Ježiš je pohotový pomôcť tomu, kto ho vzýva
(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené, 4/301)
Ježiš komentuje udalosť na jazere:
,,Veľakrát ani nečakám, kým ma zavolajú, keď vidím svoje deti v nebezpečenstve. A často pribehnem aj k tomu, kto je mojím nevďačným synom.
Vy spíte, alebo vás ovládajú starosti a zhon života. Ja bdiem a modlím sa za vás. Som Anjel všetkých ľudí, starám sa o vás a nič nie je pre mňa bolestnějšie, ako keď nemôžem pomôcť, lebo vy nechcete moju pomoc a radšej konáte sami alebo horšie - žiadate pomoc od Zlého. Ako otec, ktorý vidí, že syn ho odmieta: ,Nemilujem ťa. Nechcem ťa. Choď preč z môjho domu,' tak som i ja ponižovaný a utrápený viac, než som bol kvôli ranám. Ale ak ma len neodmietnete: ,Odíď' a ste iba zaťažení starosťami života, potom som večný Bdejúci, pripravený prísť ešte prv, než ma zavoláte. A ak čakám, aby ste mi povedali aspoň jedno slovíčko - niekedy ho čakám -, to preto, aby som počul, že ma voláte.
Aké je to pohladkanie, aká nežnosť počuť, že ma ľudia volajú! Počuť, že si pamätajú, že som Spasiteľ! Nehovorím ti ani, akú nekonečnú radosť cítim, a ako ma až nadnáša, keď je niekto, kto ma miluje a volá ma aj vtedy, keď ma nepotrebuje. Volá ma, pretože miluje mňa viac než čokoľvek na svete, a cíti, ako sa napĺňa radosťou podobnou mojej radosti, už len keď zavolá: ,Ježiš, Ježiš,' ako to robia deti, keď volajú: ,Mamka, mamka!' A zdá sa im, akoby im stekal na pery med, pretože už len samotné slovo mamka nesie so sebou chuť materských bozkov.
Apoštoli veslovali a poslúchli môj rozkaz ísť ma čakať do Kafarnauma. A ja som sa po zázračnom rozmnožení chlebov neutiahol pred zástupmi preto, že by som nimi pohŕdal alebo kvôli únave.
Nikdy som nepohŕdal ľuďmi, ani keď boli voči mne zlí. Iba keď som videl, že sa šliape po Zákone a znesväcuje sa Boží dom, zachvátil ma hnev. Ale vtedy nešlo o mňa, ale o Otcove záujmy. A ja som bol na zemi prvý z Božích služobníkov, aby som slúžil nebeskému Otcovi. Nikdy som nebol unavený, keď som sa venoval zástupom, aj keď som ich videl také skleslé, ťažkopádne, ľudské, že to deprimovalo srdce aj tých, ktorí najviac dôverovali v svoje poslanie. Naopak, práve preto, že mali také nedostatky, opakoval som svoje poučenia donekonečna, pristupoval som k nim ako k zaostalým žiakom a viedol som ich ducha a zasväcoval ich do tých najzákladnejších objavov, tak ako trpezlivý učiteľ vedie neskúsené rúčky žiakov, aby načrtli prvé písmená, aby boli čoraz schopnejší chápať a konať. Koľko lásky som dal zástupom! Vyťahoval som ich z tela, aby som ich privádzal k duchu. Aj ja som začínal od tela. No kým Satan chytá človeka za telo, aby ho priviedol do pekla, ja som ho bral z tela, aby som ho priviedol do neba.
Utiahol som sa, aby som sa poďakoval Otcovi za zázrak rozmnoženia chlebov. Najedlo sa mnoho tisíc ľudí. A odporúčal som im, aby povedali ,ďakujem' Pánovi. Ja som to povedal za nich.
A potom... a potom som splynul so svojím Otcom, po ktorého láske som nekonečne clivo túžil. Bol som na zemi, ale ako telesná schránka bez života. Môj duch vyrazil v ústrety môjmu Otcovi - ktorého som pociťoval skláňať sa nad svojím Slovom - a hovoril mu: ,Milujem ťa, ó, svätý Otče!' Mojou radosťou bolo povedať mu: ,Milujem ťa.' Povedať mu to ako človek, nielen ako Boh. Pokoriť mu city človeka tak, ako som mu obetoval tlkot svojho božského Srdca. Zdalo sa mi, že som magnetom, priťahujúcim k sebe všetky ľudské lásky - lásky ľudí schopných trocha milovať Boha -, že som ich zhromaždil a obetoval v hĺbke svojho Srdca. Zdalo sa mi, že som iba ja sám, Človek, teda ľudstvo, ktorý sa opäť - ako za nevinných dní - rozpráva s Bohom vo sviežosti večera.
