianistov a jej prívrženci boli odsúdení na viacerých synodách.
Rozumová úvaha
Dôvod stáleho panenstva spočíva v bezvýhradnej ochote Márie spolupracovať s Bohom a
tak výlučne sa mu oddať, že prirodzená túžba po manželskom živote ustúpila do pozadia.
Západná teológia oprávnene interpretuje výroky o Ježišových bratoch a sestrách v zmysle
širšej rodiny, ako to bolo v tých časoch bežné (Paul Gaechter, +1983). Na Východe boli Ježišovi
bratia a sestry pokladaní za synov a dcéry sv. Jozefa, ktorý si – podľa legendy – bral Máriu už
ako vdovec. Evanjeliové texty však nijako nepotvrdzujú mienku o Jozefovi – vdovcovi. Skôr ju
vyvracajú. Keby mal Jozef staršie deti, neodišiel by od nich bývať z Nazareta do Betlehema.
Keby mal iné deti neemigroval by do Egypta a po smrti Herodesa Veľkého by neuvažovať
o bývaní v Judei (Rajmund Ondruš, +2011).
Dokonalá a doživotná sexuálna zdržanlivosť je platformou pre špecifický rozmer obety.
Gregor Veľký (+604) hovoril o takejto zdržanlivosti ako o nekrvavom mučeníctve (por. Homilia
3, 4). Vzorne žité panenstvo je službou svetu, svedectvom viery i dobrým príkladom pre veria
cich i neveriacich.
Magistérium
Dogma: „Panna Mária zostala navždy pannou; aj po pôrode.“
Por. Jn 19, 26; Druhý carihradský koncil r. 553 tituloval Matku Božiu „vždy Panna“
schváliac tak staré „Aeiparthenos“, DH 422, 427, 437; Lateránska synoda, r. 649, DH 503; Štvr
tý lateránsky koncil, r. 1512, DH 801; pápež Pavol IV. (1555-1559), r. 1555, DH 1880; konštit.
Lumen gentium 52, 57, 63; exhort. Marialis cultus 37; KKC 499.21
V zmysle koncilu treba Máriino panenstvo chápať takto: Mária, aj ako rodiaca žena, osta
la bez prerušenia pannou na tele i na duši (stav aj čnosť) a vo svojom materstve je „Panna“ par
excellence, takže Panna je jej vlastné meno (René Laurentin, +2017). U Bohorodičky teda nejde
len o panenstvo mysle či srdca, veď Panna Mária bola bezhriešna a slobodná od všetkých teles
ných žiadostí, u Bohorodičky ide aj o trvalé panenstvo tela. Je to triumf vykúpenia, ktoré za
chraňuje a premieňa nielen duše, ale aj telá (René Laurentin).
Základňou tejto viery je vtelenie Božieho Syna. Z vtelenia nutne neplynie panenstvo
matky. Ale je vhodné, aby v prirodzenej rovine túto nadprirodzenú skutočnosť panenstvo spre
vádzalo. Máriin panenský život vzbudzuje v kresťanskom ľude živú úctu k daru panenstva.
Panenské materstvo Márie v Božom pláne
Máriino panenstvo je základná teologická kategória zjavená Bohom; je znakom Máriinej
hlbokej viery, ktorá nikdy nebola narušená nejakou pochybnosťou, por. konštit. Lumen gentium
63, KKC 506. Teológovia konkretizujú veľký význam Máriinho panenstva v dejinách spásy:
1. Keby Kristova matka nebola pannou, Kristus by mal dvoch otcov. Jediné otcovstvo Kristovo
(Otec na nebesiach) lepšie zodpovedá jeho jedinej osobe.
2. Ježiš je nový Adam – nebeský človek (por. 1 Kor 15, 45-47; por. predobraz Jn 1, 12). Panen
ské zrodenie Krista celkom zodpovedá nadprirodzenému charakteru jeho osobnosti.
3. Ježiš svojím panenským počatím dal začiatok novému zrodeniu adoptívnych detí v Duchu
Svätom skrze vieru. Účasť na Božom živote pochádza totiž jedine z Boha.
4. Máriino telo je zvláštnym spôsobom zasvätené Bohu. V jej panenskom materstve sa dokonale
naplnil snúbenecký zmysel ľudského povolania vo vzťahu k Bohu. Panenstvo Márie zodpo
vedá tomu, že Mária je zvláštnym chrámom Ducha Svätého.
5. Mária spojila v sebe starozákonný ideál (materstvo) aj novozákonný ideál (panenstvo) vzťahu
k Pánu Bohu – dokonalé oddanie sa. Úloha ľudskej sexuality (zjednotenie dvoch osôb) vrcho
lí v panenstve (zjednotenie s Bohom). Panenský človek už prešiel od potreby „byť milovaný“
k presvedčeniu, že „je milovaný“.
6. Mária ako uskutočnený obraz Cirkvi spojila v sebe panenstvo i materstvo; aj Cirkev je panna
a matka; Cirkev je pannou, lebo neporušene a čisto zachováva vernosť svojmu Ženíchovi;
Cirkev sa stáva matkou, keď verným ohlasovaním Božieho slova a krstom rodí pre nadpriro
dzený život deti počaté z Ducha Svätého, por. KKC 507.
7. Máriino panenstvo je mravná sila – povzbudenie čnosti:
a) Dá sa byť čistým v ľudskom tele; Mária je uskutočneným predobrazom čistého života.
b) Máriino panenstvo je kultúrnou silou, motívom k vytváraniu vecí krásnych a ušľachtilých.
Sv. Augustín (+430) správne poukázal na veľkosť zasväteného panenstva: „Panenstvo samé
o sebe nie je úctyhodné, úctu si zaslúži Bohu zasvätené panenstvo... a my nechválime panny ako
také, ale ako Bohu zasvätené v zbožnej zdržanlivosti“ (De sancta virginitate VIII, 11).
Cirkevný obsah náuky o Máriinom panenstve
Katolícka cirkev náukou o Máriinom panenstve vyznáva:
- Pri počatí a narodení Ježiša Krista absolútne suverénne konal Boh.
- Máriino panenské materstvo je výnimočné a jedinečné v dejinách.
- Mária sa úplne a navždy, telom i dušou – v neporušenej kvalite, oddala Bohu.
- Mária, Panna a Matka, je predobraz, ikona Cirkvi (por. konštit. Lumen gentium 63, 64).
Katolícka cirkev touto náukou nikdy nepopierala:
- Dobro a veľkosť manželstva; trvalé spoločenstvo muža a ženy.
- Dôstojnosť pohlavného života; ide o súčasť dobrého a krásneho stvoriteľského plánu.22
- Vzájomné spojenie „svätý život a pohlavný život“; telesnosť má aj zriadené túžby.
Panenstvo Márie je základná teologická kategória (privilégium) spojená s Bohorodičkou.
Kto popiera panenstvo, ničí mariológiu ako takú a postupne stratí zmysel aj pre ďalšie kresťan
ské pravdy (Česlav Stanislav Bartnik).
Námietky proti panenstvu Márie
Zo strany niektorých kresťanov sa ozývajú námietky proti trvalému panenstvu Bohoro
dičky; argumentujú aj Písmom:
1) Novozákonné texty viackrát spomínajú Ježišových „bratov a sestry“ (por. Mt 12, 46-50; 13,
53-56; Mk 3, 31-35; 6, 1-3; Lk 8, 19-20; Jn 2, 12);
– ide o blízkych príbuzných Ježiša (por. Gn 13, 8; 14, 16; 29, 15 a i.); Písmo ich však nikdy ne
volá synmi alebo dcérami Márie.
– keby mala Mária a Jozef – vdovec staršie deti, neodišli by od nich na dlhšie bývať z Nazareta
do Betlehema (Mt 2, 1n). Ani by neemigroval do Egypta (Mt 2, 13n); ani by po smrti Herode
sa Veľkého neuvažovali o bývaní v Judei (Mt 2, 19n).
2) Porodila „prvorodeného“ (por. Lk 2, 7);
– výraz „prvorodený“ mal právnický význam; automaticky to neznamenalo, že po ňom boli aj
iné, druhé deti. V Egypte sa našiel náhrobok zo staroveku, na ktorom bolo napísané, že „zom
rela pri pôrode prvorodeného“.
– keby mala Mária s Jozefom mladšie deti, ako bol Ježiš, nemohla by každoročne putovať do
Jeruzalema. Ani vtedy nie, keď mal Ježiš už 12 rokov (Lk 2, 41-42), musela by pri nich ostať
doma.
– keby mala Mária s Jozefom mladšie deti, umierajúci Ježiš by ju nemohol proti zvyklostiam
odovzdať do opatery Jánovi (Jn 19, 26-27).
3) Matúš napísal, že Jozef Máriu „nepoznal“, kým neporodila syna (por. Mt 1, 25);
– do pôrodu ju nepoznal; to však neznamená, že po pôrode ju „poznal“; ide o čisto semitské vy
jadrovanie niečoho, čo sa nikdy neuskutočnilo – por. 2 Sam 6, 23: „Michol bola bezdetná,
kým nezomrela.“
Mária – nanebovzatá
Podľa najstaršej tradície (por. Sk 1, 14 – Ježišova matka v Jeruzaleme) Mária zomrela
v Jeruzaleme asi r. 30. Smrť Panny Márie však nebola trestom za hriech, ale bola dôsledkom jej
ľudskej prirodzenosti a tiež toho, že sa chcela pripodobiť svojmu Synovi.
Sväté písmo
Nový zákon sa priamo nezmieňuje ani o Máriinej smrti ani o jej nanebovzatí. Písmo však
hovorí o možnosti vzkriesenia ľudských tiel pred koncom sveta ako o dôkaze plnosti spásy (por.
1 Kor 15, 22-23; Hebr 2, 14-15).
Mt 27, 52-53: „Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hro
bov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“ Exegéza: Niektorí
znalci učia, že išlo o konečné oslávenie patriarchov, prorokov, Jozefa, betlehemských nevi
niatok... S úplnou istotou nemožno vylúčiť ani telesné oslávenie ďalších veľkých osobností,
napr. Henocha (por. Gn 5, 24) či Eliáša (por. 2 Kr 2, 1).
Zjv 12, 1: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac
a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“ Exegéza: Bernard z Clairvaux (+1153) učil, že
spomínaná žena je Mária.
John Henry Newman (+1890) v r. 1866 napísal: „Samozrejme, ne
popieram, že pod obrazom ženy (Zjv 12) je naznačovaná Cirkev. Ale to, čo by som tu chcel 23
zdôrazniť, je, že svätý apoštol by nebol hovoril o Cirkvi v tomto čiastkovom obraze, ak by
neexistovala Panna Mária“ (Difficulties of Anglicanus). Pápež Pius X. (1903-1914) potvrdil,
že táto „žena“ znamená aj blahoslavenú Pannu Máriu, popri obraze „Svätého Izraela“ a „Cir
kvi“; enc. Ad diem illum, r. 1904. Rovnako aj pápež Pavol VI. (1963-1978); exhort. Signum
magnum, r. 1967.
Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Por. Jn 14, 2-3.
Exegéza: Scholastickí teológovia pokladali tento citát za hlavný, lebo oslávenie tela je po
sledná milosť, ktorú Mária dostala. Tak bola Mária vyňatá spod kliatby „obrátiť sa na prach“
(por. Gn 3, 19).
Gn 3, 15: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej po
tomstvom.“ Exegéza: Na tento citát kladú dôraz terajší teológovia, lebo Mária má mimoriad
nu účasť na Kristovom boji proti satanovi i na dokonalom víťazstve nad ním.
Jn 14, 2: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal,
že vám idem pripraviť miesto?!“
Exegéti oddávna videli na viacerých miestach Písma súvislosť s Máriiným nanebovza
tím. Napr. Ž 1, 1-3: „Blažený človek... je ako strom zasadený pri vode a jeho lístie nikdy neväd
ne.“ Jn 14, 27: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet
dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ Iz 58, 11: „A Pán ti dá neprestajný spočinok,
jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní; budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd,
ktorého vody nesklamú.“
Tradícia
Spoločná tradícia (Východu i Západu) až do 17. stor. učila o Máriinej smrti, ktorá ju
uviedla do nebeskej slávy; pápež Ján Pavol II. (1978-2005), por. Matka Páně..., č. 50.
Sv. Ambróz (+397): „Bohorodička je predobrazom Cirkvi v poriadku viery, lásky a dokonalej jedno
ty s Kristom“ (Expositio Evangelii secundum Lucam 2, 7).
Sv. Epifanius zo Salamíny (+403) v r. 377 nič objektívne o Máriinej smrti nezistil: „Netvrdím, že
zostala nesmrteľnou na zemi, ale ešte viac netvrdím, že zomrela ako iní a zostala pochovaná
v hrobe. Sväté písmo sa povznieslo nad otázky ľudského ducha a ponechalo tento bod
v neistote, z úcty k tejto neporovnateľnej Panne“ (Panarion 78). A pripustil nanebovzatie:
„Boh totiž môže urobiť, čo chce. Koniec jej života je neznámy“ (Panarion 78, 23).
