Významný slovenský žid Gabriel Hoffman sa zastáva Jozefa Tisu.
Rozhovor s panom Hoffmannom :

Jelínek: Veľká chyba, ktorá sa pripisuje a vyčíta Dr. Tisovi bola, že sa nezapojil do SNP, ba navyše vyznamenával nemeckých vojakov.
Hoffmann: Áno prosím. Tým faktom, že Dr. Tiso vyznamenával približne 50-60 nemeckých vojakov, dôstojníkov, urobil obrovské dielo na záchranu životov slovenských ľudí. Dostavil sa do Banskej Bystrice proti vlastnej vôli, nie z vlastného presvedčenia. Od Hitlera dosiahol zmenu vydaného rozkazu, podľa ktorého malo byť 15 000 zajatých povstaleckých vojakov
deportovaných do Nemecka. Ako odveta za vypuknutie SNP a zabitie veľkého počtu nemeckých vojakov, malo byť zastrelených 300 rukojemníkov a leteckým bombardovaním mali byť, ako pokuta zrovnané so zemou mestá Brezno, Banská Bystrica a Zvolen. Na prosbu Dr. Tisa nebolo 15 000 zajatých povstaleckých slovenských vojakov deportovaných do Nemecka, ale zostali na Banskobystrickom území. Hitler upustil aj od svojho rozkazu, podľa ktorého malo byť 300 rukojemníkov pripravených na smrť. Pán prezident dosiahol aj zrušenie rozkazu na bombardovanie troch stredoslovenských miest.
Gallová: No všetky tieto fakty sú zrejme nové a publikovaním môžu úplne zmeniť pohľad na Dr. Tisu. Dozvedeli sme sa niečo, čo sme doteraz nevedeli. Čo si sľubujete od vydania tejto knihy?
Hoffmann: Cieľom môjho snaženia bolo dopracovať sa objektívnej pravdy a takto dosiahnuť, aby Dr. Tiso bol v prvom rade rehabilitovaný občiansky, ako člen slovenského národa, ako prezident prvej Slovenskej republiky, a po občianskej rehabilitácii, aby bol vyzdvihnutý i na úrovni katolíckej cirkvi. Podľa všetkých prameňov ktoré sme zistili, preskúmali nielen my, ale i ďalší objektívni pozorovatelia a historici, i po stránke cirkevnej, zaslúži si Dr. Tiso, aby bol vyzdvihnutý na oltár katolíckej cirkvi, lebo je
martýrom.
Odsúdením Dr. Jozefa Tisu na trest smrti bol podľa mňa, ale i podľa objektívnych morálnych historikov spáchaný nie justičný omyl, ale justičný zločin.
Jelínek: Na záver ešte jednu otázku. Vy sám ste židovského pôvodu. Pociťujete vy vo vašom okolí ešte nejaké útoky proti Židom, alebo voči
židovstvu?
Hoffmann: My žijeme vo veľmi ľudskej oblasti Slovenskej republiky na východnom Slovensku. Myslím si, že tento ľud je taký objektívny, tak
citlivý, tak má rád objektívnu pravdu, že nikdy sa neprejavil akosi od rodu antisemitsky. My Židia máme šťastie, že žijeme v kruhu tohto národa, ktorý je objektívny, má rád pravdu a k židovskému národu, či respektíve k ľuďom židovskej národnosti zachoval vždy maximálny fér spôsob.
Jelínek: Táto časť našej histórie zodpovedá úrovni poznania vtedajšej spoločnosti. Bolo by spravodlivé na všetko čo bolo pozrieť sa znova a
zhodnotiť to. Príspevkom k tomu môže byť aj kniha Tragédia Židov v Slovenskom štáte od historika MUDr. Gabriela Hoffmanna.

POZNAJME NAŠU SLOVENSKÚ NEZMANIPULOVANÚ HISTÓRIU

20. storočie

ROK 1942

29. septembra Vedenie londýnskej odbočky Židovského svetového kongresu (Dr. Noah Barou a Alexander L. Easterman, WJCA, London) sa obrátilo na Dr. Edvarda Beneša, ktorého v Londýne pokladali za najlepšie informovaného vo veciach vnútornej politiky Nemecka, aby posúdil správy, ktoré v auguste a v septembri dostala ich kancelária v Ženeve. Podľa tých správ Nemci vraždili Židov a mali plán na ich úplné likvidovanie.

