Antikrist vzíde z Cirkvi - prednáška Biskupa Manfreda Schauera...
Už to je anti kristovskej, že túto tému je v cirkevných obciach tabu.
Všetci kresťania sú vyzvaní, aby čakali na opätovný príchod Krista. Než však Kristus príde, objaví sa podľa biblického svedectva Antikrist, Boží Protivník, ktorý sa stavia na Kristovo miesto a vystupuje proti nemu. Kto to však je? To je veľmi dôležitá otázka, pretože spása alebo zavrhnutie človeka závisí na tom, či sa bude hlásiť ku Kristovi, alebo k jeho protivníkovi. V 20. storočí boli označované totalitné nacistické a komunistické systémy za stelesnenie Antikrista. A kde sa skrýva dnes?
1. V cirkvi
Hovorím to otvorene. Inak sa nikto nevzruší, pretože sme si zvykli na prikrášľovania správ o stave cirkvi. Ale to nie je môj názor, ale výpoveď, obsiahnutá v Novom zákone. Hľadať ho za každým rohom bola by určite chybná interpretácia. Máme totiž čo do činenia s mocnosťou, ktorá sa šikovne maskuje, ktorá je skrytá, neviditeľná, ťažko k nájdeniu. Je možné ju odhaliť len tak, že pri nasledovaní Krista ju odhaľujeme osvieteným zrakom viery (Ef 1,18). Bez zjavenia (strhnutie masky) to nejde. Musíme si všímať posolstvo Svätého písma.
2. Čo hovorí Písmo
Korene nachádzame už v Starom zákone. Tam sa opisuje, že Antikrist ohrozuje bohoslužbu. V Danielovi 9,27 sa hovorí o znesvätení chrámu, aby bol nepoužiteľný, teda nie o jeho zbúraní. O zbúraní hovorí až Ježiš Kristus. Zjavuje pritom svojim učeníkom: Prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť:, Ja som to. 'A mnohých zvedú (Mk 16,6). Budú to samozvaní "spasitelia", ktorí budú sľubovať blaho národom a svetu a presadzovať svoje predstavy o absolútnej moci. Budú prenasledovať tých, ktorí nejdú s nimi. To, čo nám chce Ježiš povedať, je potreba pastorácie, ktorá na to pripravuje a falošných prorokov demaskuje.
Pavol sa toho ujíma a ďalej to rozvíja, pretože vidí niečo nové - ďalšie vystupňovanie: Nedajte sa žiadnym spôsobom od nikoho oklamať. Napred totiž musí nastať odpad (mnoho ľudí odpadne od viery) a objaviť sa človek skrz naskrz hriešny (2 Sol 2,3). "Človek skrz naskrz hriešny" nemusí byť jednotlivec, to môže byť celý národ, ktorý je posadnutý rozkladom poriadku, obchádzaním zákonov, zlobou, opúšťaním mravnosti a ľudskosti. To môže byť tiež väčšina ľudstva. Neskôr u sv. Jana v jeho 1. liste sa objavuje meno: To je ten Antikrist, ktorý popiera Otca a Syna (2,22). On neprichádza zvonka, ale je vo vnútri obce. On je súhrnné označenie tých, ktorí spochybňujú a popierajú božstvo Ježiša Krista. Tí určite zastupujú akúsi formu kresťanskej viery, ale už nemôžu hovoriť Kristus, ale len Ježiš. Sú to, moderne povedané "jezulogové" kladúcich Ježiša za veľkého etického učiteľa, ale neveria v neho ako v nášho Pána a Spasiteľa.
Priamo provokatívne posolstvo nachádzame v Zjavení sv. Jána. V 13. kapitole vystupuje z mora šelma ... a celá krajina sa pozerá po šelme s úžasom (13,1.3). Je to pravdepodobne ten najstrašnejší obraz Bohu nepriateľská svetová moc, ktorá spája náboženstvo a politiku. Antikristovské je mnohotvárne, tak by sme mohli zhrnúť toto svedectvo Písma. Dozrieva v mnohých rozličných podobách až ku konečnej podobe: Antikrist prichádza. On už tu bol a prichádza stále znova, až k svojmu poslednému nejvystupňovanějšiemu a nejvyzralejšiemu zjaveniu. (Pozri Karl-Heinz Michel: Bolesti posledného času. O aktualite biblické apokalyptiky. Giesen.)