Ale aj keď moja blaženosť bola úplná, lebo to bola blaženosť lásky, neodpútala ma od potrieb ľudí. Uvedomil som si nebezpečenstvo svojich synov na jazere. A opustil som Lásku kvôli láske. Láska musí byť pohotová.
Považovali ma za mátohu (přízrak). Ó! Koľkokrát ma, úbohí synovia, považujete za mátohu, za objekt strachu! Keby ste stále mysleli na mňa, ihneď by ste ma spoznali. Ale máte v srdci toľko ďaľších mátoh, až sa vám z toho krúti hlava. Ale ja sa vám nechám spoznať. Ó, keby ste ma len vedeli počúvať!
Prečo sa potápal Peter, keď už prešiel po vode taký kus? Povedala si to: pretože ľudská prirodzenosť premohla jeho ducha.
Peter bol ešte príliš ,človek'. Keby to bol Ján, ten by sa ani priveľmi neopovážil, ani by sa podľa nálady nerozhodol ináč. Čistota dáva rozvahu a stálosť. Ale Peter bol ,človek' v pravom význame slova. Túžil vyniknúť, ukázať, že ,nikto' nemiluje Učiteľa tak ako on. Chcel sa presadiť a iba preto, že bol jeden z mojich, si už namýšľal, že je pánom nad slabosťami tela. Namiesto toho však úbohý Šimon pri skúškach nepodával o tom vznešené dôkazy. Ale bolo to nutné, aby neskôr on mohol pokračovať v milosrdenstve Učiteľa v rodiacej sa Cirkvi.
Petra nepremohol len strach o jeho ohrozený život, ale stal sa jedine, ako si povedala, ,telom, ktoré sa bojí'. Už viac neuvažuje, už sa na mňa nepozerá. Aj vy tak robíte. A čím viac sa blíži nebezpečenstvo, tým viac chcete konať sami. Ako keby ste vy mohli niečo urobiť! Nikdy sa tak nevzďaľujete odo mňa, nezatvárate si srdcia predo mnou a zároveň mi tak nezlorečíte, ako práve vtedy, keď by ste mali dúfať vo mňa a vzývať ma. Peter mi nezlorečí. Ale na mňa zabúda a musím použiť autoritu svojej vôle, aby som zavolal k sebe jeho ducha, aby zodvihol oči k svojmu Učiteľovi a Spasiteľovi.
Vopred mu odpúšťam hriech pochybnosti, lebo milujem tohto impulzívneho človeka, ktorý, keď sa upevní v milosti, dokáže postupovať už bez nepokoja a únavy až po mučeníctvo, hádžúc neúnavne, až do smrti, svoju mystickú sieť, aby privádzal duše k svojmu Učiteľovi.
A keď ma zavolá, nekráčam, ale letím mu na pomoc, a pevne ho držím, aby som ho doviedol do bezpečia. Moja výčitka je mierna, lebo chápem všetky Petrove poľahčujúce okolnosti. Som najlepší obhajca i sudca, aký je a aký bude. Pre všetkých.
Chápem vás, moje úbohé deti! A ak vám aj poviem nejaké vyčítavé slovo, môj úsmev vám ho zmierni. Milujem vás. To je všetko. Chcem, aby ste mali vieru. Ale ak ju budete mať, prídem a vytiahnem vás z nebezpečenstva. Ó, keby zem vedela povedať: ,Učiteľ, Pane, zachráň ma!' Stačil by jeden výkrik, ale z celej zeme, aby Satan a jeho prisluhovači okamžite padli premožení. Ale neviete mať vieru. Chodím a rozmnožujem prostriedky, aby som vás priviedol k viere. Ale ony padajú do vášho bahna, ako kameň do bahna močariny, a tam ležia pochované.
Nechcete si očistiť vody svojho ducha, páči sa vám zostať zahnívajúcim bahnom. Na tom nezáleží. Ja si konám svoju povinnosť večného Spasiteľa. A aj keď nebudem môcť spasiť svet, pretože svet nechce byť spasený, spasím tých zo sveta, ktorí už nepatria svetu, lebo ma milujú tak, ako mám byť milovaný."