Sv. Gregor Turský (+594): „Mária, preslávna matka Krista Pána, ktorá – ako veríme – bola Panna
pred i po svojom materstve, bola – ako sme už povedali – prenesená do raja sprevádzaná
spievajúcimi anjelskými chórmi s Kristom Pánom na čele“ (De gloria beatorum martyrum
IX). Gregor spájal obraznosť apokryfov s teológiou a učil, Mária bola oslávená aj s telom.
Theoteknos z Livias (+650): „Vhodné je, aby telo – ktoré nosilo Boha, Boží príbytok, prebožšte
né, nezničiteľné, preniknuté Božím svetlom – bolo povýšené do slávy spolu s bohumilou
dušou“ (Homilia 9).
Sv. Germán Carihradský (+733): „Tvoje panenské telo (Bohorodička) je celé sväté, celé čisté, celé
Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bo
lo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené
a účastné na dokonalom živote“ (In Sanctae Dei Genetricis Dormitionem, Sermo I.).
Sv. Ján Damaský (+749): „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panen
stvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia... Patrilo sa, aby Božia Matka
vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu“
(Encomium in Dormitionem Dei Genetricis Semperque Virginis Mariae, Homilia II, n. 14).24
Historický vývoj dogmy
Viacerí otcovia príležitostne hovorili o Máriinej smrti, napr. Origenes (+253) v diele In
Joannis II, 12; Efrém Sýrsky (+373) v Hymnus 15, 2; Hieronym (+420) v Adversus Rufinum 2, 5
a Augustín (+430) v In Joannis evangelium tractatus 8, 9. Modestus Jeruzalemský (+630) a Ján
Damaský (+749) svorne tvrdili, že bolo nutné, aby Mária zomrela – podľa príkladu svojho Syna.
Cyperský biskup Epifanius zo Salamíny (+403) zmierňoval napätie medzi kolyridiánmi
(obetovali Márii ako Bohu; gr. kollaris bol arabský koláč) a antidikomarianistami (popierali Má-
riino panenstvo). Podrobne sa zaujímal aj o zavŕšenie Máriinho života. Nakoniec vyhlásil: „Ni
kto nepoznal jej koniec“ (Panarion 78), lebo nenašiel žiadne historické dôkazy (pravý hrob, te
lesné relikvie).
Liturgia od 2. stor. slávila „dies natalis“ (zrodenie pre nebo) – deň mučeníkov a od 3.
stor. začala sláviť aj Natale Sanctae Mariae (prevažne dňa 15. augusta). Dôvodom bolo Máriino
nekrvavé mučeníctvo – „meč duše“, por. Lk 2, 35; Jn 19, 25-27.
Apokryfy 4. stor. (najmä Transitus Mariae, gr. originál asi z 2. stor.) písali o tom, že
Panna Mária bola oslávená aj s telom. Gr. metastasis, lat. transitus, znamenal prechod zo zeme
do neba. Tieto apokryfy však nie sú vierohodné. V 5. stor. sa začal používať výraz usnutie (gr.
koimesis, lat. dormitio) na neobyčajný prechod Márie do večnosti.
Východná cirkev od 6. stor. slávila Dormitio – Sviatok usnutia Matky Božej dňa 15. au
gusta, čo r. 600 nariadil aj cisár Mauritius (+602). Z východných otcov túto myšlienku najviac
propagoval Ján Damaský (+749). Západná cirkev v Ríme začala sláviť Dormitio v 7. stor. Kon
com 8. stor. sa názov sviatku zmenil na Nanebovzatie (gr. Analepsis, lat. Assumptio). Nanebov
zatie je najstarší a celou Cirkvou slávený mariánsky sviatok (stále 15. augusta). Pravdu
o Máriinom nanebovzatí ovplyvňovali rôzne mienky.
Mních Usuard (+875) bol proti nanebovzatiu Máriinho tela a ďakoval Cirkvi, že sa nevyjadruje k veciam, o ktorých (histo
ricky) nič nevie (por. 1 Tim 3, 15; Cirkev – opora pravdy). Spisy Cogitas me (asi Ambróz Aut
pertus, +784) a Ades nobis (Pseudo-Augustín, 11. stor.) sa odmietavo stavali k nanebovzatiu. Ich
myšlienky sa dostali aj do breviára, a tak po dlhý čas ovplyvňovali verejnú teologickú mienku.
Avšak pápež Alexander III. (1159-1181) bol za nanebovzatie Márie (por. DH 748).
Teologické školy neviedli o tejto otázke veľké polemiky, lebo sa v podstate neprotivila
žiadnej dogme. V 13. stor. bol do breviára vložený nový text (pravdepodobne z diela Ad interro
gata, od neznámeho autora), ktorý bol za nanebovzatie. Aj Tomáš Akvinský (+1274) bol za na
nebovzatie: „Od tejto kliatby, t.j. obrátenia sa na prach, bola Panna Mária zachránená, pretože
vstúpila do neba s telom“ (Expositiones salutationis angelicae; por. aj Theologická summa III.,
83, 5, 8; 27, 1). Po Tridentskom koncile bola reforma breviára. Nový breviár preferoval teolo
gické texty za telesné nanebovzatie. A to malo rozhodujúci vplyv na teologické dozrievanie a
pokrok. Pápež Benedikt XIV. (1740-1758) opatrne pripustil: „Nanebovzatie je zbožná mienka.“
Teológovia, kardináli aj vladári (napr. španielska kráľovná Izabela II., +1904) podporovaní
zbožnosťou veriacich, žiadali pápeža o vyhlásenie nanebovzatia za dogmu.
Prvým žiadateľom bol servita Cesario Shguanin (+1769). Na Prvom vatikánskom koncile (r. 1870) 195 biskupov
podpísalo petíciu za vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie. Koncil však bol kvôli
prusko-francúzskej vojne náhle prerušený.
V r. 1946 sa pápež Pius XII. (1939-1958) listom Deiparae Virginis obrátil na biskupov
celého sveta s otázkou, ako zmýšľajú oni a ich veriaci o pravde Máriinho nanebovzatia. Keďže
mienka svetovej Cirkvi bola v absolútnej väčšine kladná, tak pápež 1.11.1950 Máriino nanebov
zatie vyhlásil za dogmu.
Rozumová úvaha25
Máriina smrť bola po biologickej stránke prirodzená. Nech bola biologická príčina Mári
inej smrti akákoľvek, možno povedať, že jej prechod z tohto života do druhého bol dozretím do
milosti slávy, čo možno vyjadriť aj slovom „usnutie“ (Ján Pavol II., 1978-2005).
Tomáš Akvinský (+1274) učil, že Mária je dokonale blažená aj s telom, s ktorým bola
vzatá do neba (por. Theologická summa III., 27, 1; III., 83, 5).
Karl Rahner (+1984) r. 1952 napísal: „Nanebovzatie nemôžeme podopierať vedľajšími
dôkazmi (nemáme hrob, nemáme ostatky). Dôkaz musí pozostávať z plnosti toho, čo už o Márii
bezpečne vieme:
a) prijímame, že Mária je „už teraz“ v blaženej nezmeniteľnosti;
b) Máriina blaženosť musí byť dokonalá; bola dokonalejším spôsobom vykúpená ako my;
c) dokonalosť Máriinej blaženosti by bez telesného oslávenia nebola úplná.“
Dogma o Máriinom nanebovzatí je vyššou formu kanonizácie (Jozef Ratzinger).
Magistérium
Dogma: „Panna Mária bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Por. Gn 3, 15; Jn 14, 2-3; Zjv 12, 1; pápež Pius XII. (1939-1958), konštit. Munificentis
simus Deus, r. 1950, DH 3903; konštit. Lumen gentium 59; KKC 966, 2853.
Ide o plnosť a blaženosť, ktoré dostala Mária, jej nepoškvrnená duša a panenské telo; ide
o dokonalé pripodobnenie sa vzkriesenému Kristovi; ide o obraz a potešiteľný dôkaz uskutočňo
vania vrcholnej nádeje, že oslávenie bude šťastným údelom všetkých, ktorých Kristus urobil
svojimi bratmi a sestrami, por. exhort. Marialis cultus 6.
Na Západe predstavujú obrazy nanebovzatie tak, že Mária sa vznáša nad zem, do nebies
za sprievodu anjelov. Ikony Východu predstavujú toto tajomstvo inak. Mária nevystupuje, leží...
a k nej zostupuje oslávený Ježiš tak, ako príde v parúzii. Posolstvo oboch vyjadrení je jedno –
celé Máriino nanebovzatie (duša i telo) je Božie dielo.
Cirkevný obsah náuky o Máriinom nanebovzatí
Katolícka cirkev náukou o Máriinom nanebovzatí vyznáva:
- Mária ukončila pozemský život (in statu viae); čas skúšky a zásluh.
- Pán Boh Máriu oslávil s telom i dušou v nebi (in statu visionis, in statu patriae).
Definícia dogmy nehovorí nič o spôsobe Máriinho vzkriesenia, ani o vzťahu medzi po
zemským a osláveným telom. Takisto použijúc výraz „ukončenie behu života“ sa definícia vyhla
slovu „smrť“. Ukončenie behu života znamená vystúpenie z časopriestoru pod vplyvom najvyš-
šej milosti. Ukončenie behu života znamená iný druh smrti, než akým zomierajú iní ľudia.
Význam Máriinho nanebovzatia
1. Trojičný význam. Boh sa ukázal ako „veľkodušný darca“, „odmeňovateľ“, lebo on
vzal Máriu – s telom i dušou – do nebeskej slávy a povýšil ju za Kráľovnú vesmíru
2. Mariologický význam. Telesné vzkriesenie a nanebovzatie Panny Márie je časová an
ticipácia všeobecného vzkriesenia. Mária je predobrazom Cirkvi (por. konštit. Lumen gentium
53, 63) a už teraz je taká, akou chce raz byť aj Cirkev, por. Kongregácia pre náuku viery, r.
1979.
Matka Božia bola mimoriadnym spôsobom vykúpená (DH 2803), preto bola aj mimo
riadnym spôsobom oslávená. Nie je predmetom viery odpovedať na otázky, čo sa stane
s atómami mŕtveho tela pri vzkriesení, alebo v akom fyzikálnom stave bude vzkriesené telo.
3. Ekleziologický význam. Toto dogmatické vyhlásenie je ovocím dlhého teologického
skúmania a prehlbujúcej sa viery veriacich. Zároveň je prejavom životaschopnosti Cirkvi, v kto
rej účinkuje Duch Svätý. Dogma úzko súvisí s ďalšími pravdami, ako sú vykúpenie, zmŕtvy
chvstanie, dedičný hriech a telesné oslávenie. 26
4. Humánny význam. Istým dôvodom vyhlásiť túto dogmu v 20. stor. bola aj snaha Cir
kvi poukázať na veľkú hodnotu ľudského tela (por. Gn 2, 7; Gal 4, 4) a tela ženy zvlášť. Hodno
ta ľudského tela totiž bola veľmi znevažovaná (koncentráky, obchod s bielym mäsom, priekup
níctvo s ľudskými orgánmi a i.)
Mária – Kráľovná – Pani
S Máriiným nanebovzatím úzko súvisí titul „Kráľovná“, ktorý je ovocím kresťanskej tra
dície. Od 4. stor. Máriu nazývali „Pani“, „Patrónka“, „Vládkyňa“ a „Kráľovná“, čo malo biblic
ký základ, lebo už v starozákonnej dobe matka kráľa mala osobitnú úlohu i poctu.
1 Kr 2, 19: „Betsabe vošla ku kráľovi Šalamúnovi prihovoriť sa u neho za Adoniáša. Kráľ jej
vstal v ústrety, uklonil sa jej a sadol si na trón. Pre kráľovu matku postavili trón a posadila sa
mu po pravici.“ Por. 1 Kr 15, 13; 2 Kr 11, 1-3; 2 Krn 15, 16.
Lk 1, 43: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Por. Lk 1, 32, 33.
Efrém Sýrsky (+373): „Nebesia nie sú tvojou matkou; ty si ich urobil svojím trónom. O koľko
vznešenejšia a ctihodnejšia je kráľovská matka od kráľovského trónu?“ (Hymni de Beata Ma
ria 19).
Gregor Naziánsky (+390): „Matka Kráľa celého sveta; Panenská Matka, ktorá porodila Kráľa
celého všehomíra“ (Poemata dogmatica, XVIII).
Hieronym (+420): „Treba vedieť, že „Mária“ v sýrskom jazyku znamená „Pani“ (Liber de nomi
nibus hebreis).
