Písmo zakazuje klaňať sa anjelom ako Bohu. Ale nezakazuje úctu. (por. Dt 5, 7-9; 6, 4; Ex 20, 3-5; Kol 2, 18; Zjv 19, 10). Primeranú česť – úctu – si však anjeli a svätý zaslúžia, lebo sú Božie stvorenia. (por. Kol 1, 16; Jn 1, 3), ktoré slúžia Bohu (por. Joz 5, 13-16; Dan 7, 10; Hebr 1, 14) a pomáhajú ľuďom (Dan 10,7n; Tob 12, 15n; Mt 1, 20; 2, 12; Hebr 1, 14). Ex 23, 21: „(Pán povedal): Maj sa pred ním (pred Pánovým anjelom) na pozore a počúvaj jeho hlas, a neodporuj mu, lebo vám neprepáči vaše previnenia, veď je v ňom moje meno!“
Správna úcta k anjelom je Božím príkazom a pramení zo vzťahu anjelov k Bohu, preto nie je nejakým dôsledkom polyteizmu. Katolícka cirkev (por. Theologická summa III., 25, 5; II-2, 103, 3; Lumen gentium 50; KKC 347, 352, 957, 971) má odstupňovaný vzťah úcty k svätým.
Odstupňovaná úcta k svätým Prvý stupeň je najvyšší: 1. Latria - klaňanie sa, bohopocta - patrí len Pánu Bohu. Od bohopocty je druhovo i stupňovo odlišná dulia, ktorá je vyhradená svätcom: 2. Hyperdulia - nadúcta - patrí Matke Božej, Panne Márii. 3. Protodulia - prvotná úcta - patrí sv. Jozefovi. 4. Dulia - úcta - patrí anjelom a ostatným svätým ľuďom.
Obnova mariánskej úcty po Druhom vatikánskom koncile priviedla niektorých teológov k novým návrhom pomenovania tejto úcty. Pretože výrazy dulia (gr. douleia = nevoľník) či hyperdulia, ktoré pochádzajú z doby nevoľníctva a feudalizmu sú už zastarané. (Tiež výraz latria, ktorým označujeme klaňanie sa Bohu, je z gr. latreia = Boží sluha.) Tieto slová vraj silne pripomínajú pochmúrne a ťažké položenie nevoľníkov (Česlav Stanislav Bartnik).
Preto namiesto „hyperdulia“ by sa malo hovoriť – úcta, honor, česť alebo pieta Márie. (Kult „latria“ by sa mal voči Pánu Bohu zachovať.) Tomuto návrhu však ešte veľa chýba k precíznosti
tradičného pomenovania.
Druhy kultu (úcty) k anjelom Teológovia rozlišujú tieto páry náboženského kultu: - kult priamy (voči osobám; teda i k anjelom) a nepriamy (voči predmetom);
- kult vnútorný (len v „srdci“ človeka) a vonkajší (prejavený navonok);
- kult osobný, individuálny (konaný jedincom) a spoločný, kolektívny (konaný v spoločenstve);
- kult privátny (podľa vlastných pravidiel, neliturgický) a verejný (liturgický);
- kult plný, úplný, integrálny (zaangažuje sa celá osoba) a neúplný (čiastočný, partikulárny)
Pápež Lev X. (1513-1521) v r. 1518 sviatok anjelov strážcov oficiálne potvrdil. Od r. 1670 sa anjeli strážcovia všeobecne slávia len 2. októbra. Za čias Anzelma z Canterbury (+1109) sa začal Michal Archanjel vzývať aj ako patrón dobrej smrti – ako ochranca pred posledným diablovým útokom.
Ďalším trvalým bohatstvom stredovekého kultu bola modlitba Anjel Pána. Zložili ju františkáni v prvej polovici 13. stor. Hoci modlitba má kristocentrický charakter, predsa obsahuje aj úctu ku archanjelovi Gabrielovi. Modlitba pripomína tri hlavné tajomstvá vtelenia Božieho Syna – zvestovanie (Lk 1, 26n), Máriin súhlas (Lk 1, 38), realizáciu tajomstva (Jn 1, 14) – doplnené troma Zdravasmi. V 14. stor. sa modlitba Anjel Pána rozšírila po celom kresťanskom Západe ako modlitba za pokoj.
