Páter Peter R. Scott o Faustíne. Alebo prečo boli spisy Faustíny počas éry troch pápežov zakázané
Tradiční katolíci sú veľmi obozretní voči Božiemu milosrdenstvu sestry Faustíny. Jej spis má veľmi veľa teologických nedostatkov a ukazuje na učenie proti Cirkvi. Dnes však toto nikoho nezaujíma, veď moderné zjavenia ktoré nie sú Cirkvou schválené, všetky do jedného útočia na večné učenie Cirkvi. Faustína však schválená bola, i keď jedným z dôvodov bol aj fakt, že jej denníček napokon prerábala, dorábala po smrti, jej vlastná sestra, čo tiež dnes málokto tuší. V tomto veľmi okrajovom článku iba spomenieme niektoré veci, ktoré neprešli Cirkvou pri posudzovaní tohto diela a to u troch pápežov. Povieme si napokon, že aj iní svätci boli najprv Cirkvou odsúdení a potom rehabilitovaní - to sa ale nevzťahuje na diela. Ak raz dielo bolo odsúdené Cirkvou kvôli teológii - NIKDY viac sa k nemu Cirkev už nevrátila...
Samozrejme neútočíme na samotnú Sestru Faustínu a jej posväcovanie, tiež samotná modlitba k božiemu milosrdenstvu nemá problém s teologickým pohľadom.
Ak však má katolík uctievať Božie milosrdenstvo, tak podľa Božkého srdca, ako to Cirkev učila mnohé storočia.
Čo si máme myslieť o úcte k Božiemu milosrdenstvu? Páter Peter R.Scott (Prevzaté z časopisu The Angelus - jún 2010, redakčne skrátené)
Pápež Ján Pavol II. túto úctu podporoval a úspešne dosiahol, že 15. apríla 1978 bol zrušený jej zákaz a že dokonca zaviedol sviatok Božieho Milosrdenstva do Novus Ordo. ... Skutočnosť je taká, že táto úcta nielen že nebola pred II. vatikánskym koncilom schválená, ale bola odsúdená, a to aj napriek tomu, že samotné modlitby korunky Božieho Milosrdenstva neobsahujú vieroučné omyly.
Odsúdené Svätým officiom
K tejto záležitosti vydal Rím dva dekréty, obaja v čase pápeža Jána XXIII. Najvyššia kongregácie Svätého officia na plenárnom zasadnutí 19. novembra 1958 vydala toto rozhodnutie:
1. Nie je zrejmá nadprirodzená povaha zjavenia, ktorých sa dostalo sestre Faustíne.
2. Nemá byť zavedený žiadny sviatok Božieho Milosrdenstva.
3. Je zakázané rozširovať obrazy a spisy, ktoré propagujú túto úctu, v podobe obdržaných sestrou Faustino.
Druhý dekrét Svätého officio bol z 6. marca 1958, pričom stanovil nasledujúce:
1. Sířenie obrazov a spisov podporujúcich úctu k Božiemu milosrdenstvu v podobe predložených touto sestrou Faustino je zakázané.
2. Je ponechané múdrosti biskupov, aby posúdili otázku spôsobu odstránenia spomínaných obrazov, ktoré sú už rozšírené k verejnej úcte.
Čo v prípade tejto úcty zabránilo tomu, aby Sväté officium uznalo jej božský pôvod? Dekréty to nehovoria, ale zdá sa, že dôvod spočíva v tom, že je tu kladený taký dôraz na Božie milosrdenstvo, že to až vylučuje Jeho spravodlivosť.
Naše hriechy a závažnosť urážky, ktorú voči Bohu pôsobí, sa odsúvajú stranou ako niečo, čo je bez väčších následkov. Tým sa zabúda či zatemňuje hľadisko zadosťučinenia za hriech.
Pravým obrazom Božieho milosrdenstva je Najsvätejšie Srdce Ježišovo, prebodnuté kopijou, korunované tŕním, z ktorého tečie Najdrahocennejšia Krv.
Najsvätejšie Srdce volá po zmiernej úcte, ako aj pápeži vždy žiadali. To ale nie je prípad úcty k Božiemu milosrdenstvu.