Peter Chryzológ (+450): „Hebrejské Mária je po latinsky Pani. Napokon aj anjel ju nazval Pani,
aby sa rodička Pána pozbavila služobného strachu, pretože vlastná moc jej potomka ju tak
pozdvihla, že sa narodila a volá Pani“ (Sermo 142).
Andrej Krétsky (+c.720): „Sám Boh si dnes vybral zo zeme, ako Kráľovnú ľudského pokolenia,
svoju matku vždy pannu, v ktorej lone zostanúc Bohom prijal ľudskú prirodzenosť“ (Homilia
II in dormitionem Sanctissime Deipare). „Kráľovná ľudského pokolenia si v plnom zmysle
slova zachovala toto meno, lebo bola nad všetko povýšená, keď sa v nej vtelil Boh“ (Homilia
III in dormitionem Sanctissime Deipare).
Ján Damaský (+749) nazval Pannu Máriu „Kráľovná, Vládkyňa, Pani“ (Homilia I in dormi
tionem Beate Mariae Virginis) a „Pani celého tvorstva“ (De fide orthodoxa I, IV, c, 14).
Titul „Svätá Matka Božia, Pani anjelov“ bol Márii pripisovaný už od stredoveku, ako sa
to odzrkadlilo v mariánskej antifóne: „Ave Regina coelorum, ave Domina Angelorum… “. Tento
titul šíril sv. František Assiský (+1226).
Litánie loretánske (schválené r. 1587) viacnásobne titulujú Máriu ako „Kráľovná“.
Viacerí pápeži nazývali Pannu Máriu „Kráľovná neba i zeme“. Pius XII. (1939-1958) v r.
1954 vydal enc. Ad coeli Reginam o kráľovskej hodnosti Panny Márie. Pavol VI. (1963-1978)
v r. 1974 napísal, že Mária už je po boku večného Kráľa, skvie sa ako Kráľovná a oroduje ako
Matka, por. exhort. Marialis cultus 6.
Dôvody Máriinho kráľovského titulu
Cirkev ani dnes nepomýšľa „zmodernizovať“ kráľovský titul ani Kristovi ani Márii. Me
dzi titulmi „kráľ“ a (povedzme) „prezident“ sú totiž podstatné rozdiely (Filip M. A. Stajner): -
kráľ má autoritu zhora, prezident zdola (voľba ľudu – priama či nepriama); - kráľ sa zodpovedá
len Bohu, prezident musí vyhovieť (skupine) voličov; - kráľ má v rukách plnú moc, prezident má
len časť moci (podľa ústavy); - kráľ má doživotnú moc, prezident jej volený na určité obdobie.
Máriinmu materinskému prostredníctvu v Kristovi odôvodnene patrí plnohodnotný
a skutočný (nielen symbolický) kráľovský titul.
1. Božie materstvo Panny Márie – lebo Ježiš Kristus je Kráľ neba a zeme.27
2. Úzke spojenie Márie s Kristom – spolupráca s ním. Titul „Kráľovná“ je analogický. Mo
derný človek ho chápe ako „prvá“, „najdokonalejšia“, „najvznešenejšia“.
3. Ústredné postavenie Márie v spoločenstve svätých.
Korunovanie mariánskych obrazov a sôch
Kultúrne národy od nepamäti používali pekne zdobenú korunu ako najvznešenejší von
kajší znak najvyššej dôstojnosti a moci. História učí o panovníckej korune (kráľovskej, cisár
skej), kniežacej korune, korune pre víťazov... Korunovácia znamenala a dodnes znamená pový-
šenie a odmenu za veľké zásluhy.
Podľa kresťanskej tradície Pannu Máriu od 4. stor. nazývali „Kráľovná“. Nikto na zemi
si nezaslúži takú úctu, vďaku a česť ako ona. Avšak ozdobovanie mariánskych obrazov a sôch
ozdobnou korunou (ich korunovanie) začalo až v 8. stor., pravdepodobne ako reakcia na bludné
obrazoborectvo. Pápež Gregor III. (731-741) v r. 732 korunoval v Ríme obraz Panny Márie. Po
tom sa korunovácie začali šíriť aj po iných krajinách. Spočiatku bola táto slávnosť spontánna a
lokálna.
Pápež Urban VIII. (1623-1644) v r. 1630 ustanovil pravidlá o týchto korunováciách. Prá-
vomoc povoľovať korunovácie dostala kapitula pri Bazilike sv. Petra v Ríme.
Účasť Panny Márie na diele vykúpenia
Ježiš Kristus je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2, 5). Keďže sa Ježiš
svojím vtelením akosi zjednotil s každým človekom (por. konštit. Gaudium et spes 22), tak veľ-
kodušne dáva všetkým ľuďom možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na
jeho spásnom diele.
Ježiš sám vyzýva svojich učeníkov, aby vzali svoj kríž a nasledovali ho (por. Mt 16, 24).
On trpel za ľudstvo a chce, aby ľudia kráčali v jeho šľapajach (por. 1 Pt 2, 21). On chce do svo
jej vykupiteľskej obety zapojiť aj tých, ktorí okusujú dobrodenie jeho obety ako prví (por. Mk
10, 39; Jn 21, 18-19; Kol 1, 24). To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho matky –
Márie, ktorá je s jeho vykupiteľským dielom spojená viac, než ktokoľvek iný, por. Lk 2, 35;
KKC 618.
Prídu módy, ktoré budú urážať Pána Ježiša Krista
Výklad k modlitbe Zdravas Mária
Ruženec nás zachránil! V modlitbe ruženca spoznáte…
Robil som satanistické rituály na potratových klinikách
Panna Mária vzkriesila Araba
- Panna Mária postrach zlých duchov
- Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie už začalo
Znaky falošných prorokov
Ako viem, kedy mi hovorí Boh? Ako rozlíšiť falošné…
Svätá Panna Mária je kráľovnou a vládkyňou neba i zeme
Židovská nevyhlášená válka lidstvu
V čom spočíva neomylnosť pápeža?
<span style="background-color:#ffff5f;font-weight:…
Kresťanský starovek (do r. 692; Trulanský snem)
Raná Cirkev ohlasovaním Evanjelia šírila vieru a kresťanský kult. Sociálno-kultúrny
kontext vtedajšej doby, ako aj nábožensko-psychické zaujatie proti kultu ženy (židovský vplyv),
nepriali rozvoju mariánskej úcty. Že sa aj napriek tomu začal rozvíjať mariánsky kult, treba pri
písať dvom vnútro-kresťanským faktorom:
a) Existovalo veľmi úzke spojenie kristológie a mariológie v Písme i tradícii.
b) Na Máriu sa hľadelo nielen ako na osobu, ale aj na jej úlohu v dejinách spásy.
Prvým pravoverným kresťanským spisovateľom, ktorý vyzdvihol význam Márie, bol bis
kup Ignác Antiochijský (+117). Ignác zdôraznil, že Ježiš sa podľa Božieho plánu počal v Márii
nom lone (List Efezanom 18, 1).
V dejinách kresťanstva bol významným medzníkom r. 313, kto
rým začala „konštantínovská éra“. Veľké pohanské národy Rímskeho impéria hromadne vstupo
vali do Cirkvi. Cirkev ich prijala aj s ich osobitosťami, ktoré postupne kristianizovala. Avšak
tieto národy, ktoré len pomaly spoznávali láskavú tvár nebeského Otca, priniesli do kresťanskej
vierouky predstavy z ich prirodzenej zbožnosti. Predovšetkým to bol „strach“, ako hlavný nábo-
ženský činiteľ. Tento nábožensko-naturálny prvok novokresťanských národov ovplyvnil aj ma
riánsku úctu. Mária sa stala prostredníčkou medzi ľuďmi a Bohom.
Unáhlené by však bolo tvrdiť, že išlo o jednoznačnú dekadenciu kresťanstva. Treba vi
dieť aj druhú, kladnú stranu tohto vplyvu. Boh, ktorý bol v prirodzenej zbožnosti ďaleký a hroz
ný, sa cez postavu Márie stával bližším a milosrdnejším. A hoci sa v tomto období objavili aj
niektoré negatívne prvky mariánskej úcty, aj táto časť kresťanských dejín mala svoj pozitívny
význam (Stanislav Celestín Napiórkowski). Nevierohodné je aj ďalšie tvrdenie, že Nicejský
snem, ktorý v r. 325 definoval božstvo Ježiša Krista (DH 125), a tak ho „udomácnil“ do Trojice,
vytvoril najmä v ľudovej zbožnosti vákuum, ktoré neskôr vyplnila postava Márie (Heinrich
Petri, Wolfgang Beinert).
Kresťanský stredovek (do r. 1517; vystúpenie Martina Luthera)
Historici dokazujú, že stredovek bol obdobím, kedy došlo k výrazným zmenám v kres-
ťanskej duchovnosti. Zvlášť to platí o mariológii, a to na poli teoretickom i praktickom. Napr.
dokončil sa vývoj modlitby „Zdravas Mária“, zavŕšila sa tvorba modlitby svätého ruženca, jed
notlivci i celé spoločenstvá sa zasväcovali Bohorodičke, horliví mariánski ctitelia pestovali ľud
skú ušľachtilosť ako aj opravdivé rytierstvo.
S odstupom storočí badať, že vedľa týchto kladov sa objavili i zápory. Niekde ľudová
zbožnosť predstavovala Máriu ako takú milosrdnú matku a mocnú kráľovnú, ktorá môže rozka
zovať aj svojmu Synovi. Šírilo sa presvedčenie, že práve ona zabezpečí milosrdenstvo pre ne-2
šťastného hriešnika pred Kristovou prísnosťou. Ľudia cítili potrebu prostredníka, ktorý by im bol
bližšie ako vznešený a spravodlivý Ježiš Kristus (Fransis S. Fiorenza, John P. Galvin).
V období patristiky sa Máriino miesto v teológii celkom viazalo na dielo vykúpenia, v
stredoveku sa Panna Mária dostala už do istej dôstojnej izolácie. Teologická reflexia bola výluč-
ne zameraná na štúdium Máriinej osoby, najmä jej privilégií. Márii začali byť pripisované všetky
možné dary, zneužívajúc zásadu: De Maria numquam satis! Takéto preháňanie úcty pokračovalo
napriek obmedzujúcim snahám niektorých biskupov a teológov (Fransis S. Fiorenza, John P.
Galvin). Niekde tento izolujúci postoj pretrval až do Druhého vatikánskeho koncilu (Stanislav
Celestín Napiórkowski).
Izolujúci postoj sa prejavil aj v spôsobe písania mariánskych ikon. Starý prísny kánon
(kristocentrické zameranie) bol od 16. stor. uvoľňovaný. Ježiš sa začal buď celkom vynechávať,
alebo bol zobrazovaný len „v ľudskej prirodzenosti“ (Vladimír Juhás).
Kresťanský novovek
V potridentskom období vo vzťahu k svätým mali veriaci správnu intuíciu, že pre vzá-
jomné spojenie v Kristovi si môžu všetci – živí i mŕtvi – navzájom pomáhať. Nedokázali sa však
vyhnúť silnému zdôrazňovaniu osobnej úbohosti. Dôsledok bol taký, že hriešnici si boli vedomí
svojej malosti, a preto sa neodvažovali utiekať priamo k Spasiteľovi. Mysleli si, že svätí – pre
vlastnú skúsenosť s ľudskými slabosťami – sú im bližšie ako Boh. Svätí s Pannou Máriou im
boli prostredníkmi v tom zmysle, že sa nachádzajú akosi v strede, medzi nimi a Ježišom Kris
tom, a pritom je zachované podriadenie svätých Bohu. Táto závislosť na prostredníkovi, ako
mocnom patrónovi, je charakteristická pre celé obdobie 16. až 20. stor.
Závislosť na prostredníkovi sa prejavila aj v pohľade na kňaza – vysväteného Kristovho
služobníka. Biblický pohľad „Kristov učeník“ (por. Mt 4, 18; Mk 14, 14) vystriedal mariánsky
pohľad „najmilší syn Panny Márie“, por. don Stefano Gobbi (+2011), Modrá kniha, Mariánske
kňazské hnutie (Vladimír Juhás).
Vrchol tzv. „mariológie výsad“ nadišiel v polovici 20. stor., keď bola vyhlásená dogma
o nanebovzatí Panny Márie. Popri mnohých pozitívach celej tejto epochy treba vidieť aj isté ne
bezpečenstvo maximalizmu (teoretického i praktického).
Súčasná mariológia (po Druhom vatikánskom koncile)
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) zahrnul mariológiu do ekleziológie. Urobil tak z
pedagogických dôvodov, aby sa nezneužívala veľká úloha Márie v dejinách spásy. Koncil navr
hol (por. konštit. Lumen gentium 66), aby mariánsky kult bol predovšetkým odpoveďou veriace
ho ľudu na dané zjavenie a náuku viery. Mariánska zbožnosť sa má orientovať kristologicky a
trinitárne, pričom sa nemá zabúdať ani na ekleziologický a ekumenický rozmer. Avšak hneď po
koncile nedošlo k očakávanej pozitívnej zmene. Príčinou istej krízy však nebol koncil, ale na
prvom mieste nedostatočné poznanie koncilovej náuky. Tak sa dočasne stalo, že staršie formy
mariánskej úcty boli odstránené a nové ešte neboli vytvorené.