[ ...]
Ježiš komentuje udalosť na jazere:
,,Veľakrát ani nečakám, kým ma zavolajú, keď vidím svoje deti v nebezpečenstve. A často pribehnem aj k tomu, kto je mojím nevďačným synom.
Vy spíte, alebo vás ovládajú starosti a zhon života. Ja bdiem a modlím sa za vás. Som Anjel všetkých ľudí, starám sa o vás a nič nie je pre mňa bolestnějšie, ako keď nemôžem pomôcť, lebo vy nechcete moju pomoc a radšej konáte sami alebo horšie - žiadate pomoc od Zlého. Ako otec, ktorý vidí, že syn ho odmieta: ,Nemilujem ťa. Nechcem ťa. Choď preč z môjho domu,' tak som i ja ponižovaný a utrápený viac, než som bol kvôli ranám. Ale ak ma len neodmietnete: ,Odíď' a ste iba zaťažení starosťami života, potom som večný Bdejúci, pripravený prísť ešte prv, než ma zavoláte. A ak čakám, aby ste mi povedali aspoň jedno slovíčko - niekedy ho čakám -, to preto, aby som počul, že ma voláte.
Aké je to pohladkanie, aká nežnosť počuť, že ma ľudia volajú! Počuť, že si pamätajú, že som Spasiteľ! Nehovorím ti ani, akú nekonečnú radosť cítim, a ako ma až nadnáša, keď je niekto, kto ma miluje a volá ma aj vtedy, keď ma nepotrebuje. Volá ma, pretože miluje mňa viac než čokoľvek na svete, a cíti, ako sa napĺňa radosťou podobnou mojej radosti, už len keď zavolá: ,Ježiš, Ježiš,' ako to robia deti, keď volajú: ,Mamka, mamka!' A zdá sa im, akoby im stekal na pery med, pretože už len samotné slovo mamka nesie so sebou chuť materských bozkov.
Apoštoli veslovali a poslúchli môj rozkaz ísť ma čakať do Kafarnauma. A ja som sa po zázračnom rozmnožení chlebov neutiahol pred zástupmi preto, že by som nimi pohŕdal alebo kvôli únave.
Nikdy som nepohŕdal ľuďmi, ani keď boli voči mne zlí. Iba keď som videl, že sa šliape po Zákone a znesväcuje sa Boží dom, zachvátil ma hnev. Ale vtedy nešlo o mňa, ale o Otcove záujmy. A ja som bol na zemi prvý z Božích služobníkov, aby som slúžil nebeskému Otcovi. Nikdy som nebol unavený, keď som sa venoval zástupom, aj keď som ich videl také skleslé, ťažkopádne, ľudské, že to deprimovalo srdce aj tých, ktorí najviac dôverovali v svoje poslanie. Naopak, práve preto, že mali také nedostatky, opakoval som svoje poučenia donekonečna, pristupoval som k nim ako k zaostalým žiakom a viedol som ich ducha a zasväcoval ich do tých najzákladnejších objavov, tak ako trpezlivý učiteľ vedie neskúsené rúčky žiakov, aby načrtli prvé písmená, aby boli čoraz schopnejší chápať a konať. Koľko lásky som dal zástupom! Vyťahoval som ich z tela, aby som ich privádzal k duchu. Aj ja som začínal od tela. No kým Satan chytá človeka za telo, aby ho priviedol do pekla, ja som ho bral z tela, aby som ho priviedol do neba.
Utiahol som sa, aby som sa poďakoval Otcovi za zázrak rozmnoženia chlebov. Najedlo sa mnoho tisíc ľudí. A odporúčal som im, aby povedali ,ďakujem' Pánovi. Ja som to povedal za nich.
A potom... a potom som splynul so svojím Otcom, po ktorého láske som nekonečne clivo túžil. Bol som na zemi, ale ako telesná schránka bez života. Môj duch vyrazil v ústrety môjmu Otcovi - ktorého som pociťoval skláňať sa nad svojím Slovom - a hovoril mu: ,Milujem ťa, ó, svätý Otče!' Mojou radosťou bolo povedať mu: ,Milujem ťa.' Povedať mu to ako človek, nielen ako Boh. Pokoriť mu city človeka tak, ako som mu obetoval tlkot svojho božského Srdca. Zdalo sa mi, že som magnetom, priťahujúcim k sebe všetky ľudské lásky - lásky ľudí schopných trocha milovať Boha -, že som ich zhromaždil a obetoval v hĺbke svojho Srdca. Zdalo sa mi, že som iba ja sám, Človek, teda ľudstvo, ktorý sa opäť - ako za nevinných dní - rozpráva s Bohom vo sviežosti večera.