3. O čom cirkev mlčí
Súčasná cirkev mlčí o tajomnej podobe Antikrista. On totiž podľa svedectva Písma vzíde zo samotnej Cirkvi, a to
- skrze Boha urážajúce rituály, ktoré nemajú podklad v Písme svätom, a skrze odbožšťování bohoslužby;
- skrze rozmáhajúcu sa neprávosť a nezákonnosť (Mt 24,12), pretože chýba presná rozlišovacia schopnosť svedomia, ktoré je v mnohom smere zastarané;
- skrze totalitné nároky, ako by cirkev zodpovedala za spoločnosť a za svet;
- v teologických tendenciách, ktoré spájajú náboženstvo s politikou a vyvolávajú nárast všetkého toho, čo sa nesmie hovoriť, ak človek nechce byť označený za konzervatívneho, nevedeckého alebo nezdravo zbožného, pričom nikto nevie, kto to určuje. Túto "mlčanlivú nadvládu" treba označiť za prejav Antikrista a je treba o nej hovoriť.
4. Antikrist hlása lásku, ale bez utrpenia
Antikrist vystupuje v podobe negatívneho predchodcu prichádzajúceho Krista. Kým však naozaj nenastane koniec sveta, nie je možné ho identifikovať sa žiadnou osobou, ani s Hitlerom, ani Stalinom, Saddámom Husajnom alebo Bin Ládinom. Najskôr sa objavujú antikristovské prejavy, smery a štruktúry a o tie sa teraz jedná. Aby sme ich odhalili a strhli im masku, je potrebné presne dešifrovať pojem "Antikrist". Spravidla ho chápeme ako stelesnenie zla. Ale to nie je jeho viditeľná strana.
On sa nazýva Antikrist a má preto svoje predmostie v cirkvi. Vystupuje na mieste Krista, a preto chce zastupovať to, čo sa javí ako dobré, vítané, u mnohých obľúbené, ale čo Kristus označil za klamné. Antikrist hlása lásku, zmenšovanie utrpenia, to, čo zmierňuje životné boje a čo oslobodzuje sexualitu od všetkého obmedzovania. On odstraňuje nenarodený život, pretože sa z nejakého ľudského osvieteného dôvodu javí ako nežiadúci. Odníma starým a nevyliečiteľne chorým ľuďom život, aby ich zo súcitu vyslobodil od trápenia. On má problematické Desatoro a nahrádza ho stále viac novšími mravnými predstavami: tie kresťanské pokladá za prekonané, zastarané, nepoužiteľné a ohrozujúce sebaurčenie človeka.
Zamieňa z počiatku oprávnený oslobodzovací boj za neľudský teror, ktorý prináša hrôzu a smrť nevinným ľuďom. A ako často za tým stojí náboženstvo ako potvrdenie, ospravedlnenie a hnacia sila. Ani kresťanstvo toho vo svojich dejinách nebolo ušetrené. Antikrist stelesňuje, zastupuje a hlása to, čo sa v súčasnej epoche vnucuje ako humánne, osvecuje, hodné súhlasu a bezpodmienečne nariaďované. Jedným slovom: Podstatou a znamením antikresťanstvo je to, že vystupuje v maske dobra a pomoci v najväčšom súžení, ktoré nás postihlo, a tiež s náterom morálnej nezávadnosti. Je to ako osoba alebo ako posolstvo, ktoré je potrebné priradiť k ťažko rozoznateľným starozákonným prorokom spásy.