Antropologicko-soteriologický záujem o Bohorodičku sa koncom 20. stor. sústredil na
otázky, aký teologický význam má Máriino ženstvo a panenstvo. To, že Mária je žena, sa dávno
bralo na vedomie. Ale spoločenské odsúvanie ženy na druhé miesto neprialo tomu, aby sa z Má-
riinej ženskosti vyvodili náležité dôsledky. Až postoj pápeža Jána XXIII. (1958-1963) v enc.
Pacem in terris, z r.1963, podnietil teológiu, aby ženám ako takým, venovala viac pozornosti.
Po koncile mali na rozvoj mariológie najvýznamnejší vplyv dva pápežské dokumenty –
exhort. Pavla VI. (1963-1978) Marialis cultus z r.1974 a enc. Jána Pavla II. (1998-2005) Redem
ptoris Mater z r.1987 a napokon aj list Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie – Matka
Pána. Pamiatka, prítomnosť, nádej (napísaný bol v r. 2000, tlačou vyšiel v r. 2002).
Pápež Pavol VI. (1963-1978) v exhort. Marialis cultus predstavil Kristovu matku ako ak-3
tívneho a dynamického človeka, ktorý s plnou zodpovednosťou nasleduje Božie volanie. Mária
sa javí ako žena „so silou ducha vo vyhnanstve“ (č. 57). Pozornosť sa obrátila aj na dejinno
spásny význam ženského pokolenia. V rozhodujúcom okamihu dejín spásy, pri vtelení Božieho
Syna, boli do tejto skutočnosti – hoci nie na tej istej rovine – zapojení muž a žena, Ježiš a Mária.
Významné bolo predovšetkým to, že Boh obe pohlavia, obe rovnakej dôstojnosti a ceny, zbaviac
ich prirodzených nedostatkov, konštitutívne zapojil do dejín spásy: v nikom inom niet spásy, iba
v mene muža Ježiša Krista; a ľudstvo prijalo spásu v žene Márii.
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v enc. Redemptoris Mater zdôrazňoval absolútnu závis
losť spásneho vplyvu Márie na Kristovi a vyzdvihol potrebu účinkovania Ducha Svätého (č. 43,
44). Takéto vyjadrenia pápeža sú veľkým impulzom k pneumatologickému vysvetleniu účasti
Panny Márie na diele vykúpenia. Obrátiac pozornosť na činnosť Ducha Svätého v duchovnom
prostredníctve jednotlivých stvorení (anjeli, Panna Mária, iní svätí) sa otvorili nové teologické
cesty k riešeniu správnejšej teológie prostredníctva svätých. Mariológia pred koncilom osobitne
pojednávala o materstve Panny Márie a osobitne o jej prostredníctve. Ján Pavol II. však spojil
Máriino materstvo s Máriiným prostredníctvom – Máriino prostredníctvo má materskú povahu.
Znamená to, že Panna Mária tým, že je Božou Matkou a duchovnou matkou veriacich, je pro
stredníčkou.
Sväté písmo sa však nikdy neodvoláva na pohlavnosť dotyčných osôb. Jeho záujem sa
sústreďuje na ich človečenstvo, na ľudskú osobu ako takú, čím zdôrazňuje univerzalitu povola
nia a poslania človeka. Keď kresťania nachádzajú v Márii prvú a dokonalú učeníčku Pána, robia
to nie pre jej ženskosť, ale pre jej dokonalú ľudskosť. Ani Máriino panenstvo nie je Písmom
predstavené ako výlučne ženská vlastnosť, ale ako stelesnenie vážneho nasledovania Krista, teda
ako duchovná vlastnosť (môže ju mať aj muž). Mária „je obrazom, vzorom, nie kresťanských
žien, ale Cirkvi, ktorá je otvorená obom pohlaviam a skladá sa z oboch pohlaví“.
Obaja pápeži (Pavol VI. dňa 16.5.1975 a Ján Pavol II. dňa 4.4.1999) pritom obrátili po
zornosť teológov mariológie aj na novú metódu. Chceli, aby teológovia, neopúšťajúc „cestu
pravdy“ (biblicko-historicko-teologická metóda), vykročili aj „cestou krásy“, lebo Mária je „tota
puchra“, por. Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 33.
List Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie – Matka Pána... odporúča, čím sa má
vyznačovať novodobá reflexia o Matke Božej, aby „vychádzajúc od Boha privádzala k Bohu“.
Poukazuje na hlboké príčinné vzťahy medzi mariológiou a inými teologickými disciplínami.
Mariológia sa stáva priestorom teologickej syntézy. List obohacuje teológiu aj poukazom na tzv.
„Boží štýl konania“ (por. č. 51). Celá mariológia dokazuje, že štýl (spôsob) Božieho konania sa
vyznačuje uprednostňovaním malých a pokorných (alebo chudobných v duchu, Mt 5, 3).
Teológia o Márii (mariologické kongresy, konferencie... – veda) a úcta k Márii (marián
ske kongresy, slávnosti... – zbožnosť) sa navzájom obohacujú a dopĺňajú. Mariánska veda, úcta
i spiritualita neustále napredujú a musia sa rozvíjať v perspektíve dejín spásy (Stanislav Celestín
Napiórkowski).
Mariológia a oddelení kresťania – pravoslávni, protestanti
V súčasnosti už nie je postava Márie hlavným kameňom úrazu medzi oddelenými kres-
ťanmi, hoci ich vzťah k Márii je odlišný. Už v samotnom Svätom písme existuje určitý „plura
lizmus“ ohľadom Panny Márie: - pohľad Pavla (Mária dala Ježišovi jeho ľudskú poníženosť,
por. Gal 4, 4); - pohľad Jána (Mária dala zrod Bohu, por. Jn 1, 14); - pohľad Lukáša (Mária dala
príklad povolania a viery, por. Lk 1, 38). Dialóg by mal viesť ku kombinácii týchto pohľadov,
a tak aj k bohatstvu protestantskej, pravoslávnej a katolíckej tradície (René Laurentin, +2017).
Pravoslávni formálne uznávajú Efezský koncil (r. 431) a s ním súvisiace pravdy: Naj
svätejšia Bohorodička Panna Mária. Obsahovo neprotestujú proti posledným dvom dogmám 4
(nepoškvrnené počatie a telesné nanebovzatie), hoci ich oficiálne neprijímajú (lebo ich vyhlásil
pápež). Mariánska úcta i spiritualita sú veľmi živé a hlboké.
Protestanti
Martin Luther (+1546) pôvodne chcel len uzdraviť prejavy mariánskeho kultu:
- v komentári k Magnifikat (r. 1524) prosil Pannu Máriu o orodovanie;
- neskôr v duchu „sola scriptura“ začal odstraňovať aj to, čo bolo pozitívne;
- uznával Efezský koncil; veril, že Mária bola panna aj po pôrode;
- svätosť Márii však bola len imputovaná – pripísaná;
- o nepoškvrnenom počatí u protestantov nemožno hovoriť, lebo to nie je v Písme;
- o nanebovzatí tiež nemožno hovoriť, lebo je to vraj proti Písmu (1 Kor 15, 23-24).
Súčasní protestanti ešte menej prijímajú mariánsku úctu ako ich zakladateľ. Protestantský
teológ Karl Bárth (+1968) tvrdil: „Efezský koncil nehovoril o Márii, ale o Kristovi... Jednomy
seľne odmietame katolícky mariánsky kult.“ Pre katolíckych teológov je tento ich postoj výra
zom náboženskej krízy: „Keď sa vhĺbime do protestantského učenia o Márii, pocítime ich veľký
nepokoj“ (Wincenty Granat, +1979).
Protestanti o Márii dnes učia:
- Panna Mária je príkladom kresťanského života;
- netreba sa utiekať k matke Pána;
- nie je nutné uctievať Pannu Máriu, treba sa klaňať Bohu.
Mariánska úcta i spiritualita sú oficiálne zaznávané; napriek tomu sú v niektorých spoločenstvách oživované.
Ekumenický dialóg v mariológii
Začiatok 21. stor. videli viacerí teológovia (Walter Kasper, Pavel Filipi) ako prechod od
ekumenickej „jari“ k ekumenickému „letu“, kde treba rátať „s miernym ochladením“. Ekumenizmus na tomto poli je viac „mariánsky“ ako „mariologický“:
- protestantské rehoľné sestry „Sestry svätej Márie“, Nemecko – Dormstadt, od r. 1944;
- komunita v Taizé od r. 1949 (Roger Schütz, +2005);
- manifest protestantských teológov z Drážďan (r. 1970): úloha (Boží odkaz) mariánskych
zjavení a kresťania.
Ekumenickému duchu v mariológii napomáha (por. Matka Páně..., č. 70):
- viesť dialóg cestou nasmerovanou Svätou stolicou (dekr. o ekumenizme Unitatis redintegra
tio z r. 1964; Ekumenické direktórium z r. 1967; Direktórium na vykonávanie princípov a
noriem o ekumenizme z r. 1994; enc. o ekumenizme Ut unum sint z r. 1995);
- používať také termíny, ktoré správne vyjadrujú náuku, no zároveň neiritujú druhú stranu;
- nepoužívať nenávistné predsudky;
- neklásť na iných pokrstených ďalšie bremená, okrem toho nevyhnutného (por. Sk 15, 28);
- pozerať na Máriu ako na členku cirkevného spoločenstva, neizolovať ju.
Ekumenickému duchu prekáža tzv. chybný irénizmus (dohoda za každú cenu), ktorým tr
pí čistota viery (René Laurentin, +2017; Ernst Christoph Suttner). Hlavné otvorené otázky: Eu
charistia (moc, služba, zbožnosť); pápežská služba; postava Panny Márie; strach z oslabenia
vlastnej identity (inštitucionálna kríza Svetovej rady cirkví).
Svetová rada cirkví (SRC) bola založená 4.9.1948 v Amsterdame; sídli v Ženeve; združu
je asi 330 protestantských a pravoslávnych cirkví, spolu asi 400 miliónov kresťanov; Katolícka
cirkev nie je riadnym členom SRC.
Životopis Panny Márie
Životopis nazaretskej Márie – Božej Matky – možno zrekonštruovať podľa správ z Písma
a dobových židovských reálií, por. enc. Redemptoris Mater 3.
Mária pochádzala z Dávidovho rodu (Rim 1, 3). Narodila sa asi v r. 20 pr. Kr. a vyrastala
v Nazarete (Lk 1, 26-27).
Vo vtedajšom Izraeli bolo treba 11-12 ročné dievča zasnúbiť (rešpektujúc vek dospieva
nia). Rok po zásnubách (v niektorých oblastiach presne na deň) musela byť svadba, t.j. ženích si
slávnostne odviedol manželku do svojho domu (Rudolf Schikora, +1962).
Panna Mária mala výnimočný (dogmou potvrdený pôvod) svätý vznik – bez poškvrny dedičné-
ho hriechu. Jedinečná Božia milosť ju viedla k tomu, že hneď, ako sa dozvedela o pohlavnej
láske, zatúžila urobiť osobné rozhodnutie pre trvalé panenstvo (por. exhort. Redemptoris custos
7, 18; Ján Pavol II., dňa 7.8.1996 – Maria, modello di verginitá; dňa 21.8.1996 – L´unione ver
ginale di Maria e Giuseppe). Ponúknuť Bohu panenstvo alebo pohlavnú zdržanlivosť bolo v tom
čase v Izraeli známe, ale nie rozšírené (Rajmund Ondruš, +2011). U Márie sa takto, po teologic
kej stráne, celkom napĺňa dogma úplného a stáleho panenstva Márie (Druhý carihradský koncil,
r. 553, DH 422, 427, 437). Podľa Tomáša Akvinského (por. Theologická summa III., 28, 4), Má-
ria – celkom sa vložiac do Božích rúk, ako na to zareaguje Jozef, jej ženích – povedala Jozefovi,
že ona chce urobiť osobné rozhodnutie navždy (aj v ich oficiálnom manželstve) ostať pannou.
Jozef to akceptoval (por. exhort. Redemptoris custos 7, 18, 26; Ján Pavol II., dňa 21.8.1996,
L´unione verginale di Maria e Giuseppe).
Asi deväť mesiacov po Máriinom zasnúbení s Jozefom (tri mesiace pred plánovanou
svadbou), dostala Mária zvestovanie od Boha a prijala Boží plán – „počneš a porodíš“ (por. Mt
1, 18). Mária sa zverila s Božím tajomstvom svojej matke (sv. Anna) a ona to pravdepodobne
priamo (menej možné je, že cez Jozefových rodičov) oznámila Jozefovi. Snúbenec Jozef bol tým
stavom očividne zaskočený, ale bol „spravodlivý“ – a napokon prijal Boží plán (Paul Gaechter,
+1983).
