Dnešný deň dáva dva veľké podnety na zamyslenie sa nad tým, ako som v minulosti prijímal Božiu milosť, ako som na tom teraz a čo a ako chcem robiť v budúcnosti. Dnes totiž ešte doznieva sviatok Turíc – zoslania Ducha Svätého ako otvorenia sa prameňa Božieho života pre každého z nás, umožňujúceho poznať pravdu a podľa nej aj žiť. A sviatok Panny Márie Matky Cirkvi nás privádza s Máriou a apoštolom Jánom nielen pod kríž, kde nám ju dal Kristus za matku, ale pripomína aj podmienku, ktorú musíme splniť, aby my sme boli jej deťmi.
Otvorenie sa darom Ducha Svätého, o ktorých sme včera hovorili, od nás žiada neprehliadať prítomnosť Ducha Svätého vo svete i v našom živote a nepohŕdať jeho vnuknutiami . Vyžaduje to zbaviť sa pýchy, neochvejnej spokojnosti so svojim konaním a spoliehania sa na svoju pochybnú výnimočnosť a hriechom poznačenú ľudskú „veľkosť“, lebo inak nikdy nebudeme poznať, čo je pre nás i svet riešením bolestnej situácie, v ktorej sa nachádzame a ktorá je bez Boha bezvýchodisková.
Musíme konečne pochopiť, že Stvoriteľ sveta i nás v ňom – Boh – je náš Otec, ktorý nás tak miluje, že obetoval svojho Syna a vie lepšie než my, čo je pre nás najlepšie. Pýtať sa ho a prijať to nie je otroctvo. Vari považujeme za diktatúru, za totalitné konanie, za zotročovanie a oberanie o slobodu, keď nám lekár niečo zakazuje a niečo prikazuje, lebo pozná náš stav lepšie a vie, že náš telesný život je ohrozený a že naša choroba je vážnejšia než si myslíme podľa svojich subjektívnych pocitov ? Iba hlupák by povyšoval svoje laické pocity a predsudky nad dôsledné vyšetrenie a vzdelanie lekára.
Prečo teda „múdry človek 21. storočia“ tára o akejsi čiernej totalite, balamutí o ponižovaní človeka a o návrate do stredoveku pri poukazovaní Cirkvi na Božiu múdrosť a nevyhnutnosť poslúchnuť Boží zákon ako požiadavku zdravia duše a návratu k ľudským podmienkam života v Cirkvi i celej spoločnosti? Človeka, ktorý vo svojej pýche v otázke telesného zdravia povyšuje pocity nad poznanie lekára, považujeme za nezodpovedného, hlúpeho či pri najmenšom za nie múdreho.
A čuduj sa svete, toho človeka, ktorý pre svoj nezriadený život či nemorálny a zvrátený pohľad na seba samého či na spoločnosť odmieta históriou ľudstva overené Desatoro ako najlepší spôsob usporiadania ľudskej rodiny, toho považujeme za moderného a osvieteného a slobodného, ba dokážeme ho aj s jeho hlúposťami a neresťami obdivovať, nedbajúc na kruté poznatky z nedávnej minulosti.
Hoci svetské zákony v podstate kopírujú ustanovenia Desatora okrem prvých troch, týkajúcich sa priamo Boha, akonáhle spomeniete, že to je zákon Boží, v tom momente ste spiatočník, tmár a nemáte čo miešať náboženstvo do politiky. Takéto choré a primitívne sú aj postoje mnohých katolíkov, či lepšie povedané pokrstených, ktorí sa nevedno prečo ešte považujú za katolíkov.
Ten druhý veľký podnet dnešného dňa dáva Ježišova Matka pod krížom. Ona nie len v radosti a šťastí, ale aj v hroznej bolesti potvrdila svoje rozhodnutie splniť Božiu vôľu, ktoré vyslovila v Nazarete, keď súhlasila stať sa Matkou Božieho Syna. Pod krížom aj nás prijala za svojich synov a dcéry. Aby sme mohli prijať Máriu za Matku podľa Ježišovho slova Jánovi pod krížom, musíme poslúchnuť Máriu na svadbe v Káne Galilejskej, kde žiadala od obsluhujúcich – a teda aj od nás všetkých, ktorí sme pozvaní na hostinu Baránkovu: „ Urobte všetko, čo vám Ježiš prikáže“. Až potom sa stal zázrak.
Splnenie Ježišovho príkazu bolo podmienkou premeny vody na víno. Splnenie všetkého, čo nám Ježiš prikazuje, je nie len potvrdením našej lásky k nemu, ale je to aj podmienka toho, aby sa mohol „stať ten zázrak s ľudstvom“ a človek ako slobodné Božie dieťa znovu mohol žiť v pokoji a radosti Božieho kráľovstva ako sveta, ktorý Boh ponúka tým, čo ho milujú. Úpenlivo prosme o dary Ducha Svätého i hlbokú vieru a pokoru Matky Cirkvi najprv pre pápeža, biskupov, kňazov a veriacich, ale i pre celé ľudské pokolenie. I. K.