5. Väčšina kresťanov padne Antikristovi za obeť
Antikresťanstvo vystupuje najskôr ako duchovné zjavenie, nie ako osoba. Ale ako všetko duchovné má snahu sa "vteliť". Chce sa stať telom, osobou a uhniezďuje sa v myslení ľudí. Keďže však v sebe starostlivo skrýva, že veci sú v skutočnosti postavené na hlavu a pracujú proti Kristovi, proti Písmu, proti viere, proti Cirkvi, len málokto ho rozpozná. Preto, ako hovorí Solovjev, ktorý napísal v roku 1900 najhlbší a najzasvetenejší spis o Antikristovi, väčšina kresťanov mu padne za obeť. Nerozpoznajú "znamenia doby", na ktoré Ježiš upozorňoval apoštolov a obec veriacich.
6. Kristus ho premôže
Dnes existujú štruktúry, zjavenie a hnutia, ktorá - poväčšine nevedomky - slúžia Antikristovi. Dôjde k tomu, že sa, ako hovorí Písmo, stane absolútnym mocenským centrom univerzálneho absolutizmu. Až doteraz majú však veriaci skrze Ducha Svätého dar rozlišovania a schopnosť neviditeľného nepriateľa rozpoznať a vidieť aj v jeho prestrojení. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho premôže. Preto končí posledná kniha Písma neprekonateľnou piesňou chvály Bohu a Záchrancovi, ktorá sprevádza obec veriacich aj na jej krížovej ceste.
Má sa cirkev stať liberálnou a tým populárnou? Alebo má trvať na svojich hodnotách?
Cirkev tu nie je na to, aby dávala len pálčivé odpovede. Cirkev musí vysloviť aj odpovede, ktoré dráždia, ktoré odporujú bežným módam. Nejde len o to, byť obľúbený. Pretože keď sme liberálni a každému dávame za pravdu, nie je to v skutočnosti nejaká obľúbenosť, ale zneužívanie.
Viera nie je záležitosťou väčšiny a štatistík. Duch Svätý nie je automaticky tam, kde je väčšina. Je potrebné, aby sa cirkevní predstavitelia tiež radili na najrôznejších úrovniach.
Všetci kresťania sú vyzvaní, aby čakali na opätovný príchod Krista. Než však Kristus príde, objaví sa podľa biblického svedectva Antikrist, Boží Protivník, ktorý sa stavia na Kristovo miesto a vystupuje proti nemu. Kto to však je? To je veľmi dôležitá otázka, pretože spása alebo zavrhnutie človeka závisí na tom, či sa bude hlásiť ku Kristovi, alebo k jeho protivníkovi. V 20. storočí boli označované totalitné nacistické a komunistické systémy za stelesnenie Antikrista. A kde sa skrýva dnes?
1. V cirkvi
Hovorím to otvorene. Inak sa nikto nevzruší, pretože sme si zvykli na prikrášľovania správ o stave cirkvi. Ale to nie je môj názor, ale výpoveď, obsiahnutá v Novom zákone. Hľadať ho za každým rohom bola by určite chybná interpretácia. Máme totiž čo do činenia s mocnosťou, ktorá sa šikovne maskuje, ktorá je skrytá, neviditeľná, ťažko k nájdeniu. Je možné ju odhaliť len tak, že pri nasledovaní Krista ju odhaľujeme osvieteným zrakom viery (Ef 1,18). Bez zjavenia (strhnutie masky) to nejde. Musíme si všímať posolstvo Svätého písma.
2. Čo hovorí Písmo
Korene nachádzame už v Starom zákone. Tam sa opisuje, že Antikrist ohrozuje bohoslužbu. V Danielovi 9,27 sa hovorí o znesvätení chrámu, aby bol nepoužiteľný, teda nie o jeho zbúraní. O zbúraní hovorí až Ježiš Kristus. Zjavuje pritom svojim učeníkom: Prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť:, Ja som to. 'A mnohých zvedú (Mk 16,6). Budú to samozvaní "spasitelia", ktorí budú sľubovať blaho národom a svetu a presadzovať svoje predstavy o absolútnej moci. Budú prenasledovať tých, ktorí nejdú s nimi. To, čo nám chce Ježiš povedať, je potreba pastorácie, ktorá na to pripravuje a falošných prorokov demaskuje.