Snúbenica Panna Mária, už v požehnanom stave, navštívila príbuznú Alžbetu v Ain Karim; Má-
ria ostala u nej asi tri mesiace, potom odišla domov, do Nazareta (krátko pred narodením Jána
Krstiteľa), a to z vážneho dôvodu – kvôli svojej vlastnej svadbe.
Presne rok po zásnubách bola v Nazarete svadba. Jozef a Mária ako riadni manželia zača
li spolu bývať. Na sčítací rozkaz cisára Augusta (+14 po Kr.) Jozef a Mária odišli do Betlehema.
Mária mala asi 13 rokov, keď v r. 7. pr. Kr. porodila Ježiša v betlehemskej maštali (Gerhard
Kroll, +1997). Svätá rodina bola potom v Betleheme určite viac ako 40 dní, lebo došlo k obeto
vaniu Pána v chráme (Lk 2, 22n).
Z Východu prišli mudrci do Betlehema; priviedla ich trojnásobná konjunkcia planét Jupi
tera a Saturnu, ku ktorej došlo v r. 7 pr. Kr. (Gerhard Kroll). Mudrci stihli navštíviť Svätú rodinu
v betlehemskom dome. Svätá rodina – Ježiš, Mária, Jozef – potom emigrovala do Egypta, podľa
tradície do osady Matariyeh (Rajmund Ondruš, +2011). Tam žila asi 3 roky; podľa koptskej tra
dície to bolo – 3 roky, 6 mesiacov a 2 týždne (Zofia Kossak-Szczucka, +1968). V r. 4 pr. Kr., po
smrti kráľa Herodesa Veľkého, sa rodina vrátila do Palestíny; avšak zo strachu pred krutým
etnarchom Herodesom Archelauom (+c.18 po Kr.), ktorý vládol v Judey, odišla bývať do galilej
ského Nazareta (Mt 2, 22-23).
V čase verejného vystúpenia Ježiša (r. 27 po Kr.) Jozef už pravdepodobne nežil. Mária
bola viackrát spolu so ženami v Ježišovom sprievode. Ježiš Máriu, svoju matku, z kríža odovzdal
Jánovi apoštolovi do opatery. Ježiš Kristus skonal na kríži 7. apríla r. 30 po Kr. (Gerhard Kroll,
Willibald Bösen).
Neexistujú žiadne spoľahlivé historické správy, ktoré by potvrdili čas a miesto Máriinej
smrti. Mária sa spomína len v prvej kapitole Skutkov apoštolov, a ďalej už nie. Preto sa väčšina
exegétov domnieva, že zomrela krátko po Ježišovej smrti (Paul Gaechter).
Stredoveká Sýrska legenda (pochádzajúca z 10. až 13. stor., ktorá opisuje Máriin pobyt
a smrť v Efeze) sa nedá zladiť s historickými skutočnosťami (Mario Provera). Pavol apoštol pri-6
šiel do Efezu okolo r. 54 a našiel tam učeníkov, ale Máriu ani Jána vôbec nespomína. Pavol asi v
r. 63 odovzdal Cirkev v Efeze do správy svojmu žiakovi Timotejovi. Ján evanjelista mohol prísť
do Efezu až po povstaní Židov okolo r. 67 (Mária by mala asi 87 rokov, keby ešte žila). Je veľmi
nepravdepodobné, aby Mária s Jánom cestovala tak ďaleko. Tzv. „efezská tradícia“ zo Sýrskej
legendy ožila v 19. stor. len vďaka Kataríne Emmerichovej (+1824).
Biskup Epifanius zo Salamíny (+403) sa podrobne zaujímal o koniec Máriinho života;
nenašiel o ňom žiadne historické dôkazy; pobyt Márie mimo Palestíny rozhodne odmietol.
Najistejšie je, že Panna Mária zomrela (usnula) v r. 30 v Jeruzaleme; mala asi päťdesiat rokov (12+1+7+30).
V Jeruzaleme sa uctieva Máriin hrob – Chrám usnutia Panny Márie (Dormitio) na úpätí Olivovej
hory neďaleko Getsemanskej záhrady; pôvodnú stavbu v tvare kríža postavil cisár Theodosius I.
(+395); baziliku (oficiálne druhú mariánsku) z nej urobil najprv biskup Juvenal (r. 453) a neskôr
cisár Mauritius (+602).
Theodor Ratisbonna (+1884), židovský konvertita (r. 1827) a katolícky kňaz (r. 1830),
založil so svojím rodným bratom v r. 1852 Kongregáciu Našej Pani Sionskej. Panna Mária aj
podľa židovskej tradície bývala na Sione v Jeruzaleme – nie v Efeze (Mario Provera).
Máriina smrť, jej prechod z tohto života do druhého života, bol dozretím do milosti slá-
vy, čo možno vyjadriť aj slovom „usnutie“ (pápež Ján Pavol II., +2005).
Máriin fyzický vzhľad nie je známy. Mária, duchovne najkrajšia ľudská bytosť, mala
pravdepodobne túto nádheru ukrytú v peknej telesnej schránke, ktorá však nevzbudzovala mimo
riadny ľudský záujem ani závisť. Extrémy, ako neobyčajná vonkajšia krása alebo výzor telesne
úbohej a skromnej, nemajú biblickú podporu.
Legendy o živote Bohorodičky
Okrem serióznych biblických správ hovoria o živote Panny Márie aj známe legendy.
Protoevanjelium Jakubovo (apokryf) bolo napísané okolo r. 140 (posledná redakcia v 4.
stor.). V celosti bolo dielo objavené (gr. originál) r. 1958; má 25 kapitol, z ktorých 8 hovorí
o Márii – o jej rodičoch a jej detstve.
Palestínska legenda (čerpá z apokryfu Transitus Mariae, ktorý napísal okolo r. 200 Leu
cius Carin) tvrdí, že Mária zomrela v Jeruzaleme ako 63 ročná a bola pochovaná v Getsemanskej
záhrade.
Sýrska legenda (text z 10. až 13. stor.) tvrdí, že Mária odišla s Jánom evanjelistom do
Efezu (asi r. 43) a tam zomrela v lokalite Meryem Ama.
Mária – Matka Božia
Základnou a centrálnou témou celej mariológie je Máriino Božie materstvo. Zjavenie učí
o ňom vecne. Prvá a najhlavnejšia mariánska dogma stojí na dvoch pravdách:
1) Ježiš je Boží Syn;
2) Mária je Ježišova matka
.
Sväté písmo
Iz 7, 14: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Exegéza: Toto proroctvo
veky čakalo na osobu, na ktorej sa naplní. Ranokresťanská tradícia ju našla – protagonistom
je Ježiš (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).
Mich 5, 1: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má
vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ Por. Lk 2, 4-6.
Lk 1, 30-32. 38: „Anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš
syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho... Mária pove-7
dala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Por. Lk 1, 41-43. Exegéza:
Bohorodičstvo Márie je jedinečnou milosťou. Máriino bezpodmienečné „áno“ pramení v
mystériu Máriinej plnej a ucelenej slobody, zbavenej každej náklonnosti k hriechu vďaka pri
vilégiu jej svätého vzniku – nepoškvrneného počatia (Benedikt XVI.).
Lk 2, 1. 6-7: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom sve
te... Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna.“ Exegéza:
Lukášov historizujúci opis poukazuje aj na aspekty viažuce sa k cisárovi Augustovi (27-14 po
Kr.), ktoré Ježiš naplnil: pokoj a univerzalita.
Mt 1, 18: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom.
Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Por. Rim 1,
3; Gal 4, 4.
Ježišove dve genealógie (Mt 1 a Lk 3) so ženou Máriou na konci (čo predstavuje zvrat
v rodokmeňoch) dokazujú: - že Ježiš je skutočný človek; - že Ježiš nepochádza od muža. Máriin
syn je novým stvorením z Ducha Svätého, prichádzajúci v plnosti času (Benedikt XVI.).
Tradícia
Otcovia chránili pravé Máriino materstvo pred doketizmom (od 1. stor.), ktorý tvrdil, že
Kristus mal len zdanlivé telo. Neskôr pred nestorianizmom (5. stor.), ktorý popieral titul Boho
rodička.
Ignác Antiochijský (+117): „Lebo náš Boh, Ježiš Kristus, bol Máriou nosený v lone podľa spasi
teľného Božieho rozhodnutia, síce z rodu Dávidovho, ale od Ducha Svätého“ (List Efezanom
18, 2).
Justín (+165): „Keď sa dieťa narodilo v Betleheme, uchýlil sa Jozef do jaskyne, pretože nenašli
miesto, kde by sa mohli ubytovať. Keď tam boli, porodila Mária Krista a uložila ho do jasieľ“
(Dialogus cum Tryphone Judaeo 78).
Origenes (+253) zaviedol pre Máriu pomenovanie „Theotokos“ - „Bohorodička“. Podľa iných
titul pochádza z koptského prostredia egyptskej Alexandrie. Zakrátko sa titul rozšíril medzi
vplyvnými otcami. Výraz Bohorodička sa zachoval aj na prastarom egyptskom papyruse
z konca 3. stor., ktorý objavili v manchesterskej knižnici v r. 1938, v najstaršej mariánskej
modlitbe: „Pod tvoju ochranu a záštitu sa utiekame, svätá Bohorodička.“
Atanáz (+373) používal výrazy „Kyriotokos“ - „Rodička Pána“ aj „Theotokos“.
Gregor Naziánsky (+390): „Keď niekto neuznáva svätú Máriu za Bohorodičku, je oddelený od
Božstva“ (Epistula 101, 4). Koncom 4. stor. sa objavili aj prvé teologické vysvetlenia titulu
Bohorodička, najmä od Diodora z Tarzu (+c.394) a od Teodora z Mopsvestie (+428).
Cyril Alexandrijský (+444) bol najhorlivejším zástancom titulu „Bohorodička“. „Veľmi sa čudu
jem, že sú vôbec nejakí ľudia, ktorí otvorene pochybujú, či možno svätú Pannu nazvať Boho
rodičkou. Veď ak je náš Pán, Ježiš Kristus, Boh, ako by sa potom nemala svätá Panna, ktorá
ho porodila, volať Bohorodičkou?!“ (Epistulae 1).
Lev Veľký (+461): „Splodenie Krista je počiatkom kresťanského ľudu a narodenie hlavy je zro
dením tela“ (Sermo 26). „Bol počatý z Ducha Svätého v lone Panny, a ona ho bez straty svoj
ho panenstva porodila, tak ako ho bez straty panenstva počala. Ale tento jedinečne obdivu
hodný a obdivuhodne jedinečný pôrod sa nemôže chápať tak, že sa týmto novým stvorením
stratil ráz (ľudského) pokolenia. Lebo Duch Svätý síce dal Márii plodnosť, ale skutočné telo
bolo z tela (matky)“ (List patriarchovi Flaviánovi, z 13.6.449).
Carihradský patriarcha Nestórius (v r. 427-450) snažiac sa zmierniť napätie medzi antio
chijskou a alexandrijskou školou a oslabiť vplyv ariánov, propagoval titul Kristotokos (veď
Kristus je aj Boh aj človek) a nie Theotokos. Jeho úmysel nebol heretický, ale bol bludne pocho
pený a ako taký aj odsúdený (Česlav Stanislav Bartnik).8
Rozumová úvaha
Ľudská matka dá dieťaťu len telo a predsa je skutočnou matkou, lebo s tým telom je spo
jená duša, a to je celý človek. Výsledok materského pôrodu nie je ani telo, ani prirodzenosť, ale
človek – konkrétna osoba.
Teologickým dôvodom pre Božie materstvo Márie je skutočnosť, že počala a porodila
samostatnú a historickú osobu Ježiša Krista – Bohočloveka.
Sv. Tomáš Akvinský (+1274) učil, že Mária nedala Kristovi božskú osobu, resp. božskú prirodzenosť (mal ju od večnosti), dala mu ľudskú prirodzenosť z vlastného tela – preto je pravou Božou Matkou (por. Theologická summa
III., 35, 2-3-4). Ježišova ľudská prirodzenosť ani na chvíľu nejestvovala samostatne;
v okamihu počatia ju druhá božská osoba prijala a zosobnila.
Pretože Mária počala a porodila v ľudskej prirodzenosti Osobu – Slovo, je Matkou Božou.
Magistérium
Dogma: „Mária je skutočne a vo vlastnom zmysle Božou Matkou.“
Por. Mt 1, 18; Efezský koncil, r. 431, DH 252; konštit. Lumen gentium 56; KKC 501.
Materstvo sa vždy týka dvoch osôb, a preto má interpersonálny charakter. Zároveň sa do
týka ľudskej prirodzenosti i ľudskej existencie. Matka „tela“ ustanovuje „protológiu“ celého
človeka s jeho prirodzenosťou, s dušou i osobou.