Beneš si vyžiadal čas na preskúmanie vecí a 11. novembra 1942 im v liste odpovedal:

"Podle mých informací, jak se zdá, nic nenasvědčuje, že by Němci připravovali nějaký plán totální likvidace Židů. Podle údajú, které mám v současné době k dispozici, takový plán zřejmě neexistuje, a proto nemohu potvrdit údaje, jež jste v té věci získal."

Koncom septembra jednému zo Židov, ktorí boli vyvezení zo Slovenska, sa podarilo utiecť z nemeckého koncentračného tábora Lublin-Majdanek a cez Nowy Targ sa dostal až do Spišskej Starej Vsi. Tam sa obrátil na dekana-farára Andreja Podolského, ktorému referoval o tom, že v nemeckých "pracovných táboroch" v Generálnom gubernáte plynom vraždia staré osoby, deti a ženy, ktoré nie sú schopné pracovať.

Dekan vec oznámil spišskému biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý bol predsedom Štátnej rady. Správa ním tak otriasla, že sa rozhodol o tom okamžite napísať ministrovi vnútra A. Machovi. Básnik Valentin Beniak, ktorý bol vtedy šéfom kabinetu MV, na mieste list predložil Machovi. Biskup Vojtaššák ho žiadal, aby urobil všetko, čo je v jeho moci, na záchranu ešte žijúcich Židov v nemeckých táboroch a najmä na Slovensku.

Na príkaz prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu minister Mach si dal zavolať nemeckého vyslanca Ludina, ktorému túto vec predostrel a dôrazne mu oznámil, že zo Slovenskej republiky nebude viac vyvezený ani jeden Žid, kým sa osobitná slovenská komisia na mieste nepresvedčí, ako Nemecká ríša zachováva medzištátnu dohodu o ľudskom zaobchádzaní so Židmi, ktoré jej Slovensko dalo k dispozícii ako pracovné sily.

Nemci takúto komisiu pripustiť nemohli, čím vlastne iba potvrdili túto hroznú správu. Preto napriek opätovným nátlakom Hitlerových agentov Židov zo Slovenska viac nevyvážali. Aj predseda vlády prof. Tuka odvtedy prijal za svoje toto stanovisko a odrážal nátlaky Nemcov na "doriešenie židovskej otázky" podmienkou vyslania slovenskej komisie do pracovných táborov.

Podľa neskorších spomienok Alexandra Macha (1989) tento list biskupa Vojtaššáka zachránil asi päťdesiattisíc Židov pri živote, a pravdepodobne aj Machov vlastný život.

Vtedajší poslanec Snemu SR a člen osobitnej kontrolnej komisie vo veci vysídľovania Židov Pavol Čarnogurský vypovedal, že "prezident Dr. Tiso potom transporty okamžite zastavil."

Od 25. marca do 25. júna 1942 bolo vysťahovaných asi 52 000 Židov. Potom bolo vyvážanie prakticky zastavené. V tejto súvislosti hovorí židovský historik G. Reitlinger, že sa slovenská vláda ako prvá v Európe vzbúrila proti hitlerovskému "konečnému riešeniu židovskej otázky."

Od tohto času až do jesene 1944 sa Slovensko stalo útočiskom mnohých Židov prenasledovaných zo susedných štátov. Podľa svedectva jedného z vedúcich celej akcie, ktorým bol nemecký poradca pri slovenskej vláde SS-Hauptsturmführer Dieter Wisliceny, 17 000 Židov z prvých transportov ostalo pri živote, a podľa veliteľa tábora v Osvienčime Rudolfa Hössa boli jeho "najlepšími pracovnými silami."

Z neskoršie deportovaných 35 000 Židov do práce zaradili asi 25 - 30 %, teda okolo 10 000 osôb, z ktorých pravdepodobne mnohí tiež "osvienčimské peklo" prežili.

Podľa fundovaných odhadov (lebo presné čísla sa nebudú nikdy môcť zistiť už aj vzhľadom na masovú výrobu falšovaných osobných dokumentov a na následné nekontrolovateľné presuny značného počtu židovského obyvateľstva z územia Slovenskej republiky napr. do Maďarska, ale aj do iných štátov) počas efektívnej výkonnosti vlády SR bolo zo Slovenska vyvezených 57 000 židovských občanov, z ktorých v nemeckých táboroch zahynulo okolo 30 000 až 35 000 osôb.

Na porovnanie treba zohľadniť skutočnosť, že zo slovenského územia okupovaného Maďarskom, kde ostalo asi 42 000 Židov, prakticky všetci zahynuli v nemeckých táboroch.