Pavol sa toho ujíma a ďalej to rozvíja, pretože vidí niečo nové - ďalšie vystupňovanie: Nedajte sa žiadnym spôsobom od nikoho oklamať. Napred totiž musí nastať odpad (mnoho ľudí odpadne od viery) a objaviť sa človek skrz naskrz hriešny (2 Sol 2,3). "Človek skrz naskrz hriešny" nemusí byť jednotlivec, to môže byť celý národ, ktorý je posadnutý rozkladom poriadku, obchádzaním zákonov, zlobou, opúšťaním mravnosti a ľudskosti. To môže byť tiež väčšina ľudstva. Neskôr u sv. Jana v jeho 1. liste sa objavuje meno: To je ten Antikrist, ktorý popiera Otca a Syna (2,22). On neprichádza zvonka, ale je vo vnútri obce. On je súhrnné označenie tých, ktorí spochybňujú a popierajú božstvo Ježiša Krista. Tí určite zastupujú akúsi formu kresťanskej viery, ale už nemôžu hovoriť Kristus, ale len Ježiš. Sú to, moderne povedané "jezulogové" kladúcich Ježiša za veľkého etického učiteľa, ale neveria v neho ako v nášho Pána a Spasiteľa.
Priamo provokatívne posolstvo nachádzame v Zjavení sv. Jána. V 13. kapitole vystupuje z mora šelma ... a celá krajina sa pozerá po šelme s úžasom (13,1.3). Je to pravdepodobne ten najstrašnejší obraz Bohu nepriateľská svetová moc, ktorá spája náboženstvo a politiku. Antikristovské je mnohotvárne, tak by sme mohli zhrnúť toto svedectvo Písma. Dozrieva v mnohých rozličných podobách až ku konečnej podobe: Antikrist prichádza. On už tu bol a prichádza stále znova, až k svojmu poslednému nejvystupňovanějšiemu a nejvyzralejšiemu zjaveniu. (Pozri Karl-Heinz Michel: Bolesti posledného času. O aktualite biblické apokalyptiky. Giesen.)
3. O čom cirkev mlčí
Súčasná cirkev mlčí o tajomnej podobe Antikrista. On totiž podľa svedectva Písma vzíde zo samotnej Cirkvi, a to
- skrze Boha urážajúce rituály, ktoré nemajú podklad v Písme svätom, a skrze odbožšťování bohoslužby;
- skrze rozmáhajúcu sa neprávosť a nezákonnosť (Mt 24,12), pretože chýba presná rozlišovacia schopnosť svedomia, ktoré je v mnohom smere zastarané;
- skrze totalitné nároky, ako by cirkev zodpovedala za spoločnosť a za svet;
- v teologických tendenciách, ktoré spájajú náboženstvo s politikou a vyvolávajú nárast všetkého toho, čo sa nesmie hovoriť, ak človek nechce byť označený za konzervatívneho, nevedeckého alebo nezdravo zbožného, pričom nikto nevie, kto to určuje. Túto "mlčanlivú nadvládu" treba označiť za prejav Antikrista a je treba o nej hovoriť.
4. Antikrist hlása lásku, ale bez utrpenia
Antikrist vystupuje v podobe negatívneho predchodcu prichádzajúceho Krista. Kým však naozaj nenastane koniec sveta, nie je možné ho identifikovať sa žiadnou osobou, ani s Hitlerom, ani Stalinom, Saddámom Husajnom alebo Bin Ládinom. Najskôr sa objavujú antikristovské prejavy, smery a štruktúry a o tie sa teraz jedná. Aby sme ich odhalili a strhli im masku, je potrebné presne dešifrovať pojem "Antikrist". Spravidla ho chápeme ako stelesnenie zla. Ale to nie je jeho viditeľná strana.