Máriino prostredníctvo v dejinách spásy má materskú povahu. Tým, že Mária je Matkou
Božou a zároveň matkou ľudí je aj prostredníčkou. Titul Matka Cirkvi zaviedol pápež Pavol VI.
(1963-1978) r. 1964.
Liturgický sviatok Bohorodičky sa začal sláviť po Efezskom koncile (r. 431)
v Jeruzaleme dňa 15. augusta. Pápež Pius XI. (1922-1939) ho v r. 1931 preložil na 11. október.
Po Druhom vatikánskom koncile (r. 1969) bol prenesený na 1. január.
Cirkevný obsah náuky o Máriinom materstve
Katolícka cirkev náukou o Máriinom materstve vyznáva:
- Panna Mária porodila vteleného Božieho Syna ako človeka; skutočne, historicky.
Katolícka cirkev touto náukou nikdy netvrdila:
- Panna Mária zrodila Božiu prirodzenosť, Božiu podstatu, „Boha“ ako takého.
- Panna Mária porodila v Betleheme celú Najsvätejšiu Trojicu.
- Panna Mária je akási bohyňa (blud kolyridiánov, 4. stor.)
Dôstojnosť Matky Božej
Základom dôstojnosti Panny Márie je jej úloha – Matka Božia. Scholastici učili, že dô-
stojnosť tvora je tým väčšia, čím je tvor bližšie k Bohu (por. Tomáš Akvinský, Theologická
summa, II-2-1., 103, 4, 2). Mária mala výnimočne blízky vzťah ku každej božskej osobe.
1. Vzťah k Ježišovi, Synovi Božiemu.
Matka a dieťa majú úzky osobný, pokrvný i citový vzťah. Otcovia vyznávali: „Telo Ježišovo
je telo z Márie!“
2. Vzťah k Bohu Otcovi.
Vzťah Márie a nebeského Otca je mimoriadny, lebo ten istý Ježiš, ktorý sa z nej narodil, je večným Synom nebeského Otca.
3. Vzťah k Duchu Svätému.9
Duch Svätý si vyvolil Máriu za svoju panenskú nevestu a špeciálne ju omilostil. Zázračne v
nej spôsobil, že počala Syna bez pričinenia muža. Maximilián Mária Kolbe (+1941) učil, že
„Mária je transparenciou Ducha Svätého.“
Narodenie Božieho Syna – trojaký fakt
Teológia učí o trojakom narodení Ježiša Krista, Božieho Syna v dejinách spásy:
1) Z Otca pred vekmi (náuka o Najsvätejšej Trojici).
2) Z Panny Márie v plnosti času (kristológia a mariológia).
3) Z milosti v duši človeka, a to prostredníctvom viery a krstu (graciológia, sakramentológia).
Výsady (privilégiá) Matky Božej
Pápež Pius XII. (1939-1958) v enc. Ad coeli reginam (r. 1954) učil, že Stvoriteľ spojil s
Božím materstvom Márie rad mimoriadnych výsad.
Výsady Matky Božej v náuke Katolíckej cirkvi (Pavol Kandera, +2004):
1) Mária je dokonale svätá svojím vznikom (nepoškvrnené počatie).
2) Panna Mária je dokonale svätá svojím životom.
3) Panna Mária je stále panna.
4) Panna Mária je vzatá do neba s telom i dušou.
5) Panna Márii patrí mimoriadna úcta – hyperdúlia.
Mária – dokonale svätá, svätý vznik (nepoškvrnené počatie)
Svätosť je spoločenstvo s Bohom prostredníctvom lásky (por. KKC 773). Svätosť je pri
blíženie sa k Bohu. Tomáš Akvinský (+1274) učil, že čím je niečo bližšie k princípu, tým viac z
účinkov princípu prijíma (por. Theologická summa III., 27, 5; II-1. 3, 8; III. 7, 2).
Teológia pozná dva pohľady na svätosť:
Negatívny pohľad – bezhriešnosť, t.j. nemať žiaden hriech.
Pozitívny pohľad – (ontologický vzťah) – mať Boha, mať posväcujúcu milosť;
(morálny vzťah) – plniť Božiu vôľu (prevládajúci pohľad na Západe).
Dokonalá svätosť Panny Márie má dve teologické dimenzie: Máriin svätý vznik a jej svätý život.
Sväté písmo
Zjavenie hovorí o nepoškvrnenom počatí Márie nepriamo. Podľa proroka (Jer 1, 5) Božiemu povolaniu vždy predchádza príprava. Isto aj Mária bola Bohom na úlohu Bohorodičkyvopred pripravená (por. KKC 489, 772). Dôstojnosť nekonečne svätého Syna – „Svätý svätých“(Dan 9, 24), „svätý Boží Syn“ (por. Lk 1, 35) – vyžadovala dokonale svätú matku.
Gn 3, 14-15: „Tu povedal Pán, Boh, hadovi: Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou,
medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
Ef 5, 27: „(Kristus) si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho
podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ Exegéza: Panna Mária je uskutočneným pre
dobrazom Cirkvi, por. konštit. Lumen gentium 53, 63; KKC 976.
Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Exegéza: Titul „Mi
lostiplná“ je pomenovaním osoby; biblisti poukazujú na Ef 1, 3-14, kde sa hovorí o svätom
a nepoškvrnenom požehnaní v Kristovi ešte pred stvorením sveta a na Ef 5, 27. Obe časti
pozdravenia sa navzájom objasňujú: „Mária je plná milosti“, pretože „Pán je s ňou“.
Tradícia
Otcovia nehovorili o nepoškvrnenom počatí. Rozvíjali však úvahy, ktoré k dogme viedli.
1. Presvedčenie o najväčšej Máriinej svätosti
Aristides z Atén (+c.140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí
a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil
z bludu polyteizmu“ (Apologia 15). Aj iní otcovia nazývali Máriu „Hagia parthenos“ - „Svätá
panna“.
Efrém Sýrsky (+373) vo viacerých básňach tvrdil, že Mária je rovnako nepoškvrnená ako Kris
tus.
Ambróz (+397) nazýval Pannu Máriu „Svätá Mária“.
Proklus Carihradský (+446), patriarcha, bezhriešnosť Márie rozšíril aj na jej príchod na svet.
Sofrónius, jeruzalemský biskup (+638), prvý nazval Máriu „Panhagia“ - „Celá svätá“ (Oratio 2
in Annuntiatione). Titul Panhagia používali aj ďalší východní otcovia: Anastáz Antiochijský
(+599), Sermo 2 de Annuntiatione 2; Andrej Krétsky (+c.720), Canticum in Beatae Virginis
Nativitate 4). Germán Carihradský (+733) sa zamýšľal aj na ochranou Márie pred dedičným
hriechom, por. Homilia in Annuntiatione Deiparae.
2. Obraz podobnosti a protikladu medzi Evou a Máriou
Dve ženy a matky – Eva a Mária – si boli veľmi podobné (sväté vznikom), ale aj rozdiel
ne (jedna poslúcha Boha, druhá nie); Eva bola príčinou smrti, Mária je matkou života.
Justín (+165): „Eva totiž bola neporušená panna, no prijmúc slovo hada, zrodila neposlušnosť a
smrť. Mária, takisto Panna, s vierou a radosťou prijala slovo anjela Gabriela..., a preto i to, čo
sa z nej zrodí, bude sväté, bude to Syn Boží“ (Dialogus cum Tryphone Judaeo 100, 701).
Irenej (+202): „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva
neverou, to Panna Mária rozviazala vierou“ (Adversus haereses III, 22, 4). „Ako onú (Evu)
zviedla reč (padlého) anjela, aby sa odvrátila od Boha a neposlúchala jeho slovo, tak túto
(Máriu) anjelská reč poučila, aby prijala do svojho lona Boha.. Rovnakou váhou bola vyváže
ná panenská neposlušnosť panenskou poslušnosťou“ (Adversus haereses V, 19).
Tertulián (+225) „Eva uverila hadovi. Mária uverila Gabrielovi. To, čím sa jedna previnila svo
jou ľahkovernosťou, druhá napravila svojou vierou“ (De carne Christi 17).
Hieronym (+420): „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“ (Epistula 22).
Augustín (+430): „Skrze ženu smrť, skrze ženu život“ (Sermo 232).
Paralelu – Eva - Mária – teologicky rozvíjali aj ďalší otcovia, napr. Ambróz (+397) a Ján
Zlatoústy (+407).
Historický vývoj dogmy
Kresťania od počiatku verili, že Mária bola počatá neobyčajne. Toto presvedčenie sa od
razilo najmä v apokryfoch, napr. v Protoevanjeliu Jakubovom (apokryf z 2. stor.).
Zdanlivo bolo proti dogme učenie otcov (napr. Gregor Naziánsky, +390) o tzv. katarzii
(očistení) Panny Márie pri anjelovom zvestovaní; sám Gregor však vysvetlil, že toto očistenie
„pozdvihlo“ pokorného tvora k vznešenému Bohu; očistenie u Márie bolo „zbožštenie“ a nie
odpustenie nejakej viny alebo hriechu (René Laurentin, +2017).
Epifanius zo Salamíny (+403) odmietol názor niektorých mariánskych ctiteľov, že Mária
sa zrodila z panenského lona svojej matky – zo sv. Anny (por. Panarion – Lekárnička 79, 5).
Augustín (+430) mal negatívny postoj k nepoškvrnenému počatiu Márie. Domnieval sa,
že manželský pohlavný styk prenáša dedičný hriech. Teda aj Mária, ktorá sa zrodila z muža
a ženy, tiež pod tento hriech spadá. Ďalší dôvod bola náuka o všeobecnosti Kristovho vykúpenia
a o všeobecnosti dedičného hriechu. Postoj Augustína zbrzdil rozvoj náuky o nepoškvrnenom
počatí o niekoľko storočí.11
V 7. stor. na Východe slávili sviatok „Počatie sv. Anny“. V 9. až 10. stor. aj na Západe
začali sláviť sviatok „Počatie preblahoslavenej Panny Márie“ dňa 8. decembra.
Stredovekí britskí mnísi boli za sviatok „Nepoškvrneného počatia“. Napr. Eadmer
(+1124), žiak sv. Anzelma z Canterbury (+1109), v Traktáte o počatí svätej Márie presadzoval
zásadu: „Potuit, decuit, fecit“ - „(Boh to) mohol, bolo to vhodné, (Boh to) urobil“.
Bernard z Clairvaux (+1153) bol proti myšlienke nepoškvrneného počatia. Učil, že Mária
bola posvätená až po počatí. Vychádzal z Rim 3, 23-24: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.
Sú ospravedlnení vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ Avšak výraz „všetci zhrešili“ v liste znamená
„Židia i Gréci“, nie absolútne všetci, por. Rim 3, 9.
V 12. stor. začala jedna z najdlhších teologických diskusií o svätom vzniku (nepoškvrne
nom počatí) Márie v lone svojej matky Anny. Východní otcovia chápali svätosť ako prítomnosť
Ducha Svätého v človeku. Západní otcovia chápali svätosť ako slobodu od hriechu.
Ján Duns Scot (+1308) zaviedol výraz „praeredemptio“ - „predvykúpenie“, ktorým pri
pravil teologickú pôdu pre prijatie náuky o nepoškvrnenom počatí: „Je vhodné, aby Kristus
uplatnil svoje prostredníctvo v najvyššej mysliteľnej miere voči nejakej osobe, pre ktorú bol pro
stredníkom. Pre nikoho iného určite nebol prostredníkom vznešenejším spôsobom, ako pre Má-
riu... To by však neplatilo, keby pre ňu nezaslúžil, aby bola uchránená od poškvrny dedičnej vi
ny“ (Ordinatio III, 3, 1).
V 15. stor. sa viaceré miestne synody vyslovili za nepoškvrnené počatie, napr. Bazilejská
synoda v r. 1438 (celá však nebola uznaná za pravovernú) a Avignonská synoda v r. 1457.
Pápež Sixtus IV. (1471-1484) r. 1477 a r. 1482 zakázal ostré dišputy ohľadom nepoškvr
neného počatia medzi františkánmi a dominikánmi. Želal si, aby oba názory boli na jednej úrov
ni, ale v Ríme zaviedol sviatok Nepoškvrnenej. V r. 1496 parížska Sorbonna prijala náuku
o nepoškvrnenom počatí Márie.
Tridentský koncil (1545-1563) vydal 17.6.1546 vieroučný Dekrét o dedičnom hriechu,
ale Máriu do tohto učenia nezahrnul (DH 1516).
V 17. stor. sa ďalšie univerzity postavili za nepoškvrnené počatie. V r. 1617 v Granade
(Španielsko) bol tento postoj podporený aj sľubom chrániť toto stanovisko (votum sanguinis).