Sv. Ján z Boha (+1550) sa pričinil o rozšírenie úcty k archanjelovi Rafaelovi. Kresťanský novovek Pápež Pius IV. (1559-1565) dal v Ríme r. 1560 postaviť veľký chrám Maria dei Angeli k úcte siedmych anjelov. Ešte koncom stredoveku vzniklo v Ríme Spoločenstvo anjelov strážnych.
Pápež Lev XIII. (1878-1903) r. 1890 obohatil katolícku zbožnosť Modlitbou ku svätému Michalovi Archanjelovi (prvý raz bola zverejnená 18.5.1890). Modlitba sa stala veľmi populárnou a neskôr aj súčasťou záverečných modlitieb na konci svätej omše. Pius XII. (1939-1958) vyhlásil Michala Archanjela za patróna rádiológov.
Protestanti Martin Luther (+1546) pôvodne chcel len uzdraviť prejavy mariánskeho kultu: - v komentári k Magnifikat (r. 1524) prosil Pannu Máriu a svätých o orodovanie;
Máriin fyzický vzhľad nie je známy, sama chcela byť skrytá. Panna Mária, duchovne najkrajšia ľudská bytosť, mala pravdepodobne túto nádheru tajomne ukrytú v peknej telesnej schránke, ktorá však nevzbudzovala mimoriadny ľudský záujem ani závisť. Jej krása nebola nebezbečná, lebo bola čistá.
Legendy o živote Bohorodičky Okrem serióznych biblických správ hovoria o živote Panny Márie aj známe legendy. Protoevanjelium Jakubovo (apokryf) bolo napísané okolo r. 140 (posledná redakcia v 4. stor.). V celosti bolo dielo objavené (gr. originál) r. 1958; má 25 kapitol, z ktorých 8 hovorí o Márii – o jej rodičoch a jej detstve. Palestínska legenda (čerpá z apokryfu Transitus Mariae, ktorý napísal okolo r. 200 Leu cius Carin) tvrdí, že Mária zomrela v Jeruzaleme ako 63 ročná a bola pochovaná v Getsemanskej záhrade. Sýrska legenda (text z 10. až 13. stor.) tvrdí, že Mária odišla s Jánom evanjelistom do Efezu (asi r. 43) a tam zomrela v lokalite Meryem Ama.
Magistérium Dogma: „Mária je skutočne a vo vlastnom zmysle Božou Matkou.“ Por. Mt 1, 18; Efezský koncil, r. 431, DH 252; konštit. Lumen gentium 56; KKC 501. Materstvo sa vždy týka dvoch osôb, a preto má interpersonálny charakter. Zároveň sa do týka ľudskej prirodzenosti i ľudskej existencie. Matka „tela“ ustanovuje „protológiu“ celého človeka s jeho prirodzenosťou, s dušou i osobou. Máriino prostredníctvo v dejinách spásy má materskú povahu. Tým, že Mária je Matkou Božou a zároveň matkou ľudí je aj prostredníčkou. Titul Matka Cirkvi zaviedol pápež Pavol VI. (1963-1978) r. 1964. Liturgický sviatok Bohorodičky sa začal sláviť po Efezskom koncile (r. 431) v Jeruzaleme dňa 15. augusta. Pápež Pius XI. (1922-1939) ho v r. 1931 preložil na 11. október.
Po Druhom vatikánskom koncile (r. 1969) bol prenesený na 1. január.
Cirkevný obsah náuky o Máriinom materstve Katolícka cirkev náukou o Máriinom materstve vyznáva: - Panna Mária porodila vteleného Božieho Syna ako človeka; skutočne, historicky. - Mária zrodila Božiu prirodzenosť, Božiu podstatu, „Boha“ ako takého. - Mária porodila v Betleheme celú Najsvätejšiu Trojicu.
Dôstojnosť Matky Božej Základom dôstojnosti Panny Márie je jej úloha – Matka Božia. Scholastici učili, že dôstojnosť tvora je tým väčšia, čím je tvor bližšie k Bohu (por. Tomáš Akvinský, Theologická
summa, II-2-1., 103, 4, 2). Mária mala výnimočne blízky vzťah ku každej božskej osobe.
1. Vzťah k Ježišovi, Synovi Božiemu. Matka a dieťa majú úzky osobný, pokrvný i citový vzťah. Otcovia vyznávali: „Telo Ježišovo je telo z Márie!“ 2. Vzťah k Bohu Otcovi. Vzťah Márie a nebeského Otca je mimoriadny, lebo ten istý Ježiš, ktorý sa z nej narodil, je
večným Synom nebeského Otca.