Jeho obraz nemá srdce. Je to ako Najsvätejšie Srdce bez srdca, bez zadosťučinenia, bez toho, že by bola jasne viditeľná cena za naše hriechy. To je to, čo robí túto úctu veľmi neúplnú a vzbudzuje v nás pochybnosť o jej nadprirodzenom pôvode, bez ohľadu na dobré úmysly a osobnú svätosť sestry Faustíny. Táto neprítomnosť potreby zadosťučinenia za hriechy je zjavná z podivného prísľubu oslobodenia od všetkých časných trestov za hriechy pre tých, ktorí konajú pobožnosti o prvú nedeľu po Veľkej noci a o tretej popoludní.
Ako by mohla byť taká pobožnosť mocnejšia a lepšia ako plnomocné odpustky, uplatňujúce mimoriadny poklad zásluh svätých? Ako by mohla nevyžadovať ako podmienku to, že vykonáme vlastné kajúce skutky? Ako by mohla nevyžadovať zrieknutie sa aj všedného hriechu, čo je nevyhnutné na získanie plnomocných odpustkov?
Domýšľavosť v spisoch sestry Faustíny
Vydaný Denníček sestry M. Faustíny Kowalskej - Božie Milosrdenstvo v mojej duši tiež naznačuje niekoľko dôvodov pre vážne spochybnenie nadprirodzeného pôvodu viac ako 640 strán podrobných a opakovaných zjavení a posolstiev.
Charakteristickým rysom každého pravého mystika, ktorý obdržal nadprirodzené milosti, je vždy hlboká pokora, pocit nehodnosti, vedomia a vyznania závažnosti svojich hriechov. Práve táto pokora vykazuje v denníku sestry Faustíny podivné nedostatky.
2. októbra 1936 tvrdí, že "Pán Ježiš" k nej prehovoril tieto slová: "Teraz viem, že ma nemiluješ kvôli milostiam alebo darom, ale že drahší ako život je ti moja vôľa; preto sa s tebou spájam tak tesne, ako s žiadnym iným tvorom "(§ 707, s. 313).
To v každom prípade vyzerá ako privlastňovanie si väčšieho spojenie s Ježišom, než aké je u kohokoľvek iného, dokonca väčšieho než u Preblahoslavenej Panny a určite väčšieho než u všetkých ostatných svätých. Aká je to povýšenosť veriť takému tvrdeniu, tobôž nie trvať na tom, že prišlo z nebies!
V apríli 1938 čítala sestra Faustina o kanonizácii sv. Ondreja Boboly a bola naplnená túžbou a zaliata slzami, aby aj jej kongregácia smela mať svojho vlastného svätca. Potom tvrdí nasledovné: "A Pán Ježiš mi povedal: - Neplač. Ty ním si "(§1650, s. 599).
To sú slová, ktoré by s najväčšou istotou nepotvrdil žiadny pravý svätec, ale skôr by poukazoval na svoju hriešnosť a na nehodnosť svojej kongregácie. Táto domýšľavosť v jej spisoch nie je ojedinelá. V niekoľkých prípadoch chváli sama seba slovami, ktoré údajne vyslovil Ježiš. Vypočujte si napríklad túto vnútornú hlášku:
"Milovaná perla môjho Srdca, vidím tvoju lásku, tak čistú, viac ako anjelskú, viac preto, že bojuješ. Kvôli tebe žehnám svetu "(§1061, s. 421). (Už sme písali o skazenosti človeka - takže napísať toto je nedostatkom vedomostí o hriechu)
23. mája 1937 popisuje videnie Najsvätejšej Trojice potom, čo počula hlas, ktorý povedal:" Povedz generálny predstavenej, nech s tebou počíta ako s najvernejšou dcérou poriadku "(§1130, s. 437).
Preto nás sotva prekvapí to, že si sestra Faustina nárokovala vyňatie z osobného i Posledného súdu. Už 4. februára 1935 sa dovolávala toho, že počula vo svojej duši tento hlas: "Odo dneška sa neboj Božieho súdu, lebo súdená nebudeš" (§ 374, s. 194). (Kde sa hrabe Svätý Augustín alebo Tomáš Akvinský, ktorí sa desili posledného súdu, alebo taký Svätý Liguori, ktorý dňom a nocou myslieval na svoju smrť a posledný súd).