Pápež Alexander VII. (1655-1667) sa r. 1667 postavil za nepoškvrnené počatie, hoci túto pravdu
oficiálne nevyhlásil.
Pápež Klement XI. (1700-1721) r. 1708 rozšíril sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie na
celú Rímskokatolícku cirkev.
Pápež Pius IX. (1846-1878) r. 1849 urobil celosvetový prieskum tradície o nepoškvrne
nom počatí, por. enc. Ubi primum. Došlo 627 odpovedí (z toho 603 biskupských); 604 vyjadrení
bolo „za“ a 23 „proti“.
Rozumová úvaha
Súčasná teológia učí, že Máriin svätý vznik je v prvom rade božskou požiadavkou (viď
vhodnosť a význam) a až následne mariologickou i ekleziologickou záležitosťou.
Celý článok učí o pasívnom počatí Márie – o tom, ako sväto začala Mária existovať
v lone svojej matky Anny. Po telesnej stránke išlo o prirodzený spôsob jej počatia. Teológom
robilo ťažkosť zosúladiť túto pravdu s dogmou o všeobecnom vykúpení. Avšak Scotov (+1308)
výraz „predvykúpenie“ túto ťažkosť odstránil: Mária je tiež vykúpená, ale predtým, akoby sa jej
hriech dotkol. Eadmerova (+1124) formula „Boh to mohol, bolo to vhodné, urobil to“, má len
druhoradú dôkazovú hodnotu.
Magistérium
Dogma: „Panna Mária bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu.“12
Por. Lk 1, 28; pápež Pius IX. (1846-1878), r. 1854, bula Ineffabilis Deus, DH 2803; kon-
štit. Lumen gentium 56.
Mária mala svätý vznik; od prvého okamihu svojho počatia v lone matky, bola uchránená
od dedičného hriechu; mala posväcujúcu milosť v duši pre budúce zásluhy Ježiša Krista. Táto
dogma je výsledkom – nábožného zmýšľania veriacich, reflexie západných teológov a výroku
Magistéria.
Niektorí teológovia, napr. mariológ René Laurentin (+2017), navrhli, aby sa namiesto vý-
razu nepoškvrnené počatie Márie, ktorý je abstraktný a často nesprávne chápaný, používal výraz
Máriin svätý vznik.
Vhodnosť Máriinho svätého vzniku
Teológovia takto odôvodňujú vhodnosť tejto Máriinej výsady:
- Nekonečne svätý Boží Syn má celkom svätú matku; veľkosť a hodnota svätosti.
- Mária má mimoriadnu účasť na diele vykúpenia, preto je mimoriadne vykúpená, svetu
predstavená a priblížená; spolupráca na diele vykúpenia z Božej veľkodušnosti.
- Mária je Kráľovná anjelov, ktorí sú bez poškvrny hriechu, ona je tiež Nepoškvrnená; veľ-
kosť neporušenej kvality.
Význam Máriinho svätého vzniku
Máriin svätý vznik má najprv trojičný (kristologický, soteriologický, pneumatologický),
potom mariologický a napokon ekleziologický význam.
1. Trojičný význam. Každá svätosť stvorenia pochádza od Boha (Otca, Syna, Ducha
Svätého) ako nezaslúžený dar. Špeciálne to platí o posvätení v okamihu počatia. Mária bola
predvykúpená pre zásluhy Ježiša Krista z prítomnosti Ducha Svätého. Predvykúpenie, ktoré člo
veka uchráni od hriechu, je dokonalejšie, ako vykúpenie, ktoré od hriechu (po hriechu) očistí.
2. Mariologický význam. Predvykúpenie Márie je dôkazom zvláštneho Božieho zaľúbe
nia v neporušenej kvalite, a tak aj veľkej hodnoty neporušenej kvality – svätosti, panenstva, ver
nosti, daného slova... – v Božích očiach. Mária nikdy neporušila vernosť voči Bohu.
3. Ekleziologický význam. Pozitívny zmysel predvykúpenia je aj v tom, že stvorenie –
Boží ľud, Cirkev – bolo po prvotnom hriechu v Márii opäť obdarované prvoplánovou Božou
milosťou; to je viac ako negatívny zmysel – náprava, očistenie a posvätenie padlého stvorenia.
Mária – dokonale svätá, svätý život
Sväté písmo
Písmo dosvedčuje, že Mária je Bohom pripravená a povolaná na jedinečnú a najvzneše
nejšiu úlohu v dejinách spásy.
Lk 1, 30-32: „Anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna
a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho.“ Exegéza: Mater
stvo Márie – Bohorodičstvo – je základom všetkých Máriiných výsad.
Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Exegéza: Anjel ne
pozdravil hebrejsky (šalom), ale grécky (chaire), čo znamená zdravas – raduj sa. Tak naviazal
na proroctvo Sof 3, 14. 17: „Plesaj, dcéra Siona, jasaj, Izrael, teš a raduj sa z celého srdca...
Uprostred teba je Pán, tvoj Boh“. „Milostiplná“ je pomenovaním mimoriadne svätej osoby.
Obe časti anjelovho pozdravenia súvisia: „Mária je plná milosti“, pretože „Pán je s ňou“. „Pl
ná milosti“ je celý život – celkom odovzdaná tomu, ktorý prichádza prebývať v nej a ktorého
ona dá svetu (Benedikt XVI., 2005-2013). Mária, do ktorej prišiel bývať sám Boh (aj fyzic
ky), je „Božím stánkom medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3). 13
Lk 1, 38: „Mária povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Exegé-
za: Mária najprv uvažuje nad Božím slovom (Lk 2, 19. 51) a potom plne súhlasí s vôľou Otca,
s vykupiteľským dielom svojho Syna a s každým vnuknutím Ducha Svätého – je mimoriadne
svätá; je najvynikajúcejšou a celkom jedinečnou členkou Cirkvi, por. konštit. Lumen gentium
53, KKC 967.
Lk 1, 42. 45: „(Alžbeta) zvolala veľkým hlasom: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je
plod tvojho života... Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Exegé-
za: Abrahám sa pre vieru stal požehnaním „pre všetky národy zeme“ (Gn 12, 3); Mária sa pre
vieru stala Matkou veriacich (vďaka nej všetky národy zeme dostávajú Ježiša, por. KKC
2676). Výrazy „požehnaná“ a „blahoslavená“ poukazujú na Máriinu osobnú svätosť. Mária je
uskutočneným predobrazom Cirkvi, ktorá je „svätá“ (por. konštit. Lumen gentium 53, 63;
KKC 976). Veď „(Kristus) si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky,
ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 27).
Tradícia
Otcovia Východu i Západu výslovne hovorili, že Panna Mária nespáchala osobný hriech. Niekto
rí východní otcovia – Origenes (+253), Ján Zlatoústy (+407), Cyril Alexandrijský (+444) –
mysleli, že Mária mala osobné chyby. Napr. Origenes sa domnieval, že Mária zapochybovala
pod krížom (tak vysvetlil proroctvo, že jej dušu prenikne meč; por. Lk 2, 35). Boh to vraj do
pustil, aby mal z čoho Máriu vykúpiť (por. Homilia in Lucam 17).
Origenes (+253): „Ježiš predstavuje prvého čistého u mužov, Mária u žien“ (Contra Celsum 1,
34). „Keď Mária povedala, hľa, služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova, to
ako keby povedala Bohu: Som nepopísaná tabuľa; nech božský Pisateľ napíše, čo chce, nech
Pán všetkého urobí so mnou, čo len chce“ (por. Commentarius in Lucam 18).
Efrém Sýrsky (+373): „Ty a tvoja matka ste jediní, ktorí ste celkom krásni v každom ohľade.
Lebo na tebe, Pane, niet žiadnej škvrny. A niet žiadnej škvrny ani na tvojej matke“ (Carmina
Nisibena 27).
Augustín (+430): „Všetci ľudia sa musia priznať k hriechu s výnimkou svätej Panny Márie, kto
rú pre česť Pána celkom vynechávam, keď je reč o hriechu“ (De natura et gratia 36, 24).
„Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo“ (De
sancta virginitate 3, 3).
Sofrónius, jeruzalemský biskup (+638) zaviedol titul „Panhagia“ - „Celá svätá“, Oratio 2 in
Annuntiatione 18.
Ján Damaský (+749): „Predurčil ju Otec, no navštívila, očistila, posvätila a takpovediac pokropi
la ju posväcujúca sila Ducha“ (Encomium in Dormitionem Dei Genetricis Semperque Virginis
Mariae, Homilia I, 3).
Rozumová úvaha
Stvorenia môžu byť sväté len svätosťou danou od Boha. Boh a jeho milosť môžu byť
v ľuďoch i anjeloch, ak mu tieto osobné bytosti dajú „priestor“ (por. Zjv 3, 20). Mária tento
priestor celkom prenechala Bohu.
Máriina svätosť je dokonalá a ojedinelá. Mária vynikala pokorou (chudobou ducha – t.j.
uznala, že všeko má od Boha a len od neho môže všetko čakať – Mt 5, 3); por. „služobnica Pá-
na“ – Lk 1, 38; ponížená služobnica – Lk 1, 48). „Máriina veľkosť je v jej pokore“ (Matka Tere
za, +1997). Podľa tradície „pokora je základ čnostného života“.
Máriina svätosť však nie je taká veľká, aká je Kristova svätosť. Tomáš Akvinský (+1274)
učil, že Mária mala po Kristovi najväčšiu plnosť milosti, väčšiu ako všetci ostatní (por. Theolo
gická summa III., 7, 2, 1), bola pred Bohom najviac čistá (por. Theologická summa II-1., 81, 5, 14
3; III., 27, 2, 2) a kvôli prvotnému posväteniu bola navždy uchránená od každého osobného hrie
chu (por. Theologická summa III., 27, 4).
Kristova svätosť je podstatná (najmä z hypostatickej únie).
Máriina svätosť je akcidentálna (z posväcujúcej milosti; je vykúpená Ježišom Kristom).
Mária bola v každom okamihu plná svätosti (kvantita duše), ale vo svätosti mohla stále
rásť vďaka viere, nádeji a láske (por. konštit. Lumen gentium 58; kvalita duše). Metaforické vy
jadrenie „plná milosti“ obsahuje totiž dva prvky: statický (kvantita) a dynamický (kvalita).
Z plnosti Máriinej svätosti možno vyvodzovať ďalšie nadprirodzené danosti. Avšak nie
je odôvodnené pripisovať jej aj blažené videnie Boha, či užívanie rozumu od počatia, či dokona
lé poznanie Ježiša (Syna pozná iba Otec, por. Mt 11, 27) a ďalšie profánne vedomosti.
Magistérium
Materiálna dogma: „Panna Mária je najsvätejšia zo všetkých stvorení.“
Por. Lk 1, 28. 38. 42. 45; Tridentský koncil, r. 1546, DH 1516; exhort. Marialis cultus
15; KKC 492 a 493.
Karl Rahner (+1984): „V dokonalej svätosti Panny Márie Cirkev anticipuje víťazstvo
Božej milosti nad hriechom na konci čias.“ Miera svätosti Márie je tak vzdialená od Kristovej
svätosti, ako je vzdialená dôstojnosť Bohorodičky od hypostatickej únie. No na druhej strane je
miera svätosti Márie tak vysoko nad svätosťou ostatných tvorov, anjelov a svätých ľudí, ako
vysoko prevyšuje dôstojnosť Bohorodičky nadprirodzené prednosti týchto tvorov.
Niektorí učia, že Mária (po zvestovaní) ani nemohla zhrešiť pre dôstojnosť Bohorodičky.
Ak by to bolo tak, išlo by o mimoriadnu milosť, lebo Mária ešte žila v stave skúšky.
Definitívna pravda: „Mária bola v dôsledku zvláštneho privilégia Božej milosti po celý život
oslobodená od každého osobného hriechu.“
Por. Lk 1, 28. 38. 42. 45; Tridentský koncil, r. 1546, DH 1516; konštit. Lumen gentium
56; exhort. Marialis cultus 11; KKC 492 a 493.
Už u svätých Otcov sa ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek
škvrny hriechu, sťaby nové stvorenie, dielo Ducha Svätého.
Tí, ktorí túto pravdu neuznávajú, dôvodia tým, že ide o akýsi „mariánsky doketizmus“,
ktorý stavia Máriu mimo ľudskú prirodzenosť. Treba rozlišovať medzi prirodzenosťou a osobou.
Mária mala celú ľudskú prirodzenosť, ale jej konkrétna ľudská osoba bola uchránená od poškvr
ny hriechu. Mária nebola vykúpená „od prirodzenosti“, ale „od hriešnosti“.
Veľa teológov je presvedčených, že Mária bola od svojho počatia oslobodená od hriešnej
žiadostivosti. Tomáš Akvinský (+1274): „Jej zmyslové sily boli úplne podriadené vláde rozumu“
(Theologická summa III., 27, 3). Avšak jej možnosť zasluhovať tým nebola obmedzená. Mária
zasluhovala svojou láskou k Bohu, k blížnym a inými čnosťami.