On sa nazýva Antikrist a má preto svoje predmostie v cirkvi. Vystupuje na mieste Krista, a preto chce zastupovať to, čo sa javí ako dobré, vítané, u mnohých obľúbené, ale čo Kristus označil za klamné. Antikrist hlása lásku, zmenšovanie utrpenia, to, čo zmierňuje životné boje a čo oslobodzuje sexualitu od všetkého obmedzovania. On odstraňuje nenarodený život, pretože sa z nejakého ľudského osvieteného dôvodu javí ako nežiadúci. Odníma starým a nevyliečiteľne chorým ľuďom život, aby ich zo súcitu vyslobodil od trápenia. On má problematické Desatoro a nahrádza ho stále viac novšími mravnými predstavami: tie kresťanské pokladá za prekonané, zastarané, nepoužiteľné a ohrozujúce sebaurčenie človeka.
Zamieňa z počiatku oprávnený oslobodzovací boj za neľudský teror, ktorý prináša hrôzu a smrť nevinným ľuďom. A ako často za tým stojí náboženstvo ako potvrdenie, ospravedlnenie a hnacia sila. Ani kresťanstvo toho vo svojich dejinách nebolo ušetrené. Antikrist stelesňuje, zastupuje a hlása to, čo sa v súčasnej epoche vnucuje ako humánne, osvecuje, hodné súhlasu a bezpodmienečne nariaďované. Jedným slovom: Podstatou a znamením antikresťanstvo je to, že vystupuje v maske dobra a pomoci v najväčšom súžení, ktoré nás postihlo, a tiež s náterom morálnej nezávadnosti. Je to ako osoba alebo ako posolstvo, ktoré je potrebné priradiť k ťažko rozoznateľným starozákonným prorokom spásy.
5. Väčšina kresťanov padne Antikristovi za obeť
Antikresťanstvo vystupuje najskôr ako duchovné zjavenie, nie ako osoba. Ale ako všetko duchovné má snahu sa "vteliť". Chce sa stať telom, osobou a uhniezďuje sa v myslení ľudí. Keďže však v sebe starostlivo skrýva, že veci sú v skutočnosti postavené na hlavu a pracujú proti Kristovi, proti Písmu, proti viere, proti Cirkvi, len málokto ho rozpozná. Preto, ako hovorí Solovjev, ktorý napísal v roku 1900 najhlbší a najzasvetenejší spis o Antikristovi, väčšina kresťanov mu padne za obeť. Nerozpoznajú "znamenia doby", na ktoré Ježiš upozorňoval apoštolov a obec veriacich.
6. Kristus ho premôže
Dnes existujú štruktúry, zjavenie a hnutia, ktorá - poväčšine nevedomky - slúžia Antikristovi. Dôjde k tomu, že sa, ako hovorí Písmo, stane absolútnym mocenským centrom univerzálneho absolutizmu. Až doteraz majú však veriaci skrze Ducha Svätého dar rozlišovania a schopnosť neviditeľného nepriateľa rozpoznať a vidieť aj v jeho prestrojení. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho premôže. Preto končí posledná kniha Písma neprekonateľnou piesňou chvály Bohu a Záchrancovi, ktorá sprevádza obec veriacich aj na jej krížovej ceste.
Má sa cirkev stať liberálnou a tým populárnou? Alebo má trvať na svojich hodnotách?
Cirkev tu nie je na to, aby dávala len pálčivé odpovede. Cirkev musí vysloviť aj odpovede, ktoré dráždia, ktoré odporujú bežným módam. Nejde len o to, byť obľúbený. Pretože keď sme liberálni a každému dávame za pravdu, nie je to v skutočnosti nejaká obľúbenosť, ale zneužívanie.
Viera nie je záležitosťou väčšiny a štatistík. Duch Svätý nie je automaticky tam, kde je väčšina. Je potrebné, aby sa cirkevní predstavitelia tiež radili na najrôznejších úrovniach.