ROK 1943

Dr. Edvard Beneš vydal dokument Zpráva na Slovensko ze dne 20. února 1943, v ktorom vyhlasuje: "Nikde ve světě nevezme nikdo ani v úvahu, že by snad Slovensko mohlo býti odloučeno od zemí českých, nebo že by se snad mohlo počítat na nějaké federace, v nichž by Slovensko bylo samostatnou částí. (...) Se Sověty máme už definitívní dohodu, že má býti rekonstituována pědmníchovská republika. (...) Sovětů se není třeba bát; soudím, že politicky včas s nimi všechno připravíme a dohodneme."

Benešovi stúpenci a slovenskí komunisti od tohto času jasne vedeli, že ich prípadné víťazstvo bude znamenať koniec samostatnej Slovenskej republiky a obnovenie centralistického Československa.

Český historik Jan Rychlík konštatoval, že "tieto názory Beneša neboli na Slovensku tajomstvom; návrat k predmníchovským pomerom na Slovensku v zmysle obnovenia pražského centralizmu a k návratu k čechoslovakistickej koncepcii jednotného československého národa si na Slovensku okrem hŕstky skalných Čechoslovákov a Čechov nikto neželal" (HČ, 1969, s. 422). Kto ešte v súčasnej dobe tvrdí, že na Slovensku bolo Slovenské národné povstanie, vedome manipuluje slovenskú históriu.

Od januára do marca Benešovi vojenskí odborníci v Londýne vypracovali návrh na odstúpenie Maďarsku časti ním vtedy okupovaného územia južného Slovenska. Ich návrh Beneša neuspokojil, nariadil ho prepracovať tak, aby sa Maďarsku odstúpilo väčšie územie, než navrhovali vojaci.

2. marca Beneš odoslal cez Švédsko odkaz účastníkom odboja na Slovensku, v tomto znení:

"Spojení Slovenska a Podkarpatské Rusi s českými zeměmi je vlastně věc hotová a nic na světě ji nezabrání. Toho ať si jsou na Slovensku všichni stále a ve všem plně vědomi. (...) Všechny hrozby bolševismem a bolševickým Ruskem jsou směšné báchorky.

Máme s Ruskem o své samostatnosti a jednotnosti svého území pevnou dohodu. (...) Tož všecky ty berlínské bubáky s komunismem a hrozby, že republika bude Svazem sovětským pohlcena kategoricky odmítněte." Tu je potrebné podotknúť, že Dr. Edvard Beneš bol agent NKVD č. 738 s krycím menom 19. Na svoju Londýnsku činnosť prijal od vedenia finančnú hotovosť v amerických dolároch.

8. mája Benešov úradujúci zástupca ministra zahraničných vecí H. Ripka a sovietsky vyslanec v Londýne V. Lebedev podpísali Úmluvu medzi ČSR a ZSSR o vztazích mezi sovětským velitelem a československou správou po vstupu sovětskych vojsk na územie Slovenska. "Nejvyšší moc a odpovědnost ve všech záležitostech týkajících se vedení války, bude v pásmu vojenských operací připadat vrchnímu veliteli československých (spojeneckých vojsk)."

Touto zmluvou (článok 7) dostalo sovietske vojsko aj jurisdikciu nad slovenským obyvateľstvom okupovaných území, takže agenti NKVD mali právny podklad na väznenie, trestanie a deportovanie desať tisícov slovenských občanov do gulagov v ZSSR.

Riaditeľ Slovenského národného archívu v Bratislave JUDr. Dárius Rusnák, ktorý študoval historické dokumenty v odtajnených archívoch NKVD v Moskve napísal, že zo Slovenska bolo do sovietskych gulagov deportovaných asi 69 000 slovenských občanov.

20. februára 1982 vláda ČSSR musela splatiť všetky dlhy ktoré spôsobil Dr. Edvard Beneš na financovanie svojej zahraničnej činnosti v Londýne v rokoch 1938 - 1945, medzi ktorú patrila aj jeho protištátna činnosť na Slovensku.

Spojené štáty americké vykázali Benešov dlh v sume 81,5 miliónov dolárov a Veľká Británia žiadala 24 miliónov a 266 619 libier, čo bolo v tom čase vyše 6 miliárd Sk.

Na základe vyrovnania tohto štátneho dlhu vláda USA dala vrátiť časť českého a slovenského zlatého pokladu, ktorý bol uložený vo Švajčiarsku. Išlo o 18,4 tony zlata v trhovej hodnote 247 miliónov USD. Všetko zlato si privlastnila Praha.