3. Vzťah k Duchu Svätému.
Duch Svätý si vyvolil Máriu za svoju panenskú nevestu a špeciálne ju omilostil. Zázračne v nej spôsobil, že počala Syna bez pričinenia muža. Maximilián Mária Kolbe (+1941) učil, že„Mária je transparenciou Ducha Svätého.“
Narodenie Božieho Syna – trojaký fakt Teológia učí o trojakom narodení Ježiša Krista, Božieho Syna v dejinách spásy: 1) Z Otca pred vekmi (náuka o Najsvätejšej Trojici). 2) Z Panny Márie v plnosti času (kristológia a mariológia).
3) Z milosti v duši človeka, a to prostredníctvom viery a krstu (graciológia, sakramentológia).
Výsady (privilégiá) Matky Božej Pápež Pius XII. (1939-1958) v enc. Ad coeli reginam (r. 1954) učil, že Stvoriteľ spojil s Božím materstvom Márie rad mimoriadnych výsad. Výsady Matky Božej v náuke Katolíckej cirkvi (Pavol Kandera, +2004): 1) Mária je dokonale svätá svojím vznikom (nepoškvrnené počatie). 2) Mária je dokonale svätá svojím životom. 3) Mária je stále panna. 4) Mária je vzatá do neba s telom i dušou.
5) Panne Márii patrí mimoriadna úcta – hyperdúlia.
Mária – dokonale svätá, svätý vznik (nepoškvrnené počatie) Svätosť je spoločenstvo s Bohom prostredníctvom lásky (por. KKC 773). Svätosť je pri blíženie sa k Bohu. Tomáš Akvinský (+1274) učil, že čím je niečo bližšie k princípu, tým viac z účinkov princípu prijíma (por. Theologická summa III., 27, 5; II-1. 3, 8; III. 7, 2). Teológia pozná dva pohľady na svätosť: Negatívny pohľad – bezhriešnosť, t.j. nemať žiaden hriech. Pozitívny pohľad – (ontologický vzťah) – mať Boha, mať posväcujúcu milosť; (morálny vzťah) – plniť Božiu vôľu (prevládajúci pohľad na Západe). Dokonalá svätosť Panny Márie má dve teologické dimenzie: Máriin svätý vznik a jej svä-
tý život.
Sväté písmo Zjavenie hovorí o nepoškvrnenom počatí Márie nepriamo. Podľa proroka (Jer 1, 5) Bo- žiemu povolaniu vždy predchádza príprava. Isto aj Mária bola Bohom na úlohu Bohorodičky vopred pripravená (por. KKC 489, 772). Dôstojnosť nekonečne svätého Syna – „Svätý svätých“ (Dan 9, 24), „svätý Boží Syn“ (por. Lk 1, 35) – vyžadovala dokonale svätú matku. Gn 3, 14-15: „Tu povedal Pán, Boh, hadovi: Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Ef 5, 27: „(Kristus) si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ Exegéza: Panna Mária je uskutočneným pre dobrazom Cirkvi, por. konštit. Lumen gentium 53, 63; KKC 976. Lk 1, 28: „Anjel prišiel k nej a povedal: Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Exegéza: Titul „Mi lostiplná“ je pomenovaním osoby; biblisti poukazujú na Ef 1, 3-14, kde sa hovorí o svätom a nepoškvrnenom požehnaní v Kristovi ešte pred stvorením sveta a na Ef 5, 27. Obe časti pozdravenia sa navzájom objasňujú: „Mária je plná milosti“, pretože „Pán je s ňou“. Otcovia nehovorili o nepoškvrnenom počatí. Rozvíjali však úvahy, ktoré k dogme viedli. 1. Presvedčenie o najväčšej Máriinej svätosti Aristides z Atén (+c.140): „Ježiš Kristus v Duchu Svätom zostúpil z neba, aby spasil ľudí a narodený zo svätej panny bez semena a bez jej porušenia si vzal telo..., aby ľudí oslobodil z bludu polyteizmu“ (Apologia 15). Aj iní otcovia nazývali Máriu „Hagia parthenos“ - „Svätá panna“. Efrém Sýrsky (+373) vo viacerých básňach tvrdil, že Mária je rovnako nepoškvrnená ako Kris tus. Ambróz (+397) nazýval Pannu Máriu „Svätá Mária“. Proklus Carihradský (+446), patriarcha, bezhriešnosť Márie rozšíril aj na jej príchod na svet. Sofrónius, jeruzalemský biskup (+638), prvý nazval Máriu „Panhagia“ - „Celá svätá“ (Oratio 2 in Annuntiatione). Titul Panhagia používali aj ďalší východní otcovia: Anastáz Antiochijský (+599), Sermo 2 de Annuntiatione 2; Andrej Krétsky (+c.720), Canticum in Beatae Virginis Nativitate 4). Germán Carihradský (+733) sa zamýšľal aj na ochranou Márie pred dedičným hriechom, por. Homilia in Annuntiatione Deiparae.