Ale aj keď moja blaženosť bola úplná, lebo to bola blaženosť lásky, neodpútala ma od potrieb ľudí. Uvedomil som si nebezpečenstvo svojich synov na jazere. A opustil som Lásku kvôli láske. Láska musí byť pohotová.
Považovali ma za mátohu (přízrak). Ó! Koľkokrát ma, úbohí synovia, považujete za mátohu, za objekt strachu! Keby ste stále mysleli na mňa, ihneď by ste ma spoznali. Ale máte v srdci toľko ďaľších mátoh, až sa vám z toho krúti hlava. Ale ja sa vám nechám spoznať. Ó, keby ste ma len vedeli počúvať!
Prečo sa potápal Peter, keď už prešiel po vode taký kus? Povedala si to: pretože ľudská prirodzenosť premohla jeho ducha.
Peter bol ešte príliš ,človek'. Keby to bol Ján, ten by sa ani priveľmi neopovážil, ani by sa podľa nálady nerozhodol ináč. Čistota dáva rozvahu a stálosť. Ale Peter bol ,človek' v pravom význame slova. Túžil vyniknúť, ukázať, že ,nikto' nemiluje Učiteľa tak ako on. Chcel sa presadiť a iba preto, že bol jeden z mojich, si už namýšľal, že je pánom nad slabosťami tela. Namiesto toho však úbohý Šimon pri skúškach nepodával o tom vznešené dôkazy. Ale bolo to nutné, aby neskôr on mohol pokračovať v milosrdenstve Učiteľa v rodiacej sa Cirkvi.
Petra nepremohol len strach o jeho ohrozený život, ale stal sa jedine, ako si povedala, ,telom, ktoré sa bojí'. Už viac neuvažuje, už sa na mňa nepozerá. Aj vy tak robíte. A čím viac sa blíži nebezpečenstvo, tým viac chcete konať sami. Ako keby ste vy mohli niečo urobiť! Nikdy sa tak nevzďaľujete odo mňa, nezatvárate si srdcia predo mnou a zároveň mi tak nezlorečíte, ako práve vtedy, keď by ste mali dúfať vo mňa a vzývať ma. Peter mi nezlorečí. Ale na mňa zabúda a musím použiť autoritu svojej vôle, aby som zavolal k sebe jeho ducha, aby zodvihol oči k svojmu Učiteľovi a Spasiteľovi.
Vopred mu odpúšťam hriech pochybnosti, lebo milujem tohto impulzívneho človeka, ktorý, keď sa upevní v milosti, dokáže postupovať už bez nepokoja a únavy až po mučeníctvo, hádžúc neúnavne, až do smrti, svoju mystickú sieť, aby privádzal duše k svojmu Učiteľovi.
A keď ma zavolá, nekráčam, ale letím mu na pomoc, a pevne ho držím, aby som ho doviedol do bezpečia. Moja výčitka je mierna, lebo chápem všetky Petrove poľahčujúce okolnosti. Som najlepší obhajca i sudca, aký je a aký bude. Pre všetkých.
Chápem vás, moje úbohé deti! A ak vám aj poviem nejaké vyčítavé slovo, môj úsmev vám ho zmierni. Milujem vás. To je všetko. Chcem, aby ste mali vieru. Ale ak ju budete mať, prídem a vytiahnem vás z nebezpečenstva. Ó, keby zem vedela povedať: ,Učiteľ, Pane, zachráň ma!' Stačil by jeden výkrik, ale z celej zeme, aby Satan a jeho prisluhovači okamžite padli premožení. Ale neviete mať vieru. Chodím a rozmnožujem prostriedky, aby som vás priviedol k viere. Ale ony padajú do vášho bahna, ako kameň do bahna močariny, a tam ležia pochované.
Nechcete si očistiť vody svojho ducha, páči sa vám zostať zahnívajúcim bahnom. Na tom nezáleží. Ja si konám svoju povinnosť večného Spasiteľa. A aj keď nebudem môcť spasiť svet, pretože svet nechce byť spasený, spasím tých zo sveta, ktorí už nepatria svetu, lebo ma milujú tak, ako mám byť milovaný."
[ ...]