K tomu sa pridružuje absurdné tvrdenie, že sv. Hostia trikrát opustila svätostánok a spočinula na jej rukách (§ 44, s. 50), (hostia v ruke bola v Cirkvi striktne zakázaná) že musela sama otvoriť svätostánok a vložiť ju tam naspäť (hostie sa môže dotknúť iba kňaz), a tak rozpráva príbeh o domýšľavosti ohľadom Božej milosti, ktorá prekračuje všetku rozumnosť, a dokonca to má byť konanie osoby údajne obdarenej množstvom opakovaných mystických a nadprirodzených milosťou.
Možno nie je náhoda, že pápež Ján Pavol II. podporil túto úctu, lebo veľmi zodpovedá zameraniu v zmysle encykliky Dives in misericordia. V skutočnosti jeho teológia veľkonočného tajomstva, ktorú učil, odsúva bokom všetky úvahy o závažnosti hriechu a o potrebe pokánia, zadosťučinenia voči Božej spravodlivosti, a teda tiež omše sv. ako zmiernej obete, a rovnako tak o potrebe získavania odpustkov a konanie kajúcich skutkov.
Pretože Boh je nekonečne milosrdný a nepočíta naše hriechy, je toto všetko považované za bezdôvodné. To nie je katolícky duch. Musíme konať zadosťučinenia za svoje hriechy a za hriechy celého sveta, ako opakovane žiadalo Najsvätejšie Srdce v Paray-le-Monial.
(Poznámka: Málokto dnes vie, že Cirkev postupne musí prijať novú teológiu, kde zázraky nie sú zázrakmi, kde Ježiš bol iba človek, kde Eucharistia je iba pripomienka, kde peklo je prázdne, pretože všetci ľudia sú spasení, bez ohľadu viery. Preto sa tak veľa hovorí o milosrdenstve, aby budúce generácie uverili bludu - že nič nemusia konať, Boh už všetko urobil a tak s Lutherom môžeme potom spolu vyznať - môžeš hrešiť koľko len chceš - hlavne aby si veril! Keď som sa zhováral s farárom evanjelikom, tvrdil mi, že tieto hore spomenuté veci sa postupne podprahovo učia v ich katedrách - nie úplne priamo - zatiaľ. Nechcel som tomu veriť, ale on ma ubezpečil, že katolíci sa učia podprahovo to isté - dnes som si tým istý, že tomu tak je... Taká perlička ohľadom stvorenia. Mal som niekoľko dňovú emailovú výmenu názorov s jedným farárom, kde som Písmom oponoval Evolúcii. Dostal som ho do takých úzkych, že mi prezradil niečo čo ma úplne odrovnalo. Išlo o Adama ako prvého človeka. Keďže evolúcia nemôže spojiť Adama s postupným vývojom, on mi už v hneve napísal, že sa učili tak, že Adam je prvým dokonalým človekom! Adam totiž podľa neho sa vyvinul zo zvierat a už na zemi bolo veľa ľudí, ešte nie úplne dokonalých, ale Adam bol prvým dokonalým človekom. Teda na zemi žilo už státisíce ľudí - ale Adam bol prvým - dokonalým. Spadla mi sánka. K tomu dodal, že takto učiť ľudí ale nesmú! Ako slobodomurári majú svoje tézy a tajomstvá, ľuďom hovoria jedno a myslia inak. Musím sa pohrabať v tých mailoch, aby ľudia videli, čo za bludy veria mnohí tí, ktorí majú učiť kresťanov viere...)
To, čo prinesie obrátenie hriešnikov, je obnovovanie nášho zasvätenia Najsvätejšiemu Srdcu a časté zmierne sväté hodinky. Týmto spôsobom môžeme spolupracovať na šírení Jeho kráľovstvo milosrdnej lásky, pretože je to dokonalé uznanie nekonečnej svätosti Božej velebnosti a úplné podriadenie sa Jeho oprávneným požiadavkám. Milosrdenstvo má význam len vtedy, keď chápeme cenu nášho vykúpenia.
Viac v letáku
P.S Problémom tohto spisu je aj to, čo skutočne napísala sestra Faustína a čo napísala a upravila jej sestra.