Odpusť, Pane, všetky vulgarnosti k Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Odpusť, Pane, všetky eucharistické svätokrádež. Odpusť, Pane, všetky sväté prijímania nedôstojne prijaté. Odpusť, Pane, všetku nezvratnosť v Cirkvi. Odpusť, Pane, všetky hnusnosti, pohŕdanie a zanedbanie Svätého. Odpusť, Pane, všetkým, ktorí opustili Cirkev. Odpusť, Pane, všetky viny v uctievaní posvätných predmetov. Odpusť, Pane, všetky urážky Tvojho Svätého Mena.. Odpusť, Pane, všetky odporné a ohováranie proti Svätému Otcovi. Odpusť, Pane, všetku chlad a ľahostajnosť voči Tvojej láske vykúpiteľ Odpusť mi Pane všetkým, ktorí prekročili hranicu tvojich nepriateľov. Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, ty si skutočne prítomný; v Najsvätejšej sviatosti Oltárnej celým svojím Telom, svojou krvou, svojou dušou a svojou božstvom, nech sa katolícky kult obnoví v celej jeho nádhere a svätosti, tam, kde je zničený neverou z ľudí, pre tvoju väčšiu slávu, z tvojej Cirkvi. Amen
Sestra Anna Katarína Emmerichová "Videla som aj očistec, čiže trpiacu Cirkev. Vyzeral rozľahlo ako pochmúrny priestor, kam vchádzali duše vypustené zo svojho väzenia . Videla som červenkavé svetlo sviec; stálo tam niečo ako oltár; videla som tiež prichádzajúceho anjela, ktorý posilňoval duše svojimi darmi. Stáva sa to niekolkokrát v roku, avšak spolu s odchodom anjela mizne odtiaľ aj celá skutočnosť toho, čím je Cirkev. Tiež som sa dozvedela, že duše v očistci, ktoré nemôžu pomôcť samy sebe, sa modlia za Cirkev." Sestra Anna Katarína hovorí o očistci ako o veľkom kráľovstve smútku a žiaľu. Stav duší v očistci je však veľmi rozdielny, podľa veľkosti a druhu ich previnení. V najhlbších hlbinách očistca panuje temnosť. Môžu tam preniknúť zlí duchovia a trápiť duše zastrašovaním, pripomínajú im hriechy, ktoré kedy popáchali. Niektoré duše sú uväznené, iné sa môžu slobodne pohybovať; niektoré sú samé, iné trpia spoločne s inými. Podľa nášho pozemského chápania sú tresty tak vonkajšie, ako aj duchovné. V očistci vizionárka videla miesta strašných bolestí, ktoré sa od pekla líšia len obmedzeným časom ich trvania. Zodpovedali hriechom spáchaným na zemi. Duchovné utrpenia boli tiež rôzne, podľa druhu hriechov, a bolo to trápenie svedomia alebo srdca. Lenivosť a odťahovanie sa od povinností sa stane ľútosťou nad premárneným časom a milosťou; ľahkomyseľnosť sa stane pocitom neúnosných väzieb; vedomosť toho, ako ľahko a veľa sme mohli na zemi urobiť pre seba, sa stane utrápeným smädom, ktorý nič nemôže uhasiť. Nemôžu predsa nič urobiť pre seba - môžu len vytrvať a trpieť v ponurom smútku a najhlbšom opustení. Jedno ich však potešuje: nádej budúceho spasenia. Budujú seba vzájomným preukazovaním trpezlivosti a láskou k blížnemu. Spájajú sa s inými v ich utrpeniach a potešia sa i radujú, keď niektorá spomedzi nich je oslobodená alebo sa aspoň uľahčí jej očisťujúca muka