Zbožnosť Panny Márie (duchovnosť, spiritualita)
Máriina krásna a príkladná zbožnosť je ovocím jej dokonale svätého života. Máriina
zbožnosť je založená na ideálnom, ničím nepoškvrnenom matersko – synovskom vzťahu (por.
Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 53), ktorým predchádza tajomstvo Cirkvi (por.
Matka Páně..., č. 54). Mária – ako panenská Matka Božia, ako Jozefova manželka, ako Matka
Cirkvi – je pre ľudstvo vzorom viery (oblasť náuky), nádeje a poslušnosti (oblasť zbožnosti),
por. konštit. Lumen gentium 65-67, exhort. MC 57, enc. Redemptoris Mater 42-44. Z Máriinej
výnimočnej zbožnosti sa zrodila mariánska zbožnosť.
V rámci kresťanskej i ženskej zbožnosti je správne hovoriť aj o mariánskej zbožnosti ako
o najkrajšom rozmere celej kresťanskej spirituality. Mariánska zbožnosť patrí k podstate kres-
ťanského kultu (por. exhort. Marialis cultus 56) a je trojvrstvová – trojičná, ekleziálna 15
a kristologická (por. exhort. MC 25). Veriaci, ktorí si uctievajú a napodobňujú Máriu, pestujú
mariánsku zbožnosť.
Význam dokonalej Máriinej svätosti
Dokonalá Máriina svätosť má najprv trojičný (kristologický, soteriologický, paschálny,
pneumatologický), potom mariologický, a napokon ekleziologický význam.
1. Trojičný (božský) význam. Každá svätosť stvorenia pochádza od Boha (Otca, Sy
na, Ducha Svätého) ako nezaslúžený dar pre zásluhy Ježiša Krista z prítomnosti Ducha Svätého.
Dôstojnosť nekonečne svätého Syna vyžadovala dokonalú svätosť jeho matky; tá stvorená svä-
tosť (v ktorej sa Mária nachádzala po celý život) bola anticipáciou a prvotinou spásneho pôsobe
nia Kristovho veľkonočného diela rozdávanou Duchom Svätým.
2. Mariologický význam. „Pán v Márii“ (por. Lk 1, 28) spôsobil jej svätý vznik (milosti
plná) a svätý život (požehnaná, blahoslavená). „Pán v Márii“ ovplyvnil celé jej konanie aj jej
jedinečnú úlohu v diele spásy. Mária je právom prvá a najdokonalejšia kresťanka ozdobená vý-
sadami.
3. Ekleziologický význam. Mária je Predobrazom Cirkvi (por. Ef 5, 27; konštit. Lumen
gentium 63). Cirkev môže už teraz (v Márii) vidieť a kontemplovať stav, ktorý má sama dosiah
nuť. Z jedinečného vzťahu „Mária a Cirkev“ vyplýva:
- Boh štedro dáva spasiteľnú milosť pre posvätenie každého človeka.
- Mária je pre ľudí vzorom viery, nádeje a lásky.
- Mária je dokonalá „orantka“ (modliaca sa žena); modlime sa s ňou a k nej (pre jej jedi
nečnú spoluprácu s pôsobením Ducha Svätého); modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou
modlitbou; tak si človek „berie Máriu k sebe“, por. Jn 19, 27; KKC 2679.
Každý veriaci môže v Márii kontemplovať naplnenie svojho osobného povolania, pretože
jej svätosť poukazuje na dôstojnosť človeka – muža i ženy, ešte poznačených hriechom, ale za
chránených v nádeji, ktorá každému umožňuje smelo sa postaviť k úlohám života.
Dokonalá svätosť – privilégium, ktoré Máriu odlišuje od všetkých ľudí –, nevzďaľuje
Máriu „od sveta“, naopak približuje ju svetu a napomáha mariánskej zbožnosti. Zatiaľ, čo hriech
rozdeľuje, Máriina čistota približuje a spája. Vidieť to na pútnických miestach, kde nesmierne
zástupy prichádzajú k Máriiným nohám, aby jej zverili to najintímnejšie, čo každému leží na
srdci (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).
Mária – vždy Panna
Pojem „čisté srdce“ v širšom zmysle slova znamená nemať hriech, byť svätý. V úzkom
zmysle slova znamená nemať hriech proti 6. a 9. prikázaniu (oblasť pohlavnosti). Ak je takáto
čistota dokonalá, volá sa panenstvo.
Boží nárok na panenstvo súvisí s absolútnou Božou dominanciou. Boh má rád, veci nepo
rušené a nepoužité: „(Pán) má rád toho, kto má čisté srdce, a milí sú mu neporušení“ (Prís 22,
11). „Milosť so všetkými, čo milujú nášho Pána Ježiša Krista v neporušenosti“ (Ef 6, 24). „Ná-
jdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte“ (Mk 11,
2).
Por. aj Prís 2, 7; 11, 3; Múd 2, 23; 1 Sol 5, 23; Jak 1, 4; 1 Pt 3, 4. Nikto, okrem Boha, to
tiž nemôže požadovať, aby sa veľký a dobrý dar pohlavnosti správne nepoužil.
Panenstvo, strata panenstva a postoj panenstva
Katolícka cirkev definuje panenstvo ako pevnú vôľu navždy sa zrieknuť sexuálnej aktivi
ty v nikdy neporušenom subjekte – muž či žena (František Tondra, +2012; por. KKC 2337). Pa
nenstvo je teda aj čnosť aj stav:
- čnosť; dobrovoľné zrieknutie sa sexuálneho zážitku pre Božie kráľovstvo;
- stav; telesná, fyzická neporušenosť; t.j. „nepoužitie daru pohlavnosti“.
Po materiálnej stránke telesná neporušenosť znamená, že subjekt nikdy dobrovoľne ne
vykonal úplnú sexuálnu akciu (u muža – dobrovoľný výron semena; u ženy – dokonané sebauká-
janie či súlož, pri ktorej sa pretrhne hymen, alebo aspoň rozšíri vagína). Po morálnej stránke ne
porušenosť panenstva znamená trvalé zrieknutie sa každej i vnútornej sexuálnej akcie.
Preto mienka, že Panna Mária bola „normálne zamilovaná“ do Jozefa (teda aj s prvkom telesnosti) popiera trvácnosť jej panenstva. Normálny a morálne čistý úmysel žiť manželsky znamená čnostnú stratu
panenstva.
Strata panenstva (František Panuška, +1992)
Návratne:
Nenávratne, natrvalo:
Čnostne
Úmysel žiť manželsky
Manželský pohlavný styk
Hriešne
Ťažký sex. hriech v myšlienkach Dokonaný ťažký sex. hriech
Starovekí cirkevní otcovia v otázke panenstva preceňovali význam telesnej neporušenosti
(resp. panenskej blany). Avšak, na druhej strane, ani dnes nemožno telesnú (fyzickú) neporuše
nosť pri panenstve vynechať; to by bol druhý extrém (René Laurentin, +2017).
K panenstvu človek dorastá správnym psychosexuálnym vývojom. Do panenstva sa člo
vek nenarodí, ani automaticky nedostane. K „postoju panenstva“ môže dorásť aj človek, ktorý už
mal pohlavný styk (Marko Ivan Rupnik). Tento „prerod“ myslenia nie je pokrytectvom. Pokry
tectvom je pohŕdanie a posmech z panenstva. Zdravé panenstvo sa dokáže pozerať čistými očami
na druhé pohlavie a na pohlavný život. Postoj panenstva pomáha človeku prekonávať telesné
pokušenia a sexuálne vzrušenia, ktoré občas prichádzajú na každého zdravého človeka (Oldřich
Pšenička, +2002).
Panenstvo pred pôrodom (ante partum)
Máriin titul „vždy Panna“ – „aei parthenos“ vznikol v 3. stor. na Východe a v 4. stor. ho
prijal aj Západ (Andrej Slodička). Byzantská ikonografia trojnásobné panenstvo Bohorodičky
vyjadruje troma svetlými hviezdami – na čele a pleciach (Henri J. M. Nouwen). Klasická teoló-
gia od r. 649 (Lateránska synoda, DH 503) oficiálne delí trvalé panenstvo Márie na tri časové
úseky:
1. Panenstvo pred pôrodom (ante partum; lat. parere - rodiť).
2. Panenstvo pri pôrode (in partu).
3. Panenstvo po pôrode (post partum).
Sväté písmo
Zjavenie výslovne hovorí o zázračnom – panenskom počatí Ježiša.
Iz 7, 14: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Exegéza: Hebrejské slovo
alma (panna, deva) je už v Septuaginte preložené ako panna. Aj novozákonný inšpirovaný au
tor poukázal na to, že v texte ide o skrytý a hlbší zmysel (por. Mt 1, 22-23). Proroctvo v r. 733
pr. Kr. povedal Izaiáš judskému kráľovi Achazovi. Vtedy asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. (745-
727 pr. Kr.) ohrozoval malé palestínske štáty. Achaz nevedel, ku komu sa má pridať –
k sýrsko-izraelskej koalícii či k Asýrii. Izaiáš mu kázal, aby ostal neutrálny – Boh mu to po-17
tvrdí aj znamením. Achaz (na oko zbožný) viac dôveroval sebe (spojil sa s Asýrskom), a nie
Bohu.
Lk 1, 34-35: „Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Anjel jej odpo
vedal: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“
Mt 1, 18: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by začali spolu bývať,
ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Exegéza: Mária je predobrazom Cirkvi aj ako Ne
vesta, na ktorej niet škvrny ani vrásky (por. Ef 5, 27). Nevesta – Cirkev odpovedá svojím da
rom lásky na dar Ženícha – Krista (por. Zjv 19).
Lk 1, 26-27: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá
Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo
Mária.“
Panenské počatie sa vyskytuje vo Svätom písme len raz, a to iba v Ježišovom prípade.
Texty Písma dosvedčujú, že počatie z Ducha Svätého je historická skutočnosť, a nielen teolo
gúmenon (symbolická predstava nachádzajúca sa najčastejšie v mytológiách).
Ježišove rodokmene, dve odlišné genealógie (Mt 1: od Abraháma po Ježiša Krista; Lk 3:
od Ježiša k Adamovi) dokazujú: - že Ježiš je skutočný človek; - že Ježiš nepochádza od muža.
Máriin syn je novým stvorením z Ducha Svätého (pápež Benedikt XVI., 2005-2013).
Tradícia
Panenstvo Panny Márie pred pôrodom bolo všeobecne prijímané. Otcovia tvrdili: „Čo
bolo u Izaiáša napísané a predpovedané, stalo sa!“
Ignác Antiochijský (+117): „Buďte pevne presvedčení, že náš Pán je – naozaj z Dávidovho rodu
podľa tela (por. Rim 1, 3); Božím Synom podľa vôle a moci Božej (por. Jn 1, 13); opravdivo
narodený z Panny“ (List Smyrňanom 1, 1).
Aristides z Atén (+c.140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí
a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil
z bludu polyteizmu“ (Apologia 15).
Irenej (+202): „Tento Kristus, ktorý ako Logos bol u Otca, bol zrodený Pannou“ (Výklad apoš-
tolského kázania 53).
Atanáz (+373): „Panna, čistá na tele i duši. Vďaka tebe bol nájdený ten nekonečný dar! Čistota
je odevom anjelov, korunou archanjelov, hrdosťou serafínov! Odkiaľ deti ženy obsiahli taký
dar, ako nie od Tej, čo sa priodiala čistotou? Ľudskí synovia, čo sa zakrátko rozpadávajú
v hroboch, na zemi sa obliekajú do slávy anjelov. Vďaka ti, Matka Života, dostali sme taký
veľký dar! (Homilia contra Arianum).
Efrém Sýrsky (+373): „Matka Božia bola panna pred, v i po pôrode“ (Carmina Nisibena 27, 8).
Cyril Jeruzalemský (+386): „Bolo potrebné, aby najčistejší a učiteľ čistoty vyšiel z čistých kom
nát. Ak ten, ktorý u Ježiša je dobrým kňazom, zdržuje sa od ženy, či mohol sám Ježiš vyjsť
z muža a ženy? Veď ty si ma – hovorí žalmista – vyviedol z lona (Ž 22, 10). Venuj pozornosť
výrazu „vyviedol si ma z lona!“ Je tu poznamenané, že bez muža bol vzatý a zrodený z lona
a tela Panny. Totiž pri manželskom spojení je narodenie iné“ (Catecheses illuminandorum 12,
25).
Ambróz (+397): „Prečo hľadáš prirodzený poriadok tu pri Kristovom tele, keď sa sám Pán Ježiš
narodil z panny mimoprirodzene? (De misteriis 52-54). „Máriina milosť bola taká veľká, že si
panenstvo nepodržala len pre seba, ale dopriala ho aj tým, u ktorých videla, že bude …